Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 24, 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/130/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111207482
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111207482.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcov: 1/ J. H., nar. X.XX.XXXX, bytom
Rakúska republika, O., K. XX/X, 2/ S. H., nar. X.X.XXXX, bytom Rakúska republika, O., K. XX/X, 3/
maloletý S. H., nar. XX.X.XXXX, bytom Rakúska republika, O., K. XX/X, zastúpeného žalobcami 1/ a
2/, všetci zastúpení advokátom: Mgr. Marek Para, so sídlom Bratislava, Šancová 48, proti žalovaným:
1/ W. R., nar. X.X.XXXX, bytom T., S. XXXX/XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Andrea Vladárová,
so sídlom Žilina, Veľká Okružná 17, 2/ Allianz-Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom
Bratislava, Dostojevského rad 4, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/,

2/, 3/ - proti výroku I., II., III., IV., V., na odvolanie žalovaného 2/ proti výroku I. a VII. rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 21C/15/2011- 618 zo dňa 19.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ voči I. výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
o d m i e t a.

II. Napadnutý vyhovujúci I. výrok vo vzťahu k žalovanému 2/ a napadnutý zamietajúci II. výrok p o t
v r d z u j e.

III. Napadnuté III., IV. a V. výroky m e n í tak, že žalobkyni 1/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 8.000,- Eur (III. výrok), žalobcovi 2/ priznáva
voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 4.000,- Eur
(IV. výrok), žalobcovi 3/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
z prisúdenej sumy 7.000,- Eur (V. výrok).

IV. Napadnutý VII. výrok p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom uložil žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobkyni
1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur, všetko do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť
druhého, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom uložil žalobkyni 1/ zaplatiť žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 84%, IV. výrokom uložil žalobcovi 2/ zaplatiť žalovanému

1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 92%, V. výrokom uložil žalobcovi 3/ zaplatiť
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 86%, VI. výrokom nepriznal štátu
náhradu trov konania, VII. výrokom uložil žalovanému 2/ zaplatiť súdny poplatok za podaný návrh vo
výške 390,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku Okresnému súdu Trnava.2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 11, § 13, § 415, § 422 ods. 1, §
438ods.2,§441,§511ods.1,§121ods.3,§517ods.1,2Občianskehozákonníka,§4ods.1,§15ods.

1 zákona č. 381/2001 o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o povinnom zmluvnom
poistení),§5ods.1,§6zákonač.215/2006Z.z.oodškodňovaníobetípoškodenýchnásilnýmitrestnými
činmi, s poukazom aj na procesné ust. § 255 ods. 2, § 155 ods. 1, 3, článku 4 ods. 1, 2, § 258, § 259
Civilného sporového poriadku, § 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j) zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch, § 7 ods. 1, položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

3. Súd prvej inštancie uzavrel, že je viazaný právnym názorom krajského súdu, ktorý vo svojom uznesení
vyslovilajto,žeobajažalovanísúpasívnelegitimovaní.NemoholprihliadnuťnarozhodnutieNajvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 301/2012, pretože nie je rozhodnutím v tejto veci a z tohto dôvodu ním nie je
viazaný. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o miere spoluzavinenia

žalovaného 1/ a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko v prvom rade bolo technickou
príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p. C., avšak na strane druhej mohol žalovaný
1/zabrániťnehodesprávnoutechnikoujazdyatovčasnýmintenzívnymbrzdením a zastavenímvozidla
ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal žalovaný 1/ dosť času a k nenapraviteľnému
následku by nebolo došlo. V konaní bolo nesporné, že žalobcovia 1/, 2/ zverili maloletú R. v tom čase

vo veku 5 rokov starej matke, ktorá mala na ňu dohliadať počas návštevy maloletej. Na pokyn starej
matky vstúpila maloletá spolu so starou matkou do vozovky a následne pri dopravnej nehode obe
zomreli. Okresný súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného 1/, že maloletá vzhľadom na svoj
vek nemohla posúdiť dôsledky svojho konania a za jej nesprávne konanie ako maloletej osoby bola
plne zodpovedná stará matka p. C.. V konaní však bolo preukázané, a potvrdené aj odvolacím súdom,

že nehodu spoluzavinila stará matka a zároveň bola preukázaná aj vina žalovaného 1/, ktorý mohol
nehode zabrániť správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením. Preto okresný súd
priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy aj vo vzťahu k maloletej R., avšak s prihliadnutím na
spoluzavinenie starej matky určil primeranú výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko žalobcovia by si svoj
nárok mohli uplatniť aj voči starej matke, ak by nebola zomrela pri nehode.

4. Žalobcovia 1/, 2/ a 3/ žiadali priznať každý za každé úmrtie 33.194,- Eur, t.j. každý sa v konaní
domáha zaplatenia sumy 66.388,- Eur, teda spolu 199.164,- Eur. Občiansky zákonník maximálnu
ani minimálnu výšku zadosťučinenia neupravuje, upravené je iba to, že zadosťučinenie musí byť
primerané, rozhodujúca je závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo.

Zmyslom zadosťučinenia nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani náhrady príjmu, logicky nemôže
viesť k neprimeranému obohateniu. V prípade smrti žiadne zadosťučinenie vrátane finančného nemôže
skutočne vzniknutú ujmu, akou je smrť nahradiť, zmyslom právnej úpravy je túto len zmierniť. Žiadna
peňažná čiastka teda ani „nízka“ ani „vysoká“ nemôže byť dostačujúcim ekvivalentným prostriedkom
ochrany osobnosti v takomto prípade. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia sú

stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vždy vychádzať - a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej
ujmy a okolnosti, za akých došlo k neoprávnenému zásahu.

5. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku nedbanlivostného
protiprávneho konania žalovaného 1/, ktorý do nehody viedol bezúhonný život, priamo po nehode

poskytoval prvú pomoc maloletej. V krátkom čase po nehode sa preukázateľne dvakrát písomne
ospravedlnil a vyjadril úprimnú ľútosť žalobcom, pričom ponúkol i osobné ospravedlnenie, následne
vyjadril ľútosť aj osobne a to na pojednávaní v trestnom konaní a aj v civilnom. Po nehode im zaplatil
1.000,- Eur na zmiernenie ich útrap. Preukázateľné výdavky žalobcov v súvislosti s dopravnou nehodou
im boli zaplatené žalovaným 2/ v rámci poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia motorového

vozidla. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zohľadnil vo vzťahu k nárokom
súvisiacim so smrťou p. C. jej spoluzavinenie, ktoré ustálil vo výške 50%.

6. V tomto prípade tragické, náhle a neočakávané úmrtie dvoch členov rodiny zasiahlo žalobcov takým
spôsobom, že následky sú neodvrátiteľné a trvalé. Konaním bolo preukázané, že pred nehodou rodina

žila usporiadane, harmonicky, bola citovo navzájom previazaná a súdržná. Po nehode sa najsilnejšie
prejavovali jej dôsledky na žalobkyni 1/, nakoľko naraz stratila dcéru vo veku 5 rokov a zároveň matku
vo veku 54 rokov. Dcéra sa jej narodila až po absolvovaní liečenia, od narodenia vyžadovala väčšiu
starostlivosť ako jej dvojča - žalobca 3/, vzhľadom na jej zdravotný stav. Bolo preukázané, že žalobkyňa1/ mala so svojou matkou veľmi dobrý vzťah, keď mala len matku, otec zomrel v detstve a má i
naďalej dve sestry. Zdravotný stav žalobkyne 1/ bol po nehode natoľko zhoršený, že bola v trvalej
starostlivosti lekára, brala dlhodobo denne lieky, i keď sa jej neskôr opätovne narodili dvojčatá dňa

