Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/129/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204618
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5816204618.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a
členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v právnej veci žalobcu: ROYAL DESIGN,
s.r.o., so sídlom Námestovo, Veterná 156/13, IČO: 51 664 089, právne zastúpený Mgr. Jurajom
Kornhauserom, so sídlom V., O. E. XX, proti žalovanému: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., R.
č. XXX, právne zastúpený spoločnosťou PUKAJ, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Dolnom

Kubíne, Hviezdoslavovo nám. 1661, IČO: 53 029 623, o zaplatenie 160.000,- eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo z 03. apríla 2020, č.k.
7C/151/2016-414, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. z r u š u j e a v tomto rozsahu mu vec v r a
c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 35.000,- eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 04.09.2016 do zaplatenia, z titulu vrátenia
poskytnutej pôžičky, uzavretej medzi stranami sporu dňa 08.09.2014 podľa § 657 a nasl. Občianskeho
zákonníka (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
125.000,- eur s príslušenstvom, z titulu vrátenia poskytnutej pôžičky, na základe uzatvorenej zmluvy o
pôžičke zo dňa 14.02.2016, ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). Žalobcu zaviazal k povinnosti nahradiť

žalovanému trovy konania v rozsahu 56 %, vychádzajúc tak z pomeru úspechu strán v spore v zmysle
§ 255 ods. 2 CSP (výrok III.).
Vychádzal tak zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, v zmysle ktorých si žalobca voči žalovanému
uplatnil nárok na zaplatenie sumy 160.000,- eur, a to titulom 1. uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa
08.09.2014, na základe ktorej mal žalobca žalovanému poskytnúť pôžičku vo výške 35.000,- eur a
2. zmluvy o pôžičke z 14.02.2016, na základe ktorej mala byť žalobcom poskytnutá žalovanému
pôžička vo výške 125.000,- eur. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že žalovaným v

priebehu konania nebolo spochybňované tvrdenie žalobcu o uzavretí písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa
08.09.2014, ako aj o tom, že na základe zmluvy žalobcom reálne bola žalovanému suma 35.000,- eur
poskytnutá. Sporným medzi stranami zostalo, či pôžička bola zo strany žalovaného žalobcovi vrátená,
keďže žalovaný tvrdil, že splátkami (špecifikovanými v bode 5. odôvodnenia), ktoré boli zasielané na
účet žalobcu a dvakrát prostredníctvom svedka U. V., bola pôžička splatená. Žalobca popieral, že
by sa so žalovaným na takomto spôsobe vrátenia pôžičky so žalovaným dohodol. Žalovaný v tejto

súvislosti poukázal, že medzi jeho účtom a účtom žalobcu prebiehali rôzne transakcie, celkom 87.450,-
eur bolo uhradených z účtu žalobcu na účet žalovaného. Hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalovaný tvrdenia o vrátení pôžičky deklarovaným spôsobom - platbami na účetžalobcu a dvakrát prostredníctvom platby na účet svedka U. V. nepreukázal. Je zrejmé, že žalovaný a
žalobca vzájomne spolupracovali v obchodnej činnosti, z tohto dôvodu žalovaný posielal na účet žalobcu
rôzne platby, pričom podľa tvrdenia žalovaného a vychádzajúc zo súčtu uvádzaných súm, bola dokonca

zaplatená (vrátená) vyššia suma, než mala byť na základe zmluvy o pôžičke poskytnutá. Považoval v
tejto súvislosti za nepreukázané tvrdenie žalovaného, že suma, ktorá bola naviac oproti sume uvádzanej
v zmluve o pôžičke žalobcovi poskytnutá, jedná sa o ústne dohodnutý úrok z pôžičky. Svedok U. V. síce
potvrdil, že žalobcovi na pokyn žalovaného odovzdal v hotovosti peniaze, ktoré mu žalovaný vopred
poslal na jeho bankový účet, avšak uviedol, že nevie, prečo žalovaný chcel, aby tieto peniaze žalobcovi

