Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2020

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 5Cpr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214206618
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jačeková Sziegel

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2020:2214206618.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Máriou Jačekovou Sziegel v právnej veci

žalobcu : Y. B. F. B. M. W. M. Ž.: V. X., N.. XX.XX.XXXX, A. V. N. Y. XXX, XXX XX V. N. Y., právne
zastúpená: JUDr. Eva Skačániová, advokátka, AK so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská
Streda, proti žalovanému : E. X., B.. B..T..Y.., J. : XX XXX XXX, B. B. S. Č. XX, Šamorín, právne
zastúpený: JUDr. Marcela Kucháriková, advokátka, AK so sídlom Senecká cesta 2, 931 01 Šamorín, o
zaplatenie istiny 2.327,- € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni titulom nezaplatenej dovolenky za rok 2012 281,01 € v
hrubom s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo sumy 281,01 € od 1.11.2012 až do zaplatenia, a titulom

stravného za obdobie od 1.1.2012 do 31.10.2012 388,67 € s úrokom z omeškania 8,75% ročne zo
sumy 388,67 € od 1.11.2012 až do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Súd konanie v časti nároku na zaplatenie 1.300,49 € zastavuje.

III. Súd vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

IV. Súd stranám nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 24.3.2014 domáhala vyplatenia nevyčerpanej dovolenky
za rok 2009 vo výške 307,-€, za rok 2010 vo výške 307,-€, za rok 2011 vo výške 307,-€ a za rok 2012
za 10 mesiacov 253,-€, celkom 1.174,-€ a príspevok na stravovanie za rok 2009 182,5 dní čiastku
301,-€, za rok 210 182,5 dní čiastku 301,-€, za rok 2011 na 182,5 dní čiastku 301,-€ a za rok 2012
na 152dní 250,-€, celkom 1.153,-€ s odôvodnením, že pôvodne žalovaný jej tieto nároky uznal, keď
ukončila pracovný pomer dohodu ku dňu 31.10.2012. Následne jej mal zamestnávateľ vyplatiť mzdu za

mesiac október 2012 410,-€, odstupné vo výške 800,-€, keď náhradu za nevyčerpanú dovolenku mienil
vyplatiť len za roky 2011 a 2012. Na základe tejto dohody od pôvodného žalovaného obdržala výplatu
za mesiac október 2012 v sume 410,-€, ostatné nároky, napriek dohode odmietol zaplatiť. Žalobkyňa
dňa 14.11.2013 podala podnet na Inšpektorát práce v Trnave, kde odpovedi mal úrad vytknúť mnohé
nedostatky na pracovisku žalovaného. Podaním dňa 20.05.2020 žalobkyňa vzala žalobu späť v časti
nároku na zaplatenie sumy 1.300,49€, o zastavení konania súd rozhodol v konečnom rozsudku (§ 145
ods.1 a 2 C.s.p.). Na dôkaz svojich tvrdení doložila pracovnú zmluvu zo dňa 01.01.2009, evidenciu

dochádzkyvedenúužalovaného,výpoveďdanázamestnávateľomdňa29.10.2012,žiadostižalobkyneo
skončeniepracovnéhopomerudňa30.10.2012,dohodyoskončenípracovnéhopomerudňa31.10.2012
podnetu na Inšpektorát práce v Trnave dňa 14.11.2012, oznámenie Inšpektorátu práce o výsledku
šetrenia dňa 27.02.2013, predžalobnej výzvy, odpovede žalovaného na výzvu dňa 24.05.2013, žiadostižalobkyne o nazretie do spisov Inšpektorátu práce, dňa 05.04.2013,odpoveď Inšpektorátu práce dňa
11.04.2013, Odborný posudok J.. P. C. Č.. X/XXXX P. D. W. Č.. X/XXXX.

2. Žalovaný vo vyjadrení sa k žalobe dňa 29.07.2014, neuznal nárok žalobkyne, keď v časti nároku na
zaplatenie stravného a nevyčerpanej dovolenky za roky 2009 až 2011 namietol premlčanie nároku, keď
žaloba bola podaná až 24.03.2014, s odkazom na ust.§ 152 Zákonníka práce, ako peňažného nároku,
ktorý sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe. V prípade nevyčerpanej dovolenky, mala žalobkyňa
možnosť nevyčerpanú dovolenku za rok 2009, vyčerpať v roku 2010 a nevyčerpanú dovolenku za rok

