Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 2, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/3/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118204700
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118204700.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu
JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcov: 1./ J. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. 5, XXX XX J. - X. Y., 2./ H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. 1, XXX XX J. - X. Y., obaja právne
zastúpení: Mgr. Zuzanou Novákovou, advokátkou, Slovenská 84, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Z. H.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/X, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Petrom Ličákom, advokátom,

Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcov
v 1.a v 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 15C/20/2018 - 175 zo dňa 22.11.2019
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcov na prerušenia konania zamieta.

II. Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Podanoužalobousažalobcoviav1.a2.radedomáhaliuloženiapovinnostižalovanejzaplatiťžalobcovi
v 1. rade sumu 228,48 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.05.2018 do zaplatenia a žalobkyni
v 2. rade sumu 114,24 eura s 5 % úrokom z omeškania ročne od 01.05.2018 do zaplatenia a náhrady
trov konania.

2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), rozhodol, cit.:

„I. Návrh žalobcov na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Žalovaná je p o v i n ná zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1 euro spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne z tejto sumy od 01.05.2018 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

IV. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu 0,50 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne z tejto sumy od 01.05.2018 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V. V prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne v 2. rade z a m i e t a.

VI. Žalobcom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .“

2.Súdprvejinštancieprávnevecposúdilpodľaust.§451ods.1,2, §456,§458Občianskehozákonníka,
§ 1 ods. 1 a § 1 ods. 2, § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. a taktiež podľa ust. § 17 ods. 1 zákona

č. 504/2003 a ust. § 563, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995.
Taktiež rozhodol podľa ust. § 164 Civilného sporového poriadku.3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že z výpisu LV č. XXXX kat. územie
X. Y. vyplýva, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľnosti - parc. č. XXXX o výmere 72 m2, zastavané

plochy a nádvoria a to žalobca v 1. rade v podiele 2/3 k celku a žalobkyňa v 2. rade v podiele 1/3 k
celku. Právny vzťah, k stavbe evidovanej na pozemku XXXX je evidovaný na LV č. XXXX. Z LV č. XXXX
kat. územie X. Y. okrem iného vyplýva, že na pozemku parc. č. XXXX je postavená administratívna
budova č. XXXX vo vlastníctve žalovanej v podiele 1/1. Z označenia druhu stavby č. X. vyplýva, že ide o
poľnohospodárskubudovu.Výzvounavydaniebezdôvodnéhoobohateniazodňa10.04.2018,ktorábola

odoslaná žalovanej dňa 19.04.2018, vyplýva, že žalobcovia vyzvali žalovanú na vydanie bezdôvodného
obohatenia v celkovej výške 342,72 eura a to najneskôr do 30.04.2018 z dôvodu bezdôvodného
obohatenia za obdobie 2 rokov od 01.05.2016 do 30.04.2018. Kolaudačným rozhodnutím MNV v J. č. Y..
XXXX/XX-XXX-MK bolo povolené užívanie stavby stravovacieho zariadenia, pričom stavba bola určená
pre stravovanie zamestnancov Štátneho majetku J.. V konaní nebolo sporné, že ide o budovu, ktorá
vlastníckym právom v súčasnej dobre patrí žalovanej a ktorá stojí na pozemku žalobcov. Súd sa ďalej

oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 29C/79/2009-716 zo dňa 27.11.2015, ktorým bola
žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 148,43 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne
od 05.04.2009 do zaplatenia a žalobkyni v 2. rade sumu 74,26 eura s 9,5 % úrokom z omeškania ročne
od 05.04.2009 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

