Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 39C/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516215841
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Uhrík

ECLI: ECLI:SK:OSPK:2020:1516215841.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok, v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Uhríkom, v právnej veci žalobcu: U.. H. W.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXXX/XX, W., proti žalovanému: News and Media Holding a. s., so sídlom
Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zastúpený advokátskou kanceláriou Škubla & Partneri s. r.
o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, o ochranu osobnosti s náhradou
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný v týždenníku Plus7dní v čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé v
poradí po právoplatnosti tohto rozsudku, sa na vlastné náklady ospravedlniť žalobcovi uverejnením
ospravedlnenia na rovnakej strane rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený v

týždenníku Plus7dní zo dňa 20.10.2016, v čísle 42, ročník XXVI, na stranách 34-36, ktorého autorom je
F. L., vydavateľom žalovaný s titulkom „Zločinci v talároch?" vrátane titulku „Ospravedlnenie“ s rovnakým
typom a veľkosťou písma ako bol titulok článku „Zločinci v talároch?" v znení: News and Media Holding
a.s. Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 47 256 281, spoločnosť zapísaná v OR SR Ba I: Oddiel
Sa, Vložka 6074/B, sa ospravedlňuje U.. H. W. za neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho
osobnosti a cti, spôsobený uvedením článku zo dňa 20.10.2016, číslo 42, týždenník Plus7dní, ročník
XXVI, na stranách 34 až 36 s titulkom ,,Zločinci v talároch?", v ktorom boli uvedené nepravdivé fakty

alebo nepravdivé úsudky - „súdna moc vynášala vopred stanovené rozsudky... " - „počas totality ich
pričinením končili občania vo väzení len preto, že chceli opustiť neslobodný režim...“ - „tí, čo sa podieľali
na perzekúciách...“ - „kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných..." - „Zločinci v talároch?“ - „našou úlohou
je zverejňovať mená tých, ktorí sa podieľali na zločinoch bývalého režimu.“

II. Žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť titulom nemajetkovej ujmy sumu 5.200,- €
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

IV. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V dňa 8. novembra 2016, doplnenou v
podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 10. apríla 2017, ktorú na základe uznesenia Okresného súdu
Pezinok zo dňa 24.06.2020 upravil tak, že sa v konaní domáhal voči žalovanému: ospravedlnenia,
ktoré bude žalovaný povinný uverejniť v týždenníku Plus7dní v čísle, ktoré bude nasledovať ako druhé

v poradí po právoplatnosti tohto rozsudku, sa na vlastné náklady ospravedlniť žalobcovi uverejnením
ospravedlnenia na rovnakej strane rovnakým typom a veľkosťou písma ako mal článok uverejnený v
týždenníku Plus 7 dní zo dňa 20.10.2016, v čísle 42, ročník XXVI, na stranách 34 - 36, ktorého autorom
je Peter Getting, vydavateľom žalovaný s titulkom „Zločinci v talároch?" vrátane titulku „Ospravedlnenie“s rovnakým typom a veľkosťou písma ako bol titulok článku „Zločinci v talároch?“ v znení: News and
Media Holding a.s., Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 47 256 281, spoločnosť zapísaná v OR SR
Ba I: Oddiel Sa, Vložka 6074/B sa ospravedlňuje U.. H. W. za neoprávnený zásah do práva na ochranu

jeho osobnosti a cti, spôsobený uvedením článku zo dňa 20.10.2016, číslo 42, týždenník Plus7dní,
ročník XXVI, na stranách 34 až 36 s titulkom ,,Zločinci v talároch?“, v ktorom boli uvedené nepravdivé
fakty alebo nepravdivé úsudky „súdna moc vynášala vopred stanovené rozsudky“, „počas totality ich
pričinením končili občania vo väzení len preto, že chceli opustiť, neslobodný režim“ „tí, čo sa podieľali
na perzekúciách“, „kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných“, „Zločinci v talároch?“, „našou úlohou je

zverejňovať mená tých, ktorí sa podieľali na zločinoch bývalého režimu.“ II. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 50.000 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. Žalovaný je
povinný v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku uhradiť žalobcovi trovy konania.

2. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že týždenník Plus 7 dní, vydavateľom ktorého je žalovaný,
dňa 20. októbra 2016, v čísle 42, ročník XXVI, na stranách 34 až 36, ako aj na internetovej stránke

www.pluska.sk, dňa 20.10.2016, uverejnil článok s titulom názvu „Zločinci v talároch?" (ďalej len
„predmetný článok“ alebo „zverejnený článok“). V predmetnom článku jeho autor F. L. o osobe žalobcu
zjavne, úmyselne a účelovo, skladbou, štruktúrou, obsahom článku a citáciou vyjadrení predsedu
Správnej rady Ústavu pamäti národa (ďalej len „ÚPN“) E. O., ale aj vlastnou konštatáciou uviedol, že aj
jeho pričinením počas totality končili ľudia vo väzení, vynášal vopred stanovené rozsudky, podieľal sa

na perzekúcii a prenasledovaní nevinných občanov ako aj na zločinoch bývalého režimu s rečníckou
otázkou (Kto bude súdiť tých čo súdili nevinných?) a podsúval čitateľovi jedinú možnú odpoveď na
otázku v titule článku, že aj žalobca je naozaj zločincom. Žalobca ďalej tvrdil, že redaktor F.. L.
ponúkol v článku lož, o ktorú sa zaujímalo veľa čitateľov, pričom zjavne mu nešlo o rentabilné kritérium
pravdy, ale žalobcu vedome a úmyselne obvinil bez rešpektovania prezumpcie neviny. Žalovaný zjavne

manipuloval čitateľa a spolupodieľal sa na vytvorení mienky o tom, že žalobca je zločincom a treba ho
čo najskôr odsúdiť. Takýto článok zjavne čitateľa mätie, navádza ho cielene odpovedať si na otázku
v titulku článku kladne, žalobcu si stotožniť s osobou zločinca a v konečnom dôsledku koncového
čitateľa doslova oklamať. Žalovaný uverejnil nepravdivé informácie a článok skoncipoval v štýle, že
sú to média, ktoré rozhodujú o tom, z koho spravia hrdinu a z koho zločinca, resp. koho znosia pod

čiernu zem. Predmetný článok F. L. s titulkom „Zločinci v talároch?" aj žalobcu ako stále aktívneho a
v bratislavskej justícii dobre známeho sudcu, zjavne degradoval na úroveň zločinca. Článok je totižto
napísaný zámerne a cielene tak, a to aj výberom citácií predsedu Správnej rady ÚPN E. O. a právnika
Nadácie Charty 77 P. L., že neumožňuje čitateľovi po jeho prečítaní dať si inú ako len jedinú odpoveď,
že aj sudca U.. H. W. je naozaj zločincom, že aj on sa podieľal na perzekúciách, aj jeho pričinením

končili občania vo väzení a to len preto, že chceli opustiť neslobodný režim. Zároveň presvedčiť čitateľa,
že práve žalobca je ten, ktorý sa podieľal na zločinoch bývalého režimu, že ako zodpovedný si dnes
užíva, robí kariéru a poberá štedrý plat, že sa podieľal na prenasledovaní občanov, že vynášal vopred
stanovené rozsudky, že aj on súdil nevinných a kto bude súdiť jeho. Žalobca poukázal na to, že v
predmetnom článku sú uvedené nielen nepravdy, resp. polopravdy, ale aj vyslovené lži. Žalobca nikdy

akosudcanevynášalaniprotiprávne,aniprotizákonné,anivopredstanovenérozsudkyaneodsúdilnikdy
nevinnýchľudí.Tých,ktorýchodsúdilpodľa§109vtedyplatnéhoTrestnéhozákonavinnýmiboli.Žalobca
uviedol, že ako sudca z povolania súdil od 01.01.1988, pričom súdil podľa zákonov Československej
socialistickej republiky (ďalej len „ČSSR“), bol povinný dodržiavať ustanovenia Ústavy ČSSR a zákony
ČSSR. Bol povinný podľa týchto zákonných ustanovení súdiť, inak by sa vystavil riziku disciplinárneho

konania, resp. „vyzlečenia z talára." Žalobca pripomenul, že do konca roku 1989 nebola ústavne daná
úprava prednosti medzinárodnej zmluvy pred vnútroštátnym zákonom a uviedol, že žiaden sudca a ani
žalobca nezodpovedal a ani za súčasného právneho stavu nemôže zodpovedať za to, že štát si neplnil
medzinárodné záväzky a obsah medzinárodných zmlúv, ktoré uzatvoril, prípadne ich signoval, resp. ich
neimplementoval do vnútroštátneho práva. Predmetný článok však podsúva čitateľom, že žalobca ako

sudca nerešpektoval platné zákony, nedodržiaval ich, krivil ich a perzekvoval nevinných ľudí, čím páchal
zločiny. Žalobca zdôraznil, že on súdil a odsúdil len ľudí, ktorí preukázateľne spáchali trestný čin podľa
§ 109 vtedy platného Trestného zákona. Žalobca tiež poukázal na to, že „zločincom“ sa rozumie ten,
kto bol právoplatne za zločin, resp. trestný čin odsúdený. Nikto nie je oprávnený bez toho označovať
niekoho za zločinca, hoc i s otáznikom, zvlášť za situácie, keď také označenie z obsahu tvrdení (článku)

jednoznačne vyplýva. Ani Ústav pamäti národa nemá žiadne zákonné právo označovať rozhodnutia
sudcov v bývalom režime za protiprávne, protizákonné a zločinné. To v právnom štáte môže len a len
orgán na to oprávnený a povolaný, teda súd. Doposiaľ však žiaden súd nevyslovil svojim rozsudkom,
že U.. H. W. spáchal zločin, podľa predmetného článku dokonca zločiny viaceré. V tomto prípade nejdelen o „hodnotiaci úsudok“, ale o jasné a úplne zrozumiteľné a nepravdivé tvrdenie faktu a označenie
žalobcu ako zločinca. Aj preto, že v článku sú uvádzané zjavne nepravdivé, lživé a čitateľa mätúce
skutočnosti, doslova navádzajú na jedinú, žalovaným podsúvanú a s istotou predpokladanú, odpoveď.

V dôsledku vysokej čitateľnosti týždenníka Plus7dní, jeho dlhodobej dostupnosti, dlhodobého účinku s
celorepublikovým pokrytím, žalobca zdôraznil význam jeho negatívneho zásahu do svojej osobnosti,
cti a vážnosti u občanov Slovenskej republiky. Negatívny dopad neoprávneného zásahu pritom trvá i
naďalej. V dôsledku zverejneného článku žalobca musel čeliť nepríjemným, niekedy až ponižujúcim
otázkam manželky, dcéry so zaťom, rodičov, rodiny zaťa, kolegov v práci, priateľov a susedov z miesta

bydliska. Doposiaľ mal žalobca povesť rešpektovaného, odborne i morálne spôsobilého sudcu, ktorý
nikdy nikomu vedome neublížil. To má výrazný podiel na ťažkej psychickej traume jeho rodiny. Taktiež
jeho rodina, najmä dcéra so zaťom, vo svojom zamestnaní čelia útokom a nepríjemným otázkam zo
strany ich kolegov, pred ktorými vždy o žalobcovi rozprávali ako o rešpektovanom a uznávanom sudcovi
v obvode, kde ich firma má sídlo, t.j. obvode Bratislava V. Taktiež takýmto istým otázkam čelia aj
rodičia žalobcu vo veku 86 a 81 rokov a to od susedov a farníkov v kostole, pričom matka žalovaného

trpí depresiami a musela preto navštíviť psychiatra. Preto bolo potrebné kontakty s rodinou obmedziť.
V zamestnaní, ale aj v justičnej „brandži“ i medzi príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže
Bratislava, ale i medzi obžalovanými často opakovane žalobcom súdenými osobami aj z kriminálneho
prostredia, ktorí ho roky poznajú ako férového, objektívneho a spravodlivého sudcu, predmetný článok
spôsobil zníženie prestíže žalobcu, dôveryhodnosti a dôstojnosti, čím sa žalobca ocitol v izolácii a jeho

dôveryhodnosť ako dlhoročného trestného sudcu bola predmetným článkom spochybnená. Žalobca
tiež argumentoval tým, že právo na slobodu prejavu a šírenie informácií, tak ako vyplýva z právneho
poriadku Slovenskej republiky, neexistuje a nepôsobí izolovane a pokiaľ má byť právne významným
argumentom, musí byť v rovnováhe s inými právami a jedným z nich je aj právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby. V danom prípade sa právo na slobodu prejavu dostalo do nerovnováhy, resp. do kolízie

s právom žalobcu na ochranu osobnosti. Žalobca uviedol, že poznajúc aj judikatúru Ústavného súdu
Slovenskej republiky, aj Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, si je plne vedomý, že žalovaný
v porovnateľných veciach požíva privilegované postavenie (zvýšenú ochranu) i to, že verejný činiteľ
(sudca) musí strpieť vyššiu mieru kritiky (nie však nepravdivé osočovanie a nazývanie zločincom) ako
iné fyzické osoby i to, že na uverejnenie informácií (ale pravdivých a nie lživých) o činnosti verejného

činiteľa má verejnosť právo. Právo na slobodu prejavu a šírenie informácií však obstojí len za situácie,
že inkriminovaný článok je formulovaný formou hodnotiacich úsudkov ich autora a medzi titulkom článku
a jeho obsahom existuje organická väzba (Nález ÚSSR, sp. zn. II.ÚS 340/09-93 z 18.9.2012). V danom
prípade medzi titulkom (nadpisom) článku a jeho vecným obsahom existuje organická väzba, pričom
zo samotného článku jasne vyplýva redaktorom konkrétne popísaná činnosť žalobcu, ktorej sa mal

dopustiť - podieľať sa na perzekúcii nevinných občanov, vynášať vopred stanovené rozsudky, podieľať
sa na prenasledovaní občanov, podieľať sa na zločinoch bývalého režimu, za čo ho treba súdiť, lebo
súdil nevinných. Obsah článku naviac predurčuje vopred jasne a jednoznačne odpoveď na otázku v
titulku. Žalobca argumentoval aj tým, že Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody
prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov (skutkových

tvrdení) možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov dôkazy nepripúšťa. Aj
keď hodnotiaci úsudok, vzhľadom na svoj subjektívny charakter, vylučuje dôkaz pravdy, musí však
vychádzať z dostatočného faktického základu. Teda v takom prípade z hľadiska slobody prejavu s
ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu je ochrana výrokov takéhoto charakteru intenzívnejšia ako v
prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení). Treba ďalej zistiť, či medzi inkriminovaným titulkom

a obsahom predmetného článku (vecným obsahom) existuje organická väzba. Ale aj keď hodnotiaci
úsudok vzhľadom na subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného
faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozs. Z 27.2.2001). Pokiaľ však ide o uverejnenie faktov -
skutkových tvrdení, tie sa môžu ukázať ako nepravdivé. A presne toto je prípad žalobcu.

3. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 2NcC/1/2017-49 zo dňa 26. januára 2017 bola vec z
dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava V prikázaná Okresnému súdu Pezinok.

4. V písomnom doplnení žaloby doručenom tunajšiemu súdu dňa 10. apríla 2017 dal žalobca do
pozornostisúduaktuálnujudikatúru-nálezÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS689/2014-35zodňa9.10.2016.

V podaní zároveň uviedol, že pisateľ článku p. L. mu nedal žiadnu možnosť k veci sa vyjadriť. Žalobca
skutkovo tvrdil, že je neznalý práce s počítačom a len nedávno mu jeho asistentka prezrela maily a
našla mu zo septembra mail, ktorý p. L. adresoval hovorcovi Krajského súdu v Bratislave. Lenže p. L. v
článku nepísal o hovorcovi, ale o žalobcovi, ako sudcovi. Pokiaľ p. L. mienil v článku explicitne uviesťaj meno žalobcu, bolo podľa žalobcu jeho povinnosťou kontaktovať žalobcu osobne, teda prísť za ním.
V takom prípad by sa žalobca k tejto veci vyjadril. Žalobca ďalej tvrdil, že ak by autorovi poskytol tie
informácie, ktoré teraz poskytuje súdu, tak p. L. by tento článok nenapísal alebo by ho napísal úplne inak

a to objektívne a férovo. Žalobca vo svojom písomnom podaní ďalej uviedol, že Ústav pamäti národa
(ďalej „ÚPN“), ktorý bol zriadený zákonom č. 553/2002 Z. z., porušil svoje zákonom mu zverené práva a
oprávnenia aj v tom smere, že vydal zoznam sudcov, ktorí súdili trestné činy podľa § 109 Tr. zák. a tento
svojvoľne, bez oprávnenia mu daného akýmkoľvek zákonom a už vôbec nie zákonom o zriadení ÚPN,
nazval „nositelia súdnych perzekúcií.“ Takéto oprávnenia jednoducho ÚPN nemá, ten môže zverejniť

len zoznamy príslušníkov bezpečnostných zložiek, ktoré podľa zákona sú úplne iné zložky ako súdy a
sudcovia. Zoznam predsedov senátov, ktorý ÚPN uverejnil, pritom zjavne bol podkladom pre písanie
predmetného článku. Žalobca poukázal na to, že rozhodovanie súdov o páchateľoch trestného činu
opustenia republiky podľa § 109 vtedy platného Trestného zákona bolo vyhradené trojčlennému senátu,
spôsob hlasovania je utajenou skutočnosťou a nikto okrem žalobcu, dvoch prísediacich a pána boha
nemôže vedieť, ako žalobca v skutočnosti hlasoval. Z tohto dôvodu zaradenie žalobcu medzi nejakých

prenasledovateľov a súdnych perzekútorov nemá oporu v žiadnom dôkaze, v žiadnej skutočnosti, je
len výmyslom p. O. a p. L., odporuje samotnému zákonu o ÚPN. Žalobca uviedol, že nemá nič proti
tomu, ak by ÚPN aj jeho zaradil do zoznamu predsedov senátov, ktorí sú podpísaní pod odsudzujúcimi
rozsudkami tzv. „Utekáčov“, bráni sa však zákonne len proti tomu, aby ho nejaký neznalec zákona
E.. O. z ÚPN bez akéhokoľvek zákonného opodstatnia a opory v zákone súčasne nazval „nositeľom

súdnych perzekúcií“, čo si p. L. veľmi rád pre účely a zámer predmetného článku osvojil. Vo vzťahu
k obsahu predmetného článku žalobca ďalej namietal aj to, že jeho autor p. L. v článku úmyselne a
vedome neuviedol aj ustanovenie článku 29 Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 a článku
12odseku3Helsinskéhopaktuzr.1975.PodľažalobcutotižČSSRpodľatohtoustanoveniapaktumohla
obmedziť aj právo slobody pohybu, pobytu a slobody opustenia aj vlastnej krajiny zákonným spôsobom.

Teda ČSSR keď zakotvila ustanovenie § 109 v Trestnom zákone konala v súlade s Helsinským paktom
a preto žalobca nevidí dôvod na tvrdenie, prečo a v čom mala ČSSR a sudcovia súdiaci tzv. „utekáčov“
podľa § 109 Trestného zákona, porušovať tento pakt. Ďalej žalobca autorovi predmetného článku vytkol
aj to, že účelovo, vedome a manipulatívne nepoukázal aj na ustanovenie článku 50 odsek 6 teraz platnej
Ústavy SR ako aj ustanovenie § 2 odsek 1 teraz platného Trestného zákona, v ktorom je zákonne

zakoncipovanýtzv.zákazretroaktivitytrestnoprávnychnoriem.Podľažalobcuautorpredmetnéhočlánku
taktiež zjavne úmyselne a účelovo opomenul v článku uviesť aj znenie článku 148 odsek 4 Ústavy SR,
podľa ktorého za rozhodovanie nemožno sudcu ani prísediaceho stíhať a to ani po zániku funkcie.

