Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 5, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/75/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3116210583
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3116210583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu Ing. H. Z., bytom S. W. - T. 4, právne
zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jozef Kováčik, s.r.o. so sídlom v Trenčíne, Legionárska 6434/2,
IČO: 47 251 913 proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie náhrady škody, na odvolanie žalobcu a žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 04. augusta 2021, č.k. 14C/120/2016-171, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. ako aj vo výroku II. o
zamietnutí žaloby čo do sumy 14.750,- eur titulom nemajetkovej ujmy p o t v r d z u j e.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. čo do zamietnutia žaloby v sume 5.024,50 eur
titulom náhrady škody a vo výroku III. o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v r a c i
a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 5.500,- eur a titulom náhrady škody sumu 1.737,50 eur a to všetko do 30 dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalobcovi vo výške 8%, o ktorej rozhodne súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 08.06.2016
domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 30.853,78 eur a náhrady trov konania.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že uznesením zo dňa 21.07.2004
bolo vznesené voči žalobcovi obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania podporovania zločineckej
a teroristickej skupiny a za účastníctvo na trestnom čine krátenia dane, poistného, pričom ho Okresný
súd Banská Bystrica uznesením zo dňa 24.07.2004 vzal do väzby s účinnosťou od 21.07.2004.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal žalobca sťažnosť, ktorá bola uznesením zo dňa 25.08.2004
zamietnutá. Tiež bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia a krajský súd
uznesením zo dňa 19.01.2005 predĺžil žalobcovi väzbu do 21.07.2005. Dňa 14.04.2005 podal žalobca
žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola uznesením zo dňa 27.05.2005 zamietnutá.
Prokurátor podal dňa 23.06.2005 návrh na predĺženie väzby do 21.01.2016. Uznesením zo dňa
18.07.2005 bolo jeho návrhu vyhovené a sťažnosť žalobcu bola uznesením zo dňa 04.08.2005
zamietnutá. Žalobcov návrh zo dňa 06.09.2005 o nahradenie väzby písomným sľubom bola uznesením

zo dňa 28.09.2005 zamietnutá. Prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry uznesením zo dňa 19.01.2006
prepustil žalobcu ihneď na slobodu. Uznesením zo dňa 12.03.2013 bolo trestné stíhanie proti žalobcovi
zastavené. Väzba žalobcu tak trvala od 21.07.2004 do 19.01.2006. Žalobca plnou mocou zo dňa
04.10.2004 poveril na zastupovanie advokáta JUDr. Jána Pavlovského, ktorý zomrel a jeho agenduprevzal advokát JUDr. Peter Kočička. JUDr. Ján Pavlovský vykonal podľa vyúčtovania 21 právnych
úkonov a spolu si uplatnil trovy konania vo výške 81.918,- Sk, pričom žalobca dlh uznal a zaviazal sa ho
zaplatiť v ôsmich splátkach. Žalobca zaplatil v splátkach časť dlhu a zostatok dlhu nebol vymáhaný. Z

trestného spisu ďalej vyplýva, že žalobca udelil 22.07.2004 plnú moc na zastupovanie pre advokáta Mgr.
Maroša Uhaľa a túto plnú moc vypovedal 26.07.2004. Mgr. Maroš Uhaľ vyfakturoval žalobcovi za právnu
pomoc sumu 40.000,- Sk za zastupovanie v trestnej veci, ktorá bola uhradená v hotovosti. Z faktúry
zo dňa 08.09.2004 vyplýva, že dodávateľ JUDr. Ján Havlát fakturoval G. Z. sumu 158.903,10 Sk za
právne služby - zmluvnú odmenu. Z faktúry zo dňa 30.09.2004 vyplýva, že dodávateľ JUDr. Ján Havlát

fakturoval G. Z. sumu 26.134,50 Sk za právne služby s tým, že bola uhradená zálohová platba vo výške
31.096,90 Sk. Zo správy JUDr. Havláta ďalej vyplýva, že zmluva o právnej pomoci bola uzatvorená s
G. Z., pretože žalobca bol v tom čase vo väzbe. Faktúry za služby ňou boli uhradené, pretože voči nej
neevidujú žiadne pohľadávky. V trestnom spise sa plná moc nenachádza.
3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. a/ ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods.
1, 2, § 7, § 8 ods. 5 písm. a/ ods. 6 písm. a/, § 15 ods. 1, § 16, § 17, § 18, § 19 zák.č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu v znení neskorších predpisov, ďalej ust. § 37 ods. 1 Trestného poriadku zák.č.
141/1961 Zb. účinného do 31.08.2004, ďalej ust. § 1 vyhl.č. 163/2002 Z.z. účinnej do 01.01.2005, ďalej §
2, § 4 ods. 1, § 15 ods. 1 písm. d/, § 15 ods. 5, § 16 ods. 1, 2 písm. c/ ods. 4, § 19 ods. 3, § 1 ods. 3 vyhl.č.
163/2002 Z.z. účinnej do 01.01.2005, tiež § 12 ods. 3 písm. c/, § 16 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. h/, § 14
ods. 4, § 1 ods. 3 vyhl.č. 655/2004 Z.z. účinnej do 30.06.2005, § 63 Trestného poriadku č. 301/2005 Z.z..

4. V prejednávanej veci súd v zmysle ust. § 16 zák.č. 514/2003 Z.z. ustálil predmet sporu, teda
o akom nároku je v zmysle tohto ustanovenia oprávnený rozhodovať. Obrátil svoju pozornosť na
obsah žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 20.09.2013 adresovaný
Ministerstvu spravodlivosti SR advokátom žalobcu Mgr. Jurajom Šimuny, ktoré bolo doručené tomuto

orgánu 15.10.2013. Podanie bolo nezrozumiteľné a preto až na výzvu orgánu verejnej správy bolo
advokátom ustálené, že základom nároku na náhradu škody bolo výlučne uznesenie zo dňa 24.07.2004
o vzatí žalobcu do väzby. Škoda, ktorú si žalobca týmto podaním uplatňoval predstavovala sumu
1.000.000,-eurtitulomnáhradynemajetkovejujmyasumu6.762,-eurnáhradytrovprávnehozastúpenia
a jeho návrhu vyhovené nebolo. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca si uplatnil pred súdom nárok

na náhradu škody spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia vo výške 10.353,78 eur a náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20.205,- eur titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím o vznesení obvinenia a rozhodnutím súdu o jeho vzatí do väzby. Z citovaných zákonných
ustanovení (§ 16 zák.č. 514/2003 Z.z.) vyplýva, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne

prerokovaný.Takžepredmetomsporuvdanomprípademôžebyťibanároknanáhraduškodyvsúvislosti
s vydaním uznesenia o vzatí žalobcu do väzby vo výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy 20.250,-
eur a trovy konania vo výške predbežne prerokovanej sumy ohraničenej s výškou 6.762,- eur, avšak
iba tie trovy, ktoré vznikli v súvislosti s vydaním uznesenia o vzatí žalobcu do väzby, po dobu jeho
prepustenia z väzby, teda za obdobie od 21.07.2004 do 19.01.2006. V časti o zaplatenie trov konania vo

výške 3.591,78 eur bola žaloba nedôvodná a súd ju preto zamietol, pretože tento nárok nebol v tomto
rozsahu predbežne prerokovaný.