4.Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieprávneodôvodniltým,žežalobcoviasadomáhajúvočižalovanej
vydania bezdôvodného obohatenia titulom užívania nehnuteľnosti v ich vlastníctve bez poskytnutia
náhrady za užívanie. Plnením bez právneho dôvodu je nepochybne i užívanie cudzej nehnuteľnosti
bez nájomnej zmluvy, či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Taký užívateľ nie je schopný
spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívaním cudzej veci vrátiť a je preto povinný nahradiť

bezdôvodné obohatenie peňažnou sumou. Pokiaľ jeho výška nie je určená, určí ju súd podľa svojej
úvahy, avšak sa musí opierať o finančné ocenenie prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol.
Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným
obvykle v danom mieste a čase za užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, na
základe ktorého vzniká právo užívania. Najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, preto pri výške uvedenej

peňažnej náhrady súd vychádza z ceny obvyklého nájomného, ktorú by bol nájomca za obvyklých
okolností povinný plniť, pokiaľ by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy. V danom prípade
mal súd za preukázané, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemku, na ktorom stojí
stavba, ktorej vlastníkom je žalovaná. Vzhľadom k tomu, že medzi procesnými stranami nedošlo k
uzatvoreniu nájomnej alebo inej zmluvy ohľadom užívania predmetných nehnuteľností a keďže žalovaná

za žalované obdobie neposkytla žalobcom žiadne plnenie (uvedené nebolo žalovanou rozporované),
nastalo na jej strane bezdôvodné obohatenie. Základ nároku žalobcov bol teda daný. Pokiaľ ide o
výšku bezdôvodného obohatenia, súd poukazuje na skoršie konania vedené na tunajšom súde medzi
stranami sporu, kde bolo posúdenie totožného nároku žalobcov (t.j. (za užívanie rovnakého pozemku) za
obdobie po 01.01.2008 ustálené v zmysle § 10 zákona č. 504/2003 Z.z. Žalobcovia vôbec neuvažovali

o výške bezdôvodného obohatenia v rozsahu nájomného určeného podľa zákona č. 504/2003 Z.z.
a zotrvávali na cene podľa znaleckého posudku Znalci s.r.o. Výšku bezdôvodného obohatenia takto
určeného namietala žalovaná. Žalovaná však nepreukázala, akú bonitovaciu pôdnu ekologickú jednotku
má pridelenú pozemok žalobcov. Žalovaná pre určenie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu
poukazovala na závery rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 10C/184/2014 - 125 a 29C/79/2009

- 716. Tu prvoinštančný súd mal k dispozícií Znalecký posudok znalkyne A.. E. B. č. XX/XXXX, ktorá
zaradila celú pôvodnú parcelu patriacu žalobcom v rozsahu 302 m2, pôvodne pod KN-E č. XXX/X, v
súčasnej dobe evidovanú pod KN-C č. XXXX, XXXX, XXXX/X do L. č. XXXXXXX. Keďže ani jedna
sporová strana nepreukázala inú výšku bezdôvodného obohatenia v žalovanom období a keďže ide
o bezdôvodné obohatenie zisťované podľa cenových predpisov (regulované nájomné), prihliadnuc na

to, že nie je možné za uvedené obdobie použiť režim platný pred 01.01.2008, súd musel vychádzať
zo záverov znaleckého posudku A.. B.. Preto súd výšku bezdôvodného obohatenia vypočítal tak, že
vychádzal zo znaleckého posudku citovaného v rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/79/2009
- 716 ako aj rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/13/2016, kde bola všeobecná hodnota
nájmu plochy zastavanej stavbou žalovaného určená vo výške 0,415 eura za rok. V posudzovanom

prípade sa bezdôvodné obohatenie požadovalo za obdobie dvoch rokov, preto bezdôvodné obohatenie
predstavuje výšku 0,830 eura za dva roky. Vzhľadom na to, že je známou skutočnosť, že hodnota
nehnuteľností ako aj ich nájmu v priebehu času stúpala (spomenutý znalecký posudok sa týkal obdobia
rokov 2008 - 2009), zvýšil súd hodnotu výšky bezdôvodného obohatenia za požadované obdobie zosumy 0,830 eura za dva roky na sumu 1,50 eura (obdobne viď rozsudok č. k. 10C/184/2014 - 125).
Následne túto sumu rozdelil v pomere veľkosti spoluvlastníckych podielov tak, že žalobcovi v 1. rade
prislúcha suma 1 euro a žalobkyni v 2. rade suma 0,50 eura. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na §

