Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 9, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/21/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120280824
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6120280824.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.,
IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, právne zastúpeného Remedium
Legal, s. r. o., IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - Petržalka, proti žalovanej: B.
Š.Č., L.. XX.XX.XXXX, J. G. L. E., XXX XX G. L. E., o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 29Csp/208/2020-138 z 12. júla 2021 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a II. výroku.

Sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu,
nepriznal stranám sporu nárok na náhradu trov konania a zamietol návrh občianskeho združenia
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava na pribratie
do konania podľa § 95 CSP.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému
súdu Banská Bystrica ako upomínaciemu súdu 15. apríla 2020 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na

zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom. Žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu odôvodnil tým,
že žalovaná nesplatila spotrebiteľský úver, ktorý jej poskytla jeho právna predchodkyňa.
2.2 Žalovaná sa v priebehu prvoinštančného konania nevyjadrila.
2.3 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo zistenia, že právna predchodkyňa žalobcu M. J.
D., S.. D.. ako veriteľka a žalovaná ako dlžníčka 8. októbra 2015 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom
úvere OTP Refinance Exprese (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), na základe ktorej veriteľka
poskytla dlžníčke úver vo výške 9.550,- eur. V tejto zmluve bola dohodnutá úroková sadzba vo výške

7,33 %, RPMN 9,52 %, priemerná hodnota RPMN 10,74 %, výška odplaty 8,31 %, najvyššia prípustná
výška odplaty 22,02 %, celková čiastka 13.971,38 eur, výška splátok (1. - 106. = 129,65 eur; 107. =
129,25 eur), dátum splatnosti jednotlivých splátok (vždy k 20. kalendárneho mesiaca), termín splatnosti
prvej splátka 20. december 2015 a termín konečnej splatnosti 20. október 2024. Časť V. zmluvy o
spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky poplatky, ktoré bude dlžníčka povinná zaplatiť, ak nastane
skutočnosť špecifikovaná v bodoch 1. a 2., vrátane poplatku za poistenie úveru. Podľa článku VIII. bod
2. písm. e) zmluvy o spotrebiteľskom úvere je banka oprávnená vyhlásiť úver za splatný pred termínom

splatnosti, ak podľa bodu 1. písm. a) dlžník neuhradí svoje splatné peňažné záväzky v termíne ich
splatnosti. Veriteľka výzvou z 15 marca 2018 oznámila dlžníčke, že nakoľko je v omeškaní so splácaním
uvedeného úveru viac ako tri splátky, žiada ju o uhradenie dlžnej čiastky vo výške 2.060,08 eur v
lehote 15 dní od doručenia výzvy s upozornením, že v prípade nevyrovnania týchto záväzkov vyhlásiúver za predčasne splatný. Dlžníčka túto výzvu prevzala 20. marca 2018. Veriteľka listom z 9. júla
2018 oznámila dlžníčke vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a vyzvala ju na úhradu sumy 10.278,66
eur s upozornením, že v prípade neuhradenia uvedenej sumy bude oprávnená postúpiť predmetnú

pohľadávku tretej osobe. Dlžníčka si tento list prevzala 12. júla 2018. Veriteľka ako postupca a žalobca
akopostupník17.júla2019uzatvorilizmluvuopostúpenípohľadávky,predmetomktorejbolopostúpenie
pohľadávky veriteľky voči dlžníčke. Postupca oznámil postúpenie pohľadávky dlžníčke listom zo 17. júla
2019. Dlžníčka si zásielku obsahujúcu tento list v odbernej lehote neprevzala. Ku dňu postúpenia bola
postupovaná pohľadávka vo výške 11.212,82 eur a pozostávala z istiny vo výške 8.766,35 eur, úrokov vo

výške 2.179,54 eur, úrokov vo výške 98,33 eur a ostatného príslušenstva vo výške 168,60 eur. Žalobca
si uplatnil iba nárok na zaplatenie časti istiny vo výške 3.000,- eur. Žalobca predložil súdu k skúmaniu
bonity žalovanej žiadosť o poskytnutie spotrebného úveru s uvedením údajov o rodinnom stave, počte
detí, o jej zamestnaní, výške priemerného čistého mesačného príjmu za posledný polrok vrátane údajov
o jej finančných záväzkoch. Prílohou tejto žiadosti bolo aj čestné vyhlásenie žalovanej, že jej mesačný
príjem je vo výške 980,- eur.

