Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, March 9, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Cob/54/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121298054
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6121298054.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej žalobcu: Železničná spoločnosť
Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému:
KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava,
IČO: 31 595 545, právne zast. JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/
A, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 37928422, o zaplatenie 19.544,81 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 7Cb/38/2021-86
zo dňa 25.08.2021, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na upomínacom súde dňa 12.04.2021 domáhal vydania rozhodnutia,
ktorým by súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 19.544,81 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne od 09.07.2020 do zaplatenia a zaviazal ho na náhradu trov konania. Podanie žaloby
odôvodnil tým, že dňa 15.04.2019, došlo pri jazde vlaku Z. XXXX ZSSK v medzistaničnom úseku F. J.
- F. C. F. B., na aktívnom železničnom priecestí v km 21,602, ku vzniku menšej nehody kategórie T. X -

nehoda na priecestí. Pri nehode došlo k zrážke osobného vlaku Z. XXXX ZSSK s cestným vozidlom T. I.,
evidenčné číslo XAHXXXX, registrované v Č. S.. Následkom nehody došlo v B. k ľahkej ujme na zdraví
dvoch spolujazdcov prepravovaných v CV, k poškodeniu C. XX XX X XXX XXX - X z evidenčného stavu
dopravcu ZSSK, k úplnému prerušeniu dopravy v medzistaničnom úseku J. - C. F. B. od 22:50 h do
01:00 h (130 min.) a k zmeškaniu 2 vlakov osobnej dopravy dopravcu ZSSK o 257 min. Príčinou vzniku
nehody bolo nerešpektovanie svetelnej a zvukovej výstrahy priecestného zabezpečovacieho zariadenia
a následné vojdenie CV do priechodného prierezu traťovej koľaje na priecestí v čase kedy priecestím

prechádzal vlak Z. XXXX ZSSK - porušenie zákona č. 8/2009 Z.z. vodičom CV, kód príčiny XXX - zrážka
vlaku s cestnými vozidlami na železničných priecestiach - osobné a dodávkové vozidlá. Celá nehoda
bola vyšetrená a uzatvorená správou vypracovanou príslušným orgánom na to určeným - Železnicami
Slovenskej republiky, Bratislava, Generálne riaditeľstvo, odbor bezpečnosti a inšpekcie. Vodičom CV
- užívateľom priecestia bol E. J., T. E. XX, U.. Vlastníkom CV je S. B., T. J. XXX, R., Č. S.. Správa
vo svojom závere konštatovala, že príčinou menšej nehody bolo nerešpektovanie svetelnej a zvukovej
výstrahy PPZ vodičom CV a vojdenie CV do priechodného prierezu traťovej koľaje na priecestí v čase,

kedy priecestím prechádzal vlak Z. XXXX ZSSK. Podľa správy nehodu zavinil E. J., tým, že vošiel
s CV do priechodového prierezu koľaje na železničnom priecestí v čase, keď bola dávaná výstraha
dvoma červenými, striedavo prerušovanými svetlami zabezpečovacieho zariadenia a zvuková výstraha.
Podľa Správy bolo CV, ktorého vlastníkom bol S. B., v tom čase poistené v Č. S. vec bola J. P. H.postúpená na vysporiadanie nároku na spoločnosť KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, teda na žalovaného. Uviedol, že došlo k nahláseniu poistnej udalosti a po oprave k uplatneniu
si nároku na náhradu škody u žalovaného a to zaslaním faktúry č. XXXXXXXXXX, zo dňa 18.05.2020,

na sumu 106.730,41 eur so splatnosťou do 01.06.2020. Žalovaný poistnú udalosť evidoval pod číslom
XXXXXXXXXX. Listom zo dňa 24.06.2020 označeným ako „Oznámenie o poistnom plnení“ nám bolo
oznámené, že mu síce bola priznaná suma 106.730,41 eur, no zo strany žalovaného došlo k úhrade
plnenia vo výške 87.185,60 eur, kde bola žalovaným z priznanej sumy odpočítaná amortizácia vo výške
19.554,81 eur.

2. Okresný súd Humenné ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým
rozsudkom rozhodol, cit.:

„Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 19 544,81 eur a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalobu vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške trov
konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ust. § 788 ods. 1, § 795 ods. 1, § 797 ods. 1, § 797 ods.
3, § 442 ods. 1, § 443 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 4, § 11 ods. 6,
§ 11 ods. 7, § 11 ods. 8, § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení a taktiež podľa § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

4. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie skutkovo odôvodnil tým, že súd sa oboznámil so žalobou a
jej prílohami a to správou zo dňa 26.06.2019, oznámením o poistnej udalosti, oznámením o postúpení
vysporiadania nároku, zápisom o poškodení, zápisom z komisionálnej prehliadky ŽKV, faktúrou,
oznámením o poistnom plnení, písomnými vyjadreniami strán sporu, výpoveďou žalobcu a zistil tento

skutkový stav veci: Zo zápisu o poškodení zo dňa 15.04.2019 vyplýva, že v uvedený deň došlo k
poškodeniu dráhového vozidla žalobcu v dôsledku nárazu MV T. evidenčné číslo XAHXXXX, poistený
S. B.. Podľa zápisu z komisionálnej prehliadky ŽVK zo dňa 16.04.2019, na dráhovom vozidle bolo
poškodené automatické spriahadlo S. - nutná výmena, nárazníky na čele S. - výmena, ľavý laminátový
obklad na S. - výmena, lak na ľavej strane S. v rozsahu 5 m2. Predpokladaná výška škody bola

vyčíslená na sumu 94.901,- eur. Zo Správy č. XXXXX/XXXX/ÚS Ž.-J. P. zo dňa 26.06.2019 vyplýva,
že vodičom CV - užívateľom priecestia bol E. J., T. E. XX, U.. Vlastníkom CV je S. B., T. J. XXX,
R., Č. S.. Správa vo svojom závere konštatovala, že príčinou menšej nehody bolo nerešpektovanie
svetelnej a zvukovej výstrahy PPZ vodičom CV a vojdenie CV do priechodného prierezu traťovej koľaje
na priecestí v čase, kedy priecestím prechádzal vlak Z. XXXX W.. Žalobca písomne dňa 28.05.2019 si

uplatnil nárok ako poškodený v spol. G. H. I..J.. Podľa oznámenia o postúpení vysporiadania nároku
zo dňa 11.06.2019, J. P.S. H., škodová udalosť žalobcu oznámená dňa 10.06.2019 bola zaevidovaná
pod č. A. XXXXXX a vec bola postúpená žalovanému na vybavenie nárokov žalobcu. Faktúrou č.
XXXXXXXXXX zo dňa 18.05.2020, splatnou dňa 01.06.2020, bola vyčíslená výška škody žalobcu v
celkovej sume 106.730,41 eur. V Oznámení poistnom plnení zo dňa 24.06.2020 vystaveného žalovaným