odovzdal. Svedok v rámci svojho výsluchu na pojednávaní dňa 11.02.2019 uviedol, že počas obdobia,
keď u žalovaného žalobca pracoval, tak mu na účet posielal peniaze na tovar. Vzhľadom na uvedené
nezrovnalostiapochybnostivspôsobeajvýškevráteniaposkytnutejsumynazákladezmluvyopôžičkez
08.09.2014, žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 35.000,- eur s príslušným úrokom
z omeškania. Samotný žalobca argumentoval, že základom všetkých pôžičiek bola zmluva o pôžičke z
07.09.2014, pričom zmluvné strany vždy iba menili ďalšími právnymi úkonmi, a to zmluvou o pôžičke zo

dňa 14.2.2016 a Dodatkom č. 1 zo dňa 28.06.2016. Vychádzajúc z tohto tvrdenia potom nie je zrejmé,
prečo nie je zmluva o pôžičke zo dňa 14.02.2016 označená ako Dodatok k zmluve o pôžičke zo dňa
08.09.2014, pretože podľa čl. 6.1. zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, akékoľvek zmeny tejto zmluvy
vyžadujú formu písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami.
Tvrdeniu žalovaného o neexistencii Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 nasvedčuje aj skutočnosť, že

podpisy zmluvných strán na Zmluve o pôžičke zo dňa 08.09.2014, ako aj na Dodatku č. 1, sú úradne
osvedčené, na Zmluve o pôžičke zo dňa 14.02.2016 podpisy osvedčené nie sú napriek tomu, že sa
jedná o podstatne vyššiu sumu pôžičky, než je v Zmluve zo dňa 08.09.2014. Vizuálnym porovnaním
umiestnenia podpisov strán a svedka L. V. na Zmluve o pôžičke zo dňa 14.02.2016 zistil, že podpis
dlžníka sa nachádza podstatne nižšie, napravo od slova „dlžník“, zatiaľ čo podpisy žalobcu a L. V. sa

nachádzajú tesne pri označení „ veriteľ“ a „svedok“. To nasvedčuje tvrdeniu žalovaného o dodatočnom
vyprodukovaní Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 žalobcom na základe dispozície s čistými listami
papiera podpísanými žalovaným. O tom, že žalobca má k dispozícii takéto listy papiera, vypovedala
svedkyňa C. V., ktorej žalobca tieto listy papiera aj ukázal. Uvedená svedkyňa ďalej uviedla, že žalobca
jejohľadneúčelutýchtolistovspodpismižalovanéhouviedol,žeichplánujepoužiťnato,abyžalovaného

poškodil. Predžalobnou výzvou na úhradu dlžného poistenia bol žalovaný vyzvaný na zaplatenie sumy
60.000,- eur napriek tomu, že na základe podanej žaloby si žalobca uplatňuje nárok na zaplatenie
sumy 160.000,- eur. Na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že
so žalovaným uzatvoril Zmluvu o pôžičke zo dňa 14.02.2016, na základe čoho žalobu v časti o
zaplatenie sumy 125.000,- eur s príslušenstvom zamietol. Po uskutočnení výsluchu svedkyne C. V. na

pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 nesúhlasil s procesným návrhom právneho zástupcu žalobcu na
opätovné vypočutie svedkyne na ďalšom pojednávaní za prítomnosti žalobcu. O tom, že na pojednávaní
konanom dňa 04.03.2020 bude svedkyňa C. V. vypočutá, mal žalobca vopred vedomosť, keďže bol o
tom upovedomený v zmysle predchádzajúceho odročujúceho pojednávania práve z dôvodu výsluchu
svedkyne na ďalšom pojednávaní. Nepovažoval za dôvodný preto ani návrh na prerušenie konania po

výsluchu svedkyne zo strany právneho zástupcu žalobcu, aby uvedenú výpoveď mohol konzultovať so
žalobcom.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorým žalobe na uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 35.000,- eur s príslušným