XX.X.XXXX, teda necelých 14 mesiacov po nehode. Vzhľadom na svoj psychický a fyzický stav nebola
schopná celodennej starostlivosti o novorodencov a žalobcu 3/ bez pomoci iných osôb. Od 4/2010
do 5/2012 jej so starostlivosťou o deti vypomáhala pracovníčka opatrovateľskej služby. Žalobkyňa 1/
podala po nehode návrh na rozvod, ktorý stiahla. Uvedené skutočnosti boli preukázané aj svedeckými
výpoveďami sestier žalobkyne. V časti nárokov uplatnených žalobcom 2/ okresný súd zohľadnil, že

smrťou dcéry došlo aj u neho k rovnakej ujme ako u žalobkyne 1/. Po nehode sa výrazne zhoršil ich
rodinný život, žalobkyňa 1/ podala návrh na rozvod, ktorý vzala späť. Následne sa im 14 mesiacov po
nehode narodili ďalšie dve deti, ktoré pred nehodou vzhľadom na svoj vek už neplánoval (v tom
čase mal 54 rokov). Žalobca 2/ musel byť oporou po nehode manželke i synovi a nemohol sa
poddať žiaľu. Musel prevziať celú starostlivosť o rodinu, ktorú zabezpečuje dodnes, nakoľko žalobkyňa
1/ toho nie je schopná. S nebohou starou matkou (v čase nehody od neho staršou o jeden rok) sa podľa

vlastného vyjadrenia stretával len raz za 4 až 5 týždňov na pár dní, keď ju navštívili v D. alebo prišla na
návštevu. Sám psychologickú pomoc po nehode nevyhľadal. Žalobca 3/ mal v čase dopravnej nehody 5
rokov a teda s dôsledkami nehody bol schopný sa vyrovnať relatívne najlepšie z celej rodiny. I keď jeho
duševný stav vyžadoval rovnako ako u žalobkyne 1/ odbornú pomoc, ale len 6 mesiacov. So stratou
sestry - dvojčaťa sa pomaly vyrovnával, aj za pomoci nových súrodencov, ktorých si prial, s ktorými má

dobrý vzťah. V čase nehody prišiel o jediného súrodenca a zároveň o jedinú starú matku.

7. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého
usporiadania vzťahov strán, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom 1/, 2/, 3/ z titulu úmrtia
maloletej R., okresný súd priznal každému sumu 4.000,- Eur. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy

prihliadol nielen na vzťahy žalobcov, ktorí pri nehode prišli o dcéru a súrodenca-dvojča, čím bolo do
ich rodinného života nenapraviteľne zasiahnuté, ale i na skutočnosť, že na vzniku nehody sa podieľala
aj stará matka, ktorej zverili maloletú R. do starostlivosti, pričom stará matka nesprávne vyhodnotila
situáciu na ceste a spoluzavinila nehodu, pri ktorej obe zomreli.

8. Žalobkyni 1/ súd priznal, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy z titulu úmrtia matky sumu 8.000,-
Eur, ktorú znížil o 50% z dôvodu jej spoluzavinenia na konečnú sumu 4.000,- Eur. Pri určení výšky
nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že ich vzťah bol veľmi intenzívny, boli denne v kontakte, išlo o
jediného rodiča, ktorého žalobkyňa 1/ mala už od detstva a teda zásah do jej osobnostných práv bol
najväčší, nakoľko jednou nehodou prišla o dve blízke osoby, ku ktorým mala zo žalobcov najbližší vzťah.

Zo žalobcov sa s následkami dopravnej nehody vyrovnávala najťažšie, musela užívať lieky, nebola
schopná zvládať starostlivosť o rodinu, dokonca zvažovala aj rozvod. Žalobcovi 2/ z titulu úmrtia svokry
nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko vo vzťahu k nemu nejde o blízku osobu a ani v konaní
nebol preukázaný tak blízky vzťah medzi nimi, aby odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Okresný súd dospel k záveru, že ako satisfakčný prostriedok v tomto prípade postačí

rozsudok vydaný v trestnom konaní, kde sa konštatovalo porušenie práv. Žalobcovi 3/ z titulu úmrtia
starej matky súd priznal primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.000,- Eur, po znížení o 50%
z dôvodu jej spoluzavinenia, t.j. vo výške 3.000,- Eur, nakoľko v čase nehody mal len 5 rokov a nebola v
konaní preukázaná ujma z titulu úmrtia starej matky v takom rozsahu ako u žalobkyne 1/. So starou
matkou nebol v tak častom kontakte ako jeho sestra neb. R., ktorá za starou matkou chodila častejšie.

Jej úmrtie nezanechalo následky fatálneho charakteru, spočívajúce napr. v závažnom a
neodstrániteľnom zhoršení jeho zdravotného stavu, v preukázateľne negatívnej trvalej duševnej traume
a podobne. Preto okresný súd dospel k záveru, že suma 3.000,- Eur je primeraná. Celkovo okresný súd
priznal náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ vo výške 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ vo výške 4.000,- Eur
a žalobcovi 3/ vo výške 7.000,- Eur.

9. Zároveň pre úplnosť v súvislosti s posúdením primeranosti uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy
okresný súd poukázal na právnu úpravu v štátoch Európskej únie. Z hľadiska historického
nám najpodobnejšia právna úprava v Rakúsku /obdobne aj v Nemecku/ vyvodila nároky
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy zo všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu,

pričom výška konkrétneho nároku je predmetom dokazovania. Tento systém platil aj v Maďarsku do roku
2013. Najvyššie odškodné bolo v Rakúsku priznané na základe rozsudku OGH z 30.10.2003, sp. zn.
2Ob 186/03, kedy išlo o nárok pozostalého manžela, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3
maloleté deti. Nehodu zavinil vodič nákladného motorového vozidla, ktorý išiel v protismere. OGH priznalmanželovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 65.000,- Eur jeho ťažkej a trvalej psychickej traumy.
Románsky model práva (Belgicko, Francúzsko) je upravený s paušálnymi sumami, v prípade Belgickej
právnej úpravy je to v prípade rodiča žijúceho v spoločnej domácnosti s usmrteným dieťaťom vo výške

7.500,- Eur rodiča žijúci mimo spoločnej domácnosti 3.750,- Eur. Ako aj právnu úpravu odškodňovania
obetí poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z.z., ktorá je stanovená
ako 50 násobok minimálnej mzdy. V roku 2008 výška minimálnej mzdy činila 268,87 Eur, t.j. maximálna
výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 13.443,54 Eur.

10. Priznanú nemajetkovú ujmu okresný súd neznížil o už zaplatenú sumu 1000,- Eur žalovaným 1/,
nakoľko aj sám na pojednávaní uviedol, že uvedenú sumu zaplatil z titulu náhrady škody a nie z
titulu nemajetkovej ujmy. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol, vrátane úroku z omeškania.
Právny vzťah strán v tomto nie je záväzkovým právnym vzťahom a predmetná pohľadávka žalobcov v
tomto dosiaľ právoplatne neskončenom súdnom konaní ešte nevznikla, preto nie je možné žalovaných
zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania.

11. Žalobkyňa 1/ bola úspešná vo výške 8% (istina 8.000,- Eur a žalovaní 1/ a 2/ vo výške 92% (istina
58.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53 Eur, t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011 ku dňu vyhlásenia
rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo vzťahu k žalobkyni
1/ náhradu trov konania v rozsahu ich celkového úspechu 84% (92%-8%); žalobca 2/ bol úspešný vo

výške 4% (istina 4.000,- Eur) a žalovaní vo výške 96% (istina 62.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53
Eur t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011 ku dňu vyhlásenia rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu
v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo vzťahu k žalobcovi 2/ náhradu trov konania v rozsahu ich
celkového úspechu 92% (96%-4%). Žalobca 3/ bol úspešný vo výške 7% (istina 7.000,- Eur) a žalovaní
vo výške 93% (istina 59.388,- Eur a príslušenstvo 33.148,53 Eur t.j. 9% z istiny 66.388,- Eur od 4.4.2011

ku dňu vyhlásenia rozsudku). Vzhľadom na pomer úspechu v konaní, okresný súd priznal žalovaným vo
vzťahu k žalobcovi 3/ náhradu trov konania v rozsahu ich celkového úspechu 86% (93%-7%).

12. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žaloby okresný súd uložil zaplatiť žalovanému 2/, keďže
žalobcovia sú oslobodení od platenia súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. j) zák. č. 71/1992 Zb. o

súdnych poplatkoch a tiež žalovanému 1/ bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením
č. k. 21C/15/2011-566 zo dňa 5.11.2015. Z podanej žaloby vznikla poplatková povinnosť každému
zo žalobcov vo výške 2.057,50 Eur (66,00 € + 3% z uplatnenej nemajetkovej ujmy 66.388,- Eur). V
konaní boli strany sporu čiastočne úspešné, preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť pomernú
časť súdneho poplatku podľa úspechu žalobcov v konaní. Žalobkyňa 1/ bola úspešná v 8%, preto súd

zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 164,50 Eur t.j. 8% zo sumy 2.057,50 Eur. Žalovaný 2/ bol úspešný
v 4%, preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 82,- Eur. Žalobca 3/ bol úspešný v 7%,
preto okresný súd zaviazal žalovaného 2/ zaplatiť sumu 144,- Eur. Celkovo súd uložil žalovanému 2/
zaplatiť sumu 390,50 Eur (164,50 Eur + 82,- Eur + 144,- Eur).

