Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, June 16, 2020

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118209488
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2020:3118209488.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobkyne: K.

M., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX/X, C. Q., právne zastúpená: W.. D. I., advokát, so sídlom Na
vŕšku 1, S., proti žalovanému: B. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 5, D., právne zastúpený: X. kancelária
N. & N., s.r.o., so sídlom H. XX, S., o určenie vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1- ica
k celku, a to nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre okres D., obec D., katastrálne územie I. ako
pozemok I. parc. č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere 109 m2 a ako stavba - Rodinný dom
+ prevádzky súp. č. XXX postavená na pozemku KNC parc. č. XXX/X.

Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 19.10.2018 domáha, aby súd určil, že žalobkyňa a
žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi o veľkosti každý 1 k celku k nehnuteľnosti a to pozemku
parc. č. XXX/X o výmere 109 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavby - rodinného
domu + prevádzky, súp. č. XXX, postavenom na parcele č. XXX/X, katastrálne územie I., obec D.,
okres D., evidovaným katastrálnym odborom Okresného úradu v D. na LV č. XXXX (ďalej aj ako sporné
nehnuteľnosti, resp. sporný pozemok a sporná stavba).

2. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzavreli dňa 29.04.1972 manželstvo, ktoré bolo rozsudkom
Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 6C 307/00 zo dňa 18.04.2001, právoplatným dňa 17.05.2001
rozvedené. Žalobkyňa dňa 23.11.2002 uzatvorila nové manželstvo. V roku 1996 počas manželstva
žalobkyňa spoločne so žalovaným kúpili pozemok p.č.XXX/X a parc. č. XXX/X, v k.ú. I., okres D..
Na tomto pozemku spoločne si postavili rodinný dom, v ktorom na nachádzal 2-izbový byt a dve
prevádzky (kvety, zmrzlina), ktoré boli vybudované pre dcéry. Vzhľadom k tomu, že po rozvode

manželstva v roku 2001 nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu medzi manželmi, žalobkyňa bola
v dobrej viere, že je stále podielovou spoluvlastníčkou ich spoločnej nehnuteľnosti. Vzhľadom k tomu,
že žalovaný sám vybavoval veci pred správnymi orgánmi, žalobkyňa nikdy nemala prístup k žiadnym
dokladom. Tieto jej žalovaný nikdy nedal, avšak vždy ju ubezpečoval, že nehnuteľnosť bude ich s tým,
že priestory kvetinárstva dajú jednej dcére a priestory pre zmrzlinu dajú druhej dcére. Žalovaný si vždy
ponechával výlučne sám všetky listiny vrátane ich sobášneho listu a nikdy ani po rozvode ich nechcel dať
žalobkyni. Ažvroku2017sažalobkyňadozvedela,žeichspoločnánehnuteľnosťjenapísanávýlučnena

žalovaného. Z listu vlastníctva č. XXXX . vedenom na katastrálnom odbore Okresného úradu v Trenčíne
pre k.ú. I. žalobkyňa zistila, že pozemok parc. č. XXX/X o výmere 109 m2 ako aj stavbu rodinného domu
súp. č. XXX nadobudol žalovaný na základe kúpnej zmluvy z roku 2002. Vkladové konanie bolo vedené
pod číslom V-2413/02. Na základe tejto skutočnosti žalobkyňa navštívila príslušný katastrálny odbor,aby získala bližšie informácie, prečo nie je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti a od koho kúpil žalovaný ich
spoločnú nehnuteľnosť. Na katastrálnom úrade jej odmietli poskytnúť fotokópie zmlúv s tým, že si ich
môže vyžiadať iba súd. Bolo jej však oznámené, že žalovaný tesne pred právoplatnosťou rozsudku o

rozvode manželstva (dňa 25.4.2001 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správy katastra o prevode
nehnuteľnosti) previedol nehnuteľnosť na B. B. a následne v roku 2002 od neho naspäť nadobudol ich
spoločnú nehnuteľnosť. B. B. bol blízkym priateľom žalovaného. Takýto účelový prevod nehnuteľnosti
iba potvrdzuje úmysel o jeho snahe sa neoprávnene obohatiť o podiel žalobkyne, na ktorý mala po
rozvode manželstva nárok, keďže sa jednalo o ich spoločne nadobudnutú nehnuteľnosť. Poukázala na

to, že ide o simulovaný právny úkon. S takýmto účelovým konaním a inými podvodnými konaniami
žalovaného sa žalobkyňa stretla aj v minulosti. Ako príklad možno uviesť, že žalovaný previedol
pozemok p. č. XXX/X, k.ú. Kubrá na dcéru V. U., pričom sa jednalo o úzky pozemok ohraničujúci z dvoch
strán pozemok parc. č. XXX/X s cieľom vytesniť susedov zo správnych konaní. Ako ďalší príklad je
možné uviesť, že žalovaný bez vedomia žalobkyne túto podpisoval na rôznych dokumentoch súvisiacich
s ich nehnuteľnosťou na Morave o čom sa žalobkyňa dozvedela až po rozvode manželstva, keď v roku

2009 od nej bola Okresným súdom v Uherskom Hradišti, sp. zn. 35E 138/2009 vymáhaná suma vo výške
314 937,00 Kč. Po vykonanom dokazovaní nakoniec žalobkyňa nemusela vymáhanú sumu uhradiť.
Vzhľadom k tomu, že žalovaný spoločne so žalobkyňou počas manželstva spoločne nadobudli uvedené
nehnuteľnosti a po rozvode manželstva tieto neboli predmetom vysporiadania, žalobkyňa má za to, že
tieto sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného.

3. Žalobkyňa podala súčasne aj návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, pričom súd uznesením
č.k. 15C/46/2018-14 zo dňa 29.10.2018 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým
uložil žalovanému zákaz nakladať s nehnuteľnosťami, a to s pozemkom KNC parc.č. XXX/X, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 109 m2 a so stavbou - rodinný dom + prevádzky súp.č. XXX, postavanou

na parcele KNC parc.č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 109 m2, ktoré sú vedené na LV
č. XXXX pre okres D., obec D., k.ú. I. pričom žalovanému sa najmä zakázalo nehnuteľnosti scudziť,
ako aj zaťažiť ich záložným právom, vecným bremenom alebo inou ťarchou, a to až do právoplatného
skončenia tohto konania. Uznesenie bolo potvrdené rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17Co/66/2019-78 zo dňa 24.04.2019.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Tvrdil, že pozemok nadobudol od Mesta Trenčín
na základe kúpnej zmluvy, a to výlučne za účelom podnikania a vybudovania obchodných priestorov a
dôkazom toho je, že v kúpnej zmluve vystupuje ako podnikateľ a je označený IČOm. Nehnuteľnosť vždy
slúžila len na podnikanie a žalobkyňa o tom mala vedomosť, rovnako ako mala vedomosť o tom, že

výlučným vlastníkom nehnuteľností je žalovaný. Žalobkyňa vedela aj to, že časť pôvodného pozemku
žalovaný previedol na ich dcéru, a teda vie, že nebolo treba na prevodnú zmluvu na dcéru jej podpis,
a teda aj z tohto musela vedieť, že nie je spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností. Dodnes nehnuteľnosť
slúži na podnikanie žalovaného, do dnešného dňa spoločná dcéra prevádzkuje predajňu kvetín a však
bez akéhokoľvek právneho titulu a jeho zvolenia. K prevodu na p. B. žalovaný uvádzal to, že, mu

nehnuteľnosti predal v roku 2001, pretože potreboval peniaze na ďalšie podnikanie a z dôvodu, že
po rozvode so žalobkyňou mu zostali dlhy a tieto musel on splácať za žalobkyňu. Uvádzal, že sa so
žalobkyňou po rozvode vyporiadali uzavretím dohody o vyporiadaním BSM, vyporiadali si tiež spoločnú
chatu na Žítkovej, z ktorej žalobkyňu vyplatil sumou 300.000,- Sk, a má za to, že žiaden ďalší spoločný
majetok ako manželia spolu nemali. K dohode o vyporiadaní BSM, ktorú predložil, uviedol, že táto je

platná a poukázal na to, že sa pripúšťa platné uzavretie dohody o vyporiadaní aj iba časti spoločného
majetku. Uviedol, že so žalobkyňou sa vyporiadal tak, ako ona chcela, dostala toľko, koľko chcela, za
všetko bola žalobkyňa vyplatená. V ďalšom konaní zase žalvaný tvrdil, že uzavretie zmluvy s p. B. bolo
nutné a peniaze potreboval, aby vyplatil žalobkyňu z titulu jej nárokov na vyporiadanie BSM. Pozemky
pod nehnuteľnosťou ako aj výstavba budovy bola financovaná žalovaným z jeho finančných prostriedkov

pochádzajúcich z podnikania v pekárni, ktorú mal spoločne spolu s bratom M. N.. S touto pekárňou
žalobkyňa nemala nič spoločné. Nehnuteľnosti slúžili len na podnikanie žalovaného, ktorým sa rozumie
najmä výstavba objektu za účelom prenájmu prevádzky obchodných priestorov, ktoré majú generovať
podnikateľský zisk. Po rozvode bola žalobkyňa spokojná so spôsobom vyporiadania BSM, až neskôr po
viacako16rokochvystúpilaspožiadavkou,žepodľanejnehnuteľnosťpatríajjej,hocisaonehnuteľnosti

celý čas vôbec nezaujímala, teda sa nikdy ani vlastníčkou necítila byť. K právnemu úkonu s pánom B.
žalovaný uvádzal, že sa nejednalo o simulovaný právny úkon, ale o reálny predaj, za ktorý žalovaný
reálne utŕžil financie, ktoré použil na vyplatenie žalobkyne po rozvode, aby bola spokojná a mohla si
dôstojne zariadiť život. Okrem toho za prevod nehnuteľnosti boli riadne zaplatené dane z prevodu.5.Vďalšomkonanížalobkyňadoplnila,žežalovanýkúpilpozemoknasvojeIČO,nopredmetnýpozemok
už aj s rodinným domom, ktorý staval spoločne so žalobkyňou počas manželstva, predával svojmu

kamarátovi B. B. ako fyzická osoba a nie ako podnikateľ. Aj na stavebnom povolení žalovaný vystupuje
len ako fyzická osoba a nie ako podnikateľ. Uviedla, že v čase, keď bola nehnuteľnosť prevedená na B.
B., žalobkyňa prevádzkovala v tejto nehnuteľnosti bar, do ktorého chodil aj B. B.. Nikdy sa však nezmienil
žalobkyni o tom, že je už on vlastníkom nehnuteľnosti a ani nikdy nežiadal od nej žiadne peniaze za
nájom. Uviedla tiež, že žalovaný dňa 9.1.2019 pred vyšetrovateľom PZ, odboru kriminálnej polície OR

