Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Sunday, March 27, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/33/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120211713
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120211713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov

JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: F. G., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúceho v E., na ul. XX. U.. XX, právne zastúpeného: Mgr. Petrom Troščákom, advokátom, so sídlom
v Prešove, na ul. Hlavnej č. 50, proti žalovanému: C. W., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A. č. XX,
právne zastúpenému AK MAZANEC, s.r.o., so sídlom v Prešove, na ul. Metodovej č. 3331/12, IČO: 53
494 920, o náhradu škody s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa
29.04.2021 č.k. 16C 91/2020-74, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Prvoinštančnýsúdnapadnutýmrozsudkomžalobuzamietolažalovanémupriznalvočižalobcovinárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej rozsudkom Okresného súdu
Prešov z 12.11.2018 vydaným vo veci 4T 77/2018, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste,

uzatvorená medzi prokurátorom Okresnej prokuratúry Prešov a žalovaným bol žalovaný uznaný vinným,
že dňa 21.11.2016 v čase o 19.00 hodine viedol ako vodič osobné motorové vozidlo po komunikácii na ul.
XX. U. v E., kde z dôvodu nevenovania sa dostatočne vedeniu vozidla a nesledovania situácie v cestnej
premávke porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a § 4 ods. 1 písm. e) Zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke o zmene a doplnení niektorých zákonov a prednou časťou vozidla narazil do žalobcu, ktorý
prechádzal cez cestu z ľavej strany na pravú z pohľadu vodiča vozidla, pričom dôsledkom zrážky došlo k
ublíženiu na zdraví žalobcu, a to k pomliaždeniu pravej strany záhlavia, pomliaždeniu pravej strany čela,

pomliaždeniu pravej hrudno-driekovej oblasti, pomliaždeniu driekovo-krížovej oblasti a pomliaždeniu
panvy s dobou liečenia od 21.11.2016 do 13.12.2016 vrátane. Dychové skúšky na zistenie požitia
alkoholických nápojov pred a počas jazdy boli u účastníkov dopravnej nehody s negatívnymi výsledkami.
Hmotná škoda na vozidle vznikla v sume cca 400 eur, pričom žalovaný bol uznaný za vinného zo
spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, za čo mu bol uložený peňažný
trest vo výške 400 eur, ako aj náhradný trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov a zároveň trest zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 8 mesiacov. Súd zaviazal žalovaného, aby

Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako poškodenému nahradil škodu vo výške 364,57 eur. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 12.11.2018.3. V priebehu konania bola zo strany žalovaného vznesená námietka premlčania, a preto bolo potrebné
sastoutonámietkouzaoberať.Zchronológiejednotlivýchudalostí,predchádzajúcichtomutosporovému
konaniu, je zrejmé, že k dopravnej nehode došlo dňa 21.11.2016 a k ukončeniu liečenia žalobcu

v súvislosti s touto dopravnou nehodou došlo dňa 13.12.2016. Žalobca vyšetrovací spis v trestnom
konaní preštudoval dňa 13.06.2018. Lekársky posudok vypracovaný MUDr. C. V. bol vypracovaný dňa
09.09.2020 a žaloba bola doručená súdu dňa 09.10.2020.

4. Subjektívna premlčacia doba v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dvojročná a plynie

od momentu, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Je zrejmé, že žalobca už
v priebehu trestného konania mal vedomosť o škode, rovnako tak o tom, kto za ňu zodpovedá. Nemožno
preto prisvedčiť právnemu názoru právneho zástupcu žalobcu, že až právoplatnosťou rozhodnutia
v trestnom konaní začína plynúť subjektívna premlčacia doba, nakoľko pri dlhoročných trestných
konaniach by dochádzalo k neúmernému predlžovaniu tejto subjektívnej premlčacej doby.

5. V prípade nároku na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného (§
444 Občianskeho zákonníka) sa poškodený dozvie o škode v čase, kedy možno objektívne vykonať
bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Od tohto okamihu plynie subjektívna
premlčacia doba. Výška bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
následne vyplýva z lekárskeho posudku.

