Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, February 23, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/260/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113235755
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8113235755.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Ľ. U., bývajúcej v C., H. X, zastúpenej JUDr.
Vladimírom Volčkom, advokátom so sídlom v Košiciach, Mlynská 27, proti žalovanému I. V. B.,
bývajúcemu v G. T. D., U. X. I. XXXX/XX, zastúpeného JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou so
sídlom v Spišskej Novej Vsi, Starosaská 6, o zaplatenie 12.737,19 eur s príslušenstvom, vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 20 C 99/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 23. marca 2021 sp. zn. 6 Co 40/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou, doručenou súdu 9. decembra 2013, domáhala nároku na zaplatenie sumy

12.737,19 eur s príslušenstvom. Uplatnený nárok odôvodnila tým, že po nadobudnutí rodinného domu
začala s jeho rekonštrukciou. So žalovaným sa dohodla na občianskej výpomoci pri rekonštrukcii tak, že
tento zabezpečí za najvýhodnejšie ceny potrebný stavebný materiál. Žalovaný objednal u súkromného
podnikateľa Š. G. - STRAstav stavebný materiál vrátane príslušných nástrojov, avšak samotnú cenu
stavebného materiálu a náradia zaplatila žalobkyňa. Žalovaný 5. marca 2013 prevzal stavebný materiál
a náradie v celkovej hodnote 2.989,56 eura, čo aj potvrdil svojim podpisom na dodacom liste, ktorý

bol vystavený na meno žalobkyne. S dodacím listom prevzal aj faktúru č. Q. za prevzatý tovar a oba
dokumenty odovzdal žalobkyni. Táto 14. mája 2013 uhradila firme Š.U. G. - G. v hotovosti fakturovanú
čiastku vo výške 2.989,56 eura. Rovnakým spôsobom žalovaný zabezpečil ďalší stavebný materiál a
náradie v celkovej výške 5.460,56 eura, čo potvrdil svojim podpisom na dodacom liste. Dodávateľ za
odobratý materiál vystavil žalobkyni faktúru č. FV00007 z 31. marca 2013, ktorou jej vyfakturoval sumu
5.460,56 eura. Žalobkyňa po doručení faktúry túto sumu zaplatila 14. mája 2013 priamo do pokladne Š.

G. - G.. Žalovaný po prevzatí materiálu časť aj skutočne odovzdal žalobkyni. Žalobkyňa 1. júna 2013
poskytla žalovanému zálohu na nákup ďalšieho stavebného materiálu vo výške 6.000,- eur. Celkovo
zaplatila sumu 14.450,12 eura. Žalobkyňa si dala vypracovať rozpočet rekonštrukčných prác vrátane
reálneho použitého materiálu k 17. júla 2013, podľa ktorého na hornej časti domu bol použitý stavebný
materiál v hodnote 373,27 eura, na exteriéri v hodnote 422,58 eura a na suterén v celkovej hodnote
917,08 eura. Celkovo bol zabudovaný materiál v hodnote 1.712,93 eura. Žalovaný sa teda na úkor

žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 12.737,19 eura. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorý sa
nepodaril doručiť žalovanému do vlastných rúk, a preto ho súd uznesením z 15. decembra 2014, č. k.
20 C 99/2013-77 zrušil.

1.1 Okresný súd Prešov rozsudkom z 1. februára 2016, č. k. 20 C 99/2013-249 konanie o zaplatenie
sumy 342,59 eura s príslušenstvom zastavil (výrok I.). Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu

3.794,48 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 3.794,48 eura od 9.
decembra 2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.). V prevyšujúcej častižalobu zamietol (výrok III.). Žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 1.715,90
eura (trovy právneho zastúpenia) na účet právnej zástupkyne žalovaného, JUDr. Emílie Šimkulákovej,
advokátky, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Dopĺňacím rozsudkom z 24. apríla 2017

sp. zn. 20 C 99/2013-317 priznal súd štátu voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu
70,21 % a voči žalovanému 29,79 % (výrok V.)