PZ Trenčín uviedol, že nehnuteľnosť na B. B. prepísal z dôvodu, že mal od neho požičaných 1 mil.
korún a keď mu pôžičku vyplatil, tak sa nehnuteľnosť opäť prepísala na neho, pričom v tomto konaní
uvádzal iný dôvod tohto kroku. Tiež uviedol, že v zápise na vedomie dcéram, kde je súpis pôžičiek, nie
je uvedené meno p. B. ako veriteľa a ani tam uvedená ani pôžička 1 mil. korún. O tom, že B. B. nikdy
nemal reálny záujem nehnuteľnosť nadobudnúť do svojho vlastníctva a jednalo sa iba o simulovaný
právny úkon svedčí aj skutočnosť, že ju kúpil drahšie, ako ju hneď následne predal späť. Uviedla, že

počas manželstva strany nadobudli viacero nehnuteľnosti. Niektoré si po rozvode vyporiadali, niektoré
nie, niektoré si vyporiadali, aj keď neboli na nich vedené na LV. Po rozvode si manželia vyporiadali BSM
v rozsahu - rodinný dom H., č.p. XXX, za ktorý jej žalovaný vyplatil sumu 340.000,- Sk v splátkach.
Ďalej rodinný dom so súp. č. XXX, nachádzajúci sa na parcele č. XXX, k.ú. I., z ktorého jej žalovaný
vyplatil iba sumu 200.000,- Sk a následne tento dom predal žalovaný sám za 3.700.000,- Sk, a teda

neprebehlo vyporiadanie za celú masu tvoriacu BSM. Uviedla, že boli titulom zákonnej domnienky
vyporiadania BSM aj spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a to obchodu, sup. č. XXX s príslušenstvom
na parcele CKN č. XXX/X a parcely J. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 519 m2,
nachádzajúce sa v k.u. Pruské Na základe Dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnosti spísanej vo forme notárskej zápisnice dňa 13.06.2014 došlo medzi bývalými manželmi

k vyporiadaniu tejto nehnuteľnosti, avšak žalovaný žalobkyni žiadne peniaze neodovzdal. Na základe
výpovede bývalých manželov notárka v zápisnici uviedla, že manželstvo bolo právoplatne rozvedené a
zaniknuté BSM nebolo vyporiadané, a preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že si strany vyporiadali
celú masu BSM. Poprela, že by niekedy podpísala so žalovaným predloženú dohodu o vyporiadaní
BSM a túto považovala za neplatnú, v rozpore s dobrými mravmi a tiež preto, že sa netýka všetkého

majetku tvoriaceho BSM. Žalobkyňa so žalovaným počas manželstva nadobudli sporný pozemok a
počas manželstva si spoločne postavili na tomto pozemku spornú stavbu s dvomi prevádzkami. Na
ich nadobudnutie boli použité aj spoločné finančné prostriedky, žalobkyňa sa aktívne podieľala na
výstavbe budovy tým, že sa starala o robotníkov. Použitie spoločných prostriedkov na nadobudnutie
sporných nehnuteľností vyplýva aj zo zápisu na vedomie dcéram, podľa ktorého mali spoločné pôžičky

byť použité na stavbu. Nehnuteľnosť nemohla slúžiť výlučne na podnikanie, pretože sa jedná o rodinný
dom + prevádzky - jedna z nich mala slúžiť jednej dcére na prevádzkovanie predajne zmrzliny a druha
prevádzka za účelom predaja kvetov druhej dcére. Strany celú nehnuteľnosť stavali s tým, že túto si
ponechajú a táto bude slúžiť výlučne ich dvom dcéram, žalobkyňa bola v dobrej viere, že nehnuteľnosti
patria im spoločne a že budú prepísané na dcéry tak, ako sa so žalovaným dohodli. Od počiatku

doposiaľ dcéra B. v tejto nehnuteľnosti prevádzkuje predajňu kvetín, prevádzka zmrzliny nebola nikdy
prevádzkovanáavnehnuteľnostijeajbyt.Bytatietodveprevádzkynebolianikdynemalibyťpredmetom
podnikateľskej činnosti žalovaného, naopak patrili do BSM. Zdôraznila, že kúpne zmluvy s pánom B.
sú neplatné pre nedostatok vôle, kúpna zmluva slúžila na zastretie záložnej zmluvy zo strany p. B. a
súčasne slúžila žalovanému na vyhnutie sa vyporiadania sporných nehnuteľností vrámci vyporiadania

BSM so žalobkyňou. Podľa žalobkyne nemôže byť pravdou, že mal žalovaný od p. B. pôžičku v sume
1.mil.korún, ale len sumu 120.000,- Sk a uvedeným účelovým konaním v súčinnosti s p. B. sa žalovaný
chcel len obohatiť na úkor žalobkyne o jej podiel na sporných nehnuteľnostiach.

6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise,

vrátane pripojeného vyšetrovacieho spisu, výsluchom strán sporu a navrhnutých svedkov a na základe
vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:

7. Žalobkyňa pri svojom výsluchu uviedla, že počas manželstva so žalovaným nadobudli rodinný dom L.
XX, chalupu na H. a polyfunkčný objekt, ktorý je predmetom tohto konania. Pri pekárni v M. boli viacerí

spoluvlastníci. Žalovaný jej po rozvode vyplatil 200 000 Sk za rodinný dom, ktorý on potom predal, ale o
to sa už nezaujímala. Vyplatil jej 340 000 Sk za chalupu v H. a čo sa týka pekárne v M., spísala sa dohoda
s ostatnými spoluvlastníkmi, vyporiadala sa, ale ona z peňazí nič nevidela. Ak sa aj v notárskej zápisnici
uvádza, že dostala 2000 eur, tak to nie je pravda. Boli dve obálky, nevie, koľko v nich bolo peňazí.Jednu dostal žalovaný a druhú jeho brat. Ona notársku zápisnicu nečítala, iba to podpísala. Uviedla,
že počas stavania spornej nehnuteľnosti sa o stavbu nezaujímala, pretože v pekárni, kde pracovala,
bolo dosť roboty. Keď ale bolo treba v súvislosti so stavbou niečo pomôcť, či už odviesť robotníkov,

poupratovať po nich, vždy pomohla. Objekt sa staval pod podmienkou, že jedna dcéra B. bude mať
prevádzku kvetov, druhá prevádzka mala byť zmrzlina, ale tá tam nikdy nebola, bol tam miesto toho
bar. Pôvodný zámer spornej stavby bola prevádzka kvetov, dcéra už v tom čase predávala kvety v
unimobunke a bolo jej snom mať svoju prevádzku. Okrem toho tam mala byť zmrzlina, pretože druhá
dcéra s mužom podnikali so zmrzlinárňou, tiež mali unimobunku a táto druhá prevádzka mala byť teda

pre nich. Nad tým bol dvojizbový byt, ktorý obývala dcéra B.. Uviedla, že asi od augusta 1992, kedy si
vybavila živnosť, pracovala v pekárni v Trenčíne. Bol to podnik žalovaného a jeho brata, ona tam nemala
svoj podiel, ale pracovala tam. Žalovaný začal podnikať s pekárňou, v r. 1991 pekáreň už fungovala,
ona tam pracovala, ale zaplatené dostala, len keď si od manžela vypýtala. O pánovi B. vedela, že to bol
kolega žalovaného zo ZŤS Dubnica a mala zafixované, že si mal žalovaný od B. požičať 180 000 Sk.
V roku 2000 raz za ňou prišiel B. do pekárne, pýtal od nej vrátenie peňazí, žalobkyňa mu povedala, že

ešte z ničoho nebola vyplatená, a tým to skončilo. Dcéra V. so zaťom prevádzkovali v objekte bar, rozišli
sa asi pred Vianocami 99, a pokiaľ našli niekoho, kto bude na bar dozerať, žalobkyňa chodila do baru
pomáhať. Ona mala pôvodne živnosť na prevádzku pekárne a neskôr ju rozšírila aj na prevádzku baru.
Vie, že do baru chodil aj B., ale nevie, za akým účelom, zrejme v súvislosti s požičanými peniazmi,
ktoré mu dlžil žalovaný. B. jej ale nikdy nepovedal, že by mal byť vlastníkom tohto objektu. V roku 2017

zistila, že objekt nie je písaný na ňu a dozvedela sa to od jedného cudzieho pána, doteraz nevie, kto to
bol. Oslovil žalobkyňu, keď bola v kvetinárstve a on sa jej pýtal, že ako je to s touto chalupou. Poradil
žalobkyni, aby išla na kataster a tam sa všetko dozvie. Na katastri jej povedali, že dom bol prevedený na
B. počas rozvodu, z čoho žalobkyňa tam skoro odpadla. Za celú dobu jej nikto nič nepovedal, nevedela,
že to je len žalovaného. Nevie, kto bol ten pán, ktorý jej to celé prezradil, ale ešte jej povedal, že žalovaný

sa vyjadril tak, že ju oklame, aby nič nedostala. Po rozvode nedostala žiadnu časť nájmu, ktorý platili
v objekte jednotlivé prevádzky. Vie, že dcéra dávala nájom za prevádzku kvetov rovno žalovanému bez
papierov, nevie koľko. Vie to preto, že v roku 1999 bol žalovaný v nemocnici a kázal jej , že má od B.
zobrať 2000 Sk, ktoré jej dcéra aj dala. Vie, že v tom čase mala aj vyplatiť 5000 Sk B.. V bare sa striedali
jednotliví majitelia, to už ale zabezpečoval žalovaný. Ani po rozvode na náklady objektu neprispievala, o

to sa nezaujímala. Po rozvode nikdy nežiadala, aby sa objekt predal a aby bola vyplatená, lebo nechcela
zobjektuvyhodiťvlastnédcéry.Vedela,žemanželpodpísalnejakúkúpnuzmluvusmestomnapozemok,
ona sa na tom nepodieľala. Manžel vždy hovoril, že urobí tak, aby sa mali dobre a aby aj deťom niečo
zostalo. Nevie, z akých peňazí financoval kúpu pozemku, či sa brali pôžičky. Ona nikdy nemala svoj
účet, preto ani stavbu nefinancovala. K okolnostiam stavby vie toľko, že žalobca zháňal majstrov aj z

Moravy, a ona tam pomáhala, keď ju žalovaný o to požiadal. Od samého začiatku, odkedy stavba stála,
tam bola prevádzka kvetov pre jednu dcéru, bar a hore byt. V byte nikdy nebývali ako rodina, bývala
tam dcéra B.. Zámer tam mať tieto prevádzky a byt tu bol úplne od počiatku, už keď sa nehnuteľnosti
zaobstarávali. Manžel počas manželstva sa venoval svojmu podnikaniu v pekárňach v M. a v Trenčíne.
Ona tam pomáhala, chodila na týždňovky. V spornom objekte, ak sa zdržiavala, tak len, aby pomohla

dcére v bare, prípadne chodila za druhou dcérou do kvetinárstva, ale ak nemusela, tak tam nechodila.
Pri vyporiadavaní po rozvode sedeli v bare ona, manžel a dcéry. Žalovaný povedal, že rodinný dom bol
ohodnotený na 780 000 Sk, z čoho ona chcela polovicu, ktorú jej žalovaný ale nedal, tak súhlasila s 200
000 Sk. Ona sa žalovaného i pýtala, čo s týmto polyfunkčným domom, na čo jej manžel povedal, že „veď
sme to stavali pre deti a je to ich“. Ona preto chcela, aby to na dcéry prepísal, čo sa ale nestalo. Týmto

to bolo ukončené, a preto za tento objekt pri vyporiadaní peniaze nepýtala. V manželstve ju žalovaný
vždy postavil pred hotovú vec. Nikdy nič s ňou neprejednával. Odkedy sa stavba postavila, nič sa na
nej neprerábalo. Len vie, že žalovaný odpojil kvetinárstvo od kúrenia a dcéra si to potom riešila sama.
Náklady na prevádzky hradili prevádzkovatelia vždy sami, na nich boli napísané energie a oni si to platili.