úrokom z omeškania, vyhovel. Uviedol, že nikdy nepopieral, že túto zmluvu so žalobcom uzavrel, avšak
záväzok zo zmluvy zanikol vrátením pôžičky žalobcovi v celom rozsahu, a to vykonaným bankovým
prevodom na bankový účet žalobcu dňa 05.02.2015 vo výške 3.000,- eur, dňa 18.02.2015 vo výške
5.300,- eur, dňa 31.03.2015 vo výške 1.545,- eur, dňa 16.06.2015 vo výške 1.000,- eur, dňa 10.07.2015
vo výške 6.000,- eur a na základe vzájomnej dohody na účet p. U. V. dňa 23.04.2015 vo výške

12.500,- eur a dňa 27.11.2015 vo výške 7.000,- eur. Dôvody na to, aby on ako zamestnávateľ posielal
finančné prostriedky svojmu zamestnancovi, sú obmedzené. Buď to bude výplata, úhrada materiálu
nakupovaného pre zamestnávateľa alebo vrátenie dlžoby. Iné transakcie z ich vzťahu nevyplývajú. Ak
žalobca tvrdil, že tieto transakcie, ktoré prišli na jeho účet, boli iba platbami za tovar a neboli to finančné
prostriedky za vrátenie pôžičky, mal takúto skutočnosť v konaní preukázať, a to najmä za situácie,

keď bola predložená sms komunikácia medzi žalobcom a ním, na základe ktorej je preukázané, že
medzi stranami sporu žiadna pôžička, resp. dlžoba už neexistuje. V prípade žalobcu sa jedná o osobu
s kriminálnym pozadím, ktorá už aj v minulosti falšovala na úkor tretej osoby, za čo bola právoplatne
odsúdená.SvedkyňaC.V.potvrdila,žežalobcasajejmalpochváliť,žežalobcahochcefinančnepoložiť.Predžalobná výzva žalobcu na sumu 60.000,- eur nemôže preukazovať tvrdenie žalobcu a záver súdu,
že pôžička vo výške 35.000,- eur nebola do súčasnej doby ním zaplatená. Skutočnosť, že svedok U. V.
si už nepamätal, za akým účelom boli poskytované finančné prostriedky, nemôže byť na jeho ujmu. Je

však zrejmé, že tieto finančné prostriedky v skutočnosti žalobcovi poslal, čo bolo preukázané výpismi z
účtov. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. zrušiť a v tomto rozsahu mu vec vrátiť
na ďalšie konanie.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podal v

zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Pokiaľ súd na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020
po výsluchu svedkyne C. V. vyzval ich k prednesu záverečných rečí a následne prijal rozhodnutie o
skončení dokazovania, považuje takýto procesný postup súdu za nesprávny. Svedkyňa C. V. uviedla
mnoho nových skutkových okolností, s ktorými sa jeho právny zástupca nemohol riadne vysporiadať
bez toho, aby tieto s ním konzultoval a rovnako bol potrebný čas na prípravu ďalšej skutkovej a právnej
argumentácie v konaní. Nebolo vyhovené žiadosti právneho zástupcu o prerušenie pojednávania na

30 minút, alebo aspoň na 15 minút na prípravu záverečnej reči a poradu s klientom. V tejto súvislosti
opätovne navrhol vypočuť svedkyňu C. V., namietal zákonnosť dôkazného prostriedku výsluchu
svedkyne C. V., ktorá podľa výpovede mala mu poskytovať služby „veštenie“ v rokoch 2014 - 2015.
Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že svedkyňa v období rokov 2014 - 2015 nemala k
činnosti „veštenie“ živnostenské oprávnenie, na čo mal súd prihliadať ex lege. Svedkyňa teda nebola

oslobodená spod povinnosti mlčanlivosti uložené jej v zmysle § 22 zákona č. 122/2013 Z. z. Existenciu
Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 preukazuje znalecké skúmanie originálu Mgr. Koutným, ktorý si
od neho vyslovene vyžiadal originál a vypracoval znalecký posudok založený v spise. Znalec okrem
iného konštatoval, že podpis na Zmluve o pôžičke zo 14.02.2016 patrí žalovanému. Úradne osvedčenú
fotokópiu Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 si súd prvej inštancie vyžiadal výzvou zo dňa 13.09.2016,

