Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/151/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204618
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5816204618.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

Mgr. Františka Dulačku a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej,
v právnej veci žalobcu: ROYAL DESIGN, s.r.o., so sídlom Veterná 156/13, Námestovo, IČO: 51 644
089, právne zastúpený Mgr. Jurajom Kornhauserom, advokátom so sídlom F. U. X,. V. - U. O. U., proti
žalovanému: L. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., R. č. XXX, právne zastúpený spoločnosťou PUKAJ,
advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 1661, Dolný Kubín, IČO: 53 029
623, o zaplatenie 35 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo z 02. júla 2021 č. k. 7C/151/2016-561, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým) žalobu na uloženie povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 000 eur s úrokom z omeškania 0,05 % denne od 04.09.2016 do
zaplatenia, titulom vrátenia poskytnutej pôžičky podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ako nedôvodnú
zamietol (výrok I.). Úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v súlade s
ustanovením § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 % (výrok II.).

2.Vychádzalzvýsledkovvykonanéhodokazovania,žemedzistranamisporunebolosporné,žepôvodný
žalobca R. V. (ďalej len „pôvodný žalobca“) ako veriteľ uzatvoril so žalovaným ako dlžníkom dňa
08.09.2014 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej pôvodný žalobca poskytol žalovanému pôžičku vo
výške 35 000 eur. Žalovaný v priebehu konania tvrdil, že pôžička poskytnutá pôvodným žalobcom mu
bola vrátená poukázaním peňažných súm na bankový účet pôvodného žalobcu a v časti zaslaním
peňažných prostriedkov (23.04.2015 a 27.11.2015) vo výške 12 500 eur a 7 000 eur na účet U. V., ktoré

následne tieto odovzdal v hotovosti pôvodnému žalobcovi, teda pôžičku splatil v celkovej výške 16 845
eur, tak, ako je konštatované v bode 8. odôvodnenia rozsudku. V čase, keď pôvodný žalobca vyzýval
žalovaného SMS správou z 28.07.2016 na vrátenie poskytnutej pôžičky, dlh zanikol jeho splnením.
Pôvodný žalobca v priebehu konania tvrdil, že bolo bežnou praxou, že medzi ním a žalovaným prebiehali
nejaké finančné transakcie, že bolo bežné, že žalovanému poskytoval peniaze na tovar a tieto si potom
vyberal z pokladne firmy. Zo strany pôvodného žalobcu nebolo však vysvetlené, na splnenie akého
záväzku alebo celkovo z akého dôvodu mu žalovaný zaplatil na jeho bankový účet peniaze, o ktorých

žalovaný tvrdí, že boli splátkami pôžičky vo výške 35 000 eur. Vo vzťahu k výpovedi svedka U. V.
pôvodný žalobca poprel, že by mu žalovaný prostredníctvom svedka vrátil nejaké peniaze z pôžičky.
Svedok U. V. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 20.03.2019 potvrdil, že ho žalovaný
požiadal, aby dňa 23.04.2015 odovzdal v jeho mene pôvodnému žalobcovi sumu 12 500 eur, čo urobila v novembri 2015 opäť na základe požiadavky žalovaného pôvodnému žalobcovi odovzdal sumu 7
000 eur, pričom sa celkovo jednalo o čiastku 17 500 eur. Ani v tomto prípade pôvodný žalobca ani
netvrdil, že by mal žalovaný voči nemu nejaký iný záväzok, než pôžičku 35 000 eur, ktorý by mu v

tom čase mal prostredníctvom U. V. plniť. Pôvodný žalobca len uvádzal, že výpoveď svedka U. V. je
nevierohodná, v tejto súvislosti však nenavrhol vykonanie žiadnych dôkazov. Pokiaľ žalobca namietal,
že žalovaný podľa jeho tvrdenia vrátil na poskytnutej pôžičke sumu 36 345 eur, ktorá presahuje sumu
35 000 eur žalovaný vo vzťahu k uvedenému uviedol, že zaplatil pôvodnému žalobcovi aj úrok za
poskytnutie pôžičky vo výške 5% eur ročne. Nepovažoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že dodatok