8. Žalovaný pri výsluchu uviedol, že pri vyporiadaní BSM to bolo tak, že sedeli v bare aj s dcérami a
žalobkyňou, on dal žalobkyni papier, nech napíše sumu, akú chce za dom vyplatiť. Ona napísala 200
000 Sk, tie jej vyplatil a ešte podľa jej požiadavky vyplatil 200 000 Sk na ruku, aby jej manžel o tom
nevedel. Pri vyporiadaní v Pruskom si dohodli s ostatnými výplatu 2000 eur na osobu. Žalovaný dostal
4000 eur v obálke, z čoho žalobkyni dal v aute 2.000,- eur, ona povedala, že s tým ani nerátala a bude

mať aspoň na výmenu okien. Žalovaný s bratom prevádzkoval pekáreň v Trenčíne v objekte rodičov,
žalobkyňa tam pomáhala, vybavila si živnostenský list za týmto účelom. On bol ten, kto sa snažil robiť a
zabezpečovať financie. Manželka naopak investovať do ničoho nechcela, lákala ju turistika a dovolenky.
Predmetnýobjekt naozajplánovaliakoprevádzkypredeti,onitoalemalilenprevádzkovaťanievlastniť.Kvetinárstvo prevádzkovala MX. a bar V. s manželom, ktorým to ale veľmi nešlo, a preto žalovaný
oslovil pána B., aby šiel do prevádzky baru, nech sa zať trochu oťuká a tak sa aj stalo. Ani toto ale
nefungovalo, lebo zať začal vyberať z baru peniaze, z ktorých si užíval, a preto pán B. v tom skončil.

Potom bar prevádzkovala dcéra V. so zaťom brata M., ale ani to nefungovalo. Následne, bolo to ešte
za manželstva, prevádzkovala bar dcéra V. so žalobkyňou, ale aj oni robili dlhy, ktoré žalovaný, aby si
zachoval dobré meno, splácal. V. kúpili byt na Juhu a B. mala byt hore v spornom objekte. Žalovaný
kúpil pozemok od mesta. Žalobkyňa nemala záujem o zveľaďovanie majetku, ona dala aj súhlas, aby
žalovaný bol jediný vlastník, výslovne to nechcela vlastniť. Nevie presne, za aké peniaze pozemok

kupoval, mal aj požičané a bolo to z peňazí, ktoré zarobil v Pruskom v pekárni. Aj na stavebné konanie
dala žalobkyňa súhlas, že žalovaný má byť sám vlastníkom. Na stavbu mal požičané od B. asi 1 mil. Sk
a tiež to financoval z toho, čo zarobil. Prevod objektu na B. urobili preto, že žalovaný mal stále pôžičku u
neho nesplatenú a čestne sa dohodli, že mu nehnuteľnosť prevedie ako zábezpeku, a že keď mu všetky
peniaze vráti, tak to prevedie späť na žalovaného. Odhadca odhadol hodnotu a podľa toho sa stanovila
aj cena v zmluve. Nevedel ale uviesť dôvod, pre ktorý je rozdiel v kúpnych cenách na oboch zmluvách

cca 2000 eur. Žalovaný uvádzal, že on investoval do údržby spornej stavby, menili sa kotle, zatekala
voda do pivnice. To ho stálo 160.000. Sk a investovalo sa do nehnuteľnosti aj pred rozvodom, aj po ňom.
Čo sa týka zápisu na vedomie dcéram, tento spísal preto, aby dcéry vedeli, aké mali so žalobkyňou
spoločné dlhy a že on ich ešte aj ja po rozvode musel splácať. Tieto pôžičky boli použité na chod rodiny,
boli to dlžoby z manželstva a splácal ich sám. Pôžička od B. tam nie je uvedená preto, že k nej existuje

druhý zápis, tento ale už zrejme nenájde, preto, že ho minulý rok vykradli a zrovna tieto doklady týkajúce
sa tohto objektu, mu niekto ukradol. Pôžička od B. bola vo výške 1 mil. Sk. O pôžičke vo výške 180 tis.
Sk, ktorú spomínala žalobkyňa, nevie. Pôžičku od B. mali napísanú aj na papieri, bolo tam uvedené,
že je to pôžička, aby on mal istotu. Museli mať s B. aj súhlas záložného veriteľa s prevodom, keďže
inak by to kataster nepreviedol. Manželku pri vyporiadaní vyplatil z peňazí, ktoré zarobil, keďže až do

roku 2014 podnikal v pekárstve a potom zrušil živnosť. Napriek tomu ale bral pôžičky, pretože peniaze,
ktoré zarobil, mu nestačili na to, čo budoval. Objekt a pozemky, ktoré sú predmetom konania, žalovaný
nemal evidované v účtovníctve, ktoré viedol ako podnikateľ. On nikdy nemal ani súkromný účet, len
prevádzkový na podnikanie, ale v rodine peniaze nechýbali. Ďalej uviedol, že do objektu, o ktorý sa
súdia, on chodil akurát tak na pivo. Nikdy sa nestaral do prevádzok, toto si dcéry riadili sami. Nájom od

prevádzkovateľov vyberal on a doma s tým hospodárili. Žalovaný od objektu nemal ani kľúče. Nemali
to s manželkou nikdy ani podelené tak, že „ty budeš mať na starosti jednu vec týkajúcu sa objektu a ty
zase inú“. V čase, keď prevádzal nehnuteľnosť na B., tak dlh z pôžičky bol asi 1 mil. Sk. Od dcéry B.
nezobral nikdy žiaden nájom. Ona mu len 3x dala 70 eur, aby zaplatil daň z nehnuteľnosti. Teraz v byte
v objekte býva jeden pán, neplatí však nič, pretože on bude opravovať strechu. Bar je aktuálne zavretý

viac než rok bez akéhokoľvek prenájmu. V ďalšom konaní žalovaný výslovne uviedol, že s pánom B.
mal zmluvu o pôžičke spísanú, ale táto listina mu bola ukradnutá, vykradli ho, stratili sa najmä tie listiny,
ktoré súviseli s týmto polyfunkčným domom. V zmluve o pôžičke bolo uvedené, že si od B. požičal
zhruba 1mil korún alebo niečo pod milión. Vyplatil túto pôžičku B. na jeden krát, z prevodu na neho aj
zo spätného prevodu na žalovaného bola riadne zaplatená aj daň z prevodu. Pôžičku vrátil v celom

rozsahu v roku 2002. Nepamätal si, kde tieto peniaze vyplatil. Neboli s pánom B. dohodnutí, dokedy mu
žalovaný má túto pôžičku vrátiť, vrátil mu ju z peňazí, ktoré zarobil, ale získal peniaze aj od kamarátov.
Od B. si požičal tieto peniaze v roku 2001 a investoval ich do stavby, keďže sa na polyfunkčnom dome
ešte veci dorábali, aj keď to bolo už skolaudované. Investoval do podkrovia, stavba bola skolaudovaná
bez podkrovia, stále si vyžadovala investície. Bolo to ešte keď boli so žalobkyňou v manželstve, ona

o tejto pôžičke ale nevedela. Žalovaný bol dlžníkom, nemala ani dôvod to vedieť, pretože budova bola
jeho. Uviedol, že od objektu nemal ani kľúče, prevádzkovatelia si to prevádzkovali sami, bez ich súhlasu
on tam nemohol vstúpiť.

9. Svedkyňa B. Q., dcéra strán sporu, uviedla, že si pamätá, že asi v roku 2017 začali do budovy chodiť

kupci.Raz, keďbolamamaunejvkvetinárstve,prišielnejakýpán,ktoréhonepozná, pýtalsažalobkyne,
na koho je budova napísaná a či je len otcova. Od žalobkyne vie, že ten pán povedal, že si to má isť
skontrolovať na kataster. K spornej budove uviedla, že ju stavali rodičia spoločne počas manželstva,
vždy sa hovorilo, že je to pre ňu a pre sestru. Nič nenasvedčovalo tomu, žeby to tak nemalo byť. Ona
aj sestra podnikali predtým v unimobunkách, jedna mala kvetinárstvo, druhá zmrzlinu, a preto sa táto

prevádzka stavala pre ne. Svedkyňa je v budove až doteraz s prevádzkou kvetinárstva a to od začiatku,
teda od roku 1998. Vždy sa v rodine hovorilo, že sa táto budova stavia pre dcéry. Otec nikdy nepovedal,
žeby budova mala byť iba jeho. Hore bol byt tiež určený pre svedkyňu, kde aj určitý čas bývala, ale
byt bol nad barom a bolo to hlučné bývanie, a preto sa odtiaľ odsťahovala. Nemá žiadnu vedomosť,žeby nehnuteľnosť mala byť z nejakého dôvodu len jedného z rodičov. Povolenie na hygiene vybavovala
svedkyňa, plyn a elektrika v prevádzke kvetín sú tiež písané na ňu. Nepozná pána B. a nikdy takáto
osoba za ňou ani neprišla s tým, žeby nehnuteľnosť mala byť jeho. Nikdy ani takejto osobe neplatila

nájomné. Ona za prevádzku kvetín nájomné neplatila za celý čas vôbec, otcovi len odovzdala pár krát
peniaze na zaplatenie dane z nehnuteľnosti.

10. Svedkyňa V. U., dcéra strán sporu, uviedla, že v spornej budove mala byť pôvodne pre ňu prevádzka
zmrzliny. Táto tam ale nikdy nebola, ale bol tam bar, ktorý prevádzkoval jej manžel, ona sa na prevádzke

baru nepodieľala, pretože bola na materskej s dvoma deťmi. Jej manžel potom spreneveril peniaze,
mali aj manželskú krízu a potom z baru odišiel aj pán B. Až potom, keď bar prevádzkovala žalobkyňa,
jej tam svedkyňa pomáhala. Mala vedomosť, že pán B. poskytol nejaký obnos peňazí, aby s otcom
sprevádzkovali bar. Ona nikdy nebola dravý typ, a preto ani nemala záujem prevádzkovať niečo v tejto
nehnuteľnosti, mala iné starosti v rodine. Pána B. poznala ako kolegu otca zo ZŤS, kde spolu robili.
Žalobkyňu, svedkyňu aj jej sestru určite pán B. poznal a oni všetci poznali jeho, ale nestretávali sa ako

rodina. Uviedla, že jej otec daroval kúsok pozemku pod touto polyfunkčnou budovou, ona sa nepýtala
prečo, brala to tak, že je dobré mať čo i len takýto kúsok vo vlastníctve. Uviedla, že s nápadom postaviť
polyfunkčnú budovu prišiel otec, otec aj celú stavbu zastrešoval. Od počiatku bol zámer taký, že budova
sa postaví na podnikanie pre dcéry, aby tam mohli mať prevádzky. Svedkyňa nijakým spôsobom na
prevádzke tejto budovy neparticipovala, nemala žiadnu úlohu alebo niečo na starosti. V rodine sa nič

konkrétne ohľadom vlastníckych vzťahov v tejto budove neriešilo, rodičia to s dcérami nediskutovali.

11. Svedkyňa I. A., vlastníčka budovy bezprostredne susediacej so spornou stavbou, uvádzala, že keď
sa začalo so stavbou spornej budovy, tak boli s manželom účastníkmi stavebného konania, no na konci
po jej postavení, účastníkmi neboli a to preto, že žalovaný odpredal kúsok pozemku svojej dcére, a

preto ich už potom nikto do konania nevolal. Keď sa polyfunkčná budova stavala, žalobkyňa tam chodila
a hovorila, že keď bolo treba doviesť a odviesť robotníkov, že to robila. Žalovaný chodieval na stavbu.
Keď sa budova stavala, svedkyňa riešila so žalovaným otázku strechy, dohodli sa, že strechy nebudú
samostatné, ale že ich spravia spoločné. Raz boli u nich na dvore aj žalobkyňa aj žalovaný kvôli oknám,
dohadovali sa spoločne ohľadom okien, aby si nevideli do svojich príbytkov. O vlastníckych pomeroch k

sporným nehnuteľnostiam vedomosť nemala, vedela len, že prevádzky v budove boli prenajímané, kde
sa ľudia striedali a že žalovaný žiadnu prevádzku v spornej budove nemal. Osobu menom B. nepoznala
a nemala vedomosť, že by sa ohľadom spornej budovy za celý čas bol býval niekedy zmenil jej vlastník.