5. Súd sa v prvom rade zaoberal vznesenou námietkou premlčania. V zmysle § 19 zák.č. 514/2003
Z.z. žalovaný sa dozvedel o škode v deň, kedy mu bolo doručené uznesenie zo dňa 12.03.2013,

ktorým bolo trestné stíhanie proti žalobcovi zastavené. V spise OR PZ v Rimavskej Sobote sa však
doručenky nenachádzajú a nachádza sa tam iba uznesenie s vyznačeným dátumom právoplatnosti
v prípade žalobcu 01.04.2013, čo nemôže zodpovedať realite, pretože v tento deň bol Veľkonočný
pondelok. Pokiaľ proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania bola prípustná sťažnosť v lehote 3
dní od doručenia uznesenia a deň doručenia sa do podania sťažnosti nezapočítaval, toto uznesenie

mohlo byť žalobcovi doručené s najväčšou pravdepodobnosťou dňa 27.03.2013. Pokiaľ posledný deň
lehoty mal pripadnúť na 31.03.2013 a 01.04.2013 sa považoval omylom za pracovný deň, kedy bola
vyznačená právoplatnosť. Žaloba mohla byť podaná na súde v lehote do 28.03.2016 s pripočítaním
lehoty 6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody, teda najneskôr do 28.09.2016.
Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za 10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené

oznámenie rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví, alebo škodu
spôsobenú rozhodnutím o väzbe, takže na rozhodnutie o väzbe sa nevzťahuje 10 ročná lehota odo dňa
doručenia uznesenia o vzatí do väzby. Žaloba bola podaná na súd dňa 08.06.2016, teda včas a nárok
súd nepovažoval za premlčaný.6. Zo skutkového hľadiska je v prejednávanej veci rozhodujúce, že proti žalobcovi bolo vedené trestné
stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením a trestné stíhanie bolo zastavené a súčasne,

že v rámci uvedeného trestného stíhania bol žalobca vo výkone väzby v období od 21.07.2004 do
19.01.2006, teda 18 mesiacov. Vo všeobecnosti štát, teda žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci § 1 písm. a/ zák.č. 514/2003 Z.z. Štát za podmienok
stanovených zákonom zodpovedá za škodu spôsobenú aj nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím
o väzbe a svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť. Na základe uvedeného zodpovedá štát aj za

škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsúdením obvineného, teda rozhodnutím o väzbe v takomto konaní. Na
vznik zodpovednosti štátu za škodu z titulu nezákonného rozhodnutia je nevyhnutné súčasné splnenie
zákonných predpokladov, ktorými sú nezákonné rozhodnutie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Nezákonným rozhodnutím treba v tejto súvislosti rozumieť
rozhodnutie orgánu verejnej moci vydané v medziach jeho právomoci, ktoré bolo na základe opravného

prostriedku poškodeného príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Škodou je vo všeobecnosti
akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia. Príčinnou súvislosťou je skutková otázka objektívnej nevyhnutnosti pôsobenia
príčiny na následok, resp. vplývania následku z príčiny, t.j. o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je
medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (nemajetkovou ujmou) priamy a bezprostredný vzťah príčiny

a následku. Obdobne na vznik zodpovednosti štátu za škodu a nemajetkovú ujmu žalobcu z titulu
rozhodnutia o väzbe je nevyhnutné splnenie zákonných predpokladov, ktorými súd rozhodnutie o väzbe,
vykonanie väzby, zastavenie trestného stíhania, prípadne oslobodenie spod obžaloby, alebo skončenie
trestného stíhania a postúpenie veci inému orgánu, absencia negatívnych zákonných podmienok, vznik
škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi väzbou a škodou, resp. nemajetkovou ujmou.

7. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie o vzatí do väzby zo dňa 21.07.2004. Zo skutkových
okolností v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca bol stranou v predmetnom trestnom stíhaní, ktorému
bolo vznesené obvinenie. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia ako aj proti uzneseniu o vzatí do

väzby podal žalobca sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené
úradom špeciálnej prokuratúry, lebo skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie žalobca nespáchal a
skutok, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené nie je trestným činom a preto uznesenie o vznesení
obvinenia žalobcovi vrátane rozhodnutia o vzatí do väzby predstavujú nezákonné rozhodnutia ako jeden
z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu a nemajetkovú ujmu. Uznesenie o vzatí žalobcu

do väzby predstavuje rozhodnutie o väzbe, ktoré po zastavení trestného stíhania predstavuje jeden z
predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu. Žalovaným tvrdená negatívna podmienka zavinenia
väzbyzostranyžalobcuvovzťahukjehoprávunanáhraduškodynebolazistená,pretožezobsahuspisu
nevyplývajú žiadne podklady pre záver o tom, žeby si väzbu zavinil žalobca sám, keď za takéto zavinenie
nemožno považovať samotné skutkové okolnosti, z ktorých orgány činné v trestnom konaní pôvodne

vyvodili záver o spáchaní trestného činu žalobcom, ktoré podozrenie sa však podľa výsledku trestného
stíhania nakoniec nepotvrdilo, keďže toto podozrenie sa nepotvrdilo, nemožno z neho vyvodzovať ani
zavinenie žalobcu na väzbe.
8. V súvislosti s predmetným trestným stíhaním žalobca dňa 04.10.2004 splnomocil na svoje
zastupovanie JUDr. Jána Pavlovského na základe plnej moci a súd mal za preukázané vykonané a

účelne vynaložené úkony právnej pomoci spolu vo výške 553,05 eur (16.661,- Sk) a žalobca uhradil
trovy vo výške 31.918,- Sk. Súd nepriznal uplatnené náhrady za 14 úkonov, ktoré neboli preukázané.
Súd mal tiež za preukázané, že žalobca splnomocnil advokáta Mgr. Maroša Uhaľa v čase od 22.07.
do 26.07.2004 a zaplatil mu zmluvnú odmenu vo výške 40.000,- Sk. Tento advokát podľa trestného
spisu vykonal úkonu spolu v hodnote 1.184,45 eur (35.682,50 Sk). V prejednávanej veci súd uznal za

preukázanú a opodstatnenú škodu vzniknutú žalobcovi za zastupovanie vyššie uvedenými advokátmi v
súvislosti s jeho konaním o väzbe vo výške 1.737,05 eur. Súd neuznal za preukázané trovy vykonané
advokátom JUDr. Jánom Havlátom, pretože plnú moc na zastupovanie uzavrela G. Z.. Originál plnej
moci sa nezachoval a táto za služby aj zaplatila a z tejto zmluvy je zaviazaný zásadne ten z manželov,
ktorý ju uzavrel. Vzhľadom na stratu zväzkov trestného spisu č. 10, 11 a 12 sa nepodarilo preukázať

výškuvynaloženýchtrov,anito,čiúkonybolipredmetomrozsahuvykonanéamalipriamysúvissväzbou
žalobcu.Pretosúdvprevyšujúcejčastinároknanáhraduskutočnejškodyspočívajúcejvtrováchkonania
zamietol.9. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal z ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít (rozhodnutie ÚS SR III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017). Pri určovaní
sumy nemajetkovej musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť,

v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady. Súd sa preto
oboznámil s obdobnými prípadmi a zistil, že v týchto prípadoch trestné stíhanie bolo neporovnateľne
kratšie a za trvanie väzby v porovnateľnom období ESĽP priznával náhrady nemajetkovej ujmy napr.
v prípade Kučera 20 mesiacov väzby 6.000,- eur a u O. za 23 mesiacov väzby 6.500,- eur. Z

výsluchu žalobcu bolo preukázané, že pred tým, ako sa dostal do väzby mal firmu od roku 2002
a zaoberal sa certifikáciou manažérstva kvality a zavádzal rôznym osobám systémy certifikácie a
vykonával poradenstvo efektivity riadenia firiem. Bol akreditovaný na ministerstve hospodárstva, mal
dvoch zamestnancov. V tom čase bol ženatý, bezúhonný a mal tri deti. V čase, keď bol vzatý do väzby,
polícia prišla k nemu ráno obišlo sa to bez nejakých konfliktov. Deti boli vydesené a plakali. Keď bol
vo väzbe manželka deťom klamala, že je na zahraničnej ceste, avšak nakoniec zobrala do väzby na

návštevu stredného syna. Neskôr sa to dozvedeli kde je aj ostatné deti a zmenilo to ich pohľad na
morálne hodnoty, ktoré im vštepovali. Z domu mu polícia zobrala počítač. Deti to videli, neskôr boli
terčami rôznych narážok od ľudí a detí, kde je žalobca a podobne. Pokiaľ ide o manželku poznačilo
to ich rodinný život. Ostala na všetko sama, musela deti voziť do školy do Dubnice nad Váhom, mala
autonehodu, ktorú zavinil iný vodič. Deti boli v nemoci a v súčasnosti je traumatizovaná už len z toho,