2.4 Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním nesporne preukázané, že právna predchodkyňa
žalobcu a žalovaná 8. októbra 2015 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere majúcu charakter zmluvy
v zmysle ustanovenia § 1 a nasl. zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), na základe ktorej právna predchodkyňa žalobcu poskytla žalovanej úver vo

výške 9.550,- eur. Táto zmluva obsahovala aj výšku úrokovej sadzby, výšku splátok, dátum splatnosti
splátok, počet splátok, termín konečnej splatnosti úveru, RPMN, priemernú hodnotu RPMN, výšku
odplaty, najvyššiu prípustnú výšku odplaty a poplatkov spojených s poskytnutím úveru.
2.5Súdprvejinštanciespoukazomnaustanovenie§11ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochvyzval
žalobcu, aby mu predložil listiny preukazujúce splnenie povinnosti podľa § 7 zákona o spotrebiteľských

úveroch jeho právnou predchodkyňou. Žalobca na túto výzvu súdu reagoval tak, že mu predložil žiadosť
oposkytnutiespotrebiteľskéhoúverupodpísanúžalovanou,zktorejvyplývajúúdajeojejrodinnomstave,
počte vyživovacích povinností, výške deklarovaného príjmu a finančných záväzkov.
2.6 V tejto súvislosti súd konštatoval, že vychádzajúc z ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských
úveroch je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta

veriteľom. Pokiaľ si veriteľ uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné
vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné
vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t. j. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), zákon o spotrebiteľských úveroch a ďalšie. Bolo
na veriteľke, aby preukázala, že bonitu žalovanej náležite skúmala, že si splnila povinnosť vyplývajúcu

jej z ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odborná starostlivosť predpokladá overenie
údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa
dlžníka. Nepochybne kľúčová je i povinnosť veriteľa využívať verejne dostupné informácie, akými
sú napr. štátom publikované údaje o životnom a existenčnom minime a o priemerných výdajoch
obyvateľstva a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými informáciami o jeho

príjmoch a výdavkoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2178/2018).
2.7 Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou
mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer

medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení
bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná na splácanie úveru. Pri posudzovaní
budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho
zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie 100 %-nej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený,
pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ napr. dostane výpoveď z pracovného pomeru

alebo dlhodobo ochorie. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí
nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona vyplýva, že informácie pre rozhodnutie
dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so
žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti
spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácie dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj

preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch,
z ktorých je schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinnýposkytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný
a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu

žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti
nepostačuje (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22Co/107/2018).
2.8 Žalobca napriek výzve súdu nepredložil listiny preukazujúce overenie žalovanou deklarovaného
príjmu z verejne dostupných registrov vrátane jej úveryschopnosti. Súdu nebol predložený výpis z
úverového registra, z ktorého by bolo zrejmé, či právna predchodkyňa žalobcu zisťovala informácie o
existujúcich záväzkoch z úverových vzťahov od iných bánk alebo nebankových subjektov.

2.9 V obdobných konaniach žalobca opakovane namieta procesný postup súdu, ktorý skúma splnenie
podmienok odbornej starostlivosti podľa § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch bez toho, aby túto
skutočnosť namietal dotknutý spotrebiteľ. V danom prípade, preto súd prvej inštancie dáva do pozornosti
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdy

ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto
smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú
ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za

porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva
v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny,
v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť
namietne.
2.10 Ustanovenie § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa má vykladať tak, že bonita

dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov, ako aj jeho lustráciou cez
príslušné databázy, pričom nevykonanie jedného z týchto postupov znamená hrubé porušenie odbornej
starostlivosti (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/53/2019, sp. zn. 22Co/107/2018,
sp. zn. 7Co/126/2016 a sp. zn. 12Co/107/2019). Keďže právna predchodkyňa žalobcu v súvislosti s
overením bonity žalovanej pri poskytnutí predmetného úveru nemala k dispozícii všetky relevantné údaje

o výške jej príjmu, ako aj výške celkového objemu jej výdavkov, došlo k naplneniu hypotézy § 11 ods. 2
zákonaospotrebiteľskýchúveroch,nazákladektorejjepotrebnéposúdiťkonanieprávnejpredchodkyne
žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinností overiť si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver, v dôsledku čoho sa považuje predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov a súčasne nemohol
požadovať jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru.

