Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 25, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/22/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2717201325
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:2717201325.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline,
Hodžova 11, proti žalovanému U. W., bývajúcemu v Z., o 4.470,40 eur s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Skalica pod sp. zn. 7Csp/30/2017, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu
v Trnave z 31. októbra 2018 sp. zn. 10Co/395/2017, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave z 31. októbra 2018 sp. zn. 10Co/395/2017 a

vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Skalica (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. októbra 2017 č. k.
7Csp/30/2017-64 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.162,86 eur s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne od 24. januára 2017 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.
Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36 % (o výške náhrady trov konania mal

rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1
ods. 1, 2, § 9 ods. 2 písm. k/, § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov, v znení ku dňu uzavretia zmluvy 7. novembra 2014 (ďalej ako „ZoSÚ“),
§ 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 517 ods. 1, 2 OZ (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších právnych predpisov), § 497, § 499 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení

neskorších právnych predpisov), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia OZ v znení neskorších predpisov, ako i s poukazom na čl. 3 b. 1 Smernice č.
13/1993 Rady EHS. Vecne zdôvodnil uzavretú zmluvu o úvere medzi stranami konania, na základe
ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému úver vo výške 5.000 eur, ktorý sa zaviazal žalovaný splácať
mesačnými splátkami vo výške 77,43 eur v počte splátok 120. Na základe vykonaného dokazovania
súd prvej inštancie dospel k záveru, že úverová zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov).
Zákonom stanovené členenie splátky na jednotlivé čiastky úveru nie je svojvoľné, ale predstavuje
prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby súčasne
nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dôsledkom
absencie obligatórnej zákonnej náležitosti zmluvy je, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Súd prvej inštancie od poskytnutého úveru žalovanému odpočítal žalovaným zaplatenú sumu 1.838,99

eur a priznal žalobkyni nárok na zaplatenie zostatku neuhradenej istiny 3.162,86 eur, ktorú je povinný
žalovaný zaplatiť. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Súčasne priznal žalobkyni úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne od omeškania žalovaného s plnením dlhu. Zákonom č. 150/2004 Z.z. boli do
Občianskeho zákonníka implementované smernice Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Súd
prvej inštancie tiež konštatoval, že všeobecné obchodné podmienky, ktoré boli súčasťou zmluvy, sú na
predtlačenom formulári, ktorých obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvňovať. Vo vzťahu k zmluvným úrokom

súdprvejinštanciepoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky(ďalejlen„NSSR“)sp.
zn. Obo 143/1998, ako i na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn.IV. ÚS 476/2012, v zmysle ktorých dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Dvojnásobné zaťaženie v
podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch

medzi účastníkmi. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255
ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z.z. v znení neskoršieho predpisu). Úspech
žalobkyne kvantifikoval v rozsahu 68 % (3.162,86 eur) a úspech žalovaného v rozsahu 32 %, teda
žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36 %. O výške náhrady trov konania mal
rozhodnúť súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. Na záver súd prvej inštancie k rozhodnutiu

Súdneho dvora Európskej únie C-42/15 uviedol, že amortizačná tabuľka by mala byť neoddeliteľnou
súčasťou úverovej zmluvy, aby bola spotrebiteľovi k dispozícii už na začiatku vzniku zmluvného vzťahu.

2. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Trnave (ďalej ako „odvolací
súd“) rozsudkom z 31. októbra 2018 sp. zn. 10Co/395/2017 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania potvrdil a rozhodol, že žalovaný má voči

žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že účelom náležitosti ustanovenej v § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ (v relevantnom znení) je informovanie
spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu
tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny
zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda

i na odplatu žalobkyne. Konštatoval, že to nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky.
Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet
a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v
konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom
(porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 7 Cdo 128/2016, sp. zn. 7 Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu

splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky), bolo možné napr. vymedzením
percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky),
prípadne mechanizmus spôsobu (pravidiel) jej zmeny. Uviedol, že predmetná obligatórna náležitosť (§ 9
ods. 2 písm. k/ ZoSÚ) predstavuje údaj dôležitý pre spotrebiteľa, keďže pomáha spoznať, ako konkrétne
budú náklady spojené so spotrebiteľským úverom uhrádzané. Odvolací súd sa preto nestotožnil s

právnym názorom žalobkyne, že pre splnenie obsahových zákonom stanovených náležitostí zmluvy
postačovalo uspokojiť sa s uvedením výšky mesačnej splátky. V zmluvách, ktoré nečlenia splátky na
časť istiny, úrokov a iných poplatkov, spotrebiteľ nevie, koľko má hradiť na istinu úveru, úroky a poplatky.
Aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť pre uzavretie úverovej zmluvy na základe úplnej znalosti veci,
je potrebné mu poskytnúť informácie i o nákladoch spojených s úverom. Poukázal pritom na to, že

