Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, March 14, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318200179
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8318200179.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobkyne Q.. Q. S., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, W., zastúpená Advokátskou kanceláriou ROSOVÁ HUSOVSKÁ,
s.r.o., so sídlom Weberova 2, Prešov, proti žalovanému: Domov sociálnych služieb - Dúbrava, Dúbrava
41, zastúpený JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, Partizánska 1057, Snina, o náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 5C/3/2018-120 zo dňa 27.5.2021 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje prvoinštančný rozsudok v rozsahu priznania nároku na náhradu mzdy 2250 eur brutto s

úrokom z omeškania
- zo sumy 450 eur od 13.9.2010 do zaplatenia
- zo sumy 450 eur od 13.10.2010 do zaplatenia
- zo sumy 450 eur od 13.11.2010 do zaplatenia
- zo sumy 450 eur od 13.12.2010 do zaplatenia,
- zo sumy 450 eur od 13.1.2011 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo výroku o trovách konania.

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým,
že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol takto:
Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5 400 eur, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9% ročne zo sumy 450 eur od 13.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.3.2010 do
zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.4.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.5.2010 do zaplatenia,
zo sumy 450 eur od 13.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.7.2010 do zaplatenia, zo sumy

450 eur od 13.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od 13.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 450 eur od
13.10.2010dozaplatenia,zosumy450eurod13.11.2010dozaplatenia,zosumy450eurod13.12.2010
do zaplatenia a zo sumy 450 eur od 13.1.2011 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

P r i z n á v a žalobkyni vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu
s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti tohto rozsudku

vyšší súdny úradník.

2. Prvoinštančný súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa v konaní sp. zn. 5C/138/2010 pred
Okresným súdom Humenné viedla spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Dňa 29.11.2018súd vydal rozsudok, ktorým určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce zo dňa 21.4.2009 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne k
žalovanému trvá. Bolo rozhodnuté o náhrade trov konania.

Rozsudok bol potvrdený rozsudkom odvolacieho súdu pod sp. zn. 6CoPr/3/2019 z 3.12.2019. Žalobkyni
bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a
vykonateľnosť dňa 2.1.2020.
V pôvodnej žalobe si žalobkyňa uplatnila okrem určenia, že výpoveď je neplatná, aj nárok na náhradu
mzdy. Tento nárok bol vylúčený na samostatné konanie a je aktuálne evidovaný pod sp. zn. 5C/3/2018,

v ktorom konaní prvoinštančný súd o uplatnenom nároku žalobkyne rozhodol.

3. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy vo výške 5.400 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % z jednotlivých čiastkových plnení. Nárok na náhradu mzdy odôvodnila ust. § 79 ods. 1, 2
Zákonníka práce. Uviedla, že hrubú mzdu za prvý štvrťrok roku 2009 dostávala vo výške 466,67 eur.
Nárok na náhradu mzdy si uplatnila len vo výške 450 eur mesačne za 12 mesiacov.

Prvoinštančný súd zistil, že žalovaný dal žalobkyni dňa 21.4.2009 neplatnú výpoveď z pracovného
pomeru. Žalobkyňa listom z 29.7.2009, ktorý bol doručený žalovanému dňa 30.7.2009, oznámila, že
výpoveď, ktorú jej dal zamestnávateľ, považuje za neplatnú a trvá na pokračovaní pracovného pomeru.
V čase výpovede žalobkyňa mala funkčný plat mesačne vo výške 450,50 eura.
Keď žalobkyni bola daná zamestnávateľom výpoveď, bol to pre žalobkyňu absolútny šok, vzhľadom na

to, že situáciu psychicky neuniesla a prišla o prácu, bola od 30.7.2009 do 31.12.2009 práceneschopná
a poberala od sociálnej poisťovne nemocenské dávky. Od 1.1.2010 sa zaevidovala na Úrade práce
v Snine, od 15.2.2010 jej bolo ponúknuté miesto zdravotnej sestry v ambulancii na štvorhodinový
pracovný úväzok. Keďže bola v hmotnej núdzi a starala sa o tri maloleté deti, bola nútená túto
prácu zobrať a vykonávať. V auguste 2010 jej bolo ponúknuté miesto zdravotnej sestry v kumulácii s