keď príde oznámenie o doručení zásielky, ktoré má žltú farbu. Svedkyňa G. Z. tieto skutočnosti potvrdila
a uviedla, že zostala zo dňa na deň sama. Trovy na advokátov išli do státisícov a myslela si, že žalobcu
čoskoro pustia, avšak toto sa nestalo. Konanie sa ťahalo a museli sa vzdať rodinných plánov. Pôvodne
chceli väčšiu rodinu, ďalšie dieťa, ale žalobca zostal zablokovaný a rovnako sa dostali do finančných
ťažkostí. Našťastie na deťoch sa to nepodpísalo do takej miery, žeby chodili poza školu, alebo sa dali na

drogy. Všetky vyštudovali, dvaja už majú vyštudované vysoké školy a tretí bilingválne gymnázium, avšak
ťažšie sa presadzujú, pretože majú narušenú vieru v tento systém. Ich manželstvo väzbu ustálo, stále sú
manželia, žijú v tej istej obci. Žalobca mal kandidovať v obci za starostu od čoho upustil. V roku 2010 bol
zvolený za poslanca obecného zastupiteľstva a bol ním jedno funkčné obdobie. Situácia sa zhoršila aj v
práci. Firmu žalobca má 20 rokov a v súčasnosti má 8 zamestnancov. Počas desiatich rokov postupne

stratil klientelu, pretože konkurencia bola veľká a títo konkurenti oznámili jeho klientom, že je vo väzbe
a tak čelil úbytku klientely a samozrejme mal aj exekučné konanie, keďže sa dostali do zlej situácie.
Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že 8 mesačná bezdôvodná väzba zásadným
spôsobom poznačila žalobcu osobne ako aj pracovný život. V dôsledku výšky hroziaceho trestu mal
obavy rozšíriť svoju rodinu o ďalšie dieťa, dostal sa do finančných ťažkostí, pretože kým bol vo väzby

nepracoval, čo využili konkurenčné firmy a prebrali mu zákazníkov. Následne sa dostal do finančných
ťažkostí, čo vyplýva z toho, že trovy advokátovi JUDr. Kočičkovi hradil až na základe dohody o uznaní
dlhu a vybudovať znovu firmu a postaviť sa finančne na nohy a získať si dôveru občanov v obci, aby
sa stal poslancom a napraviť vzťahy s deťmi po návrate z väzby ho iste stálo nemalé úsilie. Preto súd
vzhľadom na vyššie uvedené zhodnutia ESĽP v obdobných veciach považoval za primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy za bezdôvodnú väzbu vo výške 5.500,- eur a vo zvyšku návrh ako bezdôvodný
zamietol.

10. Podľa § 232 ods. 3 CSP a na základe žiadosti žalovanej umožnil žalovanej zaplatiť danú sumu v
30-dňovej lehote od právoplatnosti rozsudku.

11. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 252 ods. 2 a § 262 ods. 2 CSP. Predmetom konania
bolo zaplatenie sumy 20.250,- eur titulom nemajetkovej ujmy a 10.353,78 eur titulom náhrady škody.
V prípade nemajetkovej ujmy závisí jej výška od úvahy súdu a v týchto prípadoch nemožno mať za
neúspešného žalobcu, nakoľko mu bola priznaná časť uplatneného nároku. Stranu nemožno zaťažiť

zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Preto treba mať zato, že v rámci
nemajetkovej ujmy bol žalobca 100% úspešný a teda vychádza z fikcie, že žalobca si uplatnil titulom
nemajetkovej ujmy túto sumu, ktorú mu súd priznal. Celkovo tak treba mať zato, že žalobca požadoval
uhradiť sumu 15.853,78 eur (5.500,- eur nemajetková ujma a 10.353,78 eur náhrady majetkovej škody
za trovy obhajoby) a bol úspešný v sume 7.237,50 eur, čo predstavuje úspech v spore 46% a neúspech

54%. Pomer úspechu a neúspechu je tak 8% trov v neprospech žalovaného. Preto žalovanému patrí vo
vzťahu k žalobcovi náhrada trov konania vo výške 8%. O výške náhrady trov rozhodne súdny úradník
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná, ktorá žiadala, aby krajský
súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, v časti v ktorej bolo nároku žalobcu
vyhovené vrátane trov konania zmenil tak, že žalobu zamietne, a žalovanej prizná náhradu trov

konania v plnom rozsahu, alternatívne zrušil, a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovanej uskutočniť jej patriace procesné práva, na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V prvom rade poukazovala na zavinenie väzby zo strany žalobcu. Jednu z negatívnych

zákonných podmienok uvedených v § 8 ods. 6 zák.č. 514/2003 Z.z., za ktorých nárok na náhradu
škody nevznikne je zavinenie väzby žalobcom. Vzhľadom nato, že zavinenie väzby samotnou osobou,
ktorá žiada o náhradu škody zákon bližšie nedefinuje, je interpretácia a aplikácia tohto zákonného
ustanovenia zverená všeobecným súdom. Pre posúdenie zavinenia osoby žiadajúcej náhradu škody
sú významné skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre vzatie obvineného do väzby. Vzhľadom k tomu,
že zákon o zodpovednosti za škodu nevyžaduje určitú formu zavinenia väzby, postačuje k naplneniu

tohto predpokladu i nevedomá nedbanlivosť. Zavinenie obvineného na vzatí do väzby v zmysle cit.
ustanovenia znamená, že jeho zavinené konanie bolo dôvodom k podaniu a vyhoveniu návrhu na
jeho vzatie do väzby. Záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a
nedostatočne zisteného skutkového stavu. Zároveň svedčí o tom, že napadnuté rozhodnutie v tejto
časti je nedostatočne odôvodnené a tým pádom nepreskúmateľné, pretože nedáva odpoveď nato, prečo

žalovanou namietané konanie žalobcu, v ktorom videla zavinenie väzby žalobcom nespĺňa podmienky
zavinenia väzby v zmysle § 8 ods. 6 zák.č. 514/2003 Z.z., pre ktorú nárok na náhradu škody nevznikne.
Nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie vidí žalovaná v tom, že pri posúdení
otázky zavinenia väzby žalobcom sa riadil výsledkom trestného stíhania žalobcu. Ak by však prihliadal
na výsledok trestného stíhania, naplnenie negatívnej podmienky by reálne nikdy nebolo možné. Z

uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby aj preto, že
vzhľadom na charakter páchanej trestnej činnosti a jej rozsah možno reálne predpokladať, že obvinení
budú v tejto trestnej činnosti pokračovať. Tento predpoklad zvýrazňujú i veci zaistené u jednotlivých
obvinených pri domových prehliadkach, poprípade pri prehliadkach iných priestorov (už vyhotovené
ďalšie fiktívne faktúry, čisté opečiatkované a podpísané pokladničné doklady a čisté papiere, pečiatky

firiem a podobne). Dňa 21.07.2004 o 6tej hodine bola v rodinnom dome žalobcu vykonaná domová
prehliadka, pri ktorej bolo zaistených aj viacero pečiatok od rôznych subjektov. To, že žalobca držal
pečiatky rôznych subjektov, v ktorých buď vôbec alebo v tom čase ako štatutárny orgán/ živnostník
nefiguroval, predstavuje zavinené konanie, ktorým si žalobca privodil vedenie celého trestného stíhania
vočijehoosobe,vrátanejehovzatiadoväzby.Jetedazrejmé,ževovyšetrovacomspiseexistovaldôkaz,

ktorý preukazoval zavinené konanie žalobcu, ktorý bol dôvodom na podanie vyhovenia návrhu na jeho
vzatiedoväzbyergo,ktorýodôvodňovalzavineniežalobcunajehovzatídoväzby.Zavinenieobvineného
znamená, že také zavinené konanie, ktoré bolo dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie
do väzby. Jeho správanie bolo dôvodom k obave, že v danom prípade bude pokračovať v trestnej
činnosti, pre ktorú je stíhaný. Súd prvej inštancie pri posúdení otázky zavinenia väzby žalobcom dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Čo sa týka posúdenia nároku
na náhradu majetkovej škody, účelom preukázania dôvodnosti nároku na náhradu trov obhajoby JUDr.
Jánom Pavlovským, predložil žalobca spolu so žalobou podanie zo dňa 09.05.2007 označené ako výzva
na zaplatenie, ktoré obsahovalo zoznam úkonov právnej služby vykonaných JUDr. Jánom Pavlovským
a výšky odmeny vrátane režijného paušálu. Zo správy JUDr. Petra Kočičku osoby poverenej likvidáciou