ktorú dňa 03.10.2016 doručil do podateľne súdu prvej inštancie spolu so sprievodným dokumentom
„Odpoveď na výzvu súdu“ zo dňa 03.10.2016. Žalovaný tvrdil, že jeho podpis musí byť sfalšovaný,
alebo musia asi existovať prázdne papiere s jeho podpisom. Na otázku, či vie o takýchto prázdnych
papieroch, alebo prázdne papiere podpisoval sám, odpovedal, že nevie či existujú a nevie ani, že by ich
podpisoval. Pokiaľ súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že nevysvetlil, prečo nevyzval

žalovaného na úhradu sumy 160.000,- eur, keď pôžička bola v takejto výške poskytnutá, ale len vo
výške 60.000,- eur, súd prvej inštancie opomenul textáciu čl. III Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, v
zmysle ktorej žalovaný bol povinný najskôr zaplatiť dňom nasledujúcim po doručení výzvy istinu 60.000,-
eur a do 1 mesiaca od výzvy sumu 100.000,- eur. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s Dodatkom č.
1, z obsahu ktorého vyplýva, že v čase jeho uzatvorenia určite neexistoval len dlh vo výške 35.000,-

eur, ale dlhovaná suma bola oveľa vyššia vzhľadom na výšku zmluvnej pokuty 60.000,- eur a hodnotu
tam uvedenej nehnuteľnosti, čo zodpovedalo sume zvyšného dlhu 125.000,- eur. Hmotnoprávne v tom
čase Zmluva o pôžičke z 08.09.2014 bola novovaná Zmluvou o pôžičke zo dňa 14.02.2016. Suma
prvej pôžičky vo výške 35.000,- eur mala byť splatná podľa Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016 ku
dňu 29.07.2016. Táto skutočnosť súvisí s nesprávnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že Zmluva

o pôžičke zo dňa 14.02.2016 nebola uzatvorená. Zdôrazňuje, že žiadal žalovaného o vrátenie sumy
dávno predtým, než tak kvalifikovane urobil prostredníctvom právneho zástupcu, a to sms správou zo
dňa 24.06.2016, na základe čoho by sa v súlade s úvahou súdu prvej inštancie mal dostať žalovaný
do omeškania už dňa 24.07.2016. Potom záver súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého mu nepriznal
úrok z omeškania od 29.07.2016, je nesprávny. Súd prvej inštancie sa síce vyporiadal s tým, že

nebolo preukázané uzatvorenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 14.02.2016, avšak z napadnutého rozsudku
nevyplýva, či považoval za preukázané odovzdanie sumy vo výške 125.000,- eur. Žiadal rozsudok
súdu v napadnutom výroku zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne, rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a zaviazať žalovaného povinnosti zaplatiť mu sumu 125.000,- eur s príslušným úrokom
z omeškania.

4. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného proti výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie, žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako správny potvrdiť. Žalovaný vo
vzťahu k tvrdeniam a skutočnostiam uvádzaným v odvolaní nedoložil odvolaciemu súdu žiadne nové
listinné, či iné dôkazy, nenavrhol vypočutie nových svedkov a neuviedol ani žiadne nové skutočnosti

a okolnosti, z ktorých by jednoznačne vyplývalo, že ním podané odvolanie je dôvodné. Opätovne
poukázal na skutočnosť, že medzi stranami sporu dochádzalo k mnohým bankovým prevodom, kedy
vzájomne spolupracovali vo vzťahu zamestnávateľ a zamestnanec, pričom žalovaný žiadnym spôsobom
nepreukázal, že by niektorá z ním uvádzaných transakcií bola vykonávaná v prospech je účtu a žeby smerovala k splneniu záväzku žalovaného zo Zmluvy o pôžičke z 08.09.2014. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno a nepreukázal, že by svedok U. V. akýmkoľvek spôsobom figuroval ako prostredník,
ktorý mal mu vrátiť časť z požičaných finančných prostriedkov zo strany žalovaného. Je nepochybné,