6. V prípade prebiehajúceho trestného konania sa poškodený nedozvie o okolnostiach rozhodných
pre plynutie premlčacej doby až po právoplatnosti trestného rozsudku, ale okamihom, keď sa tieto
okolnosti skutočne dozvie. Aj keď až právoplatným rozhodnutím v trestnom konaní je rozhodnuté o
vine obžalovaného, neplatí automaticky, že až týmto dátumom sa poškodený dozvedá o tom, kto

za škodu zodpovedá. Dátum právoplatnosti rozhodnutia je závislý od procesných okolností, ktoré
nastali v priebehu konania a s vedomosťou poškodeného o škode a škodcovi priamo nesúvisí. Znalosť
poškodeného o osobe škodcu sa viaže k okamihu, keď dostal informáciu, na základe ktorej si môže
urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba za škodu zodpovedá.

7. Jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, pri ktorých plynie vlastná
premlčacia doba. Začiatok ich plynutia je stanovený okamihom, keď sa poškodený dozvie o škode a
zodpovednej osobe. Ide o tzv. subjektívnu premlčaciu lehotu, pričom tzv. objektívna premlčacia lehota
sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje.

8. Je faktom, že poškodený v trestnom konaní si nemusí uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom
konaní, avšak vystavuje sa riziku premlčania svojho nároku. Z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 21.05.2019 č.k. I. ÚS 193/2019-16, ktorým bola ústavná sťažnosť žalobcu odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená, vyplýva, že žalobca má možnosť po právoplatnosti rozsudku vydaného vo
veci 4T 77/2018 Okresného súdu Prešov uplatniť si svoje nároky v civilnom konaní. Ústavný súd SR

však nikde nekonštatoval, aby nárok žalobcu na náhradu škody nebol premlčaný, resp. že premlčacia
doba plynie od právoplatnosti trestného rozsudku.

9. Z uvedeného preto vyplýva, že aj v prípade, ak by došlo k začiatku počítania subjektívnej premlčacej
doby odo dňa 13.12.2016, kedy došlo k ukončeniu liečenia s možnosťou vykonať bodové ohodnotenie

bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, alebo by sa začiatok premlčacej doby počítal od
13.06.2018, kedy bol vyšetrovací spis preštudovaný žalobcom, k márnemu uplynutiu lehoty by došlo v
prvom prípade dňa 13.12.2018 a v druhom prípade dňa 13.06.2020, pričom v oboch prípadoch by došlo
k uplynutiu premlčacej doby, nakoľko žaloba na súde bola podaná dňa 09.10.2020.

10. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

11. Výrok o trovách odôvodnil ust. § 255 ods. 1 C.s.p.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok

zrušiťavecvrátiťnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Akodôvoduviedol,ženapadnutévýrokynemajú
relevantnúoporuvovykonanomdokazovaní,pričomniesúaniriadneodôvodnené.Napadnutýrozsudok
tak zjavne nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.13. Výrok o zamietnutí žaloby je nedostatočne odôvodnený s prihliadnutím na lakonickú (úsečnú)
právnu argumentáciu, vnútorný rozporný, keďže nie je zrejmé, ako bolo ustálené začatie a skončenie
premlčacej doby a taktiež nepresvedčivý s ohľadom na absenciu čo i len jedného odkazu na konštantnú

rozhodovaciu prax vyšších súdov v skutkovo obdobných veciach, obzvlášť vo vzťahu k plynutiu
premlčacej doby. Podľa R 38/1975 premlčacia doba začína plynúť dňom, keď sa poškodený skutočne
(nie iba predpokladane) dozvedel o škode, t.j. kedy nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy
určitého druhu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok
uplatniť na súde a ďalej o tom, kto za škodu zodpovedá. Z odbornej literatúry vyplýva, že nárok na

náhradu škody na zdraví vzniká dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku. Tento časový moment je
dôležitýzhľadiskapremlčanianárokunanáhraduškody,kdepodľa§106ods.1Občianskehozákonníka
platí dvojročná subjektívna doba, ktorá sa počíta od momentu, keď sa poškodený dozvie o škode. Pri
určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov,
ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku. Lekársky posudok sa spravidla vydáva až po uplynutí
jedného roka od poškodenia na zdraví.