Advokátskej kancelárie JUDr. Jána Pavlovského vyplýva, že žalobca zaplatil splátky vo výške 11.918,-
Sk, 10.000,- Sk a 10.000,- Sk a zostatok dlhu JUDr. Kočička nevymáhal. Napriek námietkam, že vo
výzve na zaplatenie je uvedené, že JUDr. Pavlovský vykonal 21 úkonov právnej služby, no rozpísaných
bolo 20 úkonov právnej služby, v prípade úkonov právnej služby uvedených pod poradovými číslami 2
až 8 ide o nepreukázané porady s klientom, úkony právnej služby uvedené pod poradovými číslami 9 až

12 nie sú v príčinnej súvislosti s väzbou a v prípade úkonov právnej služby uvedených pod poradovým
číslom 14 až 20 ide o nepreukázané porady s klientom. Uskutočnenie úkony právnej služby uvedeného
pod poradovým číslom je sporné, pretože žalobca uvádza, že žiadosť o prepustenie z väzby podal až
dňa 14.04.2005. Napriek týmto námietkam žalovanej súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov obhajoby aj za účasť na výsluchu dňa 16.12.2004 a za účasť na výsluchu spoluobvinenej

p. H.. Napadnutý rozsudok tak nespĺňa požiadavku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Čo sa týka trov obhajoby Mgr. Marošom Uhaľom za preukázanie dôvodnosti nároku na
náhradu trov obhajoby vo výške 1.327,76 eur (40.000,- Sk) predložil žalobca faktúru na túto sumu bez
akejkoľvek špecifikácie úkonov právnej služby. Pokiaľ súd nepozná rozsah jednotlivých úkonov a z čohocelková suma trov obhajoby pozostáva, nemôže jednotlivé nároky na náhradu trov obhajoby preskúmať
a taktiež žalovaná nie je schopná sa k ním relevantným spôsobom vyjadriť. Súd prvej inštancie žalobcovi
uložil, aby nároky na náhradu trov obhajoby špecifikoval a žalobca tak ani do najbližšieho pojednávania,

ba ani na ďalších pojednávaniach neurobil, pričom na jeho predloženie mal viac ako 8 mesiacov. Toto
svedčí o pasivite žalobcu. Pokiaľ súd nepozná rozsah jednotlivých úkonov, nemôže uvedený nárok
preskúmavať a taktiež žalovaný nie je schopný k nim zaujať stanovisko. Za prekvapivý preto považovala
žalovaná rozhodnutie súdu prvej inštancie, na základe ktorého bolo priznané žalobcovi nárok na ich
náhradu, hoci úbytok majetkových hodnôt na strane žalobcu v tejto súvislosti preukázaný nemal. Z

odôvodnenia rozsudku vyplýva, že suma 40.000,- Sk bola uhradená dňa 26.07.2004, no nevie uviesť
kým. Napriek tomu súd mal za preukázané, že žalobca zaplatil odmenu v tejto výške. Ďalej žalovaná
namietala úkony právnej služby pre Mgr. Maroša Uhaľa a to účasť na výsluchu dňa 22.07.2004, ktorý nie
je v príčinnej súvislosti s väzbou, ale s trestným stíhaním a v prípade úkonu právnej služby označeného
ako sťažnosť, ide o sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorá rovnako nie je v príčinnej
súvislosti s väzbou. Minimálne za tieto úkony právnej služby nemal súd prvej inštancie nárok na ich

náhradu priznať. Čo sa týka nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie priznal nárok na
náhradu trov konania vo výške 8%. Žalovaná namieta tento výrok ako výrok závislý na výroku I., ktorým
súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov nemajetkovej ujmy vo výške 5.500,- eur a náhradu na
majetkovú škodu vo výške 1.737,50 eur. Poukázala na rozhodnutie ÚS SR IV. ÚS 652/2018, z ktorého
vyplýva, že rozhodnutia o náhrade trov konania musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo

v rozpore s rozumným usporiadaním procesných vzťahov. Pokiaľ žalobcovi bola priznaná ochrana v
podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu trov konania proti žalovanej len preto, lebo bol úspešný
na základe svojho nároku, ktorá však výška bola súdom priznaná s výrazným obmedzením, priznať za
akýchkoľvek okolností strane konania, ktorá vo veci svojím zjavne neprimeraným nárokom na náhradu
nemajetkovej ujmy neuspela, právo na plnú náhradu trov konania, ktoré jej vznikli v príčinnej, vecnej a

časovej súvislosti s uplatnením jej práva v konaní pred všeobecným súdom by bolo v rozpore s platnou
účinnou právnou úpravou interpretovanou súladne ochrannou funkciou civilného práva procesného.
Keďže súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov nemajetkovej ujmy vo výške 5.500,-
eur oproti požadovanej sume 25.000,- eur, mala žalovaná zato, že pre zjavný rozpor s rozumným
usporiadaním procesných vzťahov nebolo možné žalobcovi priznanie vo vzťahu k nemajetkovej ujme na

náhradu trov konania. Žalobca sa domáhal celkovo náhrady škody vo výške 30.853,- eur napadnutým
rozsudkom bola žalovaná zaviazaná zaplatiť mu náhradu vo výške 5.500,- eur titulom nemajetkovej
ujmy a majetkovej škody vo výške 1.737,50 eur, vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Celkovo tak úspech
žalovanej predstavuje 76,54%, úspech žalobcu 23,46%, čo činí celkový úspech žalovanej 53,08%.
Vzhľadom k tomu mal súd rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania v tejto výške a nie ako tak tomu

je v rozsudku súdu prvej inštancie.

13.ProtirozsudkusúduprvejinštanciepodalvčasodvolaniežalobcaatovočivýrokuI.aIII.napadnutého
rozsudku.Poukazovalnatúskutočnosť,žežalobcabolčasťouvýrokuI.,ktorýmbolažalovanázaviazaná
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.500,- eur by súhlasil v prípade, ak by bol tento

nárok posudzovaný len za obdobie trvania jeho väzby za čas od 21.07.2004 do 19.01.2006. On si
však uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie celého jeho trestného stíhania, t.j. za obdobie
viac ako 8 a pol roka a preto žiada priznať náhradu nemajetkovej ujmy v plnej uplatňovanej výške
20.250,- eur z tých istých dôvodov ako doposiaľ a ako boli súdom prvej inštancie zistené. Rovnako
nesúhlasí so zaviazaním žalovanej zaplatiť mu náhradu škody iba vo výške 1.737,50 eur a žiada, aby

mu zaplatila celkovo náhradu škody vo výške 6.762,- eur. Rovnako žiadal zmeniť výrok III. napadnutého
rozsudku a priznať mu náhradu trov konania vo výške 100%. Poukázal na tú skutočnosť, že žalobou
zo dňa 08.06.2016 si uplatnil náhradu škody vo výške 10.353,78 eur na základe ust. § 17 ods. 1 zák.č.
514/2003 Z.z. a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.250,- eur na základe ust. § 17 ods. 1 potom, čo
jeho nárok na predbežné prerokovanie náhrady škody bol žalovanou odmietnutý. Priznanou náhradou

škody, ktorá mu vznikla zaplatením odmeny advokátovi považuje za nesprávne určenú. Podaním zo
dňa 20.09.2013 si uplatnil u žalovanej náhradu vo výške 6.762,- eur a preto žiadal, aby mu v tejto
výške aj bola priznaná. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že v súvislosti s jeho viac
ako 8 a pol rokom trvajúcim trestným stíhaním zaplatil viacerým obhajcom spolu čiastku 261.918,- Sk,
čo sa rovná čiastke 8.694,08 eur. Pokiaľ z tejto sumy navrhol predbežne prerokovať časť vo výške

