Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 21, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/262/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713214372
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6713214372.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1. Ing. K. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F.
XXX, F., 2. Mgr. Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, N. (adresa na doručovanie: F. XXX, F.),
zastúpenýJUDr.IvetouŠteffekovou,advokátkou,sosídlomOrenburská15,Bratislava,protižalovanému
F. U.K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. K. XXX/XX, N., o určenie neplatnosti závetu zo 7. októbra
2009 a o určenie platnosti závetu zo 4. septembra 2006, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.

zn. 14C/190/2013, o dovolaní žalobcu v 2. rade proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
12Co/429/2017-482 z 28. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 12Co/429/2017-482 z 28. júna 2018 na odvolanie
žalobcovv1.a2.radepotvrdilrozsudokOkresnéhosúduZvolenč.k.14C/190/2013-397z29.novembra
2016 vo výroku, ktorým v celom rozsahu zamietol žalobu a v závislom výroku o trovách konania.
Rozsudok Okresného súdu Zvolen vo výroku o náhrade trov konania štátu zrušil a vec mu v tomto
rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd
rozhodol tak, že žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne na ich náhradu žalovanému v rozsahu 100 %.

2. V spore sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti závetu ich nebohého otca S. Q. zo 7. októbra
2009 a určenia, že skorší závet ich nebohého otca zo 4. septembra 2006 je platný. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia v konaní nepreukázali
žiaden z tvrdených dôvodov absolútnej neplatnosti závetu zo 7. októbra 2009, ktorý bol spísaný vo
forme notárskej zápisnice notárkou JUDr. Máriou Vavráčovou, bol zaevidovaný v Notárskom centrálnom

registri závetov a z hľadiska formy závet spĺňa zákonom predpísané náležitosti. Závet je nepochybne
závetcom podpísaný a z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, ktorej osobe nebohý S. Q. daroval svoj
majetok, pričom ide o osobu žalovaného. Žalobcovia v konaní nepreukázali ani svoje tvrdenie, že by
poručiteľ v čase vykonania právneho úkonu konal v takom stave opitosti, ktorý by ho robil na tento
právny úkon neschopným. Na okolnosti spísania závetu súd vypočul notárku, ktorá závet spisovala,
a z jej výpovede vyplynulo, že v čase tohto úkonu S. Q. nejavil žiadne známky požitia alkoholických

nápojov. Keby tomu tak bolo, tento úkon by s ním do notárskej zápisnice nespísala. Súd prvej inštancie
ustálil, že závet zo 7. októbra 2009 je platným právnym úkonom a žaloba o určenie jeho neplatnosti nie
je dôvodná, preto nebolo dôvodné vyhovieť ani žalobe žalobcov o určenie, že závet zo 4. septembra
2006 je platným závetom, nakoľko neskorší závet poručiteľa S. Q. zo 7. októbra 2009 ruší jeho závet
zo 4. septembra 2006.

3. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci v
dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniama tieto aj správne právne posúdil. V hodnotení skutkových zistení prvoinštančným súdom neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, jeho rozhodnutie je konzistentné a presvedčivé.

4. Odvolací súd (zhodne s názorom okresného súdu) konštatoval, že závet, ktorý bol spísaný formou
notárskej zápisnice, spĺňa obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o
notároch a notárskej činnosti v znení neskorších predpisov a zároveň osobitné náležitosti v zmysle
ustanovenia § 476 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. obsahuje deň, mesiac, rok a podpis poručiteľa.
Občiansky zákonník výslovne neuvádza, akým spôsobom má byť uskutočnené určenie dedičov, avšak

musí byť urobené spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti o tom, kto je dedičom. Podľa názoru
krajského súdu označenie osoby závetného dediča poručiteľom v závete zo 7. októbra 2009 ako „F. Q.,
15-ročný, bytom N., C.“ nepochybne vytvára predpoklad pre zistenie, o akú konkrétnu osobu v danom
prípade ide a nie je na mieste bez ďalšieho uzavrieť, že zistenie takejto osoby je vylúčené. Jednalo sa
o žalovaného, vnuka poručiteľa, ktorého rodné priezvisko je ,,Q.“. V čase spísania závetu bol žalovaný
vo veku 15 rokov a býval v N., pričom okresný súd správne zisťoval okrem znenia závetu aj všetky

okolnosti, za ktorých bol prejav vôle urobený a z ktorých bolo možné odvodiť skutočnú vôľu poručiteľa.
Odvolací súd dospel k záveru, že skutočnou vôľou poručiteľa pri spisovaní závetu bolo vyhotovenie
závetu v prospech žalovaného ako závetného dediča.