5. Žalovaný sa k doplnenej žalobe vyjadril v písomnom podaní doručenom tunajšiemu súdu dňa 3.

júla 2017 tak, že nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní neuznáva a to ani v časti a žalobu
a uplatnenie nárokov v nej obsiahnutých žiada zamietnuť. Žalovaný sa procesne bránil odkazmi na
judikatúru najvyšších súdnych autorít a skutkovými tvrdeniami nasledovne: Žalovaný je vydavateľom
periodickej tlače a ustanovenie článku 26 ods. 2 Ústavy SR zaručuje slobodu tlače. Vzhľadom na to, že
médiá majú kľúčovú úlohu pri ochrane demokracie, treba prísne posudzovať každý zásah do slobody

prejavu médií. Podľa názoru žalovaného zverejnením predmetného článku žalovaný realizoval právo
na slobodu prejavu plne v súlade s čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, a teda ak by aj zverejnením
článku došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu (k čomu podľa názoru žalovaného
nedošlo), tak takýto zásah by nebol považovaný za neoprávnený, keďže podľa konštantnej súdnej
praxe ani existencia zásahu do osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti

takého zásahu, ak zásah bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva v danom prípade výkon
práva na slobodu prejavu, pričom vzhľadom na okolnosti posudzovanej veci tento zásah nepresiahol
hranice primeranosti. Žalovaný tvrdil, že úlohou a cieľom predmetného článku bolo jednak informovať
o princípoch komunistickej justície, vyjadriť podporu obetiam komunizmu a to s pohľadom na historickú
úlohu a zároveň súčasné postavenie súdnictva v našej spoločnosti a jednak apelácia na mladých

ľudí, aby už nikdy nedošlo ani len k pokusu o obnovu totalitného systému. V žiadnom prípade nebol
predmetný článok zameraný na degradáciu osoby žalobcu. Navyše sám autor v závere vyslovil zámer
sledovaný publikovaním zverejneného článku, ktorý vyjadril nasledovne: „Diskusia na túto tému je
nielen legitímna, ale mimoriadne dôležitá, ako krok aspoň k nejakému zadosťučineniu spravodlivosti.
Nielen k obetiam týchto nespravodlivých perzekúcii, ale k nám všetkým." Žalovaný ďalej poukázal na

skutočnosť, že zverejnený článok je potrebné kvalifikovať s poukazom na skutočnosť, že informoval
verejnosť o temnej ére našej spoločnosti, ktorá je témou mimoriadne citlivou a diskutovanou už takmer
30 rokov. Žalovaný uviedol, že uverejnením článku došlo k naplneniu jedného z účelov tlače, ktorým
je informovanie verejnosti o otázkach legitímneho verejného záujmu, pričom je nepochybné, že článkytýkajúce sa súdnictva v období komunizmu predstavujú tému legitímneho verejného záujmu. Žalovaný
zároveň poukázal na skutočnosť, že v mediálnom prostredí nie je ničím nezvyčajným venovať pozornosť
problematike súdnictva v období komunizmu. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca predstavuje

osobu verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej kritiky oproti ostatným občanom výrazne
rozšírené. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej
kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u bežných občanov. Ústavný súd akceptuje trend smerujúci
k posúvaniu pozície sudcov, ktorí stoja kdesi uprostred naznačeného kontinua smerom k politikom.
Podľa žalovaného vníma žalobca predmetný článok z izolovaného pohľadu, pričom tento pohľad nie

je správny. Článok bol zameraný na justíciu v období komunizmu ako takú. Žalobca je menovaný len
príkladmo ako osoba reprezentujúca súdnictvo v období komunizmu, pričom v predmetnom článku boli
príkladmo menovaní aj ďalší sudcovia, či prokurátori. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení ďalej podrobne
vyjadril ku všetkým výrokom, ktorých znenie namietal žalobca. K výroku „súdna moc vynášala vopred
stanovené rozsudky…" a „počas totality ich pričinením končili občania vo väzení len preto, že chceli
opustiť neslobodný režim…" žalovaný uviedol, že žalobca opäť neposúdil daný výrok v kontexte celého

článku, ale súvzťažnil si ho výlučne na svoju osobu. Žalovaný pritom poukázal na to, že na otázku
žalobcu uvedenú v žalobe „nikdy ako sudca nevynášal ani protiprávne, ani protizákonné, ani vopred
stanovené (kým???) rozsudky,…", dala odpoveď už Národná rada prijatím a schválením zákona č.
125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, pričom v ňom, inter alia,
vyhlásila, že Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú

zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948-1989, že komunistický režim a tí, ktorí
ho aktívne presadzovali, prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie zneužíval na prenasledovanie
občanov mocenské nástroje. K výrokom „tí, čo sa podieľali na perzekúciách…" a „podieľali sa na
prenasledovaní občanov…", žalovaný uviedol, že namietané výroky predstavujú hodnotiace úsudky,
ktoré majú vecný základ v skutočných dejoch. Uvedené hodnotiace úsudky boli zverejnené na základe

dnes už všeobecne známych informácii doplnené napr. citovaním vyjadrenia ministerky spravodlivosti
Lucie Žitňanskej. Žalovaný poukázal na to, že podľa konštantnej judikatúry hodnotiaci úsudok vyjadruje
subjektívny názor autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska
správnosti a prijateľnosti a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Z toho podľa žalovaného
vyplýva, že existoval dostatočne pevný faktický základ na uverejnenie predmetného článku a má za to,

že predmetný hodnotiaci úsudok má pravdivý skutkový základ. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnom
článku vo vzťahu k žalobcovi uviedol len jedno skutkové tvrdenie a to: „Na Okresnom súde Bratislava
V súdi U.. H. W., ktorý ešte v roku 1988 - teda rok pred pádom totality - vyniesol dvojročný trest nad
neprítomnou Evou O., ktorá bola vinná za to, že cez Juhosláviu vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo
za otcom.“ Skutočnosť, že žalobca pôsobil na Okresnom súde Bratislava V v období komunizmu a stále

pôsobí na Okresnom súde Bratislava V aj dnes, je všeobecne známou skutočnosťou, ktorej pravdivosť
ani samotný žalobca nepopiera. Rovnako je pravdivou aj skutočnosť, že U.. H. W. uložil dvojročný trest
tak ako je uvedené v predmetnom článku, pričom tvrdenie vychádza z údajov vedených v archíve ÚPN.
K argumentu žalobcu, že k predmetnému výroku, ako aj k ostatným výrokom v predmetnom článku,
sú uvedené informácie tak, aby čitateľa zmiatol a cielene naviedol na utvorenie názoru, že žalobca

je zločincom, žalovaný uviedol, že žalobca nesprávne a v rozpore s ustálenou judikatúrou posudzuje
každý výrok izolovane a nezohľadňuje celý kontext, keďže článok obsahuje informácie v dostatočnom
rozsahu na vytvorenie vlastného názoru ku každému z hodnotiacich úsudkov. K výroku „kto bude súdiť
tých, čo súdili nevinných…" žalovaný uviedol, že predmetný výrok predstavuje hodnotiaci úsudok autora,
pričom má taktiež vecný základ v skutočných dejoch a odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu

súvislosti s hodnotiacim úsudkom týkajúcim sa trestania obetí komunistického režimu. K výroku „zločinci
v talároch…" žalovaný poukázal na skutočnosť, že výrok predstavuje nadpis napádaného článku a
uviedol právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 340/09 z 18. septembra 2012),
v zmysle ktorého funkciou (účelom) nadpisu je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a
až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc

z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti
akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie
prostriedky a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník Plus 7 dní v zásade
možno zaradiť. Podobne ako žalobca, aj žalovaný poukázal na to, že v zmysle konštantnej judikatúry
sa titulok nemá posudzovať samostatne, ale vo väzbe s celkovým obsahom článku. Podľa žalovaného

je povinnosťou novinárov informovať verejnosť o záležitostiach verejného záujmu a verejnosť má právo
na poskytnutie týchto informácii. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie, pričom sa im za týmto účelom poskytuje aj zvýšená miera ochrany. K výroku „našou
úlohou je zverejňovať mená tých, ktorí sa podieľali na zločinoch bývalého režimu..." žalovaný poukázalna judikatúru ESĽP, podľa právneho názoru ktorého sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných
pilierov demokratickej spoločnosti. Zatiaľ čo tlač nesmie prekročiť hranice stanovené inter alia v záujme
„ochrany povesti alebo práv iných", napriek tomu je na nej, aby oznamovala informácie a myšlienky

verejného záujmu. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť dôležitú úlohu „verejného strážneho
psa". Žalovaný záverom zdôraznil, že autor pri písaní predmetného článku vychádzal z oficiálnych a
relevantných zdrojov, pričom všetky informácie overoval. S cieľom verifikovať dôveryhodnosť informácii
a v súlade s etickými štandardmi novinárskej praxe autor oslovil nielen žalobcu, ale aj všetky ostatné
osoby, ktoré v predmetnom článku uviedol, aby sa veci vyjadrili, pričom žalobca túto možnosť odmietol.

Na základe toho má žalovaný za to, že zverejnenému článku nechýba objektivita. Žalovaný sa ďalej
procesne bránil návrhom na vykonanie dokazovania prečítaním alebo oboznámením ním predložením
listinných dôkazov, ako aj návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov. Žalobca vo svojom
vyjadrení k podaniu žalovaného doručenom súdu dňa 16.augusta 2017 uviedol, že pripúšťa, že pisateľ
predmetného článku e-mailom oslovil hovorcu Krajského súdu v Bratislave, poukázal však na to,
že na rozdiel od pracovníkov ÚPN, s ktorými tému konzultoval osobne, pisateľ s ním osobne vec

nekonzultoval, hoci aj žalobcovo meno dal do súvislostí predmetného článku, v čom žalobca videl
zákernosť a zlý úmysel. Žalobca nesúhlasil s tým, že všetky ním napádané skutkové tvrdenia sú podľa
žalovaného pravdivé a všetky hodnotiace úsudky v článku majú vecný základ v skutkových dejoch
a predstavujú oprávnenú (prípustnú) kritiku osoby a činnosti žalobcu. Podľa žalobcu totiž skutkovým
tvrdením zasahujúcim do ústavného práva na ochranu osobnej cti a vážnosti je aj to, čo pisateľ

účelovo zamlčí pred verejnosťou a ak by to zverejnil, článok by potom zjavne nesplnil požadovaný
cieľ a účel. Preto aj hodnotiaci úsudok, ktorý síce netreba dokazovať, musí vychádzať z reálneho,
faktického správne interpretovaného a nie účelovo a zákerne základu, o čo v tomto prípade tiež nejde.
Žalobca vyhlásil, že nemá nič ani proti kritike, ani proti verejnej diskusii o jeho činnosti sudcu do r.
1989, ale na reálne faktickom základe. Ak žalovaný poukazuje na rozhodnutie NS SR, R 103/1997,

podľa ktorého treba rozlišovať medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel treba vidieť
v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom
sleduje, ani v tomto smere nemá žalovaný pravdu. V predmetnom článku však hľadisko pravdivosti,
vecnosti a objektívnosti nesporne absentuje. Je tu len cieľ a to bulvárnym článkom, ktorý nepreháňa a
nezveličuje, ale zjavne uvádza nepravdu. Svoje tvrdenia žalobca argumentačne podporil nasledovne:

„Vyššie citovaný judikát ďalej hovorí i to, že právo na ochranu osobnosti nemožno priznať fyzickej
osobe,ktorákonáprotispoločensky...Užvdoplnenímojejžalobysompoukázalnapodstatnéskutočnosti
- Helsinský PAKT z 1975 čl. 12 ods. 3, na ktorom znení a teda možnosti obmedziť ústavné právo
pobytu a pohybu, mohli zákonne signatárske štáty, za splnenia tam uvedených podmienok, toto právo
obmedziť. Podotýkam, že na tomto znení článku a odseku sa dobrovoľne, vedome a slobodne dohodli

všetky signatárske - zvrchované štáty! Ak by žalobca vedel, práve sedemdesiate roky boli rokmi, kedy
eskalovalo vyzbrojovanie ,,západu“ a „východu“ (štáty socialistického bloku), NATO malo rozmiestnené
vojenské základne v celej Európe a najmä v SRN, kde rakety boli namierené aj na ČSSR, preto
Waršavská zmluva, ktorej členkou bola i ČSSR, robila to isté, pod gesciou ZSSR. Hrozil ozbrojený
konflikt, dokonca III. svetová vojna, prebiehali časté stretnutia amerických prezidentov a ZSSR, a keď v

tejto celosvetovej politickej situácii ČSSR využila ust. Čl. 12 ods. 3 PAKTU a zákonom obmedzila právo
pohybu a pobytu občanov ČSSR, konala zákonne a len v súlade s medzinárodnou zmluvou. Práve v
tom čase bola povinná základná vojenská služba mužov počas 2 rokov, všetci vedeli, kde na území
ČSSR sú rozmiestnené raketové základne, kde, ako a v akom počte sú vybavené vojenské ústavy
ČSSR, poznali ich vyzbrojenie, velenie. Preto občania nemohli len tak, bez povolenia (s povolením sa

vycestovať skutočne dalo, teda nie je pravda, čo článok uvádza, že nie a ČSSR bola väzením) cestovať
do zahraničia, aby nedošlo k vyzradeniu utajovaných skutočností a tým i k ohrozeniu obranyschopnosti
štátu. Preto aj ustanovenie § 109 vtedy platného a účinného zákona- jeho dôvodovej správy, bolo prijaté
práve z dôvodu potreby obranyschopnosti štátu, čo bolo len a len v úplnom súlade s Čl. 12 ods. 3
PAKTU 1975. I toto pisateľ článku zámerne zamlčal preto, lebo by nemohol rozumne a logicky opísať

aj žalobcove konanie sudcu ako zločinné. Takže tvrdenie v článku, že išlo o väzenie s názvom ČSSR,
že išlo o protizákonné, protiprávne a protispoločenské konanie, a sudcovia súdiaci tzv. „utekáčov“ sú
„zločinci“, je vedome živé, nepravdivé, účelové a do cti a vážnosti aj mňa zasahujúce.“. Na tom podľa
žalobcu nič nemení ani fakt, na ktorý žalovaný poukazuje a to, že NR SR schválením zák. č. 125/1996
Z.z. hovorí o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Zákonodarný orgán nemôže, podľa

žalobcu, (ani zákonom) vysloviť, že nejaké konania v minulosti bolo protiprávne, nezákonné a už
vôbec nie nemorálne. Žalobca sa s vyjadrením žalovaného plne stotožnil v tom, že funkciou (účelom)
článku je upútať a zaujať čitateľa, aby si článok prečítal a na základe tlačou ponúkanej informácie si
osvojil a urobil si o nich vlastný úsudok, pričom titulok i obsah článku môže používať aj provokujúcea zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. V tejto súvislosti však uviedol, že čitateľovi ponúknuté fakty
musia byť reálne, nezamlčujúce iné fakty, ktoré by titulku, ale hlavne článku, dávali diametrálne iný
význam a nie účelové a zmanipulované, s cieľom doslova nakŕmiť verejnosť nezmyslami. Predmetný

článok podľa žalobcu obsahuje aj organickú väzbu medzi titulkom a obsahom článku, titulok článku plne
korešponduje s obsahom článku, pretože každý po jeho prečítaní sa zhrozí a odpovie si na titulok s
otáznikom kladne, áno, aj žalobca je zločinec, nemá čo ďalej súdiť a rozhodne ho treba zavrieť. Žalobca
ďalej ozrejmil, že výška ním požadovanej nemajetkovej ujmy vychádza z porovnania výšky vysúdených
súm v podobných a porovnateľných prípadoch, či už práve proti žalovanému, ale aj z iných prípadov,

kedy žalobcami boli ústavní činitelia, teda sudcovia. Výška tejto sumy zodpovedá aj statusu 30-ročného
trestného sudcu, ktorý nikdy nebol disciplinárne ani inak postihnutý a má v justícii svoje náležité a
primerané postavenie. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu doručenom tunajšiemu
súdu dňa 18. októbra 2017 poukázal na to, že žalobca vo svojich podaniach namieta, že predmetný
článok: A) je zákerný, účelový, zmanipulovaný; B) zámerne zamlčuje podstatné skutočnosti; C) nedáva
čitateľovi priestor na vlastnú úvahu a to s jediným cieľom - vyvolať dojem a presvedčenie u širokej

verejnosti, že U.. H. W. je zločincom. K tomu žalovaný uviedol, že v danom prípade predmetný článok
obsahoval informácie týkajúce sa súdnictva v období bývalého režimu, konkrétne vynášania rozhodnutí
podľa § 109 vtedajšieho Trestného zákona, pričom žalobca bol uvedený ako jeden z ôsmich sudcov,
ktorý rozhodol podľa § 109 vtedy platného Trestného zákona. Žalovaný zopakoval, že podľa judikatúry
žalobca ako sudca predstavuje osobu absolútneho verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej

kritiky spomedzi všetkých osôb výrazne rozšírené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. 1.
ÚS 453/03 zo dňa 11.11.2005, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1. ÚS 408/2010-87
zo dňa 16.6.2011.) Pokiaľ žalobca namieta, že predmetný článok je účelový, zákerný a zmanipulovaný,
poukázal žalovaný v prvom rade na fakt, že prevažnú väčšinu obsahu predmetného článku tvoria:
konkrétne prípady a súdne rozhodnutia, pričom autor v týchto častiach predmetného článku vychádzal

zo záznamov vedených ÚPN; vyjadrenia osôb, ktorých mená sú v článku uvedené, a teda žalovaný
dal priestor na vyjadrenie všetkým dotknutým osobám; vyjadrenia riaditeľa a predsedu Správnej rady
E. O., vyjadrenia pracovníčky ÚPN B. F. a právnika P. L.. Žalovaný zopakoval, že skutkové tvrdenie sa
opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia
jetedaoveriteľná.Žalovanýzopakoval,ževpredmetnomčlánkukonkrétnevovzťahukžalobcoviuviedol

pravdivé a doposiaľ žalobcom nespochybnené skutkové tvrdenie a to: „Na Okresnom súde Bratislava
V súdi U.. H. W., ktorý ešte v roku 1988 - teda rok pred pádom totality - vyniesol dvojročný trest nad
neprítomnou Evou O., ktorá bola vinná za to, že cez Juhosláviu vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo
za otcom.“ pričom uvedené pravdivé tvrdenie vychádza z rozsudku Obvodného súdu Bratislava V, sp.
zn. 1T 7/88 zo dňa 15.01.1988, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu č. VS-ČVS-607/87 a ktorý sa

nachádza a je verejne prístupný v archíve ÚPN. Pokiaľ je pre žalobcu irelevantný aj zákon č. 125/1996
Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu (s odvolaním sa na zákaz retroaktivity v
zmysle ust. čI. 50 ods. 6 teraz platnej Ústavy a na ust. § 2 ods. 1 teraz platného Trestného zákona),
poukázal žalovaný na to, že žalobca ako trestný sudca s 30 ročnou praxou opomína ust. § 422d ods.
1 teraz platného Trestného zákona v zmysle ktorého: „Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje

alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu
založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou
násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa
odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky." Žalovaný poukázal na znenie tzv. Radbruchovej formuly:
„Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované

predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak
rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí
ako „nenáležité právo" spravodlivosti ustúpiť.“ Ako príklad uplatnenia Radbruchovej formuly žalovaný
uviedolprípadEgonaKrenza,ktorýbolodsúdenýzato,ženariadilstrieľaťnaľudínavýchodonemeckých
hraniciach pri ich pokuse o útek na Západ. Rozsudok v plnej šírke potvrdil aj Štrasburský súd, hoci

sa Egon Krenz bránil tým, že vtedy dodržiaval platný zákon. Žalovaný ďalej uviedol, že napriek vyššie
uvedenému, sám autor nikde v predmetnom článku neoznačil/nedal jasnú odpoveď na to, že išlo o
právny predpis protiprávny. V súvislosti s týmto autor predmetného článku uviedol: „Paragraf Trestného
zákona o opustení republiky totiž nebol iba amorálny, ale podľa ÚPN aj protiprávny.“ Navyše predmetná
domnienka bola uvedená medzi dvoma citáciami predsedu Správne rady E. O. a teda autor článku

vyjadril len domnienku ÚPN, nie skutkové tvrdenie, nie jednoznačnú a jedinú odpoveď. Pokiaľ žalobca
vidí ďalej zákernosť a zlý úmysel ďalej v tom, že žalovaný ho oslovil, aby sa k predmetnej veci vyjadril
„len“ prostredníctvom e-mailu a s historikmi z UPN konzultoval vec osobne, podotkol žalovaný, že
žalobca najskôr popieral, že priestor na vyjadrenie dostal. V doplnení žaloby zo dňa 10.04.2017 uviedol,že len nedávno žalobcova asistentka našla e-mail zo septembra, ktorý autor článku adresoval hovorcovi
Krajského súdu v Bratislave. Na toto nepravdivé tvrdenie reagoval žalovaný vo vyjadrení k žalobe, kde
ako prílohu uviedol e-mailovú komunikáciu a to e-mail adresovaný Mgr. Pavlovi Adamčiakovi zo dňa

29.09.2016 ako aj e-mail Mgr. Pavla Adamčiaka adresovaný autorovi článku zo dňa 04.10.2016. Žalobca
teda nielenže priestor na vyjadrenie sa k predmetnému článku dostal, ale dokonca na predmetný e-mail
odpísal, čo sa snažil najskôr zamlčať. Vo vyjadrení žalobcu už zase žalobca vidí problém v tom, že nebol
oslovený osobne. Ak raz žalobca tvrdí, že náplňou jeho práce je „súdenie“ a nie narábanie a ovládanie
počítača, nakoľko má na to predsa kvalifikovanú asistentku a kvalifikovaný súdny aparát, potom nech

nenamieta, že bol oslovený sprostredkovane prostredníctvom tohto kvalifikovaného súdneho aparátu a
kvalifikovanej asistentky. Pokiaľ za žalobcu odpovedala jeho kvalifikovaná asistentka alebo kvalifikovaný
súdny aparát bez jeho vedomia, je to vecou interného riešenia a pre tento prípad je to irelevantné.
Navyše osobný kontakt vo vzťahu k sudcom je často nemožný, nakoľko občan, či už účastník konania
alebo novinár, nemá praktickú možnosť sa nechať prepojiť na konkrétneho sudcu a novinár je odkázaný
na hovorcu a účastník konania na infocentrum. V článku sa okrem žalobcu spomínajú mená ďalších

sudcov pôsobiacich na Okresnom súde Bratislava II, na Krajskom súde Bratislava a na Najvyššom
súde a dokonca jeden prokurátor. Celkovo bolo v článku príkladmo spomenutých 9 osôb, ktorí dostali
rovnakým spôsobom rovnaký priestor na vyjadrenie, pričom len žalobca ako jeden jediný namieta zásah
do jeho osobnostných práv a vyvodzuje z článku závery, ktoré z neho vôbec nevyplývajú. K námietke
žalobcu, že žalovaný neuviedol kompletný historický exkurz predmetného článku, poukázal žalovaný

na to, že nie je historickým časopisom, preto nie je možné klásť na neho povinnosť spočívajúcu v
podrobnom opísaní všetkých historických skutočností spojených s uvedenou témou, nakoľko by išlo o
neprimerané, dokonca nesplniteľné požiadavky. V súvislosti s označením „Zločinci v talároch?“ žalovaný
poukázal na to, že v predmetnom titulku ide o označenie polemického charakteru, ktoré má čitateľa
prilákať, aby si článok prečítal a na danú tému si spravil vlastný názor. Predmetný článok pritom žalobcu

nikde neoznačil za zločinca. Rovnako bolo podľa žalovaného otázkou polemického charakteru „Kto bude
súdiť tých, čo súdili nevinných?", ktorú si autor položil v úvodnej časti článku. Úlohou predmetného
článku tak bolo vyvolať diskusiu a teda žalovaný vidí absenciu logiky v tom, aby úlohou článku bolo
zároveň aj určenie jednoznačnej a jedinej odpovede. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že ani
zverejnením polemického označenia „Zločinci v talároch?“, ani iným označením nemohlo dôjsť k zásahu

do osobnostných práv žalobcu. Predmetný výroky je totižto potrebné posúdiť s celým obsahom článku.
Použitie predmetného polemického označenia tak bolo legitímne.

6. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 39C 9/2017 - 295 zo dňa 24.10.2018 tak, že
žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V

lehote stanovej zákon podal žalobca voči rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie. V odvolaní žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Vytkol súdu
prvej inštancie, že porušil právo žalobcu na spravodlivý proces. Ohradil sa voči, podľa jeho názoru,
nedôstojnému vystupovaniu sudcu súdu prvej inštancie na pojednávaní a vyhlasovaní rozsudku a
nesprávnemu postupu súdu pri vypočúvaní svedkov. Nerozumel, prečo súd vypočúval svedkov, ak mal

za to, že žaloba je zjavne neodôvodnená čo do základu.

7. Odvolací súd uznesením č.k. 9Co 75/2019 - 367 zo dňa 22.05.2020 odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd z výsledkov
vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie zastal názor, že k zásahu do osobnostných práv

žalobcu inkriminovaným článkom došlo. Avšak vzhľadom na materiálnu nevykonateľnosť žalobcom
uplatneného žalobného petitu v časti morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia bolo potrebné
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. V prípade morálnej satisfakcie ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy takými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná, napr.
uverejnenie opravného článku alebo doplňujúcej informácie, verejného ospravedlnenia najčastejšie v

tlači, rozhlase alebo televízii, resp. neverejné ospravedlnenie napríklad súkromným listom. Aká forma a
obsah ospravedlnenia bude primerané, závisí od posúdenia konkrétnej veci súdom, ktorý pri posúdení
formy a obsahu ospravedlnenia je viazaný žalobným petitom. Bez jednoznačného vymedzenia, akým
spôsobommábyťmorálnesatisfakciavykonaná,nieježalobaspôsobilýmpredmetomsúdnehokonania.
Pokiaľ všeobecný súd napriek tomu o žalobe meritórne koná a rozhodne, poskytne tým súdnu ochranu

niekomu, kto o ňu predpísaným spôsobom nepožiadal. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k
záveru, že v časti morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia je žalobný petit nevykonateľný, nakoľko z
neho najmä nie je zrejmé, akým spôsobom sa má žalovaný žalobcovi ospravedlniť t.j. akým spôsobom
a formou by malo byť ospravedlnenie žalovaným vykonané. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súdrozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesplnenia procesných podmienok (neodstránenia vád petitu)
v zmysle § 389 ods. 1 písm. a/ C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Bude úlohou súdu prvej inštancie postupom podľa § 129
C.s.p. vyzvať žalobcu na odstránenie vád petitu a to v jeho prvej časti týkajúcej sa ospravedlnenia. Petit
požadovaný žalobcom musí byť vykonateľný, je ho preto potrebné doplniť a opraviť tak, aby z neho bolo
zrejmé, akým spôsobom a formou by malo byť ospravedlnenie žalovaným vykonané. Po odstránení vád
petitu vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu bude povinnosťou súdu prvej inštancie

vo veci opätovne rozhodnúť a to o celom uplatnenom nároku. Odvolací súd dodal, že nakoľko sa súd
prvej inštancie vo svojom rozsudku zaoberal iba opodstatnenosťou žalovaného nároku čo do základu, a
prevažne základu nároku sa týkali i argumenty strán sporu v odvolacom konaní, nepovažoval odvolací
súd za vhodné zaujímať stanovisko k náhrade nemajetkovej ujmy (v ktorej časti je petit vykonateľný)
bez toho, aby strany sporu dostali adekvátny priestor na uplatnenie prostriedkov procesného útoku a
procesnej obrany vo svetle právneho posúdenia základu žalobcovho nároku ako daného. V novom

rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné
a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 C.s.p. s tým, že musia byť riadne zdôvodnené všetky
výroky rozhodnutia, t.j. každý výrok musí mať svoj obsah v odôvodnení.

8. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života

a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

9. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo
od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

10. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

11. Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena.

12. Podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života.

13. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

14. Podľa článku 26 ods. 2 Ústavy SR každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

15. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie prečítaním alebo oboznámením
obsahu listinných dôkazov a podaní strán a to: žaloba, podnet na začatie trestného stíhania, vyhlásenie,

lekársky nález, kópia z internetovej stránky, fotokópia článku z 20. októbra 2016, hodnotenie sudcu,
list zo dňa 2. novembra 2016, doplnenie žaloby, vyjadrenie k žalobe, rešerš mediálnych informácií,
zoznam nositeľov súdnych perzekúcii, e-mail autora adresovaný Mgr. Pavlovi Adamčiakovi zo dňa 29.
septembra 2016, e-mail Mgr. Pavla Adamčiaka adresovaný autorovi zo dňa 4. októbra 2016,vyjadrenie
k podaniu žalovaného, vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu, kópia vyšetrovacieho spisu č. VS-ČVS-607/87;

ďalej výsluchom žalobcu a svedkov: M. W., U.. P. X., P.. Y. O., U.. F. T., F.. W. X., P.. F. X., H. D., P.. P.
D., P.. P. F., U. U., F.., S.. E. O., F.., B. F., F. L.ing a zistil nasledovný skutkový stav:

16. Žalobca sa stal dňa 1. januára 1988 sudcom Československej socialistickej republiky. Žalobca od 1.
januára 1988 až doposiaľ vykonáva funkciu sudcu na Okresnom súde Bratislava V (predtým Obvodný

súdBratislava5),pričompôsobilajpôsobínatrestnoprávnomúseku.Podľahodnoteniasudcuzodňa31.
marca 2014 (vykonaného v zmysle zákona č. 385/2000 Z.z.) bol výsledkom hodnotenia žalobcu verdikt
„výborný“ a počet bodov 100. Štátna občianka Československej socialistickej republiky Eva Orthová
vycestovalanaplatnécestovnédokladydňa31.augusta1987na20-dňovýsúkromnýpobytdoSFRJsostanoveným termínom návratu späť do republiky dňa 20. septembra 1987. Termín návratu späť do vlasti
nedodržala ani nepožiadala československý zastupiteľský úrad o predĺženie doby pobytu v zahraničí a
tak od dňa 21. septembra 1987 zostala už bez ďalšieho súhlasu československých úradov v cudzine,

pričom sa zdržiavala v Juhoslávií, v Beograde v motoreste „Tisíc ruží“. Začalo sa proti nej trestné stíhanie
pre trestný čin opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Vyšetrovaním
bolo zistené, že obvinená chce vycestovať do Kanady za dcérou Soňou, ktorá ako mladistvá v roku
1987 vycestovala na pozvanie otca Ladislava Ortha do Kanady, odkiaľ sa späť do republiky nevrátila.
Po skončení vyšetrovania bola na Evu Orthovú podaná obžaloba. Obvodný súd Bratislava 5 v senáte

zloženom z predsedu senátu U.. H. W. a členov senátu Y. F. a P. W. na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 15. januára 1988 v Bratislave rozhodol rozsudkom sp. zn. 1T 7/88 tak, že obžalovanú Evu Orthovú
uznal vinnou zo spáchania trestného činu opustenia republiky podľa § 109 ods. 2 Tr. zák., nakoľko ako
československá štátna občianka zostala bez povolenia v cudzine a odsúdil ju k trestu odňatia slobody
v trvaní dva roky.

17. Dňa 14. septembra 2016 zverejnil portál www.aktuality.sk článok s názvom: „Zverejnili mená sudcov,
ktorí posielali do basy za pokus o útek na Západ. Mnohí súdia dodnes“ a informoval v ňom okrem iného
aj o tom, že Ústav pamäti národa (ÚPN) zverejnil zoznam 13-tisíc ľudí, ktorí boli v rokoch 1977 až 1989
súdení za nedovolené opustenie republiky (paragraf 109 Trestného zákona), či naopak neoprávnené
vniknutie na územie štátu (paragraf 110 Trestného zákona). V článku sa uvádza, že na internete sa dajú

nájsť už aj mená 228 sudcov, či predsedov senátov, 158 prokurátorov a 86 vyšetrovateľov, ktorí sa na
perzekúcii obyvateľov východného bloku podieľali, pričom všetky údaje sa zatiaľ týkajú len vtedajšieho
Západoslovenského kraja.

18. Žalovaný je vydavateľom periodickej tlače, mimo iného vydáva aj týždenník s názvom Plus 7 dní.

XX. F. L. zaslal vo štvrtok, dňa 29. septembra 2016, e-mail Mgr. Pavlovi Adamčiakovi, hovorcovi
Krajského súdu v Bratislave, v ktorom adresoval trom sudcom a to U.. H. W., U.. P. W. a U.. Q. W. otázky
nasledovného znenia: „Ústav pamäti národa (ÚPN) zverejnil zoznam vykonávateľov súdnych perzekúcií
počaskomunizmuvrokoch1977-1989,menovitečosatýka§109(tzv.nedovolenéopustenierepubliky).

V danej dobe ste aj vy odsúdili ľudí za tento paragraf Trestného zákona. Podľa ÚPN komunistický režim
v Československu v danej dobe preukázateľne porušoval základné ľudské práva, k dodržiavaniu ktorých
sa zaviazal aj podpisom medzinárodných dohovorov (konkrétne Medzinárodný pakt o občianskych a
politických právach a Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ČSSR
sa zaviazala podpisom na Helsinskej konferencii v roku 1975, následne oba dokumenty ratifikovalo

Federálne zhromaždenie a po zverejnení v Zbierke zákonov v októbri 1976 vstúpili do platnosti). ÚPN
tvrdí, že je otázne, či môžu dodnes aktívni sudcovia, ktorí súdili za paragraf 109, ďalej vykonávať svoju
prax a ministerka spravodlivosti SR Lucia Žitňanská sa pre náš týždenník vyjadrila: "V tejto situácii je
na zvážení každého jedného sudcu jeho pôsobenie vo funkcii.“ Ako vnímate fakt, že podľa ÚPN boli
rozsudkynielenamorálne,aleajprotiprávne?Zvážitezotrvanievofunkciisudcu?“F.L.ve-mailepoprosil

Mgr. Pavla Adamčiaka o preposlanie otázok týmto trom sudcom a uviedol, že odpovede by potreboval
najneskôr do utorka do 12:00 hod. Mgr. Pavol Adamčiak zaslal F. L. v utorok, dňa 4. októbra 2016 o
12:01 hod. e-mail s vyjadreniami sudcov U.. P. W. a U.. Q. W.. Mgr. Pavol Adamčiak zaslal F. L. v utorok,
dňa 4. októbra 2016 o 12:08 hod. e-mail s vyjadrením sudcu U.. H. W., pričom uviedol, že mu bolo iba
pred chvíľou doručené. Vyjadrenie U.. H. W. k položeným otázkam znelo: ,, K uvedeným otázkam sa

nevyjadrujem. Na margo takýchto rozhodnutí, kedy som ako sudca postupoval podľa vtedy platného
práva, uvádzam, že u mnohých takto odsúdených osôb došlo k rehabilitácii, o ktorej som v niekoľkých
prípadoch aj osobne rozhodol.“

20. V spoločenskom týždenníku Plus 7 dní z 20. októbra 2016 v čísle 42, ročník XXVI, na stránkach

34-36, aj na internetovej stránke www.pluska.sk bol dňa 20. októbra 2016 uverejnený článok s titulkom:
„Zločinci v talároch?“ a s podtitulkom: „Za komunizmu súdili za úteky na Západ dodnes pôsobia
ako prokurátori a sudcovia.“ Text článku znel nasledovne: Obžalúvajú, súdia a rozhodujú o osudoch
ľudí. Počas totality pritom ich pričinením končili občania vo väzení - len preto, že chceli opustiť
neslobodný režim alebo žiť s rodinou. Diktatúra v Československej socialistickej republike (ČSSR) mala

poruke ostnatý drôt, zúrivé vlčiaky a hraničiarov s ostrými nábojmi, ale aj amorálne, ba protiprávne
zákony. Sudcovia vynášali tresty nad stovkami ľudí, ktorých predtým obžalovali prokurátori. Mnohí zo
zodpovedných sú stále činní, akoby sa nechumelilo. Kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných?21. Paragraf 109: „Rozsudok v mene ČSSR... boli ste uznaný za vinného...“ V súdnych sieňach zneli
počas komunizmu otrasné doklady porušovania základných ľudských práv. Súdna moc sa podieľala
na justičných vraždách, vymyslených obvineniach, vopred stanovených rozsudkoch a perzekúciách za

absurdné zločiny. Taký bol aj paragraf Trestného zákona o takzvanom nedovolenom opustení republiky.
Konkrétne paragraf 109 s trestom až tri roky basy. Mená obetí neľudského zákona teraz zverejnil Ústav
pamäti národa (ÚPN). Databázu pripravila sekcia dokumentácie a jej pracovníčka B. F.. „Dnes si mladí
ľudia vôbec nevedia predstaviť, čo to bolo. Na Západ sa nedalo cestovať, všade bol ostnatý drôt. A ľudia
boli na základe tohto zákona vinní už preto, lebo chceli odísť do slobodného sveta. Zatiaľ ide o 13-tisíc

záznamov odsúdených občanov,“ hovorí. Okrem obetí zákona zverejnil ÚPN jeho vykonávateľov - 86
vyšetrovateľov, 158 prokurátorov a 228 sudcov. Zničené životy, rodiny, osudy: Za číslami sú konkrétni
ľudia a osudy, ktoré zničili prisluhovači režimu. „Nešlo len o snahu utiecť z neslobody, ale aj o rodinné
tragédie. Zákony ako tento rozdeľovali a ničili rodiny a vzťahy,“ podotýka B. F.. Napríklad Viliam P.,
chlapec z chudobných pomerov, ktorý chcel odísť za otcom žijúcim v Rakúsku. Hoci ho od otca delilo
pár desiatok kilometrov, nikdy sa k nemu nedostal - tri razy sa pokúsil prejsť cez hranicu, tri razy ho

chytili a súdili. Až na tretí pokus zastavili trestné stíhanie s tým, že je podľa znalcov duševne chorý -
dovtedy stihol dostať basu natvrdo, prvý raz na pol roka do 1. nápravno-výchovnej skupiny (NVS), druhý
raz dokonca do tvrdšej „dvojky“. Brutálny je prípad mladého Seničana Júliusa Štefečka a jeho pokus
o útek v balóne v roku 1984. Chcel vidieť mamu, ktorá žila v emigrácii v Kanade, odkladal si články z
novín o lietaní v balónoch, študoval princípy lietania, ručne si vypočítal a amatérsky vyrobil vlastný balón

a napokon na ňom aj s manželkou Zdenkou a dcérou v Senici vzlietli. Počas letu však nastali problémy.
Július chcel balón opraviť, spadol z výšky a na mieste sa zabil, balón ďalej klesal a po jeho páde sa ťažko
zranila aj Zdenka, ktorá v nemocnici umrela - vlastným telom zachránila v náručí dcéru, ktorá jediná
prežila. K zúfalému činu pritom nemuselo dôjsť. Ako dokladá výskum ÚPN, Július sa už predtým, v roku
1981, pokúšal uniknúť z Československa cez Maďarsko, chytili ho však a odsúdili. V spisoch je meno

konkrétneho vyšetrovateľa, prokurátorov aj sudcu. Zďaleka nie sú jediní. Viacerí sudcovia a prokurátori
zodpovední za súdne perzekúcie občanov stále pôsobia. Spomedzi prokurátorov je to napríklad JUDr.
Ladislav Šupena, figurujúci v prípade Lýdie V., keď súdy nepustili dievčatko za mamou, ktorá emigrovala
na Západ. Lýdia sa pokúsila previezť malú Ivetku cez Maďarsko v roku 1978, ale chytili ju a dostala
sedem mesiacov basy. Vtedajší žalobca Šupena aj dnes pracuje na prokuratúre v Rimavskej Sobote.

Hovorca Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici Ivan Vozár nám odkázal, že máme otázky položiť
priamo Šupenovi, lebo „krajská prokuratúra sa ako služobný úrad k danej veci nevyjadruje“. Odpoveď od
prokurátora sme do uzávierky článku nedostali. Ľudských tragédií, pod ktorými sú podpísaní sudcovia,
je veľa. Mnohí dodnes pôsobia na súdoch. Na Okresnom súde Bratislava V súdi U.. H. W., ktorý ešte v
roku 1988 - teda rok pred pádom totality - vyniesol dvojročný trest nad neprítomnou Evou O., ktorá bola

„vinná“ za to, že cez Juhosláviu vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo za otcom. Alebo U.. P. W., ktorá
dnes pôsobí na Krajskom súde Bratislava, odsúdila v roku 1984 rumunského zámočníka Petra Wolframa
P. na pol roka v prvej NVS za to, že sa pri Gajaroch pokúsil preplávať Moravu do Rakúska - následne ho
vyhostili do Ceau?escovho Rumunska. Dnešný sudca na Okresnom súde Bratislava II U.. Q. W. odsúdil
sotva dva roky pred novembrom 1989 robotníka Ernesta K., ktorý sa po lane spustil z bratislavského

Mosta SNP na tanker plávajúci do Rakúska - jeho zúfalú snahu vyvolali depresie a túžba ísť za vlastným
dieťaťom, ktoré mal s Poľkou Anežkou. Režim ho za nimi nechcel pustiť, pri páde z lana si rozbil hlavu a
chytili ho. Sudca W. mu za tento nehorázny „zločin“ naparil dva roky v base - po odvolaní dostal „len“ 18
mesiacov. Porovnali sme zoznamy aktívnych prokurátorov, ktoré nám poskytli na Generálnej prokuratúre
SR, a zistili sme, že u nás stále pôsobí štrnásť prokurátorov, ktorí svojho času hnali ľudí do basy za

opustenie republiky. Rovnako sme porovnali zoznam aktívnych sudcov s tými, ktorí súdili za paragraf
109 - zistili sme, že v justícii stále pôsobí 36 ľudí s rovnakým menom a titulom. Komunistickí policajti z
týchto prípadov by už nemali byť činní, z ministerstva vnútra nám odpovedali, že „ani jedna z uvedených
osôb už nie je príslušníkom Policajného zboru.“ Zverejnený zoznam ÚPN však zahŕňa zatiaľ len vtedajší
Západoslovenskýkraj,pribudnúťmáStredoslovenskýaVýchodoslovenský.PodľaÚPNzoznamydávajú

prehľad aj o tom, ktorí prokurátori a sudcovia žiadali či vynášali tvrdšie alebo mäkšie tresty. Zaujímali
nás reakcie sudcov z uvedených prípadov. Sudcovia W. a W. nám odpísali, že sa vyjadrovať nebudú.
Sudkyňa W. odpísala: „Ohľadom mojej rozhodovacej činnosti pred rokom 1989 uvádzam, že tak ako
dnes, aj vtedy bol sudca pri uplatňovaní práva viazaný platnými právnymi predpismi. V prípade, ak by
nepostupoval podľa vtedy platného práva, hrozilo by mu disciplinárne konanie.“ Spomedzi aktívnych

sudcov súdiacich za opustenie republiky sedí päť sudcov aj na Najvyššom súde SR - konkrétne U..
F. C., U.. U. M.rgaš, U.. F. M., U.. T. M. a U.. U. X.. Z Najvyššieho súdu nám zaslali stanovisko, pod
ktorým je podpísaných všetkých päť sudcov: „Po viac než štvrťstoročí od ukončenia posledných konaní
v diskutovaných veciach nie je opätovné otváranie otázky legitimity na rozhodovanie principiálne anivecne zmysluplné... Spochybňuje nielen významnú personálnu kategóriu sudcov, ale aj veľké množstvo
ich rozhodnutí, vydaných v porevolučnej ére.“

22. Väzenie s názvom ČSSR sa pokúsili opustiť tisíce obyvateľov. Po prevrate v roku 1948 prišli ľudia
o cestovné pasy, neexistovala nezávislá obhajoba ani prezumpcia neviny, vyšetrovatelia „spracovali“
nevinných,prokurátoriichobžalovaliasudcoviaodsúdili.Aždopádutotalitymohlicestovaťlenpreverení
občania a funkcionári Komunistickej strany - ostatným cestu zamietli s frázou, že „nie je v súlade so
štátnymi záujmami ČSSR.“ Kašľalo sa aj na Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, kde v paragrafe

13 stojí: „Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, i svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
Navyše, predseda Správnej rady ÚPN E. O. hovorí: „Pri výskume sme zámerne sledovali práve obdobie
v rokoch 1977 - 1989, keď režim v ČSSR už preukázateľne porušoval základné ľudské práva.“ Paragraf
Trestného zákona o opustení republiky totiž nebol iba amorálny, ale podľa ÚPN aj protiprávny. „Tí,
čo sa na perzekúciách podieľali, možno tvrdia, že vtedy šlo o platné zákony, možno sa aj dnes cítia
nevinní. Ibaže vyšetrovali, obžalúvali a odsudzovali občanov nielen v rozpore s ľudskými právami, ale aj

medzinárodnými zmluvami, na ktorých dodržiavanie sa ČSSR zaviazala podpisom,“ pripomína Ondrej
Krajňák. ČSSR totiž porušovala Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a Medzinárodný
pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, na ktoré sa zaviazala na Helsinskej konferencii
v roku 1975 - oba dokumenty ratifikovalo vtedajšie Federálne zhromaždenie a po zverejnení v Zbierke
zákonov v októbri 1976 vstúpili do platnosti.