č. 1 z 28.06.2016 sa viaže k zmluve o pôžičke z 08.09.2014. Z obsahu dodatku č. 1 vyplýva, že touto
sa zabezpečuje pohľadávka žalobcu vo výške 160 0000 eur, a to vlastníctvom tam uvedenej stavby
alebo zmluvnou pokutou vo výške 60 000 eur. Pôvodný žalobca v podaní z 11.09.2018 uviedol, že
vo vzťahu k dodatku č. 1 poukazuje na to, že zmluvná pokuta vo výške 60 000 eur a zabezpečenie
nehnuteľnosťou sú adekvátne výške dlžnej pohľadávky 160 000 eur, zatiaľ čo zmluvná pokuta vo
výške 60 000 eur sa v prípade hypotetickej existencie výlučne týkajúcej sa pohľadávky vo výške 35

000 javí ako premrštená a nezmyselná. Podľa pôvodného žalobcu táto skutočnosť preukazuje, že
zabezpečená pohľadávka 160 000 eur zrejme zodpovedá zmluvnej pokute a hodnote nehnuteľností. Z
tohto vyjadrenia pôvodného žalobcu vyplýva, že za dôvod uzatvorenia dodatku č. 1 k zmluve o pôžičke
zo dňa 08.09.2014 považoval zabezpečenie pohľadávky na vrátenie pôžičky 160 000 eur, ide o sumu,
ku ktorej je pripočítaná pôvodným žalobcom tvrdená druhá pôžička žalovanému vo výške 125 000 eur,

ktorej existenciu však žalobca nepreukázal a ohľadne tejto pôžičky bola žaloba právoplatne zamietnutá.
V kontexte vyjadrenia pôvodného žalobcu možno vyvodiť, že žalobca nevysvetlil súvislosť uzavretia
dodatku č. 1 zo zmluvou o pôžičke zo dňa 08.09.2014 teda, že účelom uzavretia dodatku č. 1 bolo
zabezpečenie pohľadávky vo výške 35 000 eur zo zmluvy o pôžičke z 08.09.2014. Z dodatku č. 1
nie je zrejmý ekonomický dôvod jeho uzatvorenia, pretože pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu,

že jeho dôvodom bolo zabezpečenie pohľadávky na zaplatenie prvej pôžičky zo dňa 08.09.2014, aj
splatenia druhej pôžičky zo dňa 14.02.2016, nebol daný dôvod, aby žalovaný zaplatil údajnú “zmluvnú
pokutu“ 60 000 eur rovnako v prípade, že by prišiel o vlastníctvo nehnuteľností, ako aj v prípade,
ak by si ich vo vlastníctve ponechal. Zo strany žalobcu dôvod a účel uzatvorenia dodatku č. 1 vo
vzťahu k zmluve o pôžičke z 08.09.2014 nebol racionálne vysvetlený. Návrh sporových strán na výsluch

žalovaného, pôvodného žalobcu R. V. a svedka U. V. zamietol, keďže zástupcovia strán sa vyjadrili, že
tieto dôkazy navrhli len z opatrnosti a súd vykonanie týchto dôkazov považoval za nadbytočný, keďže k
tvrdeniam v žalobe a v priebehu konania sa strany a svedok vyjadrovali a medzičasom nedošlo k zmene
rozhodujúcich skutkových tvrdení.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uviedol,
že dôvodnosť nároku preukázal dodatkom č. 1 k zmluve o pôžičke, datovaným k 28.06.2016. Žalovaný
nevysvetlil, prečo mal vrátiť vyššiu sumu než požičal (36 345 eur), čo odôvodnil zaplatením 5 % úroku,
čo nesedí. Jeho právny predchodca v období od 24.01.2013 do 19.05.2016 zaslal žalovanému postupne
sumu v celkovej výške 87 450 eur, pričom žalovaný v období od 25.09.2013 do 16.06.2016 previedol na