upratovačkou s čistým zárobkom približne 400 eur. V tom čase išlo o pracovný pomer na dobu neurčitú
so skúšobnou dobou 3 mesiace, počas ktorej žalobkyňa stále nemala pracovný pomer istý. Po ôsmich
rokochtakejtoprácežalobkyňapracovnúčinnosťupríslušnejlekárkyukončilaanáslednesazamestnala
ako opatrovateľka v Y.. Doposiaľ žalovaný so žalobkyňou pracovný pomer neukončil, čo potvrdil aj
žalovaný s tým, že túto situáciu považuje len za formalitu.

Žalobkyňa bola od 1.8.2008 zamestnaná v kumulovanej funkcii v spoločnosti F.. V septembri 2010 jej
bola vyplatená čistá mzda 402,75 eur, v mesiaci október 2010 čistá mzda 407,60 eur, v novembri 2010
čistá mzda vo výške 408,93 eur a v decembri 2010 čistá mzda vo výške 415,34 eur.
Žalovaný nárok žalobkyne na náhradu mzdy nerozporoval, ale nárok za obdobie od 1.8.2010 do
31.12.2010 neuznáva a v tejto časti žiadal žalobu zamietnuť.

Prvoinštančný súd vo veci aplikoval ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ďalej § 134 ods. 1, 2 Zákonníka
práce, § 1 ods. 4 Zákonníka práce a ust. § 517 ods. 1, 2 Zákonníka práce, v spojení s nariadením
vlády č. 87/1995 Z.z., a to § 3 citovaného nariadenia. Keďže žalovaný dal žalobkyni neplatnú výpoveď,
nesie zodpovednosť za náhradu mzdy žalobkyne podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobkyňa
trvala na ďalšom zamestnávaní a doposiaľ pracovný pomer medzi stranami sporu ukončený nebol.

Žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy len do 31.12.2010 vo výške 450 eur mesačne, aj keď jej
funkčný plat predstavoval 450,50 eur mesačne. Súd preto vychádzal z uplatnenej výšky, ktorú strany
sporu nerozporovali. Žalobkyňa bola od 30.7.2009, kedy oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
do 31.12.2009 práceneschopná. Za toto obdobie jej náhrada mzdy priznaná nebola, pretože poberala
nemocenské dávky. Vo zvyšku prvoinštančný súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za 12 mesiacov,

pretože tento nárok vyplýva z ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Nárok na náhradu mzdy za 12
mesiacov nie je podľa zákona podmieňovaný žiadnymi okolnosťami, a teda ani tým, či zamestnanec
bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu, prípadne zárobok dosahoval, alebo prečo sa do
práce nezapojil. Jediná možná alternatíva zníženia tohto nároku je výnimočne na návrh zamestnávateľa,
na ktorom leží dôkazné bremeno. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce má satisfakčnú

funkciu voči zamestnancovi a sankčnú funkciu voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k
výpovedi z pracovného pomeru. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že nie je v rozpore s dobrými
mravmi priznať žalobkyni náhradu mzdy presahujúcu obdobie 12 mesiacov. K neplatnému skončeniu
pracovného pomeru zo strany žalovaného došlo 21.4.2009. Ani po tom, čo súd rozhodol o neplatnom
skončení pracovného pomeru žalovaný nevyvinul snahu k tomu, aby pracovný pomer so žalobkyňou

formálnym spôsobom skončil, dokonca nereagoval na jej výzvu na náhradu mzdy a nesnažil sa jej
poskytnúť finančné prostriedky z neplatného skončenia pracovného pomeru čo najskôr, dokonca ani
v rozsahu, ktorý v priebehu konania nenamietal. Preto prvoinštančný súd uplatnený nárok žalobkyni v
celom rozsahu priznal. Priznal žalobkyni aj nárok na úroky z omeškania s vyplatením náhrady mzdyza jednotlivé kalendárne mesiace od januára 2010 do decembra 2010, keď úroky z omeškania v tom
čase boli vo výške 9 % ročne z jednotlivých súm a výplatný termín zamestnávateľ, teda žalovaný,
potvrdil dňom 10. dňa v mesiaci, pričom žalobkyňa si uplatnila tento nárok každý 13. deň v príslušnom