12. Svedkyňa D. R., druhá manželka žalovaného, uviedla, že so žalovaným žila od apríla roku 2000 a

boli dohodnutí a žalovaný to od nej žiadal, že v prípade, ak by zomrel, tak ona po jeho smrti by nežiadala
a vzdala by sa podielu na spornom polyfunkčnom dome. Ona na túto dohodu pristala a súhlasila a
určite by si po žalovanom podiel na budove nenárokovala. Povedal jej, že to chce z takého dôvodu,
že dom staval s prvou manželkou pre svoje dve dcéry. Tiež svedkyni žalovaný povedal, že žalobkyni
neodpustí, že od neho odišla a že sa s ním rozviedla a že on to zariadi tak, že dom predá za symbolickú

korunu a odkúpi ju potom za symbolickú korunu aj naspäť. Vedela, že s bývalou ženou mali chatu na
H. a ona spolu so žalovaným potom žalobkyňu vyplatila z chaty sumou 340000 Sk. Rovnako aj za
rodinný dom v Trenčíne spoločne so žalovaným žalobkyni vyplatili 200000 Sk. Žalovaný dosť často
pil, chodil po krčmách a tam sa aj chválil, ako žalobkyňu okabáti a ako ju oberie o majetok. Uviedla,
že žalovaný mal viacero dlhov, ktoré spolu s ním splácala a uviedla príhodu, ako manželka p. B. mala

niekedy v roku 2002 alebo 2003 v prítomnosti svedkyne od žalovaného žiadala vrátenie pôžičky v sume
130.000. Sk alebo 140.000. Sk, ktorú potom žalovaný s pomocou svedkyne aj vrátil (žalovaný predložil
písomné prehlásenie manželky B. B., ktorá označila uvedené tvrdenie svedkyne za nepravdivé s tým,
že do týchto záležitostí manžela sa ona nikdy nestarala). Uviedla, že p. B. pozná a váži si ho, vedela, že
spolupracoval so žalovaným a že si pomáhali. Žalovaný svedkyni povedal, že jemu predá za symbolickú

korunu polyfunkčný dom a že od neho za korunu dom kúpi naspäť a svedkyňa vedela, že takáto dohoda
sa aj zrealizovala. Nebola síce pri nej, ale žalovaný jej to povedal. Týmto sa žalovaný ani netajil a chválil
sa tým. Nevedela presne, kedy takáto dohoda sa mala udiať, ale povedala, že určite to bolo tak do
roka odvtedy, čo so žalovaným začala žiť. Žalovaný jej k tomu ukazoval aj nejaký papier, ale ju jeho
záležitosti nezaujímali. Uviedla, že dlhy žalovaného splácali spoločne, aj si na to požičiavali a priebežne

zase splácali, boli veľmi zadĺžení. Ona tiež zarábala. Uviedla, že vedie spor so žalovaným na súde na
Morave a dodala, že všetko, čo súdu uviedla, je pravda a prisahá na svoje deti a vnúčatá.13. Svedok Ing. B. B. uviedol, že je bývalým kolegom žalovaného a pozná aj žalobkyňu. Doplnil, že
niekedy v roku 1998-1999 žalovaný prišiel za ním s nápadom, že na Sihoti chce stavať nehnuteľnosť,
prišielporadu,lebosvedokmaltakútoobdobnúnehnuteľnosť.Komunikovali,potomsažalovanýodmlčal

a potom znova prišiel a chcel poradiť, čo by v tej budove mohol robiť a dohodli sa, že bude najlepšie
tam spraviť prevádzku kvetín a ostatný priestor mal byť bar, ktorý na Sihoti v tom čase ešte nebol. Na
vrchu malo byť podkrovie. Žalovaný toto riešil hlavne sám, nikto z jeho rodiny sa o stavbu nezaujímal,
svedok mu pomáhal vybaviť, čo bolo treba. Svedok peniaze do budovy neinvestoval, investoval tam
ale čas, nápady, kopec hodín odrobil a žalovaný ho oslovil so žiadosťou o pôžičku, ale okrem tejto

pôžičky, ktorú mu žalovaný potom vrátil, v budove žiadne svedkove peniaze neboli. Svedok objasnil,
že žalovaný ho požiadal o pôžičku vo výške milióna slovenských korún s tým, že boli dohodnutí, že
keď bude tieto peniaze mať, tak mu ich okamžite vráti. Peniaze mu požičal v roku 2001. Už vtedy
v rodine žalovaného vzťahy neboli dobré. Svedok mal požiadavku, že nech žalovaný prepíše podiel
nehnuteľnosti na neho a že keď tak neurobí, svedok odíde. S týmto žalovaný nesúhlasil. Svedok mu
teda požičal peniaze, následne na to sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Žalovaný ho oslovil, že

bar by svedok prevádzkoval spolu s jeho zaťom, s čím svedok súhlasil. Spoluprácu ale ukončil vtedy,
keď jeho zať z baru ukradol peniaze. Odvtedy sa svedok o túto nehnuteľnosť nezaujímal. Keď požičiaval
v roku 2001 žalovanému pôžičku, budova bola ešte vo výstavbe a spolupráca na prevádzke baru a
ukončenie spolupráce nasledovalo až po požičaní týchto peňazí. Peniaze v tom čase na požičanie pre
žalovanéhomal,predalnehnuteľnosťamalpríjemzpodnikania.Kokolnostiamzmluvyopôžičkeuviedol,

že žalovanému v roku 2001 naraz sumu 1mil. korún, bolo to v hotovosti udialo sa to v predmetnej
rozostavanej budove. O tejto pôžičke spisovali aj listinu, ale až potom dodatočne, potom čo som sa
svedok stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Predtým mali len ústnu dohodu o pôžičke. Svedok túto
listinu už ale zlikvidoval. Podmienkou svedka bola, že nechce chodiť na kataster ani po úradoch a
že všetko má vybaviť žalovaný, a preto aj žalovaný všetko vybavoval a prichystal. Pri odovzdávaní

pôžičky boli len oni dvaja. Túto sumu milión korún mu žalovaný vrátil v celom rozsahu v roku 2002,
asi v júli. Nevedel už presne, kde sa tak stalo, vrátil mu ich v hotovosti a doklad o vrátení pôžičky
si nespísali. Svedok sa vyjadril tak, že prevádzkovateľom v budove on nikdy nepovedal, že sa stal
vlastníkom, všetko aj počas jeho vlastníctva fungovalo tak, ako dovtedy. Svedok ani s tým do toho
nešiel, že mu nehnuteľnosť ostane, veril žalovanému, že sľuby dodrží, lebo on vždy dodržal, čo sľúbil.

Svedok uviedol, že mal voči žalovanému dôveru, nechcel mať žiadnu záložnú zmluvu vzhľadom nato,
aké mali vzťahy v rodine, nechcel sa potom s nimi súdiť. Svedkovou jedinou podmienkou poskytnutia
pôžičky vo výške milión korún bolo, aby mu žalovaný previedol nehnuteľnosť. On si ale nikdy túto
nehnuteľnosť nechcel ponechať, nemal s ňou žiaden zámer. Oni sa korektne dohodli, že keď žalovaný
pôžičku splatí, tak mu nehnuteľnosť prevedie naspäť, a keď žalovaný peniaze odovzdal, tak žalovaný

prichystal kúpnu zmluvu na spätný prevod a to čo doniesol, to svedok podpísal. Dohoda, čo sa týka
použitia sumy 1. mil. korún, bola len rámcová, že sa to požičiava na dostavanie spornej budovy a svedok
nikdy nekontroloval, na čo v skutočnosti žalovaný peniaze použil. Počas toho, čo bol svedok vlastník, sa
v prevádzkovaní budovy nič nezmenilo. Svedok povedal, že nikdy nemal v úmysle vlastniť nehnuteľnosť
natrvalo.Svedkovistačilo,žemužalovanýpôžičkuvrátil,tobolonamiestovyplateniakúpnejceny.Kúpne

ceny na oboch zmluvách určoval žalovaný, svedok do toho nezasahoval. Nikdy sa so žalovaným nebavili
o tom, že by aj žalobkyňa mala byť zmluvnou stranou zmlúv, o ich majetkové záležitosti sa svedok
nezaujímal a nemal vedomosť ani o tom, ako žalovaný nadobudol pozemok pod stavbou, ani o tom,
ako so žalobkyňou žalovaný žil a hospodáril.

14. Svedok W. B. uviedol, že o spornej budove prevádzkoval bar, začínal asi v roku 2001-2002 a
pokračoval do roku 2009. Fungovalo to tak, že mal od žalovaného prenajaté priestory na prevádzku
baru.Malidohodusožalovanýmopodmienkachaplatbách,nevie,čipísomnú,pričomsvedokprevádzku
preberal po žalobkyni. Ostatné však riešil vždy len so žalovaným. Na žalobkyňu v súvislosti s
prevádzkou nemal požiadavky. Nájom odovzdával žalovanému, nájom sa platil raz ročne na rok dopredu

a ročne to činilo 180.000,- Sk, čo bolo 15.000,- Sk na mesiac. Platilo sa v hotovosti. Bar prevádzkoval
ako živnostník, pomáhala mu dcéra strán sporu V., keď bolo treba. Keď bol problém, vždy to riešil so
žalovaným,napríklad,keďchcelniečoprerábať,vždysapýtalžalovaného,čimôže.Nevedelotom,žeby
žalovaný tam mal konkrétnu prevádzku, objekt chodil žalovaný skontrolovať. Jeho nezaujímalo, aké sú
vlastníctke vzťahy k objektu. O stavbu sa vždy stará chlap, takže to bral tak, že to bolo zabezpečované

žalovaným.

15. Svedok M. N., brat žalovaného, uviedol, že po revolúcii so žalovaným rozmýšľali, že by začali
podnikať a v septembri 1990 sa dohodli, že budú podnikať v pekárstve. Všetko vybavili a od decembra1990 začali podnikať v pekárstve. V tom čase dobre zarábali, pekáreň vynášala a otázka bola, čo so
zarobenými peniazmi, chceli investovať. Svedok začal v r. 1994 stavať penzión, mal na to zarobených
asi 4.mil Sk a žalovaný začal stavať tento objekt, ktorý je predmetom konania. Žalovaný podľa svedka

mohol mať našetrených toľko isto. Peniaze sa ale postupne míňali u oboch. Rozbehli ešte pekáreň v
Pruskom, tej sa darilo, aj pekáreň v Skalici, tá skrachovala. Žalovaný staval sporný objekt a vybavoval
prekládkuelektrickéhovedenia,ažpotommoholzačaťstavaťazháňalsiľudí,ktorímutostavali,lebomu
to nestavala firma. Staval to dlhšie, na viac krát, neskôr prišiel aj s návrhom spraviť podkrovie. Uviedol,
že so žalovaným založili spoločnosť M+P N., zisk si delili 50/50. Toto sa začalo diať od toho septembra

až decembra v roku 1990. Zisky z pekárne boli dobré, aj 50-100tis Sk mesačne. Svedok uviedol, že bol
pri tom, ako sa žalovaný stretol s jeho kamarátom B. bolo to už v čase, keď bol bar v objekte v prevádzke
a oni sa dohadovali, že žalovanému B. požičia peniaze, zato sa prepíše objekt na pána B., a že potom
sa to prepíše naspäť. Toto si pamätal, lebo bol pritom, ale už nevedel, či nejakú listinu podpisoval
alebo nie. Nevedel ani, koľko si žalovaný od B. požičal. Uviedol, že objekt, o ktorý v konaní ide, nebol
podnikateľským zámerom svedka a brata spoločne, ani nebol v majetku ich spoločného podnikateľského

subjektu M+P N. ale to bol podnikateľský zámer žalovaného osobitne. Na obdobie, keď žalovaný začal
stavať spornú budovu, si pamätal tak, že žalovaný požiadal pána Škodáčka, aby mu pomohol vybaviť
kúpu pozemku. To sa nepodarilo, tak si to vybavoval žalovaný sám a potom mal v úmysle postaviť objekt
s barom, podkrovie s bytom, ktoré chcel prenajímať, bola tam vinotéka, biliard a jeho dcéra tam mala
prevádzku s kvetinami. Uviedol, že so žalovaným podnikali spolu pod značkou M+P N., to založili na

základe zmluvy o združení a okrem toho súbežne podnikali aj každý sám. Nevedel, aká bola ohľadom
objektu dohoda medzi stranami sporu, vedel, že to žalovaný staval na podnikanie, lebo žalovaný objekt
prenajímal a okrem toho jeho dcéra mala tam kvetinárstvo, ale nevie, či platila nájom alebo nie. V byte
sa striedali ľudia a bývala tam dočasne aj dcéra strán sporu.