14. Z ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia vyplýva, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytujú
na základe lekárskeho posudku. Je teda logické, že bez lekárskeho posudku nie je možné nadobudnúť
vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorý možno natoľko objektívne vyčísliť v

peniazoch,abypoškodenýmoholsvojnárokuplatniťnasúde.Lekárskyposudokobolestnomaosťažení
spoločenského uplatnenia bol vyhotovený dňa 09.09.2020 MUDr. C. V.. Do 09.09.2020 neexistoval
žiaden lekársky posudok, ktorý by obsahoval bodové ohodnotenie zranení. Navyše nárokom žalobcu na
náhradu škody sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.05.2019 vo veci I.
ÚS 193/2019, ktorý konštatoval, že žalobca si nárok na náhradu škody môže po právoplatnosti rozsudku

Okresného súdu Prešov zo dňa 12.11.2018 sp. zn. 4T 77/2018 uplatniť v civilnom konaní, v ktorom bude
mať zjednodušenú pozíciu. Nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie predpokladal, že Ústavný
súd Slovenskej republiky nevie nič o premlčacej dobe pri náhrade škody na zdraví, resp. nemožno dôjsť
k záveru, že by Ústavný súd Slovenskej republiky odkázal žalobcu na podanie žaloby v civilnom konaní,
kde by bol daný nárok premlčaný.

15. Znalecký posudok č. 110/2017 vypracovaný MUDr. H. a ani doplnok tohto znaleckého posudku
neobsahujú určenie bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti
so zistenými zraneniami, pretože táto otázka ani len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí
znalca zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Žalobca poukazoval na to, že nezákonným

postupom povereného príslušníka policajného zboru a Okresnej prokuratúry Prešov došlo k tomu, že
znalecký posudok č. XXX/XXXX a ani doplnok tohto znaleckého posudku neobsahujú určenie bodového
hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v súvislosti so zistenými zraneniami,
pretože táto otázka ani len nebola položená znalcovi v uznesení o pribratí znalca, v dôsledku čoho bolo
žalovanému absolútne znemožnené sa domáhať nároku na náhradu škody v trestnom konaní v zmysle

§ 46 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku a tento nárok riadnym spôsobom uplatniť v súlade s ust. § 46
ods. 3 Trestného poriadku do skončenia vyšetrovania. Prvoinštančný súd v predmetnej veci prehliadol
všetky procesné pochybenia orgánov činných v trestnom konaní v priebehu vyšetrovania a až priam
ľahostajne a akademicky pristupoval k tomu, že žalobca ako poškodený má právo na riadne uplatnenie
nároku na náhradu škody už priamo v trestnom konaní.

16. Žalovaný námietku premlčania nevzniesol pri prvom úkone, ktorý mu patril, ale urobil tak až v druhom
vyjadrení zo dňa 29.12.2020. Na vznesenú námietku premlčania reagoval žalobca vo vyjadrení zo dňa
26.01.2021 a označil ju za irelevantnú. Žalobca sa k námietke premlčania vyjadril aj na pojednávaní
konanomdňa30.03.2021.Vtomtovyjadrenípoukázalajnazlýúmyselprivznesenínámietkypremlčania

zo strany žalovaného a na potrebu sankcionovania takéhoto konania žalovaného. Vznesenie námietky
premlčania zo strany žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

17. Okrem toho je nepochybné, že žalovaný dňa 12.11.2018, kedy pred trestným súdom urobil

vyhlásenie, že sa zaväzuje nahradiť škodu, ktorú trestným činom spôsobil, uznal právo žalobcu na
náhradu škody v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. Čo sa týka trov konania, o týchto sa malo rozhodovať podľa ust. § 257 C.s.p.19. Žalovaný navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

20. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobcu smerujúce proti výroku o zamietnutí žaloby nie je opodstatnené.

21. Vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

22. Vo veci nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, podľa ktorého nárok na náhradu škody na
zdraví vzniká dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku. V prípade odškodnenia bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia upraveného v ust. § 444 Občianskeho zákonníka sa poškodený dozvie o
škode v čase, kedy sa jeho zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Akonáhle je zdravotný stav poškodeného ustálený, možno
ohodnotiť bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Týmto okamihom sú teda bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia zistené bez ohľadu na to, kedy je vyhotovený posudok o bolestnom a

sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok je len podkladom pre záver o vytrpenej bolesti a sťažení
spoločenského uplatnenia. Vyššie uvedené priamo vyplýva z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2011 vydaného vo veci 4Cdo 152/2010.