účet právneho predchodcu žalobcu sumu v celkovej výške 24 645 eur. Súd prvej inštancie nedostatočne
zistil skutkový stav, keď nedoplnil dokazovanie navrhovaným výsluchom právneho predchodcu žalobcu
a predčasne rozhodol o zamietnutí žaloby, pričom výrok súdu je v úplnom rozpore s výrokom a právnym
posúdením súdu prvej inštancie v rozsudku z 04.03.2020 č. k. 7C/151/2016-414. Z kontextu výpovede
právneho predchodcu žalobcu ako aj z výpovede svedka U. V., ktorí pracovali v spoločnosti PNEUTOP,

s.r.o. je zrejmé, že platby za dodaný tovar odchádzajúce z osobných účtov zamestnancov a následne
preposielanie peňazí žalovaným späť na účty zamestnancov, nebolo ničím neobvyklým. Skutočnosť,
že firemné peniaze sa presúvali cez osobné účty zamestnancov a konateľa firmy nebolo v tej dobe
neobvyklé. K týmto skutočnostiam sa pôvodný žalobca mienil vyjadriť na pojednávaní dňa 02.06.2021 v
pozícií svedka, čo však súd prvej inštancie neakceptoval. Prvoinštančný súd síce posudzoval dôkazné

bremeno vychádzajúc z intencií súdu druhej inštancie, avšak nevykonal ani jeden dôkaz a žalobcovi
tak nedal ani len možnosť uniesť dôkazné bremeno a žalobcu bez ďalšieho zamietol. Domnieva sa,
že v konaní uniesol dôkazné bremeno aj v časti prevodu medzi účtami právneho predchodcu žalobcu
a žalovaného, keď pri svojom výsluchu ozrejmil fungovanie podnikateľskej činnosti žalovaného, a to
najmä okolnosti nákupu tovaru do firmy a následných úhrad žalovaného vykonaných na účet právneho

predchodcu žalobcu. Poukazuje na rozpornú výpoveď svedka U. V., ktorý nevedel ustáliť, koľko peňazí
malo byť v skutočne vybratých a odovzdaných pôvodnému žalobcovi. Pokiaľ súd prvej inštancie nezistil
žiadne nové skutočnosti a rozhodol úplne opačne, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať na následoknesprávne rozhodnutie vo veci. Žiadal preto, aby pôvodný žalobca a žalovaný boli vypočutí v odvolacom
konaní. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že
záväzok z pôžičky 35 000 eur popiera jeho tvrdenie o zániku dlhu, a to listinným dôkazom - dodatkom č. 1
kzmluveopôžičke.Eštevroku2016SMSsprávouodpovedalpôvodnémužalobcovivSMSkomunikácií,
že mu nič nedlhuje. Pôvodného žalobcu R. V. žalobca na pojednávaní dňa 02.06.2021 navrhol vypočuť
len z opatrnosti. Tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že počas pojednávania sme zotrvali na vypočutí

právneho predchodcu žalobcu, považuje za nesprávne a zavádzajúce. Práve výsluchom R. V. by došlo
nielen k porušeniu základných zásad a princípov, na ktorých spočíva celé sporové konanie, ale by to
bolo v rozpore so zásadou konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťaženie strán sporu
a iných osôb. Plne sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 8., ktorý vo vzťahu k
výpovedi R. V. ohľadom vrátenia pôžičky vo výške 35 000 eur sa na pojednávaní dňa 20.03.2019 k
týmto platbám vyjadril, že „pokiaľ medzi ním a žalovaným prebiehali nejaké finančné prostriedky, tak sa

nejednalo o peniaze z tržieb, tie si on každý deň vyberal sám, ale on bežne žalovanému požičiaval na
tovar, potom si tieto peniaze vyberal z pokladne firmy“. Práve z výpovede R. V. vyplynulo, že pôžičky na
nákup tovaru si vysporiadal sám tak, že si peniaze vyberal z hotovosti z pokladne firmy a v tomto smere
firma voči nemu nemá žiadne záväzky. Vychádzajúc z teórie dôkazného bremena zo strany pôvodného
predchodcu žalobcu nebolo vysvetlené na splnenie akého záväzku, alebo celkovo z akého dôvodu mu

mal zaplatiť na jeho bankový účet peniaze, o ktorých (žalovaný) tvrdí, že boli splátkami pôžičky 35 000
eur,bolotedanažalobcovi,abyvysvetlildôvodzaplateniatýchtopeňažnýchprostriedkov,tedapreukázal
existenciu nejakého iného záväzku, než pôžičky vo výške 35 000 eur, ktorý mu mal v rovnakom čase
zaplatiť. V tomto smere dáva do pozornosti, že žalobca, resp. pôvodný žalobca nemôžu očakávať od
súdu, že bude suplovať ich procesnú aktivitu počas súdneho konania.