13. Proti rozsudku výlučne voči I. výroku (vo vyhovujúcej časti) a VII. výroku (povinnosť zaplatiť súdny
poplatok) podal odvolanie žalovaný 2/, pričom navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu vo vyhovujúcej časti zmeniť a žalobu zamietnuť a VII. výrok zrušiť. Poukázal na odvolací
dôvod ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentoval tým, že zotrváva
na neexistencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ napriek tomu, že Krajský súd v Trnave

už vyslovil právny názor, keď zaviazanie žalovaného 2/ bolo priamym porušením princípov právnej
istoty a zákazu retroaktivity s poukazom na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 300/2006 a sp. zn. IV.
ÚS 49/2006, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 2 Civilného sporového poriadku. Okresný súd v danej veci
rozhodol protichodne so zaužívanou judikatúrou v obdobných veciach, na ktorú poukázal už v
konaní (NS SR sp. zn. 4Cdo/160/07, sp. zn. 2Cdo/93/2008, 4Cdo 168/2009, Krajský súd v Banskej

Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012, sp. zn. 5Co/141/2011, Krajský súd v Prešove sp. zn. 12Co/89/2013).
Súčasná právna úprava dôsledne odlišuje právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ako dva samostatné právne inštitúty. Zákon o povinnom zmluvnom
poistení za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v § 4 taxatívnym spôsobom vymedzuje
okruhy, ktoré sú poistením kryté a v tomto ustanovení zákon o povinnom zmluvnom poistení s

poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nepočíta. Pojem náhrada
škody nie je možné žiadnym výkladom legitímne vyložiť ako náhrada škody + náhrada nemajetkovej
ujmy (napr. s poukazom na § 16 Občianskeho zákonníka). Takýto výklad by bol jednoznačne contra
legem a teda neprípustný (aj v zmysle judikatúry ESD) a je priamym poškodzovaním jedného zosubjektov práva (poisťovateľov) s poukazom na judikatúru NS SR sp. zn. 4Cdo/168/2009 a sp. zn.
4Cdo/139/2011). Rozhodnutím súdneho dvora EÚ vo veci Haasová z 30.10.2013 (na ktoré v odôvodnení
poukazuje Krajský súd v Trnave) súdny dvor nevyložil, či v rámci ním posudzovanej vnútroštátnej

právnej úpravy poistného krytia povinného zmluvného poistenia zahrnutá aj náhrada nemajetkovej
ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí dopravných nehôd alebo nie. Súdny dvor EÚ iba uviedol,
ako by úprava tejto otázky mala vo vnútroštátnom práve v súlade s komunitárnou úpravou vyzerať.
Ak aktuálna súkromnoprávny úprava náhrady (u nás Občiansky zákonník) náhradu za nemajetkovú
ujmu pozostalých neupravuje (nepozná) v ust. §442 a nasl., potom nie sú tieto nároky kryté ani

povinným zmluvným poistením. Občiansky zákonník upravuje v ustanoveniach vzťahujúcich sa na
náhradu škody len 2 nároky nemajetkovej povahy - bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia.
Náhrada nemajetkovej ujmy je vyčlenená a upravená samostatne (§ 11 a § 13 Občianskeho zákonníka)
a nemá vo vzťahu k náhrade škody subsidiárny vzťah, pričom pozostalí môžu žalovanej pôvodcu zásahu
do ich súkromia podľa uvedených ustanovení. Smernica ako akt komunitárneho práva je adresovaná
výlučne členským štátom, nezaväzuje a nezakladá priamo práva a povinnosti fyzickým a právnickým

osobám a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho právneho poriadku formou aktu členského štátu.
Smernice teda nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi a ich záväznosť je daná judikatúrou
Súdneho dvora EÚ výlučne v rozsahu: nepriamej záväznosti (nepriameho účinku) - ako interpretačný
rámec, ktorý však nesmie byť contra legem vnútroštátnemu práva a priamej záväznosti (priameho
účinku) - zaväzujúc však výlučne členský štát EÚ na ich transponovanie do právneho poriadku.

Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva má aj určité obmedzenia všeobecnými zásadami
práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva. Nie je možné ani
eurokonformným výkladom dospieť k záveru, že nemajetková ujmy podľa § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka je krytá povinným zmluvným poistením. Rozhodnutím vo veci C-152/84 Marshall, Súdny dvor
rozhodol, že bezpodmienečné a dostatočne určité ustanovenia smernice, ktoré neboli členským štátom

implementované do konca stanoveného obdobia alebo neboli implementované správne, majú priamy
účinok a jednotlivci sa ich môžu dovolávať proti členskému štátu. Smernice nemôžu ukladať povinnosti
jednotlivcom a nemožno sa jej dovolávať voči jednotlivcom, ale možno sa jej dovolávať proti štátu, bez
ohľadu na postavenie, v akom štát vystupuje, či ako zamestnávateľ, alebo ako verejný orgán. Vzhľadom
na to, že poisťovňa nemá v tomto spore postavenie štátu, nie je teda subjektom, voči ktorému by sa mohli

žalobcovia domáhať priameho účinku smernice. Hoci v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 nejde
o rozhodnutie v tejto veci, prejednávaná otázka zásadného významu je identická s otázkou akú je nutné
vyriešiť aj v tejto veci, preto poukazuje na závery tohto rozsudku NS SR, podľa ktorého pojem škoda v
zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a že táto náhrada nie je predmetom poistného krytia

v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení, Občiansky zákonník nezahrňuje
pod pojem škody i nemajetkovú ujmu, platná legislatíva a ani právna teória neoznačuje osobu, ktorej
osobnostnéprávaboliporušenéza„poškodenúosobu“,prinárokochpodľa§13Občianskehozákonníka
je možné uplatňovať si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity
osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k poisťovni nie je splnené. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-22/12 vo veci

Haasová c/a Petrík, Holingová nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej
vnútroštátneho práva, v rozsudku Súdneho dvora EÚ nebolo konštatované, že by ust. § 4 ods. 2
písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení bolo v rozpore s niektorou zo smerníc upravujúcich
poistenie zodpovednosti motorových vozidiel, smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok
v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi, ani obrátený vertikálny priamy účinok použitý verejným

subjektom voči súkromnoprávnemu subjektu. Uvedené rozhodnutie teda potvrdzuje správnosť názoru,
že náhrada nemajetkovej ujmy nie je krytá povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a teda že poisťovňa nie je pasívne legitimovaná. Poukázal
na vyjadrenie MF SR ako tvorcu a gestora zákona o povinnom zmluvnom poistení zo dňa 31.5.2016
(zaslané za KS v Prešove v súvislosti s konaním sp. zn. 6Co/230/2015), z ktorého vyplýva, že žiaden z

relevantných orgánom EÚ či SR nikdy nespochybnil správnu a plnú implementáciu smernice EP a Rady
2009/103/ES. Dotknutá smernica nikdy nemala ani nemohla mať ambíciu riešiť, čo je obsahom náhrady
škody v jednotlivých členských krajinách, keďže táto spadá do výhradnej kompetencie členských krajín.
Preto môže byť v jednotlivých členských krajinách rôzny rozsah náhrady škody na zdraví. V SR takýto
typ odškodnenia zatiaľ nie je v civilnom práve zavedený. Náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do

osobnostných práv možno uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti za škodu.