23. Z ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2019 vydaného vo veci

3Cdo 66/2018 vyplýva, že o škode sa poškodený dozvie vtedy, keď možno objektívne vykonať bodové
ohodnotenie ním vytrpenej bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má k
dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno zistiť škodu a jej rozsah. Náhrada za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku podaného v zmysle ust. § 7
a § 8 zákona č. 437/2004 Z.z., pričom sadzby bodového hodnotenia sú ustanovené v prílohách tohto

zákona. Pre účely odškodnenia úrazu možno zdravotný stav poškodeného posúdiť až po skončení
jeho liečby a odstraňovaní následkov zdravotného poškodenia. Z hľadiska odškodnenia pritom nie je
určujúce, kedy, v akom časovom odstupe od vytrpenia bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia
znalec v súlade s ustanoveniami zákona č. 437/2004 Z.z. vyhotovil posudok. Opačný názor by viedol
k tomu, že určujúci by nebol objektívny stav (poškodenie zdravia, rozsah vytrpenej bolesti a sťaženie

spoločenského uplatnenia), ale okolnosti subjektívnej povahy, podmienené napr. tým, kedy bolo znalcovi
uložené vyhotovenie znaleckého posudku, alebo s akým časovým odstupom ho znalec vypracoval.

24. Podľa ust. § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo

na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa,
keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

25. Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú
samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený

okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu
premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba upravená v ust. § 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej
premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne
nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá a nezávisí teda na tom, či a

kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná
situácia na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.

26. V prejednávanej veci, ako to vyplýva z obsahu spisu, k ukončeniu liečenia žalobcu, tak ako na
to správne poukazuje prvoinštančný súd, došlo dňa 13.12.2016. V tom čase teda zdravotný stav

žalobcu bol ustálený natoľko, že bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia.27. O osobe zodpovednej za škodu sa žalobca dozvedel v rámci trestného konania vedeného na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 4T 77/2018 po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 13.06.2018.

28. Od momentu ukončenia liečby žalobcu dňa 13.12.2016, ako aj od momentu zistenia osoby
zodpovednej za vzniknutú škodu na zdraví žalobcu dňa 13.06.2018 do dňa podania žaloby 09.10.2020,
uplynula zákonom stanovená dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu
škody na zdraví vyplývajúca z ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

29. Žalovaný v priebehu konania námietku premlčania vzniesol a v tejto súvislosti je právne
bezvýznamné, že tak urobil až vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 29.12.2020. Námietka premlčania
bez akýchkoľvek pochybností predstavuje jeden z prostriedkov procesnej obrany žalovaného.

30. Sudcovská koncentrácia konania je upravená v ust. § 153 C.s.p. Vychádzajúc z tohto ustanovenia,
strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.

Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana
mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí
súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších
úkonov. V danom prípade k vzneseniu námietky premlčania zo strany žalovaného došlo ešte predtým

ako bolo vo veci na deň 30.03.2021 nariadené pojednávanie, pričom išlo len o jediné pojednávanie, na
ktoromzároveňdošlokvyhláseniudokazovaniazaskončenépodľaust.§182C.s.p.apojednávaniebolo
odročené iba za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 29.04.2021. V súvislosti so vznesenou námietkou
premlčania nebolo potrebné nariadiť ďalšie pojednávanie, alebo vykonať ďalšie úkony zo strany súdu.
Rovnako námietka premlčania bola vznesená pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie

skončilo, teda pred uplynutím objektívnej časovej hranice pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku
a prostriedkov procesnej obrany vyplývajúcej z ust. § 154 C.s.p. upravujúceho zákonnú koncentráciu
konania.

31. Neopodstatneným je tiež tvrdenie o rozpore vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného vo veci 1Cdo 148/2004 dôvodné
vznesenie námietky premlčania nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z ďalšieho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo 41/2012 vyplýva, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta
premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda

použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou
voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky
pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie
je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalovaný sa ničím nepodieľal na oneskorenom uplatnení
nároku na náhradu škody zo strany žalobcu. Uvedené priamo vyplýva z uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 21.05.2019 č.k. I. ÚS 193/2019-16. Týmto uznesením bola zamietnutá
ústavná sťažnosť žalobcu vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na efektívny opravný prostriedok
a spravodlivý proces podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 4T 77/2018 a jeho rozsudkom z 12.11.2018.