5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného poukázal obsahovo na skutočnosti, ktoré uviedol v
podanomodvolaníprotirozsudkusúduprvejinštancie,hodnotiacnajmävýpovedeprávnehopredchodcu
žalobcu, svedka U. V. vo vzťahu k uhrádzaným platbám.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods. 1
CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP),
po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, ktorý podľa § 387 ods. 1 CSP

ako správny potvrdil.

8. Záver súdu prvej inštancie, ktorý hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania dospel k záveru,
že žaloba na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 35 000 eur titulom vrátenia
poskytnutej pôžičky podľa § 657 Občianskeho zákonníka nie je dôvodná, je správny. Odvolací súd

poukazuje na vyslovené skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v bodoch 8. a ž 10. odôvodnenia
rozsudku, s ktorými sa plne stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

9. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

10. Z výkladu vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon v tomto prípade vychádza zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov, kedy určujúcim sú v tomto procesu jednak dielčie, jednak komplexne
závery súdu (sudcu) o vierohodnosti skutočností získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú podkladom
pre záver súdu o tom, ktoré skutočnosti je potrebné považovať za preukázané, a ktoré tak tvoria zistený

skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sú potom okrem všeobecných a odborných skúseností
taktiež pravidlá logického myslenia formulované do zásadných logických zásad. Nie je možné taktiež
prehliadnuť, že vierohodnosť konkrétneho poznatku získaného vykonaním určitého dôkazu a teda i
jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti, či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak
izolovane, jednak v porovnaní so správami získanými vykonaním všetkých ostatných dôkazov. Odvolací

súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vychádzal zo záverov rozsudku Krajského
súdu v Žiline z 24. februára 2021 č. k. 7Co/129/2020-533, a to v naplňovaní teórie dôkazného bremena v
kontradiktórnom civilnom súdnom konaní vo vzťahu vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovaniapri výklade ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka - zmluvy o pôžičke, keď podľa danej teórie v
priebehu konania
tá - ktorá procesná strana v konaní preukazuje skutočnosti podstatné pre posúdenie podmienok

uzavretého zmluvného vzťahu - zmluvy o pôžičke, teda, ak veriteľ preukáže, že uzavretý záväzkovo
právny vzťah (zmluva o pôžičke - poskytnutie pôžičky) je reálnych kontraktom, dochádza k presunu
dôkazného bremena na stranu dlžníka, ktorý preukazuje, svoje tvrdenie o zániku dlhu, ak druhá
strana takéto tvrdenia popiera, je potrebné predložiť také tvrdenia a dôkazy, ktoré uvedené skutočnosti
vyvracajú.

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že strany sporu nepopierali, že
medzi pôvodným žalobcom - R. V. ako veriteľom a žalovaným bola dňa 08.09.2014 uzatvorená zmluva
o pôžičke, na základe ktorej pôvodný žalobca R. V. poskytol žalovanému pôžičku vo výške 35 000 eur
za ďalšie dohodnutých podmienok v písomnej zmluve uvedených. Žalovaný potvrdil, že nie len písomnú
zmluvu z pôvodným žalobcom uzatvoril, ale skutočne sumu 35 000 eur reálne od neho aj prevzal.

Žalovaný už v prvom vyjadrení ku žalobe argumentoval, že dlh na základe uzatvorenej zmluvy o pôžičke
zanikol jeho splnením, pričom vo vzťahu k uvedenému uvádzal, ktorými konkrétnymi platbami - prevodmi
z jeho účet na účet pôvodného žalobcu sa platby realizovali a že dlh bol plnený aj dvoma platbami vo
výške 12 500 eur a 7 000 eur uskutočnenými 23.04.2015 a 27.11.2015 prevodom z účtu žalovaného
na účet svedka U. V., ktorý podľa tvrdenia žalovaného tieto peniaze odovzdal v hotovosti pôvodnému