14. Proti rozsudku výlučne voči I. výroku (vyhovujúcej časti), II. výroku (zamietnutej časti), III. výroku (o
náhrade trov konania žalobkyne 1/ voči žalovaným), IV. výroku (o náhrade trov konania žalobcu2/ voči žalovaným), V. výroku (o náhrade trov konania žalobcu 3/ voči žalovaným) podali odvolanie
žalobcovia 1/, 2/, 3/ a navrhli, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinný zaplatiť
žalobkyni 1/ sumu 66.388,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 66.388,- Eur, žalobcovi 3/ sumu 66.388,- Eur, pričom

plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, žalovaní 1 a 2/ sú povinní
zaplatiť žalobcom 1/, 2/, 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázali na odvolacie dôvody
ust. § 365 ods. 1 písm. d), f), h) Civilného sporového poriadku. Argumentovali tým, že výška priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 1/ z titulu usmrtenia jej matky (4.000,- Eur) okresným súdom je
veľmi nízka a neodzrkadľuje trápenie žalobkyne 1/, ktorým si po dopravnej nehode prešla, keď život

žalobkyne 1/ už nikdy nebude taký ako predtým. K dopravnej nehode došlo v roku 2008 a ani niekoľko
rokov po nehode sa žalobkyňa 1/ nevie spamätať z následkov dopravnej nehody. Žalobcovi 2/ z titulu
jeho svokry nebola priznaná žiadna náhrada, tento právny názor okresného súdu je nesprávny, keď
táto bola súčasťou jeho blízkej rodiny a ujmu zo straty svojej svokry pociťoval o to silnejšie, keď videl
ako sa s následkami smrti vyrovnáva žalobkyňa 1/ (jeho manželka). Žalobcovi 3/ bola priznaná náhrada
6.000,- Eur (rovnako ako u žalobkyne 1/) znížená o 50 % z dôvodu spoluzavinenia, vo výške 3.000,- Eur.

V konaní bolo preukázané, že žalobca 3/ so svojou starou matkou trávil voľný čas kedykoľvek to bolo
možné, je nepodložené tvrdenie súdu, že usmrtenie starej matky na ňom nezanechali také následky,
pretože žalobca 3/ netrávil s ňou toľko voľného času, ako nebohá R. (jeho sestra). Na maloletom
dieťati je každá strata rodinného príslušníka obrovskou stratou, o to väčšou ako mal. žalobca stratil
jediného starého rodiča. Puto medzi starým rodičom a vnukom je putom veľmi špecifickým a následky

straty takého puta pociťuje mal. dieťa silnejšie ako hocikto iný v rovnakom postavení. Stratou mal. R.
utrpela obrovskú ujmu celá rodina. V prípade žalobkyne 1/ išlo o vytúžené dieťa, keď predtým nemohla
otehotnieť a s jej stratou sa vyrovnávala veľmi ťažko, keď priznanie náhrady 4.000,- Eur je veľmi nízke.
Žalobkyňa 1/ musela po strate rodinných príslušníkov vyhľadať odbornú pomoc, ktorej účinky sa však do
dnešnej doby nedostavili. Žalobca 2/ síce nemusel vyhľadať po tragickej nehode odbornú pomoc, avšak

ujmu pociťoval obrovskú z dôvodu usmrtenia jeho dcéry. Aj vo vzťahu k nemu je priznaná náhrada z titulu
usmrtenia mal. R. neprimeranou. Obrovskú traumu zo straty sestry (dvojičky) pociťoval aj žalobca 3/, s
ktorou trávil všetok svoj voľný čas. Musel posunúť svoj nástup do školy o jeden rok, nevedel sa vyrovnať
s tragickou udalosťou. Hoci po narodení nových súrodencov sa vie lepšie vysporiadať so stratou sestry, v
čase Vianoc a narodením ho pochytí veľký smútok. Nie je namiesto tvrdenie, že žalobca 3/ sa vzhľadom

na svoj vek v čase nehody (5 rokov) vyrovnal s následkami najlepšie. V súvislosti s primeranosťou
uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy žalobcovia poukazujú na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/18/2016.
Žalobcovia sú toho názoru, že 100 % zavinenie na dopravnej nehode nesie iba žalovaný 1/, preto je
nesprávne tvrdenie okresného súdu o 50 % spoluzavinení nebohej pani C. ako chodkyne, poukázali za
str. 24 znaleckého posudku „nereagovanie vodiča na chybné konanie“. Nebohá pani C. by pri porušení

povinnosti žalovaného 1/ prešla v riadnom čase na chodník vozovky. Ak by pani C. zaregistrovala, že
vozidlo ide po vozovke neprimeranou rýchlosťou, na vozovku by nevstúpila. Je preto zrejmé, že žalovaný
1/ išiel neprimeranou rýchlosťou. Rovnako možno argumentovať aj v otázke určenia výšky náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu usmrtenia mal. R., pri ktorej okresný súd priznal výšku náhrady z dôvodu
spoluzavinenia nehody p. C. ako osobou zodpovednou za mal. R..

15. Konanie o náhrade nemajetkovej ujmy je oproti ostatným konaniam špecifické, žalobca preukazuje,
či zásahmi do práv demonštratívne vymedzených v § 11 Občianskeho zákonníka došlo k ujme na
týchto právach, avšak výšku určuje súd. Pri rozhodovaní o trovách konania je potrebné vziať zreteľ
na skutočnosť, že úspech žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu, na rozdiel od iných konaní,

v ktorých je napr. na podklade listinných dôkazov presne špecifikovaná výška ceny predmetu sporu.
Okresný súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, je
otázne, či v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy možno hovoriť o úspechu čiastočnom. Úvaha
okresného súdu o výške náhrady nemôže byť v neprospech žalobcov, pokiaľ sa týka rozhodnutia o
náhrade trov konania. V konaní, v ktorom okresný súd rozhodol, že žalobcovi bola spôsobená zásahom

do práv uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka, a súd prizná náhradu nemajetkovej ujmy odhliadnuc
od výšky, ktorú požadoval v žalobcom petite, je úspech žalobcu v konaní 100 %. Na podporu uvedeného
poukázali na uznesenie NS SR sp. zn. 1MCdo 13/2010 a nález ÚS SR sp. zn. IV. 142/2014.

16. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa k odvolaniu žalovaného 2/ vyjadrili tak, že odkázali na obsah svojho odvolania

ako aj ostatných písomností predložených v konaní.

17. Žalovaný 2/ sa k odvolaniu žalobcov vyjadril tak, že odkázal na obsah svojho odvolania.18. Žalovaný 1/ odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcov 1/, 2/, 3/ sa písomne vyjadril a uviedol, že
rozsudok v napadnutých I., II., III., IV. V. výrokoch navrhuje potvrdiť, žalovanému 1/ priznať trovy
odvolacieho konania vo výške 100 %. Okresný súd správne uzavrel mieru spoluzavinenia nebohej

chodkyne C. vo výške 50 % (bod 5, bod 27 bod 29 napadnutého rozsudku) s odkazom na závery
zrušujúceho uznesenia. Okresný súd v zmysle pokynu Krajského súdu v Trnave správne ustálil, že
stará matka (bod 29 napadnutého rozsudku) mala dohliadať na maloletú, ktorá na jej pokyn vstúpila
na vozovku, nehodu spoluzavinila stará matka, i keď žalovaný 1/ mohol nehode včasným brzdením
zabrániť. Okresný súd správne uzavrel, že žalobcovia by si mohli uplatniť svoj nárok voči starej matke,

ak by nebola zomrela pri nehode. S posudkom č. 13/2009 vypracovaným znalcom Ing. Igorom Šimkom
sa okresný súd oboznámil, pričom znalec konanie nebohej pani C. vyhodnotil aj vzhľadom na kamerový
záznam, ktorý mal k dispozícii (str. 21 a 22 znaleckého posudku). Je nepravdivé tvrdenie žalobcov, že
chodkyňa nebohá pani C. sa pred vstupom na vozovku pozrela do oboch strán, a že následne vykročila
na vozovku spolu s mal. R.. Okresný súd určil priznanú výšku žalobkyni 1/ pokiaľ by nebolo stanovené
spoluzavinenie nebohej chodkyne pani C., z titulu úmrtia mal. R. (8.000,- Eur) a z titulu úmrtia matky

p. C. (8.000,- Eur). Čo sa týka žalobcu 2/ intenzita zásahu bola neporovnateľne nižšia ako u žalobkyne
1/, čo okresný súd správne premietol do výroku rozsudku (bod 39 napadnutého rozsudku). Priznaná
náhrada za úmrtie dcéry R. je riadne odôvodnená (bod 37 napadnutého rozsudku). Stotožňuje sa aj s
priznanouvýškoužalobcovi3/ztituluúmrtiamal.R.aúmrtiastarejmatkyp.C.(bod40a37napadnutého
rozsudku). Ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemôže mať vplyv na zákonnú úpravu v § 255