1.2 Krajský súd v Prešove uznesením z 30. novembra 2016, č. k. 6 Co 127/2016-293 vrátil vec súdu prvej
inštancienarozhodnutieotrováchštátu.Krajskýsúdrozsudkomz31.mája2018č.k.6Co111/2017-350

potvrdil rozsudok vo výroku II., ktorým súd žalobe v časti vyhovel. Zrušil rozsudok vo výroku III., ktorým
žalobu v prevyšujúcej časti zamietol ako aj vo výroku IV. o trovách konania a výroku. V. dopĺňajúceho
rozsudku o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom č. k. 20 C

99/2013-391 z 28. decembra 2018 určil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 8.450,12 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 8.450,12 eura od 9. decembra 2013 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovaného
zaviazal nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 92,26 %. Priznal štátu voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 3,87 % a voči žalovanému v rozsahu 96,13 %. Svoje rozhodnutie

odôvodnil právne ustanoveniami § 451 ods. 1 a 2, § 456 veta prvá a § 563 Občianskeho zákonníka a
vecne tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný prevzal od žalobkyne sumu 6.000,- eur na
nákup stavebného materiálu. Žalobkyňa poskytla žalovanému finančné prostriedky na úhradu sporných
faktúr celkovo v sume 14.450,12 eura. Medzi stranami nepovažoval za sporné, že bol dodaný stavebný
materiál v celkovej hodnote 2.055,52 eura. Ďalej konštatoval, že žalovaný nepreukázal zabezpečenie

práv v hodnote 7.609,10 eura. Ako bolo konštatované v predchádzajúcom rozsudku súdu prvej inštancie
a aj v rozsudku krajského súdu, v konaní bolo zo strany žalovaného preukázané iba vyplatenie sumy
150,- eur svedkovi C. K., čo vyplýva z jeho výpovede. Vo zvyšnej časti žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno. Žalovaný žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázal, že za práce zaplatil, resp. ich
vykonal. Uviedol, že žalobkyňa poukázala na to, že všetky práce boli zabezpečované prostredníctvom

občianskej výpomoci bez platenia náhrady a že žalovaný mal iba dodať stavebný materiál, pričom žiadne
práce nemal vykonávať. Tieto mal vykonať jej známy. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že sa so žalobkyňou dohodli
na odmene 70-, eur a 16,- eur za cestu z Veľkého Šariša do Kamenice, tak táto skutočnosť v konaní
rovnako nebola preukázaná. Pokiaľ ide o započítanie náradia, ktoré sa podľa tvrdenia žalovaného má
nachádzať na stavbe, tak k tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný náradie žiadnym spôsobom

nešpecifikoval.Niejeanizrejmé,čivôbecexistuje,resp.jevovlastníctvežalovaného.Súdprvejinštancie
mal preto za to, že započítanie nebolo dôvodné. Pokiaľ ide o zvyšnú časť, súd prvej inštancie uviedol,
že je viazaný rozsudkom Krajského súdu v Prešove v tom, že žalovaný nepreukázal, že by uhradil zo
svojich finančných prostriedkov sporné faktúry. Listinné dôkazy predložené po zrušujúcom rozsudku
nepreukazovali, že faktúry uhradil žalovaný, keďže aj podľa vyjadrenia žalovaného sa má jednať o platby

za odobratý materiál, ktorý slúžil na rekonštrukciu rodinného domu vo D. Š. a nie na rekonštrukciu domu
žalobkyne. Žalovaný v konaní nepredložil a ani neoznačil dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom
preukázali, že žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky vrátil, resp. tieto boli v celom rozsahu použité
na rekonštrukciu rodinného domu žalobkyne. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný
sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil o sumu 12.244,60 eura, a preto je povinný toto bezdôvodné

obohatenie vydať. Právoplatným rozsudkom bola žalobkyni priznaná suma 3.794,48 eura a z tohto
dôvodu súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8.450,12 eura.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalovaného
rozsudkom z 23. marca 2021 sp. zn. 6 Co 40/2019 napadnutý rozsudok súdu potvrdil vo výrokoch I., III.

a IV. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
V odôvodnení rozhodnutia sa stotožnil so súdom prvej inštancie a uviedol, že žalobkyňa jednoznačne
nepreukázala, že poskytla finančné prostriedky vo výške 8.450,12 eura, čo konštatoval aj odvolací súd
v rozsudku č. k. 6 Co 111/2017-350 z 31. mája 2018. Odvolací súd taktiež skonštatoval, že pokiaľ ani
žalovaný nepreukázal, že by finančné prostriedky, ktoré boli použité na úhradu sporných faktúr boli