že práve svedok U. V. mohol dôveryhodne potvrdiť, že mu boli na bankový účet zaslané finančné
prostriedky určené pre neho, z čoho je zrejmé, že žalovaný svoje dôkazné bremeno neuniesol a
nepreukázal žiadnu kauzalitu medzi jednotlivými platbami. Dôkazné bremeno v spore nepredstavuje
statický prvok, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, ale nasleduje konkrétny priebeh kontradiktórneho
sporu, pri ktorom procesné strany procesne útočia, alebo sa procesne bránia. Možno teda konštatovať,

že v spore stíha dôkazné bremeno obe sporové strany, pričom žalovanému nemohlo stačiť len
spochybňovať skutkové tvrdenie strany žalobcu bez toho, aby tieto súdu riadne ozrejmil a preukázal
dôveryhodnými dôkazmi.

5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
II. ako správny potvrdiť. Poukázal na ustanovenie § 174 CSP, z ktorého explicitne nevyplýva obligatórna

povinnosť súdu pojednávanie prerušiť, ktorú zákonodarca konštituoval len ako fakultatívnu eventualitu
súdu. V tejto súvislosti poukázal na zásadu hospodárnosti konania, z ktorej explicitne vyplýva, že súd
predchádza zbytočným prieťahom a má konať hospodárne. Konštatovanie súdu, že žalobca disponoval
čistými papiermi, na ktorých je jeho podpis, je správne a vyplýva z podrobnej výpovede svedkyne
C. V.. Z dikcie Dodatku č. 1 jednoznačne vyplýva, že tento bol uzavretý len k Zmluve o pôžičke

zo dňa 08.09.2014. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že nenapádal, alebo nijako nepopieral splatnosť
pôžičiek, uvádza, že záväzok, ktorý má voči žalobcovi na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014,
neexistuje, nakoľko ho riadne splnil. Okrem uvedeného poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca je osoba
s kriminálnym pozadím, keďže bol v minulosti trestne stíhaný a právoplatne odsúdený za falšovanie,
resp. uvádzanie nepravdivých údajov.

6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na výklad ustanovenia § 174 CSP,
z obsahu ktorého vyplýva, že súd je povinný umožniť stranám a ich zástupcom sa poradiť o svojich
návrhoch a stanoviskách. Na pojednávaní konanom dňa 04.03.2020 nebolo jeho právnemu zástupcovi
umožnené sa poradiť s ním o stanovisku k výsluchu C. V., čím došlo k porušeniu ústavného práva podľa

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. V konaní nebolo preukázané tvrdenie, že by záväzok zo Zmluvy o pôžičke zo
dňa 08.09.2014 žalovaný splnil. Žalovaný je takisto „osobou s kriminálnym pozadím“ a vedie sa proti
nemu trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krátenia dane a poistného.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že namietané porušenie ústavných práv žalobcu

podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR považuje za irelevantné vzhľadom na fakt, že už vo svojom vyjadrení k
žalobe navrhol súdu prvej inštancie ako výsluch svedka C. V., z čoho explicitne vyplýva, že žalobca vedel
(mal vedieť) o predložení takého dôkazu. To, že mal vrátiť žalobcovi sumu minimálne vo výške 35.000,-
eur, bolo prvýkrát u neho uplatnené výzvou od jeho právneho zástupcu, keď napriek tomu, že mali mať
blízky vzťah, žiadnym iným spôsobom nedopytoval žalobca od neho vrátenie pôžičky. Práve naopak,