23. Sudcovia Najvyššieho súdu SR však vo svojom vyjadrení tvrdia, že v danom čase „nebola ústavne
daná úprava prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonom... nemožno teda stotožňovať povinnosť
sudcu, ktorý bol viazaný zákonom, a povinnosť štátu splniť svoje medzinárodnoprávne záväzky.“ Ide
teda len o zdrap papiera a perzekvovaným obetiam sa vlastne nič hrozné nestalo? „Je nesporné, že

osoby perzekvované podľa § 109 vtedajšieho Trestného zákona boli postihované nespravodlivo, veď
celá konštrukcia tohto paragrafu bola nespravodlivá a nešlo len o rozpor s etikou práva, ale priamo o
konanie v rozpore so spravodlivosťou a s ľudskými právami,“ konštatuje bývalý právnik Nadácie Charty
77 P. L.. „Publikovaním sa stali oba záväzné dokumenty v Zbierke zákonov súčasťou platného právneho
poriadku. Schizofrénia vtedajšieho režimu bola v tom, že až do spoločenských zmien po roku 1989

nikdy nedošlo k úprave dotknutých právnych predpisov, aby boli v súlade s medzinárodnoprávnymi
záväzkami.“ Napokon, z dôvodov nedodržiavania týchto záväzkov, vzniklo celé hnutie Charta 77. „Bolo
skutočne otázkou právnej etiky a individuálnej statočnosti, či sudcovia, prokurátori a príslušníci polície
aj po uverejnení oboch paktov v Zbierke zákonov postupovali podľa paragrafu 109 a uplatňovali ho,“
Zodpovední si dnes, v slobodnom režime, robia kariéru a poberajú štedré platy alebo nadštandardné

výsluhové dôchodky z daní všetkých občanov - zohľadňujú sa im aj roky „praxe“, keď sa podieľali na
prenasledovaní občanov. Na Slovensku sa otvorene hovorí o prehnitej justícii a tá sa nikdy nevyrovnala
ani s temným dedičstvom komunistických perzekúcií.

24. Obrátili sme sa aj na Ministerstvo spravodlivosti SR. Prácu ÚPN označila ministerka Lucia Žitňanská

za záslužnú a ide podľa nej o „legitímnu tému, do ktorej sme pripravení kedykoľvek sa zapojiť.“ Zaujímalo
nás, či ministerka považuje za správne, aby sudcovia, ktorí boli za komunizmu vykonávateľmi súdnych
perzekúcií, pôsobili stále v justícii, a či súhlasí s tým, že pri týchto procesoch absentovala právna etika.
„Áno, súhlasím s tým, že pri týchto procesoch absentovala právna etika, a nie, nepovažujem to za
správne. Táto otázka však súvisí so širším spoločenským konsenzom vyrovnania sa s minulosťou.

Ak sme začiatkom deväťdesiatych rokov nepristúpili k legislatívnym riešeniam, dnes s odstupom
vyše dvadsať rokov sa už hľadajú ťažšie. V tejto situácii je na zvážení každého jedného sudcu jeho
pôsobenie vo funkcii,“ vyjadrila sa ministerka. „Zverejnené zoznamy by mali poslúžiť aj Národnému
bezpečnostnému úradu pri previerkach tých, ktorí majú byť vo vysokých štátnych funkciách, a malo
by sa riešiť, či títo ľudia, ktorí v minulosti zlyhali, môžu vôbec ďalej vykonávať prax,“ dodáva E. O..

„Nemôžeme zametať špinu pod koberec. Naopak, musíme o tom hovoriť, pretože dnes sú obete
komunistického režimu na periférii záujmu a zodpovedné osoby sú ctihodnými občanmi. Našou úlohou je
zverejňovaťmenátých,ktorísapodieľalinazločinochbývaléhorežimu.Kýmniektohovoríovýdobytkoch
socializmu, my hovoríme o obetiach.“ P. L. súhlasí. „Diskusia na túto tému je nielen legitímna, ale
mimoriadne dôležitá, ako krok aspoň k nejakému zadosťučineniu spravodlivosti. Nielen k obetiam

týchto nespravodlivých perzekúcii, ale k nám všetkým.“ Pod týmto textom článku bolo uvedené meno
a priezvisko jeho autora: Peter Getting.25. Vo vyhlásení zo dňa 26. októbra 2016 uviedla podpísaná P. W., že je matkou sudcu Okresného súdu
Bratislava V a vyhlásila, že z článku pod názvom „Zločinci v talároch ?“ uverejneného v týždenníku Plus
7 dní z 20. októbra 2016 je zdesená a jej psychický stav sa diametrálne zhoršil, čo potvrdzuje i priložená

lekárska správa.

26. Lekársky nález psychiatra P.. Q. Ž. zo dňa 25. októbra 2016 sa týkal kontrolného psychiatrického
vyšetrenia P. W. a uvádzal, že pacientka je liečená pre depresívnu poruchu, cítila sa dobre, bez výkyvov,
pričom od minulého týždňa sa to zmenilo, v novinách bol uverejnený článok, ktorý označuje jej syna ako

zločinca, odvtedy nemôže spávať, je bez nálady, spolu s manželom sa trápia, nechutí jej jesť.

27. V liste zo dňa 2. novembra 2016 napísali žalobcovi jeho priatelia, manželia W. a F. X., okrem iného
i to, že vzhľadom na to, čo bolo o žalobcovi uverejnené v týždenníku Plus 7 dní, utrpelo ich priateľstvo
vážnu ranu a vzhľadom na svoje zamestnanie sa s ním nemôžu ďalej stretávať a ich priateľský vzťah
sa musí skončiť.

28. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 25. apríla 2018 vypovedal, že trvá na svojej písomne podanej
žalobe o ochranu osobnosti aj v znení jej doplnenia, pričom k jej dôvodnosti argumentoval aj týmito
slovami: „V súvislosti s udalosťami, ktoré sa v súčasnosti stali, teda s vraždou novinára, mám pocit, že
v tejto spoločnosti sú rovní a rovnejší. Rovní sú, rovní sme my všetci a rovnejší sú novinári, redaktori,

proste média. Myslím si, že nielen každá vražda je svinstvo, každá vražda sa musí vyšetriť, a či to je
vražda sudcu, či to je vražda novinára, ktorý v zmysle uplatňovania si svojho práva a slobodu prejavu,
niečo, či má pravdu, alebo nemá pravdu, či je to vražda bezdomovca, či je to vražda pekára, je to
jedno, áno? Čiže začínam mať pocit po tridsiatich rokoch, tridsiatich troch rokoch v justície a tridsiatich
jedna rokoch vo funkcií sudcu, že tu asi nejaká rovnosť pred zákonom nie je, nehovorím teda o tomto

súde, samozrejme, to hovorím vo všeobecnosti. Pokiaľ ide o právo na slobodu prejavu, nič nemám proti
takému právu. Neviem ktorý významný filozof to povedal, že nesúhlasím s tvojim názorom, ale vždy
urobím všetko preto, aby si ho mohol slobodne hlásať. Tak isto to robím ja, tak isto to robím vo svojej
profesii tridsať jedna rokov. Ale každé právo zaručené ústavou aj dohovorom ľudských práv a slobôd,
má svoje, určite má svoje limity. Kde končí právo slobody prejavu, začína aj právo ochrany osobnosti,

cti a niekde tam musí byť nejaký predel.“

29. K obsahu samotného zverejneného článku uviedol žalobca nasledovné: „Tento článok, ktorý
predmetný článok, ten ako povedal pán L., keď ho vypočúvali vyšetrovatelia alebo vyšetrovateľ, že on
nechcel, on len vo všeobecnosti hovoril o justícií vtedajšej, on božechráň nechcel W. (budem hovoriť

sám za seba samozrejme a nie aj za tých, čo tam sú napísaní), nechcel W. ublížiť, on nič iné nepovedal,
len že W. niekoho súdil a on chcel len vyvolať verejnú polemiku, aby sa verejnosť zaoberala týmto.
Nemám nič, nikdy som nemal, a nebudem mať proti tomu, aby verejnosť kedykoľvek debatovala na
akúkoľvek tému, ktorá sa týka justície. Tento článok však je totálne účelový, vybral si pán L. len to, čo
chcel, v záujme zvýšiť náklady Plus 7 dní, pretože to je jeden veľmi dobrý, napriek tomu, že ho žalujem,

kupujem ho roky ročité a roky ho budem kupovať, veľmi dobrý článok s celoslovenskou pôsobnosťou.
Tento článok, ak ste si ho dobre analyzovali, hovorí, zo začiatku v prvých dvoch odsekoch alebo troch,
vo všeobecnosti, že justícia za socializmu sa páchali justičné vraždy, porušovali sa ľudské práva, páchali
sa zločiny proti ľudskosti, vynášali sa vopred dohodnuté alebo napísané rozsudky, a takýmto bol aj §
109 Trestného zákona, teda takzvaný utekáčsky paragraf. A potom sa ten článok venoval len § 109, čiže

nie o justícií, ale o paragrafe 109 a o ľuďoch, ktorí sú tam uvedení a medzi nimi som tam uvedený aj ja.
A teraz je rozdiel, či sú to skutkové tvrdenia alebo sú to, je to hodnotiaci úsudok, ale aj pri hodnotiacom
úsudku, to samozrejme všetci vieme, sa musí vychádzať z istých pravdivých skutkových zistení, faktov.
Čiže tvrdím, že pán redaktor uverejnil len to, čo chcel, neobjektívne, účelovo a difamujúco a doslova nás
podhodil verejnosti, by som povedal na lynč alebo niečo podobné, samozrejme trošku zveličujem, ale

skúste dať prečítať ten článok teraz niekomu, ktorý ide okolo, on si ho prečíta, povedzte mu, že ten W.
som ja, keď mi nenapľuje do tváre alebo keď ma nezbije, tak bude dobre. Myslím si, a opýtajte sa ho, čo
si on z toho článku, napríklad o mne, povedal, myslel.“ K skutočnosti, či pred zverejnením predmetného
článku dostal žalobca priestor na vyjadrenie uviedol žalobca nasledovné slová: „Len treba v článku, ktorý
sa týka tak vážnej skutočnosti a sudcu, ktorý uvedomujem si, že musí znášať väčšiu mieru kritiky ako

bežný občan, s tým sme do tohto rezortu a do tejto brandže išli, vždy musí uviesť ale všetko po pravde,
on tam neuviedol všetko po pravde. Už len to, že áno, povedal aj pred orgánmi činnými v trestnom
konaní, že on napísal mail pánovi hovorcovi krajskému súdu Paľovi Adamčiakovi, aby on zabezpečil
aj moje vyjadrenie, ja som sa síce vyjadril, stručne, ale neviem prečo to ten Paľko tam nedal, ale tonie je problém. Ale na druhej strane pán L., a to si bral do úst moje meno, aj moje meno, neprišiel za
mnou, neopýtal sa… Ja by som kedykoľvek ho prijal, ja s novinármi nemám absolútne žiadny problém,
ja som jak Štefan Harabin, kedykoľvek prídete, ja podebatujem s vami, kávičku vám urobím, cigaretku,

na obed vás pozvem, neni problém, aj keď máme rozdielne názory. Ale on za mnou neprišiel a písal o
mne, ale išiel za pánom O., bývalým predsedom správnej rady ÚPN a potom išiel, konzultoval túto vec
s historikmi ústavu pamäti národa. Tak ja sa pýtam: Kde je tu nejaká rovnosť? Aj ten redaktor a vieme,
že média majú ohromnú moc, oni majú strašnú moc, oni keď chcú, nás všetkých zničia, ale zničia len
tých, ktorí sa dajú, a ja sa nedám!“ O výkone justície v období rokov 1977-1989 žalobca na pojednávaní

konanom dňa 25. apríla 2018 uviedol aj nasledovné: „Názov zločinci, to je len nejaká metafora, to je
len také nejaké všeobecné, áno? To môže pán L. hovoriť nie tomu, ktorý je v brandži a toľko v brandži
ako som ja, ale vôbec nie právne vzdelanému človeku. A s otázkou: Kto bude súdiť tých, čo súdili
nevinných? My sme nesúdili nevinných, my sme súdili podľa zákona, trestného, platného v čase é nášho
rozhodovania, my sme súdili podľa Ústavy Slovenskej republiky a súdili sme aj podľa helsinského paktu
z roku 1975. Pán O., aj v tom článku pán L. uverejnil len článok 12 odsek 2, kde je právo slobody, alebo

sloboda pohybu a pobytu a pýtam sa, prečo nezverejnil a prečo verejnosti nepovedal, že tu existuje
aj článok 3? A ten článok 3 hovorí, a to určite poznáte, že toto právo a to je jediné právo, ktoré ten
pakt hovorí, o ktorom hovorí, jedine toto právo možno obmedziť vnútroštátnym zákonom v prípade, ak
to vyžaduje obranyschopnosť alebo verejný záujem ochrana verejného poriadku, toho ktorého štátu.
Čiže ten helsinský pakt dal možnosť všetkým štátom, aj kapitalistickým, aj socialistickým, aby v prípade

takejto, takéhoto stavu ohrozenia, aby si toto právo mohli regulovať a obmedziť ho, a to Československá
socialistická republika urobila. Ste ďaleko mladší ako ja, ale určite poznáte tú históriu a tie nezvratné
fakty, že v tých rokov sme bol socialistický blok a kapitalistický blok. Hrozila tretia svetová vojna, zbrojilo
sa, na území Československa aj a ostatných socialistických štátov boli ruské alebo sovietske vojenské
jednotky, boli tu zbrane stredného doletu, tak isto v Nemecku boli americké základne, všetko bolo

namierené na nás, čiže to len hrozilo kedy, a za tohto stavu sa jednalo ruská strana, americká strana,
ešte Jimmy Carter potom Ronald Reagan, to bol Salt I, Salt II, rôzne tieto dohody o odzbrojení alebo o
odzbrojovaní. A preto Československá socialistická republika prijala toto ustanovenie, obmedzilo právo
dané aj svojou ústavou, ale aj helsinským paktom z roku 75 a obmedzila toto právo.“.

30. Svoje skutkové tvrdenie, že predmetný článok nebol napísaný objektívne, zdôvodňoval žalobca na
pojednávaní konanom dňa 25. apríla 2018 aj týmito slovami: „Pán L. neuviedol, lebo mu to pán O. asi
nepovedal, a asi úmyselne mu to nepovedal, no čo iné, keď je riaditeľ, alebo teda predseda správnej
rady ÚPN a pán L. ho asi veľmi miluje, lebo hovorím, stále len to, čo pán O. povedal, ale to je problém
pána L. a vôbec vydavateľa. Čiže toto neuviedol. Ja tvrdím, že keby uviedol toto do tohto článku, on

môže mať názor akýkoľvek, keby uviedol toto do toho článku, tí ľudia, ktorí to čítajú, a čítajú to od
vzdelaných po nevzdelaných ľudí, ak to teda čítali, ale tí, ktorí to čítali, áno? By si iste urobili nejaké,
nejaký iný záver. Pán L. v tom článku, keď aj povedal, že kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných?
Po prvé, nevinní neboli, 109-na bola striktný paragraf, kto bez povolenia opustí republiku alebo tam
zostane. tam sa nedalo špekulovať, tam - máš povolenie, môžeš opustiť republiku, nemáš povolenie,

nemôžeš opustiť republiku. Súd tu nemal ani žiadnu možnosť rozmýšľať, tak ako to bolo, a neviem prečo
si ten pán L. nevybral iné paragrafy, kde by určite vyvolal oprávnenú kritiku, čo tvrdím aj ja, ako sudca.
Rozvracanie republiky, podvracanie republiky, sabotáž a takéto, čo boli gumové paragrafy, ja viem, že
boli gumové, tak ako je teraz výtržníctvo, tam sa dalo napasovať všetko čo sa chcelo, ale pri 109-ne
nedalo nič. A toto ten pán L. úmyselne zamlčal. Pán L. keby napísal aj do toho článku a keby prišiel za

mnou, ja by som mu to povedal, či by to napísal, neviem. Ale kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných, on
nepozná ústavu nášho štátu? Kde je výslovne paragraf, neviem už ktorý, že za rozhodnutie súdu nikoho
nemožno, teda toho sudcu stíhať, nemožno ho, nemožno ho ani stíhať, ani disciplinárne stíhať. To tým
ľuďom nepovedal, prečo? Pretože chcel vyvolať tú potrebu toho morálneho lynču alebo odsúdenia, aj
W. a podsunul verejnosti, že som páchal tiež zločiny proti ľudskosti a že som sa podieľal na vopred

vynesených rozsudkoch…. Preto tvrdím, že článok tak, jako je koncipovaný a čo z neho vyplýva, ten
obsah, keď si ho človek celý prečíta a vráti sa k tomu názvu Zločinci v talároch? Tak si jednoznačne
odpovie, áno, aj ten zlo.., ten W. je zločincom v talári, áno? To, ak si žalovaná strana, čo namietala teda
v tých reakciách na moju žalobu a jej doplnenie myslí, alebo tvrdí, že jediným skutkovým tvrdením je len
to, že som súdil niekoho ako sudca a že sedím na Okresnom súde Bratislava V doteraz, áno? Že len to

je skutkové tvrdenie, tak sa veľmi mýli, a ja vysvetlím prečo. Skutkové tvrdenia článku, skutkové tvrdenia
v kontexte celého článku sú tie, že áno, W. je sudcom, ktorý súdil nejakú pani, už neviem ani jakú, aj ju
odsúdil, prečo by som ju neodsúdil, keď bola vinná, keď sa dopustila trestného činu, áno? A W. je ten,
ktorý si tu jako keby sa nechumelilo ďalej sedí v talári. W. je ten, ktorý si poberá veľký plat, výhody apodieľal sa na prenasledovaní nevinných, na perzekúciách, páchal zločiny, je, je ten, ktorý tiež páchal
zločiny proti ľudskosti, ktorého treba súdiť, ktorý vynášal vopred určené alebo napísané rozsudky a je
ten, ktorého treba súdiť a je zločincom v talári? Je. Toto sú skutkové tvrdenia článku, pretože ak by sme

považovali len to, že som sudca, to je veľmi zúžený pohľad.“

31. K procesnej obrane žalovaného, ktorý sa bránil poukazom na zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému, uviedol žalobca nasledovné: „Ja tu mám zákon o nemorálnosti
a protiprávnosti komunistického systému, že porušoval základné princípy demokratické, právne,

medzinárodné zmluvy. Vážení páni, s týmto si tí poslanci môžu akurát urobiť jedno, iste viete, na čo
myslím. Nikto, ani Národná rada neni oprávnená povedať to, povedať, že je niečo nezákonné, že je
protiprávne to, čo bolo v minulosti. Veď tu máme, a to pán L. tiež nenapísal v tom svojom článku, lebo by
mu to nepasovalo do tej skladby, že máme zákaz retroaktivity právnych noriem a zvlášť trestnoprávnych.
Súd môže povedať, že je niečo nezákonné, protiprávne, ale nemôže to povedať Národná rada. A tí
chudáci politici v eufórií, že sa zmenil režim, áno fajn, aj ja som rád, že je to takto jak to je, áno?