6.762,- eur a následne si v žalobe uplatnil jej zaplatenie vo výške 10.353,78 eur, mohla byť premlčaná
len tá časť žalobou uplatneného nároku vo výške prevyšujúcej sumu 6.762,- eur. Obmedzenie jeho
nároku na náhradu škody len za obdobia trvania väzby, považuje za nesprávne skutkové zistenia a
právne posúdenie súdom prvej inštancie. Návrhom zo dňa 20.09.2013 navrhol žalovanej predbežneprerokovať návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného trestného stíhania,
nezákonnosti trvania väzby a nezákonného obvinenia. Žalovaná ho vyzvala na označenie rozhodnutia,
ktorý je základom nároku, avšak túto výzvu považuje za neoprávnenú, pretože v jeho pôvodnom návrhu

bolo skutkovo určite zrozumiteľne a nezameniteľne uvedené tri tituly, na základe ktorých si svoj nárok
uplatňuje. Pokiaľ následne jeho právny zástupca na túto výzvu reagoval a základ nároku na náhradu
škody označil uznesenie OS Banská Bystrica o vzatí do väzby, neznamená to, že by bol vzatý späť
nárok na predbežné prejednanie náhrady škody aj z dôvodu nezákonného trestného stíhania z dôvodu
nezákonného obvinenia. Z gramatického výkladu výzvy žalovanej jasne vyplýva, že označil iba jedno

rozhodnutie z viacerých jeho vymenovaných rozhodnutí. Na túto časť výzvy žalovanej a jeho reakciu
nie je možné prihliadať aj keby to uviedol, nikdy nezobral späť žiadosť o prejednanie nároku na náhradu
škody aj z titulu nezákonne vzneseného obvinenia. Za nesprávne právne posúdenia skutkové zistenie
považuje názor súdu, podľa ktorého mu neuznali za škodu odmenu za obhajobu vyplatenú JUDr.
Havlátovi z dôvodu, že plnú moc mu udelila jeho manželka. Bolo potrebné posudzovať udelenie plnej
moci jeho manželkou v jeho obhajobe v trestnom konaní podľa § 39 Trestného poriadku o zvolenom

obhajcovia§143anasl.OZobezpodielovomspoluvlastníctvemanželov.Jehomanželkaudelenímplnej
moci JUDr. Jánovi Havlátovi neuzavrela s ním dohodu o poskytnutí právnej služby medzi nimi dvomi,
ale iba mu udelila oprávnenie v trestnom konaní obhajovať jeho ako jej manžela. On zvolenie obhajoby
prijal. Nie je podstatné, kto odmenu za právnu službu jeho obhajcovi zaplatil, ale podstatné je, či táto
odmena bola zaplatená z majetku patriaceho do BSM. Z výpovede manželky vyplýva, že trovy konania,

ktoré išli do státisícov hradila z predaja bytu v Banskej Bystrici, z ktorého sa presťahovali a z peňazí,
ktoré mali na rekonštrukciu a musela si aj požičať. On ako dotknutý bezpodielový spoluvlastník tieto
úkony ako neplatné nikdy nenamietal. Zaplatením odmeny JUDr. Havlátovi za jeho obhajobu došlo k
zmenšeniu jeho majetku, teda k jeho škode. Ako žalobca preukázal potvrdením jednotlivých advokátov,
ktorí ho obhajovali, ktoré potvrdenia boli prečítaním ako dôkazy v konaní vykonané, že zo svojho majetku

zaplatil v príčinnej súvislosti z jeho nezákonným trestným stíhaním min. sumu 8.694,08 eur. Pri prípadnej
úvahe, či advokáti si uplatnili odmenu za skutočne vykonané úkony je potrebné vychádzať z ust. § 18
ods. 2 zák.č. 586/2003 Z.z., podľa ktorej je advokát povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou
starostlivosťou a pri využívaní právnych podmienok dbať na účelnosť a hospodárnosť poskytovanej
právnej služby. Táto domnienka v tomto konaní vyvrátená nebola. Žiadal preto, aby napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie bol zmenený tak, že mu bude priznaná nemajetková ujma vo výške 20.250,- eur,
náhrada škody vo výške 6.762,- eur, vo zvyšku bude žaloba zamietnutá a bude mu priznaný nárok na
náhradu trov konania voči žalovanej vo výške 100% a náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100%.

14. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá poukázala na znenie ust.

§ 16 ods. 1, 2, 4 zák.č. 514/2003 Z.z.. Uviedla, že je nepochybné, že žalobca zastúpený právnym
zástupcom podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obsah žiadosti bol
pomerne rozsiahly, avšak obmedzoval sa na opis priebehu trestného konania. Na poslednej strane
žiadosti uviedol len toľko, že žiada náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- eur a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 6.762,- eur. Zo žiadosti tak nebolo zrejmé, z akého titulu sa

žalobca týchto nárokov domáha, a preto ministerstvo spravodlivosti pristúpilo k zákonnej možnosti
adresovania výzvy žiadateľovi, keďže žalobca si uplatnil jednu sumu náhrady majetkovej a nemajetkovej
ujmy, nekonkretizoval titul a nebol zrejmý mechanizmus vzniku škody. Právny zástupca žalobcu na
výzvu reagoval odpoveďou, v ktorej jednoznačne uviedol, že základom nároku na náhradu škody je
uznesenie o vzatí do väzby. V tomto rozsahu bol nárok uplatnený žalobcom aj predbežne prerokovaný a

neuspokojený.Boltomžalobcovprávnyzástupca,ktorýsformulovalžiadosťonáhraduškodyspôsobom,
ktorý neumožňoval jej predbežné prerokovanie a na výzvu odpovedal spôsobom prezentovaným. Ak
je uplatnený jeden nárok na náhradu majetkovej škody a jeden nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
nie je možné za poškodeného iniciatívne vyhľadávať, čo by mohlo byť spôsobilé spôsobiť škodu. Je
na poškodenom, aby jasne vymenoval tituly a konkretizoval, ako mu tieto spôsobili ujmu. Žalobca

tak nepostupoval, za titul označil rozhodnutie o väzbe a je neakceptovateľné, aby bolo možné v
súdnom konaní rozhodovať o nárokoch spojených s iným titulom a zásahom. Pri uplatnení nároku
na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný
a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Žalovaná teda súhlasí s postupom súdu prvej inštancie,
ktorý nároky uplatnené žalobcom posudzoval výlučne v súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Čo sa týka

nepriznania náhrady majetkovej škody predstavujúcej odmenu vyplatenú za právne služby poskytnuté
JUDr. Havlátovi, k tomuto je potrebné poukázať na závery súdu prvej inštancie a na skutočnosť, že
žalobcaposkytnutieprávnychslužiebvuplatnenomrozsahunepreukázalanebolomožnétedaaniustáliť
existencie príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a uplatnenou náhradou majetkovej škody vtejto časti. Žalovaná poukázala na ust. § 18 ods. 1, 3 zák.č. 514/2003 Z.z., kedy z cit. ustanovení je
zrejmé, že ak má byť poškodenému poskytnutá náhrada škody spočívajúca v náhrade trov konania,
je možné iba za predpokladu preukázania, že tieto úkony sa uskutočnili, boli účelne vynaložené a že

na ne bola poškodeným uhradená obhajcovi odmena. V sporovom konaní nemožno akceptovať postup
žalobcu, ktorý dôvodnosť svojho nároku nepreukáže, v podstate túto povinnosť prenáša na druhú stranu
sporu a navyše žiada, aby žalovaná znášala dôsledky jeho dôkaznej núdze. Pokiaľ teda súd prvej
inštancie nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody predstavujúcej odmenu za právne služby JUDr.
Jána Havláta zamietol, je jeho rozhodnutie správne a zákonné. Vo všeobecnosti sa žiada potom uviesť,

že v žalobcom podanom odvolaní viac ako skutková a právna argumentácia vystupuje požiadavka na
sankciovanie žalovanej za obsah úkonov žalobcu riadne zastúpeného právnym zástupcom v rámci
predbežného prerokovania nároku. Nejde tu však o spor s ochranou slabšej strany, a preto akceptovanie
uvedeného by znamenalo porušenia práva žalovanej na spravodlivý proces. Čo sa týka formulovanej
požiadavky na priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ani s týmto sa nemožno
stotožniť.Trebazdôrazniť,žežalobcapôvodnepožadovalnáhradumajetkovejškodyvovýške10.353,78

eur v súčasnosti v odvolaní požaduje náhradu vo výške 6.762,- eur. Už z tohto je zrejmé, že aj v prípade
vyhovenia odvolaniu žalobcovi, na takýto postup by neboli splnené podmienky, čo žalovaná s ohľadom
na vymedzený rozsah odvolania namieta. Zároveň sa žalovaná odvolala aj na obsah svojho odvolania
voči napadnutému rozsudku.

15. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý namietal, že žalovaná nemá pravdu, pretože súd
sa dostatočne, zrozumiteľne a presvedčivo vysporiadal s žalovanou tvrdenými skutočnosťami. Považuje
za nepodstatné preukazovať v tomto konaní dôvodnosť, prípadne nedôvodnosť väzby, pretože nárok
si uplatňuje z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ktoré v návrhu na predbežné prejednanie nároku na
náhradu škody označil a to ako uznesenie vyšetrovateľa, ktorým bolo vznesené obvinenie pre konkrétne

trestné činy, na základe ktorej začal byť stíhaný v trestnom konaní ako obvinený a ktoré trestné stíhanie
bolo dňa 12.03.2013 zastavené. Ak bolo trestné stíhanie zastavené, znamená to, že od počiatku bolo
proti nemu vedené nedôvodne, nakoľko sa žiadny trestnej činnosti nedopustil a teda aj väzba bola
nedôvodná.Žalovanáduplicitneuplatňujetieistéodvolaciedôvodyprinámietke,žesúdsanedostatočne
vysporiadal s výškou majetkovej škody, ktorá mu nezákonným stíhaním mala vzniknúť. Žalovaná tvrdí,

že jeho úlohou je predložiť špecifikáciu trov obhajoby, z ktorej by bolo zrejmé za aké úkony právnej
služby a akú výšku odmeny vrátane režijného paušálu požaduje nahradiť. S týmto tvrdením nesúhlasí.
Splnenie požiadavky je pre neho nemožné, pretože on sa úkonov v trestnom konaní okrem tých jeho
nezúčastňoval a ani nemohol, pretože bol v kolúznej väzbe. Je povinnosťou advokátov, aby od neho
požadovali za poskytnutie právnej služby pri jeho obhajobe odmenu, ktorá je v súlade so skutočne

vykonanými úkonmi právnej pomoci, čo sa v tomto prípade aj stalo. Žalobca si je vedomý takejto
dôkaznejsituácieapretonavrholakodôkazoboznámiťobsahkonkrétnychtrestnýchspisov.Skutočnosť,
že časť rozhodujúceho trestného spisu a to zväzky X. XI. a XII. nemohol súd z vlastnej, ani svojej viny
zabezpečiť ako dôkaz, nemôže byť vyhodnotená ako neunesenie dôkazného bremena. V rámci svojich
možností preukázal návrh jemu dostupnými dôkazmi. Toto bolo preukázané tvrdeniami jednotlivých

advokátov, ktoré boli ako dôkazy v konaní vykonané a ktorých vierohodnosť spochybnená žalovanou
nebola. Buď on alebo jeho manželka zo spoločných prostriedkov tvoriacich BSM zaplatil jednotlivým
advokátom za poskytnutie právnej služby jeho obhajoby odmenu v konkrétnych peňažných sumách.
Zaplatením tejto odmeny došlo k zmenšeniu jeho majetku, teda k majetkovej škode.

16. Žalobca a žalovaná sa k podaným vyjadreniam ďalej písomne nevyjadrili.

17. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 vo výroku I., ktorým bola žalovaná

zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 5.500,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy a sumu 1.737,50 eur
titulom náhrady škody. Vo výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá bolo potrebné rozsudok
čiastočnezrušiťpodľa§389ods.1písm.c/CSPčodosumy5.024,50euračiastočneakovecnesprávny
potvrdiť z týchto dôvodov:

18. Súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku I., ktorým čiastočne vyhovel žalobe v prejednávanej veci
riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností z hľadiska opodstatnenosti žaloby. Výsledky vykonaného dokazovania správne vyhodnotil
a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutíaj náležite odôvodnil. Odvolací súd sa preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. S poukazom na citované ustanovenie prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho,
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej v celom rozsahu po skutkovej

a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie.

20. Tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie s prihliadnutím na ust. § 16 zák.č. 514/2003 Z.z.
je v prvom rade potrebné ustáliť predmet sporu, t.z. preskúmať žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody adresovanú žalovanému. V tomto smere sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v tom smere, že v poradí prvou žiadosťou žalobca
popísal priebeh trestného stíhania, ktoré sa voči nemu viedlo a preto bol následne zo strany žalovanej
vyzvaný na doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Na túto výzvu
žalobca reagoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu tým spôsobom, že uviedol, že základom
nároku na náhradu škody je uznesenie OS v Banskej Bystrici zo dňa 24.07.2004 o vzatí do väzby. Na

toto upresnenie následne reagoval žalovaný tak, že podľa ich názoru nebolo v tejto veci preukázané
súčasné splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom
verejnej moci a preto považuje žalovaná žiadosť za nedôvodnú. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť,
že žalobcovi nič nebránilo v tom pokiaľ mal v úmysle domáhať sa ďalších svojich nárokov na náhradu
škody z titulu nezákonného stíhania, aby tieto na základe výzvy zo strany žalovaného presne definoval.

Pokiaľ definoval len uznesenie o vzatí do väzby, nezostávalo potom súdu prvej inštancie nič iné, ako
posudzovať jeho nárok tak, že k predbežnému prerokovaniu jeho nároku došlo len vo vzťahu k jeho
väzobnému trestnému stíhaniu a nie k celému trestnému stíhaniu ako takému. Preto bolo v celom
rozsahu správny postup súdu prvej inštancie, ktorý sa v prvom rade zaoberal touto okolnosťou a dospel
v konečnom dôsledku k tomu právnemu záveru, že predmetom nároku na súde potom môže byť iba

nárok na náhradu škody v súvislosti s vydaním uznesenia o vzatí žalobcu do väzby a v súvislosti aj s tým
aj náhradou nemajetkovej ujmy za čas, kedy bol žalobca vo väzbe a tiež trovami konania, ktoré musel
zaplatiť svojim právnym zástupcom v súvislosti s jeho vzatím do väzby a väzobným stíhaním.

21. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou zo strany žalovaného v tom smere, či si žalobca

zavinil väzbu sám. Súd prvej inštancie sa touto námietkou zaoberal a dospel k tomu záveru, že z obsahu
spisu nevyplývajú žiadne podklady pre záver o tom, žeby si väzbu zavinil samotný žalobca, keď za takéto
zavinenie nemožno považovať skutkové okolnosti, z ktorých orgány činné v trestom konaní pôvodne
vyvodili záver o spáchaní trestného činu žalobcom, ktoré podozrenie sa však podľa výsledku trestného
stíhania nakoniec nepotvrdilo.

22. Zavinenie obvineného znamená, že jeho zavinené konanie vo forme úmyselnej nedbanlivosti bolo
dôvodom na podanie a vyhovenie návrhu na jeho vzatie do väzby, poprípade k jej predĺženiu. Nejde o to,
či zavinenie obvineného vyvolalo podozrenie, že bol spáchaný trestný čin a či naplnilo skutkovú podstatu
trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale o to, či zjednodušene povedané jeho správanie bolo dôvodom

k obave, že v danom prípade bude pokračovať v trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Predovšetkým
je potrebné vychádzať z toho, že väzba je prostriedkom na zaistenie obvineného pre účely trestného
konania zo zákonom stanovených dôvodov. Podľa § 67 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku odôvodňuje
obavu z prípadného kolúzneho správania sa. Na druhej strane však nemôže byť kolúznym dôvodom
väzby určitá dôkazná situácia, napríklad existujúce rozpory vo svedeckých výpovediach, zložitosť

dokazovania a podobne. Musí sa jednať o konkrétnu skutočnosť nasvedčujúcu v obave, že obvinený
má kolúzne zámery. Takéto konkrétne skutočnosti musia byť zistené postupom prípustným podľa
trestného poriadku. V opačnom prípade by u každého trestne stíhaného obvineného v počiatočnom
štádiu vyšetrovania bol daný dôvod kolúznej väzby. Zároveň však v prejednávanej veci bol žalobca
zobratý do väzby aj z dôvodu preventívnej väzby s tým, že pri domovej prehliadke mali byť zabezpečené