2.11 Žalobca predmetnú pohľadávku nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej
17. júla 2019. Keďže predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky boli nároky vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, potom v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch
práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na
tretiu osobu; iba za predpokladu, že ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať

spotrebiteľský úver podľa tohto zákona na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku,
alebo pobočku zahraničnej banky a súčasne prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom
termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom
konečnej splatnosti úveru.
2.12 Žalobcovi, ako postupníkovi, bolo v súlade s ustanovením § 20 ods. 1 písm. a) zákona o

spotrebiteľských úveroch rozhodnutím ODB-1627/2016 Národnej banky Slovenska udelené povolenie
na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia, čím je nepochybne splnená podmienka
prechodu, resp. prevodu práv zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1
písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Avšak pre platnosť postúpenia sa vyžaduje preukázanie
splnenia ďalšej podmienky v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských

úveroch, teda že predmetom postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po
termíne jeho konečnej splatnosti, resp., že sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom.
Keďže právna predchodkyňa žalobcu pre porušenie odbornej starostlivosti v zmysle ustanovenia § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch nebola oprávnená predmetný úver predčasne zosplatniť, potom zostrany žalobcu nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky platného postúpenia pohľadávky zo
spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľprávnapredchodkyňažalobcupredpostúpenímpohľadávkypredmetnýúverovývzťahneukončila

platne, potom žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom konania a bez
platného postúpenia záväzku nie je na strane žalobcu ani dostatok aktívnej vecnej legitimácie.
2.13 Súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na
uplatnenie si predmetnej pohľadávky, a to z dôvodu nepreukázania jej platného postúpenia v zmysle
ustanovenia § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch.

2.14 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovenia § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu postúpenia pohľadávky, § 565
Občianskeho zákonníka.
2.15 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní neúspešný

a úspešnej žalovanej žiadne trovy konania nevznikli stranám sporu nárok na náhradu trov konania
nepriznal.
2.16 Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov 16. marca 2021 doručilo súdu prvej
inštancie návrh na jeho pribratie do konania podľa § 95 CSP.
2.17 Súd prvej inštancie návrh občianskeho združenia Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov na

pribratie do konania zamietol z dôvodu, že v zmysle ustanovenia § 95 CSP, môže súd do konania pribrať
osobitný subjekt iba so súhlasom sporovej strany na ochranu práv, v ktorej má vystupovať, ktorý však
zo strany občianskeho združenia predložený nebol. Súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť o pribratí
osobitného subjektu do konania na ochranu práv spotrebiteľa aj preto, že súd z úradnej povinnosti
musí prihliadať pri posudzovaní nároku zo spotrebiteľského úveru na jeho prípadnú bezúročnosť a

bezpoplatkovosť, vrátane premlčania v súlade s ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby a výroku o trovách konania podal v
zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie poukázal
na skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti podmienkou platného
postúpenia pohľadávky, pričom zdôraznil, že sa v žiadnom prípade nestotožňuje s aplikáciou § 17

ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch na prejednávanú vec, pretože k uzatvoreniu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere došlo pred účinnosťou tohto ustanovenia v znení, v akom ho aplikoval na
vec prvoinštančný súd. Súd vôbec nevzal do úvahy prechodné ustanovenia k tomuto zákonnému
ustanoveniu, v zmysle ktorých ustanovenie § 17 ods. 1 sa použije na právne vzťahy vzniknuté zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorenej pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia len

v takom prípade, ak by išlo o zmluvu o úvere uzatvorenú na dobu neurčitú, resp. v prípade, ak sa
aj po nadobudnutí účinnosti uvedeného ustanovenia má alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.
Keďže spotrebiteľský úver bol žalovanej poskytnutý pred nadobudnutím účinnosti ustanovenia § 17 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch (20. novembra 2015) a mal by splatený 20. októbra 2024, išlo
o zmluvu na dobu určitú - do doby vysporiadania dlhu vzniknutého čerpaním 20. novembra 2015. V