- poistná udalosť č. XXXXXXXXXX uviedol, že dňa 23.06.2020 ukončil šetrenie poistnej udalosti. V
ďalšom uviedol, že žalobcovi poukazuje poistné plnenie vo výške 87.185,60 eur na ním uvedené číslo
účtu.Privyčíslenípoistnéhoplneniažalovanývychádzalzfaktúryč.XXXXXXXXXXvovýške106.730,41
eur a z uvedenej sumy odpočítal amortizáciu vo výške 19.544,81 eur. Žalobca vo vyjadrení zo dňa
26.05.2021 uviedol, že riadne pri uplatnení škody u žalovaného preukázal výšku celkovej škody a

listinnými dôkazmi opodstatnenosť nákladov opravy železničného koľajového vozidla. Z dokladov je
zrejmé, že miesto opravy bolo v RD U.. Vzhľadom na rozsah poškodenia nebolo možné stanoviť presnú
a celkovú výšku škody pred vykonaním opravy, preto celková cena opravy bola určená po uvedení
ŽKV do prevádzky po jeho oprave. Postupoval presne v zmysle uvedeného. Uplatnil náhradu škody
podľa skutočných nákladov, ktoré boli potrebné a nevyhnutné na sprevádzkovanie poškodeného ŽKV.

Žalovaný nepovažoval tieto náklady na opravu za neprimerané, pretože ich odsúhlasil a nenamietal, a
je teda zrejmé, že žalobca konal pri oprave maximálne hospodárne. V prípade ak by sa nezohľadnilo
vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených nákladov žalobcom na opravu
poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by bolo v rozpore s judikatúrouÚstavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôkaz pri rozhodovaní všeobecných súdov na princíp
riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. K amortizácii uviedol, že nie je mu zrejmé, prečo žalovaný tvrdí, že

došlo k zhodnoteniu veci. Opravou ŽKV k zhodnoteniu veci nedošlo. V rámci bežnej likvidačnej praxe
ide zo strany žalovaného o svojský, neprijateľný a neakceptovateľný spôsob vysporiadania nárokov
žalobcu ako poškodeného. Žalovaný nemôže od neho požadovať, aby on ako poškodený doplácal
na dopravnú nehodu. Opravou železničného vozidla nedošlo k zjavnému prínosu pre poškodeného,
keďže výmena dielov nenavýšila úžitkové vlastnosti železničného vozidla. Predmetná oprava nemohla

byť prevedená inak ako bola prevedená, pri oprave neboli použité kvalitnejšie či nadštandardné
diely a ani nie diely, ktoré by neboli nevyhnutné. Opravou železničného vozidla nedošlo k zjavnému
prínosu pre tzv. „zhodnotenie“ bolo v podstate protiprávnym konaním poisteného u žalovaného vnútené.
Odstránenie poškodenia a uvedenie do pôvodného stavu bolo prevedené účelne a smerovalo len k
odstráneniu následkov škodovej udalosti a od poškodeného nemožno požadovať, aby on doplácal
na vzniknutú nehodu. Poukázal, že žalovaný sa v odpore opiera pri odpočítaní tzv. amortizácie v

celkovej vyplatenej škody o už judikatúrou a praxou prekonaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 5Cdo/200/2011 zo dňa 26.04.2012. Žalovanému je jednoznačne známy stav súdnej
praxe vo vzťahu k amortizácii pri vyplácaní škody uplatnenej z povinného zmluvného poistenia
motorových vozidiel (ak nie z iných súdnych konaní, tak zo súdnych konaní so žalobcom v ktorých
súdy žalovanému neuznali akúkoľvek uplatnenú amortizáciu). Naposledy Rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave 4Cob/33/2020-180. Žalovaný sa poukázaním na dávno prekonaný judikát snaží navodiť
predstavuakéhosizhodnoteniapoškodenéhoŽKV.Žalovanýpritomsvojetvrdenienepodložilanijedným
jediným dôkazom, ktorý by to potvrdil. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 28.03.2013, sp. zn. 2 Obdo/48/2012. Uviedol, že je presvedčený o tom, že nie je možné pripustiť
ani argumentáciu žalovaného ohľadom neuznania úrokov z omeškania z nevyplatenej škody, najmä z

nasledujúcich dôvodov: a) ide o úroky z omeškania z nevyplatenej škody a nie z omeškania pri oznámení
o likvidácii poistnej udalosti, b) na daný prípad sa nevzťahuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017,
ktoré sa vzťahuje len na prípady omeškania sa z oznámením likvidácie poistnej udalosti. To potvrdzuje
aj dôvodová správa k Zákonu PZP v znení Smernice, c) takýto výklad a argument žalovaného by
spôsobilnerovnosťpostaveniapoisťovateľavočipostaveniupoistiteľa,poistenéhoapoškodeného,keďv

porovnateľných prípadoch by zvýhodňoval poisťovateľa a jeho postavenie oproti poistiteľovi, poisteného
a poškodeného, d) výklad rozhodnutia 3Cdo/145/2017 spôsobom, akým si ho žalovaný vykladá by došlo
k porušeniu základných funkcii inštitútu náhrady škody, hlavne preventívnu a kompenzačnú funkciu,
ktoré majú chrániť poškodeného pred samovôľou toho, kto škodu spôsobil, resp. kto ju má uhradiť, čo
je v danom prípade poisťovateľ - žalovaný, e) pripustiť výklad rozhodnutia 3Cdo/145/2017 spôsobom,