2010 čerpať v roku 2011, keď tak neurobila, nárok na dovolenku jej zanikol. V prípade uplatnenia nároku
formou náhrady škody, rovnako vzniesol námietku premlčania takéhoto nároku v dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe. Tvrdil, že žalobkyni vznikol nárok po skončení pracovného vzťahu na mzdu za mesiac
október 2012 283,38€, za nadčasy 40,53€, odstupné za dva mesiace 462,90 € a nevyčerpaná
dovolenka za 14,50 dní 189,80€. V skutočnosti jej bolo vyplatené 410,-€ na mzde za mesiac október,
odstupné 2 x 300,-€, všetko formou vkladu na účet žalobkyne. Na pojednávaní dňa 18.11.2014, právna

zástupkyňa žalovaného žiadala vyčísliť výšku nároku na stravné za obdobie roku 2011 a 2012, ktoré bol
žalovanýochotnýzaplatiť.Výpoveďdoplnilavovyjadrení,kdešpecifikovalasumyvyplatenéžalobkyniza
rok 2012, mzda v celkovej sume 3.444,-€ a po pripočítaní 600,-€ odstupného, celkom jej bolo vyplatené
4.044,-€. Tvrdila, že tým jej bolo vyplatené viac než ako jej prislúchalo podľa údajov na výplatných
páskach, keď podľa tejto evidencie jej mala byť vyplatená mzda 3.032,-€ za rok 2012, stravné za 171

dní 282,15€, (171dní x 3€ = 513, z toho 55% činí 282,15€, nadčasy 324,50 hodín, 1,54 € netto x 1,25 =
1,92€ x 324,50€ = 623,04€ a sviatky 41hod. x 2,31€ = 94,59€. Na dôkaz svojich tvrdení predložil Zmluvu
o postúpení práv a prechode záväzkov zo dňa 01.07.2013, mzdové listy žalobkyne za rok 2012, výpis
z účtu žalovaného dňa 18.12.2012 a 19.03.2013, rozhodnutie Inšpektorátu práce zo dňa 05.09.2013.
Na pojednávaní dňa 24.04.2018 právna zástupkyňa žalovaného poprela, že by okrem dojednania v

pracovnej zmluve, existovalo ústne dojednanie o výške hodinovej mzdy.

3. Uznesením tunajšieho súdu dňa 25.02.2016 súd pripusti zámenu na strane žalovaného, keď pôvodný
žalovaný postúpil všetky práva na spoločnosť E. X. B.. B. T..Y.. B. B. Š., S.Á. Č.. XX.

4. Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím strán sporu, svedkov Q. K., P. N., D. J.. P. C.N.,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi navrhnutými stranami sporu, ustálil nasledovný skutkový stav
sporu:

5. Podľa pracovnej zmluvy uzavretej dňa 01.01.2009 z pôvodným žalovaným ako zamestnávateľom a

žalobkyňou, žalobkyňa bola prijatá na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou na tri mesiace, ako čašníčka,
s výkonom práce v Šamoríne s dohodnutou základnou mzdou 295,50€ mesačne, bez uvedenia
pracovného času, výmery dovolenky a výplatného termínu, s nástupom do zamestnania od 01.01.2009.

6. Na žiadosť žalobkyne adresovanej žalovanému dňa 30.10.2012, pracovný pomer žalobkyne skončil

dohodou uzavretou dňa 31.10.2012 , ku dňu 31.10.2012, kde vnikol nárok žalobkyne na výplatu mzdy
za mesiac október 2012, náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku do skončenia pracovného pomeru
za obdobie od 01.01.2011 do 31.10.2012 a odstupné , ktorého výška mala byť najmenej vo výške
priemerného mesačného zárobku a počtu mesiacov, počas ktorých by výpovedná doba trvala.

7. Predžalobnou výzvou adresovanou žalobkyňou pôvodnému žalovanému, požiadala o vyplatenie
celkom 3502€ titulom stravného v sume 2.201,-€ za obdobie od , za odstupné 800,-€, 2 x 400,-€
mesačná mzda a náhradu za nevyčerpanú dovolenku na 77dní 1.101€, odvolávajúc sa na stanovisko J.
W. C. D. F. XX.XX.XXXX, ktorý na podnet žalobkyne zo dňa 14.11.2012 zaujalo stanovisko k porušení
povinností zamestnávateľa žalobkyne pri skončení pracovného pomeru, nevyplatením odstupného za

dva mesiace, čím porušil ust. § 76 ods.1 Zákonníka práce. V prípade trvania dĺžky pracovného času,
jej neposkytol zamestnávateľ prestávku v trvaní 30min. od januára 2012 do októbra 201, čím porušil
ust. § 91 ods1 Zákonníka práce, ako aj ustanovenie § 99 Zákonníka práce, opomenutím evidencie
pracovného času, práce nadčas, aktívnej neaktívnej časti pracovnej doby, v závislosti od dohodnutej
pracovnej doby. Jej pracovný čas za rozhodné obdobie presiahol v priebehu 24 hodín 12 hodín, čím