ods. 2 Civilného sporového poriadku, z ktorého okresný súd vychádzal. Žalovaný 1/ od počiatku namietal
uplatnenú výšku, v odvolaní proti rozsudku poukázal, že žalobcovia nevychádzali zo zákonných kritérií a
intenzita zásahu vo vzťahu k jednotlivým žalobcom nie je rovnaká. Uvedených skutočností si žalobcovia
museli byť vedomí aj s odkazom na uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.6.2015 a tiež na
rozhodovaciu prax a judikatúru iných súdov. Z hľadiska kritérií úspechu a neúspechu sporových strán

vo veci, treba mať na zreteli aj tú skutočnosť, že žalobcovia sa domáhali aj 9 % úroku z omeškania
ročne od podania žaloby (od 4. 4. 2011). V tejto časti okresný súd žalobu zamietol a odôvodnil v bode
46 až 49 napadnutého rozsudku. Táto zamietnutá časť predstavuje spolu sumu 33.134,90 Eur do dňa
19.10.2016 (16.582,45 Eur úrok zo sumy 33.194,- Eur za neb. P. C. a 16.582,45 Eur za mal. R.. Až
v podanom odvolaní žalobcovia nepriznanie úroku nenamietajú. Súčasná právna úprava vychádza len

z pomeru úspechu a neúspechu podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Ak by sa odvolací
súd nestotožnil s týmto názorom, pri rozhodovaní o trovách konania treba zohľadniť, že žalobcovia
boli neúspešní v uplatnenom nároku týkajúcom sa aj úroku z omeškania. Porovnaním priznanej výšky
nemajetkovej ujmy a zamietavého II. výroku, bol žalovaný 1/ úspešný v omnoho väčšom rozsahu, než
žalobcovia priznanou nemajetkovou ujmou úspešní.

19. Žalovaný 1/ sa vyjadril k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom
okresného súdu, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ je daná (bod 3 a 4 napadnutého rozsudku),
keď poukaz žalovaného 2/ na rozsudok NS SR sp. zn. 3Co/301/2012 nie je správny. Závery NS SR
v uvedenom rozsudku sú prekvapivé a právne neudržateľné z hľadiska spôsobu neaplikovania práva

EÚ súdom členského štátu EÚ, priečia sa legálnemu rámcu, ktorý bol vytváraný zmluvou o EÚ a jej
fungovaní. Extenzívnou interpretáciou pojmu škoda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení
doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda, že aj táto
náhrada je predmetom poistného krytia, čo už ustálil aj Krajský súd v Trnave a okresný súd to premietol
do rozhodnutia vo vzťahu k žalovanému 2/.

20. Žalovaný 2/ sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedol, že senát
NS SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/301/2012 ukázal, že sa vyzná v problematike Európskeho práva.
Rozsudok ESD C-22/12 nič nezmenil na doterajšom právnom stave v SR. Harmonizácia sa netýka
spôsobu a rozsahu náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej kompetencie.

Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-22/12 zámerne neuviedol, že povinné zmluvné poistenie kryje aj nároky
pozostalých, ale iba to, že toto poistenie má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám, ktoré boli usmrtené pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Z § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom
poistení vyplýva, že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej ujmy, ale kryje iba škodu

na zdraví, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje.
Rozhodnutím sp. zn. 3Cdo/301/2012 NS SR potvrdil doterajšiu právnu argumentáciu, ktorú rozšíril
ešte o výklad § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení po rozhodnutí SP vo veci
C-22/12 a to pri výklade smernice Rady 72/166/EHS z 24.4.1972 (prvá smernica), článku 1 ods. 1a 2 smernice Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983, doplnenej smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11.5.2005 (druhá smernica) a článku 1 prvý oddiel smernice Rady
90/232/EHS zo dňa 14.5.1990 (tretia smernica). Podľa § 8 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom

poistení poistné pri poistení zodpovednosti sa stanovuje vo výške zabezpečujúcej splniteľnosť všetkých
záväzkov poisťovateľa vyplývajúcich z poistenia zodpovednosti vrátane tvorby rezerv podľa osobitného
predpisu. V časti zákonného poistenia nikdy nebola nemajetková ujma považovaná za škodu a aj pri
demonopolizácii poistenia poisťovne nikdy nekalkulovali poistné na tento druh poistného krytia, nikdy na
to netvorili technické rezervy a orgán dohľadu nikdy nenamietal porušenie zákona z tohto titulu. Súdnymi

rozhodnutiami, preto nemožno meniť rozsah poistného krytia nad rámec zákona o povinnom zmluvnom
poistení a poistnej zmluvy, pretože sa tým zasahuje nielen do súkromnoprávnych zmluvných vzťahov,
ale najmä do verejnoprávnej regulácie poisťovníctva.

21. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného 1/ k ich odvolaniu a uviedli, že sa pridržiavajú
podaného odvolania. K tvrdeniu žalovaného 1/, že žalobkyňa 1/ sa po nehode už určitým spôsobom

zaradila do života podotýkajú, že konaním žalovaného 1/ došlo v živote žalobkyne 1/ k neuveriteľnej
strate jej milovaného dieťaťa, z ktorej sa do dnešného dňa nevie spamätať, takúto bolesť zo straty
milovaného dieťaťa a jej milovanej matky nezmaže ani skutočnosť, že od nehody uplynulo už niekoľko
rokov, a že medzičasom sa žalobcom 1/ a 2/ narodili dvojičky. Vnímanie hodnoty ľudského života tej
ktorej osoby je založené na subjektívnom vnímaní, aj pokiaľ sa týka rozhodovania súdov. Priznaná výška

náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobcom je veľmi nízka a neodzrkadľuje, najmä u žalobkyne
1/ smútok, emocionálne vypätie a náhlu zmenu v živote žalobcov.

22. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ sa vyjadrili k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/ a uviedli, že
musia poukázať na Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016, ktorý časovo predchádza vyjadreniu

žalovaného 2/, pričom vzhľadom toto prelomové rozhodnutie žalovaný 2/ je pasívne vecne legitimovaný
v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy a teda v prípade, ak k usmrteniu osoby v dôsledku dopravnej
nehody poisteného vznikol pozostalým nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, je poisťovňa povinná
takisto vzniknutú ujmy v zmysle § 15 zákona o povinnom zmluvnom poistení uhradiť z povinne
zmluvného poistenia.

23. Žalovaný 1/ sa vyjadril k vyjadreniu žalobcov 1/, 2/, 3/ k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu
žalovaného 2/ a k vyjadreniu žalovaného 2/ k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalovaného 2/
a uviedol, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne v celom rozsahu.
Požiadavka žalobcov 1/, 2/, 3/ je v rozpore s požiadavkou nezneužívať výšku nemajetkovej ujmy v

dôsledku smrti blízkej osoby na neprípustné obohacovanie. V podrobnostiach odkazuje na vyjadrenie
zo dňa 26.1.2017. Trvá na tom, že pasívna legitimácia žalovaného 2/ je daná a trvá na vyjadrení zo
dňa 25.1.2017.

24. Podaním zo dňa 11.8.2017 žalovaný 2/ zaslal rozsudok NS SR sp. zn. 8Cdo/219/2016 a odlišné

stanovisko k Uzneseniu ÚS SR II. ÚS 847/2016-26 zo dňa 10.11.2016, ktorým vyjadril nesúhlas s
názorom žalobcov 1/, 2/, 3/ v zmysle ich vyjadrenia zo dňa 6.4.2017, že vzhľadom na rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 je poisťovňa pasívne legitimovaným subjektom. Týmto rozhodnutím
nie je všeobecný súd nijako viazaný. Slovenské právo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy pre
príbuzných osoby, ktorá utrpela smrteľnú dopravnú nehodu v rámci úpravy zodpovednosti poisteného

za škodu (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení), teda povinnosť poisťovne na
plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla sa nevzťahuje na právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Tento záver bol opätovne potvrdený i v aktuálnom rozhodnutí ďalšieho senátu NS SR sp.
zn. 8Cdo/219/2016.

25. Podaním zo dňa 9.4.2018 sa žalobcovia vyjadrili k podaniu žalovaného 2/ zo dňa 11.8.2017, v
ktorom sa pridržiavajú doterajších vyjadrení uvádzaných v písomných podaniach, vrátane odvolania,
preto odvolací súd predmetné podanie nepovažoval za potrebné doručiť ostatným stranám.

26. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z.,
ďalej CSP), ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej OSP). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základeprechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi všetkých odvolaní (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil
(§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a

dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov je možné priznať čiastočný úspech v časti rozhodnutia o náhrade
trov konania, preto postupom podľa § 388 CSP boli splnené podmienky na zmenu III., IV. a V. výroku,
žalobcom nie je možné priznať úspech vo vyhovujúcej a zamietajúcej časti, rovnako žalovanému 2/
nie je priznať úspech vo vyhovujúcej časti a v časti rozhodnutia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok,
keďže rozhodnutie je vo vyhovujúcej časti, v zamietajúcej časti ako aj v časti o povinnosti zaplatiť súdny

poplatok vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387
ods. 1 a ods. 2 CSP.

28. Predmetom konania na súde prvej inštancie bola požiadavka žalobkyne 1/ voči žalovaným 1/ a 2/
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom z

omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, žalobcu 2/ voči žalovaným 1/
a 2/. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, žalobcu 3/ voči žalovaným 1/
a 2/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 66.388,- Eur (33.194,- Eur + 33.194,- Eur) s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 66.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia.

29. Okresný súd vo veci rozhodol (prvým) rozsudkom č. k. 21C/15/2011-480 zo dňa 7.4.2014 a zaviazal
žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 12.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 9.000,- Eur, žalobcovi 3/ sumu
10.000,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Ďalej zaviazal
žalovaného 1/ zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za návrh vo výške 996,- Eur do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a o trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

30. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ a žalovaného 1/ uznesením č. k.
11Co/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015 zrušil rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec

vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu
záveru, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu nie je krytá aj náhrada nemajetkovej
ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby
pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti
vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok pozostalých na

náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy v
peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do života a zdravia fyzickej osoby, patrí
medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v
zmysle § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení a teda žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný.
Poškodený, ako obeť dopravnej nehody, má neobmedzený priamy nárok na plnenie voči poistiteľovi

a môže priamo od neho požadovať náhradu škody. Zároveň si môže uplatňovať náhradu škody
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla aj od poisteného škodcu. Môže svoj nárok uplatniť buď
samostatne voči každému alebo spoločne žiadať plnenie aj proti poistiteľovi aj proti škodcovi, pričom
plnenie môže dostať len raz, keďže žalobcovia majú nárok na plnenie proti dvom subjektom z iného
právneho dôvodu. Pokiaľ žalobcovia uplatňujú nárok voči obom týmto subjektom, ich vzájomný vzťah

je taký, že v tom rozsahu, v akom plnil veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh a tým aj povinnosť
druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká medzi nimi pasívna solidarita a jedným
rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie celého dlhu veriteľovi, avšak vo výroku
rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah (že plnením jedného z nich zaniká v rozsahutohto plnenia povinnosť druhého). Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o miere
spoluzavinenia žalovaného 1/ a neb. chodkyne p. C. a to u každého na 50 %, nakoľko v prvom rade bolo
technickou príčinou dopravnej nehody nesprávne konanie chodkyne p. C. avšak na strane druhej

mohol žalovaný 1/ zabrániť nehode správnou technikou jazdy a to včasným intenzívnym brzdením a
zastavením vozidla ešte pred nebezpečným prierezom vozovky, načo mal žalovaný 1/ dosť času a k
nenapraviteľnému následku by nebolo došlo. Odvolací súd považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné
včastivyhodnoteniaokolnosti,zaktorýchdošlokneoprávnenémuzásahuvovzťahumedzižalovaným1/
aneb.mal.R.nakoľkotátovstúpiladovozovkynapokynavsprievodedospelejosoby-starejmatkyneb.

p. C. z čoho nie je zrejmé, prečo aj u mal. R. bola daná miera spoluzavinenia vo výške 50%. Odvolací súd
uložil súdu prvej inštancie, aby vec opätovne prejednal, riadil sa právnym názorom odvolacieho súdu,
zodpovedal všetky rozhodujúce právne otázky, vysporiadal sa so všetkými relevantnými argumentmi
strán a opätovne o nároku žalobcov zákonným spôsobom rozhodol.

31. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

32. Citované ustanovenie obmedzuje právo strany podať odvolanie. Toto obmedzenie spočíva v tom, že
právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech.
Kedy je tomu tak, je už ponechané na výklad súdu. Na strane žalobcov sa zisťuje tzv. materiálna ujma,
ktorá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojim obsahom znevýhodňuje žalobcu, t. j. či právne účinky

rozhodnutia zhoršujú jeho právne postavenie (zúžením jeho práv alebo rozšírením jeho povinností) a
či preto u neho existuje možnosť požadovať na súde vyššej inštancie odchylné rozhodnutie vo svoj
prospech. Rozhodnutie bolo vydané v neprospech strany, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná
ujma. Táto ujma však musí existovať objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie strany, že jej bola
spôsobená ujma.

33. V prejednávanej veci má odvolací súd ako orgán aplikujúci právo, teda aj citovaného ustanovenie
§ 359 CSP za to, že na strane žalobcov 1/, 2/, 3/ I. výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie nevznikla žiadna ani len nepatrná ujma, ktorá by bola objektívne zistiteľná, bez ohľadu na
subjektívny pocit žalobcov. Takýto záver vyplýva z toho, že týmto napadnutým výrokom bola žalobcom

(voči žalovaným 1/ a 2/) prisúdená žalovaná suma (aj keď len čiastočne).

34. Keďže s poukazom na vyššie uvedené, odvolanie voči I. výroku napadnutého rozsudku podala
neoprávnená osoba, odvolací súd odvolanie žalobcov 1/, 2/, 3/ voči I. výroku s použitím ust. § 386 písm.
b) CSP odmietol.

35. Vzhľadom na to, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ majú postavenie samostatných spoločníkov (§ 76
CSP), teda nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, tak ako to už odvolací súd konštatoval vo svojom
uznesení sp. zn. 11Co/394/2014-545 zo dňa 29.6.2015 (pozri strana 11 druhý odsek), pričom nemal
dôvod vyslovený záver meniť, odvolanie žalovaného 2/ voči výroku I. sa na žalovaného 1/ nevzťahuje,

a preto je I. výrok napadnutého rozsudku voči žalovanému 1/ právoplatný, pričom odvolanie žalobcov
1/, 2/, 3/ voči I. výroku bolo odvolacím súdom odmietnuté (odsek 34).

36. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcov (1/,
2/, 3/), žalovaného 2/ bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe žalobcov

1/ až 3/ (I. výrok) vyhovel (žalovaný 1/ a 2/ sú povinní zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi
2/ sumu 4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom
plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého), a vo zvyšnej časti (II. výrok)
žalobu žalobcov 1/ až 3/ zamietol (v časti o spoločné a nerozdielne zaplatenie zo strany žalovaných 1/
a 2/ sumy žalobkyni 1/ 58.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 58.388,- Eur od

4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie,
žalobcovi 2/ 62.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 62.388,- Eur od 4.4.2011 do
zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 4.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie, žalobcovi
3/ 59.388,- Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 59.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia,
s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 7.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia) a o náhrade trov

konania rozhodol (III. výrok) žalobkyňa 1/ je povinná zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému 2/ náhradu
trov konania v rozsahu 84 %, (IV. výrok), že žalobca 2/ je povinný zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanému
2/ náhradu trov konania v rozsahu 92 %, (V. výrok), že žalobca 3/ je povinný zaplatiť žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 92 %, (VII. výrok) uložil žalovanému 2/ zaplatiť súdnypoplatok za podaný návrh vo výške 390,50 Eur, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené
žalobcami 1/ až 3/ výlučne voči I., II., III., IV., V. výroku, na odvolacie argumenty žalovaného 2/ výlučne
voči I. výroku - vyhovujúcej časti a VII. výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok na návrh.

37. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 OSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku v
napadnutej časti. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a preto nemôže dať za pravdu žiadnemu z odvolateľov.

38. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť iba
nasledovné:

39. S poukazom na odvolanie žalovaného 2/ vo vyhovujúcej časti, a jeho názor, že vo veci nie je
pasívne vecne legitimovaný z titulu zásahu do osobnostných práv žalobcov s poukazom na zákon o

povinnom zmluvnom poistení, ktorý s poistením nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka nepočíta, a to ani s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 zo dňa
24.10.2013 (Haasová), odvolací súd je toho názoru, že názor žalovaného 2/ nie je správny a má za
to, že súd prvej inštancie správne právne posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/
riadiac sa názorom odvolacieho súdu vysloveným už v jeho skoršom uznesení č. k. 11Co/394/2014-545

zo dňa 29.6.2015 (ktorým zrušil /prvý/ rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a vec vrátil na
ďalšie konanie), pričom uzavrel, že žalovaný 2/ je pasívne legitimovaný. V tejto súvislosti odvolací súd
odkazuje na odôvodnenie na strane 11 až 15 svojho rozhodnutia. Ďalej odvolací súd poukazuje na to,
že zákon o povinnom zmluvnom poistení v ustanovení § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy
nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby, preto v prípade škody

spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody
uplatní voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi alebo voči obom súčasne. To, že citovaný zákon v § 15
ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi škodcu,
nezbavuje poškodeného možnosti uplatniť tento nárok voči škodcovi (resp. pôvodcovi zásahu).

40. Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie žalovaného 2/ ako poisťovateľa žalovaného 1/ je ale
rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone o povinnom
zmluvnom poistení, najmä v jeho ustanovení § 4 ods. 2 o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení
(§ 4 ods. 2 písm. a/ cit. zákona), ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia. Právna teória prisudzuje
zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu vzniknúť z

porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym,
morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. V našom právnom prostredí,
ktoré je súčasťou európskeho spoločenstva práva, je potrebné vykladať pojem škoda eurokonformne.
Niet pochybností, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám
motorovými vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok SD

EÚ C-22/12 Haasová, bod 39) a preto i v preskumávanej veci je nutné riešiť spornú právnu otázku v
súlade s komunitárnym právom (právna oblasť je harmonizovaná právom Európskej únie). Rozhodujúci
v danej veci je už citovaný rozsudok SD EÚ C-22/12 vo veci Haasová (na ktorý odkazuje v odvolaní
aj žalovaný 2/) a tzv. „“motorové smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. V súčasnom komunitárnom práve problematiku poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravuje smernica Európskeho
parlamentu a Rady č. 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). Touto smernicou bola v záujme jasnosti a prehľadnosti
zrušená a nahradená doterajšia právna úprava danej problematiky, ktorá bola upravená opakovane,
podstatným spôsobom zmenenými a doplnenými smernicami Rady č. 72/166/EHS , a to s poukazom aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 4Tdo/1402/2015 zo dňa
12.4.2016, z ktorého odôvodnenia vyplýva, „dovolaciemu súdu sa javí ako ospravedlniteľné, aby sa
stanovenie výšky náhrady odvíjalo v základnom rozpätí medzi 240.000,- Kč až 500.000,- Kč, a to pre
skupinu citovo najbližšie spriaznených osôb, ako sú rodičia, deti a manželia. Je nutné zdôrazniť, že takto
stanovený rozsah kompenzácie zodpovedá typovým (neutrálnym prípadom), teda takým, kde nie sú pre

konkrétnu situáciu sprísňujúci či naopak zmierňujúce kritériá“, ďalej odvolací súd poukazuje na to, že
v odôvodnení tohto rozsudku je aj konštatovanie, že „tiež iné európske právne úpravy sa v obdobných
prípadoch prevažne pohybujú pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy za usmrtenie blízkej osoby v
rozpätí od 200.000,- Kč do 500.000,- Kč (20.000.- Eur Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Švajčiarsko).
Niektoré štáty (Fínsko, Švédsko, Maďarsko) dokonca kompenzujú nemajetkovú ujmu v ešte nižšom

rozpätí od 100.000,- Kč do 200.000,- Kč, prípadne u nich zákonná úprava takejto nemajetkovej ujmy
úprave absentuje, resp. náhradu nemajetkovej ujmy sekundárnych obetí vôbec neumožňuje (Nemecko,
Holandsko)“. Významné pre danú vec je podľa odvolacieho súdu je aj konštatovanie v zmysle už
citovaného rozsudku, že „pri konštrukcii výslednej čiastky sa možno pridržiavať kritérií, ktoré obsahuje
už uvedené rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 v bodoch 53 a 54“. Na

ozrejmenie uvedeného odvolací súd poukazuje na znenie bodu 53 citovaného rozhodnutia ÚS ČR a to
poukazom na okolnosti, ktoré je treba skúmať na strane poškodeného „a) intenzita vzťahu žalobcu so
zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej
osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie“, v bode 54 na okolnosti, ktoré treba skúmať na strane
zodpovednej osoby (pôvodca zásahu) „a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a

pod.), b) dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, c) jeho majetkové pomery,
d) miera zavinenia, ev. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby“. Podľa názoru odvolacieho súdu sa
uvedeným súd prvej inštancie plne riadil a vo vzťahu k výške uplatňovaných nárokov zistil v dostatočnom
rozsahu skutočnosti rozhodné pre meritórne posúdenie veci aj prihliadal na zákonom stanovené kritériá
priznávania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

62. Z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy má odvolací súd za to, že okresný súd správne konštatoval,
že náhle a neočakávané úmrtie dvoch členov rodiny zasiahlo žalobcov takým spôsobom, že následky sú
neodvrátiteľnéatrvalé,keďrodinabolacitovopreviazanáasúdržná.Správnetiežuzavrel,ženajsilnejšie
sa po nehode dôsledky prejavili na žalobkyni 1/, ktorá naraz stratila dve blízke osoby, ku ktorým mala

najbližší vzťah, dcéru vo veku 5 rokov a zároveň aj matku, ktorá bola jej jediným žijúcim rodičom
(od detstva), pričom však nežili v spoločnej domácnosti, avšak správne posudzoval vzniknutú ujmu
žalobkyne 1/ vo vzťahu k matke a dcére oddelene. Okresný súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania
určil žalobkyni 1/ vo vzťahu k matke a k dcére náhradu v rovnakej výške 8.000,- Eur, ktorú aj odvolací
súd považuje za primeranú a nestotožnil sa s námietkou žalobkyne 1/, že priznaná suma je neprimerane

nízka. Podľa odvolacieho súdu okresným súdom priznaná suma zohľadňuje skutočnosť, že žalobkyňa
1/ sa s následkami dopravnej nehody vyrovnávala najťažšie (spomedzi žalobcov), musela užívať lieky,
potrebovala pomoc pri starostlivosti o deti, vrátane dvojičiek, ktoré sa narodili 14 mesiacov po nehode.
Postup na základe, ktorého určená suma 8.000,- Eur bola znížená o 50 % z dôvodu spoluzavinenia
p. C. aj vo vzťahu k matke aj k dcére bol odôvodnený s poukazom na odseky 55 a 56, keď priznaná

suma 4.000,- Eur uvedené aj zohľadňuje. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že rodinné a súkromné
vzťahy rodiča k dieťaťu sú omnoho silnejšie než smerom naopak, čo okresný súd zohľadnil vo vzťahu
v náhrade nemajetkovej ujmy vo vzťahu k maloletej dcére, avšak vzhľadom na preukázaný intenzívne
a veľmi blízky vzťah žalobkyne 1/ s nebohou p. C., bolo dôvodným priznať aj vo vzťahu k nej náhradu
vo výške 8.000,- Eur.