kalendárnom mesiaci.
Keďže si uplatnila žalobkyňa nárok v menšom rozsahu, než jej zo zákona prináležal, prvoinštančný súd
v tejto časti žalobe vyhovel.
O náhrade trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, s použitím ust. § 262 ods.
2 CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanému.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaný je toho názoru, že žalobkyni patrí náhrada mzdy za obdobie, od kedy oznámila, že na ďalšom
zamestnávaní trvá, za obdobie od 30.7.2009 do 30.7.2010, teda za 12 za sebou idúcich mesiacov.

Žalobkyňa žiadala náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010, teda náhradu mzdy nad rámec
12 za sebou idúcich mesiacov, preto za obdobie od 1.8.2010 do 31.12.2010 žalovaný nesúhlasil s
náhradou mzdy. Žalobkyňa bola od 1.8.2010 zamestnaná, jej mzda prevyšovala mzdu, ktorú poberala
u žalovaného.
Teda žalobkyni patrí náhrada mzdy za obdobie do 30.7.2010, nie až do 31.12.2010. Preto rozporuje

nárok žalobkyne za obdobie od 30.7.2010 do 31.12.2010 vo výške 2.250 eur s prísl., teda za 5 mesiacov
po 450 eur.
Žalovaný žiadal, aby v namietanom rozsahu bol rozsudok prvoinštančného súdu zrušený. Uviedol, že
je ochotný nahradiť žalobkyni mzdu vo výške 3.150 eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania za
jednotlivé mesačné platby. Uplatnil si náhradu trov konania.

5. K odvolaniu zaujala písomné stanovisko žalobkyňa. Poukázala na to, že si uplatňuje náhradu mzdy
po dlhom súdnom spore, po 10 rokoch o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorý sa predlžoval
často aj v dôsledku konania žalovaného. Svoj nárok si neuplatňovala za prvých 12 mesiacov, ale za
konkrétne obdobie od 1.1.2010 do 31.12.2010, teda za 12 mesiacov. Za obdobie od 30.7.2009 do

31.12.2009 si nárok neuplatnila, pretože v tom čase bola práceneschopná.
Náhradumzdysižalobkyňauplatnilaajzaobdobieod1.8..2010do31.12.2010,tedazačas,keďmalainý
pracovnýpomer,pretožejejtozákonvust.§79ods.1,2Zákonníkapráceumožňovalo.Podľazákonníka
práce zamestnancovi patrí náhrada mzdy až do času, keď zamestnávateľ umožní zamestnancovi opäť
pracovať, alebo kým nerozhodne o skončení pracovného pomeru súdu. Keďže náhrada mzdy žalobkyni

prináleží za dlhšie časové obdobie, ako si v skutočnosti uplatnila, považuje svoj nárok za dôvodný. Je
potrebné prihliadnuť aj na to, že žalobkyňa od 1.8.2010 musela súhlasiť s vykonávaním dvoch prác,
pracovný pomer nebol istý, pretože ho mala na skúšobnú dobu 3 mesiace a naviac, oproti pracovnému
pomeru u žalovaného, ktorý bol týždenne dohodnutý na 37 hodín, pracovala u svojho zamestnávateľa
42 hodín týždenne.

Žalovanánikdynávrhnazníženienáhradymzdynedala,ataktiežnepožiadalaanionepriznanienáhrady
mzdy žalobkyni. Žalobkyňa nežiada o dlhšie obdobie náhrady mzdy ako 12 mesiacov. Poukázala
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v uznesení 6Cbo/157/2010, kedy ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemôže byť aplikovateľné takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany
zamestnancovi, vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Žalovaný

nijako neukončil pracovný pomer so žalobkyňou, neriešil jej trvanie pracovného pomeru. Len s iniciatívy
žalobkyne sa žalovaný dozvedel, že o ďalšie zamestnávanie nemá záujem.
Žalobkyňa v konaní poukázala na to, že skončenie pracovného pomeru jej okrem ekonomickej núdze
prinieslo aj psychické problémy, traumu a stres, obávala sa o živobytie svoje a svojich troch maloletých
detí.Naviac,žalobkyňapoukázalanato,ženáhradamzdylenza7mesiacovbysamíňalaúčelunáhrady

alebo sankcie voči zamestnávateľovi za jeho nesprávne konanie. Žiadala rozsudok prvoinštančného
súdu potvrdiť. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania.