pečiatky a prázdne faktúry, ktoré odôvodňovali obavu z pokračovania trestnej činnosti. Žalobca však
celý čas popieral, že by v jeho prípade bol daný tento dôvod väzby. Poukazoval na tú skutočnosť, že
v jeho prípade neboli zaistené žiadne dôkazy, ktoré by vo vzťahu k jeho osobe odôvodňovali záver o
obave z pokračovania trestnej činnosti. Žiadne ďalšie fiktívne faktúry, čisté opečiatkované a podpísanépokladničné doklady a čisté papiere a pečiatky firiem u neho zaistené neboli. Všetky zaistené veci sa
týkali spoločnosti, ktorých je spoločníkom a konateľom. Preventívny charakter väzby spočíva v obave
s pokračovaním konania obdobným spôsobom ako predchádzal pred jeho zadržaním. Okrem toho z

obsahu spisu súdu prvej inštancie, ktorej súčasťou je aj trestný spis je zrejmé, že pri výsluchu žalobcu
bolo konštatované, že žalobca je ženatý, má firmu, v ktorej zamestnáva dvoch zamestnancov, má tri
maloleté deti a nikdy predtým v minulosti nebol vypočúvaný, alebo trestne stíhaný pre trestný čin alebo
previnenie. Už pri svojom výsluchu žalobca konštatoval, že nikdy žiadne faktúry nevystavoval pri jeho
domovej prehliadke neboli nájdené žiadne pečiatky, žiadne bianco doklady, ani nič čo by súviselo s

týmito faktúrami. Jediné čo robil bolo, že dal kontakt ľudom na iné firmy, čo on priebežne aj robí, začo
neúčtoval žiadnu províziu.

23. Z tohto teda možno konštatovať správny záver súdu prvej inštancie v tom smere, že by mala byť
vylúčená zodpovednosť žalovaného z toho dôvodu, že žalobca si väzbu zavinil sám. Takéto okolnosti
nezistil ani odvolací súd z obsahu pripojených trestných spisov a preto je správne konštatovanie súdu

prvej inštancie, že je tu daná zodpovednosť žalovanej, nakoľko nie je pravdou, žeby si žalobca väzbu
zavinil sám.

24. Správne potom bola priznaná žalobcovi suma 5.500,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za čas
strávený vo väzbe. V tomto smere potom odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce

odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ sa žalobca domáhal
celkovo zaplatenia sumy 20.250,- eur, zbytok jeho žaloby čo do sumy 14.750,- eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy za čas, kedy bol trestne stíhaný z dôvodu neprerokovania nároku (viď. bod 20. tohto
rozsudku) so žalovaným, bola žaloba správne zamietnutá. Preto bol rozsudok súdu prvej inštancie aj
v napadnutej časti potvrdený.

25. Ďalej sa odvolací súd zaoberal námietkami zo strany žalobcu aj žalovaného vo vzťahu k jednotlivým
úkonom právnej pomoci, ktorých náhradu si v tomto konaní žalobca voči žalovanej uplatňoval.

26. Z ust. § 18 zák.č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený má nárok na náhradu trov konania, ktoré mu

vznikli v súvislosti s konaním, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, z čoho potom vyplýva, že
súčasťou škody, za ktorú štát v režime daného zákona zodpovedá sú účelne vynaložené trovy konania,
ktoré musel poškodený vynaložiť k odstráneniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného
postupu a ktorých náhrada nebola v rámci procesných predpisov ovládajúcich konanie, v ktorom došlo
k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu možná. Zmyslom tejto

úpravy je umožniť náhradu trov smerujúcich k zrušeniu, k zmene alebo k náprave protiprávneho stavu,
ktorých vynaložením by inak nebolo v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie sa preto správne zaoberal nárokom žalobcu na
náhradu škody v súvislosti s jeho vzatím do väzby a väzobným stíhaním s tým, že trovy konania
boli ohraničené výškou predbežného prerokovania nároku, teda sumou 6.762,- eur, avšak súd prvej

inštancie mohol vychádzať iba z tých trov, ktoré boli vynaložené v súvislosti so vzatím žalobcu do väzby
a jeho väzobným stíhaním a preto správne ohraničil náhradu týchto trov konania po dobu trvania väzby
žalobcu, t.z. od 21.07.2004 do 19.01.2006. Správne potom nárok v časti o zaplatenie 3.591,78 eur
zamietol, pretože nárok v tomto rozsah nebol prerokovaný. V tejto časti odvolanie podané nebolo, a
preto je rozsudok súdu prvej inštancie čo do zamietnutia nároku na sumu 3.591,78 eur právoplatný a

rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknutý.

27. Čo sa týka samotných trov spojených s predmetným trestným stíhaním žalobcu, v tomto
smere odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. Preto námietky ako žalobcu, tak ani

žalovanej nepovažuje za dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zdôvodnil všetky úkony právnej pomoci
obhajcu JUDr. Jána Pavlovského, následne aj advokáta Mgr. Maroša Uhaľa, správne sa vysporiadal s
jednotlivými úkonmi právnej služby a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje
a rovnako v tomto smere v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie
súdu prvej inštancie v bodoch 49., 50. napadnutého rozsudku. Nie je preto pravdivé tvrdenie v odvolaní

žalovaného, že žalobcovi bola priznaná náhrada za 21 úkonov právnej pomoci obhajcu JUDr. Jána
Pavlovského (viď. bod 49. rozsudku OS). Rovnako správne postupoval súd prvej inštancie vo vzťahu k
trovám za zastupovanie Mgr. Marošom Uhaľom (viď. bod 50. rozsudku OS), pričom súčasťou spisu súdu
prvej inštancie je okrem iného aj fa. č. 343 A/2004 od tohto právneho zástupcu pre žalobcu. Zároveň zobsahu spisu vyplýva, že JUDr. Peter Kočička, ktorý prebral agendu po zosnulom advokátovi žalobcu
JUDr. Jánovi Pavlovskom eviduje platby od žalobcu vo výške 11.918,- Sk, 10.000,- Sk a sumu 10.000,-
Sk. Rovnako je v spise správa od právneho zástupcu JUDr. Radka Petruňa, ktorý potvrdil, že JUDr.

Maroš Uhaľ bol členom ich advokátskej kancelárie do 31.03.2008. Je pravdou, že žalobca bol klientom
tejto kancelárie a za poskytnutú právnu službu uhradil dňa 26.07.2004 odmenu vo výške 40.000,- Sk
(1.327,76 eur).

28. Čiastočne dôvodná však bola námietka zo strany žalobcu vo vzťahu k nepriznanej náhrady škody

za právne zastupovanie advokátom JUDr. Jánom Havlátom. Súd prvej inštancie svoje zamietavé
rozhodnutie odôvodnil tou skutočnosťou, že súd nemal za preukázané trovy konané advokátom JUDr.
Havlátom, pretože plnú moc na zastupovanie uzavrela G. Z., originál plnej moci sa nezachoval a táto za
službu aj zaplatila a z tejto zmluvy je zásadne zaviazaný ten z manželov, ktorý ju uzavrel. Vzhľadom na
stratu zväzkov trestného spisu č. 10, 11 a 12 sa nepodarilo preukázať výšku vynaložených trov, ani to,
či úkony boli v predmetnom rozsahu vykonané a mali priamy súvis s väzbou žalobcu. Preto súd v tejto

časti nárok na náhradu skutočnej škody zamietol.