Ale nemôžu toto rozhodnutie, minimálne tento zákon, minimálne v tých ustanoveniach je neústavný,
respektíve žiaden význam.“

32. Svoj procesný útok v podobe tvrdenia, že zo strany ÚPN došlo zverejnením zoznamu nositeľov
súdnych perzekúcii k porušeniu zákona odôvodňoval žalobca týmito slovami: „Pán predseda správnej

rady, pán E. O., dúfam, že tu teda bude, počul som, že procesná strana ho navrhuje vypočuť ako svedka,
ja si ho veľmi vychutnám. Ten by mal vedieť, že ako štátny or.. štatutár štátneho orgánu môže konať len v
intenciách článku 2 odsek 2 Ústavy, to znamená, že štátny orgán môže robiť len to, čo mu ukladá zákon,
čomudovoľujezákon.Naopak,občaniamôžurobiťvšetkoto,čoniejezakázané,aletotoještátnyorgán.
V paragrafe 6 zákona o ÚPN sa hovorí jasne, ktoré mená, ktorých zložiek možno zverejňovať, medzi ne

patria bezpečnostné zložky, ale z toho zákona vyplýva, čo je bezpečnostná zložka, v tých základných
pojmoch a to sú: ŠTB, rozviedka, kontra rozviedka, a proste ústav, no bachary, proste dozorcovia, ale
nie sudcovia. No napriek tomu zverejnil mená predsedov senátov, ktorí sú podpísaní pod rozsudkami
utekáčov. Porušil on zjavne zákon, to mu zo zákona neprislúchalo, ale nemám problém ani s tým, keby
to zverejnil, ale on nás nazval zoznam predsedov senátov, ktorí sa podieľali na perzekúcií, keby napísal

zoznampredsedovsenátov,ktorísúpod,nemámničprotitomu,nemámnič,aleonnássvojvoľnenazval,
že sme perzekvovali. Tak keby vedel to, čo som teda predlož, tvrdím ja, môj názor skromný, nedovolil
by si to, a ako si to vôbec on mohol dovoliť a toto, tento zoznam je uvedený, dobre.“

33. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 25. apríla 2018 porovnával dôsledky uplatňovania práva na

slobodu prejavu v komunistickom a demokratickom režime nasledovnými slovami: „Zoberte si, zoberte
si ešte v tejto súvislosti, dobre? Socializmus a ja som zločinec, zločinecký režim. Ja radšej budem
zločincom za to, že som stíhal § 109, ako byť zločincom za tohto krásneho demokratického, neviem
akého, ospevovaného slobodného štátu, keď vieme všetci, ako sa przní ústava a zákony, že princíp
retro, zákazu retroaktivity neplatí, čo potvrdia aj niektorí sudcovia ústavného súdu, keď rušia amnestie,

podkopávajú základy právneho štátu. Ďalej tie režimy, každý mal svoje aféry, kedy je preukázané, alebo
vážne podozrenie, že vláda je pri…. Chlapec Kuciak, česť mu, aj so svojou dievčinkou, áno? Písal to,
čo písal. Ak by to bolo za slobodu prejavu, to je strašné, to je strašné, a čo pri tom objasnil? Že vláda má
byť prepojená, alebo členovia vlády majú byť prepojení s mafiou? A ono sa to asi javí, že niečo pravdy
na tom bude. Kedy máme pána prezidenta, ktorý zjavne hlava štátu páchal, páchal alebo je podozrivý,

že páchal úžeru, na to sú šesť rozsudkov najvyššieho súdu nezmeniteľných, nezrušiteľných, kedy je
podozrivý, že páchal daňové daňovú trestnú činnosť, kedy terajší prípad posledný vytiahli a on zase
zaplatil daň, tým sa vyvinil a urobil to päťkrát predtým, kedy si do svojej volebnej, volebnú kampaň dal
odpočítať z daní svojej firmy, toto? Kedy je, má byť prepojenie Roba Fica, Roba Kaliňáka, Počiatka s
nejakými mafiánmi? Padni, komu padni, nech sa preukáže. Ale sú silné podozrenie, logicky to vyplýva,

ktorý z vás, ktorý z nás sa 25-ročný dostane predsedovi vlády za vrchného štátneho radcu, má 25 rokov,
nemá žiadne skúsenosti. Veď to sú ľudia, ktorí majú niečo za sebou, ktorí sú autority, ktorí niečo dokázali
v tejto spoločnosti, takí majú radiť predsedovi vlády, nie? No ale zistili sme prečo, začo? Tak sa pýtam,
to bol zločinecký socializmus a toto je ten krásny, ten demokratický štát. Vtedy sa za slobodu prejavu
možno pchalo do basy, alebo dávalo sa podmienky, teraz sa za slobodu prejavu dáva guľka do hlavy,

ako to bolo u pána Kuciaka.“

34. Na zdôvodnenie toho, prečo žalobca požaduje od žalovaného zaplatenie nemajetkovej ujmy vo
výške 50.000,- € uviedol žalobca nasledovné: „Len k tomu poškodeniu cti, 33 rokov som v justícií, 31rokov som sudcom, trestným sudcom. Páni, ja ako jednoročný sudca, som mal byť po roku, čo som
súdil, som mal byť na odvolacom súde, mal som dobré výsledky, všimli si ma. Na odvolacom súde,
jednoročný sudca! Ja som sa sám bál tam ísť, vám poviem. Ako päťročný sudca som bol na ročnej stáži

naNajvyššomsúdeSlovenskejrepubliky,odtiaľpoznámajB.W.,ajvšetkýchtých,jasis95%trestňákov
som si tykal, tykám si aj doteraz. …. Potom, ja som, viete alebo neviete, potvrdí vám to P. D. aj Š. M., keď
boli predsedovia kolégií, ja som dva krát odmietol stať sa sudcom najvyššieho súdu. Na mňa sa chodili
pozerať z krajského súdu tí, ktorí ma nepoznali, ako na opicu. Ktorý to je ten W., ktorý odmietol najvyšší
súd? Päťročný sudca som odmietol najvyšší súd, 32 rokov som mal. Potom, som taký sudca, ktorý mal

byť aj tieto okresy všetky, ja som mal byť raz aj predsedom krajského súdu, necítil som sa na to. A okrem
toho, nikdy nebolo moje funkcionárčenie, ja som chcel vždycky súdiť. Potom ma oslovil, páni, Daniel
Lipšic, ako minister spravodlivosti, ako prvého na špeciál s tým, že budem predseda špeciálu. Pánovi
Lipšicovi som vysvetlil, aký mám názor ja na špeciálny súd. Tento článok pozná verejná odbornosť,
poznajú ľudia z môjho okolia, z mojej brandže, ktorí na to reagovali, tak ako som to v žalobe napísal.
Mňa poznajú ľudia na najvyššom súde, teda tí trestňáci, mňa poznajú ľudia na ústavnom súde, vedia,

kto je W.Č. a boli na to rôzne reakcie. Čiže pokiaľ ja žiadam nielen ospravedlnenie v médiu, lebo keby
som vyhral toto, keď vyhrám päť korún, ale vyhral som. Tu nejde o nejaké peniaze, o to ide, áno? Taká,
koľko stojí česť sudcu takéhoto, aký som teda ja, ja, je to hlúpe, aby som sa tu ja nejako vychvaľoval
alebo čo, ale hovorím to, čo je pravda a dá, dá sa to overiť. Nikdy som nemal žiadnu disciplinárku, raz
mi Daniel Lipšic dal nejakú dútku, alebo napomenutie, kde som ja ho mohol ako ministra zažalovať. No

samozrejme, že som ho zažaloval, samozrejme, že som vyhral prvý aj druhý disciplinárny súd, pretože
to by neurobil, nie že minister, to by neurobil ani ten, z takých dôvodov mi ju dal, ktorý len chce ísť na
vysokú školu práva v nejakej budúcnosti, nie že študent, áno? Nič som nikdy nemal, mňa takto ľudia
poznajú. Mňa poznajú vagabundi, mňa poznajú všetky organizované skupiny, tuto, ja som súdil, Žaluďa
som súdil, ja som súdil Kýbla som súdil, Takáčovcov, Sýkorky, Suchánkovcov, Jakšíkovcov, tam som

robil nejaké úkony v prípravnom konaní. Všetci títo ľudia, aj tých, ktorých som dal 10 rokov, ešte sa mi
nikdy nestalo, že by ma niekto opľul, alebo že by mi vynadal, alebo že by ma zbil, vždy boli ku mne
féroví. Jediný, a to som založil do spisu, jeden pán, volá sa Mikulenčák, môj obvinený, ktorý si prečítal
tiež tento článok a napísal, že ja už sa, že on sa so svojou minulosťou vysporiadal ale ja by som sa mal
vysporiadať so svojou minulosťou. No samozrejme! Keď ten článok bol napísaný tak, ako bol napísaný.

A že ja nielen, že nemám súdiť jeho, ale ja by, ja nemám súdiť už vôbec nikoho. Takže, to. Pokiaľ ide, a
jedna veta, pokiaľ ide o tie peniaze, tá suma, ja neviem, ja som to, pravdu poviem páni, treskol. Ja som to
porovnal s podobnými prípadmi, nielen žalôb plusky, ale aj iné prípady, kedy sudcovia, prokurátor žiada,
ale tu nejde vôbec o peniaze. Pretože, ak by som ja vysúdil nejaké peniaze, ja dávam do zápisnice tuto
pred ctihodným pánom sudcom, aj pred vami pán doktor, dávam verejný prísľub, že tie peniaze dám na

charitu, dám ich deťom, nezaopatreným deťom, ktoré nemajú svoju strechu nad hlavou.“

35. Svedkyňa M. W. vypovedala, že zo strán sporu pozná žalobcu, je to jej bývalý manžel, s ktorým sa
rozviedla v roku 1995. Pred uverejnením článku v Plus 7 dní sa spolu stretávali, potom, ako o žalobcovi
vyšiel článok, že je zločinec, sa stretávajú menej, v podstate sa svedkyňa za žalobcu hanbí, ich vzťah

charakterizovala ako normálny s tým, že sa nevyhľadávajú. Svedkyňa uviedla, že o článku sa dozvedela
tak, že za ňou prišiel kolega v práci a spýtal sa jej, či čítala článok v Plus 7 dní o tom, aký je jej bývalý
manžel zločinec, že súdil nevinných ľudí, ktorí odišli za hranice. Kolega jej to povedal tak povýšenecky
a opovrhujúco. Svedkyňa si potom kúpila časopis Plus 7 dní, prečítala si článok a bola dosť zhrozená
tým všetkým, následne zatelefonovala žalobcovi a spýtala sa ho na to, aký on je zločinec v talári a koho

všetkého súdil a čo to všetko má znamenať. Keď sa o tom svedkyňa so žalobcom telefonicky rozprávala,
povedal jej, že podá žalobu a že on sa očistí. Kolegyňa sa jej v práci spýtala, ako mohla svedkyňa so
žalobcom žiť, ostatní kolegovia v práci si mysleli, že svedkyňa určite vedela o tom, čo jej manžel za
bývalého režimu robil, avšak svedkyňa poukázala na to, že so žalobcom sa o jeho práci nikdy doma
nerozprávali, vedela len to, že robí na Okresnom súde Bratislava V a bola v domnení, že spravodlivo súdi

zločincov. Ten článok bol však napísaný tak, že žalobca súdil aj nespravodlivo a odsudzoval nevinných
ľudí. Svedkyňa si spomenula, že v článku bolo napísané aj to, že jej bývalý manžel odsúdil za opustenie
republiky nejakú ženu s dieťaťom. Svedkyňa poukázala na to, že v júli 2016 sa jej dcéra vydala a
následne, keď v októbri 2016 vyšiel predmetný článok, tak to malo negatívny dopad na rodinné vzťahy,
hlavne zaťov dedo sa jej pýtal, čo je žalobca za človeka a do akej rodiny sa dostali. Svedkyňa uviedla,

že po rozvode so žalobcom mali dobré vzťahy, stretávali sa, aj v záujme ich spoločného dieťaťa. Po
zverejnení článku sa svedkyňa odmieta stretávať so žalobcom. Svedkyňa uviedla, že má vedomosť o
tom, že Ústav pamäti národa zverejnil zoznam nositeľov perzekúcií, ktorí súdili podľa § 109 Trestného
zákona, nakoľko to spomínali kolegovia v práci.36. Svedok P. X. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, je to jeho kolega z práce, majú spolu
kolegiálny vzťah. Svedok uviedol, že v máji 2016 nastúpil do výkonu funkcie sudcu a zoznámil sa so

žalobcom. Svedok vypovedal, že je mu známe dianie v justícií. V jeseni 2016 po zverejnení predmetného
článku, v ktorom mal byť žalobca označený za zločinca v talári, riešili kolegovia svedka a žalobcu v práci
na chodbe zverejnený článok, pričom žalobca ten článok veľmi ťažko znášal. Svedok uviedol, že nemá
monitoring tlače ako ostatní kolegovia a preto si asi za dva dni kúpil časopis Plus 7 dní a prečítal si
ten článok. Následne išiel svedok v práci za žalobcom a aby poukázal na absurdnosť článku spýtal sa

ho: „H., teraz Ti mám ako hovoriť, zločinec v talári?“ Práve pre ten nadpis a perex článku, si svedok
dovolil takto expresívne osloviť žalobcu. Podľa svedka žalobca ten článok veľmi ťažko znášal, lebo je
trestným sudcom a dotklo sa ho to. Svedok uviedol, že ten článok môže a mohol vyvolať predsudky aj
medzikolegamižalobcu.Podľasvedkajezverejnenýčlánoktendenčný,snažísanekorektnevykresľovať
prácu sudcu a aplikovať súčasnú matricu práva na obdobie minulosti. Svedok uviedol, že mu nie je
známe, že žalobca by bol niekedy odsúdený, aby sa o ňom mohlo hovoriť ako o zločincovi, nakoľko

platí prezumpcia neviny. Svedok si pamätal, že vo vzťahu k žalobcovi bolo v článku konkrétne napísané
to, že ešte rok pred zamatovou revolúciou odsúdil nejakú osobu, ktorá opustila republiku podľa § 109
Trestného zákona. Svedok tiež uviedol, že si pamätá, že v článku boli spomenutí aj iní sudcovia. Svedok
uviedol, že má vedomosť o tom, že Ústav pamäti národa zverejnil zoznam nositeľov perzekúcií, ktorí
súdili podľa § 109 Trestného zákona, nakoľko to bolo v článku spomenuté, avšak svedok tento zoznam

nečítal.

37. Svedkyňa Y. O. vypovedala, že zo strán sporu pozná žalobcu aj žalovaného. Žalobcu svedkyňa
pozná ako kolegu, už od roku 2007 pracujú na jednom pracovisku a majú spolu kolegiálny vzťah.
Žalovaného svedkyňa pozná zo svojej rozhodovacej činnosti, niektoré súdne spory rozhodla v jeho

prospech, niektoré v neprospech. Svedkyňa vypovedal, že u nich na súde fungujú na tzv. chodbových
grémiách, sudcovia majú kancelárie na jednej chodbe, na kanceláriách majú otvorené dvere, na chodbe
riešia pracovné problémy a spoločenské záležitosti. Svedkyňa uviedla, že téma zverejneného článku
rezonovala na chodbe aj niekoľko týždňov, žalobcu sa článok veľmi dotkol, veľmi skoro sa rozhodol
brániť sa žalobou, čo sa medzi sudcami stretlo s pochopením, nakoľko okrem svojej cti mal žalobca

v súdnom spore brániť aj stavovskú česť. Svedkyňa vypovedala, že po prečítaní článku jej v pamäti
zostal najmä jeho titulok, niečo ako „Zločinci v talároch“, nie je si istá, či na konci bol aj otáznik,
každopádne ten článok zanechal dojem, ako keby tam otáznik nebol. Žalobca sa cítil byť článkom
dotknutý, čo svedkyňa i kolegovia v práci chápali. Svedkyňa podotkla, že aj jej by sa to dotklo, takéto
nepodložené, veľmi znevažujúce označenie, najmä z profesionálneho hľadiska, nakoľko dôveryhodnosť

sudcu je viazaná na jeho morálny kredit a preto na zverejnenie takéhoto závažného obvinenia by malo
byť dostatočne veľa podkladov. Článok sa týkal rozhodovacej činnosti žalobcu v bývalom režime, ktorý
bol vtedy funkčne mladý sudca. Podľa názoru svedkyne, nie sudcovia tvoria režim, režim tvoria občania,
ak režim stratí legitimitu, príde k jeho zmene, čo sa aj stalo v roku 1989. Svedkyni nepríde opodstatnené
súdiť niekoho na základe jeho činnosti v súlade so zákonom a hodnotiť ho takto difamujúcim spôsobom,

ako v danom prípade. Podľa svedkyne bol zverejnený článok spôsobilý veľmi radikálne znížiť rešpekt
žalobcu, ako trestného sudcu, ak by si nejaký obžalovaný prečítal tento článok. Svedkyňa uviedla, že
v článku boli spomínané medzinárodné zmluvy a autor článku si mohol podľa nej dať tú prácu a zistiť,
čím bol sudca v danej dobe viazaný. Podotkla, že sudcovia v bývalom režime boli viazaní zákonmi,
tak znel aj sľub sudcu, to, že sú viazaní aj medzinárodnými zmluvami sa dostalo až do Ústavy SR z

roku 1992. Svedkyňa vypovedala, že takto zjednodušene odsúdiť niekoho za plnenie si povinností jej
nepríde primerané. Svedkyňa uviedla, že má vedomosť o tom, že Ústav pamäti národa zverejnil zoznam
nositeľov perzekúcií, ktorí súdili podľa § 109 Trestného zákona, nakoľko to bolo v článku spomenuté.

38. Svedok F. X. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, so žalobcom bol dakedy v bližšom vzťahu,

teraz už nie. Niekedy sa so žalobcom svedok stretával častejšie, po tom, čo si prečítal článok v novinách,
sa spolu nestretávajú. V článku bolo popísané ako kedysi žalobca súdil ľudí, tak sa ho s manželkou
na to spýtali, na čo im žalobca povedal, že to nie je pravda, že to tak nie je a že bude chcieť, aby
sa to vysvetlilo. Vzhľadom na zamestnanie svedka a jeho manželky na ministerstve vnútra, sa svedok
spoločne s manželkou zhodli na tom, že takáto popularita žalobcu nerobí dobrú krv a s takýmito ľuďmi

by sa nemali stretávať. Preto vzájomné vzťahy so žalobcom obmedzili na minimum a prestali sa s ním
stretávať. Žalobca im neskôr oznámil, že celú vec dal na súd, kedy bude súd a že na súde by mala vyjsť
najavo pravda o tom, že to, čo bolo v článku napísané, nie je pravda. Svedok uviedol, že so žalobcom
sa poznali dlho, navštevovali sa aj s rodinami. Po vyjdení článku sa so žalobcom stretli len v súvislosti stým, že im žalobca oznámil, že bude súdne pojednávanie. Svedok uviedol, že nemá vedomosť o tom, že
Ústav pamäti národa zverejnil zoznam nositeľov perzekúcií, ktorí súdili podľa § 109 Trestného zákona.

39. Svedkyňa W. X. vypovedala, že zo strán sporu pozná žalobcu, voľakedy boli veľmi dobrí priatelia.
Od momentu, keď si v novinách Plus 7 dní prečítala článok s názvom „Zločinci v talároch?“, kde bolo
uvedené meno pána W. ako jedného z tých zločincov, vzťahy prerušili. Podľa uvedeného článku mal
žalobca v minulosti súdiť ľudí, ktorí mali prechádzať cez hranice a bol označený ako zločinec. Vzhľadom
k tomu, že svedkyňa je štátny zamestnanec mala za to, že sa nemôže stretávať so zločincami. Uviedla,

že spoločne s manželom žalobcovi napísali dopis, kde upravili ich vzťahy tak, že sa prestali kontaktovať.
Svedkyňa uviedla, že pracuje ako vyšetrovateľka policajného zboru. V čase vyjdenia článku svedkyňa
menila miesto a zľakla sa, že nedostane bezpečnostnú previerku, pretože sa stretáva s ľuďmi, ktorých
médiá označili za zločincov. Svedkyňa uviedla, že si uvedomuje, že jedine súd môže niekoho vyhlásiť za
zločinca, keď ho uzná vinným a nestačí preto len označenie človeka za zločinca v médiách, poukázala
však na to, že podľa toho, ako bol článok napísaný, k tomu bolo veľmi blízko. Svedkyňa ďalej uviedla,

že to, čo sa stalo v 80. rokoch minulého storočia nevieme ovplyvniť, taký bol zákon a myslí si, že ľudia,
ktorí robia podľa zákona, robia podľa zákona. So žalobcom sa pozná cca 20-21 rokov a navštevovali
sa aj niekoľkokrát do mesiaca. Po vyjdení článku ochabli všetky vzťahy, vrátane celých rodín. Svedkyňa
uviedla, že nemá vedomosť o tom, že Ústav pamäti národa zverejnil zoznam nositeľov perzekúcií, ktorí
súdili podľa § 109 Trestného zákona.