porušil ust. § 87 ods.4 Zákonníka práce. V súvislosti s vyplatenou mzdou za čas trvania pracovného
pomeru, zamestnávateľ žalobkyni nevyplatil prácu nadčas 25% priemerného zárobku ani nedohodol
čerpanie náhradného voľna, čím porušil ust. § 121 ods.1 Zákonníka práce. Rovnako pri vykonanej
kontrole inšpektorát zistil porušenie zo strany zamestnávateľa, ktorý za rok 2012 nevyplatil odpracovanédni sviatkov 50% priemerného zárobku, za každý odpracovaný deň sviatkov, čím porušil ust. § 122
ods.1 Zákonníka práce. Zamestnávateľ nevydal žalobkyni doklad obsahujúci údaje o jednotlivých
zložkách mzdy, čím porušil ust. § 130 ods.5 Zákonníka práce. Rovnako konštatoval porušenie zo

strany žalovaného, neposkytnutím stravy za obdobie od januára 2009 do októbra 2012 na pracovisku
v priebehu pracovnej zmeny, presahujúcej štyri hodiny, čím porušil ust. § 152 ods.1 Zákonníka práce.
Z predloženej evidencie pracovného času žalobkyne za obdobie od januára 2012 do októbra 2012
mal žalobkyni vniknúť nárok na dovolenku 16,5dňa, keď v uvedenom roku čerpala dovolenku od
01.08.2012 do 02.08.2012, vrátene 2 dní, pričom zamestnávateľ nevyplatil nevyčerpanú dovolenku

za čas 14,5dní, čím porušil ust.§ 116 ods.3 Zákonníka práce. Čo do zvyšku nároku o nepreplatení,
nevyčerpanej dovolenky za predchádzajúce obdobie, bola žalobkyňa s nárokom odkázaná na súd, v
dôsledku rozporov v tvrdeniach so zamestnávateľom.

8. T. J. W. C. dňa 05.09.20103 bola žalovanému uložená pokuta 200,-€ za porušenie povinnosti
vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce , porušením

povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu dochádzky zamestnancov v období od januára 2009 do
decembra 2011, čím porušil ust. § 99 Zákonníka práce, rovnako porušil ust. § 152 ods.1 Zákonníka
práce, neposkytnutím stravy priamo na pracovisku alebo v jeho blízkosti.

9. Z predložených mzdových listov žalovaného za obdobie od januára 2012 do októbra 2012 vyplynulo,

že v skutočnosti žalovaný ako zamestnávateľ vykázal žalobkyni príjem za mesiac január 2012 283,38€,
pri počte odpracovaných dní 21, kde vyčíslil odpracované sviatky 14,69€, za mesiac február 256,63€,
za 18 dní, za mesiac marec 34,76€, keď ani jeden deň neodpracovala žalobkyňa, za mesiac apríl
283,38€, za 19 dní, za odpracované sviatky 30,41€, za mesiac máj 285,03€, rovnako za dva dni sviatkov,
16 hodín , 30,41€, za mesiac jún 2012 283,38€, pri počte 21 odpracovaných dní, za mesiac júl 2012

284,72€ , 16 odpracovaných dní, deň sviatku, 8 hodín, 15,13€. Za mesiac august 2012 291,94€, 12
odpracovaných dní, jeden deň sviatku 8hod., 15,13€, kde bola, čerpaná dovolenka, neidentifikovaný
počet dní. Za mesiac september 2012 283,38€, za 20 odpracovaných dní a za mesiac október 2012
746,28€ z čoho 654,40€ bolo odstupné.

10. Podľa dokladu o hotovostnom vklade na účet žalobkyne, mal žalovaný vyplatiť dvakrát po 300,-€
dňa 18.12.2012 a 19.02.2013.

11.Evidenciadochádzkyzamestnancovzarozhodnéobdobieroku2012viedlizamestnankynedozošita,
s uvedením počtu odpracovaných hodín v uvedený deň.

12. Žalobkyňa uznala prevzatie sumy 410,-€, titulom mzdy za mesiac október 2012, s tým, že
zamestnávateľ, za čas trvania pracovného pomeru ničím neprispel na stravu počas pracovnej doby.
Vo svojom vyjadrení sa k dokladom produkovaným žalovaným v písomnom vyjadrení, ich viery
hodnosť spochybnila, keď vo vyjadrení zo dňa 29.04.2014 tvrdil, že titulom odstupného mal vyplatiť

žalobkyni 462,90€, následne dňa 09.12.2014, už tvrdil, že mal vyplatiť titulom odstupného 654,40€
a podľa vyjadrenia z 29.07.2014 v skutočnosti vyplatil 2 x po 300,-€, ktorú žalobkyňa nespochybnila.
Nevyčerpaná dovolenka žalovaným uhradená nebola. Spochybnila evidenciu žalovaného za mesiac
október 2012, keď žalovaný vykázal žalobkyni čerpanie dovolenky 15 dní, ktoré v skutočnosti
nevyčerpala, keď mala vyčerpaných len 2 dní za rok 2012.Potvrdila zaplatenie nárokov na mzdu za rok

2012 v celkovej výške 3.444,-€, bez úhrad nadčasov, stravného a sviatkov a odstupné 600,-€, celkom
4.044,-€, keď v skutočnosti mala dostať aj so zaplatením stravného za 171 pracovných dní 282,15€, za
nadčasy 623,04€ a za sviatky 3,12€ pri hodinovej mzde 2,00€.