17 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z.z. podľa ktorého nájomca je povinný prenajatý podnik prevádzkovať
vo svojom mene, na vlastné náklady a s odbornou starostlivosťou s tým, že žalovaná neprevádzkuje
poľnohospodársku činnosť, súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozsudku č. k. 29C/79/2009
- 716, ktoré v podstatnej časti citoval v bode 14 odôvodnenia a na rozsudok Krajského súdu v Prešove
č. k. 11Co/84/2018 - 168, ktoré v podstatnej časti citoval v bode 22 odôvodnenia (cit: Neobstojí preto

odvolacia námietka žalobcov, že majú nárok na všeobecné nájomné, keďže žalovaná ako vlastníčka
stavby nemá oprávnenie na podnikanie, ani nevykonáva žiadnu činnosť v poľnohospodárstve). Súd má
za to, že predmetná otázka bola právoplatne vyriešená.

5. Žalobcovia navrhli konanie prerušiť do skončenia odvolacieho konania vo veci Okresného súdu
Prešov pod sp. zn. 10C/184/2014. O uvedenom súd prvej inštancie rozhodol tak, že návrh na prerušenia

konaniaakonedôvodnýzamietolzdôvodu,žeustanovenie§164CSPneukladásúdupovinnosťkonanie
prerušiť, ale ide o fakultatívne prerušenie konania. V tomto prípade súd nepovažoval návrh žalobcov
na prerušenie konania za opodstatnený, lebo otázka aplikácie zákona č. 504/2003 Z.z. za obdobie
po 01.01.2008 bola riešená nielen pred súdom prvej inštancie, ale aj pred odvolacím súdom (sp. zn.
18Co/13/2016, sp. zn. 11Co/84/2018, sp. zn. 17Co/91/2018) a rovnako vec posudzoval aj Ústavný súd

SR (II. ÚS 687/2017).

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 251, § 255 ods. 1, § 257 a
§ 262 ods. 1 CSP s tým, že konanie o určenie výšky bezdôvodného obohatenia je konaním, v ktorom
výška plnenia závisí od znaleckého posudku a úvahy súdu. V takýchto konaniach treba stále vychádzať

z toho, že úspech žalobcov je daný úspechom v základe nároku. V danom prípade žalobcovia napriek
vedomosti o predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach požadovali neprimerane vysokú sumu, preto súd
s poukazom na ust. § 257 žalobcom náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podali včas odvolanie žalobcovia v 1.a

2.rade. Navrhli odvolaciemu súdu, aby podľa ust. § 388 CSP, zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že
žalobe žalobcov vyhovie v plnom rozsahu a prizná žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného,
ako aj odvolacieho konania. V odvolaní uviedli, že podávajú odvolanie proti tej časti rozhodnutia súdu
prvej inštancie, v ktorej bola žaloba zamietnutá, pričom ako dôvod odvolania uviedli ust. § 365 ods. 1
písm. b) a písm. h). Taktiež namietali, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a takáto

nepreskúmateľnosť rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivý proces. Odpoveď
súdu prvej inštancie na rozhodujúcu otázku, či možno aplikovať režim zákona č. 504/2003 Z. z. na
žalovanú, ktorá nie je podnikateľkou a neprevádzkuje poľnohospodársku činnosť, je daná v bode 32.
rozsudku súdu prvej inštancie, a to tak, že „táto námietka neobstojí“, nespĺňa požiadavku na kvalitu
odôvodnenia súdneho rozhodnutia a nedáva žiadnu odpoveď na argumentáciu žalobcov. Nesprávne