prostredníctvom vzájomnej komunikácie bolo preukázané, že žiadny dlh z jeho strany už neexistoval.
Tvrdenia žalobcu spočívali iba na tom, že to mali byť platby za tovar a nie vrátenie pôžičky. Iné tvrdenia,
resp. dôkazy nepredložil, hoci ako žalobca mal dôkazné bremeno. V tejto súvislosti opätovne poukazuje
na vzájomnú sms komunikáciu, z ktorej vyplýva, že žiadny záväzok medzi nimi neexistuje. Skutočnosť,
že súd voči nemu vedie trestné stíhanie pre podozrenie trestného činu krátenia dane a poistného, je

nesporné, avšak poukazuje na zásadu prezumpcie neviny, keďže vec je v štádiu prípravného konania.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas (§ 362 ods. 1
CSP) strany sporu, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý v napadnutom
výroku I. podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec v rozsahu zrušenia (spolu so súvisiacim výrokom
o trovách konania) mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku II. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. Podľa teórie dôkazného bremena v kontradiktórnom civilnom súdnom konaní, základnou povinnosťou
žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť. Žalobca je nielen povinný
tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom hmotnoprávnej
normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojichtvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti označiť a predložiť dôkazy, nie
je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje súhrn pravidiel umožňujúcich
súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný aj „non liquet“ (nie je jasné),

ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom, pretože výsledky vykonaného
dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru, či už o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení
strany sporu, prípadne je tento stav dôsledkom nepredloženia dôkazov alebo situáciou, kedy sa strana
sporu dostáva do dôkaznej núdze (porovnaj Karel Svoboda, Dokazování, str. 37 a nasl.). Ide v podstate
o procesnú zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto

dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech (Macúr Jozef, Důkazní břemeno v Civilním
soudním řízením, 1. vydaní Brno, Masarykova univerzita v Brně, 1995).

10. Podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka zmluvu o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené
podľadruhu,najmäpeniaze,dlžníksazaväzujevrátiťpouplynutídohodnutejdobyvecirovnakéhodruhu.

11. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), jej uzavretiu zákon vyžaduje i

skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. K uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657
Občianskeho zákonníka ako reálneho kontraktu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet
pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne
(k tomu porovnaj napr. rozhodnutie NS SR z 30. júna 2010 sp.zn. 3Cdo/325/2009), a to aj keby

všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo
preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu
- odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom
prípade žalobca, ktorý musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie
preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou.

12. Na základe vyššie uvedených teoretických úvah, dôkazného bremena vo vzťahu k ust. § 657
Občianskeho zákonníka odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď
pre neunesenie dôkazného bremena v reálnom poskytnutí peňažnej sumy na základe uzavretej zmluvy
o pôžičke zo dňa 14.02.2016, žalobu zamietol. V spore o vrátenie poskytnutej pôžičky v zmysle §

657 Občianskeho zákonníka bolo obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu tvrdiť skutočnosti o uzavretí
tohto právneho úkonu, ale aj predložiť dôkazy, ktoré na základe výsledkov vykonaného dokazovania
by mali preukázať tvrdenie o reálnom poskytnutí peňažnej sumy na základe zmluvy uzavretej podľa §
657 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania súdom prvej
inštancie vo vzťahu k reálnemu poskytnutiu pôžičky žalobcom žalovaného na základe zmluvy o pôžičke

z 14.02.2016 v podrobnostiach poukazuje na vyhodnotenie skutkových zistení uvedených v bode 7.
odôvodnenia rozsudku, s ktorými sa plne stotožňuje a v dôvodoch rozhodnutia na ne odkazuje (§
387 ods. 2 CSP). V citovanom bode odôvodnenia rozsudku sa súd prvej inštancie zaoberal všetkými
tvrdeniami strán v spore v priebehu konania až do jeho rozhodnutia, výsledky vykonaného dokazovania
hodnotil tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, preto odvolací súd sa stotožnil so skutkovým

a právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca dôkazné bremeno pri preukazovaní tvrdenia o
reálnom poskytnutí pôžičky na základe zmluvy o pôžičke z 14.02.2016 nepreukázal. Žalobca v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti neuviedol žiadne relevantné skutočností, ktoré
by spochybnili správnosť vyslovených skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie. Osobitne vo
vzťahukodvolacímnámietkamžalobcuksvedeckejvýpovedisvedkyneC.V.(atonamietajúcpravdivosť