13. Žalovaný cestou právnej zástupkyne, v súvislosti s úhradou práce nadčas žalovanej, poukázal

na skutočnosť, čo do evidencie vedenej zamestnankyňami žalovaného, jednalo sa o zošit o počte
odpracovaných hodín, ktoré si aj žalobkyňa sama zapisovala a odpracované dni si sama vypočítala na
konci každého mesiaca. Napríklad v mesiaci január 2012, kde uviedla odpracovaných 199hodín, kde
sú započítané už aj nadčasy, ktoré boli vynásobené 2,-€ ako cena práce. Celkom 398,-€ vychádzala
mzda na mesiac, ktorá bola vyplatená žalobkyni v hotovosti bez zdanenia a odvodov, preto výplatné

pásky , ktoré vystavoval žalovaný, resp. jeho práv. predchodca, sa nezhodujú s týmito údajmi, teda od
januára 2012 do októbra 2012 takto prevzala titulom vyplatenej mzdy celkom 3.444,-€. Spolu 2krát 300,-
€ odstupné, celkom takt o prevzala žalobkyňa 4.044,-€ za rok 2012. Pokiaľ ide o rozdiel vo výplatných
páskach a vo vyššie u vedenej evidencii, tak na výplatnej páske za mesiac január 2012 je uvedenýpočet odpracovaných 168 hodín, za ten mesiac bol nadčas 31hodín. V roku 2012 bola minimálna mzda
327,20€.Beznadčasovbymaladostaťžalobkyňazarok2012výplatu3.032,80€.Tvrdila,ževtejtosume
bolo zahrnuté aj odstupné 654,40 €. Ako náklady na stravné za rok 2012, keď žalobkyňa odpracovala

177 dní, bez PN krát 3,-€, predstavuje 513,-€, z čoho príspevok zamestnávateľa 55% , predstavuje
sumu stravného za rok 2012 282,15 €, ktoré údaje vypočítal účtovník žalovaného. Nadčasy v roku 2012
celkom 324,50 hodín, čistá hodinová mzda je 1,54 € krát koef. 1,25, činí 1,92 € za hodinu nadčasu, po
vynásobená s počtom nadčasu bola výsledná suma 623,04 €. Dni sviatkov 41 hodín , krát 2,31 € za
hodinu činí 94,71 €, z tejto sumy však bolo podľa mzdových listov vyplatená 91,59 €, teda na sviatkoch

ešte mala doplatených 3,12 €.

14. Na pojednávaní dňa 16.12.2016, advokátka žalobkyne trvala na podanej žalobe čo do nároku v
sume 441,73€, keď vo zvyšku žalobu nezobrala späť.

15. Z odborného vyjadrenia znalkyne J.. P. C. Č..X/XXXX zo dňa 17.10.2017, kde sa zaoberala so

žalobouvpôvodnepodanomrozsahuuplatnenéhonárokuodroku2009vyplynulzáver,ževprípaderoku
2012 žalovaným neboli použité správne priemery pri vyčíslení náhrad za sviatky, práceneschopnosť,
dovolenkové dni a odstupné, doplatky k minimálnej mzde, hlavne v mesiacoch február a marec 2012,
kde bola poskytnutá náhrada zamestnancovi za práceneschopnosť za 7 dní namiesto 10dní, dôsledku
týchto nezrovnalostí, znalkyňa vyčíslila a porovnala v tabuľkách údaje skutočne vyplatenej mzdy za

rozhodné obdobie roku 2012 a to čo v skutočnosti malo byť vyplatené. , keď jej vyšiel rozdiel oproti
vyplatenej sume 3032,88 €, malo byť vyplatené 3.130,78€ (čl. 22 posudku). Výška odstupného vyčíslila
sumou 665,25€, ktoré však nebolo predmetom sporu. Podľa evidencie dochádzky za rok 2012 v mesiaci
január odpracovala 199 hodín, v mesiaci február 148,50hod, v mesiaci marec 29,5hod, v mesiaci apríl
2012 177hod., v mesiaci máj 196,5hod, v mesiaci jún 201,5hod, v mesiaci júl 179, hod, v mesiaci august

203 hod, v mesiaci september 185 hod, a október 205hod. Podľa evidencie žalovaného mala žalobkyňa
čerpať v mesiaci júl 5 dní dovolenky a v mesiaci august 2012 10 dní dovolenky, keď jej mali ostať dva
dni nevyčerpanej dovolenky. Príspevok na stravovanie nebol uhrádzaný žalovaným za celý čas trvania
pracovného pomeru žalobkyne. Za celý rok 2012 mal žalovaný zaplatiť žalobkyni najmenej 388,67€,
najviac 518,10€.