jeho, je vzhľadom na všetky skutkové okolnosti a vykonané dôkazy pravdepodobnejšie, že peniaze
poskytla žalobkyňa. Vykonaným dokazovaním bolo v predmetnej právnej veci preukázané vyplatenie
sumy 150,- eur svedkovi C. K.. V ostatnom však žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, a to vo vzťahu
k vykonaniu, resp. zaplateniu prác vykonaných na nehnuteľnosti žalobkyne, nároku na náhradu zacestu z Veľkého Šariša do Kamenice, ako aj vo vzťahu k náradiu žalovaného, ktoré by sa malo
nachádzať u žalobkyne, jeho špecifikáciu, ale aj jeho samotnú existenciu. Žalovanému sa nepodarilo
jednoznačne, bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že by na nehnuteľnosti žalobkyne vykonal

práce, príp. ich zaplatil, ktoré mali byť ohodnotené sumou 7.609,10 eura. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepredložil a ani neoznačil dôkazy, ktoré by hodnoverným
spôsobompreukázali,žežalobkyniposkytnutéfinančnéprostriedkyvrátil,resp.tietobolivcelomrozsahu
použité na rekonštrukciu rodinného domu žalobkyne. Preto pokiaľ žalovaný nepreukázal, že by finančné
prostriedky, ktoré boli použité na úhradu sporných faktúr boli jeho, je vzhľadom na všetky skutkové

okolnosti a vykonané dôkazy pravdepodobnejšie, že peniaze poskytla žalobkyňa. V tejto súvislosti
odkázal súd prvej inštancie na protiprávne konanie žalovaného, oklamanie žalobkyne žalovaným a
jeho vybavovanie duplicitných faktúr, ktoré boli v priebehu konania preukázané. Z predmetných faktúr
vyplývalo, že uhradené boli. Za situácie, keď žalovaný konal protiprávne, klamal, je dôvodné prikloniť sa
k tvrdeniam žalobkyne, že ich hradila ona a to s ohľadom na všetky skutkové okolnosti v prejednávanej
veci. Za tejto situácie tak bolo preukázané vykonaným dokazovaním, že žalovaný sa na úkor žalobkyne

bezdôvodne obohatil o sumu 12.244,60 eura (6.000,- eur + 2 989,56 eura a 5.460,56 eura - 2.055,52
eura - 150,- eur), a preto je povinný toto bezdôvodné obohatenie vydať žalobkyni. Nakoľko už bola
suma 3.794,48 eura priznaná žalobkyni predchádzajúcim právoplatným rozsudkom, správne súd prvej
inštancie zaviazal žalovaného napadnutým rozsudkom na zaplatenie zvyšnej sumy 8.450,12 eura ako
plnenia prijatého bez právneho dôvodu (§ 451 Občianskeho zákonníka).

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že
súdy mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP) a
zároveň, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení

sa súdy nižších inštancií odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1
písm. a/ CSP). Namietal, že súd prvej inštancie v novom konaní nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie
navrhnuté žalovaným. Z rovnakého dôvodu, viazaný právnym názorom a odporúčaním odvolacieho
súdu, nové rozhodnutie vydal len po zmene spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov a tak ako ho
inštruoval odvolací súd. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a pri rozhodovaní sa odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to tak, že nesprávne určil, kto je v tomto spore
nositeľom dôkazného bremena, negatívne vyhodnotil tzv. negatívnu dôkaznú teóriu a pozitívnu dôkaznú
teóriu. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu, v ktorej záujme je preukázanie pravdivosti ňou tvrdenej
skutočnosti zakladajúcej ňou tvrdené právo. Nesplnenie dôkaznej povinnosti žalobkyňou znamená
neunesenie dôkazného bremena, čo musí mať za následok prehru v spore. Odklon od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu videl od rozhodnutí z 31. mája 2010 sp. zn. 6 Cdo 81/2010, z 30.
apríla 2012 sp. zn. 6 Cdo 95/2011, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 256/2012 a z 18. júla 2018 sp. zn. 8 Cdo
115/2017. V nadväznosti na nesprávne vyriešenie otázky, kto je nositeľom dôkazného bremena odvolací
súd nesprávne aplikoval aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, keď vyžadoval aby žalovaný preukázal, že mal
svoje prostriedky na zaplatenie sporných faktúr a keďže túto skutočnosť žalovaný nepreukázal, odvolací

súd z toho vyvodil, že mu peniaze musela dať žalobkyňa. Porušil tým pravidlo, že neexistencia niečoho
sa zásadne nepreukazuje. Nie je možné preukázať skutočnosť, ktorá sa nestala. Z týchto dôvodov
navrhol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj rozsudok prvej inštancie zmeniť a žalobu v časti
o zaplatenie 8.450,12 eur s príslušenstvom zamietnuť alebo alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie s návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 23. marca 2021 sp. zn. 6 Co 40/2019.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť. Uviedla, že dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f/ CSP a podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je daný. Dovolací dôvod nesmeruje
voči rozhodnutiam, ktoré sú dovolaním napádané (sp. zn. 6 Co 40/2019 z 23. marca 2021 a sp. zn.