16. Svedok B. N., brat žalovaného, uviedol, že polyfunkčný dom staval žalovaný, svedok mu tam občas
aj pomáhal a vedel, že žalovaný časti tohto domu potom dával aj do prenájmu. Od začiatku tam mala
dcéra strán kvetiny, vedľa bol bar a bol tam aj byt, ale tam sa ľudia striedali. So žalovaným svedok
podnikal ešte predtým, než začal žalovaný so stavbou sporného objektu a žalovaný mu povedal, že ho
stavia na prenájom. Žalovaný stavbu organizoval, nevedel, ako sa na stavbe podieľala žalobkyňa. Iné

uviesť nevedel.

17.ZpripojenéhovyšetrovaciehospisuORPZvTrenčíneČVS:ORP-1031/2-VYS-TN-2018bolozistené,
že žalobkyňa podala trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu prakticky na
základe zhodných skutočností, ako sú vylíčené v žalobe. Žalovaný sa v uvedenom trestnom konaní

vyjadril tak, že pôžička na stavbu bola písaná iba na neho, meno žalobkyne nebolo nikde spomenuté, na
stavbu boli použité jeho finančné prostriedky a stavebné povolenie bolo vydané len na neho. Okrem toho
uviedol, že je pravda, že nehnuteľnosť bola prepísaná na p. B., lebo žalovaný mal od neho požičaných
1 mil. Korún a keď mu žalovaný pôžičku vrátil, tak sa to prepísalo naspäť na žalovaného a takto to
kúpil znovu už ako rozvedený. Nehnuteľnosť bola podľa neho nadobudnutá mimo BSM. Uznesením

vyšetrovateľa zo dňa 09.01.2019 bolo trestné oznámenie žalobkyne odmietnuté a sťažnosť žalobkyne
proti tomuto uzneseniu bola zamietnutá uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa
07.02.2019.

18. Z rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 6C/307/00-19 zo dňa 18.04.2001, právoplatného dňa

17.05.2001 vyplýva, že manželstvo strán uzavreté dňa 29.04.1972 sporu bolo rozvedené.

19. Podľa LV č. XXXX pre k.ú. I., na ktorom sú evidované sporné nehnuteľnosti - pozemok I. parc.č.
XXX/X a stavba - rodinný dom + prevádzky súp.č. XXX na pozemku KNC parc.č. XXX/X, je výlučným
vlastníkom týchto sporných nehnuteľností žalovaný.

20. Z kúpnej zmluvy datovanej dňom 06.05.1995 uzatvorenej medzi Mestom Trenčín ako predávajúcim
a subjektom označeným ako B. N. - M a P N., Y.: XX XXX XXX ako kupujúcim, ktorá bola zavkladovaná
pod V XXXX/XX dňa 16.05.1996 súd zistil, že touto zmluvou nadobudol kupujúci pozemok parc.č.
XXX/X v k.ú. I. za kúpnu cenu 182.280,-Sk. Zo stavebného povolenia vydaného dňa 16.09.1996

Okresným úradom Trenčín odborom životného prostredia vyplynulo, že týmto rozhodnutím bolo
povolené uskutočnenie stavby RD+ prevádzka na Opatovskej ul. V Trenčíne na pozemku parc.č. XXX/X
v k.ú. I. pre stavebníka - žalovaného s určením záväzných podmienok pre uskutočnenie spornej stavby.Kolaudačné konanie pre stavebníka - žalovaného na predmetnú stavbu rodinný dom x prevádzka (kvety
a zmrzlina) bolo vydané dňa 11.03.1998.

21.Kúpnouzmluvouzodňa12.04.2001uzatvorenoumedzižalovanýmakopredávajúcimaIng.B.B.ako
kupujúcim došlo k prevodu sporných nehnuteľností z predávajúceho na kupujúceho, pričom kúpna cena
bolauvedená vsume962.540,-Sk.Nebolospornétvrdeniežalobkyneuvedenévžalobe,žezmluvabola
zavkladovaná dňa 25.04.2001, teda ešte pred právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva. Kúpnou
zmluvou zo dňa 17.07.2002 uzatvorenou medzi žalovaným ako kupujúcim a Y.. B. B. ako predávajúcim

došlo k (spätnému) prevodu sporných nehnuteľností z predávajúceho na kupujúceho, pričom kúpna
cena bola uvedená v sume 960.560,- Sk.

22. Žalovaný ako dlžník a Ing. B. B. ako veriteľ spísali dňa 12.04.2001 zmluvu o vrátení pôžičky, ktorou
sa žalovaný zaviazal splatiť mu pôžičku v sume 120.000,- Sk, ktorú má za účelom realizácie zariadenia
do spornej budovy, a to do 2 rokov. Svedok Y.. B. sa nevedel vyjadriť k tomu, aká je to pôžička a či

akokoľvek súvisela s pôžičkou v sume 1 mil. korún, ktoré požičal žalovanému.

23. Predložený bol zápis na vedomie dcéram spísaný žalovaným dňa 18.08.2002, ktorým dcéry strán
sporu vzali na vedomie, že žalobkyňa odišla zo spoločnej domácnosti dňa 11.03.2002 a zanechala
žalovanému tam spísané úvery a pôžičky 200.000 Kč, 100.000 Sk, 30.000 Kč, 15.000 Sk, ktoré boli

požičané strýkom žalobkyne a peniaze boli použité na stavbu budovy - kvety, bar na Opatovskej ul. XXX
v D.. B. 240.000,- Sk - úver použitý na stavbu budovy - kvety, bar na Opatovskej ul. XXX v Trenčíne.
Zvyšné tam spísané pôžičky a finančné prostriedky mali byť použité na kúpu bytu dcére B. Q., na
opravu vodných izolácií v spornej stavbe. Suma 130.000,- Sk bola označená ako spoločná pôžička bez
uvedenia účelu použitia. Ďalej sa uvádza, že všetky tieto úvery a pôžičky spláca žalovaný.

24. V súvislosti s vyporiadaním BSM strán boli predložené nasledovné listiny: Prehlásenie vystavené
žalovaným dňa 09.10.2002, podľa ktorého sa žalovaný zaviazal vyplatiť žalobkyni v splátkach sumu
300.000,- eur za nehnuteľnosť - rodinný dom H. súp.č. XXX. Žalobkyňa potvrdila v konaní, že titulom
tohto vyporiadania obdržala od žalovaného sumu 340.000,- Sk. Ďalej dohoda strán sporu o vyporiadaní

BSM zo dňa 24.10.2001, podľa ktorej sa strany dohodli na vyporadaní BSM - rodinného domu súp.č.
XXX s príslušenstvom tak, že výlučným vlastníkom sa stáva žalovaný, ktorý sa zaväzuje na vyrovnanie
podielov zaplatiť žalobkyni sumu 200.000,- Sk a ktorý preberá na seba zodpovednosť za vyrovnanie
všetkých záväzkov spojených s vlastníctvom domu. Nebolo sporné, že žalobkyni bolo vyplatených
200.000,- Sk, čo sama potvrdila. Predložená bola notárska zápisnica N XXX/XXXX, ktorej obsahom

bola dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, spísaná dňa 13.06.2014 notárkou
JUDr. H. M., ktorej účastníci boli aj žalobkyňa a žalovaný, ktorou došlo k vyporiadaniu nehnuteľností
v k.ú. Pruské. V zápisnici sa konštatuje, že vyporiadavané nehnuteľnosti v podiele 1 boli v BSM strán
sporu, manželstvo bolo rozvedené a zaniknuté BSM nebolo ani do 13.06.2014 vyporiadané, a preto
každý z nich je podielovým spoluvlastníkom podielu o veľkosti 1/8. V zápisnici sa uvádza, že žalobkyňa

aj žalovaný prevzali pri podpise dohody každý sumu 2.000,- eur, čo notárka osvedčila a strany potvrdili
svojím podpisom.

25. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka, V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže
byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou
vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe
alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku
jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému

bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa § 149 ods. 1, 4 a 5 Občianskeho zákonníka, (1) Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná
sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150. (4) Ak do troch rokov od zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo

manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu,
platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich
veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako
vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovomspoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných
majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné. (5) Ak sa po vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov rozhodnutím súdu alebo dohodou objaví majetok, ktorý nebol zahrnutý v

rámci vyporiadania, platí preň domnienka uvedená v odseku 4.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, (2) Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti
takého právneho úkonu sa nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý.

Podľa § 552 Občianskeho zákonníka, Pohľadávku možno zabezpečiť aj záložnou zmluvou. Ako sa
zabezpečuje pohľadávka zálohom veci alebo práva, je upravené v časti o vecných právach.

Podľa § 151j ods. 3 Občianskeho zákonníka, Akákoľvek dohoda uzatvorená pred splatnosťou

pohľadávky zabezpečenej záložným právom, na ktorej základe sa záložný veriteľ môže uspokojiť tým,
že nadobudne vlastnícke právo k veci, bytu alebo nebytovému priestoru, alebo iné právo a inú majetkovú
hodnotu, na ktoré je zriadené záložné právo, je neplatná, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 137 CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku

na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení
právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

26. Predmetom konania bolo určenie, že žalobkyňa je v podiele 1 a žalovaný je v podiele 1 podielovým
spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Túto žalobu súd podradil pod ust. § 137 písm. c/ CSP, keďže
ide o určenie, či tu právo je alebo nie je. Základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej
žalobyvzmysle§137písm.c)CSPjeexistencianaliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčení.
Procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení

práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. žalobkyňu. Pokiaľ chce žalobkyňa osvedčiť svoj
naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej
veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právo je alebo nie je. V prejednávanej
veci pritom nejde o prípad, kedy by právny záujem na požadovanom určení práva vyplýval z právneho
predpisu, keďže žiaden predpis neoprávňuje, resp. neukladá povinnosť niekomu podať takú žalobu,

akú podala žalobkyňa. Preto v prejednávanej veci žalobkyňa musí tvrdiť a preukázať, že má naliehavý
právny záujem na požadovanom určení práva. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade,
ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým. Žalobkyňa sa podľa petitu domáha jednak určenia, že ona je podielovou
spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s podielom o veľkosti 1/2, pričom v tejto časti je nepochybne

daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, vzhľadom na fakt, že prípadným vyhovujúcim
výrokom súdu by došlo k pozitívnej zmene v právnych pomeroch žalobkyne. V súčasnosti je totiž
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam evidované ako výlučné vlastníctvo žalovaného. Zápis
žalovaného ako výlučného vlastníka sporných nehnuteľností podľa žalobkyne odporuje skutočnému
stavu, nakoľko sporné nehnuteľnosti patrili podľa žalobkyne do BSM strán sporu, vo vzťahu k nim

nedošlo po rozvode manželstva k vyporiadaniu, a preto uplatniac domnienku zakotvenú v § 149 ods.
4 OZ, patrí polovica sporných nehnuteľností žalobkyni. Za takéhoto stavu preto treba konštatovať, že
bez takto navrhovaného určenia podielového spoluvlastníctva v jej prospech by bolo (aj naďalej) právne
postavenie žalobkyne neisté, a preto touto časťou žaloby sa súd aj meritórne zaoberal. Žalobkyňa však
nie celkom formálne správne formulovala žalobný petit tak, že sa domáhala súčasne aj určenia, že