29. Súd prvej inštancie vychádzal v prejednávanej veci z rozsahu náhrady škody, ktorá bola predmetom
prerokovania, t.z. že nárok na náhradu škody bol prerokovaný v rozsahu 6.762,- eur za úkony právnej
pomoci, čo v konečnom dôsledku nespochybňoval vo svojom odvolaní ani samotný žalobca, ktorý

pripustil, že správne čo do sumy 3.591,78 eur bola žaloba nedôvodná a preto v tejto časti ju súd
zamietol. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne a rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknuté. Vzhľadom na tú skutočnosť, že čo do sumy 1.737,50 eur bola žalovaná zaviazaná
zaplatiť žalobcovi náhradu škody v tejto výške za trovy právneho zastúpenia pre advokáta JUDr.
Jána Pavlovského a následne pre advokáta Mgr. Maroša Uhaľa, v tejto časti je rozhodnutie vecne

správne, odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje a zároveň naňho poukazuje. Predmetom
prieskumu odvolacím súdom boli potom nároky za trovy zaplatené JUDr. Jánovi Havlátovi, ktoré súd
prvej inštancie žalobcovi nepriznal. Z obsahu spisu vyplýva, že JUDr. Ján Havlát v odpovedi na žiadosť
súdu prvej inštancie uviedol, že dokladmi ohľadom zastupovania žalobcu a prípadne udelenia plnej
moci nedisponujú, pretože doba uchovávania účtovných dokladov je 10 rokov s tým, že skartačná

lehota klientskych spisov je tiež 10 rokov. Z elektronicky vedeného klientskeho spisu však vyplýva, že
zmluva o právnej pomoci v tejto trestnej veci bola uzatvorená s Katarínou Z., nakoľko Ing. H. Z. bol v
tom čase vo väzbe v ÚVV Banská Bystrica. Z elektronicky vedeného spisu tiež vyplýva, že faktúry za
právnu pomoc vystavené na G. Z. boli z jej strany uhradené, pretože ich kancelária voči nej neeviduje
žiadne pohľadávky. V spise sa zároveň nachádza faktúra s dátumom vyhotovenia 08.09.2004, dátumom

splatnosti 16.09.2004, vystavenú pre príjemcu G. Z.. V tejto faktúre sú zároveň zadefinované jednotlivé
úkony právnej pomoci, ktoré zo strany tejto advokátskej kancelárie mali byť poskytnuté. Z dátumu faktúry
je zrejmé, že táto bola vystavená v čase, kedy bol žalobca vo väzbe, teda súvisí s väzobným stíhaním
žalobcu a zároveň z faktúry je zrejmé, že sa jednalo o úkony právnej pomoci, ktoré by mali súvisieť s
výkonom väzby žalobcu. Odvolací súd nestotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, že vzhľadom

na tú skutočnosť, že je zrejmé, že zmluvu o právnej pomoci uzavrela manželka žalobcu, by žalobcovi
právo na náhradu škodu nepatrilo. V tomto smere odvolací súd sa stotožňuje s odvolaním žalobcu, ktorý
zdôvodňoval, že trestný poriadok takéto udelenie plnej moci umožňuje s prihliadnutím na tú skutočnosť,
že žalobca bol v tom čase vo väzbe. Zároveň žalobca žil v tom čase v platnom manželstve s G. Z. a
preto na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k tomu záveru, že žalobcovi patrí právo na

náhradu škody z titulu poskytnutia právnej pomoci JUDr. Jánom Havlátom. Nemôže byť na ujmu žalobcu
tá skutočnosť, že vinou štátu došlo k strate zväzkov spisu, v ktorých sa táto plná moc nachádzala aj s
jednotlivými právnymi úkonmi, ktoré boli v prejednávanej veci v prospech žalobcu vynaložené. Faktom
je, že zmluvná odmena bola vyfakturovaná ako a vyplýva ďalej z vyjadrenia tejto advokátskej kancelárie
aj zaplatená. Preto na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi patrí

nárok na náhradu škody z titulu poskytnutej právnej pomoci týmto advokátom, avšak s tým, že úlohou
súdu prvej inštancie bude ďalej zaoberať sa faktúrou, ktorou JUDr. Ján Havlát vyfakturoval jednotlivé
úkony právnej pomoci a posúdiť ich z hľadiska účelnosti a dôvodnosti s prihliadnutím na väzobné
stíhaniežalobcu.Úlohousúduprvejinštancietedabudezaoberaťsajednotlivýmiúkonmiprávnejpomoci
vymedzenými vo faktúre č. 6712004 a po ich posúdení následne úlohou súdu prvej inštancie bude tak

ako v prípade advokátov JUDr. Jána Pavlovského a Mgr. Maroša Uhaľa posúdiť účelnosť a dôvodnosť
týchto jednotlivých úkonov právnej pomoci. Žalobca si v predmetnej žalobe uplatnil celkovo náhradu
škody vo vzťahu k trovám, ktoré zaplatil vo výške 6.306,84 eur vzhľadom na predbežné prerokovanie
žaloby ako aj časť priznaného nároku vo vzťahu k advokátovi JUDr. Petrovi Kočičkovi a Mgr. MarošoviUhaľovi, môže byť predmetom opätovného prejednania pred súdom prvej inštancie len čiastka 5.024,50
eur, ktorá zostala predmetom konania po čiastočnom zrušení veci odvolacím súdom.

30. Ďalej sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie
o náhrade trov konania. Faktom je, že kritérium na priznanie nároku na náhradu trov konania je v zmysle
§ 255 CSP miera úspechu. Miera úspechu vo všeobecnosti závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia
k žalobnému petitu, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej. Zmyslom právnej úpravy podľa CSP
nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla

pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p.. Pravidlo vyplývajúce z § 142 ods. 3 O.s.p. predstavovalo
výnimku zo zásady pri rozhodovaní o náhrade trov konania pri čiastočnom úspechu vo veci. Aplikácia
tejto výnimky pre plnú náhradu trov konania neprichádzala do úvahy vždy, ale len v prípade, ak sa
neúspech prejavil iba vo výške plnenia za predpokladu, že účastník konania na začiatku sporu túto
výšku plnenia presne nepoznal a ani presne poznať nemohol (§ IV. ÚS 652/2018, III. ÚS 475/2018). Z
publikácie Civilný sporový poriadok vydaného v nakladateľstve BEC vyplýva, Civilný sporový poriadok

nemá ustanovenie obdobné ust. § 142 ods. 3 O.s.p.. Na rozdiel od prechádzajúcej právnej úpravy nová
právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty § 142 ods. 1, 2, 3 O.s.p., ale len dve § 255
ods. 1, 2 CSP.

31. Z toho teda vyplýva, že CSP nemá k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia, avšak môže

súd s použitím základných princípov uvedených v čl. 4 ods. 2 CSP aplikovať o rozhodnutí o nároku na
náhradu trov konania „princíp racionálneho zákonodarcu“ a o náhrade trov konania rozhodnúť podľa
fiktívnej normy, ktorú by si zvolil, ak by bol zákonodarcom. Vychádzal by pritom z pomyselnej normy,
že hoci má strana v konaní úspech, ktorý však závisí od úvahy súdu, môže jej priznať plnú náhradu
trov konania. V danom prípade, teda neúspech strany žalobcu súvisí s voľnou úvahou súdu, ktorú on

sám nemohol ovplyvniť.

32. Preto bude možné v prejednávanej veci aplikovať zásadu úspechu s tým, že nároky žalobcu súdom
priznanej výške vzhľadom na uplatnené prostriedky procesného útoku a procesnej obrany záviseli od
úvahy súdu. S ohľadom na charakter uplatnených nárokov priebeh a výsledok sporu nie je možné v

časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy zaťažiť ho procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potom
potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva
žalobcubolozasiahnuté,výškaujmyjepotomdruhoradáanadväzujúca.Sohliadnutímnatúskutočnosť,
že k ujme na strane žalobcu došlo, pričom táto je v priamej príčinnej súvislosti so zodpovednosťou

štátu za spôsobenú škodu, možno potom konštatovať, že žalobca mal plný úspech v tejto časti a výška
uplatnených nárokov vyplývala z úvahy súdu. Preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania ako celku
ako prvostupňového, tak aj odvolacieho s prihliadnutím na výsledok rozhodnutia vo vzťahu k nárokom
na náhradu škody týkajúcich sa trov právnej pomoci pre Advokátsku kanceláriu JUDr. Havláta, bude
potom povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť aj o náhrade trov celého konania.

33. Odvolací súd zároveň dodáva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 30.853,78
eur. Je potom zrejmé, že pri spisovaní žaloby pravdepodobne došlo k omylu pri sčítaní nárokov, nakoľko
10.353,78 eur (titulom náhrady škody za právne služby) a 20.250,- (titulom nemajetkovej ujmy) činí
spolu 30.603,78 eur a nie požadovaných 30.853,78. Preto čo do sumy 250,- eur bola žaloba správne

zamietnutá s tým, že žiadna zo strán túto skutočnosť v odvolaní nenamietala, a preto je rozhodnutie súdu
prvej inštancie čo do zamietnutia v tejto časti právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).