občianskoprávna úprava priraďovania čiastočného plnenia dlhu, je založená na prednostnom splácaní
istiny a až následne úrokov (ak dlžník neurčí inak) podľa § 565 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň
poukázal aj na to, že predmetné zákonné ustanovenie predstavuje implementáciu ustanovení smernice
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v znení korigenda k tejto smernici) do slovenského

právneho poriadku, pričom ide o jej úplnú harmonizáciu. Podľa článku 10 ods. 1 písm. h/ označenej
smernice má zmluva obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia. Dôvodil tak, že spotrebiteľ ako dlžník by mal byť informovaný (mať vedomosť),
aká časť splátky bude použitá na istinu, aká na úroky a ďalšie poplatky (príp. pravidlá tejto zmeny), aby

samoholrozhodnúťčizmluvuuzavrie,aabyveriteľsvojvoľnenepriraďovalplneniespotrebiteľaiurčoval,
aká časť sa použije na splácanie istiny, aká na splátky úrokov a poplatkov, prípadne podľa úpravy
obchodného práva (§ 330 ods. 2 ObZ). Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru, keď považoval predmetný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov a v
zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej ako „dovolateľka“) dovolanie,
ktorého prípustnosť odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Uviedla, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to od otázky „vyžadovania rozpisu splátok na členenie

jednotlivých nárokov (istina, úrok, iné poplatky) v zmluve o spotrebiteľskom úvere, za účelom splnenia
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z“. Poukázala na rozhodnutia dovolacieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2017, sp. zn. 3 Cdo 56/2018, sp. zn. 4 Cdo 211/2017 a sp. zn. 4 Cdo 187/2017.
4. Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená

v súlade s § 429 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal,
či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, a vzhľadom na
uplatnený dovolací dôvod zároveň aj dôvodné.

6.Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody
prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú na právnu otázku, ktorej

vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu.

7. Pokiaľ dovolateľka opierala prípustnosť svojho dovolania o ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, k
uvedenému dovolací súd poznamenáva, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods.
1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť,

ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa
riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
c/ uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená. Samotné polemizovanie dovolateľa s právnymi
názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako
odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v §

421 ods. 1 písm. a/ CSP.

8. Dovolateľka následne vyvodzujúc svoje dovolanie z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietala, že odvolací
súd sa odklonil pri riešení právnej otázky od rozhodnutia dovolacieho súdu z 22. februára 2018 sp.
zn. 3 Cdo 146/2017 ako aj od rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 56/2018, sp. zn. 4 Cdo 211/2017 a sp. zn.

4 Cdo 187/2017, keď mal odvolací súd za to, že došlo k porušeniu ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona o ochrane spotrebiteľa, keď v zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou absentovalo
rozdelenie splátky na výšku istiny, úrokov a iných poplatkov, čo malo za následok určenie takejto zmluvy
za bezúročnú a bez poplatkov.
9. Otázku interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. už najvyšší súd, ako

dovolateľka správne uviedla, riešil vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Z obsahu
odôvodnenia uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí
nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t. j. istiny, úrokov
a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia dovolacím súdom zodpovedá, tak ako

je nižšie uvedené, účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“),
právnym záverom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej z 9. novembra 2016 (ďalej aj „rozsudok ESD“ alebo „Rozsudok“) a
tiež účelu samotného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v čase

uzavretia predmetnej úverovej zmluvy (ďalej len „§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z.“). Pokiaľ
teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte a termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým
veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyššie uvedené zákonom
vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej

splátke ako celku.
10. Odvolací súd mal teda nesprávne za to, že princíp právnej istoty prevažuje a Smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok Smernice nemožno použiť
contra legem, v zmysle čoho uviedol, že v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je v
prípade absencie náležitosti špecifikácie splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov potrebné poskytnutý

úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
11. V posudzovanom prípade sa odvolací súd pri riešení predmetnej otázky teda odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej vo vyššie uvedenom rozhodnutí najvyššiehosúdu. Tento odklon založil prípustnosť dovolania žalobkyne podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a viedol k
nesprávnym právnym záverom, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
12. S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd konštatuje, že žalobkyňa v dovolaní, ktoré je prípustné

podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, opodstatnene uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 CSP
argumentujúc, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
13. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Dovolací
súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením
rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 449 ods. 2 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže

podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť
konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd podľa
týchto ustanovení zrušil rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti a v nadväzujúcom výroku
o trovách konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
14. V novom rozhodnutí odvolací súd rozhodne o trovách pôvodného konania aj o trovách dovolacieho
konania (§ 453 ods. 3 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.