40. Svedok F. T. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, má s ním kolegiálny vzťah. Svedok
uviedol, že od roku 2003 pôsobí na Okresnej prokuratúre Bratislava V. So žalobcom sa zoznámil najskôr
kolegiálne, bral ho ako veľmi žoviálneho, srdečného človeka. Neskôr, keď sa svedok stal prokurátorom,
prichádzal so žalobcom dennodenne do kontaktu buď na báze pojednávaní alebo výjazdových služieb.

Neskôr sa spolu začali stretávať aj nad rámec pracovného času, hrávali spolu futbal a pod. Pred dvoma
alebo troma rokmi svedok zaregistroval v časopise Plus 7 dní článok „Zločinci v talároch“, kde sa vyskytlo
aj meno JUDr. W.. Tento článok v ňom evokoval niečo také, že JUDr. W. sa nejakým spôsobom na
bývalom režime podieľal. Aj sa ho na to svedok spýtal, ale žalobca mu to nevedel nejakým spôsobom
vysvetliť. Odvtedy vzťah svedka k žalobcovi prestal byť taký srdečný, nazval by ho odťažitý a ochladnutý.

Dokonca, keď s ním mal mať nejaké služby, tak si ich s kolegami vtedy vymenil, nechcel to s ním riešiť,
nemal chuť sa s ním o tom baviť a odvtedy s ním na nijakom mimopracovnom stretnutí ani nebol.
Vzťah svedka a žalobcu sa stal zase len kolegiálny. Svedkovi to nebolo zo strany žalobcu doteraz nijak
vysvetlené, v čom mala spočívať jeho práca pre režim. Svedok uviedol, že ho to zasiahlo, určite mu to
vadí, keď to má nevysvetlené.

41. Svedok E. O. vypovedal, že strany sporu nepozná. ÚPN zverejnil podľa zákona na svojej webovej
stránke zoznam 13 tisíc odsúdených občanov podľa § 109 a § 110 Trestného zákona, ktorého súčasťou
boli mená obvinených občanov, výšky trestov, ale aj zoznam vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí
s podieľali na vyšetrovaní týchto osôb, resp. na stanovovaní trestov za tieto trestné činy, pričom ÚPN

uvádzal, že ukladanie týchto trestov bolo v rozpore s medzinárodnými dohodami. Svedok poukázal na
to, že ako predseda Správnej rady ÚPN, bol zodpovedný za plnenie úloh ÚPN v zmysle plánu činnosti
vydávaného každý rok. Motiváciou pre zverejnenie tohto zoznamu bolo to, že do plánu činnosti ÚPN
na rok 2017, bol zahrnutý aj projekt „odsúdení podľa § 109 a nositelia súdnych perzekúcií v rokoch
1977-1989“,naktoromužniekoľkorokovpracovalapracovníčkaÚPNB.F..Úlohousvedkabolozverejniť

a sprístupniť výsledky práce ÚPN verejnosti a to na základe § 8 zákona č. 553/2002 Z. z. Krátko pred
zverejnenímtohtozoznamu,sipracovníciÚPNnaštátnejhranicivPetržalkepripomenulismutnéudalosti
a osud nemeckého študenta, ktorého pri pokuse o útek za slobodou roztrhala na hraniciach svorka psov
pohraničnej stráže. V tejto súvislosti následne vyzvali osoby zodpovedné za túto tragédiu, aby sa verejne
ospravedlnili, avšak nestalo sa tak, nakoľko mnohí z tých, ktorí sa podieľali na zločinoch bývalého režimu

sa bránili tým, že iba postupovali v súlade s vtedy platnými zákonmi. Svedok uviedol, že na základe
zachovaných dokumentov vie, že takéto interné zákony boli v rozpore s medzinárodnými dohovormi. Asi
mesiac pred zverejnením zoznamu, dal svedok pri pamätníku nemeckého študenta verejný prísľub, že
ÚPNpostupnezverejnímenávšetkýchobčanov,ktoríboliprenedovolenéprekročeniehraniceodsúdení.
Svedok poukázal na to, že úlohou ÚPN je vyrovnať sa s obdobím neslobody tak, aby sa zločiny z

minulosti už nemohli opakovať. Svedok uviedol, že zverejnenie a sprístupnenie týchto dokumentov
opieral o niekoľko zákonov, či iných dokumentov: zákon č. 553/2002 Z. z., zákon o nemorálnosti a
protiprávnosti komunistického režimu, rezolúcia Rady Európy z 26.6.1996, ministerská konferencia o
vyrovnaní sa s minulosťou z roku 2015, vyhlásenie ministrov spravodlivosti členských krajín EÚ z roku2015. Svedok uviedol, že ak by nedochádzalo k vyrovnaniu sa s minulosťou, tak potom dochádza k
traumatickým prejavom na strane poškodených a k tomu, že tí, ktorí sa podieľali na prenasledovaní,
majú stále pocit akejsi prezumpcie neviny. Svedok uviedol, že pokiaľ autor F. L. vo svojom článku

citoval vyjadrenie svedka, že podľa ÚPN bolo odsudzovanie páchateľov trestných činov podľa § 109
Trestného zákona nielen amorálne, ale aj protiprávne, vychádzal svedok pri tomto svojom vyjadrení z
toho, že osoby, ktoré boli odsúdené podľa § 109 Trestného zákona, boli neskôr rehabilitované, teda ich
odsúdenie nebolo v poriadku. Ďalej svoje vyjadrenie svedok oprel aj o ustanovenia medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, ktorý na konferencii v Helsinkách v roku 1975 podpísal

prezident ČSSR Gustáv Husák. Tento dokument ratifikovalo federálne zhromaždenia a po zverejnení
v zbierke zákonov, vstúpil do platnosti v októbri v roku 1976. Medzinárodné záväzky štátu sa však v
praxi nerealizovali a zostali len na papieri, čo viedlo aj k vzniku Charty 77, ktorá pravidelne poukazovala
na nedodržiavanie ľudských práv v ČSSR. Vyjadrenie svedka o protiprávnosti takisto vychádzalo z
stanovení zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu. Svedok uviedol, že nevie ako
konkrétne žalobca v prípade Evy O. pri rozhodovaní 3-členného senátu hlasoval, pričom poukázal na to,

že úlohou ÚPN je sprístupniť prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní a nezaoberá
sa tým, ako konkrétny predseda senátu pri rozhodovaní hlasoval.

42. Svedkyňa B. F. vypovedala, že strany sporu nepozná. Je pracovníčkou ÚPN od jeho vzniku, t.
j. od roku 2003. Už za Jána Langoša sa zadávali prvé projekty hlavných úloh ÚPN, pričom jedným

z týchto projektov bolo aj zverejnenie tých, ktorí prechádzali cez hranicu a ktorí ich postihovali. Cez
zvodky pohraničnej stráže sa pracovníci ÚPN dostali k vyšetrovacím spisom týkajúcich sa § 109 a § 110
Trestného zákona. Niekoľko rokov im trvalo spracovanie týchto spisov, pričom v roku 2016 zverejnili 12
000 záznamov, a to len za Bratislavský kraj. Svedkyňa poukázala na to, že odsúdenie občana, ktorý
opustil republiku podľa § 109 Trestného zákona, bolo podkladom pre perzekúciu členov jeho rodiny,

ktorí v ČSSR zostali, nakoľko záznam o tom, že ich príbuzný bol odsúdený podľa § 109 Trestného
zákona, sa uvádzal v kádrových posudkoch členov rodiny a títo sa tak nemohli dostať na vyššie pozície.
Na osvetlenie toho, prečo ÚPN spracoval záznamy od roku 1977 svedkyňa uviedla, že tak rozhodlo
vedenie ÚPN, nakoľko v roku 1975 podpísal prezident ČSSR Gustáv Husák medzinárodný pakt, kde
bolo uvedené, že každý občan môže svoju krajinu slobodne opustiť a taktiež sa do nej vrátiť. V roku 1976

túto medzinárodnú dohodu schválilo federálne zhromaždenie v Prahe a po zverejnení v zbierke zákonov
mala silu zákona. Napriek tomu všetkému sa súdilo ďalej, ako keby táto medzinárodná dohoda nebola
prijatá, sudcovia fungovali ďalej a tvárili sa, že nič sa nedeje. Zákon sa teda nedodržiaval. Svedkyňa
poukázala na to, že úlohou ÚPN bolo z predmetných vyšetrovacích spisov zverejniť mená všetkých
vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa podieľali na tomto nespravodlivom systéme. Svedkyňa

ďalej uviedla, že súčasťou vyšetrovacích spisov, z ktorých ÚPN vychádzal, je aj rozsudok, avšak ich
súčasťou nie je zápisnica o hlasovaní členov senátu.

43. Svedok F. L. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalovaného, v minulosti bol jeho zamestnancom,
v súčasnosti s ním spolupracuje ako autor. Svedok uviedol, že k napísaniu svojho článku pristúpil po

tom, ako bádatelia a historici ÚPN skompletizovali zoznam ľudí, zodpovedných za perzekúcie podľa §
109 Trestného zákona, nakoľko to bolo niečo nové, a táto téma sa mu zdala zaujímavá. Následne sa
svedok zúčastnil aj na tlačovej konferencií organizovanej ÚPN a začal bádať aj sám. Svedok vypovedal,
že sám vybádal aj to, že história nie je stále uzavretá, nakoľko z konkrétnych prípadov vyplýva, že na
jednej strane boli obete a na druhej strane boli páchatelia, pričom pokiaľ je legislatívne dané, že bývalý

režim bol zločinný, tak niekto tie zločiny musel páchať. Svedka zaujalo to, že na týchto perzekúciách sa
podieľali príslušníci ministerstva vnútra, prokurátori a sudcovia, preto sa ich následne snažil stotožniť.
Prokuratúramuposkytlazoznamaktívnychprokurátorov,prisudcochmuselosloviťhovorcovsúdov.Keď
mal jednotlivé prípady, oslovil zúčastnených a skončil pri oslovení vtedajšej ministerky Lucie Žitňanskej.
Oslovovanie dotknutých prokurátorov a sudcov realizoval pre novinára jediným možným spôsobom a

to prostredníctvom hovorcu. Cez pána Adamčiaka zaslal dotknutým sudcom otázky, od neho dostal ich
vyjadrenia, ktoré zapracoval do článku. Svedok uviedol, že sa mu nepodarilo osloviť obete, pretože
niektoré už nežijú, alebo sú nedostupné. Zo strany žalobcu bolo v jeho vyjadrení uvedené, že sa k
položeným otázkam nebude vyjadrovať a že sa neskôr podieľal na rehabilitáciách týchto osôb, ktoré
vyjadrenie žalobcu však svedok pre potreby článku považoval za irelevantné, nakoľko sa v článku

nevenoval rehabilitáciám osôb odsúdených podľa § 109 Trestného zákona. Svedok ďalej vypovedal,
že on sám je autorom celého textu článku vrátane titulku „Zločinci v talároch?“ ako aj podtitulku „Za
komunizmu súdili za úteky na Západ, dodnes pôsobia ako prokurátori a sudcovia.“ dokonca si sám
vyberal i fotografie k článku. Jeho text, ktorý dodal žalovanému, neposudzoval editor, či redakčná rada,bol iba predmetom korekcie jazykovej redaktorky. Svedok uviedol, že k napísaniu titulku „Zločinci v
talároch?“ ho viedlo to, že publicistika považuje totalitné režimy za zločinné a on si myslí, že zločinné
režimy musia mať aj svojich páchateľov. Titulok je veľmi expresívny, no svedok poukázal na to, že článok

nebol uverejnený v odbornom časopise, ale naopak v časopise, ktorý sa považuje za mainstreamový,
najpodstatnejší je v ňom ten otáznik, ten dôraz na to klásť otázky o veciach, o ktorých sa dovtedy
nehovorilo.

44. Svedkyňa H. D. vypovedala, že zo strán sporu pozná žalobcu, je to jej otec, žalovaného pozná tiež,

avšak s ním nie je v žiadnom bližšom vzťahu. Svedkyňa vypovedala, že si prečítala to, čo sa napísalo o
jej otcovi a hneď mu telefonovala, aby jej povedal, či je pravda to, čo sa o ňom píše, keďže sa o ňom píše,
že je zločinec, že sa podieľal na vraždách a na činoch proti ľudskosti. Žalobca jej to vtedy vysvetľoval tak,
že to tak celé nebolo a že vtedy bol taký režim. Svedkyňa uviedla, že spolu s manželom pracujú v jednej
firme, pričom krátko po zverejnení článku jej manžel povedal, že jeho kolegovia si predmetný článok
prečítali, prišli za ním a pýtali sa ho, či videl, čo sa píše o jeho svokrovi. Svedkyňa uviedla, že má päť

najbližších kamarátok, ktoré boli aj na jej svadbe, aj neskôr na posedení so žalobcom pri káve, pričom
teraz ju tieto kamarátky berú a ako dcéru zločinca. Svedkyňa uviedla, že odjakživa mala so žalobcom
dobrý vzťah. Uverejnenie článku, následná komunikácia s manželom a s kolegami v práci vyvolalo vo
svedkyni ten dojem, že jej žalobca niečo zatajil, že ju tých 30 rokov klamal a že nebol až taký super, ako
si myslela. Svedkyňu to ranilo, nakoľko má špecifický vzťah k ľudským právam ako aj k zločinom proti

ľudskosti. Svedkyňa vypovedala, že v spoločnosti, kde spolu s manželom pracujú, je zamestnaných cca
200 ľudí, v tejto spoločnosti pracovala už aj za slobodna a poznali ju v práci aj pod jej dievčenským
priezviskom. Spolupracovníci vedeli o tom, že jej otec pracuje ako sudca v Petržalke, po uverejnení
predmetného článku za ňou chodili, pýtali sa, či ide o jej otca, následne si robili posmešky, ktoré si vo
vzťahu k nej a k jej manželovi robia dodnes. Svedkyňa si pamätala, že v predmetnom článku bolo vo

vzťahu k žalobcovi konkrétne napísané, niečo také, že odsúdil nejakého pána, že stále vykonáva svoju
funkciu, že by svoju funkciu vykonávať nemal a že vlastne všetci sú zločinci a patria do väzenia. Keď sa
neskôr pýtala otca, či je pravda, že takúto osobu odsúdil, povedal jej, že áno. Svedkyňa poukázala na
to, že predmetný článok je obšírnejší a nemožno z neho vyňať len skutočnosti, týkajúce sa konkrétne
žalobcu. V nadpise článku bol titulok „Zločinci v talároch?“, v obsahu článku bol spomenutý jej otec,

preto človek, ktorý sa nezaoberá právom, si to musí laicky vysvetliť tak, ako si to vysvetlila ona a jej
kolegovia, pričom na ňu to zanechalo negatívny dojem.

45. Svedok P. D. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, je to jeho svokor. O článku sa svedok
dozvedel tak, že za ním v rámci porady prišli kolegovia, ukázali mu ho a spýtali sa ho niečo v tom

zmysle „Toto je tvoj slávny svokor, sudca z Petržalky ?“ Odvtedy neprejde jediná porada, na ktorej keď
svedok povie svoj vlastný názor, tak je kolegami osočovaný a zahriaknutý asi v tom zmysle, že nemá
čo hovoriť a má byť ticho, nakoľko má v rodine zločinca. Po uverejnení článku svedkovi telefonovala
jeho starí rodičia, ktorí si predmetný článok prečítali. Hoci starí rodičia svedka mali s jeho svokrom
do uverejnenia predmetného článku dobré vzťahy, po jeho uverejnení zostali zhrození z toho, ako sa

svedok mohol priženiť do takej rodiny. Svedok ďalej uviedol, že jeho vzťahy so žalobcom boli vždy
veľmi dobré, po tom, ako svedkovi zomrel jeho otec, považoval žalobcu za svojho druhého otca. Po
prečítaní článku tento vzbudil u svedka pocit veľkej zrady, svedok bol veľmi sklamaný z toho, čo si
prečítal, vzhľadom k tomu, že článok bol uverejnený v mienkotvornom časopise, obsahu článku uveril,
aktuálne však nevie, čomu má veriť. Svedok si spomenul, že v predmetnom článku bolo vo vzťahu k

žalobcovi konkrétne napísané to, že vyniesol rozsudok na nejakú pani, ktorá odcestovala. So žalobcom
sa o tomto konkrétnom prípade nerozprával. Svedok si článok prečítal a povedal si, že to asi bude
pravda. Svedok uviedol, že v spoločnosti, v ktorej pracuje, je zamestnaných cca 200 ľudí, pričom na
poradách sa zúčastňuje cca 20 ľudí.

46. Svedok P. F. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, je s ním v priateľskom vzťahu už viac
ako 21 rokov, žalovaného nepozná. Svedok vypovedal, že čítal článok v časopise Plus 7 dní, myslí
si, že v období minulého režimu bola určitá doba, ktorá vyžadovala od ľudí v ich funkciách to, aby
dodržovali vtedy platné zákony. Ako to bolo publikované, tak niektorí ľudia z okruhu žalobcu boli aj
zaskočení, niektorí s ním prerušili kontakt. Bolo to prekvapivé pre všetkých a každý si o tom robil svoj

názor, ktorý uznal za vhodný. Svedkov názor je taký, že keď nad tým určitý čas rozmýšľal si ako vrstovník
žalobcu myslí, že kedysi platili určité zákony, dnes možno platia iné zákony, avšak každý občan je
povinný platné zákony dodržiavať. Svedok vypovedal, že o článku sa dozvedel v ich krčmičke, kde sa
stretáva societa od robotníka až po profesora. Ostatní ľudia v krčme sa ho pýtali, či už ten článok čítal.Svedok po prečítaní článku dospel ohľadom jeho vzťahu k žalobcovi najskôr k takému rozpačitému
záveru,žalobcavjehoočiachurčitýmspôsobomklesol,avšaknáslednesisvedoksvojnázorprehodnotil,
uvedomil si, že žalobca bol vlastne povinný dodržiavať vtedajšie platné zákony a neskôr sa jeho vzťahy

so žalobcom dostali na predchádzajúcu úroveň a to aj vzhľadom k ich dlhoročnému priateľstvu. Ľudia,
ktorí sa so svedkom aj so žalobcom v ich krčme stretávali žalobcu poznali, ich vzťahy s ním boli
pred publikovaním predmetného článku výborné, avšak po jeho publikovaní s niektorí ľudia od žalobcu
dištancovali, pričom prevládali tí vzdelanejší. Svedok uviedol, že nemá vedomosť o tom, že Ústav pamäti
národa zverejnil zoznam nositeľov perzekúcií, ktorí súdili podľa § 109 Trestného zákona. Spomína si

však, že v predmetnom článku boli menovite spomínaní aj nejakí sudcovia z Najvyššieho súdu SR a
bol tam spomenutý aj žalobca. Svedok uviedol, že má dobrú audiovizuálnu pamäť a preto si celkom
presne pamätá, čo bolo v predmetnom článku konkrétne vo vzťahu k žalobcovi napísané, konkrétne to
bola jedna veta na Okresnom súde Bratislava V pôsobí Dr. W., ktorý v neprítomnosti odsúdil nejakú pani
za pokus o útek. Bavili sa neskôr spolu so žalobcom o tom, že to je pravda. Svedok nevedel uviesť, či
žalobca nejako autorizoval predmetný článok.