žalovaný je podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností s podielom o veľkosti 1. Pri hodnotení tejto
časti žalobného petitu je podľa názoru súdu situácia mierne odlišná, pretože medzi stranami sporu nie
je a ani nebolo sporným to, že tento podiel o veľkosti 1 patrí a naďalej má patriť žalovanému, a teda
v tejto časti podľa názoru súdu naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení daný nieje. Na to, aby sa dosiahol cieľ sledovaný žalobkyňou, teda v praktickej rovine to, aby jej patril podiel
o veľkosti 1 na nehnuteľnostiach, je postačujúce určiť, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou
nehnuteľností v tomto podiele a dožadovanie sa určenia, že i žalovaný je podielovým spoluvlastníkom

s podielom 1 je tak nadbytočné. V konečnom dôsledku žalovanému aj podľa aktuálneho zápisu svedčí
nepochybne (čo nerozporuje ani žalobkyňa) polovica nehnuteľností a spornou je len zvyšná polovica
nehnuteľností. Preto privodiť výhodnejšie postavenie žalobkyne je spôsobilá len žaloba o určenie, že
žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností s podielom o veľkosti 1. Určenie, že žalovaný je
podielovým spoluvlastníkom s podielom 1 by sa právnych pomerov žalobkyne nijako pozitívne nedotklo,

a preto ani nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem na takomto určení. Preto v časti určenia
podielového spoluvlastníctva v prospech žalovaného súd žalobu zamietol. V konečnom dôsledku, ako
bude uvedené ďalej, aj napriek zamietnutiu žaloby v tejto (nadbytočnej) časti, dosiahne žalobkyňa v
celom rozsahu cieľ, ktorý podanou žalobou aj sledovala.

27. Súd mal v konaní preukázané, že strany sporu boli manželmi, manželstvo uzavreli dňa 29.04.1972,

pričom manželstvo trvalo do 17.05.2001, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o rozvode
manželstva. V konaní nebolo sporné, že počas trvania manželstva došlo ku kúpe sporného pozemku
KNC parc.č. XXX/X v k.ú. I. (nadobudnutý v roku 1996) a nebolo sporné ani to, že počas trvania
manželstvabolanatomtopozemkupostavenáspornábudova(označovanávrozhodnutiachstavebného
úradu ako rodinný dom + prevádzky), v ktorej sa nachádzal byt a prevádzky, vrátane kvetinárstva, ktoré

prevádzkuje doposiaľ jedna z dcér strán sporu a baru, na ktorého prevádzke sa podieľali tiež rodinní
príslušníci strán sporu (aj zať dcéry strán sporu a ktorý prevádzkovala následne aj žalobkyňa). Sporným
bolo, či tieto nehnuteľnosti patrili alebo nepatrili do BSM strán sporu, ktorý otázku súd musí prioritne
vyriešiť.

28. Súd konštatuje, že sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne v tom smere, že sporné nehnuteľnosti
majú byť považované za súčasť ich BSM. Je potrebné sa zaoberať sa zákonnými kritériami pre určenie,
či patria tieto veci do BSM alebo nie, a to:

29. Podstatné je časové kritérium, podľa ktorého v BSM môžu byť len veci nadobudnuté manželmi za

trvania manželstva. Toto kritérium bolo splnené, keďže k nadobudnutiu sporného pozemku došlo počas
manželstva kúpnou zmluvou zo dňa 06.05.1995, zavkladovanou dňa 16.05.1996. Sporná stavba bola v
celom rozsahu postavená počas trvania manželstva, keď z rozhodnutí stavebných úradov vyplýva, že
stavebné povolenie bolo vydané dňa 16.08.1996 (právoplatné 23.09.1996) a stavba bola skolaudovaná
v roku 1998, teda celá táto sporná nehnuteľnosť bola vytvorená počas trvania manželstva. Ďalej je tiež

potrebné uviesť, že k spoločnému nadobudnutiu vecí za trvania manželstva dochádza bez ohľadu na to,
ako mierou sa ten - ktorý manžel pričinil o nadobudnutie majetku, na základe akého právneho dôvodu
počas trvania manželstva k jeho nadobudnutiu došlo (tu uzavretie zmluvy + vytvorenie veci) a tiež je
jedno, či dôvodom nadobudnutia spoločného majetku je právny úkon len jedného alebo oboch manželov.
Preto nie je dôvodom nezahrnúť do BSM vec, ktorá bola získaná na základe zmluvy uzatvorenej len

jedným z manželov. Nadobudnutím veci za trvania manželstva je aj vytvorenie veci obomi manželmi
alebo jedným z nich v čase po uzavretí manželstva (R 26/1989).

30. Dôležité je zmieniť sa, že pri rozhodovaní o tom, čo do BSM patrí a čo nie, platí, že ak manželia
nadobudli nehnuteľnosť za trvania manželstva a na zaplatenie (tu či už vyplatenie kúpnej ceny za

pozemok, alebo zhotovenie veci - stavby) použili čo i len sčasti spoločné peniaze, treba do BSM zaradiť
celú nehnuteľnosť (R 42/1972). Žalovaný pri svojom výsluchu potvrdil, že na kúpu pozemku a na
stavbu domu použil jednak peniaze, ktoré zarobil podnikateľskou činnosťou v pekárenskom odvetví,
pričom toto potvrdil aj svedok Pavol N., ktorý uviedol, že zarobené peniaze z pekárne chcel žalovaný
investovať, nakoľko v rozhodnej dobe sa ich spoločnému podnikaniu veľmi darilo. Žalovaný tiež potvrdil,

že na zadováženie sporných nehnuteľností použil pôžičky (napr. i od p. B.), pričom tejto skutočnosti
nasvedčuje aj zápis v listine označenej ako Zápis na vedomie dcéram spísaný žalovaným v r. 2000,
kde sa spomínajú viaceré pôžičky od strýka žalobkyne, peniaze z ktorých boli použité na stavbu spornej
nehnuteľnosti a vo vzťahu ku ktorým žalovaný v listine vyhlásil, že to boli pôžičky, ktoré ostali neuhradené
z manželstva so žalobkyňou a ktoré po odchode žalobkyne zo spoločnej domácnosti mal splácať.

Žalovaný sa domnieval, že výnosy z podnikania v pekárni boli jeho výlučnými financiami, avšak táto
domnienka nie je správna. Príjem každého z manželov (či už z pracovného alebo obdobného pomeru
ako aj výnos z podnikateľskej činnosti) patrí do BSM a nie je výlučným vlastníctvom len toho manžela,
ktorý ich svojou činnosťou zarobil, resp. ktorý svojou činnosťou vygeneroval výnos z podnikania. Zožiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nevyplýva, že spoločným majetkom by mal byť len zisk
chápaný ako rozdiel medzi výnosmi z podnikania a nákladmi z podnikania. Nie je žiaden zákonný
dôvod, aby akýkoľvek výnos z podnikania manžela bol vylúčený z režimu BSM (k tomu napr. R., I.:

Občiansky zákonník 2. Zväzok - Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie,
Veľký komentár, Bratislava, Eurokodex 2015, str. 319). Treba uzavrieť, že pokiaľ sporný pozemok bol
zakúpený a sporná stavba bola postavená aj len z časti z finančných prostriedkov patriacich do BSM
(akými výnosy z podnikania čo i len jedného z manželov nepochybne sú), potom celé tieto veci patria do
BSM. Okrem toho sa žiada dodať, že je zrejmé zo zápisu žalovaného na vedomie dcéram, že na stavbu

spornejbudovybolipoužitéajfinančnéprostriedkyzískanézospoločnýchpôžičiekstránsporuzobdobia
počas trvania manželstva, ktoré finančné prostriedky sa tiež stali súčasťou BSM. Pri svojom výsluchu
žalovaný uviedol, že zápis pre dcéry spísal preto, že chcel, aby dcéry vedeli, aké mali strany sporu
spoločné dlhy, čím sám potvrdil, že išlo o pôžičky spoločné, pôžičky oboch manželov, a preto prostriedky
z nich získané patrili do BSM ako spoločné prostriedky oboch manželov. Ak boli čo i len čiastočne použité
na zadováženie nehnuteľností, potom aj toto svedčí o tom, že boli sporné nehnuteľnosti získané za

trvania manželstva nepochybne sčasti aj z prostriedkov patriacich do BSM, a teda aj toto druhé kritériu
svedčí o tom, že by sporné nehnuteľnosti mali patriť do BSM strán sporu.

31. Dôležité je posúdiť tiež kritérium spôsobu nadobudnutia a spôsobu užívania veci, podľa ktorého je
predmetom BSM všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, čo splnené bolo.

Súčasne nejde v prejednávanej veci o prípad, že by nehnuteľnosti boli získané dedičstvom alebo darom,
ani o veci vydané v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec
vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi
pôvodného vlastníka a nejde o vec, ktorá by podľa svojej povahy slúžila osobnej potrebe len jedného
z manželov. Týmito dôvodmi, ktoré by prípadne zaradenie sporných nehnuteľností do BSM vylučovali,

sa žalovaný ani nebránil a ich existencia tak nebola ani tvrdená, ani preukázaná. Žalovaný sa však
v konaní bránil tým, že sporné nehnuteľnosti do BSM patriť nemôžu, pretože slúžili výkonu povolania
len jedného z manželov. Na odôvodnenie uvádzal, že pozemok kúpil a stavbu vybudoval výlučne
za účelom podnikania (preto aj na kúpnej zmluve vystupuje označený IČO-m), ktorým bola výstavba
objektu za účelom prenájmu obchodných priestorov, ktoré mali generovať zisk. Súd ale túto obranu

žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú. Súd pripomína, že v odborných publikáciách sa vyskytuje
názor, podľa ktorého mal zákonodarca v záujme presnejšieho vyjadrenia účelu a zmyslu ustanovenia
§ 143 OZ uviesť, že do BSM nepatria veci slúžiace „výlučne“ na výkon povolania jedného z manželov
(viď „Občiansky zákonník, Peter A. a kolektív, Iura edition, Bratislava, 2008, str. 344) a zhodne napr.
rozsudok NSSR sp.zn. 3 Cdo/1/2014 z 14.04.2016. Je treba posúdiť, či pozemok a stavba skutočne

slúžili výlučne len na výkon povolania (ktorým sa rozumie aj podnikanie) žalovaného a či nehnuteľnosti
neslúžili aj druhému manželovi, resp. či neslúžili aj na iný účel. Žalovaný potvrdil, že žalobkyňa o kúpe
pozemkuarealizáciistavbyvedela,čopotvrdilaajžalobkyňa,keďuviedla,ževedela,žemanželpodpísal
kúpnu zmluvu s mestom na pozemok, ale ona sa na zmluve a stavbe nepodieľala aj z dôvodu toho,
že pracovala v pekárni, kde bolo veľa práce a chodila tam na týždňovky. Uviedla, že vedela, že

sa stavia sporná budova, kde chodila pomáhala upratovať a voziť robotníkov, pričom aj svedkyňa A.
ako suseda spornej nehnuteľnosti potvrdila, že s obomi stranami vtedy ako manželmi riešili stavebné
otázky (okná). Nehnuteľnosti tak boli zadovažované s vedomím žalobkyne. Nesporný bol tiež zámer ich
nadobudnutia, a síce výstavba prevádzok a bytu, ktoré budú slúžiť dcéram strán sporu. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že nehnuteľnosti neslúžili výlučne len žalovanému a neslúžili ani výlučne len

na jeho podnikateľskú činnosť. Sám žalovaný uviedol, že on do budovy chodil „akurát tak na pivo“, od
spornej nehnuteľnosti „nemal ani kľúče“ a „bez vedomia prevádzkovateľov tam vstúpiť ani nemohol“.
Potvrdil tiež, že sporné nehnuteľnosti nemal ani evidované vo svojom podnikateľskom účtovníctve ako
majetok, ktorý by patril jeho podnikateľskému subjektu. Uvedené skutočnosti vôbec nenasvedčuje tomu,
že by žalovaný aktívne využíval nehnuteľnosti vrámci svojho podnikateľského oprávnenia. Okrem toho

aj žalovaný potvrdil, že samotný zámer, prečo sa sporné nehnuteľnosti kupovali a stavali bolo, že budú
slúžiť dcéram, čo potvrdila zhodne aj žalobkyňa, aj obe dcéry strán sporu, ktoré uviedli, že v rodine
sa vždy hovorilo, že sa to stavia pre ne. Zhodne aj svedkyňa Čičmancová uvádzala, že jej žalovaný
ako jej bývalý manžel povedal, že tieto nehnuteľnosti sú pre dcéry a že si z tohto dôvodu ani nemá
nárokovať po žalovanom podiel na jeho dedičstve a že má to prenechať v dedičstve dcéram. Súd nemal

dôvod neveriť tomuto tvrdeniu svedkyne R. keď bolo prakticky v zhode aj s výpoveďami ostatných
svedkov. Dcéra B. nakoniec v spornej budove aj skutočne prevádzkovala od počiatku až doposiaľ
kvetinárstvo. Táto dcéra tiež obývala byt nachádzajúci sa v budove, pričom zhodne so žalovaným
uvádzala, že nikdy za uvedené neplatila žalovanému žiaden nájom, z čoho tiež možno ustáliť, že budovanemohla slúžiť len na podnikanie žalovaného titulom zárobku na nájmoch, keďže v značnej časti a
dlhé časové obdobie slúžila a stále slúži bezodplatne dcére B. (na prevádzku kvetinárstva a tiež ako
obydlie) bez toho, aby otcovi za účelom tvorby zisku vyplácala nájomné. Už len z tohto je zrejmé, že

spornénehnuteľnostineslúžilivýlučnelenžalovanému,ktorýsaoichprevádzkuanizásadnenezaujímal,
nakoľko od budovy ani nemal kľúče a chodil tam len na pivo. Okrem toho, aj výsluchom žalobkyne,
potvrdeným výsluchom svedka B. bolo zistené, že do roku 2001, resp. až do roku 2002 v spornej budove
prevádzkovala bar aj žalobkyňa, ktorá uviedla, že na prevádzku baru mala aj živnosť, a preto je aj z
tohto zrejmé, že uvedené nehnuteľnosti neslúžili len žalovanému samotnému, ale aj výkonu podnikania

jeho manželky. Na prevádzke baru sa podieľala aj druhá dcéra strán sporu, resp. jej bývalý manžel,
čo nasvedčuje tiež tomu, že skutočným účelom stavby domu, ktorý aj bol fakticky dosiahnutý, bolo
zabezpečenie priestoru pre profesijnú realizáciu dcér strán sporu a nie generovanie zisku žalovaného.
Aj svedkyňa U., dcéra strán sporu, uviedla, že od počiatku zámerom bolo, že stavba bude slúžiť pre
podnikanie dcér strán sporu a aj výsluchom svedkov N. bolo preukázané, že tomuto účelu skutočne
aj nehnuteľnosti napokon slúžili. Tomu, že skutočne jediným účelom nebolo to, aby žalovaný „zarobil“

stavbou spornej nehnuteľnosti postavenej na pozemku svedčí aj fakt, že ani v súčasnosti žiaden výnos
stavba nedosahuje. Ako žalovaný potvrdil, osoba bývajúca v byte mu neplatí nájomné, prevádzka baru
je prázdna a od dcéry za prevádzku kvetinárstva nikdy nájom ani nežiadal. Ak aj z prenájmu niektorých
priestorovspornýchnehnuteľnostíbudovyvminulostiplynulinájmy,žalovanýuviedol,žeonnájomvybral
a potom s ním doma ako rodina hospodárili, čo tiež absolútne nenasvedčuje tomu, že by bol nájom

vyberaný žalovaným ako podnikateľom na účely dosahovania zisku v podnikaní, resp. rozvoju jeho
podnikateľských aktivít, pričom tiež treba dodať, že žalovaný ani netvrdil, že by nájom, ktorý obdržal,
aj bol býval našiel svoj odraz ako príjem v účtovníctve podnikateľského subjektu žalovaného. Všetky
uvedené okolnosti preto neumožňujú prijať záver o tom, že sporné nehnuteľnosti slúžili výlučne a jedine
len na výkon podnikania žalovaného, pričom nie je podstatné, že na kúpnej zmluve sa uvádza ako

kupujúci označený svojím IČO-m, resp. že na stavebnom povolení je uvedený iba žalovaný (tu už ako
fyzická osoba - nepodnikateľ), pretože bez ohľadu na tieto formálne označenia účastníka právneho
úkonu, resp. adresáta správneho rozhodnutia, podstatné pre určenie majetkového režimu vecí je, na
aký skutočný účel tieto aj naozaj slúžili. V konaní bolo preukázané, že výlučne na podnikateľský účel
žalovaného nehnuteľnosti pôvodne slúžiť nemali a po ich zadovážení ani fakticky neslúžili, keďže slúžili

najmä dcéram strán sporu ako prevádzkový priestor a obydlie a tiež slúžili aj podnikaniu žalobkyne. Ak
aj svedok M. N. deklaroval, že žalovaný staval budovu iba na podnikateľský účel, ostatnými vykonanými
dôkazmi sa táto skutočnosť nepotvrdila.

32. Ak žalovaný uvádzal pri kúpe pozemku a výstavbe budovy, že žalobkyňa výslovne mala dať súhlas,

aby bol výlučným vlastníkom len žalovaný a že žalobkyňa „vyslovene to nechcela vlastniť“, súd v prvom
rade konštatuje, že takáto okolnosť, prípadne dohoda manželov týkajúca majetkového režimu sporných
nehnuteľností nebola ani preukázaná. Treba však dodať, že s výnimkou vecí, ktoré podľa svojej povahy
slúžianaosobnúpotrebualebonavýkonpovolaniajednéhozmanželov(otakétovecisavprejednávanej
veci nejedná, ako bolo uvedené vyššie), nemôže žiadny z manželov zo spoločných prostriedkov kúpiť

vec do svojho výlučného vlastníctva, a to ani keby druhý manžel s tým súhlasil (R 74/1973). Nakoľko
ide o veci nadobudnuté za trvania manželstva, na ktoré sa uvedené výnimky osobnej potreby alebo
výkonu povolania len jedného z manželov nevzťahujú, a ide o veci, na zadováženie ktorých boli použité
spoločné financie, ani keby žalobkyňa súhlasila, nemohol by ich žalovaný získať do svojho výlučného
vlastníctva. Treba pre úplnosť dodať, že v konaní nebolo ani jednou stranou tvrdené a ani preukazované,

že by strany sporu mali za trvania manželstva BSM zrušené rozhodnutím súdu (§ 148 ods. 2 OZ a § 148a
ods. 2 OZ) a nebola tvrdená ani preukázaná existencia akejkoľvek dohody strán sporu ako vtedajších
manželov, ktorými by bol modifikovaný rozsah, obsah alebo časový moment vzniku BSM (§ 143a OZ).
Súd preto uzavrel, že sporné nehnuteľnosti boli súčasťou masy BSM.

33. Ďalej v konaní bolo pre posúdenie dôvodnosti žaloby potrebné prejudiciálne posúdiť platnosť
právnych úkonov, ktorými sa so spornými nehnuteľnosťami disponovalo. V konaní bolo preukázané, že
zmluvou zo dňa 12.04.2001 zavkladovanou dňa 25.04.2001 (tj. oboje pred právoplatnosťou rozsudku o
rozvode manželstva) označenou ako kúpna zmluva, uzatvorenou medzi žalovaným ako predávajúcim
a Ing. B. B. ako kupujúcim došlo k prevodu sporných nehnuteľností z predávajúceho na kupujúceho,

pričom kúpna cena bola uvedená v sume 962.540,- Sk. Kúpnou zmluvou zo dňa 17.07.2002
uzatvorenou (po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva) medzi žalovaným ako kupujúcim a
Ing. B. B. ako predávajúcim došlo k (spätnému) prevodu sporných nehnuteľností z predávajúceho na
kupujúceho, pričom kúpna cena bola uvedená v sume 960.560,- Sk. Súd sa po vykonanom dokazovanístotožnil s argumentáciou žalobkyne, že tieto úkony sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, čo súd
odôvodňuje nasledovne:

34. V poradí prvú kúpna zmluvu zo dňa 12.04.2001 uzatváral žalovaný ako predávajúci s Ing. B. ako
kupujúcim. H. uviedol, že túto zmluvu uzatvorili preto, že žalovaný mal od Ing. B. nesplatenú pôžičku
v sume asi 1.mil Sk a tak sa dohodli, že sporné nehnuteľnosti veriteľovi Ing. B. žalovaný prevedie
ako zábezpeku, a tiež sa dohodli, že vtedy, keď mu žalovaný ako dlžník pôžičku vráti, tak sa sporné
nehnuteľnosti zmluvou spätne prevedú na žalovaného. O. M. N. uviedol, že bol svedkom toho, ako sa

žalovaný s Y.. B. stretli v spornej nehnuteľnosti a bol svedkom toho, ako sa dohodli, že žalovanému Y..
B. požičia peniaze a za to sa sporný objekt „prepíše“ Y.. B. a že následne sa to prepíše na žalovaného
naspäť. Aj svedok B. potvrdil, že kúpnu zmluvu o prevode sporných nehnuteľností spísali so žalovaným
z dôvodu, že žalovanému poskytol pôžičku v sume 1.mil. Sk a jeho požiadavkou ako veriteľa bolo, že
sa stane výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností s tým, že keď mu žalovaný pôžičku vráti, potom
svedok B. prevedie nehnuteľnosti naspäť na žalovaného.

35. Vychádzajúc z týchto zistení súd ustálil, že k uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 12.04.2001 došlo z
dôvodu, že veriteľ Y.. B. zo zmluvy o pôžičke so žalovaným ako dlžníkom chcel mal zabezpečenú jej
návratnosť, a teda sporné nehnuteľnosti mali slúžiť prakticky ako záloh. Podľa názoru súdu žalovanému
a Y.. B. išlo len o túto pôžičku a jej zabezpečenie a nešlo im skutočne o predaj sporných nehnuteľností.