akým si ho žalovaný vykladá by v praxi znamenalo, že poisťovateľ môže zadržať akékoľvek plnenie
na ľubovoľný čas a nevyplatiť ho poškodenému a čakať, či sa bude poškodený domáhať svojho práva
(hlavne pri malých škodách a poškodených neznalých práva). Ak by sa aj poškodený domáhal svojho
práva prostredníctvom súdneho konania, poisťovateľovi nevznikne žiadna škoda, pretože aj keď by
poškodený uspel so svojou žalobou, poisťovateľ by mu uhradil tú istú sumu, ktorú mu bol povinný

uhradiť pôvodne, bez akýchkoľvek sankcii alebo postihov vo vzťahu k nevyplatenej sume. Poukázal,
že žalovaný počas likvidácie poistnej udalosti a pri vyplácaní škody nenamietal akúkoľvek skutočnosť
doloženú žalobcom v súvislosti s opravou poškodeného HKV čo do dôvodu. Napriek preukázaniu
výšky škody a uplatneniu si tejto v zmysle zákona u žalovaného, tento sa rozhodol nevychádzať z
predložených dokladov preukazujúcich reálnu výšku škody, ale rozhodol sa vychádzať nelogicky z

predbežne stanovenej sumy.

5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil tým, že súd mal v konaní za preukázané, že
dňa 15.04.2019 došlo ku škodovej udalosti, pri ktorej bolo poškodené dráhové vozidlo žalobcu. Čas a
popis nehody tak ako ju žalobca uviedol v žalobe nebol sporný. Nebolo tiež sporné, že príčina nehody

spočívala v nerešpektovaní vodiča osobného cestného motorového vozidla výstrahy prebiehajúcej na
výstražníkoch priecestného zabezpečovacieho zariadenia a následnom vjazde vozidla na priecestie
v čase, keď priecestím prechádzal vlak. Žalovaný potvrdil skutočnosť, že motorové vozidlo, ktoré
nehodu zapríčinilo bolo poistené na základe poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla v čase, keď k vzniku poistnej udalosti došlo. Žalovaný potvrdil, že poistná udalosť

bola žalobcom riadne nahlásená a bola u žalovaného riadne evidovaná. Žalovaný nenamietal ani
tvrdenia žalobcu, že žalobca jej predložil doklady, faktúru spolu s prílohami, a uplatnil si nárok na
náhradu škody. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 106.730,41 eur, žalovaný poskytol
žalovanému poistné plnenie vo výške 87.185,60 eur a nepriznal mu nárok na poistné plnenie vo výške19.544,81 eur titulom odpočtu amortizácie materiálu. Tieto skutočnosti medzi stranami konania neboli
sporné a súd z nich pri svojom rozhodovaní vychádzal. Žalovaný sa v súdnom konaní bránil tým,
že na strane žalobcu nevznikol nárok na vyplatenie časti uplatneného nároku na náhradu škody vo

výške 19.544,81 eur z dôvodu odpočtu amortizácie. V tomto smere poukázal na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 5Cdo/200/2011 zo dňa 26.04.2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí
zo dňa 28.03.2013, sp. zn. 2Obdo/48/2012, skonštatoval: „Poškodenie vozidla dopravnou nehodou a
následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou
dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje.

Správanie žalobcu ako poškodeného len viedlo k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred
škodovou udalosťou (dopravnou nehodou), a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol žalobca
donútený dopravnou nehodou. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu
dopravnej nehody, za súčasného stavu, že žalovaný a ani vedľajší účastník na strane žalovaného
nepreukázali, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil, t.j., že by na opravu vozidla boli použité nové
diely, ktoré nesmerovali k obnoveniu prevádzkyschopnosti vozidla, resp. že by nové diely s opravou

poškodeného vozidla nesúviseli. Uplatnenie „amortizácie“ by bolo porušením zásady neminem laedere
- nikoho nepoškodzovať. Účelom zákona. resp. zákonných ustanovení vyššie citovaných a súdneho
konania, je taký postup, aby sa poškodenému - žalobcovi, jeho právo na náhradu škody v plnej miere
kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Opačný prístup k prejednávanej
sporovej veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsahu v dôsledku vynaložených

nákladov žalobca na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením, by
bol aj v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní
všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Krajský súd v Bratislave vo svojom
rozhodnutísp.zn.4Cob/33/2020zodňa29.04.2021uviedol:,,Odvolacísúdkonštatuje,žesúdvychádzal

z najnovších judikátov, a preto námietka odvolateľa, že sa súd nevysporiadal s rozsudkom Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Cdo/200/2011 je irelevantná. Okrem toho, podľa nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. I ÚS/231/2016 zo dňa 23.11.2016, ak všeobecný súd vo viacerých konaniach obdobnú či rovnakú
problematiku odlišne právne posúdi, neznamená to, že každá odlišnosť je porušením základného práva
vrovineústavnoprávnej,atedabymalaviesťkzrušeniujednéhoztýchtorozhodnutí.Odvolacísúdvtejto

súvislosti dodáva, že škoda, ktorá nastala na strane žalobcu z titulu nákladov na vykonanú opravu, (ktorá
žalobcovi bola škodovou udalosťou vnútená) je skutočnou škodou, vzniknutou vynaložením nákladov na
opravu, aby železničné koľajové vozidlo bolo v takom stave ako pred nehodou. Pokiaľ oprava smerovala
k uvedeniu poškodeného vozidla do pôvodného stavu pred nehodou, nemohla mať na výšku škody vplyv
zhodnotenia veci jej opravou oproti pôvodnému stavu ani amortizácia vozidla. Od žalobcu nemožno

spravodlivopožadovať,aby,akopoškodený,zabezpečovalopravuinýmspôsobom,nežpoužitímnových
náhradných dielov, ktoré smerovali k odstráneniu následkov škodovej udalosti. Náhrada škody má
plniť reparačnú funkciu a má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu ujmy. Správanie žalobcu
len viedlo k tomu, aby obnovil činnosť vozidla.“ ,,K odpočtu amortizácie súd uvádza, že železničné
koľajové vozidlo sa dopravnou nehodou aj napriek následne vykonanej oprave spočívajúcej v použití

nových náhradných dielov znehodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, pri ktorej dôjde k jeho
poškodeniu, sa jeho technická hodnota znižuje. Žalobkyňa bola nútená v dôsledku dopravnej nehody
obnoviť stav železničného koľajového vozidla, ktorý tu bol pred dopravnou nehodou, a preto jej musí
byť kompenzovaná ujma, ktorá jej vznikla z titulu dopravnej nehody. V opačnom prípade by bola
porušená zásada nikoho nepoškodzovať. Účelom ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka

je taký postup, aby sa poškodenému jeho právo na náhradu škody v plnej miere kompenzovalo,
čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/48/2012, v ktorom tento vyslovil,
že „škoda, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného
vozidla, predstavuje hodnotu vynaložených nákladov na opravu vozidla, bez zohľadnenia amortizácie

pri tých náhradných dieloch, ktoré boli do vozidla zamontované ako nové. V konečnom dôsledku
poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná oprava v použití nových náhradných
dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené, sa
vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje“ - rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn.
32Cb/89/2017zodňa28.05.2021.OkresnýsúdŽilinavosvojomrozhodnutísp.zn.38Cb/10/2020zodňa