16. Na pojednávaní dňa 24.04.2018 znalkyňa k podanému odbornému posudku uviedla, že v ani jednom
roku znalkyňa nenašla dojednanie medzi zamestnancom a zamestnávateľom o príspevku na stravné.
Potvrdila, že evidencia dochádzky vedené u žalovaného bola neúplná, pričom posudok vypracovala na
základe listinných dôkazov, bez ohľadu na ústne dojednania medzi stranami sporu o výške hodinovej

mzdy.Vprípadepotrebyponúklaposudokvtýchtohodnotáchprepracovať.Rovnakozistilanezrovnalosti
pri vykázaní odpracovaných dní na výplatnej páske žalobkyne a skutočne odpracovaných dní podľa
evidencie. Tak ako poukázala aj v roku 2012, keď najprv vyčíslila výšku mzdových nárokov podľa
výplatnej pásky a potom v ďalšej časti podľa skutočne odpracovaných dní. Rovnako konštatovala
nezhodu v údajoch na výplatných pásky žalobkyne za mesiac august, keď v skutočnosti podľa evidencie

dochádzky čerpala len dva dni dovolenky v uvedenom roku a zvyšok bola nevyčerpaná dovolenka,
pričom na mzdovom liste za mesiac august 2012 bolo uvedených 10 dní čerpania dovolenky a
celkom mala čerpať v roku 2012 15 dní dovolenky, čo sa nezhodovalo s evidenciou dochádzky u
zamestnávateľa.

17.Vdoplneníkposudkuvznaleckomposudkuč.1/2020,znalkyňaJ..P.C.,vyčíslilanároknadovolenku
za rok 2012 na 18 dní v sume 348,80€ v hrubom a nárok na stravné, počítaní z dohodnutej hodinovej
mzdy 2,00€ najmenej 388,67€.

18. Z výpovede svedkyne P. N., bývalej kolegyne žalobkyne potvrdila, že so zamestnávateľom

boli dohodnutí na hodinovej mzde 2,-€, hoci v pracovnej zmluve mala dojednanú minimálnu mzdu.
Evidenciu dochádzky viedli spoločne so žalobkyňou v zošite, ktorá obsahovala čas trvania výkonu
práce, uvedením súhrnných odpracovaných hodín a výška platu. V uvedenej evidencii sa viedlo aj
čerpanie práceneschopnosti a dovolenky. Dovolenku čerpali tak, že sa striedali v prítomnosti v práci,
v rozsahu neprítomnosti druhej zamestnankyne. Nikdy nemali možnosť vyčerpať v danom roku celú

dovolenku, pričom nikdy nemali vyplatenú nevyčerpanú dovolenku. Kontrolu evidencie dochádzky
vykonal zamestnávateľ, pričom výplatu si niekedy vyberali sami z pokladne. Tvrdila, že nikdy sa
nestalo, že by zamestnávateľ neskontroloval dochádzku a k tomu zodpovedajúcu výplatu. Stravné lístky
nedostávali od zamestnávateľa, ona o tejto povinnosti ani nevedela. Stravu si objednala na vlastnénáklady alebo nosila z domu. Vždy robili viac ako 8 hodín, keď pracovali od 8,00hod do 20,00hod.
pracovali aj počas sviatkov a pracovného voľna. Mzda sa počítala vždy podľa skutočne odrobených
hodín. Ona nepožadovala zaplatenie nadčasov a stravného tvrdiac, že sa so zamestnávateľom takto

dohodli. Nepamätala si, či v hodinovej mzde 2,00€ bolo zahrnuté stravné aj nadčasy..

19. Z pracovnej zmluvy svedkyne vyplynulo, že uzavrela ju dňa 01.02.2010 s nástupom do zamestnania
od 01.02.2010, s dojednanou mzdou 307,70€, rovnako bez uvedenia pracovného času, výmery
dovolenky a uvedením výplatného termínu.