20 C 99/2013 z 28. decembra 2018, ale voči 6 Co 110/2017 z 31. mája 2018), ktorý však nie je v
zmysle petitu žalovaného predmetom dovolacieho prieskumu. Odvolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Co
110/2017 z 31. mája 2017 zrušením rozhodnutia poskytol žalovanému priestor na navrhnutie dôkazov
súdu prvej inštancie, ktoré by hodnoverne preukazovali ním tvrdené skutočnosti v konaní. Neexistujú
žiadne procesné pochybenia, ktoré by zakladali dovolací dôvod podľa ustanovenie § 420 písm. f/ CSP.

Skutkový ako aj právny stav bol náležite zistený a objasnený a odvolací súd svoje závery náležite
a logicky vysvetlil. K dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedla, že
dôkazné bremeno bolo vyčerpávajúco argumentačne zdôvodnené súdom. Z predmetného konania,
ako aj z odôvodnenia vyplývalo, že žalovaný žiadal preukázanie neexistencie dostatočných finančnýchprostriedkov na účte žalobkyne, teda chcel preukazovať skutočnosť, ktorá neexistovala z dôvodu, že
negatívne skutočnosti sa nedokazujú. Žalobkyňa uviedla, že samotná skutočnosť, že žalovaný má iný
právny názor a tým pádom sa nestotožňuje s právnym názorom odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie

samo osebe ešte neznamená, že odvolací súd sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Dovolateľ vo väčšine svojho dovolania poukazuje a opätovne vysvetľuje skutkový stav, pričom
žalobkyňa je názoru, že dovolací súd by už nemal zastávať úlohu skutkového súdu. Žalovaný s odkazom
na spisové značky poukázal na rozhodovaciu činnosť dovolacieho súdu avšak predmetné právne názory
prezentované v rozhodnutiach nie sú v priamom rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu ani

súdu prvej inštancie v tejto veci, a žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal skutočnú
existenciu rozpornosti medzi právnym názorom odvolacieho súdu s judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je prípustný a nezodpovedá
požiadavkám podľa rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. K návrhu na odklad vykonateľnosti uviedla,
že neexistuje žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa resp. žalovaný žiadnym relevantným spôsobom
ani nepreukázal existenciu dôvodu hodného osobitného zreteľa. Navrhla dovolanie žalovaného ako

neprípustné odmietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné
odôvodnenie v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Podľa § 444 ods. 1 CSP ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže na

návrh odložiť jeho vykonateľnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa.

8. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého
rozhodnutia podľa ustanovenia § 444 ods. 1 CSP a v súlade s ustálenou praxou o tom nevydal
samostatné rozhodnutie.

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

10. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

11. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP.).

13. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §

431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP namietal, že jeho
navrhované dôkazy neboli vykonané k preukázaniu jeho tvrdených skutočností.

15.1 Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva
patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických
a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním
využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi

názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

15.2 Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávneníamariacamožnostijejaktívnejúčastina

konaní (porovnaj judikát R 129/1999 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo
6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne
jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieťibasamotnýpriebehkonania,nievšakkonečnérozhodnutiesúduposudzujúceopodstatnenosť
žalobou uplatneného nároku.