26.03.2021 uviedol: ,,Súd konštatuje, že všetky náklady na navrátenie vozidla žalobcu do pôvodného
- prevádzkyschopného stavu boli vynaložené účelne tak, aby stav vozidla zodpovedal stavu pred
škodovouudalosťou.Všetkynákladyboliriadnepreukázanéfaktúrouzavykonanúopravu.Reálnaškoda
bola žalobcom riadne preukázaná. Nemožno prenášať povinnosť na zaplatenie nákladov na uvedenieveci do pôvodného stavu na poškodeného (žalobcu) a nedôvodne ho znevýhodňovať oproti škodcovi
(poistenému u žalovaného). Žalobca svojím konaním neprispel k poškodeniu jeho vozidla. V dôsledku
škodovej udalosti sa poškodený dostáva do situácie, keď na rozdiel od vinníka škody, si počínal v súlade

s právom (neporušil právne predpisy) a bol nútený ako poškodený vynaložiť zo svojho majetku značnú
sumu na to, aby svoje vozidlo mohol používať ako pred škodovou udalosťou. Takáto oprava vozidla
bola poškodenému v podstate vnútená protiprávnym konaním škodcu, a nie je preto možné od neho
spravodlivo požadovať, aby na nehodu (škodovú udalosť), ktorú nezavinil, doplácal. Poškodený nemôže
doplácať na to, resp. byť sankcionovaný za to, že mu niekto iný spôsobil škodu a byť sankcionovaný

tým, že mu nebude preplatená náhrada škody v celom rozsahu, resp. všetky účelne vynaložené náklady
na opravu veci. Ak žalovaný tvrdí, že krátenie bolo dôvodné, resp. ak neakceptuje predloženú faktúru
a aj vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný je subjektom, ktorý má zo zákona vykonávať šetrenie, musí
svoje tvrdenia relevantne preukázať a zdôvodniť, a nie prenášať túto povinnosť na žalobcu. Súd totiž
vychádza z toho, že aplikácia citovaných ustanovení § 442 a § 443 Občianskeho zákonníka na danú
právnu vec znamená, že žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej

nehody, škodovej udalosti, za súčasného stavu, že žalovaný nepreukázal, že by sa žalobca bezdôvodne
obohatil. V tejto súvislosti súd odkazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR zaoberajúcu sa
výkladom citovaných ustanovení § 442 a 443 Občianskeho zákonníka v skutkovo a právne identických
veciach, teda vo veciach náhrady škody po dopravnej nehode, napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Obdo/48/2012 zo dňa 28.03.2013, v ktorom Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, potvrdil správnosť

rozsudku odvolacieho súdu, ktorý potvrdzuje žalobcom podaný výklad ustanovení § 442 a § 443
Občianskeho zákonníka: „Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej
nehody, za súčasného stavu, že žalovaný nepreukázal, že by sa žalobca bezdôvodne obohatil.“ ,,Pri
krátení o odpočet za zhodnotenie a amortizáciu, súd prvej inštancie s poukazom na rozsudky NS
SR sp. zn. 5Cdo/200/2011 a 2Obdo/48/2012 správne konštatoval, že škoda vznikla poškodením v

dôsledku dopravnej nehody, vykonanej opravy poškodeného motorového vozidla a predstavuje hodnotu
vynaložených nákladov na opravu motorového vozidla, bez zohľadnenia amortizácie tých náhradných
dielov, ktoré boli do motorového vozidla namontované ako staré. Treba poukázať aj na to, že vložením
nových dielov pri oprave, motorové vozidlo nie je zhodnotené, ale aj použitím nových dielov skôr stráca
na hodnote, pretože už bolo poškodené. Krátenie žalovaným z uvedeného dôvodu nebolo oprávnené.“

- rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/38/2019 zo dňa 28.08.2019. Pod skutočnou
škodou treba rozumieť majetkovú ujmu spočívajúcu v zmenšení majetkového stavu poškodeného a
predstavujúcu majetkové hodnoty, ktoré by bolo nutné vynaložiť na uvedenie do pôvodného stavu. Ide
v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody
na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť či už peňažným plnením, alebo uvedením

veci do predošlého stavu. Do úvahy prichádzajú dva spôsoby určenia výšky peňažnej náhrady za
škodu spôsobenú na veci. Buď porovnanie ceny obvyklej, ktorú mala vec pred poškodením, s obvyklou
cenou veci po poškodení, alebo náhrada nákladov potrebných k tomu, aby si poškodený uviedol vec do
stavu pred poškodením. Ak poškodený nechá poškodenú vec opraviť, môže výšku škody vyčísliť cenou
opravy pozostávajúcou spravidla z ceny uskutočnených prác a ceny vymenených (náhradných) dielov.