prejednávanom prípade sa nejedná o úver, ktorý by bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzatvorenej na dobu neurčitú, ani o úver ktorý mohol byť poskytnutý aj po nadobudnutí účinnosti
ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. V tomto dôsledku teda bola aplikácia
ustanovenia § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vylúčená prechodnými ustanoveniami k
tomuto ustanoveniu. Zároveň podľa jeho názoru nie je vyriešenie právnej otázky platnosti vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti úveru pre výsledok tohto konania rozhodujúce, pretože vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru nebolo podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Namietané porušenie práva
na spravodlivý proces vzhliadol v postupe súdu prvej inštancie, ktorý aj napriek tomu, že pôvodná
veriteľka splnila požiadavky zákonodarcu (a on predložil súdu žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského
úveru spolu s čestným vyhlásením žalovanej, ktoré preukazujú výšku príjmov a výdavkov žalovanej, ako

aj iné skutočnosti ako je napr. rodinný stav v čase poskytnutia úveru), tieto požiadavky aktívne zmenil
a prispôsobil zákonné ustanovenia zrejme s cieľom ochrany spotrebiteľa, ktorú zjavne nepoňal ako
ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, nekalými obchodnými praktikami a závadnými
výrobkami, ale ako požiadavku na zastúpenie spotrebiteľa a aktívne vyhľadávanie dôvodov zamietnutiažaloby, a to aj za cenu výkladu zákona, ktorý nie je možné dosiahnuť iným spôsobom, než jeho výkladom
contra legem. Popritom neboli splnené ani podmienky hrubého porušenia povinnosti, nakoľko jeho
právna predchodkyňa si preukázateľne splnila svoju povinnosť a pred poskytnutím úveru s odbornou

starostlivosťou posúdila schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na dobu, na ktorú
bol poskytnutý, jeho výšku, príjem a výdavky žalovanej, jeho účel, ako aj rodinný stav žalovanej. V
nadväznosti na to podotkol, že otázka skúmania bonity je vždy otázkou skutkovou, a preto pokiaľ
tvrdil a tvrdí, že postupca bonitu riadne skúmal a žalovaná tieto skutočnosti žiadnym spôsobom
nespochybnila, je potrebné tieto jeho tvrdenia považovať za nesporné, teda za také, ktoré súd ďalej

nedokazuje a ich výsledky si osvojí pri meritórnom rozhodovaní vo veci samej. Súd tým, že aktívne
namiesto strany sporu rozporoval jeho tvrdenia prekročil svoje právomoci a porušil základnú zásadu
nezávislosti a nestrannosti súdu vyjadrenú v článku 1 CSP. Popritom sa žalobca nestotožnil ani so
závermi súdu prvej inštancie, ktorý domnelú neplatnosť postúpenia uplatňovanej pohľadávky napriek
riadnemu (a preukázanému) oznámeniu postupcu o postúpení takejto pohľadávky na neho automaticky
spojil s nedostatkom jeho aktívnej vecnej legitimácia, a tým aj so zamietnutím žaloby. Mal za to,

že názory súdu prvej inštancie sú v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít, ktoré zastali ten názor, že ani prípadná (domnelá) neplatnosť postúpenia pohľadávky nemá vo
vzťahu dlžník - veriteľ (postupník) žiadnu relevanciu ohľadom aktívnej vecnej legitimácie postupníka na
uplatňovanie pohľadávky a neplatnosť postúpenia možno riešiť len medzi postupcom a postupníkom,
pretože postúpenie pohľadávky nemá okrem zmeny veriteľa pre dlžníka prakticky žiadny význam. Na

základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania na sumu 338,44 eur.

4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu v súdom určenej lehote nevyjadrila.