6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý výrok rozsudku
prvoinštančného súdu na náhradu hrubej mzdy za obdobie od 30.7.2010 do 31.12.2010 s prísl. vo výške

2.250 eur s prísl., ako aj konanie, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo podľa § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
je správne.7. Ako to vyplýva z obsahu spisového materiálu a vyjadrení žalobkyne na pojednávaní dňa 14.12.2010
a nakoniec aj na pojednávaní dňa 27.5.2021, žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy z titulu
neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, pričom jej nárok bol ohraničený

obdobím od 1.1.2010 do 31.12.2010.
Žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za skoršie obdobie, teda za obdobie od 30.7.2009 do 31.12.2009
neuplatnila, pretože v tom čase bola práceneschopná, poberala nemocenské dávky od Sociálnej
poisťovne. Žalobkyňa bola od 1.1.2010 evidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Snine
do 15.2.2010. Následne od 15.2.2010 do 31.7.2010 pracovala na štvorhodinový pracovný úväzok ako

zdravotná sestra.
Žalovaný náhradu mzdy za obdobie od 1.1.2010 do 31.7.2010 nerozporuje, ako to vyplýva z odvolania,
nárok vo výške 3.150 eur spolu s úrokmi z omeškania je ochotný žalobkyni zaplatiť. Doposiaľ, aj napriek
tomu, že konanie o náhradu mzdy je vedené od právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení, že výpoveď
je neplatná, teda od 2.1.2020, žalovaný neuhradil žalobkyni ani túto časť uplatňovaného nároku.
Žalobkyňa v čase od 1.8.2010 8 rokov pracovala ako zdravotná sestra v kumuláciou s funkciou

upratovačky. Následne žalobkyňa začala pracovať v zahraničí ako opatrovateľka.
Žalovaný napriek všetkým okolnostiam so žalobkyňou pracovný pomer riadne neukončil, ale ani
nezamestnal žalobkyňu, nevyzval ju na nástup do zamestnania a vykonávanie pracovných povinností.
Ako to uviedol v priebehu súdneho konania, žalovaný ukončenie pracovnoprávneho vzťahu považuje
za formalitu.

Ako to vyplýva z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo
požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť

náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práce, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Prvoinštančný súd zistil, a táto okolnosť sporná nebola, že priemerný zárobok žalobkyne ku dňu
neplatnosti výpovede predstavoval 450,50 eur, z ktorej sumy si žalobkyňa uplatňuje náhradu mzdy vo

výške 450 eur hrubého.
Na základe ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na
svojom ďalšom zamestnávaní podaním doručeným žalovanému dňa 30.7.2009. Od tohto momentu patrí
žalobkyni náhrada mzdy. Žalovaný žiadnym spôsobom neumožnil žalobkyni pokračovať v práci. Na to,
aby sa žalovaný vyhol následkom podľa § 79 ods. 1, 2 Zák. práce, nič m u nebránilo vyzvať žalobkyňu na

plnenie pracovných povinností, prípadne jej prideľovať prácu na čas, pokiaľ sa nevyrieši otázka platnosti
či neplatnosti výpovede. Tým, by došlo k eliminovaniu obojstrannej neistoty zo spornosti ukončenia
pracovného pomeru.
Žalovaný však týmto spôsobom nekonal, žalobkyni prácu nepridelil, dokonca ani v čase, keď bolo
právoplatnerozhodnutéoneplatnostivýpovede.Doposiaľzákonnýmspôsobomsožalobkyňoupracovný

pomer neskončil. Tieto okolnosti majú vplyv na dĺžku poskytovania náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2
Zák. práce.
Podľa § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov, primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov, zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.
Na základe citovaného zákonného ustanovenia platí, že zamestnávateľ náhradu mzdy žalobkyni za čas,
kedy bola dočasne práceneschopná, neuhrádza, žalobkyňa si za čas od 30.7.2009 do 31.12.2010 tento
nárok neuplatnila. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu mzdy za 12 po sebe idúcich mesiacoch po