Zhodnotenie veci opravou nastáva len vtedy, ak skutočne príde ku zvýšeniu obvyklej ceny veci a nie k jej
technickémuzhodnoteniualebozvýšeniutechnickejhodnoty.Poškodenýmátedavprvomradeprávona
náhradu škody zodpovedajúcu rozdielu medzi obvyklou cenou veci pred poškodením a obvyklou cenou
veci v stave po poškodení. Ak sa rozhodne pre opravu, zakladá mu to právo výberu požadovať náhradu
škody vyčíslenú druhým spôsobom, totiž hodnotou opravy. Škoda, ako kategória občianskeho práva sa

chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. Skutočnou škodou
sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové
hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. S
poukazom na judikát R 25/1990 pri stanovení výšky náhrady škody spôsobenej na veci treba vychádzať

z nákladov (ich ceny), ktoré treba vynaložiť na uvedenie veci do pôvodného stavu. Výšku peňažnej
náhrady vyjadrujúcu náklady na uvedenie veci do pôvodného stavu treba zistiť a určiť objektívne a
nezávisle od okolností súvisiacich so škodnou udalosťou. Ak nie je uvedenie veci do pôvodného stavu
možné, potom sa pre určenie výšky náhrady škody vychádza z výšky nákladov, ktoré sú nutné na to, aby
odškodnenie bolo poskytnuté inak, ako uvedením veci do predchádzajúceho stavu (napr. náklady na

obstaranie veci toho istého druhu alebo podobnej veci). Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
nemaldôvododkloniťsaodvyššiecitovanýchrozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky,ktoréboliprijatépo
rozhodnutí NS SR vo veci sp. zn. 5Cdo/200/2011 zo dňa 26.04.2012, nakoľko sa s nimi stotožňuje. Súd
poukazuje, že náhrada škody má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, teda má zabezpečiť poškodenémuplnú kompenzáciu spôsobenej ujmy. Keďže poškodenie železničného koľajového vozidla pri dopravnej
nehode viedlo nepochybne na strane žalobcu ku vzniku skutočnej škody, pretože jeho majetkový stav sa
znížil o majetkové hodnoty, ktoré musel vynaložiť na to, aby železničné koľajové vozidlo uviedla do stavu

pred poškodením, má právo na náhradu všetkých nákladov nutných k obnoveniu prevádzkyschopnosti
tohto vozidla. V tomto smere súd ešte konštatuje, že ani žalovaný nerozporoval rozsah poškodenia
a ani rozsah potrebných opráv na uvedenie dráhového vozidla opätovne do prevádzky. Je preto
potrebné vychádzať zo záveru, že žalobcovi tzv. „zhodnotenie“ poškodeného železničného koľajového
vozidla bolo vnútené protiprávnym konaním škodcu, ktorého zodpovednosť za vznik takejto škody

bola predmetom poistenia. Ak oprava poškodeného koľajového vozidla smerovala len k odstráneniu
následkov škodovej udalosti, pričom v konaní nebol tvrdený opak, nie je podľa súdu spravodlivé, aby
žalobca doplácal na sprevádzkovanie poškodeného koľajového vozidla. Súd preto žalovaného zaviazal
na zaplatenie škody vo výške 19.544,81 eur žalobcovi tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku, nakoľko dospel k záveru, že krátenie vyplatenia poistného plnenia z dôvodu amortizácie
materiálu žalobcovi zo strany žalovaného nebolo opodstatnené a dôvodné. Žalovaný v konaní tiež

rozporoval nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo žalovanej sumy s odkazom na znenie
§ 11 ods. 8 Zákona č. 381/2001 Z.z. a s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017. V
tejto časti súd považoval obranu žalovaného za dôvodnú. Súd poukazuje, že ustanovenie § 11 ods.
8 zákona č. 381/2001 Z.z. je viazané k odseku 6 § 11 uvedeného zákona. Odkazuje na nesplnenie
povinností poisťovateľa, ktoré sú vyjadrené práve v odseku 6 ust. § 11 zákona. Je potrebné v danej

sporovej právnej veci vychádzať z uplatneného nároku žalobcu, ktorý vyplýva z ustanovení zákona
č. 381/2001 Z.z., ktorý osobitný právny predpis v ust. § 11 ods.7 stanovuje, kedy nastane splatnosť
poistného plnenia, ktoré je povinný poskytnúť poisťovateľ. Podľa uvedeného zákonného ustanovenia je
plnenie splatné do 15-tich dní, len čo poistiteľ skončil šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti
poisťovateľa plniť (teda v časti poisťovateľom uznaného nároku), resp. po doručení právoplatného

rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota
na poskytnutie poistného plnenia (v tomto prípade nároku pôvodne neuznaného poisťovateľom, avšak
následne uznaného súdom). Ide o zákonné ustanovenie, ktoré určuje splatnosť pohľadávky majúcej svoj
základ v zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a neumožňuje určenie
iného času zročnosti poistného plnenia. Ak poisťovateľ uzná nárok poškodeného na plnenie čo aj

len čiastočne, je z hľadiska určenia času plnenia takto uznaného nároku rozhodujúci okamih, keď
poisťovateľ skončil šetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. V takomto prípade
plnenie z takto uznaného nároku je splatné do 15 dní od skončenia šetrenia potrebného na zistenie
rozsahu povinnosti poisťovateľa plniť a v prípade, že by poisťovateľ neplnil, vznikol by poškodenému
nárok na úrok z omeškania uplynutím tejto lehoty. Ak však poisťovateľ odmieta poškodenému poskytnúť

poistné plnenie v ním požadovanom rozsahu a poskytne mu riadne a včas písomné vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré odmietol poskytnúť alebo znížil poistné plnenie, v dôsledku čoho poškodený uplatnil svoj
nárok žalobou v súdnom konaní, pre určenie času plnenia (a následným vznikom právneho nároku
poškodeného na prípadný úrok z omeškania) je relevantným až doručenie právoplatného rozhodnutia
súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie

poistného plnenia. Ak by si poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods.6 zákona č. 381/2001
Z.z., vznikol by poškodenému nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po tom, čo ho
veriteľ o plnenie požiadal. Pre zákon č. 381/2001 Z.z. ako pre špeciálny právny predpis upravujúci
určitú oblasť poistenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku platí, že jeho ustanovenia majú prednosť
predustanoveniamiObčianskehozákonníka.Tútoprirodzenúprávnuzákonitosťzaviedolzákonodarcav

ustanovení§1ods.2.Pravidlo,abyzákonstanovilinak,nemožnochápaťdoslovnepožiadavkou,abybol
Občiansky zákonník aplikovaný na všetky prípady, kedy zákon č. 381/2001 Z.z. výslovne jeho aplikáciu
nespochybňuje. Znamená to, že v prípadoch, keď zákon č. 381/2001 Z.z. určuje rozsah práv a povinností
odlišne od Občianskeho zákonníka, je namieste vylúčené použitie zákonných ustanovení Občianskeho
zákonníka, avšak tam, kde zákon neustanovuje žiadnu odlišnosť od Občianskeho zákonníka, nie je

dôvod neaplikovať Občiansky zákonník. K rovnakým záverom dospela aj právna teória (porovnaj H.
E., Š. E.: Poistné zmluvy, I. vyd. Praha, C.H. Beck, 2012, s. 265, 375). Z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2017 vyplýva záver Najvyššieho súdu SR ako súdu
dovolacieho, že ust. § 11 zákona č. 381/2001 Z.z. sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa,
ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného.