15.3. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v
civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho
odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je
vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

15.4 Pojem „procesný postup“ súdu je potrebné vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla
2016.

16. Žalovaný namieta, že odvolací súd zaťažil konanie procesnou vadou podľa § 420 písm. f/ CSP
tým, že postup ktorý zvolil odvolací súd v rozsudku 6 Co 111/2017-350 z 31. mája 2018 a odporúčal
súdu prvej inštancie pre nové konanie po zrušení rozsudku postup, ktorý znemožnil žalovanému, aby
v novom konaní uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, pretože v novom konaní súd prvej inštancie - súd viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie navrhnuté žalovaným. A z rovnakého dôvodu
- viazaný právnym názorom a odporúčaním odvolacieho súdu, nové rozhodnutie vydal len po zmene
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov a tak, ako ho inštruoval odvolací súd. Za daného stavu,
keď odvolací súd prvoinštančnému súdu nevytkol žiadne procesné pochybenia ani neodporučil doplniť
dokazovanie,nebolonutnérozsudokzrušiťamoholsámrozhodnúťvoveci.Zrušenímrozsudkuodvolací

súd konal v rozpore s § 389 CSP a spôsobil zbytočné prieťahy v konaní.

16.1 Najvyšší súd je názoru, že tento argument žalovaného v dovolaní neobstojí, nakoľko uvedená
dovolacia námietka smeruje nie voči Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 40/2019 z 23.marca 2021, ale voči predchádzajúcemu spôsobu rozhodnutia Krajským súdom v Prešove sp. zn. 6 Co
110/2017 z 31. mája 2018, ktorý však nie je predmetom dovolacieho prieskumu. Najvyšší súd podotýka,
že úvaha, či je hospodárnejšie a efektívnejšie doplniť dokazovanie v odvolacom konaní alebo na tento

účel vrátiť súdu prvého stupňa (pričom je zároveň treba zohľadniť právo účastníka na primeranú dĺžku
konania), je primárne na odvolacom súde.

16.2 Najvyšší súd ďalej poukazuje, že odvolací súd v rozsudku v bode 18 dostatočným spôsobom
ozrejmil a zdôvodnil, prečo je potreba opätovného vyhodnotenia záverov vykonaného dokazovania

bez uloženia povinnosti súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v danej veci. Odvolací súd dôvod
zrušenia rozhodnutia videl v nesprávnom hodnotení dôkazov prvostupňového súdu a nie v ich neúplnom
vykonaní, pričom odvolací súd priznal možnosť ďalšieho dokazovania a kasáciou rozhodnutia dal
možnosť žalovanému preukázať svoje tvrdenia.

16.3 Najvyšší súd uvádza, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh (v sporovom
konaní žaloba) týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je
v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých

dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu
civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
rozhodujúcich skutočností, nemožno považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu
procesných oprávnení účastníka konania (tu por. R 125/1999). V takom prípade môžu byť síce
nedostatočne zistené rozhodujúce skutkové okolnosti (čo v konečnom dôsledku môže viesť až k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), táto nesprávnosť ale na základe záverov už dávnejšej judikatúry najvyššieho
súdu nezakladá vadu zmätočnosti (k tomu por. R 37/1993 a 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo
34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 86/2012).

16.4 Ani podľa novej právnej úpravy civilného procesu, účinnej od 1. júla 2016, nie je dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, žiadneho z ďalších písmen rovnakého
ustanovenia a ani v zmysle § 421 ods. 1 CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie
všetkých navrhovaných dôkazov či nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3 Cdo 26/2017, 4 Cdo
56/2017, 5 Cdo 90/2017, 8 Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky
posudzoval ústavný súd napríklad vo veci prejednávanej takýmto súdom pod sp. zn. II. ÚS 465/2017,

nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti.
16.5 Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 CSP, v
zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a

posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a
podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP, avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

16.6 Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

16.7 Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jeho patriace procesnépráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Prípustnosť
jeho dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva a dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa
§ 447 písm. c/ CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je

prípustné.

17. Žalovaný vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP namietal, že
odvolací súd nesprávne určil nositeľa dôkazného bremena a nesprávne vec posúdil.

17.1 Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP má určujúci význam vymedzenie
„právnej“ otázky, ktorá bola riešená odvolacím súdom, avšak odvolací súd sa pri jej riešení odklonil
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Na to, aby na základe dovolania podaného
podľa uvedeného ustanovenia mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu
dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods.
1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému

zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania
prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (napr.
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 203/2016, sp. zn. 3 Cdo 216/2017, sp. zn. 4 Cdo 64/2018,
sp. zn. 6 Cdo 113/2017, sp. zn. 7 Cdo 95/2017 a sp. zn. 8 Cdo 95/2017). K posúdeniu dôvodnosti

dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení)
môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

