Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114226685
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8114226685.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: S. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. XX, právne zastúpená advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, so sídlom Jesenná 8, Prešov, proti
žalovanému: LENAD Invest, s.r.o., Zlatobanská 16, Prešov, IČO: 44 077 891, právne zastúpenému
AK-TARABČÁK s.r.o., so sídlom Hlavná 13, Prešov, o zaplatenie 565,40 eura s prísl, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 28C/51/2015-381 zo dňa 03.06.2020 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom sp.zn. 28C/51/2015-408 zo dňa 14.07.2020, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I.

II. Mení sa rozsudok v prevyšujúcej časti s výnimkou výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobkyni 16,74 eura s 5,05 % úrokom z omeškania počítaným od 30.12.2014 do zaplatenia.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne
súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím
rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. v prevyšujúcej časti žalobu týkajúc sa uplatneného nároku od 01.10.2014 do 29.12.2014 zamieta,
II. žalovaný je povinný zaplatiť úroky z omeškania z priznanej sumy 1.088,95 Eur a to vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 390,45 Eur od 30.12.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 463,- Eur od 27.12.2016 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 235,5 Eur od 21.09.2017
do zaplatenia,
III. žiadnej z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.“

Dopĺňacím rozsudkom v prevyšujúcej časti žalobu týkajúcu sa uplatneného nároku od 30.12.2014 do
22.01.2015 zamietol.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie okrem iného odôvodnil tým, že po rozhodnutí krajského súdu,
žalobca uviedol, že ak žalovaný namieta premlčanie od 01.10.2014 do 29.12.2014, spochybňuje nárok
žalobcu na priznanie úrokov z omeškania, táto námietka nemôže obstáť. Považuje ju za nedôvodnú,
pričom uvádza, že si v pôvodnej žalobe uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 04.10.2012 do 03.10.2014, pričom úrok z omeškania si uplatnil od 01.10.2014 do zaplatenia a

teda nemohlo tam dôjsť k premlčaniu úrokov z omeškania. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný vzniesol
v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 04.06.2018 námietku premlčania za obdobie od
01.10.2014 do 22.01.2015, teda až po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, preto súd
by na ňu prihliadať nemal.Na základe doplneného dokazovania, zistil súd, že námietka premlčania za obdobie od 01.10.2014 do
29.12.2014 bola vznesená relevantným spôsobom a včas. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu, že námietka
premlčania sa vzťahuje na úroky z omeškania, námietka premlčania bola vznesená k istine samotnej

a to stanoviskom žalovaného k rozšíreniu žaloby, ktoré sa nachádza na č.l. 200 a bolo podané na
tunajšísúd30.11.2017. Vtomtostanovisku,žalovanývzniesolnámietkupremlčaniaprávezaobdobieod
01.10.2014 do 29.12.2014. Táto námietka premlčania bola vznesená v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, keďže návrh na pripustenie zmeny žaloby doručil žalobca 29.12.2016 s tým, že v tomto
návrhu si uplatnil aj obdobie od 01.10.2014. Toto si uplatnil 29.12.2016 (č.l. 86). Súd pripustil zmenu

žalobného návrhu uznesením zo dňa 12.10.2017. Ak teda žalovaný podal námietku premlčania práve
za toto obdobie od 01.10.2014 do 29.12.2014, teda dva roky pred podaním zmeny žalobného návrhu,
súd na jeho námietku premlčania musí prihliadať a to s poukazom na citované ustanovenie § 107
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže rozširujúci návrh bol podaný na tunajší súd 29.12.2016. Len do
tohto dátumu dva roky spätne, teda do 29.12.2014 od uplatneného nároku od 01.10.2014 považuje súd
premlčanie za relevantné.

Tak ako uviedol krajský súd vo svojom rozsudku, súd sa vyporiadal s námietkou premlčania, ktorú
považuje za relevantne vznesenú, preto na ňu prihliadol a v časti uplatneného nároku od 01.10.2014 do
29.12.2014 vyhovel námietke premlčania a aj v tejto časti žalobu zamietol.
Súd priznal žalobkyni úroky z omeškania, ktoré vyčíslil v zmysle vyššie citovaných zákonných
ustanovení. Súd určil úroky z omeškania za nasledujúce obdobie v tejto výške:

- za obdobie k 30.12.2014 vo výške 5,05 % ročne zo sumy 463,- eur (zo všetkých troch parciel krát 2
roky: 201,- eur, 121,- eur, 141,- eur - prepočet pri všetkých parcelách rovnakým kľúčom),
- zo sumy 463,- eur vo výške 5 % ročne od 27.12.2016 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 235,50 eura od 21.09.2017 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,

súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konaniaprávo.Súdrozhodol,žežiadnazostránnemáprávonanáhradutrovkonaniapoukazujúcpritom,
že úspech žalobkyne bol 37 %, neúspech 63 %. S poukazom na to, že výška nájmu však bola stanovená
znaleckými posudkami a úvahou súdu, súd pristúpil k tomu a pomerom úspechov veci jednotlivých strán
určil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Dopĺňací rozsudok odôvodnil najmä tým, že tak ako uviedol krajský súd vo svojom rozsudku č.k.
20Co/141/2018-329 zo dňa 29.10.2019, súd sa vyporiadal s námietkou premlčania, ktorú považuje za
relevantne vznesenú, preto na ňu prihliadol a v časti uplatneného nároku od 30.12.2014 do 22.01.2015
vyhovel námietke premlčania a aj v tejto časti žalobu zamietol. Plne poukazuje na odôvodnenie rozsudku
zo dňa 03.06.2020.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobkyni sumu 72,55 eura spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 663,- eur od 01.10.2014 do zaplatenia, vo výške
5 % ročne zo sumy 463,- eur od 27.12.2016 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 235,50 eura

od 21.09.2017 do zaplatenia. V odvolaní okrem iného poukázal na to, že žalobkyňa má za to, že súd
prvej inštancie nerozhodol o celej časti konania, ktorá mu bola odvolacím súdom vrátená, nesprávne
vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní vyšli najavo, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napádaný
rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa má za to, že v konaní na súde prvej inštancie došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý

proces, ktoré vidí v tom, že súd nerozhodol o celej časti konania, ktorá mu bola zo strany odvolacieho
súdu vrátená (pozri I. výrok napádaného rozsudku kde súd uviedol len obdobie od 01.10.2014 do
29.12.2014), nakoľko z výrokovej časti a ani z odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva, ako sa
súd vyporiadal s námietkou premlčania vznesenou žalovaným za obdobie od 30.12.2014 do 22.01.2015.
V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 20Co/141/2018-329,

20Co/142/2018 zo dňa 29.10.2019, z ktorého vyplýva, že súd prvej inštancie sa má zaoberať námietkou
premlčania nároku žalobkyne vznesenou žalovaným od 01.10.2014 do 22.01.2015 (pozri bod 38.
rozsudku odvolacieho súdu). Súd prvej inštancie sa však v napádanom rozsudku zaoberal výlučne a len
premlčaním nároku za obdobie od 01.10.2014 do 29.12.2014, pričom zvyšné obdobie, t.j. od 30.12.2014
do 22.01.2015 zostalo zo strany súdu prvej inštancie nepovšimnuté.

Súd prvej inštancie síce v odôvodnení napádaného rozsudku v bode 11. uvádza, že sa zaoberal len
zvyškom rozsudku, ktorý bol v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušený a to tak, ako bolo uvedené
vyššie, sa týkalo nároku za obdobie od 01.10.2014 do 22.01.2015 vo výške 72,55 eura, týmto obdobímsavšaknezaoberal,čoznamená,ževčasti(zvyšného)žalovanéhonárokuod30.12.2014do22.01.2015
doposiaľ nebolo súdom rozhodnuté.
Okrem uvedeného však žalobkyňa zotrváva na svojom tvrdení, že obdobie od 01.10.2014 do 29.12.2014

(teda obdobie, za ktoré bola žaloba žalobkyne zamietnutá z dôvodu premlčania) ani nie je žalovaným
obdobím, z čoho vyplýva, že súd v napádanom rozsudku rozhodoval o časti nároku, ktorý ani nie
je predmetom konania, čo vyplýva z vykonaného dokazovania vo veci samej a na čo žalobkyňa
upozorňovala súd prvej inštancie vo svojom vyjadrení zo dňa 21.02.2020, keď poukázala na rozšírenie
žaloby, ku ktorému došlo z jej strany podaním zo dňa 29.12.2016, v ktorom rozšírila žalobou uplatnený

nárok za obdobie 2 rokov spätne ku dňu podania predmetného návrhu zo dňa 29.12.2016, t.j. za obdobie
od 30.12.2014 do 29.12.2016. Žalobkyňa má teda za to, že v tejto časti trpí napádaný rozsudok vadou
zmätočnosti a zároveň, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pretože z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa obdobie od 01.10.2014
do 29.12.2014 nežalovala.
Zmätočnosť spočívajúcu v absolútnej neodôvodnenosti napádaného rozsudku je podľa názoru