33. Ústavný súd SR po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia okresného súdu

skonštatoval, že tento vyslovil vinu páchateľovi trestného činu, teda vodičovi motorového vozidla, ktorý
zavinil dopravnú nehodu a postupom predpokladaným § 334 ods. 1 Trestného zákona rozhodol o
prejednávanomskutku,jehoprávnejkvalifikáciiatresteatovkontexteschválenejdohodyovineatreste.
Ďalšímivýrokminapadnutéhorozhodnutiaokresnéhosúdubolorozhodnutéouloženínáhradnéhotrestu
odňatia slobody v prípade, ak by peňažný trest nebol zaplatený, zároveň uložil aj trest súvisiaci s

činnosťou, ktorú páchateľ skutku vykonával a to zákaz činnosti viesť motorové vozidlá v rámci zákonnej
sadzby a napokon rozhodol aj o náhrade škody Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., vynaloženej v
súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti sťažovateľovi.34. Okresný súd vo svojom napadnutom rozhodnutí nerozhodol samostatným výrokom aj o povinnosti
na náhradu škody sťažovateľovi, keďže si tento síce nárok na náhradu škody uplatnil, ale ho nevyčíslil
s odôvodnením, že prokurátor nezadal znalcovi otázky súvisiace s bodovým ohodnotením zranení.

V tomto smere ide o pochybenie na strane samotného sťažovateľa a nie vo veci konajúceho súdu,
keďže vychádzajúc z platnej právnej úpravy je vecou poškodeného konať tak, aby si nárok na náhradu
škody uplatnil nielen čo sa týka jeho základu, ale aj primeranej výšky, resp. primeranosť výšky škody
určí vo veci konajúci súd zo zistených faktov a príslušných podkladov. Na tomto mieste Ústavný súd
SR poukázal na to, že sťažovateľ bol riadne v prípravnom konaní vypočutý v procesnom postavení

svedka - poškodeného a bolo mu vo veci konajúcim orgánom činným v trestnom konaní aj odovzdané
príslušné poučenie obsahujúce kontakty na organizácie poskytujúce pomoc poškodeným v trestnom
konaní. Riadiac sa uvedeným poučením mohol sám poškodený kontaktovať príslušné organizácie, kde
by zistil informáciu o tom, ako postupovať v jeho právnej veci. Taktiež sa mohol obrátiť priamo na súd a
požiadať o ustanovenie právneho zástupcu, pričom ani túto možnosť sťažovateľ nevyužil.

35. V ďalšom Ústavný súd SR poukázal aj na skutočnosť, že sťažovateľ je v zmysle § 10 ods. 11
Trestného poriadku stranou v trestnom konaní, z čoho okrem iného vyplýva aj to, že uznesenie o pribratí
znalca MUDr. D. H. z 20.10.2017 mu bolo ako strane trestného konania doručené a mal a mohol proti
nemu podať sťažnosť práve z dôvodu, že v ňom absentovala povinnosť obodovania jeho zranení a z
tohto bodového hodnotenia je potom možné určiť hodnotu zranení a teda výšku škody. Okresný súd teda

postupoval správne, keď vo svojom napadnutom rozhodnutí sťažovateľa ako poškodeného neodkázal
na uplatnenie si nároku v civilnom konaní, teda v prípade sťažovateľa nerozhodol o nároku na náhradu
škody žiadnym spôsobom. V tejto súvislosti Ústavný súd SR poukázal na svoju ustálenú judikatúru, v
ktorej uvádza, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR alebo práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Teda
z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušenie
základných práv a slobôd.

36. K uplatneniu nároku na náhradu škody v civilnom konaní Ústavný súd SR uviedol, že sťažovateľ v
rámci prípravného konania rezignoval na všetky svoje trestným poriadkom ponúkané práva s výsledkom
neuplatneniasivýškynárokunanáhraduškody,vdôsledkučohosiprávneúčinnýmspôsobomneuplatnil
nárok na náhradu škody v trestnom konaní. V slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov
práv, aby svoje práva hájili a starali sa o ne, pretože práva patria bdelým. Ten, kto sa stavia k

ochrane svojich práv s neospravedlniteľnou ľahostajnosťou alebo nevedomosťou, nemôže s úspechom
požadovať ochranu týchto práv ihneď na Ústavnom súde SR, ako to urobil v tomto konaní sťažovateľ.