5. K odvolacím námietkam žalobcov krajský súd uviedol, že notárska zápisnica obsahovala údaj

o trvalom pobyte žalovaného. Ak sa adresa trvalého pobytu nezhodovala s adresou evidovanou v
registri obyvateľov Slovenskej republiky, táto skutočnosť nemala vplyv na platnosť závetu. Odvolací súd
preskúmaním veci nezistil, že by právny úkon trpel vadami vôle poručiteľa (nebol urobený slobodne a
vážne),resp.trpelvadamiprejavuvôle(nebolurobenýurčiteazrozumiteľne),resp.žesajednalooosobu
poručiteľa, ktorá nebola spôsobilá na právny úkon, eventuálne poručiteľ neopatril závet vlastnoručným

podpisom.

6. K vykonanému dokazovaniu odvolací súd uviedol, že rámec dokazovania v sporovom konaní
vymedzuje žalobca opisom rozhodujúcich skutkových tvrdení, a následne súd rozhodne, ktoré z
navrhnutých dôkazov vykoná, pričom zásadne nevykonáva dôkazy, ktoré nemajú význam pre vec samu

alebo ktoré by potvrdzovali len zhodné tvrdenia strán. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného
súdu, že v posudzovanej veci nebolo potrebné uskutočniť výsluch svedkov navrhovaných žalobcami,
pretože išlo o dôkazy, ktoré nemali význam pre vec samu.

7. Odvolací súd k námietkam žalobcov ďalej uviedol, že žalobcovia sa žalobou domáhali určenia

absolútnej neplatnosti právneho úkonu (závetu), nie jeho relatívnej neplatnosti. Z obsahu spisu vyplýva,
že žalobcovia počas konania nepodali právne relevantný návrh na zmenu žaloby ohľadne určenia
relatívnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 139 Civilného sporového poriadku.
Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z opisu rozhodujúcich skutkových tvrdení týkajúcich sa
absolútnej neplatnosti právneho úkonu obsiahnutých v žalobe. Nakoľko žalobcovia v dedičskom konaní

po nebohom S. Q., vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 23D/83/2012, uplatnili svoj nárok
neopomenuteľných dedičov podľa ustanovenia § 479 Občianskeho zákonníka, eventuálnu relatívnu
neplatnosť závetu posúdi súd v dedičskom konaní.

8. Výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalobcom povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť

štátu trovy dôkazu spojené so svedočným v sume 40,46 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
odvolací súd podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec mu
v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že odôvodnenie tohto výroku
bolo nedostatočné a nepresvedcˇivé, a navyše v odôvodnení absentoval odkaz na konkrétne zákonné
ustanovenie týkajúce sa zásad náhrady trov konania, podľa ktorého okresný súd o náhrade trov konania

štátu rozhodoval.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie žalobca v 2. rade a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Mal za to, že rozsudok krajského súdu je nesprávny,
pretože trpí vadou v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Dovolateľ namietal, že súd

prvej inštancie nevykonal všetky dôkazy, ktoré by mali rozhodujúci vplyv na rozhodnutie vo veci samej,
výpovede žalobcu v 2. rade na pojednávaní súd modifikoval a nie všetko, čo v súdnej sieni odznelo, sa
nachádza v zápisniciach z jednotlivých pojednávaní. Prvostupňový súd sa podľa dovolateľa vo svojej
argumentácii opiera iba o právny názor žalovaného a z toho sa odvíja aj hodnotenie veci odvolacímsúdom, ktorý sa vo svojom rozhodnutí ani nevysporiadal s existenciou dvoch popri sebe stojacich
závetov.

10. Dovolateľ považoval za nesprávny záver súdu, že posudzovanie platnosti závetu zo 4. septembra
2006 by bolo dôvodné skúmať len v prípade, že by bol neskorší závet zo 7. októbra 2009 absolútne
neplatný. Uviedol, že poručiteľ nemal v úmysle vydediť žalobcov a nemal na to ani dôvod. Podľa
jeho názoru musel byť poručiteľ uvedený do omylu alebo podvedený pri spisovaní závetu. Namietal
nesplnenie formálnych náležitostí závetu zo 7. októbra 2009, v ktorom podľa neho chýbala jednoznačná

identifikácia poručiteľa, dedičov ako aj dedičských podielov. Poukázal na to, že poručiteľ bol alkoholik
a v stave opitosti sa podpisoval neúhľadne, len priezviskom, pričom v triezvom stave sa podpisoval
priezviskom a menom. Dovolateľ vyjadril presvedčenie, že jeho otec by nikdy nič rodine U. nedaroval.
Záverom zdôraznil, že za otca obstarával jeho úradné povinnosti, platil dane a poplatky za elektrickú
energiu, z čoho vyplýva, že mal jeho dôveru a bol s ním v pravidelnom kontakte.