tom, čo jej odpadla prekážka tohto nároku v súvislosti s jej práceneschopnosťou za obdobie od januára
2010 do decembra 2010. Žalovaný nárok do 31.7.2010 nenamietal. Žalovaný namietal nárok na náhradu
mzdy za obdobie od 31.7.2010 do 31.12.2010, pretože žalobkyňa bola zamestnaná.
Prvoinštančný súd správne skúmal, či uvedené obdobie je obdobím, počas ktorého žalobkyni nárok
na náhradu mzdy nepatrí pre rozpor s dobrými mravmi. Dospel k záveru, že takýto dôvod na strane

žalobkyne nenastal, poukazujúc na to, že zamestnávateľ, žalovaný, doposiaľ so žalobkyňou pracovný
pomer neskončil, nevyplatil jej ani uznanú časť uplatňovaného nároku a samotná žalobkyňa musela
vyvinúť úsilie, aby sa svojich práv domohla v súdnom konaní.Ako to vyplýva z § 79 ods. 2 Zák. práce, si mohla žalobkyňa uplatňovať nárok na náhradu mzdy
za obdobie maximálne 36 mesiacov, od kedy oznámila zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ju
zamestnával, teda od 30.7.2009. Žalobkyňa si uplatnila nárok za čas 12 mesiacov, avšak po skončení

práceneschopnosti, t.j. od 1.1.2010 do 31.12.2010. Do 31.12.2009 poberala dávky nemocenského
poistenia, do 30.7.2010 žalovaný nárok nerozporoval, za obdobie od 8/2010 do 12/2010 nárok
neuznával, pretože žalobkyňa bola zamestnaná.
Odvolací súd sa uvedenou námietkou žalovaného zaoberal a posúdil ju nielen v celom rozsahu, ale aj
z pohľadu čo i len čiastočnej dôvodnosti.

Zákonník práce v ust. § 79 ods. 2 neukladá súdu povinnosť nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy
v prípade, pokiaľ sa zapojil do pracovného pomeru a túto okolnosť zohľadniť. Procesná obrana
zamestnávateľa bola odvolacím súdom vyhodnotená z pohľadu spravodlivého vyriešenia sporu tak,
aby bola poskytnutá ochrana proti bezpráviu. Žalobkyňa bola prakticky od výpovede, ktorá bola určená
neskôr v súdnom konaní za neplatnú, od 21.4.2009 v situácii, kedy sa musela domáhať spravodlivého
rozhodnutia o neplatnosti výpovede a mzdových nárokov po tom, čo zamestnávateľ s ňou neplatne

rozviazal pracovný pomer. V takom prípade konanie žalobkyne nebolo v rozpore s dobrými mravmi, ani
nebolo voči zamestnávateľovi nespravodlivé, naviac, keď, ako bolo zistené pred prvoinštančným súdom,
žalobkyňa musela zabezpečiť živobytie sebe a svojich detí a na druhej strane túto situáciu žalobkyne
vyvolal žalovaný, ktorý sa bráni kompenzovať žalobkyni náhradou mzdy 12 mesiacov neistoty a obdobia,
kedy samotná žalobkyňa so zamestnávateľom viedla súdne spory, v súčasnej dobe aj neukončeným

pracovnoprávnym vzťahom, a kedy žalovaný je povinný znášať dôsledky svojho nezákonného a
nepoctivého konania voči žalobkyni. Rozhodnutím prvoinštančného súdu sa zabezpečuje ochrana
žalobkyne pred protiprávnym konaním žalovaného, ktorý naďalej svoje povinnosti voči žalobkyni ho si
neplní tak, aby ich vzájomný vzťah bol podľa zákona ukončený. Preto námietka žalovaného spočívajúca
v tom, že žalobkyni práve pre jej zamestnanie u iného zamestnávateľa v čase od 1.8.2010 do 31.12.2010

má byť dôvodom na nepriznanie časti uplatneného nároku, je nedôvodná.

8. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako
vecne správny.

9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP. Úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.