právne posúdenie súdu spočíva v tom, že na režim vzťahu medzi stranami sporu v danom období súd
aplikoval, a to bez odôvodnenia, ustanovenia zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, pričom len poukázal na predošlé rozhodnutia súdov. Aj s poukazom na toto ustanovenie
zákona nemožno tento právny predpis aplikovať na daný právny vzťah. Toto ustanovenie má za úlohu
chrániť subjekty vykonávajúce poľnohospodársku prvovýrobu, nie však subjekty, ktoré v priestoroch

bývalých poľnohospodárskych družstiev vykonávajú podnikateľskú činnosť s tým, že nehnuteľnosti
sú prevedené na fyzickú osobu, ktorá nie je podnikateľom. Žalovaná ako fyzická osoba vlastniaca
budovu na pozemku žalobcov, nemá oprávnenie na podnikanie a ani nevykonáva žiadnu činnosť v
poľnohospodárstve, čo absolútne vylučuje aplikáciu zákonnej regulácie vzťahov medzi stranami sporu.
Zákon ukladá povinnosť, aby nájomca prevádzkoval podnik vo svojom mene, čo jednoznačne v tomto

prípade neplatí. Výklad zákona prijatý súdom prvej inštancie je zjavne v rozpore so znením zákona,
ako aj pravidlami na jeho výklad. Podľa zásady teleologického výkladu je nutné normu vykladať v
súlade s cieľom zákonodarcu pri jej prijatí, pričom cieľom bola ochrana poľnohospodárskej výroby,
teda subjektov, ktoré na základe oprávnení podnikajú v tomto sektore. Iné subjekty nespadajú pod
rozsah tejto právnej normy. Zo strany žalovanej sa jedná o zrejmé zneužívanie práva na úkor žalobcov,

čo je v rozpore s ust. § 3 Občianskeho zákonníka. Nemožno mechanicky vytrhnúť zo zákona len
jednotlivé ustanovenia ohľadom výšky nájmu, ktorá by mala predstavovať bezdôvodné obohatenie bez
toho, aby boli brané do úvahy aj ďalšie podmienky, ktoré zákon prísne stanovuje a ktoré v danom
prípade nie sú naplnené. Takéto rozhodnutie je v hrubom rozpore so zásadou dobrých mravov, vzmysle ktorej je nutné vykladať zákon. Pokiaľ v rozhodnom období stavba stojaca na pozemku žalobcov
vlastnícky nepatrí subjektu vykonávajúcemu poľnohospodársku činnosť, nemožno režim tohto zákona
aplikovať. Konajúci súd nemôže byť viazaný citovaným rozhodnutím vo veci vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. 29C/79/2009, v zmysle ust. § 193 CSP. Zároveň sa súd prvej inštancie
nevysporiadal s odlišným záverom Krajského súdu Prešov vo veci vedenej pod sp. zn. 9Co/32/2016,
ohľadom rovnakej skutkovej situácie. V tomto prípade teda nemožno aplikovať túto argumentáciu,
minimálne bez zaoberania sa odlišným rozhodnutím iného senátu súdu rovnakého stupňa. Rovnako
poukaz na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. II. ÚS 687/2017 neobstojí, nakoľko ústavný súd

neprijal sťažnosť žalobcov meritórne, ale táto bola odmietnutá.

8. Zároveň v odvolaní žalobcovia uviedli, že v prípade, že sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou
o tom, že na pojednávaný prípad nemožno aplikovať citovaný zákon, dávajú podnet na predloženie veci
Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade tohto právneho predpisu s Ústavou SR podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 131 ods. 1 Ústavy SR a navrhujú prerušiť odvolacie konanie do skončenia

konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky o tejto otázke. Zároveň žiadali, aby odvolací súd podľa
ust. § 388 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobe žalobcov vyhovie v plnom rozsahu, v
zmysel petitu podanej žaloby a súčasne prizná žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov písomne nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie žalobcov, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj

konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 380 a contrario) s tým, že dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s

namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13.Knámietkenesprávnychskutkovýchzisteníodvolacísúdpoznamenáva,žedokazovaniejeprocesný
postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom
zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých
súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne

aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je
významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS

SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.14. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci nedostatočne zistil skutkový

stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel zároveň k nesprávnym skutkovým zisteniam,
čo malo za následok, že prejednávanú vec následne nesprávne právne posúdil. Námietky žalobcov v 1.
a 2.rade z týchto dôvodov považuje odvolací súd za dôvodné.

16. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého dôvodu možno skonštatovať, že je

nepreskúmateľné. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetný pozemok vo
vlastníctve žalobcov je pozemkom zastavaným stavbou žalovanej na poľnohospodárske účely, a to
od dátumu 24.06.1991. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade určuje výšku
nájomného podľa zákona č. 504/2003 Z. z. V rámci vykonaného dokazovania nedošlo k dostatočne
zistenému skutkovému stavu a napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonával dokazovanie, dospel k

nesprávnym skutkovým zisteniam. Výška bezdôvodného obohatenia v danom prípade má vyjadrovať
takú peňažnú čiastku, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynakladať v danom čase pre dané miesto za
podobné alebo porovnateľné užívanie veci. Pokiaľ je výška obvyklého nájomného pre určitý čas a pre
určité miesto závislá aj na účele a spôsobe užívania, mal súd prvej inštancie prihliadnuť aj na podstatu,
teda spôsob a rozsah faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil. K uvedenému

odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/252/2007.
Výška tohto bezdôvodného obohatenia zodpovedá obvyklému nájomnému, ktoré by žalobcom ako
vlastníknehnuteľnostimuselažalovanázaplatiť,akbyužívalanehnuteľnosťnazákladenájomnejzmluvy
a v danom prípade bola táto výška nájomného stanovená podľa § 10 ods. 1 zákona č. 504/2003 Z. z.,
ktorý sa však vzťahuje na pozemok uvedený v § 1 ods. 2 písm. a) alebo písm. c) tohto zákona, nie však

na pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely (§ 1 ods. 2 písm. b) tohto zákona).

17. Čo sa týka samotného návrhu na prerušenie konania, odvolací súd návrh na prerušenia konania
zamietol z dôvodu hospodárnosti konania keďže vec ako takú odvolací súd riadne právne posúdil a
zároveň nemal za to, že v inom žalovaným uvádzanom konaní by došlo k vyriešeniu takej právnej otázky,

ktorádoterazvyriešenánebolaajvtomkontexte,žežalovanývpodanomodvolaní(ktoréhosúčasťoubol
aj návrh na prerušenie konania), iba polemizuje, že podá podnet na Ústavný súd Slovenskej republiky
o súlade predmetného právneho predpisu s Ústavou Slovenskej republiky, a to iba v prípade, ak sa
odvolací súd nestotožní s jeho argumentáciou. Zo samotného návrhu nie je zrejmé, s akou konkrétnou
argumentáciou sa má odvolací súd stotožniť, ani nie je zrejmá skutočnosť, či samotný žalobcovia takýto

podnet na Ústavný súd predložili alebo reálne predložiť chcú.

18. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať pri stanovení výšky
bezdôvodného obohatenia podľa § 10 ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z., najmä druhej vety, s potrebou
zodpovedania a vo svojom odôvodnení premietnutia odpovede na otázku, či pozemok vo vlastníctve
žalobcov definovaný ako „pozemok na poľnohospodárske účely“ (§ 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 504/2003
Z.z.),slúžinapoľnohospodárskeúčely,resp.navykonávaniepoľnohospodárskejčinnostižalovanou(§7

ods.1zákonač.504/2003Z.z.).Zároveňrozhodnutiesúduprvejinštanciemáriadneozrejmiťskutkovéa
právne závery, ktoré sa v ňom budú nachádzať. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia bude súd
prvej inštancie povinný prihliadnuť aj na podstatu, teda spôsob a rozsah faktického užívania subjektom,
ktorý sa bezdôvodne obohatil.

20. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).

21. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie zároveň rozhodne aj o náhrade všetkých trov
konania v súlade s ust. § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku.22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).