11. Žalovaný ani žalobkyňa v 1. rade sa k dovolaniu nevyjadrili.

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 Civilného sporového poriadku), po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 Civilného sporového poriadku) strana sporu, v
neprospech ktorej bolo rozhodnuté, zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku,

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 Civilného sporového poriadku) skúmal prípustnosť
dovolania a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta
prvá Civilného sporového poriadku) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

13. V zmysle § 419 Civilného sporového poriadku je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie

prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú
vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

14. Žalobca v 2. rade vyvodzoval prípustnosť ním podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm.
f) Civilného sporového poriadku, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v

súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu
SlovenskejrepublikyIV.ÚS252/04,I.ÚS50/04,aII.ÚS251/03).Ktomutodôvoduprípustnostidovolania
treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

16. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod

vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu
na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj
právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť
je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia

súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými
námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiusúdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto
vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku.

17. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

18. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Ustanovenie § 387 ods. 2 Civilného
sporového poriadku síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutiadoplnilďalšiedôvody,avšakajvtakomprípadejevzmysle§387ods.3vetadruháCivilného
sporového poriadku povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

19. Rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií dovolací súd vyhodnotil v ich vzájomnej jednote a dospel
k záveru, že odvolací súd rozhodujúci o opravnom prostriedku odvolateľov sa vysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou odvolateľov adekvátne a preskúmateľne, pričom je potrebné zvýrazniť, že
súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal tak vyhodnotením skutkového stavu
ako aj právnymi závermi, na ktoré odkázal mimo iného i odvolací súd.

20. I keď za porušenie práva na spravodlivý proces považoval dovolateľ nedostatok odôvodnenia a

absenciu odpovedí na jeho argumenty (podľa jeho názoru významné pre rozhodnutie v spore), z obsahu
dovolania je však zrejmé, že sa nestotožňuje so zamietnutím žaloby pre právny záver o absolútnej
platnosti právneho úkonu - závetu zo 7. októbra 2009. Dovolací súd však konštatuje, že súdy oboch
nižších inštancií sa relevantne zaoberali splnením predpokladov tak všeobecného ako aj osobitného
charakteru, ktoré pre platnosť závetu zákon vyžaduje, a svoje právne závery presvedčivo odôvodnili,

pričom zároveň reagovali aj na námietky vznesené dovolateľom (žalobcom v 2. rade) a s tými sa náležite
vysporiadali.

21. Pokiaľ dovolateľ zároveň mienil v súvislosti s vadou § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku
namietať aj neúplne zistenie skutkového stavu súdmi nižšej inštancie, najvyšší súd uvádza, že

nedostatočnézistenieskutkovéhostavu,nevykonanievšetkýchnavrhovanýchdôkazovalebonesprávne
vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu
konania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (v tomto smere najvyšší súd poukazuje
na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999, R 42/1993, R 6/2000).
Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval už ústavný súd, nedospel však

k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).

22. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu v 2. rade proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby a v závislom
výroku o trovách konania, a ktorým rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania, ktorého prípustnosť

dovolateľ odvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, nie je prípustné.

23. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu
vo výroku o náhrade trov konania štátu a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým odvolací

súdzrušilrozhodnutiesúduprvejinštancieavecmuvrátilnaďalšiekonanie,nesmerujeprotirozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie
prípustné v zmysle ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku. Zároveň je potrebné konštatovať,
že z pohľadu splnenia podmienky ustanovenej v § 424 Civilného sporového poriadku, podľa ktoréhodovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolateľ je neoprávnenou
osobou na podanie dovolania proti uvedenému výroku napadnutého rozsudku, nakoľko v jeho osobe
ide o stranu, v ktorej prospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného dovolanie žalobcu v 2. rade odmietol z
dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c) Civilného
sporového poriadku) a zároveň pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok
okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania štátu a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie

konanie, je dovolanie navyše podané neoprávnenou osobou (§ 447 písm. b) Civilného sporového
poriadku).

25. Výrok o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3
veta druhá Civilného sporového poriadku).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.