žalobkyne zjavná aj v II. výroku tohto rozsudku, nakoľko žalobkyni nie je zjavné, na základe akých kritérií
súd prvej inštancie posúdil priznanie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 390,45 eura až
odo dňa 30.12.2014. Žalobkyňa si v tejto časti žalobou podanou dňa 03.10.2014 uplatňovala nárok na
úrokzomeškaniaužododňa01.10.2014(tedaododňakedyžalovanémuuplynulalehotanadobrovoľné
plnenie stanovená mu predsúdnou výzvou zo dňa 24.09.2014 na ktorú žalovaný nereagoval - pozri

prílohy žaloby zo dňa 03.10.2014). Žalobkyni nie je známe, na základe čoho došlo zo strany súdu prvej
inštancie k posunutiu dátumu od ktorého priznal nárok na úrok z omeškania až odo dňa 30.12.2014,
nakoľko to v odôvodnení napádaného uznesenia uvedené nie je.
V súvislosti s vyššie uvedeným žalobkyňa uvádza, že žalovaný si odo dňa 01.10.2014 (kedy mu márne
uplynula lehota na dobrovoľné plnenie vyplývajúca z predžalobnej výzvy zo dňa 24.09.2014) bol vedomý

skutočnosti, že je v omeškaní s vydaním bezdôvodného obohatenia, a preto žalobkyňa nevidí právny
dôvod na to, aby zo strany súdu prvej inštancie došlo k posunu nároku na úrok z omeškania žalovaného
až odo dňa 30.12.2014 a pokiaľ takýto dôvod existuje, súd prvej inštancie ho neuviedol.
Žalobkyňa má taktiež za to, že súd prvej inštancie pochybil aj v III. výroku napádaného rozsudku, keď
rozhodol, cit.: „žiadnej z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania“. Podľa názoru žalobkyne

zo strany súdu prvej inštancie došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a nerešpektovaniu
záväzného pokynu odvolacieho súdu, ktorý v bode 40. rozsudku sp. zn. 20Co/141/2018-329,
20Co/142/2018 zo dňa 29.10.2019 uviedol, že: „(súd prvej inštancie) rozhodne o všetkých trovách
konania s tým, že v konaní bolo uplatnené plnenie, ktoré záviselo od znaleckého posudku a úvahy súdu,
pretože pre plný úspech žalobcu postačuje úspech o základe nároku (§ 255 CSP)“.

Žalobkyňa má teda za to, že súd otázku náhrady trov konania nesprávne právne posúdil, nakoľko
podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít platí, že v konaniach, kde výška plnenia závisí
od záverov znaleckého posudku, resp. od úvahy súdu, nemožno (rovnako ako v prejednávanej právnej
veci) žalobkyňu pri rozhodovaní o náhrade trov konania zaťažovať procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti, z čoho podľa názoru

žalobkyne (a aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplývajúceho z rozsudku sp. zn. 20Co141/2018-329,
20Co/142/2018 zo dňa 29.10.2019 - pozri bod 40.) vyplýva, že v predmetnom konaní bola v celom
rozsahu úspešná a preto jej patrí nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny

a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný vo vyjadrení okrem iného
uviedol, že podľa odvolania obdobie 01.10.2014 - 29.12.2014 nebolo žalovaným obdobím, čo však
nezodpovedá podaniam žalobkyne. Žalobkyňa si uplatňovala nárok na úrok z omeškania od 01.10.2014
do 29.12.2014, teda v tejto časti je v zmysle napadnutého výroku nárok zamietnutý. Podanie, ktorým
bol nárok rozšírený 29.12.2016 a ktorý bol pripustený uznesením z 13.01.2017 mu napriek opakovaným

žiadostiam nehol doručený, preto sa k tejto námietke nevie bližšie vyjadriť. Úrok z omeškania
bol priznaný už od 30.12.2016, pretože žaloba za dobu do 29.12.2016 bola zamietnutá, vrátane
úroku z omeškania. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne proti výroku o trovách konania, je potrebné
zohľadniť okolnosti tejto veci. Žalobkyňa uplatňovala nárok odôvodňujúc ho predloženým ZP, ktorý súd
neakceptoval a vychádzal zo ZP vyhotoveného v súdnom konaní. Žalobkyňa nebola úspešná v 37 % a

naopak, žalovaný bol úspešný 63 %, teda jeho úspech prevyšuje o 26 % úspech žalobkyne. Nebolo by v
súlade so zásadou spravodlivosti, ak by žalobca, ktorý nadhodnotí svoj nárok, mal nárok na náhradu trov
aj v prípade, že bude úspešný iba v časti, ktorú žalovaný nepopiera. Žalobkyňou uvádzané rozhodnutie
je na predmetnú vec neaplikovateľné.4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd

prvej inštancie z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne závery s výnimkou výroku I. a odvolaním
nenapadnutého výroku II. a z toho dôvodu neboli splnené podmienky na potvrdenie napadnutého
rozsudku vo výroku III. a IV. (podľa § 387 CSP) ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).

5. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

6. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

7. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne

nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom

dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli
preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

8. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,

popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

9. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej
úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že

v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

10. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho a
odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci by mal podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentráciepodľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a

predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte
sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.