výpovede a spôsobu získania informácií na základe činností svedkyne ako veštkyne) je potrebné
uviesť, že súd vykonáva hodnotenie dôkazov (ako myšlienkovú činnosť), ktorým je vykonaným dôkazom
prisudzovanáhodnotazávažnosti(dôležitosti)prerozhodnutie,hodnotazákonnosti,hodnotapravdivosti,
prípadne vierohodnosti. Je zrejmé, že svedkyňa vypovedala o skutočnostiach, ktoré jej priamo mal pred
ňou vysloviť samotný žalobca počas tzv. veštenia v rokoch 2014 a 2015. Jedná sa preto o priamy dôkaz

získaný „face to face“ a súdu nie je známe, že by skutočnosti získané svedkyňou uvedeným spôsobom
by podľa zákona podliehali povinnosti mlčanlivosti v konaní pred súdom. Z uvedených dôvodov preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako správny potvrdil.13. Záver súdu prvej inštancie, ktorým výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť sumu
35.000,- eur s príslušným úrokom z omeškania titulom vrátenia poskytnutej pôžičky na základe zmluvy
o pôžičke zo dňa 08.09.2014, považoval za predčasný.

14. Dôsledky neunesenie dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia dôkazného bremena
medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočnosti právo zakladajúcich.
Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolností, z ktorých jej právo vyplýva a protistrana naopak
tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho uplatniteľnosti. Dôsledky

neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v spore stíhajúcim
tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda žalobca v konaní
nepreukáže pravdivosť, ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii jeho hmotnoprávneho
nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie princípov dôkazného
bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Ako bolo už uvedené, nie
jepovinnosťoužalovanéhotvrdiťanidokazovaťskutočností,zktorýchžalobcasvojeprávoodvodzuje,t.j.

nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom
nemôže byť na ujmu.

15. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho účastníka, ktorý tieto skutočnosti
tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ sa veriteľ domáha splnenia dlhu,

je na ňom, aby preukázal vznik splatnej pohľadávky voči dlžníkovi; pokiaľ bolo preukázané, že takáto
pohľadávka skutočne vznikla, môže sa dlžník brániť tvrdením, že táto pohľadávka už zanikla. Dôkazné
bremeno ohľadom existencie právnych skutočností, ktoré mali za následok zánik dlhu, leží na dlžníkovi.

16. Ak je pravdivosť súkromnej listiny predloženej k dôkazu popretá, vyzve súd podľa toho, o akú

súkromnú listinu ide, toho, kto pravdivosť popiera, aby uviedol, prečo pravdivosť popiera, aby poskytol
ku svojmu tvrdeniu dôkazy. Vykonané dôkazy spolu s dôkazom spornou listinou, potom súd vyhodnotí
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom prihliada k povahe listiny, najmä tak k tomu,
či ide o listinu v neprospech vystaviteľa alebo v jeho prospech. Nemožno vyvodiť, že by len strohé
popretie pravdivosti listiny malo za následok vznik dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena ohľadom

pravdivosti potvrdenia tej strane, ktorá z existencie prehlásenia uvedenej v listine vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky.

17. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že zmluva o pôžičke z 08.09.2014 bola
uzavretá, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému peňažnú pôžičku o výške 35.000,- eur za