Zákonodarca v ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. jasne a zreteľne formuluje podmienku,
v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného
predpisu. Je tomu tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ust. § 11 ods. 6 zákona č.
381/2001 Z.z. Z dikcie ust. § 11 ods. 6 písm. a), b) zákona č. 381/2001 Z.z. je zrejmé, že zákonodarcapovinnosť poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Ďalej Najvyšší súd
SR konštatoval, že v ním posudzovanom prípade si žalovaná splnila povinnosť v zmysle ust. § 11
ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. tým, že listom zo dňa 02.augusta 2013 poskytla žalobcovi písomné

vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od nej nárokoval.
Správnosť záverov poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť plnenie,
je pritom irelevantný, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia je poisťovateľ povinný „len“ poskytnúť
písomnévysvetlenieatotodoručiťpoškodenému,čovprejednávanomprípadežalovanýakopoisťovateľ
v lehote troch mesiacov aj splnil. To, že žalovaný neodôvodnil odmietnutie poistného plnenia podľa

predstáv žalobcu, nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnil vôbec a následne
prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti sa dostal v zmysle ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001
Z.z. do omeškania. Z predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR teda vyplýva, že na strane druhej
peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania, upravená v ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z.,
je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti, vyjadrenej v ust. § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona
č. 381/2001 Z.z., účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie

nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote troch mesiacov poškodenému spôsob vybavenia
jeho poistnej udalosti. K uvedenému záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pristupuje aj ďalšie
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/109/2018 zo dňa 27.05.2020, ktoré
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/212/2017 z 26.2.2019
akoajrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.3Cdo/145/2017z22.11.2017.Najvyšší

súd SR v tomto rozhodnutí uvádza, že žalovaný si splnil všetky zákonom požadované povinnosti, keď
poskytol žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poistné plnenie a po
právoplatnosti trestného rozsudku žalovaný oznámila žalobcovi výšku poistného plnenia, ako aj dôvod
krátenia poistného plnenia. Dovolací súd aj v tomto rozhodnutí vyslovil, že žalovaný si svoju povinnosť
ako poisťovateľ podľa ust. § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. splnil, preto nebol povinný uhradiť

žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostal s plnením náhrady škody
až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradil v lehote
určenejsúdompriznanúnáhraduškodyžalobcovipodľaust.§11ods.7zákonač.381/2001Z.z.Najvyšší
súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/212/2017 zo dňa 26.02.2019 uviedol: ,,Peňažná sankcia
v podobe úrokov z omeškania je upravená v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z.z. a je viazaná na

nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona č. 381/2001 Z.z.
Z právnej úpravy možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si
poisťovateľ nesplní svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti, a tiež keď
poškodenému zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné
plnenie,t.j.povinnostipoisťovateľaviaževýlučnevovzťahukprešetrovaniupoistnejudalosti.Jejúčelom

je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola
nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Poskytnutie
dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred
uložením sankcie - úroku z omeškania. Sankcia v podobe úroku z omeškania má však inú povahu,
už sa nejedná o nárok poškodenej osoby, ktorý si môže, ale nemusí uplatniť (ako je to obvyklé pri

omeškaní v občianskoprávnych vzťahoch). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon o poistení
zodpovednosti ukladá poisťovateľom automaticky túto sankciu - ako povinnosť, teda bez ohľadu, či
si úrok z omeškania poškodený uplatní alebo nie; iba výška úroku z omeškania sa posudzuje podľa
občianskoprávnych predpisov - OZ a jeho vykonávacieho nariadenia. 25. Zo spisu je zrejmé, že v
posudzovanom prípade si žalovaná splnila povinnosti v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z.

tým, že listom z 18. septembra 2007 (č. l. 475 spisu) poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od nej nárokoval, a ďalej, že oprávnená
výška nárokov žalobcu bola zrejmá až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej. 26. Dovolací súd
vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že žalovaná si svoju povinnosť ako poisťovateľ podľa
§ 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. splnila, nebola preto povinná uhradiť žalobcovi ako poškodenému

úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení
právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú
náhradu škody žalobcovi podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.“ ,,Odvolací súd tu pripomína
všeobecne platnú zásadu o prednosti špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou. V tomto prípade
špeciálnou právnou úpravou je ZoPZP, ktorý upravuje vznik nároku poškodeného na sankčné úroky v §

11 ods. 8 v náväznosti na § 11 ods. 6 citovaného zákona. § 11 ods. 7 citovaného zákona jasne uvádza,
kedy vzniká nárok na úroky z omeškania - vtedy, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa ods. 6. Logicky
z toho vyplýva, že ak žalovaný si splnil povinnosť upravenú v § 11 ods. 6 daného zákona, nárok na
úroky z omeškania žalobcovi nevznikol, ten by bol daný až nesplnením povinnosti na plnenie v zmyslesúdneho rozhodnutia po jeho vykonateľnosti. Bolo preukázané, že žalovaný potom, ako si žalobca u
neho uplatnil nárok, odpovedal v tom zmysle, že má pochybnosti o správnosti bodového ohodnotenia
bolestnéhoasťaženiespoločenskéhouplatneniaažepožiadalovydanieznaleckéhoposudku.Žalovaný

si preto svoju povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 ZoPZP splnil a preto s poukazom na § 11 ods. 8 citovaného
zákona nevznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. V tomto smere odvolací súd
poukazuje nie len na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/145/2017 z 22.11.2018 a sp. zn.
1Cdo/212/2017 z 26.02.2019, ale aj na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/148/2018 z
05.03.2019 a sp zn. 12Co/23/2020 z 08.09.2020. Preto bolo potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie

v tejto časti postupom podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu zamietnuť.“ - rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 1Co/1/2021 zo dňa 13.05.2021. Obdobný právny názor vyslovil Krajský súd v Prešove
v rozsudku sp. zn. 7Co/46/2020 zo dňa 31.05.2021, sp. zn. 23Co/99/2019 zo dňa 24.06.2020, Krajský
súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 13Cob/26/2021 zo dňa 26.05.2021, sp. zn. 13Cob/142/2020 zo dňa
17.02.2021. Súd má nepochybne vedomosť o tom, že v obdobných sporových veciach nie je jednotná
rozhodovacia prax všeobecných súdov, avšak má za to, že pokiaľ v sústave týchto všeobecných

súdov Najvyšší súd Slovenskej republiky je súdnou autoritou najvyššou, tak potom aj v záujme právnej
istoty je potrebné pri rozhodovaní vychádzať zo záverov vyjadrených Najvyšším súdom Slovenskej
republiky. V prejednávanej veci bolo zistené, že poistná udalosť bola ohlásená žalovanému riadne a v
zákonnej lehote oznámená, pričom žalobca až faktúrou zo dňa 18.05.2020 žalovanému preukázal výšku
vzniknutej škody. Následne podaním zo dňa 24.06.2020 bolo žalobcovi oznámené, že dňa 23.06.2020

došlo ku skončeniu šetrenia poistnej udalosti, na základe čoho bol predložený výpočet výšky plnenia.
V prílohe k Oznámeniu o poistnom plnení je uvedený výpočet výšky plnenia, pričom spolu priznané
poistné plnenie predstavovalo 87.185,60 eur a nepriznané plnenie z dôvodu amortizácie prestavovalo
19.544,81 eur. Vzhľadom k uvedenej listine, je zrejmé, že žalovaný si splnil povinnosť vyplývajúcu z §
11 ods. 6 zákona č. 381/2001Z.z., poskytol údaje - dôvody riešenia poistnej udalosti. Údaje vyjadrené

žalovaným bez ďalšieho nemohli spôsobiť to, že by malo byť konštatované nesplnenie zákonnej
povinnosti žalovaným, uloženej mu v tomto zákonnom ustanovení. Znamená to, že ak žalovaný bližšie
nezdôvodnil, prečo neakceptuje v celom rozsahu žalobcom uplatnené poistné plnenie, táto skutočnosť
nemôže viesť k záveru o nesplnení žalovanému uloženej zákonnej povinnosti. Ak žalovaný zákonom
uloženú povinnosť splnil, tak nenastalo jeho omeškanie so splnením tejto nepeňažnej povinnosti, a preto

nemohol nastúpiť ani dôsledok vyjadrený v § 11 ods.8 zákona č. 381/2001 Z.z., t.j. dôsledok pre platenie
úrokov z omeškania. Vzhľadom k vyššie uvedeným právnym záverom súd žalobu žalobcu v časti nároku
na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19.544,81 eur odo dňa 09.07.2020 do zaplatenia
ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 a § 255 ods. 2 a § 262 ods.
1 a 2 Civilného sporového poriadku s tým, že priznal úspešnej strane sporu náhradu trov konania podľa
jej pomeru úspechu vo veci, keďže žalobca mal vo veci iba nepatrný úspech, a to v časti uplatneného
príslušenstva uplatnenej pohľadávky pozostávajúceho zo zákonného úroku z omeškania.

7. Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a písm.
h) Civilného sporového poriadku, teda, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. V prvom rade odvolateľ namietal, že rozsudok prvoinštančného súdu považuje za
nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Podľa názoru žalovaného je rozsudok výsledkom zjavnej

svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou. Žalovaný mal
za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s argumentáciou
žalovaného poukazujúcou na dôvodnosť nepriznania časti uplatňovanej náhrady škody zo strany
žalobcu. V súvislosti s predmetným konaním a vo vzťahu k odpočtu poisteného plnenia viažuceho sa
k amortizácii poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/200/2011 zo

dňa 26.04.2012. Žalovaný pritom pri výpočte hodnoty amortizácie postupoval plne v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku. Vrámci druhej odvolacej námietky odvolateľ poukázal na skutočnosť, že prvoinštančný súd sa
v rozsudku žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal so samotnou pasívnou vecnou legitimáciou
žalovaného. Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku si mal žalobca písomne dňa 28.05.2019 uplatniť

nárok ako poškodený v spoločnosti G. H. I..J.. Podľa Oznámenia o postúpení vysporiadania nároku
zo dňa 11.06.2019 Slovenská kancelária poisťovateľov prijala škodovú udalosť žalobcu oznámenú dňa
10.06.2019 a bola zaevidovaná pod č. A. a vec bola postúpená žalovanému na vybavenie nárokov
žalobcu. Žalovaný pritom pri likvidácii škodovej udalosti vystupoval ako likvidačný zástupca českéhopoisťovateľa. Pasívna vecná legitimácia českého poisťovateľa škodcu pritom vylučuje pasívnu vecnú
legitimáciu likvidačného zástupcu ako žalovaného. Likvidačný zástupca len vybavuje škodové udalosti
v mene poisťovateľa a na jeho účet v zmysle ust. § 15a ods. 2 zákona č. 381/2001 z. z. o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalovaný
zároveň uviedol, že v rozhodovacej praxi všeobecných súdov bola otázka pasívnej vecnej legitimácie
likvidačného zástupcu zahraničnej poisťovne už niekoľko krát zodpovedaná. Príslušné súdy pritom
konštantne zaujali záver, že priami nárok na uplatnenie práva na náhradu škody voči likvidačnému
zástupcovi nevzniká. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nie je možné takýto priamy nárok odvodiť.

Naopak, ustanovenie § 15a zákona o PZP vyplýva, že likvidačný zástupca nekoná vo svojom mene, ale
v mene poisťovateľa a na jeho účet, zastupuje ho v celom rozsahu čím nie je dotknutý priamy nárok
poškodeného voči poisťovateľovi a škodcovi. Súčasne súdy poukazujú na skutočnosť, že postavenie
likvidačného zástupcu je iné ako postavenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov.