11. Doktrína legitímneho očakávania je doktrínou verejného práva, ktorá spočíva v tom, že súkromná
osoba ako účastník právneho vzťahu má voči orgánu verejnej moci isté odôvodnené očakávania. Tieto
odôvodnenéočakávaniasavzťahujúnapostuporgánuverejnejmoci,prípadnerozhodnutietohoorgánu.
Postup orgánu verejnej moci totiž musí byť predvídateľný (vzhľadom na právnu úpravu) a orgán nemôže
v skutkovo podobných prípadoch rozhodovať rozdielne (IV ÚS 15/2014-77 cit. ,,Ústavný súd pritom
zdôrazňuje, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že rozdielna

judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobný veciach, je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho
súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia
pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Pre posúdenie, či rozdielnou

judikatúrou najvyššej súdnej inštancie došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, je preto rozhodujúce, či
vnútroštátne právo obsahuje mechanizmus zaisťujúci koherentnosť judikatúry a či príslušný orgán tento
mechanizmus fakticky a riadne využíva (pozri rozhodnutie ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12.
2007). V danej veci bol podľa názoru odvolacieho súdu už prezentovaný názor na rozhodnutie v otázke
trov konania (pozri článok 40 predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu sp.zn. 20Co/141/2018 zo

dňa 29.10.2019).

12. V prejednávanej veci zostalo po podaní odvolania posúdiť správnosť záveru okresného súdu vo
výrokochozamietnutížalobyvsúvislostisoslabenímprávapovznesenejnámietkepremlčaniazostrany
žalovaného.

13. Vo vzťahu k žalovanému obdobiu od 01.10.2014 do 29.12.2014, je potrebné uviesť, že z obsahu
spisu je nepochybné, že žalobkyňa náhradu za užívanie pozemkov v tomto rozsahu požadovala za 2
roky spätne od podania návrhu na pripustenie zmeny žaloby (pozri č.l. 88, 89, 93 spisu) a pokiaľ návrh
na pripustenie zmeny žaloby bol podaný dňa 29.12.2016, je zrejmé, že k oslabeniu práva žalobkyne

došlo namietaním premlčania zo strany žalovaného a právo na náhradu za obdobie od 01.10.2014 do
29.12.2014 priznať nemožno (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

14. Ak súd prvej inštancie žalobu v tomto rozsahu zamietol, postupoval správne a v tomto smere mu
nemožno nič vyčítať. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP

rozsudok vo výroku I. ako vecne správny potvrdil.

15. Avšak potom v časti nároku o zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov od 30.12.2014 do
22.01.2015 bolo opodstatnené rozsudok zmeniť s tým, že pokiaľ sa jednalo o nárok na náhradu za
užívanie pozemkov za obdobie od 30.12.2014 do 22.01.2015 a tento nárok vychádzal z toho istého

návrhu na rozšírenie žaloby zo dňa 29.12.2016 (spätne 2 roky je 30.12.2014), tak tento uplatnený nárok
od 30.12.2014 do 22.01.2015 premlčaný nie je a tento nárok je potrebné považovať za uplatnený riadne
a včas. V tomto smere námietka premlčania dôvodne vznesená zo strany žalovaného nebola.

16. V otázke výšky opodstatnenosti náhrady za užívanie pozemkov v tejto časti odvolací súd dospel tak,

že uplatňovaný nárok za obdobie 01.10.2014 do 22.01.2015 (72,55 eura : 104 dní = 0,6976 eura x 24
dní (predstavuje obdobie od 01.10.2014 do 22.01.2015) činí 16,74 eura) a z uvedených dôvodov bolo
opodstatnené postupom podľa § 388 CSP zmeniť rozsudok v prevyšujúcej časti s výnimkou výroku II.
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 16,74 eura s 5,05 % úrokom z omeškania počítaným od
30.12.2014 do zaplatenia.

17. V tejto súvislosti navyše odvolací súd uvádza, že na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy
nová právna úprava neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve
(§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporuvo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,

ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR z
15.04.2020, sp.zn. II. ÚS 399/19, ktorého analytická veta znie: „Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už
Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného
sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od

znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej
úpravy.“

18. Odvolací súd preto pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný sa na
úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a žalobcu nemožno považovať za procesne neúspešného za stavu,
keď mu bola priznaná hoci len časť uplatneného nároku. Na uvedený záver nemal vplyv neúspech v

nepatrnej časti pre úspešne vznesenú námietku premlčania. Z uvedených dôvodov postupom podľa §
255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov (celého) konania v rozsahu
100 %, avšak táto náhrada bude vypočítaná zo súčtu prísudku priznanej súdom prvej inštancie a sumou
priznanej odvolacím súdom.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).