63. Žalobca 2/ namietal, že sa nestotožnil s nepriznaním mu žiadnej náhrady vo vzťahu k svokre (p.
C.), keď táto bola súčasťou jeho blízkej rodiny a jej stratu pociťoval o to silnejšie, keď videl ako sa s
následkami smrti vyrovnáva žalobkyňa 1/ (jeho manželka). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, žežalobca 2/ a p. C. boli v porovnateľnom veku, avšak neboli pokrvní príbuzní, ani nezdieľali spoločnú
domácnosť, stretávali sa raz za 4 až 5 týždňov na pár dní, pričom vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané, že by žalobca 2/ ovládal slovenský jazyk, resp. p. C. ovládala nemecký jazyk v takej miere,

ktorá by im umožňovala vzájomnú komunikáciu umožňujúcu vytvoriť medzi sebou tak intenzívne väzby,
ktoré by odôvodňovali stratu na strane žalobcu 2/ porovnateľnú so stratou ostatných žalobcov. Uvedené
nemôže zmeniť ani to, že žalobca 2/ ako manžel žalobkyne 1/ bol svedkom toho ako sa s následkami
nehody vyrovnávala jeho manželka, keď táto si svoju ujmu uplatnila samostatných nárokom. Odvolací sa
stotožnil so záverom okresného súdu, že žalobcovi 2/ z titulu úmrtia svokry ako satisfakčný prostriedok

je postačujúci rozsudok vydaný v trestnom konaní. Námietku žalobcu 2/, že voči nemu je priznaná
náhrada z titulu mal. R. neprimeranou sa odvolací súd nestotožnil, keď priznanú sumu okresným súdom
považoval za primeranú okolnostiam danej veci, pričom ani žalobca 2/ dôvody neprimeranosti bližšie
neuviedol. A v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že priznaná suma 8.000,- Eur bola znížená
na sumu 4.000,- Eur z dôvodu spoluzavinenia starej matky na nehode.

64. Vo vzťahu k maloletému žalobcovi 3/ je namieste súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, s
dôsledkami nehody bol schopný vyrovnať sa relatívne najlepšie z celej rodiny, hoci pri dopravnej nehode
prišiel o jediného súrodenca a jedinú starú matku. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že vnímanie
straty blízkeho človeka u maloletého dieťaťa vo veku 5 rokov nie je totožné s vnímaním straty blízkeho
človeka u dospelej osoby, a to už i s ohľadom na čas prežitý s touto blízkou osobou, keď aj

vnímanie straty blízkeho človeka u tak maloletého dieťaťa úplne je v inej miere a ponímaní ako napr.
u žalobcov 1/ a 2/. I napriek tomuto konštatovaniu však treba uviesť, že stratou starej matky
ako aj sestry maloletý žalobca rovnako utrpel nenapraviteľnú ujmu, a v tak útlom veku stratil akúkoľvek
možnosť ďalšieho budovania vzťahu stará matky - vnuk, ako aj brat - sestra (dvojča). I z tohto
pohľadu potom túto stratu, ktorú utrpel maloletý žalobca 3/ treba považovať za nenapraviteľnú a tak

intenzívnu, že je namieste i jej finančné odškodnenie, pričom v prípade žalobcu 3/ okresný súd správne
považoval za primerané toto odškodnenie vo vzťahu k starej matke 6.000,- Eur a vo vzťahu k sestre R.
8.000,- Eur, ktoré však znížil o 50 % z dôvodu spoluzavinenia starej matky na dopravnej nehode.

65. Vo vzťahu k maloletej dcére odvolací súd ešte dopĺňa, že nemožno poprieť, že usmrtením dcéry

žalobcov 1/ a 2/ došlo k enormnému negatívnemu zásahu do ich rodinného života a citovej sféry. Pre
rodiča niet väčšej ujmy ako náhla, tragická, nezvratná strata milovaného dieťaťa, keď žalobcom nebolo
umožnené vidieť dcéru dospievať, tešiť sa z jej úspechov, zdieľať s ňou chvíle radosti aj starostí, ktoré
so sebou život prináša. Pričom tak už odvolací súd konštatoval, súd prvej inštancie pri rozhodovaní o
výške náhrady náležite zohľadnil závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj okolnosti, za ktorých došlo k zásahu

do osobnostných práv žalobcov, s poukazom na odsek 32 napadnutého rozsudku.

66. Podľa názoru odvolacieho súdu závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcov v danom prípade, ako i
okolností, za ktorých k porušeniu práv došlo, preto plne opodstatňovali súdom prvej inštancie žalobcom
priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy každému zo žalobcov podľa napadnutého rozsudku, došlo

tak k naplneniu požiadavky primeranosti a proporcionálnej náhrady strádania žalobcov (reštitučnej
podstaty relutárnej náhrady a jej vyrovnávacieho charakteru). Odvolací súd konštatuje, že priznaná
výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy
žalobcov v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Náhrada nemajetkovej
ujmy žalobcom, v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je

predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie.

67. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvého stupňa v

napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

68. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie rozsudkom v napadnutej vyhovujúcej časti (I.
výrok) uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 8.000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu4.000,- Eur a žalobcovi 3/ sumu 7.000,- Eur, pričom plnením jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného a v napadnutej zamietajúcej časti (II. výrok) žalobu žalobcov 1/ až 3/ o
zaplatenie spoločne a nerozdielne zo strany žalovaných 1/ a 2/ žalobkyni sumu 58.388,- Eur spolu s

úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 58.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
9%ročnezosumy8.000,-Eurod4.4.2011dozaplatenie,žalobcovi2/sumu62.388,-Eurspolusúrokom
z omeškania 9 % ročne zo sumy 62.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 %
ročne zo sumy 4.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenie, žalobcovi 3/ sumu 59.388,- Eur spolu s úrokom z
omeškania 9 % ročne zo sumy 59.388,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania 9 % ročne

zo sumy 7.000,- Eur od 4.4.2011 do zaplatenia) zamietol, VII. výrokom uložil žalovanému 2/ zaplatiť
súdny poplatok za podaný návrh vo výške 390,50 Eur, rozhodol vecne správne, preto odvolací súd po
vysporiadaní sa s relevantnými odvolacou argumentáciou odvolateľov, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP
napadnutý rozsudok v uvedených výrokoch, potvrdil.

69. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

70. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktorá sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1,2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana

sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu).
Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu
(sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu (znaleckej činnosti).

71. V časti rozhodovania o náhrade trov konania III. výrok, IV. výrok, V. výrok sa odvolací súd stotožnil s
argumentom žalobcov, že pri rozhodovaní o trovách konania treba vziať zreteľ na skutočnosť, že úspech
žalobcu v konaní je závislý iba od úvahy súdu ako aj, že v konaní v ktorom okresný súd rozhodol,
že žalobcovi bola spôsobená zásahom do práv uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka a prizná

náhradu nemajetkovej ujmy odhliadnuc od výšky, ktorú požadoval v žalobcom petite, je úspech žalobcu
v konaní 100 %, avšak iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). V danej veci žalobkyňu 1/, žalobcu
2/, žalobcu 3/ je nutné považovať za plne procesne úspešných podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže mali
plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z ich procesného
úspechu závisela výlučne od úvahy súdu.

72. V uvedenom smere, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov žalobcov vo vzťahu k náhrade
trov konania (III., VI., V. výrok), odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu
s použitím § 388 CSP, zmenil tak, že III. výrokom napadnutého rozsudku žalobkyni 1/ priznáva voči
žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 8.000,- Eur., IV.

výrokom napadnutého rozsudku žalobcovi 2/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy 4.000,- Eur., V. výrokom napadnutého rozsudku žalobcovi
3/ priznáva voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy
7.000,- Eur.

73. Žalovaný 2/ napadol VII. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená súdom prvej
inštancie povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 390,50 Eur (164,50 Eur + 82,- Eur + 144,-
Eur) podľa § 2 ods. 2 veta práv zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pričom tento napadnutý
výrok navrhol zrušiť, avšak už neuviedol osobitnú odvolaciu argumentáciu, čím znemožnil odvolaciemu
súdu posúdiť jeho požiadavku na zrušenie napadnutého výroku. Odvolací súd poukazuje na to, že súd

prvej inštancie vychádzal na danú vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a zohľadnil aj skutočnosť,
že žalobcovia sú podľa § 4 ods. 2 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch oslobodení od platenia súdnych
poplatkov a tiež aj žalovaný 1/, ktorému bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením č.
k. 21C/15/2011-566 zo dňa 5.11.2015. Odvolací súd preto postupom podľa § 387 CSP napadnutý VII.
výrok ako vecne správny potvrdil.

74. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania medzi žalobcami 1/, 2/, 3/ a žalovaným 2/ odvolací
súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu strán
v odvolacom konaní. V odvolacom konaní dosiahli žalobcovia 1/ až 3/ iba čiastočný úspech, keď vozamietajúcej časti (II. výrok) neboli úspešní, žalovaný 2/ nebol úspešný vo vyhovujúcej časti (I. výrok) a
v časti o povinnosti zaplatiť súdny poplatok (VII. výrok), teda žiadna zo strán (odvolateľov) nedosiahla to
čoho sa odvolaním domáhala, preto žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

75. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).