Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/230/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512208567
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3512208567.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej

a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v spore žalobkýň 1/ S. J. bývajúcej vo
B., 2/ B. J., bývajúcej v I., oboch zastúpených Studio Legale, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mostová č.
2, IČO: 36811874, proti žalovaným 1/ Y. B. bývajúcemu v O., zastúpenému JUDr. Vladimírom Fraňom,
advokátom so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Haškova č. 18, 2/ Komunálnej poisťovni, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova č. 17, IČO: 31595545, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Legal Cases, s.r.o., so sídlom v Dunajskej Strede, Alžbetínske nám. č. 328, IČO: 36720097,
o náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp.zn. 10 C

149/2012, o dovolaní žalovanej 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 15. marca 2017 sp.zn.
5 Co 133/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.
Žalobkyne 1/, 2/ a žalovaný 1/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyne 1/, 2/ sa v konaní domáhali, aby súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť im po 250
000 € pre každú titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla smrťou rodičov Mgr. X. O. a Q. O. pri
dopravnej nehode 29. augusta 2009, ktorú z nedbanlivosti zavinil žalovaný 1/. Žalovaná 2/ bola v čase
predmetnej dopravnej nehody poisťovateľom vozidla, ktoré viedol vodič. Zodpovednosť žalovaného 1/

za takto vzniknutú nemajetkovú ujmu vyvodzovali z § 420 ods. 1, resp. § 427 Občianskeho zákonníka a
zodpovednosť žalovanej 2/ z § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“) za použitia
eurokonformného výkladu pojmu škoda.

2. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom z 24. novembra 2015 č.k. 10 C 149/2012-483
zaviazal žalovaných 1/, 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyniam 1/, 2/ každej po 30 000 €, vo

zvyšku žalobu zamietol a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Rozhodol tak po zistení, že žalovaný 1/ zapríčinil dňa 29. augusta 2009 dopravnú nehodu, v
dôsledku ktorej došlo k úmrtiu vodiča druhého osobného motorového vozidla Q. O. a jeho spolujazdkyne
Mgr. X. O., rodičov žalobkýň, za čo bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia, čo bolo konštatované aj
právoplatným a vykonateľným trestným rozkazom sp.zn. 1 T 119/2010. Žalovaný 1/ dňa 3. februára
2006 uzavrel so žalovanou 2/ poistnú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení motorového vozidla. Súd
prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 420 ods. 1, §

788 Občianskeho zákonníka a § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. a na náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal
oboch žalovaných, keďže žalovaný 1/ bol pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkýň, a
žalovaná 2/ bola subjektom povinným vyplatiť poistné plnenie v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., u ktorej
bolo vozidlo, ktorým bol spôsobený neoprávnený zásah, poistené. Priznanú náhradu nemajetkovej ujmyvo výške 30 000 € pre každú zo žalobkýň považoval za primeranú, spôsobilú aspoň čiastočne zmierniť
následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkýň, s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

3. Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkýň 1/, 2/ a žalovanej 2/ rozsudkom z 15. marca
2017 sp.zn. 5 Co 133/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že v časti spôsobu plnenia
žalovaných 1/, 2/ vo vzťahu k žalobkyniam rozhodol tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov

odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil
vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej 2/ vyplývajúcu z aplikácie ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č.
381/2011 Z.z. Dôvodil, že z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho
poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. Vychádzal
z toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými
vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD C-22/12

Haasová, bod 39), a preto i v preskumávanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s
komunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými
účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území
a ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu

škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým
smerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením. Podľa názoru odvolacieho súdu
pod pojem ujma na zdraví bolo potrebné zahrnúť akúkoľvek ujmu, ktorá bola spôsobená zásahom do

osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu (rozsudok ESD C-22/12, bod 47).
Odvolací súd vychádzal z účelu smernice s cieľom posilnenia ochrany obetí (rozsudok ESD C-22/2012
Haasová. bod 48, 49). Ak zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho práva vyplýva z § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu,
nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti

za škodu, na ktoré odkazujú smernice (rozsudok ESD C-22/12 Haasová, bod 57, 58). S poukazom
na uvedené vzhľadom na skutočnosť, že vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obeti
dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá
povinným poistením motorových vozidiel. Odvolací súd pojem škoda vyložil eurokonformne, teda
extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy. Súčasťou náhrady

škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s
liečením, náhrada pohrebných nákladov), ale aj nemajetkové ujmy, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Odvolací súd ďalej poukázal na
judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozhodnutie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial
International d Alimentation SA., podľa ktorej je tu povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych

noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale
tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo
najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). O trovách
konania rozhodol podľa § 396 a § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná 2/ dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z §
421ods.1písm.a/CSP.Uviedla,žeodvolacísúdnesprávnevecprávneposúdil,keďdospelkzáveru,že
nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona
č. 381/2001 Z.z. a že z tohto dôvodu je v spore pasívne legitimovaná. Mala za to, že pri riešení tejto

právnejotázkysaodvolacísúdodklonilodustálenejrozhodovacejpraxedovolaciehosúduavtomsmere
poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 168/2009, sp.zn. 3 Cdo
301/2012 a 3 Cdo 30/2012. Ďalej uviedla, že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd
sa pokúša údajným eurokonformným a extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ, a to priznať
smerniciam EÚ priamy účinok vo vzťahu k žalovanej 2/. Je však toho názoru, že v zmysle súčasne

platného a účinného vnútroštátneho práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným
na uplatňovanie nárokov z titulu zásahu do osobnostných práv žalobkýň, nakoľko zákon č. 381/2001
Z.z. sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv
žalovanej 2/ žiadnym spôsobom neukladá. Súdny dvor Európskej únie podáva výklad práva Únie, teda vpredmetnej veci podal výklad smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami, za žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych
predpisov. Z uvedených dôvodov žiadala, aby dovolací súd rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp. rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak,
že žalobu voči žalovanej 2/ zamietne.

5. Žalobkyne 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej 2/ navrhli dovolanie ako nedôvodné zamietnuť,
majúc za to, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny.

6.Žalovaný1/vovyjadreníkdovolaniužalovanej2/uviedol,žesavplnomrozsahustotožňuje správnym
názorom odvolacieho súdu v otázke pasívnej legitimácie žalovanej 2/ a navrhol dovolanie žalovanej 2/
zamietnuť.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas
(§ 427 CSP) osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpenou

v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP dospel k záveru, že dovolanie je neopodstatnené, preto je
potrebné ho zamietnuť (§ 448 SCP).
8. Žalovaná 2/ v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu.

9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo

procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou vymedzená
v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne
aj dôvodnosť) dovolania. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP,
je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo
na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“ (3 Cdo 56/2018, 3 Cdo 146/2017).

10. V danom prípade z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná 2/ za otázku, ktorá je podľa jej

názoru relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, označila otázku pasívnej vecnej legitimácie
poisťovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa
zákona č. 381/2001 Z.z. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná 2/ takto v dovolaní riadne
vymedzila právnu otázku spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. a/ CSP; zároveň náležite
konkretizovala rozhodnutia dovolacieho súdu, z ktorých vyvodzuje odklon od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu. V dovolacom konaní bolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľkou
označené rozhodnutia predstavujú „odklon“ od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle
uvedeného ustanovenia.

11. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP treba zahrnúť

aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. Vydaných SEFT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď

R 71/2018).

12. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej 2/ je prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm.
a/ CSP, keďže v čase začatia dovolacieho konania 31. mája 2017 za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu bolo možné považovať rozhodnutia najvyššieho súdu označené dovolateľkou.

13. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia dovolacieho súdu, ktoré sa konalo 9. októbra 2018
bolo schválené na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky aj rozhodnutie z 31. júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke č.8/2018 pod č. R 61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v

zásahudoosobnostnýchprávpozostalýchobetedopravnejnehodyspôsobenejprevádzkoumotorového
vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí
dovolací súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a

Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce
nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu
na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek
ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú.

14. Právny názor, vyjadrený v judikáte R 61/2018 je potrebné aplikovať aj na daný prípad, i keď
rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016 nebolo ešte v čase rozhodovania odvolacieho súdu
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Dovolací
súd na vysvetlenie tohto konštatovania pripomína, že už v niektorých rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014,

3 Cdo 233/2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo,
prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z
prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez
zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený
jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý

rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor.
Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým
sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia
právnych noriem. Dovolací súd naviac dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 301/2012,
ktoré žalovaná 2/ označila v dovolaní dôvodiac ním odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. decembra 2018 sp.zn.
II. ÚS 695/2017 a vec vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva
správnosť záverov prijatých v R 61/2018.

15. Z vyššie uvedeného je zrejmá neopodstatnenosť námietky žalovanej 2/, že napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 CSP).

16. Dovolací súd preto dovolaniu žalovanej 2/, ktoré je síce prípustné, ale nie je dôvodné, nevyhovel a
dovolanie podľa § 448 CSP zamietol.

17. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.