47. Svedok U. U. vypovedal, že zo strán sporu pozná žalobcu, pozná ho ako svojho dlhoročného
zákazníka už 26 rokov, v bližšom vzťahu však s ním nie je, žalovaného nepozná. Od revolúcie v roku
1989 svedok prevádzkuje reštauráciu „U Jozefa“, kde sa na horných Kramároch stretávajú ľudia zo
širokého okolia a väčšinou tam debatujú starí páni - dôchodcovia, rovnako ako v každej inej krčme, či u

holiča, predebatujú všetko, kde čo sa šustne. Preberali aj predmetný článok a od pána Romana začali
zákazníci nejako bočiť, asi stratili dôveru. Svedok vypovedal, že žalobca je podľa jeho názoru jeden
slušný človek. O článku sa svedok dozvedel tak, že v jeho zariadení odoberá dennú tlač i časopisy. Po
prečítaní predmetného článku si to svedok vyhodnotil pre seba dobre, lebo neveril tomu, že by žalobca
páchal nejakú inú, zlú činnosť, než tú, ktorú mal robiť, vtedy bola taká doba. Z ostatných zákazníkov si to

niektorí vyhodnotili s úsmevom a niektorí aj tak, že si nesadli k ich stolu so žalobcom, keď si spolu dávali
kávu. Svedok uviedol, že mal ten pocit, že niektorí zo zákazníkov ako by sa hnevali na žalobcu za to, že
mal robiť nejakú zlú činnosť. Novší zákazníci žalobcu nepoznajú, zo starších zákazníkov v súčasnosti
niektorí nemajú problém si sadnúť k stolu so žalobcom, niektorí si však sadnú radšej k inému stolu, čo si
svedok vyhodnocuje tak, že ide o ľudí, ktorých dôveru žalobca stratil. Žalobcu svedok vždy poznal ako

normálneho, slušného človeka, ktorý si dá kávu a kofolu. Svedok ďalej uviedol, že predmetný článok on
len tak prebehol očami a neskôr počúval, čo si medzi sebou zákazníci hovorili, pamätá si, že o žalobcovi
tam hovorili, že žalobca prenasledoval a odsudzoval nejakých ľudí, ktorí utekali za hranice. Poukázal
však na to, že so žalobcom sa o jeho práci nikdy nerozprával.

48. Žalobca sa v posudzovanom spore domáha ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch titulom porušenia jeho práva na ochranu osobnosti, ku ktorému malo dôjsť publikovaním
článku s titulkom „Zločinci v talároch?“ v tlačenom i internetovom vydaní týždenníka Plus 7 dní.

49.Každáfyzickáosobamásubjektívneosobnostnépráva,ktoréjejumožňujúpodľasvojejvôlenakladať

so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným
právnym postavením vo svojom osobnom a majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie
a slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník chráni fyzické osoby pred neoprávnenými
zásahmi do ich práva na ochranu osobnosti, pričom chráni najmä život a zdravie, občiansku česť a
ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Občianskeho

zákonníka). Za týmto účelom priznáva fyzickým osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa
primerané zadosťučinenie nezdalo dostačujúce, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Právna úprava ochrany osobnosti v § 11 a

nasl. Občianskeho zákonníka má ústavnoprávny základ vychádzajúci z článku 19 Ústavy SR, ktorý je
zaradený medzi základné ľudské práva a slobody.

50. Publikovaním žalobcom vytýkaného článku žalovaný ako vydavateľ tlačového, resp. i elektronického
média realizoval svoje právo na slobodu prejavu garantované rovnako Ústavou SR, konkrétne jej

článkom 26. Tomuto ústavnému právu zodpovedá právo na slobodu prejavu tak, ako je ustanovené
článkom 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Sloboda prejavu je v demokratickej spoločnosti
jednou z najdôležitejších hodnôt, o ktorej je úplne odôvodnené povedať, že jej existencia je jedným zo
základných rozdielov medzi demokratickým a právnym štátom a nedemokratickým totalitným policajnýmštátom. Privilegované postavenie ako nositelia slobody prejavu majú novinári, resp. médiá, ktoré sú i
Európskym súdom pre ľudské práva označení ako verejný strážny pes (rozsudok Thorgeir Thorgeirson
proti Islandu z 25. júna 1992, séria A, č. 239), a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu

(Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok Bladet Troms
a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť
poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má
právo takéto informácie dostať. Novinárom je pri ich činnosti tiež umožnené používať určitú mieru
preháňania a provokácie (rozsudok Perna v. Taliansko z 25. júla 2001).

51.Vyššiešpecifikovanéprávanaochranuosobnostianasloboduprejavuniesúabsolútneasúčasnesú
z hľadiska právnej sily predpisov, ktoré ich ustanovujú rovnocenné, preto pri ich vzájomnom konflikte, ku
ktorému nevyhnutne musí v niektorých prípadoch dochádzať, je potrebné s ohľadom na všetky okolnosti
veci zvážiť, ktorému právu poskytnúť ochranu a uprednostniť ho, a ktoré naopak musí ustúpiť. Právo na
slobodu prejavu je limitované priamo ustanovením článku 10 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských

právach, ktorý ustanovuje, že výkon týchto slobôd [t.j. práv vyplývajúcich zo slobody prejavu], pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom
alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku

dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. V našich podmienkach
najmä judikatúrou ESĽP a ústavného súdu boli postupne stanovené i hranice práva na ochranu
osobnosti, za ktorými toto právo musí ustúpiť dôležitejšiemu záujmu verejnosti na informácie o osobách
a veciach verejného záujmu. Toto právo verejnosti na informácie je najčastejšie uspokojované práve
činnosťou novinárov.

52. Článok uverejnený v týždenníku Plus 7 dní s titulkom „Zločinci v talároch?“, pre ktorý sa žalobca
domáha zadosťučinenia, je obsahovo zameraný na rozhodovaciu činnosť doteraz vo svojej funkcii
činnýchsudcov,ktorímedzirokmi1977a1989odsúdiliobčanovzatrestnýčinOpustenierepublikypodľa
§ 109 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.1.1990 (ďalej len ako § 109 Trestného

zákona) a to v kontexte skutočnosti, že v danom čase bola ČSSR viazaná Medzinárodným paktom o
občianskych a politických právach z roku 1966, ktorý pre ČSSR nadobudol platnosť v roku 1976 a ktorý
v článku 12 ods. 2 garantoval univerzálne ľudské právo slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju
vlastnú. Samotná téma článku je bez akýchkoľvek pochybností témou verejného záujmu, nakoľko ide o
činnosť štátnych orgánov, navyše o činnosť takú, ktorá bola vykonávaná v období neslobody a ktorá sa

závažným spôsobom dotýkala ľudských práv a slobôd. Predmetný článok možno síce vnímať v širšom
zmysle aj ako kritiku súdnictva, no primárne je zameraný na kritiku konkrétnych sudcov rozhodujúcich
podľa § 109 Trestného zákona, ktorých mená zverejnil ÚPN, pričom niektorých z týchto sudcov vrátane
žalobcu článok i priamo menuje.

53. Sudcovia a ich rozhodovacia činnosť prirodzene môžu vzbudzovať i vzbudzujú záujem verejnosti
a môžu byť i predmetom primeranej kritiky. ESĽP považuje sudcov za špecifickú skupinu verejných
činiteľov. Vo všeobecnosti sú ako osoby verejne činné vystavení širším hraniciam kritiky oproti tzv.
súkromným osobám, určité špecifiká sudcovskej profesie ich však odlišujú od politikov. Hoci u štátnych
zamestnancov (vrátane sudcov) sú medze prijateľnej kritiky stanovené širšie ako u bežných občanov

(súkromných osôb), nevzťahuje sa na nich povinnosť strpieť rovnakú mieru kritiky ako v prípade
politikov, keďže štátni zamestnanci sa vedome nevystavujú podrobnému dohľadu nad svojimi skutkami
a správaním rovnako ako politici (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26.
apríla 1995, rozhodnutie ESĽP vo veci Buscemi v. Taliansko zo 16. septembra. 1999, rozhodnutie ESĽP
vo veci Thoma v. Luxembursko z 29. marca 2001, rozhodnutie ESĽP vo veci Wingerter v. Nemecko z

21. marca 2002, rozhodnutie ESĽP vo veci Skałka v. Poľsko z 27. mája 2003). Ústavný súd SR v náleze
sp. zn. II. ÚS 152/08 z 15. decembra 2009 uviedol, že akceptuje trend smerujúci k posúvaniu pozície
sudcov, ktorí stoja kdesi uprostred kontinua medzi politikmi a „bežnými“ občanmi, smerom k politikom. V
zmysle nálezu sp. zn. I. ÚS 408/2010 zo 16. júna 2011 otázkou verejného záujmu je aj činnosť sudcov
a okolnosti súvisiace s výkonom tejto funkcie, pričom sudca ako reprezentant verejnej moci musí byť

uzrozumený s tým, že jeho postup môže byť predmetom kritiky a preto uňho treba predpokladať vyšší
stupeň tolerancie a nadhľadu než napr. u bežných ľudí.54. Na kritiku súdnictva je podľa judikatúry ESĽP potrebné hľadieť skôr ako na súčasť politickej debaty,
pri ktorej sú limity toho, čo je ešte primerané, stanovené širšie (rozhodnutie ESĽP vo veci Kobenter
a Standard Verlags Gmbh v. Rakúsko z 2. novembra 2006 a rozhodnutie ESĽP vo veci Ormanni v.

Taliansko zo 17. júla 2007). ESĽP ale vo svojej judikatúre rozlišuje medzi kritikou jednotlivých sudcov,
kde je rozsah prípustnej kritiky menší a kritikou súdov alebo celej justície, kde je rozsah prípustnej kritiky
väčší. Dokonca vyslovil, že je potrebné rozlišovať medzi kritikou a urážkou sudcu, resp. súdu, pričom
ak jediným cieľom akejkoľvek formy prejavu je uraziť súd alebo členov súdu, nemala by vhodná sankcia
znamenať porušenie článku 10 Dohovoru (rozhodnutie ESĽP vo veci Kinces v. Maďarsko z 27. januára

2015). Obdobne aj ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 472/2012 z 10. januára 2013 konštatoval, že
miera prípustnosti kritiky konkrétneho sudcu je menšia ako miera prípustnosti kritiky súdov, prípadne
celej justície.

55. Obsah práva na slobodu prejavu treba vykladať tak, že nepochybne zahŕňa právo zverejňovať a šíriť
informácie o sudcoch týkajúce sa ich rozhodovacej činnosti. V prípade trestných sudcov zverejnenie

samotnej informácie, že určitý sudca odsúdil páchateľa (či už individualizovaného alebo nie) za určitý
trestný čin, nemôže za žiadnych okolností predstavovať neoprávnený zásah do práva na ochranu
osobnosti sudcu. Rovnako nevybočuje z medzí práva na slobodu prejavu podrobenia rozhodnutia
(rozhodovacej činnosti) sudcu oprávnenej kritike. V tomto prípade však už treba, ako pri každej kritike,
rozlišovať, či ide o kritiku prípustnú alebo o kritiku zakladajúcu neoprávnený zásah do osobnostných

práv jej adresáta.

56. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
261/06 z 13. decembra 2007, podľa ktorého obzvlášť pre kritickú diskusiu o súdnych rozhodnutiach,
nezávisleodštátu,vktoromprebieha,pritomplatí,žebymalabyťvecná,podloženáodbornýmiprávnymi

argumentmi, nie osobná, emotívna či expresívna, prekračujúca medze všeobecne uznávaných pravidiel
slušnosti. Ústavný súd pritom v tejto súvislosti už v minulosti upozornil, že pri prekročení dovolených
limitov prípustnej kritiky by táto mohla negatívne vplývať aj na prijímanie všetkých (mnohých) rozhodnutí
súdov očami širšej, nielen dotknutej verejnosti.

57.PosudzovanímoprávnenostikritikysavpočetnýchrozhodnutiachzaoberaliESĽP(napr.rozhodnutie
ESĽP vo veci Barford v. Dánsko z 22. februára 1989, rozhodnutie ESĽP vo veci Prager a Oberschlick v.
Rakúsko z 26. apríla 1995, rozhodnutie ESĽP vo veci De Haes a Gijels v. Belgicko z 24. februára 1997,
rozhodnutie ESĽP vo veci Schöpfer v. Švajčiarsko z 20. mája 1998, rozhodnutie ESĽP vo veci Perna
v. Taliansko z 25. júla 2001, rozhodnutie ESĽP vo veci Nikula v. Fínsko z 21. marca 2002, rozhodnutie

ESĽP vo veci Steur v. Holandsko z 28. októbra 2003, rozhodnutie ESĽP vo veci Veraart v. Holandsko
z 30. novembra 2006), pričom dospel k záveru, že ak sa vychádza z nepravdivých premís, ktorých
výsledkom je znevažujúci hodnotiaci úsudok, je potrebné takúto kritiku kvalifikovať ako neprípustnú.
Z rovnakého dôvodu nie je prípustná ani kritika, ktorá nemá faktografický, skutkový základ. Kritika
by sa mala vyvarovať výlučne všeobecných súdov, ktoré nie sú podporené konkrétnymi argumentmi.

V prípade, keď má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku, môže jeho prípustnosť závisieť
od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný faktický podklad, pretože i hodnotiaci úsudok bez
akéhokoľvek faktického podkladu môže byť prehnaný (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci De Haes a Gijels
v. Belgicko z 24. februára 1997, rozhodnutie ESĽP vo veci Feldek v. Slovenská republika z 12. júla 2001).

58. Súd má za to, že kritika žalobcu v článku uverejnenom žalovaným prekročila vyššie opísané medze
prípustnej kritiky tak ako ich vytýčila judikatúra ESĽP a Ústavného súdu SR a neoprávnene zasiahla
do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Predovšetkým treba uviesť, že žalobcu sa netýka len jedna
veta v článku, v ktorej je priamo menovaný, ale žalobcu (a ďalších sudcov v obdobnom postavení)
sa týka článok ako celok. Na tomto mieste sa žiada spomenúť, že ani predmetná veta výslovne

zmieňujúca žalobcu nie je formulovaná úplne korektne. V článku je konkrétne uvedené: „Na Okresnom
súde Bratislava V súdi U.. H. W., ktorý ešte v roku 1988 - teda rok pred pádom totality - vyniesol dvojročný
trest nad neprítomnou Evou O.,“ pokiaľ je uvedené skutkové tvrdenie správne, ďalej však veta pokračuje:
„ktorá bola vinná za to, že cez Juhosláviu vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo za otcom.“ Táto druhá
časť je nepravdivá, resp. v očiach laickej verejnosti pravdu skresľujúca a zavádzajúca. Eva O. nebola

vinná za to, že vycestovala s dcérou, ktorej sa cnelo za otcom, v tom spočíval nanajvýš tak motív jej
konania, nie samotné konanie - zotrvanie v cudzine bez povolenia (po uplynutí doby povolenia), za ktoré
bola odsúdená.59. Vyššie uvedené nepravdivé skutkové tvrdenie by prirodzene samo osebe nedosahovalo vysokú
intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti, oveľa dôležitejšie je celkové vyznenie článku, ktoré je
výrazne negatívne, neadekvátne expresívne, až škandalizujúce (nielen) voči žalobcovi a to pri absencii

reálneho skutkového základu pre takto intenzívnu kritiku.

60. Pre lepšie pochopenie nasledujúcich úvah súdu je potrebné bližšie vymedziť, akej problematiky sa
týkala kritika obsiahnutá v danom článku. Žalobca, ako aj ďalší sudcovia, ktorí rozhodovali v trestných
veciach do roku 1989, vyhlásili na základe žalôb prokurátorov odsudzujúce rozsudky nad osobami, ktoré

sa dopustil trestného činu Opustenie republiky podľa § 109 Trestného zákona. Predmetné zákonné
ustanovenie kriminalizovalo opustenie územia ČSSR bez povolenia alebo zotrvanie v cudzine bez
povolenia. V kontexte doby by ho niekto možno dokonca označili za politický trestný čin. Vtedajší
zákonodarca zaradil, resp. ponechal toto ustanovenie v Trestnom zákone napriek tomu, že od roku 1976
bola ČSSR viazaná Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach, ktorý, ako už bolo
uvedené, v článku 12 ods. 2 garantoval univerzálne ľudské právo slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu,

aj svoju vlastnú. Bol tu teda jednoznačne prítomný rozpor medzi zákonom a medzinárodnou zmluvou.
Nebolo však v kompetencii súdov tento rozpor riešiť. Ústava ČSSR z roku 1960 neobsahovala na rozdiel
od Ústavy SR z roku 1992 ustanovenie, z ktorého by vyplývala nadradenosť medzinárodných zmlúv o
ľudských právach a slobodách nad zákonmi. Medzinárodné zmluvy vo vtedajšom chápaní zaväzovali
štát iba navonok, ako subjekt medzinárodného práva, a to aj v prípadoch, keď sa týkali ľudských práv

a slobôd. Niekdajšiu ČSSR nemožno označiť za štát, kde vládlo právo v zmysle doktrín Rechtsstaat či
rule of law. Naopak socialistický štát sa neštítil vlastné právo porušovať. Tento charakter ČSSR sa plne
prejavovalajvturiešenejzáležitosti-ustanovení§109Trestnéhozákona,kedyštátpriamschizofrenicky
trestal ľudí za realizáciu ich ľudského práva opustiť krajinu, hoci sa na rešpektovanie tohto práva sám
medzinárodnoprávne zaviazal. Na vyššie uvedených úvahách však prirodzene žiaden sudca do roku

1989 nemohol založiť svoje rozhodnutie. Pre sudcu boli záväzné zákony, tie musel dodržiavať, aj keď
boli v rozpore s medzinárodnou zmluvou. Je nutné tiež dodať, že pri rozhodovaní súdov v trestnom
konaní podľa § 109 Trestného zákona nebol ponechaný sudcovi žiaden priestor na úvahu v otázke viny.
Predmetnéustanovenieboloúplneexaktnéanepripúšťajúceinýakodoslovný,gramatickývýklad.Pokiaľ
z dokazovaním zistených skutkových okolnosti prípadu vyplývalo, že určitá osoba naplnila niektorú zo

skutkových podstát trestného činu Opustenie republiky podľa § 109 Trestného zákona, bolo právnou
povinnosťou sudcu rozhodnúť, že táto osoba je vinná a uložiť jej trest. Práve v prípade opačného
rozhodnutia by sám sudca porušil zákon. Odsudzujúci rozsudok v tomto prípade rozhodne nemožno
označiť za spravodlivý, avšak nielen socialistický, ale i súčasný právny poriadok v určitých prípadoch
sudcovi nedáva možnosť rozhodnúť v súlade s princípom spravodlivosti. Prirodzene až takéto veľké

rozdiely medzi právom a spravodlivosťou by v demokratickom štáte prítomné byť nemali.

61. V civilnom konaní súd prirodzene nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodovania žalobcu v
konkrétnej trestnej veci odsúdenej Evy O., ktorá bola spomenutá v článku. Vyššie uvedené závery sú
len všeobecné a abstraktné, teda pohybujú sa právne teoretickej rovine.

62. Odlišnou značne širšou problematikou je otázka vysporiadania sa spoločnosti s personálnym
obsadením niektorých dôležitých funkcií v štáte, najmä vo vzťahu k funkcionárom v polícií, na
prokuratúre, na súdoch, ale aj v mnohých iných štátnych orgánoch a verejných inštitúciách a v
neposlednom rade i v politike. V niektorých prípadoch dochádzalo k neprerušenej personálnej kontinuite

napozíciáchvovyššieuvedenýchoblastiach,vinýchprípadochsazaseiporevolúciídovysokýchfunkcií
dostali osoby činné za komunistického režimu, resp. pre komunistický režim. Z politických dôvodov sa
po roku 1989 neurobila v personálnych otázkach tzv. očista a doterajší funkcionári neboli automaticky
diskvalifikovaní zo zastávania verejných funkcií po páde totality. Názory spoločnosti na túto skutočnosť
sú prirodzene rozpoltené a v niektorých prípadoch i značne kritické.

63. Samotná existencia trestného činu Opustenie republiky podľa § 109 Trestného zákona je legitímnym
dôvodom na kritiku, avšak na kritiku štátu, prípadne v užšom zmysle zákonodarcu. Sudca bol sám týmto
zákonným ustanovením viazaný a bolo jeho povinnosťou aplikovať ho. Sudcovia a súdy právo aplikujú,
netvoria ho. Na druhej strane sudca alebo akýkoľvek verejný funkcionár musí zniesť kritiku týkajúcu sa

jeho pôsobenia pred rokom 1989. Žalovaný pri svojej obrane argumentoval v podstate aj tým, že otázka,
či mali vo svojich funkciách pokračovať sudcovia, ktorí začali pôsobiť pred rokom 1989, je legitímnym
objektom verejného záujmu. S tým sa nedá nesúhlasiť, avšak v tomto prípade žalobca nebol kritizovaný
za samotnú skutočnosť, že vykonával funkciu i pred rokom 1989, ale bol kritizovaný konkrétne za svojurozhodovaciu činnosť týkajúcu sa aplikácie § 109 Trestného zákona, ktorá, ako bolo uvedené vyššie,
nepredstavovala vecný základ pre kritiku sudcu ako osoby. Kritika sudcu pre nespravodlivé, ale zákonné
rozhodnutie vydané v situácií, keď iné spravodlivejšie rozhodnutie vydať nemohol, je samoúčelná a

bezdôvodne zasahujúca do práva na ochranu osobnosti sudcu. Prirodzene na novinárov nemožno klásť
požiadavku,abyboliexpertmivkaždejoblasti,oktorejpíšu,alentamsidovolilivyniesťkritickýhodnotiaci
úsudok. Preto treba posúdiť, či novinár pri zachovaní bežnej starostlivosti mohol zistiť, že jeho kritika
nemá reálny vecný základ. V tomto prípade jednoznačne žalobcu nemôže ospravedlniť laicita autora
článku v oblasti práva, nakoľko na podstatné okolnosti, pre ktoré nebolo možné žalobcovo rozhodnutie

považovať za nezákonné a už vôbec nie za spáchanie trestného činu, bol autor informovaný niektorými
z dotknutých sudcov (nie je v tejto súvislosti právne významné, že konkrétne žalobca na otázky autora
článku nereagoval) a do istej miery i ďalšími respondentmi, ktorých odpovede v článku priamo citoval.