20. Z výpovede svedka Q. K., bývalého zamestnávateľa žalobkyne vyplynulo, že podľa ústnej dohody
malamaťhodinovúmzdu2,-€,keďminimálnamzdavrozhodnomčasevroku2009bolanízka,asi1,50€.
Tvrdil, že v tejto sume bolo zahrnuté všetko, strava, náhrada za dovolenku, keď žalobkyňa odrobila
denne 10 až 12 hodín, na zmeny sa striedala s druhou zamestnankyňou. Výplatné pásky nedával vždy
zamestnancom pre väčšiu vzdialenosť účtovníčky. Evidenciu dochádzky si viedli sami zamestnankyne v

zošite. Mzdu im platil v hotovosti a to 2,-€/hod podľa počtu odpracovaných hodín v evidencii dochádzky.
V prípade žalobkyne po skončení pracovného vzťahu, ostala nevyčerpaná dovolenky, ktorá mala byť
vyčíslená z minimálnej mzdy. V prípade nadčasov, sumu pripadajúcu na jednu hodinu minimálnej mzdy,
pripočítal jeho polovicu alebo 0,50€ za každú hodinu nadčasu.

21.Podľa§100písma/ab/zákonač.311/2001Z.z.-Zákonníkpráce-stavk31.12.2014,zamestnancovi
vzniká za podmienok ustanovených týmto zákonom nárok na dovolenku za kalendárny rok alebo jej
pomernú časť, dovolenku za odpracované dni.

22. Podľa § 103 ods.1 citovaného zákona, základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne.

23.Podľa§101citovanéhozákona,zamestnanec,ktorýpočasnepretržitéhotrvaniapracovnéhopomeru
k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na
dovolenkuzakalendárnyrok,prípadnenajejpomernúčasť,akpracovnýpomernetrvalnepretržitepočas
celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval

prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

24. Podľa § 116 ods.3 citovaného , za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť
zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu
skončenia pracovného pomeru.

311/2001 Z.z. - Zákonník práce - stav k 31.12.2014.

25. Z uvedeného vyplýva, že právo na odpočinok, ktorého obsahom je aj právo na dovolenku, je
jedným zo základných práv zamestnancov, pričom okrem dovolenky zahŕňa aj prestávky v práci,
nepretržitý odpočinok medzi zmenami, nepretržitý odpočinok na konci týždňa (víkendové voľno) a

sviatky. Dovolenku pracovnoprávna teória definuje ako právom poskytnutú a garantovanú možnosť
prerušenia výkonu práce na určitý čas, ktorá je spojená s existenciou pracovného pomeru a ktorá sa
poskytuje zamestnancom až po splnení zákonom ustanovených predpokladov. Zákonník práce rozlišuje
medzi inými dovolenku za kalendárny rok alebo jej pomernú časť, pod ktorou rozumieme dovolenku
poskytovanú za celý kalendárny rok, prípadne jeho časť, pri splnení podmienok uvedených v § 101;

26. Žalobkyňa mala uzavretú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú od 01.01.2009, ktorý pracovný pomer
jej skončil dohodou ku dňu 31.10.2012. V roku 2012 jej vznikol tým nárok na pomernú časť dovolenky,
v ktorej časti si nárok uplatnila 14,5 dní nevyčerpanej dovolenky, počítaná z dohodnutej hodinovej mzdy
2,-€. Skutočnosť, že medzi žalobkyňou a pôvodným žalovaným bola dohodnutá hodinová mzda 2,-

€, potvrdil tak svedok Q. K., ako aj svedkyňa P. N., keď ostalo sporné čo uvedené ústne dojednanie
hodinovej mzdy oproti nižšej v pracovnej zmluve obnášala. Hoci ustanovenie § 43 ods.1 písm. d/
Zákonníka práce ukladá v pracovnej zmluve zamestnávateľovi dojednať podstatné náležitosti zmluvy,
medzi inými aj mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Pracovná zmluva
obsahovala základné dojednanie mzdových nárokov, keď ostané boli dohodnuté ústne, čo potvrdil

svedokKamenár.Minimálnemzdovénárokyzamestnancaupravujeust.§120ods.1a2Zákonníkapráce,
podľa , ktorého zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej
zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku
určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len "stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzdazamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ
poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho
mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. Do mzdy podľa

odseku 1 sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku ( § 96 ods. 3), mzda
za prácu nadčas ( § 121), mzdové zvýhodnenie za prácu vo sviatok ( § 122), mzdové zvýhodnenie za
nočnú prácu ( § 123) a mzdová kompenzácia za sťažený výkon práce ( § 124). Do počtu odpracovaných
hodín sa nezahŕňajú hodiny práce nadčas a čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