17.2 Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

17.3 Ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vytváraná najvyššími súdnymi autoritami, ktorú
vyjadrujú predovšetkým rozhodnutia a stanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Rozhodovanie v súlade
s ustálenou súdnou praxou je naplnením spravodlivého procesu, princípu rovnosti právnej istoty a
legitímneho očakávania strán (čl. 2 ods. 1. ods. 2, čl. 3 Základných princípov CSP). Do tohto pojmu však
možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho
súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané

nepublikované rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,
prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (napr. rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, sp. zn. 3 Cdo 158/2017, sp. zn. 4 Cdo 95/2017, sp. zn. 5 Cdo 87/2017,
sp. zn. 6 Cdo 21/2017 a sp. zn. 6 Cdo 129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané

civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch
1974, 1980 a 1986 (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo

29/2017, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 8/2018,
pod R 71/2018).

17.4 Pre právnu otázku, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je charakteristický
„odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide

teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky ale odvolací súd sa svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“ (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2018 sp. zn. 3 Obdo 42/2018
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,
pod R 83/2018). Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad

v rozhodnutiach 4 Cdo 95/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa
vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú
odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska,
judikátualeborozhodnutianajvyššiehosúdudoložiť),včomsariešenieprávnejotázkyodvolacímsúdomodklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne
riešená“.

17.5 V dovolaní, prípustnosť ktorého je vyvodzovaná z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí
dovolateľ špecifikovať ním tvrdený odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
bližšou konkretizáciou rozhodnutia (rozhodnutí) dovolacieho súdu, ktoré napĺňa pojem ustálená prax
dovolacieho súdu (1 Cdo 206/2016, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 27/2017, 6 Cdo 27/2017, 6 Cdo 35/2017, 7
Cdo 7/2018). Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie

správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého
problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach
(predpokladoch) o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na
mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť

k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne)
novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu
sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (porovnaj tiež Števček M., Ficová S., Baricová
J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C.
H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo

78/2017).

17.6 Bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a
hmotnoprávnychotázok,ktoréprednímriešiliprvoinštančnýaodvolacísúdavsúvislostistým„suplovať“

aktivitu dovolateľa, resp. advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa (2 Cdo 167/2017, 3
Cdo 235/2016, 5 Cdo 13/2018, 7 Cdo 114/2018, 8 Cdo 78/2017).

17.7 Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie

o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť
tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie alebo aplikácie napríklad Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). V prípade dovolania podaného
v zmysle tohto ustanovenia je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z

možností uvedených v ustanoveniach § 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP ide, teda z čoho vyvodzuje
prípustnosť dovolania (1 Cdo 126/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 132/2017, 4 Cdo 207/2017, 7 Cdo
20/2017, 8 Cdo 221/2017). Len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia
dôkazov súdom, ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie
správnostijehorozhodnutia,čikritikajehoprístupuzvolenéhopriprávnomposudzovaníveci,významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP a § 432 ods. 2 CSP. Absenciou
uvedeného považuje CSP za dôvod pre odmietnutie dovolania pre neprípustnosť.

17.8 Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP bolo teda
povinnosťou žalovaného náležite vymedziť právnu otázku, od riešenia ktorej sa odvolací súd odklonil

od doterajšej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pokiaľ dovolateľ neoznačí alebo nesprávne označí
ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil,
dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku
a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho
rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od

ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu by najvyšší súd uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP.

18. Z obsahu podaného dovolania nevyplýva vymedzenie právnej otázky, ktorú odvolací súd vo svojom

rozhodnutí nesprávne právne posúdil, ani konkretizácia predpokladov prípustnosti dovolania v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP. Bolo povinnosťou žalovaného presne v dovolaní uviesť, ktorý konkrétny judikát
(rozhodnutieuverejnenévZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky)
odvolací súd nerešpektoval v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo vrozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný
formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP
vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje

prípustnosť svojho dovolania. Dovolanie žalovaného z hľadiska § 421 ods. 1 pi´sm. a/ CSP neobsahuje
exaktne´ označenie právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri riešení ktorej
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

19.Dovolacísúdpretokonštatuje,žeprípustnosťdovolaniauplatnenéhodovolateľompodľaustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP nie je daná. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného v tejto časti odmietol
v zmysle § 447 písm. f/ CSP.

20. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v zmysle § 438 ods. 1 CSP v
spojení s § 453 ods.1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v súlade so zásadou úspechu (§ 255 ods. 1 CSP) priznal
žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanému. O výške náhrady rozhodne súd

prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.