žalobcovi R. V.. Skutočnosť, že k takémuto prevodu peňažných prostriedkov z účtu žalovaného na
účet žalobcu skutočne došlo, žalovaný preukázal výpismi z účtu a taktiež, že peňažné prostriedky boli
zasielané z účtu žalovaného na účet svedka U. V.. Odvolací súd sa stotožnil s hodnotením výsledkov
vykonanéhodokazovaniasúdomprvejinštancievbode9.odôvodnenia,žepotom,akožalovanýuviedol,
že došlo k zániku dlhu a ktorými konkrétnymi platbami, pôvodný žalobca a neskôr žalobca (z hľadiska

teórie o presune dôkazného bremena) netvrdil, že by žalovaný mal voči nemu nejaký iný (a aký)
záväzok, než pôžičku 35 000 eur, ktorý by mal splniť, keďže sa len všeobecne (do rozhodnutia súdu
prvej inštancie) vyjadroval, že z jeho účtu na účet žalovaného boli vykonané platby v celkovej výške
87 450 eur. Z hľadiska posudzovania pravdivosti tvrdenia pôvodného žalobcu o dôvodnosti uplatnenej
žaloby na vrátenie poskytnutej pôžičky, odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancií vyvodil,

že bolo nepostačujúce pokiaľ sa pôvodný žalobca vyjadroval na odvolacom pojednávaní, že „sa jednalo
o platbu za tovar, keďže takáto prax vo firme bola vytvorená“, keďže sa jednalo o konkrétne platby v
určitom časovom úseku. R. V. na odvolacom pojednávaní ako svedok už uvádzal, že takýmto spôsobom
poskytol žalovanému peňažné prostriedky až v celkovej výške 200 000 eur, čo však nebolo podložené
žiadnymi dôkaznými prostriedkami, tak z hľadiska účelu konkrétnych platieb a ich časovej súvislosti.

Pokiaľ pôvodný žalobca R. V. vo svojej svedeckej výpovedi uvádzal, že to bolo bežnou praxou a potvrdil
to aj svedok U. V., takáto skutočnosť zo svedeckej výpovede U. V. nevyplýva, naopak, svedok U. V.
vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa na súde prvej inštancie dňa 20.03.2019 potvrdil, že
okrem prípadu, keď žalovaný chcel, aby žalobcovi odovzdal peniaze - t. j. tie peňažné sumy, ktoré
žalovaný považoval za čiastočnú úhradu poskytnutej pôžičky pôvodnému žalobcovi - nikdy sa nestalo,

že by ho žalovaný požiadal, aby peniaze z účtu vybral a niekomu ich odovzdal. Svedok zároveň vo
svojej svedeckej výpovedi rozlišoval tie peňažné prostriedky, ktoré mu žalovaný previedol za účelom
zaplatenia za tovar a peniaze, vo vzťahu ktorým ho (osobitne) žalovaný požiadal, aby tieto odovzdal
pôvodnému žalobcovi R. V..

12. Súd prvej inštancie v bode 10. odôvodnenia rozsudku správne vyhodnotil aj ostatné výsledky
vykonaného dokazovania pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vrátenie pôžičky,
najmä skutkové zistenia ohľadom uzavretia dodatku č. 1 v súvislosti s následným tvrdením žalobcu
(pôvodného žalobcu) o poskytnutí ďalšej pôžičky vo výške 125 000 eur a celkovej (žalobcom pôvodne
nárokovanej) sumy 160 000 eur. Súd prvej inštancie dostatočne v dôvodoch svojho rozhodnutia vysvetlil,

že dodatok č. 1 odkazuje síce na uzavretie zmluvy o pôžičke zo dňa 08.09.2014, avšak svojim obsahom -
vzhľadomvnejuvádzanésumyzmluvnejpokutyvovýške60000eur,nemážiadenekonomickýdôvodvo
vzťahu k obsahu uzatvorenej zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 - povinnosti dlžníka (žalovaného) veriteľovi
uhradiť(vrátiť)pôžičkuvovýške35000eur.Obsahovozneniedodatkuč.1sapotomviaženapodmienky
uzatvorenia ďalšej zmluvy o pôžičke z 14.02.2016, ktorá bola predmetom konania a vo vzťahu ktorej

bola žaloba rozsudkom pre nedôvodnosť v tejto časti zamietnutá, keďže nebola preukázaná reálnosť
jej uzatvorenia.13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie všetky zistené
skutočnostiadôkazynazákladevýsledkovvykonanéhodokazovaniavyhodnotilvsúladespodmienkami
uvedenými v § 191 ods. 1 CSP, a pokiaľ dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený žalobou na vrátenie

poskytnutej pôžičky vo výške 35 000 eur na základe zmluvy o pôžičke z 08.09.2014 nie je dôvodný,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

14. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu týchto trov odvolacieho konania

v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)