5.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací,vrámcikompetenciívyplývajúcichzustanovenia§34CSP,po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou
(§359CSP),prejednalodvolaniepodanéžalobcomapreskúmalrozhodnutiesúduprvejinštancie,akoaj
konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil

odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil
dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho
súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri
preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej
miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne

uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo
veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a
čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove
(§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených

zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu potvrdiť.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančnýmsúdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným,
jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané,
z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom

objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V
nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie
súdu prvej inštancie. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

9. V zmysle záverov konštantnej judikatúry právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových

zistení sú vyvodzované právne závery a aplikovaná konkrétna právna norma na zistenie skutkového
stavu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k
nemu vtedy, ak súd nepoužil správny, náležitý právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

10. Súčasne odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/192/2004 v ktorom najvyšší súd vyslovil, že na to, aby sa niekto stal účastníkom konania netreba,
aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu alebo,
aby bola proti nemu podaná žaloba. Či však bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či je
účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie

stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej
procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce či a
na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého
hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia
(žalobca), nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide, pričom o nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.

11. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že v slobodnej spoločnosti je predovšetkým vecou nositeľov práv,
aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje
práva majetkové, osobné, resp. satisfakčné. Stále totiž platí zásada, ktorá platila už v rímskom práve
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“, teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenie uplatňujú včas a s dostatočnou

starostlivosťou a predvídavosťou.

12. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca na výzvu súdu prvej inštancie, aby
predložil všetky doklady a výstupy z registra, ktorými jeho právna predchodkyňa overovala schopnosť
žalovanej splácať spotrebiteľský úver v zmysle ustanovenia § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch,

súdu zaslal žiadosť žalovanej o poskytnutie spotrebného úveru a čestné vyhlásenie žalovanej o výške
jej mesačného príjmu.

13. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd konštatuje, že z dokumentov predložených žalobcom
nevyplýva, kto je zamestnávateľom žalovanej, či žalovaná je zamestnaná na dobu určitú alebo neurčitú,

a či sú z jej príjmu vykonávané nejaké zrážky. Príjem tvrdený žalovanou nie je ničím preukázaný (ani
správou zo Sociálnej poisťovne). Súd prvej inštancie teda mohol vychádzať iba z toho, že tvrdený príjem
žalovanej je 980,- eur, pričom tento príjem možno považovať za hrubý príjem. Podľa kalkulačky čistej
mzdy pre rok 2015 pri hrubej mzde 980,- eur čistá mzda predstavuje sumu 747,65 eur. Popritom zo
žiadosti žalovanej o poskytnutie spotrebného úveru vypláva, že žalovaná už v čase podania žiadosti o

predmetný úver splácala spotrebný úver, ktorý jej bol poskytnutý vo výške 9.600,- eur, mesačná splátka
ktorého bola vo výške 156,- eur a z odpovede na lustráciu v registri obyvateľov vyplýva, že žalovaná
mala v roku 2015, teda v čase poskytnutia úveru štyri deti s rokom narodenia 2005, 2006, 2007 a 2013.
Na základe toho možno podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že žalovaná bola aj bez toho,
aby splácala úver, časť ktorého je predmetom tejto žaloby, vo finančnej tiesni a žiadnym spôsobom

negarantovala splácanie úveru.

14. Na záver odvolací súd dodáva, že aktívna vecná legitimácia žalobcu posudzovaná súdom prvej
inštancie predstavuje jednu zo základných podmienok konania. Keďže materiálny korektív Civilnéhosporového poriadku umožňuje súdu prvej inštancie skúmať podmienky konania bez toho, aby nastala
procesná aktivita sporových strán, nemožno aktivitu súdu prvej inštancie ohľadne zisťovania skutkových
okolností týkajúcich sa bonity žalovanej strany považovať za svojvoľnú a v rozpore s princípom

kontradiktórnosti.

15. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004). Odvolací súd
so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daným
v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Z rovnakých dôvodov nepovažuje za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

16. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby zodpovedá aj súvisiaci
výrok o trovách konania.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.
1, ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 CSP v spojení s ustanovením § 262 odsek 2 a § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konaniaažalovanejvpriebehuodvolaciehokonaniažiadnepreukázateľnétrovynevznikli,pretoodvolací

súd nárok na ich náhradu sporovým stranám nepriznal.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).