37. Zároveň Ústavný SR podotkol, že sťažovateľ má po právoplatnosti rozsudku okresného súdu zo
dňa 12.11.2018 č.k. 4T 77/2018-166 možnosť uplatniť si svoje nároky v civilnom konaní, kde bude

mať v zásade zjednodušenú pozíciu, keďže predmetom dokazovania už nebude vznik škody, zistenie
vinníka škodovej udalosti, príčinný vzťah medzi vznikom škody a konaním vinníka a podobne, pretože
všetky tieto skutočnosti sú už zistené a verifikované právoplatným rozhodnutím súdu v trestnom konaní.
Príslušný súd v civilnom sporovom konaní je rozhodnutím súdu v trestnom konaní viazaný (§ 193 C.s.p.).

38. Pokiaľ ide o upozornenie Ústavného súdu SR na možnosť žalobcu uplatniť si svoje nároky v
civilnom konaní, z tohto vôbec nevyplýva, aby Ústavný súd SR sa zaoberal otázkou premlčania. V čase
vydania rozhodnutia Ústavným súdom SR námietka premlčania zo strany žalovaného ani vznesená
nebola, nakoľko sa tak stalo až v súvislosti s prebiehajúcim konaním o náhradu škody vedeným na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16C 91/2020. Uplynutím premlčacej doby totiž právo na náhradu

škody nezaniká. Premlčanie je v súlade s ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka definované ako
uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, aby sa právo bolo
vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania.
Použitie námietky premlčania znamená, že súd nemôže premlčané právo priznať.

39. Rovnako nemožno súhlasiť s konštatovaním žalobcu o uznaní jeho práva na náhradu škody zo
strany žalovaného v zmysle ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.40. Ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka obsahuje odchýlku od všeobecnej úpravy
premlčacej doby, na základe ktorej sa v ňom uvádzajú prípady práv, ktoré sa premlčujú v desaťročnej
premlčacej dobe. Ide o práva zistené na to povolaným orgánom alebo potvrdené iným spoľahlivým

spôsobom, o existencii ktorých by preto nemali byť žiadne pochybnosti. Na základe zákonom
predpokladaných skutočností dochádza k prerušeniu plynutia premlčacej doby, čo znamená, že doba,
ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne celkom bezvýznamnou, a preto ak zasa dôjde k premlčaniu toho
istého práva, nezapočíta sa, ale začne plynúť nová desaťročná premlčacia doba. O jeden z prípadov
prerušenia premlčania ide vtedy, keď dlžník uznal právo, o premlčanie ktorého ide. Uznanie práva ako

jednostranný úkon dlžníka musí spĺňať všetky náležitosti, ktoré zákon predpisuje pre právne úkony (§
34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Uznesenie musí byť navyše urobené v písomnej forme. Ak malo
mať písomné uznanie práva dlžníkom právne účinky predpokladané zákonom, musí byť z formálnej aj
z obsahovej stránky v súlade s ust. § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Preto treba v jeho písomnom
uznaní uviesť tak dôvod, ako aj výšku tohto práva. Na platnosť uznávacieho prejavu sa vyžaduje, aby
dlžník uznal určitý záväzok, ktorý musí byť identifikovateľný. Žalovaný takýto prejav ani v priebehu

trestného konania neurobil. Nebolo to ani objektívne možné, nakoľko, ako to už konštatoval Ústavný
súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 21.05.2019 č.k. I ÚS 193/2019-16, žalobca svoj nárok na
náhradu škody vôbec nevyčíslil. K vyčísleniu nároku na náhradu škody došlo len zo strany Všeobecnej
zdravotnej poisťovne, a.s. a to vo výške 364,57 eur, ktorá bola tomuto subjektu aj priznaná.

41. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok vo
výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil.

42. Zároveň v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania a
v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

43. Žalobca je invalidným dôchodcom a osobou s ťažkým zdravotným postihnutím. Ako sa s touto
skutočnosťou vyrovnal konajúci súd pri rozhodovaní o trovách konania sa z odôvodnenia rozhodnutia
zistiť nedá. Ust. § 257 C.s.p. pritom umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

44. Tieto dôvody hodné osobitného zreteľa predmetom skúmania neboli, a preto rozhodnutie o trovách
je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti.

45. V ďalšom konaní po vrátení spisu bude úlohou súdu prvej inštancie zistiť možnosť výnimočnej

aplikácie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách na prejednávanú vec.

46. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

47. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).