27. Zhodnou výpoveďou žalobkyne a svedkyne N. mal súd za preukázané, že čerpanie dovolenky
záviselo na vzájomnej dohode, keď na pracovisku sa striedali oni dve. Evidencia dochádzky obsahovala
všetky údaje, teda aj čerpanie dovolenky a práceneschopnosť, prácu počas sviatkov a j nadčasy. Túto
skutočnosť nespochybnil ani svedok K., keď potvrdil účel evidencie na základe ktorej vyplácal mzdu
v hotovosti zamestnankyniam. Podľa evidencie žalovaného , výplatné pásky, mala žalobkyňa čerpať
v mesiaci júl 5 dní dovolenky a v mesiaci august 2012 10 dní dovolenky, keď jej mali ostať dva dni

nevyčerpanej dovolenky. Znalkyňa konštatovala nezhodu v údajoch na výplatných pásky žalobkyne za
mesiac august, keď v skutočnosti podľa evidencie dochádzky čerpala len dva dni dovolenky v uvedenom
roku, 01.08.2012 a 02.08.2012, čo bolo zachytené aj v evidencii dochádzky. Svedkyňa N. potvrdila, že
pre zamestnávateľa bola rozhodujúca evidencia dochádzky, ako podklad poskytnutia mzdy za uvedený
mesiac, ktorý mal pravidelne kontrolovať, pred výplatou, čo nezodpovedalo tvrdeniam svedka K., ktorý

tvrdil, že len príležitostne kontroloval dochádzkový zošit. Na základe týchto skutočností, s prihliadnutím
aj na zistenie Inšpektorátu práce, keď zistil rovnaké nedostatky na pracovisku zamestnávateľa, súd
nároku žalobkyne na vyplatenie pomernej časti dovolenky za rok 2012, kde jej vznikol nárok 18 dní,
pri skončení pracovného pomeru k 31.12.2012, pomerná časť predstavuje 16,5dní, z čoho čerpala dva
dni zostatok nevyčerpanej dovolenky predstavoval 14,5 dní. Znalkyňa v doplnení znaleckého posudku

1/2020, vyčíslila nárok na dovolenku za rok 2012 na 18 dní v sume 348,80€ . Z toho náhrada za
nevyčerpanúpomernúčasťdovolenkyzarok2012predstavovalasumupomernáčasť348,80€vhrubom
( 348,80€: 18/ x 14,5 dní).

28. Podľa § 152 ods. 1 až 3 zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonník práce - stav k 31.12.2014, zamestnávateľ

je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám
správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom
vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom
pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej
vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

29. Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä poskytovaním jedného teplého
hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom
stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie
pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie

sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá
má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v
rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín,
zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla.

30. Zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume najmenej 55% ceny jedla, najviac
však na každé jedlo do sumy 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín
podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

31. Na základe vykonaného dokazovania výpoveďou žalobkyne, svedkyne Nosáľovej, žalovaným

predložených výplatných pások, bolo nesporne preukázané, že žalovaný za čas trvania pracovného
pomeru žalobkyni, neposkytol príspevok na stravu, keď svedkyňa N. konštatovala, že takom ani
nevedela. Výplatné pásky neobsahovali údaj o úhradách tohto nároku žalobkyne. Nepreukázalo sa ani
tvrdenie žalovaného, že v sume 2,00€ bol zahrnutý aj príspevok na stravné. K tomuto záveru dospela
aj znalkyňa J.. C. a aj Inšpektorát práce Trnava. Vychádzajú z citovaného ustanovenia § 152 ods.3

Zákonníka práce, je zamestnávateľ povinný prispievať na stravu zamestnanca minimálne55% z ceny
jedla, najviac však do 55% stravného. Súd v závislosti od toho uložil žalovanému doplatiť žalobkyni
titulom stravného za rok 2012 na stravné, počítané z dohodnutej hodinovej mzdy 2,00€ najmenej
388,67€, v súlade so závermi doplneného znaleckého posudku č.1/2020, znalkyne J.. C..32. Žalobkyňa sa pôvodne domáhala vyplatenia nevyčerpanej dovolenky za rok 2009 až do októbra
2012 celkom 1.174,-€ a príspevok na stravovanie za rovnaké obdobie celkom 1.153,-€ , keď v časti

nároku na zaplatenie sumy 1.300,49€, vzala žalobu späť, potom čo žalovaný namietol premlčanie
nároku v časti 24.03.2011 a trvala na sume 1026,51€, keď požadovala v prípade stravného priznať
maximálnu výšku vyčíslenú v znaleckom posudku 518,10€, bez bližšieho zdôvodnenia, okrem toho, že
príspevok žalobkyni poskytovaný nebol, a to len za obdobie od 01.01.2012 do 31.10.2012. Žalobkaňe
nepredložila doklad o výdavkoch na stravu za rozhodné obdobie, od ktorej by sa mohla odvíjať výška

príspevku, z dôvodu, ktorého súd jej priznal minimálnu výšku , ktorú je povinný zamestnávateľ preplatiť
zamestnancovi a čo do rozdielu žalobu zamietol. Čo do rozdielu uvedenej sumy, mala žalobkyňa si
uplatniť mzdové nároky na odstupné, náhradu mzdy, odvolávajúc sa na závery znaleckého posudku ako
aj doplnenia posudku J.. C., tvrdiac, že tieto nároky boli uplatnené v pôvodnej žalobe. Súd dal za pravdu
žalovanému, že žalobkyňa si uplatnila mzdové nároky v pôvodnej žalobe len za nevyplatenú dovolenku
počas trvania pracovného pomeru a príplatok za stravu za to isté obdobie. Už na pojednávaní dňa