8. K žalovaným podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý okrem iného uviedol, že

žalovaný sa pri svojom odvolaní opiera pri odpočítaní tzv. amortizácie v celkovej vyplatenej škode po už
judikatúrou a praxou prekonaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/200/2011
zo dňa 26.04.2012. Žalovanému musí byť jednoznačne známy stav súdnej praxe vo vzťahu k
amortizácii pri vyplácaní škody uplatnenej z povinného zmluvného postenia motorových vozidiel, pričom
naposledytýmtospôsobombolorozhodnutérozsudkomKrajskéhosúduvBratislave4Cob/33/2020-180.

Žalovaný sa poukázaním na dávno prekonaných judikát snaží navodiť predstavu akéhosi zhodnotenia
poškodeného.Žalovanýpritomsvojetvrdenienepodložilanijedinýmdôkazom,ktorýbytopotvrdil.Jasne
uvedenej skutočnosti hovorí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.03.2013
sp. zn. 2Obdo/48/2012, kde tento súd konštatoval, že poškodenie vozidla dopravnou nehodou a
následne vykonaná oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou

dopravnou nehodou, ktorou je vozidlo poškodené sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje.
Žalobcovi v takom prípade musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla z titulu dopravnej nehody
za stavu, že žalovaný ani vedľajší účastník na strane žalovaného nepreukázali že by sa pre takéto
prípady žalobca bezdôvodne obohatil, tzn., že by na opravu vozidla boli použité nové diely, ktoré
nesmerovali k obnoveniu prevádzky schopnosti vozidla, resp., že by nové diely s opravou poškodeného

vozidla nesúviseli. Uplatnenie amortizácie by bolo porušením zásady „neminem leadere“ - nikoho
nepoškodzovať. Účelom zákona, resp. zákonných ustanovení vyššie citovaných a súdneho konania
je taký postup, aby sa poškodenému, teda žalobcovi jeho právo na náhradu škody v plnej miere
kompenzovalo, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom zákona. Opačný prístup k prejednávanej
veci, ktorý by nezohľadnil vykompenzovanie škody v celom rozsah v dôsledku vynaložených nákladov

žalobcu na opravu poškodeného vozidla, aby sa toto dostalo do stavu pred poškodením bol by aj v
zjavnom rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá kladie dôraz pri rozhodovaní
všeobecných súdov na princíp riadneho a spravodlivého procesu v zmysle Čl. 46 Ústavy SR a Čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalobca viedol so žalovaným ako aj
ďalšími poisťovňami mnohé spory ohľadom amortizácie. Každý z nich skončil výsledkom, v ktorom súd

nepriznal žalovanému žiadnu tzv. amortizáciu a zaviazal uhradiť žalobcovi náhradu škody za opravu
poškodených vozidiel v plnom rozsahu.

9. Následne sporové strany nevyužili podanie odvolacej repliky a odvolacej dupliky.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.
§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia
pojednávania ( § 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je plne dôvodné.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastalsuspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

14. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov § 365 ods. 1 CSP písm. f)
odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej

veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

15. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza,
že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa §
220 ods. 2 CSP. Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd
hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii
následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam
z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotení dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov,

alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Táto odvolacia námietka naplnená bola, keďže súd prvej
inštancie listinné dôkazy ohľadne vecnej legitimácie nachádzajúce sa v spise nevyhodnotil správne a z
odôvodnenia samotného rozsudku sa z tohto dôvodu javí porušenie pravidiel formálnej logiky.

16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza,

že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.

7 Cdo 7/2010).

17. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu došlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) mala byť preto v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej
inštancie obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom. Súd prvej inštancie teda
pochybil pri zisťovaní základných skutkových zistení, z ktorých vyvodil nesprávne právne závery aj keď

aplikoval konkrétne správnu právnu normu na tento skutkový stav. V tomto odvolací súd poukazuje
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, C-558/15 zo dňa 15.12.2016, z ktorého je zrejmé, že likvidačný
zástupca nemá vecnú legitimáciu podľa Smernice č. 2000/26/ES, Čl. 4, 5 a 8. Spornou pre súd bola
v tomto prípade spôsobilosť tzv. likvidačného zástupcu zahraničnej poisťovne vlastníka vozidla, ktoréspôsobilo dopravnú nehodu, byť žalovaný na súde. Súdny dvor konštatoval, že právo EÚ neukladá
členskýmštátompovinnosťprijaťtakúprávnuúpravu,abylikvidačnýzástupcamoholbyťsámžalovaným
namiesto zahraničnej poisťovne, ktorú zastupuje na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba

obrátila so žalobou o náhradu škody.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci pochybil pri
hodnotení základných podmienok konania, a to vo vyhodnotení pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
K uvedenému odvolací súd poukazuje na ustanovenia Civilného sporového poriadku, ktoré uvádzajú,

že podmienky konania je povinný súd skúmať v ktoromkoľvek štádiu súdneho konania, či už pred súdom
prvej inštancie alebo súdom odvolacím. V danom prípade čo sa týka tejto podmienky konania v podobe
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, táto skutočnosť bola aj predmetom samotného odvolania zo
strany žalovaného. Keďže v konaní na strane žalovaného ako likvidačného zástupcu chýba pasívna
vecná legitimácia, došlo k naplneniu podmienok pre zamietnutie žaloby pre nesplnenie jednej zo
základných procesných podmienok zaručujúcej úspešnosť žaloby.

19. V danej veci nebolo potrebné zvoliť procesný postup v zmysle ust. § 382 Civilného sporového
poriadku, keďže na danú vec sa vzťahujú ustanovenia všeobecného záväzného predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní boli použité pred súdom prvej inštancie, avšak boli iba nesprávne právne
posúdené, keďže likvidačný zástupca nekoná vo svojom mene, ale v mene poisťovateľa, na jeho účet

a iba ho zastupuje v celom rozsahu.

20. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov zmenil tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to v zmysle ust. § 388 Civilného sporového poriadku.
Vzhľadom na skutočnosť, že dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo dostatočné, pričom súd

prvej inštancie iba dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci,
odvolací súd nemusel dokazovanie zopakovať alebo dopĺňať vykonaním ďalších dôkazov.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku, pričom odvolanie žalovaného bolo vyhodnotené ako dôvodné a preto

bol priznaný nárok na náhradu trov celého konania žalovanému proti neúspešnému žalobcovi v celom
rozsahu.

22. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).