ďalších dohodnutých podmienok. Sporným medzi stranami zostalo, či pôžička bola zo strany dlžníka
(žalovaného) uhradená. Z hľadiska vyššie uvádzanej teórie dôkaznej povinnosti teda na žalovanom
ležala povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukazovania, že dlh na základe zmluvy zanikol. Vo vzťahu k
uvedenému žalovaný tvrdil a dokladoval (tak ako je podrobne uvedené v bode 5. odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie), že predmetný dlh z uzavretej zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 zanikol, keďže

postupne z jeho účtu na účet žalobcu boli poskytované sumy, resp. aj 2x prostredníctvom platby na
účet svedka U. V., ktorými dlh mal byť uhradený. Súd prvej inštancie v bode 6. odôvodnenia rozsudku
pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania považoval za nepreukázané tvrdenie žalovaného o
splatení dlhu uvedenými platbami vzhľadom aj na záver, že žalovaný posielal na účet žalobcu rôzne
platby a nie je teda zrejmé, že by sa jednalo o platby na vrátenie poskytnutej pôžičky z 08.09.2014.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedenej teórie o presúvaní dôkazného bremena na základe tvrdení strán v
spore ohľadom skutočností vrátenia poskytnutej pôžičky k predloženým listinným dôkazom, zostalo zo
strany žalobcu nevysvetlené, o aké platby prevádzané z účtu žalovaného na účet žalobcu (špecifikované
v bode 5. odôvodnenia) sa malo jednať, keď žalobca v tejto súvislosti vyjadril (konštatácia v bode 5.

odôvodnenia), že medzi jeho účtom a účtom žalovaným bolo vykonaných množstvo transakcií, z účtu
žalobcu na účet žalovaného v celkovej výške 87.450,- eur, avšak nie je z výpovede žalobcu zrejmé, či aj
z účtu žalovaného na jeho účet boli vykonávané peňažné transakcie a na aký účel. V tomto smere súd
prvej inštancie vykonanie dokazovania výsluchom strán sporu nevykonal. Z hľadiska vyššie uvedeného
preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

19. Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal porušenie práva na spravodlivý
proces tým, že súd prvej inštancie nevyhovel jeho žiadosti, aby výsluch svedkyne C. V. bol opätovnevykonaný v prítomnosti žalobcu, prípadne, že súd prvej inštancie v zmysle ust. § 127 CSP mu neumožnil
poradu s klientom na zaujatie stanoviska po výpovedi svedkyne C. V. ohľadom ďalšieho postupu v
konaní.

20. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR
tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu
realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem

nemožno vykonať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súdu posudzujúceho opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

21. Z postupu súdu prvej inštancie pred vydaním meritórneho rozhodnutia vyplýva, že tento na
záver pojednávania konaného dňa 15.01.2020 (v zmysle uznesenia) odročil pojednávanie na deň 02.

marca 2020 o 08:15 hod. za účelom výsluchu svedkyne C. V. (neskôr bol tento termín pojednávania
zmenený na 04.03.2020). Zo zápisnice o pojednávaní z 04.03.2020 vyplýva, že prítomný na pojednávaní
bol právny zástupca žalobcu JUDr. Andrej Gara, žalobca sa pojednávania nezúčastnil a nie je ani
zrejmé, že by svoju neúčasť osobne alebo prostredníctvom právneho zástupcu ospravedlnil. Na
uvedenom pojednávaní bola vypočutá svedkyňa C. V., ktorej boli zo strany právneho zástupcu žalobcu

kladené otázky. Za daného stavu, keďže pojednávania konaného dňa 04.03.2020 sa mohol žalobca
osobne zúčastniť a reagovať tak na prednes svedkyne C. V., keď inak v jeho neprítomnosti jeho
práva na vykonanom pojednávaní uplatňoval jeho právny zástupca JUDr. Andrej Gara, v kontexte
uvedeného nemohlo dôjsť zo strany súdu k nesprávnemu procesnému postupu alebo porušeniu práva
na spravodlivý proces, ak súd prvej inštancie neodročil pojednávanie za účelom opätovného výsluchu

svedkyne, prípadne nevyhovel žiadosti na telefonickú konzultáciu právneho zástupcu so žalobcom,
poukazujúc tak na ust. § 127 CSP. Totiž aj uvedené ustanovenie je potrebné vykladať vo svetle okolností
prejednávanej veci v realizácii procesných úkonov súdu. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd
uvedenú odvolaciu námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)