64. Pre posúdenie existencie a intenzity zásahu žalovaného do práva na ochranu osobnosti žalobcu
nie je podstatný len obsah, ale i forma kritiky - to ako bola kritika prednesená. Ako už bolo uvedené,

autor článku zvolil mimoriadne expresívne výrazové prostriedky, a to ako v slovnej, tak i v obrazovej
forme. Odsudzujúce rozhodnutie vyhlásené žalobcom a spomenuté v článku môže byť vnímané ako
nespravodlivé, azda i ako neetické, ale žiadnym rozumným spôsobom z toho nemožno vyvodiť, že
by išlo o rozhodnutie „zločinné“ a že by žalobca bol zločinec. Netreba osobitne zdôrazňovať, že v
právnom ponímaní je zločincom osoba právoplatne odsúdená za zločin, prípustné by mohlo byť takéto

označenie v rámci bulvárneho novinárskeho jazyka i pre osobu právoplatne odsúdenú za prečin, pričom
žalobca takouto osobou nie je. V širšom (neprávnom) ponímaní býva za zločinca označená nielen osoba
právoplatne odsúdenú, ale i osoba podozrivú zo spáchania trestného činu, čo znova žalobca nespĺňa.
V najširšom možnom ponímaní sa v spoločnosti označenie zločinec používa na označenie osoby veľmi
vážne či hrubo porušujúcej právne normy alebo morálne konvencie spoločnosti. Každým, i právnym

laikom, je však pojem zločinec vnímaný primárne ako osoba, ktorá spáchala trestný čin, a nie je dôvod
tento pojem použitý v článku účelovo zľahčovať a považovať ho za použitý v jeho oveľa jemnejšom
a súčasne zďaleka nie typickom významovom odtienku, keď navyše jeho použitie v tomto jemnejšom
význame nepotvrdil ani samotný autor článku vo svojej svedeckej výpovedi.

65. Pojem „zločinec“ („Zločinci v talároch?“) bol výslovne použitý iba v nadpise článku. Z judikatúry
najvyšších súdnych autorít vyplýva, že titulok môže byť provokatívny, zveličujúci, nápadný, priťahujúci
pozornosť a to vo väčšej miere ako samotný článok a to vzhľadom na jeho úlohu upútať, zaujať čitateľa
a prilákať ho k prečítaniu si samotného článku, ale táto funkcia titulku neospravedlňuje jeho až extrémny
nesúlad s vecným základom článku a to aj na značne znížené štandardy, ktoré sa uplatňujú u médií

bulvárneho typu. Navyše, aj keby súd pripustil, že titulok článku „Zločinci v talároch?“ v tomto prípade len
mimoriadne extrémne provokuje, v duchu titulku sa nesie aj ďalší obsah článku. Ešte v jeho úvode autor
vyslovuje otázku v znení: „Kto bude súdiť tých, čo súdili nevinných?“ Zatiaľ čo titulok článku zakončený
otáznikom ešte aspoň pripúšťal polemiku, či ďalej menovaní sudcovia sú zločinci, táto veta už v sebe
obsahuje autorovu odpoveď, keď implikuje, že zločinci sú a autor sa už len pýta, kto ich bude súdiť.

66. Ďalej v článku za podnadpisom „Paragraf 109“ autor uviedol, že súdna moc sa podieľala na
justičných vraždách, vymyslených obvineniach, vopred stanovených rozsudkoch a perzekúciách za
absurdné zločiny. Za tým nasleduje v internetovej verzii fotka zo súdneho procesu s Miladou Horákovou
(ktorá je prítomná i v tlačenej verzii, aj keď na osobitnej časti strany venovanej fotografiám) s popisom

„Milada Horáková: Nebola zďaleka jedinou obeťou komunistickej justície.“ Následne článok pokračuje
hodnotiacim úsudkom, že taký bol aj paragraf Trestného zákona o takzvanom nedovolenom opustení
republiky. Takáto konštrukcia článku v jednej línii spája justičné vraždy, vykonštruované obvinenia
a vopred stanovené rozsudky charakteristické pre politické procesy v 50. rokoch 20. storočia, s
perzekúciami za absurdné zločiny, kam autor zaradil i trestný čin ním označený ako nedovolené

opustenie republiky (správne Opustenie republiky). Do toho je zakomponovaný spomenutý fotografický
odkaz na verejnosti notoricky známy vykonštruovaný politický „monsterproces“ s Miladou Horákovou, o
ktorom je všeobecne známe, že skončil uložením trestu smrti za trestný čin, ktorý odsúdená nespáchala.
V nasledujúcom odseku je uvedené, že okrem obetí zákona [Trestného zákona, ktorý obsahoval
uvedený trestný čin] zverejnil ÚPN jeho vykonávateľov - 86 vyšetrovateľov, 158 prokurátorov a 228

sudcov. Celá dotknutá stať článku vyznieva ako škandalizácia „vykonávateľov“ ustanovenia § 109
Trestného zákona ich zaradením medzi „vykonávateľov“ justičných vrážd, vymyslených obvinení a
vopred stanovených rozsudkov s akcentom na politický režim 50. rokoch 20. storočia. Postihovanie
osôb za trestný čin Opustenie republiky bolo nepochybne zavrhnutiahodné, nespravodlivé a v rozpores ľudskými právami, ale súčasne nie je odôvodnené relativizovať toto porušovanie ľudských práv
prirovnávaním k justičným vraždám pre vykonštruované trestné činy z 50. rokoch 20. storočia. O tom, že
autor článku nemal ani snahu o vecnú a primeranú kritiku, svedčí aj jeho vysporiadanie sa s vysvetlením

danej problematiky v reakcii sudcov Najvyššieho súdu SR na jeho novinársky dopyt. K tejto reakcii,
ktorú v článku reprodukoval v znení: „Nebola ústavne daná úprava prednosti medzinárodnej zmluvy
pre zákonom… nemožno teda stotožňovať povinnosť sudcu, ktorý bol viazaný zákonom a povinnosť
štátu splniť svoje medzinárodnoprávne záväzky“, autor článku dodal: „Ide teda len o zdrap papiera
a perzekvovaným obetiam sa vlastne nič hrozné nestalo?“ Nič také však ani pri najextenzívnejšom

možnom výklade z reakcie sudcov najvyššieho súdu nie je možné vyčítať. Nijako to nezľahčuje ani
(opätovné) použitie otáznika na konci danej vety. Táto rečnícka otázka predstavuje hodnotiaci úsudok
nemajúci žiaden základ v hodnotených skutočnostiach. Za predmetné vyjadrenie sudcov Najvyššieho
súdu SR konkrétne a vecne popierajúce základnú premisu článku, teda že by sudcovia odsudzujúci
páchateľov trestného činu Opustenie republiky konali protiprávne (či až zločinne), bola autorom článku
daným sudcom bez logického podkladu pripísaná bagatelizácia následkov trestania odsúdených osôb

a toto vyjadrenie tak vlastne bolo použité proti týmto sudcom. Autor článku sa s vytknutým nedostatkom
vecného podkladu pre ním produkovanú kritiku nevyrovnal upravením tejto kritiky tak, aby zodpovedala
existujúcu vecnému základu, ale len pokusom o prekrytie nedostatku jej vecného podkladu. Celkové
spracovanie článku v ňom potom súdu v podstate neumožňuje vidieť iný zmysel ako je škandalizácia
v ňom menovaných sudcov.

67. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v článku sú na viacerých miestach hodnotiace úsudky
autora prezentované formou rečníckych otázok. Skutočnosť, že niektoré z najproblematickejších pasáži
článku sú zakončené otáznikom, použil na svoju obranu i žalovaný. Tvrdil tiež, že účelom článku bolo
prispieť k verejnej diskusii na tému článku. K tomu treba uviesť, že aj rečnícka otázka predstavuje vo

svojej podstate hodnotiaci úsudok. Použitie rečníckej otázky nedáva autorovi takpovediac licenciu na
prednesenie akéhokoľvek hodnotiaceho úsudku, aj takého, ktorý nemá žiaden vecný základ. Použitie
otázky síce môže v určitom kontexte implikovať, že autor pripúšťa pochybnosti o svojom úsudku, v inom
kontexte však rečnícka otázka môže byť len literárny prostriedok na zdynamizovanie textu a pochybnosť
o výpovedi v nej obsiahnutej z nej vyplývať nemusí. Aj v prvom prípade sa však pri kritike prednesenej

takouto formou vyžaduje, aby obsah rečníckej otázky predstavoval aspoň jednu z viacerých možností,
ako vecný základ pre kritiku vykladať či chápať.

68. Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno akceptovať obranu žalovaného, že pojem zločinec bol
použitý iba v expresívnom titulku, nakoľko v kriminalizujúcom tóne sa nesie podstatná časť obsahu

článku a je v ňom tiež bezdôvodne spochybňovaná zákonnosť rozhodovacej činnosti dotknutých sudcov.
Súd poznamenáva, že dokonca ani keby sudca rozhodol v rozpore s právom, táto samotná skutočnosť
neznamená, že spáchal trestný čin. V súdnej praxi je bežné, že dochádza v rámci bežného inštančného
postupu k revízií súdnych rozhodnutí na základe odlišných právnych názorov.

69. Skutočnosť, že článok mal kriminalizovať dotknutých sudcov nakoniec potvrdil i sám jeho autor vo
svojej svedeckej výpovedi, keď konštatoval, že pokiaľ je legislatívne dané, že bývalý režim bol zločinný,
tak niekto tie zločiny musel páchať a tiež že publicistika považuje totalitné režimy za zločinné a on si
myslí, že zločinné režimy musia mať aj svojich páchateľov. Legislatívne deklarovanie, že komunistický
režim bol zločinný, však nemožno zamieňať s vyvodením trestnej zodpovednosti u konkrétnych osôb.

Deklaráciu uvedenú v preambule zákona č. 125/1996 Z. z., podľa ktorej komunistický systém okrem
iného na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a
poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali, treba
vykladať v súlade s § 7 tohto zákona, podľa ktorého zodpovednosť a spoluzodpovednosť na spáchaných
zločinoch je založená na zásade individuálnej zodpovednosti tých, ktorí sa trestných činov dopustili.

Nemožno prijať logickú skratku, na základe ktorej by každá osoba určitým spôsobom činná počas
komunistického režimu bola automaticky považovaná za zločinca. Je úplne legitímne, že verejnosť alebo
jej časť nesúhlasí s tým, že niektorí sudcovia, ktorí boli vo svojich funkciách i pred rokom 1989, v
nich zotrvali aj naďalej, a môžu dokonca spochybňovať morálnu integritu takýchto sudcov, avšak medzi
nemorálnym správaním a zločinom je podstatný pojmový rozdiel. Verejne v médiu s pomerne širokým

okruhom čitateľov, akým týždenník Plus 7 dní nepochybne je, označiť bezdôvodne kohokoľvek, či už
výslovne alebo v zjavných náznakoch za zločinca, predstavuje hrubý zásah do jeho osobnej integrity
a tento zásah je ešte výraznejší u osoby sudcu, pre ktorého je bezúhonnosť základným kvalifikačným
predpokladom na výkon jeho funkcie. Právo osoby, aby nebola bezdôvodne, resp. na vecnom podklade,z ktorého daný záver nemožno vôbec vyvodiť, kriminalizovaná, prevažuje nad právom na slobodu
prejavu.

70. Čo sa týka argumentácie žalobcu v súvislosti s otázkou legality postupu ÚPN, ktorý zostavil a
zverejnil zoznam sudcov (ale i prokurátorov a vyšetrovateľov), ktorí sa podieľali na trestnom stíhaní
osôb, ktoré sa dopustili trestných činov podľa § 109 a § 110 Trestného zákona, v tomto prípade súd
len konštatuje, že žalovaným v tomto konaní nie je štát, resp. ÚPN, preto súd ani prejudiciálne nie
je oprávnený skúmať zákonnosť postupu tohto štátneho orgánu. S uvedeným názorom sa stotožnil aj

samotný žalobca, ktorý na pojednávaní konanom dňa 26.10.2020 sám uviedol, že nehodlá žalovať ÚPN
- teda Slovenskú republiku, z dôvodu, že v prípade jeho úspechu by bola náhrada hradená z prostriedkov
daňových poplatníkov, o čo on záujem nemá.

71. Súd s poukazom na vyššie uvedené vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania v súlade
s názorom odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C.s.p.), že k zásahu

do osobnostných práv žalobcu inkriminovaným článkom došlo, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku
I. tohto rozsudku.

72. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy
existencia závažnej ujmy, samozrejme v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu. Za

závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pri tomto
posudzovaní nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu
v danom mieste a čase v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení vnímala aj každá iná fyzické
osoba.

73. Pokiaľ dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na česť a dôstojnosť, má zásah závažné dôsledky
vtedy, keď ním bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti.
Ide predovšetkým o ujmu, ktorá bola spôsobená na zdravotnom stave tejto osoby, ale aj v tom, či daný
zásah znamenal ujmu v jeho rodinných, alebo spoločenských vzťahoch. V prípade verejne činných

osôb najmä to, či zásah mal za následok vplyv na jeho uplatnenie vo verejnej funkcii. Predovšetkým
je významné, či zásah bol motivovaný iba zlým úmyslom osoby, ktorá do práv zasiahla, alebo bol
zásah motivovaný snahou o poskytnutie informácie, vo veci týkajúcej sa verejného záujmu. Tým sa
sleduje cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej
úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor a v súlade s princípom spravodlivosti

pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať
sa o preskúmateľné konkrétne hľadiská. Maximálna čiastka peňažného zadosťučinenia, ktorú môže
súd priznať (inak by postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 OSP), je ohraničená výškou
navrhovateľom požadovaného peňažného zadosťučinenia, ktorá musí byť zrejmá zo žalobného návrhu

(§ 79 ods. 1 OSP).

74. Ustanovenia § 11 až 13 Občianskeho zákonníka chránia aj ďalšie čiastkové práva fyzickej osoby
- právo na jej česť a dôstojnosť v rozmanitých spoločenských vzťahoch, v rodine, na pracovisku, v
odborných kruhoch. Ak došlo k neoprávnenému zásahu do cti a dôstojnosti fyzickej osoby, ktorý je

objektívne spôsobilý privodiť ujmu (to v prípade zásahov do týchto čiastkových práv znamená mať
difamačné dôsledky), dotknutá osoba môže uplatniť právne prostriedky ochrany.

75. Skutočnosti týkajúce sa kariéry a pôsobenia osôb tzv. verejného záujmu teda aj sudcu môžu byť
považované za vec oprávneného verejného záujmu výlučne len vtedy, pokiaľ je zverejňovanie týchto

skutočnostívpriamejsúvislostisčinnosťouuvedenýchosôbvoverejnomživote.Takétozverejnenieteda
musí mať nevyhnutne väzbu na verejnú činnosť, ktorú tzv. osoby verejného záujmu vyvíjajú navonok.
Neprípustné je pri tom uspokojovanie túžby po senzácii alebo dokonca ich škandalizácii ako tomu bolo
v tomto prípade (ods. 67 - 69 rozsudku).

76. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má žalobca
dotknutý zásahom právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili
ich následky a poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch sleduje žalobca priznanie aj materiálnej satisfakcie.77. Súd sa pri skúmaní neoprávneného zásahu do práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka zaoberal dvoma aspektmi a posudzoval ich z hľadiska intenzity zásahu, okolností, za ktorých

knemudošloastupňanegatívnychdôsledkovdopaduzásahunachránenépráva.Prvýaspektboldopad
na výkon verejnej funkcie žalobcu a druhým bol dopad na dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti.

78. Je síce pravdou, že v konaní nebolo zo strany žalobcu žiadnym spôsobom preukázané, že by mal
žalovaným zverejnený článok priamy zásah do jeho kariéry. Žalobca naďalej pôsobí vo funkcii trestného

sudcu na Okresnom súde Bratislava V, na žalobcu nebolo v súvislosti zo zverejneným článkom začaté
žiadne disciplinárne konanie, avšak účelom zverejneného článku, tak ako to vyplýva z odôvodnenia
v časti morálnej satisfakcie, bola účelová škandalizácia bez prihliadnutia na objektívne skutočnosti
právneho a spoločenského režimu, v ktorom žalobca pôsobil ako verejný funkcionár - sudca pred rokom
1989.

79. Čo sa týka druhého aspektu a to je dopad na dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti a
jeho súkromnom živote súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom svedkov a to výsluchom bývalej
manželky, rodinných známych, kolegov a oboznámil sa so zdravotnou dokumentáciou žalobcových
rodičov. Čo sa týka zdravotného stavu matky a otca žalobcu súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu,
že k výraznému zhoršeniu ich zdravotného stavu došlo v dôsledku prečítania si článku. V prípade matky

sa jedná o osobu vyššieho veku, zároveň trpiacu ťažkým zdravotným postihnutím. V konaní teda nebola
preukázaná priama príčinná súvislosť medzi prečítaním článku a zhorším zdravotného stavu a rovnako
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi prečítaným článkom a kolapsom otca na Štedrý deň, ktorý
nasledoval dva mesiace po tom, čo bol článok týkajúci sa žalobcu a jeho činnosti vo funkcii sudcu pred
rokom 1989 zverejnený.

80. Z výsluchov svedkov má súd za preukázané, že jeho vzťahy tak s bývalou manželkou ako aj
rodinnými známymi ochladli a to podľa ich vyjadrení práve z dôvodu informácií a skutočností, ktoré
si prečítali v článku zverejneného žalovaným, čím možno objektívne konštatovať, že práve úmysel
škandalizovať žalobcu ako sudcu pred rokom 1989 sa naplnil a to z dôvodu, že v článku žalovaný

neprihliadol a nezverejnil objektívne súvislosti vo vzťahu k výkonu verejnej funkcie a spoločenských
vzťahov pred rokom 1989 tak ako už súd v tomto rozsudku konštatoval (ods. 67 - 69 rozsudku).

81. Súd v tomto prípade konštatuje, že stupeň závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu
opodstatňuje tak nemateriálnu ako aj materiálnu satisfakciu, keďže bola splnená podmienka priznania

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) a to - existencia závažnej ujmy.
Za závažnú ujmu súd považuje uspokojovanie túžby žalovaného po senzácii a škandalizácii, čo zákon
nepripúšťa.

82. Podľa § 12 ods. 2,3,4 zákona č. 274/2017 o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného trestného činu má nárok
na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy. Ak je obetí násilného trestného
činu viac, suma odškodnenia sa medzi nich rozdelí rovnakým dielom. Pri trestnom čine obchodovania
s ľuďmi, trestnom čine znásilnenia, trestnom čine sexuálneho násilia alebo trestnom čine sexuálneho
zneužívania, má obeť násilného trestného činu nárok aj na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú

morálnu škodu v sume desať násobku minimálnej mzdy. Obeti násilného trestného činu sa v prípade
ujmy na zdraví môže ako odškodnenie poskytnúť najviac finančná suma predstavujúca rozdiel medzi
výškou odškodnenia vypočítaného podľa odsekov 1 až 3 a súčtom všetkých finančných súm, ktoré už
obeť násilného trestného činu dostala ako náhradu ujmy na zdraví.

83. Pri určovaní výšky materiálnej satisfakcie súd prihliadol na žalobcom určený maximálny rozsah,
ktorým určil najvyššiu možnú sumu vyjadrenia nemajetkovej ujmy v peniazoch, zaoberal sa výškou
finančného zadosťučinenia v iných obdobných kauzách, týkajúcich sa ochrany osobnosti, avšak pri
svojom rozhodovaní došiel k záveru, že najspravodlivejším vyjadrením výšky nemajetkovej ujmy je
jej priznanie s ohľadom na závery a judikatúru ESĽP, podľa ktorého pri určovaní výšky náhrady za

porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Pri určovaní výšky teda prihliadolna skutočnosť, že predmetný zásah do jeho osobnostných práv nemal vplyv na jeho kariéru sudcu,
avšak priamo preukázal vo vzťahu k osobe žalobcu ochladnutie jeho najbližšieho okolia k nemu, teda
spôsobenie neoprávneného zásahu do cti a dôstojnosti, ktorý žalobcovi objektívne spôsobil ujmu na

jeho súkromnoprávnych vzťahoch. Z tohto dôvodu súd určil výšku finančného zadosťučinenia rovnako
ako vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu obeti násilného trestného činu v sume desať
násobku minimálnej mzdy, čo prestavuje ku dňu rozhodnutia súdu 5.200,- €.

84. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v spore úspešnému žalobcovi priznal

voči v spore neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania. O konkrétnej výške náhrady
trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením
(§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní odo dňa jeho
doručenia.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.