03.09.2019 právna zástupkyňa žalovaného vyzvala žalobkyňu, aby si ujasnila čoho sa domáha, keď v
podaní z decembra 2016 mala žiadať o náhradu nevyplatenej práce nadčas, ktorý nárok pôvodná žaloba
neobsahovala. Pojem premlčania zákonník práce neupravuje, pre pracovnoprávne vzťahy sa použije
Občiansky zákonník. Z ustanovenia § 100 ods.1 a 2 vyplýva, že právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v
dobe v tomto zákone ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka.

Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, pričom sa premlčujú
všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné
právasanepremlčujúskôr,nežzabezpečenápohľadávka.Vzhľadomnavznesenúnámietkupremlčania,
prihliadnuc na ust.§ 101 citovaného zákona, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa
právo mohlo vykonať po prvý raz a to keď sa strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na

jeho základe žalobný návrh. Žalobkyni skončil pracovný pomer k 31.10.2012. V prípade pochybností
o uspokojení jej nárokov, mohla dňom nasledujúcim žalobu podať, keď z obsahu dohody o skončení
pracovného pomeru jej muselo byť jasné, že okrem nezaplatenej nevyčerpanej dovolenky a odstupného,
žalovaný iný nárok žalobkyne neuznal a žalobkyňa iné nároky si ani neuplatnila. Žalobkyňa tento nárok
spomenula, až v podaní dňa 13.12.2016, keď trojročná premlčacia doba uplynula k 01.11.2015.

33. Podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

34. Výška uplatneného nároku bola 2.327€, žaloba bola vzatá späť vo výške 1300,49€, z dôvodu

vznesenej námietky premlčania časti nároku žalovaným, teda pre správanie sa žalobkyne bola vzatá
žaloba späť. Vo zvyšku uplatneného nároku bola žalobkyňa úspešná v sumu 669,68€, žalovaný bol
úspešný čo do nároku 1657,32€. Žalobkyňa bola úspešná v rozsahu uplatneného nároku 40,41% a
žalovaný 59,59%. Pomer úspechu žalovaného bol 19,18%, v ktorom rozsahu mu prislúchal nárok na
náhradu trov konania. Súd s poukazom na ust. § 257 Civilného sporového poriadku , môže výnimočne

nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, alebo výnimočné
okolnosti, ktorým môže byť aj charakter konania. Predmetom sporu boli nároky z pracovnoprávneho
vzťahu, kde žalobkyňa si uplatnila nároky po zániku pracovného vzťahu, kde zamestnávateľ , vedome
porušil zákon, keď žalobkyni počas trvania pracovného pomeru neposkytol náhradu za nevyčerpanú
dovolenku a neprispel na stravu, hoci mu to zákon výslovne ukladá. Zamestnancom vyplácal mzdu, z

ktorej neodvádzal v celom rozsahu odvody do sociálnej poisťovne a do zdravotnej poisťovne. Žalobkyňa,
si uplatnila dôvodne nároky za uvedené obdobia, keď súd musel prihliadnuť na vznesenú námietku
premlčania, v dôsledku ktorého potom v časti nároku vzala žalobu späť. Žalobkyňa, neznalá práva,
podala a spísala sama žalobu, po konzultácii s ekonómom, pre výpočet výšky nároku, práve pre
správanie sa žalovaného , bola nútená si podať žalobu, až po dvoch rokoch od skončenia pracovného

pomeru, pre prísľub žalovaného, že jej nároky po ukončení pracovného pomeru budú vyrovnané, keď
tak sa nestalo. Žalobkyňa presvedčená o svojom nároku, vynaložila náklady na zabezpečenie dôkazov,
znaleckým posudkom, hoci zamestnávateľ mohol v priebehu konania zohľadniť časť uplatneného
nároku, aj vzhľadom na závery Inšpektorátu práce Trnava, keď tak neurobil.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozhodnutiu smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 359 CSP)

Odvolanie len proti odôvodnenie rozhodnutia nie je prípustné. (§ 358 CSP)

Ak zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje osobitné náležitosti, musí byť z podania zjavné,

ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané. Ak ide o
podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podanie je aj uvedenie spisovej značky tohto
konania. (§ 127 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutia považuje za nesprávne (odvolacie dôvody,

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). (§ 363 C.s.p.)
Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP)

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok, nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. (365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 3 C.s.p.)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)