Tomuto záveru nasvedčuje aj fakt, že svedok B. uviedol, že on si sporné nehnuteľnosti nikdy nechcel
nechať, nemal s nimi žiadne plány a nemal v úmysle vlastniť ich natrvalo. Svedok B. ani osobám
majúcim v objekte prevádzky nepovedal, že je vlastníkom a aj počas toho, čo bol on vlastníkom, sa
na prevádzkovaní nehnuteľností oproti predošlému stavu nič nezmenilo. Svedok B. sa navonok ani
nesprával ako vlastník sporných nehnuteľností a ani sa ním fakticky necítil byť, keďže oprávnenia

vlastníka nehnuteľností ani nemal v úmysle reálne vykonávať. Podľa súdu primárne žalovaný si chcel od
Y.. B. požičať peniaze a obdobne p. B. mu peniaze chcel požičať a aj mu ich požičal tak, ako vyplýva zo
zhodných tvrdení žalovaného a tohto svedka, ale p. B. nechcel kúpiť nehnuteľnosti vo význame, že by
sa stal vlastníkom, ktorý by oprávnenia vlastníka aj skutočne chcel vykonávať. Y.. B. dokonca potvrdil,
že namiesto vyplatenia kúpnej ceny sa vyplácala pôžička, a teda aj z tohto je celkom zrejmé, že hlavným

dôvodom uzavretia zmluvy bola pôžička samotná a nie výmena veci za kúpnu cenu, ako je to pri kúpnej
zmluveobvyklé.Y..B.spornénehnuteľnostikúpillen„naoko“zaúčelomzabezpečeniasvojejpohľadávky
voči žalovanému - dlžníkovi. Nakoľko žalovaný pôžičku Ing. B. vrátil (nech už táto bola poskytnutá v
akejkoľvek sume, či sa už jednalo o 1 mil. Sk, resp. o sumu nižšiu, než by tomu mohol nasvedčovať
dôkaz predložený žalobkyňou na č.l. 144 - zmluva o vrátení pôžičky z 12.04.2001), nehnuteľnosti boli

prevedené späť na žalovaného. Ak by k vráteniu pôžičky nedošlo, sporné nehnuteľnosti slúžiace ako
zábezpeka by ostali vo vlastníctve Y.. B. (ktorý ale potvrdil, že žalovanému dôveroval a vedel, že on mu
peniaze vráti, lebo vždy dodržal, čo sľúbil).

36. Vyhodnotiac uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 12.04.2001, obaja jej účastníci ju neuzavreli vážne,

obe strany totiž vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu tento úkon robia,
keď obaja vedeli, že sa prevádzajú nehnuteľnosti len ako zábezpeka za poskytnutú pôžičku. Nedostatok
vážnosti vôle je okolnosť zakladajúca neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. O
nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp.

síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria medziiným
úkony urobené s vnútornou výhradou a simulované právne úkony. V zmysle § 41a ods. 2 veta prvá
Občianskeho zákonníka ak má byť určitým právnym úkonom urobeným len „naoko" (tzv. simulovaným
právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny
úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých

prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli
subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zastieraný
právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka).
37. Účastníci zmluvy označenej ako „kúpna zmluva zo dňa 12.04.2001" tak len predstierali uzatvorenie
kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu zabezpečiť dlh žalovaného zo zmluvy o pôžičke, ktorú

uzatvoril žalovaný so svedkom Y.. B.. Keďže predmetná „kúpna zmluva" ako dvojstranný právny úkon
nebola urobená vážne (absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť) tak, ako už súd odôvodnil vyššie,
je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Ich disimulovaný
právny úkon by síce mohol byť platný, ale iba ak by spĺňal všetky náležitosti právneho úkonu. Súdale má za to, že v prejednávanej veci disimulovaný úkon platný byť nemôže, pretože dohoda, ktorej
skutočným zmyslom je - bez ohľadu na jej označenie - dojednanie tzv. prepadného zálohu (uspokojenie
pohľadávkyveriteľatým,žemupripadnezálohdovlastníctva),jevrozporesúčelomzáložnéhoprávaav

dôsledku toho neplatná pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka ( napr. rozhodnutie
NSSR sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 61/2009). V zmysle
dohody žalovaného a Y.. B., sa totiž nehnuteľnosti stali hneď vlastníctvom Ing. B. a v jeho vlastníctve
ako veriteľa by boli dovtedy, dokedy by žalovaný pôžičku nevrátil. Ak by nedošlo k jej splateniu, nebol by
ani daný dôvod na spätný prevod nehnuteľností na žalovaného a nehnuteľnosti by tak zostali, prepadli

by veriteľovi. Zhodne účastníkmi tohto úkonu bolo tvrdené, že podľa dohody sa nehnuteľnosti prevedú
späť vtedy, keď žalovaný peniaze vráti. Je evidentné, že účastníci sa uzavretiu riadnej záložnej zmluvy,
ktorú ale fakticky zastierali, bránili, keď Y.. B. povedal, že záložnú zmluvu uzavrieť nechcel „pretože sa
potom nechcel súdiť s rodinou žalovaného“, a tak trval na dohodnutej podmienke prevodu nehnuteľností
ako zábezpeky pôžičky i z dôvodu skúseností nadobudnutých z jeho podnikania. Z týchto dôvodov preto
súd musí uzavrieť, že simulovaný ani disimulovaný právny úkon z dôvodu ich absolútnej neplatnosti

nemôžu obstáť.

38. Súd k záveru o neplatnosti právneho úkonu označeného ako kúpna zmluva z 12.04.2001 dospel
na základe tvrdení samotného žalovaného a svedka B., ktorí zhodne potvrdili, že skutočná vôľa oboch
zmluvných strán bola iná než tá, ktorú prejavili v písomnom právnom úkone, čo bez ďalšieho postačuje

na konštatovanie simulácie právneho úkonu a jeho neplatnosti pre nedostatok vážnej vôle. Preto už bolo
nadbytočné zaoberať sa tvrdením, ktoré predniesla žalobkyňa (ku ktorému sa čiastočne vyjadrovala aj
svedkyňa R.), a síce tým, či tu na strane žalovaného nebola okrem iného i vôľa zámerne vyňať sporné
nehnuteľnosti z masy BSM formou uzatvorenia kúpnej zmluvy s cieľom vyhnutia sa ich vyporiadania
a tým, či by táto okolnosť mohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Na konštatovanie absolútnej

neplatnosti právneho úkonu totiž postačovalo už vyššie uvedené preukázané tvrdenie o zastieraní
zabezpečovacieho právneho úkonu k zmluve o pôžičke uzatvorenou „kúpnou zmluvou“, čo je samo
osobe spôsobilé privodiť žalobkyni úspech.

39.Právnyúkonoznačenýakokúpnazmluvazodňa12.04.2001jetedaabsolútneneplatnýakplatnému

prevodu sporných nehnuteľností so žalovaného na Y.. B. nemohlo nikdy dôjsť. Ing. B. sa nikdy nestal ich
vlastníkom. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, dospel
súd k názoru o neplatnosti aj nadväzujúceho právneho úkonu označeného ako kúpna zmluva zo dňa
17.07.2002, ktorou Y.. B. prevádzal sporné nehnuteľnosti zase späť na žalovaného. Nakoľko totiž sporné
nehnuteľnostiIng.B.nikdyplatnenenadobudol,nemoholichvôbecnanikoho(aninažalovaného)potom

následne ďalej prevádzať.
40. Súd teda prejudiciálne uzavrel, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do BSM strán sporu
a tieto boli súčasťou BSM aj ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode (17.05.2001), a to vzhľadom
na konštatovanú absolútnu neplatnosť oboch kúpnych zmlúv zo dňa 12.04.2001 a zo dňa 17.07.2002
medzi žalovaným a B. Mederom. L. právne úkony označené ako kúpne zmluvy boli od počiatku neplatné,

a teda hľadí sa na ne, ako keby nikdy ani neboli učinené a nikdy ani jeden z týchto úkonov nenadobudol
právnu účinnosť a nemal následky účastníkmi týchto právnych úkonov zamýšľané. Z tohto dôvodu
preto aj ku dňu 17.05.2001 sporné nehnuteľnosti boli stále v mase BSM a nemohli byť v rozhodný
deň v dôsledku neplatností uvedených zmlúv z masy BSM platne „vyvedené“. Keďže predmetom
vyporiadania BSM pri jeho zániku je všetko, čo ku dňu jeho zániku tvorí masu BSM, bolo nutné aj

sporné nehnuteľnosti vyporiadať, a to buď vzájomnou dohodou strán sporu, rozhodnutím súdu, alebo
zákonnou domnienkou vyporiadania. To, že BSM nebolo vyporiadané súdom, v konaní sporné nebolo.
Z listín, ktoré boli predložené za účelom preukázania rozsahu dohody o vyporiadaní BSM, vyplynulo,
že sporné nehnuteľnosti predmetom vyporiadania BSM dohodou strán neboli, čo v konečnom dôsledku
ani nebolo sporné, pretože žalobkyňa uvádzala, že ohľadom sporných nehnuteľností sa strany po

rozvode manželstva nevyporiadali vôbec a žalovaný uvádzal rovnako, že sa ohľadom nich nevyporiadali
a to z dôvodu, že tieto do BSM nikdy ani nepatrili, a teda nebol dôvod ich do vzájomných dohôd
zahŕňať. Ich dohody o vyporiadaní BSM sa týkali len ich ostatného majetku patriaceho do BSM,
teda boli čiastočnými dohodami o vyporiadaní BSM, ktoré v zmysle novšej judikatúry sú riadnymi a
platnými vyporiadavaciími titulmi, hoci nepokrývajú celú masu BSM (napr. rozhodnutie NSSR sp.zn. 4

Cdo/147/2011 z 27.08.2013, alebo rozhodnutie NSČR sp.zn. 22 Cdo/1283/2003 z 09.09.2003). K zániku
BSM došlo v roku 2001. Márnym uplynutím trojročnej zákonnej lehoty od zániku BSM sa tak uplatnila na
sporné nehnuteľnosti nevyvrátiteľná právna domnienka vyporiadania BSM ( § 149 ods. 4 OZ), nakoľko
táto nevyporiadaná časť majetku nebola zahrnutá do dohôd strán sporu týkajúcich sa čiastočnéhovyporiadania BSM. Sporné nehnuteľnosti, ktoré ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva
boli súčasťou BSM, sa tak dostávajú zo zákona do režimu podielového spoluvlastníctva bývalých
manželov so spoluvlastníckymi podielmi o veľkosti 1, a teda žalobkyňa i žalovaný sú podielovými

spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností v podiele o veľkosti 1. Aktuálny zápis na liste vlastníctva však
uvedenému faktickému stavu nezodpovedá. Súd preto žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej v časti,
ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s
podielom o veľkosti 1 , vyhovel.

41. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu
trov konania voči žalovanému. Treba uviesť, že žalobkyňa dosiahla v spore to, čo dosiahnuť chcela,
a síce aby sa stala polovičnou podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností popri žalovanom
a jej argumentácia v spore bola v celom rozsahu opodstatnená. Neúspešná síce bola tiež, ale
iba v zamietnutej časti, ktorou žiadala, aby súd určil polovičné podielové spoluvlastníctvo sporných
nehnuteľností aj žalovanému, no súd skonštatoval, že uvedené určenie je z praktického hľadiska pre

dosiahnutie sledovaného cieľa nadbytočné, pretože žalovaný bol, je a aj po rozhodnutí súdu ostane
stále podielovým spoluvlastníkom, a privodiť úspech v spore je spôsobilý aj len pozitívny výrok o
určenie žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky (ktorý defacto konzumuje aj obsah zamietnutej časti
navrhovaného žalobného petitu). Petit skôr snáď len z formálneho hľadiska nebol správne formulovaný,
čo sa, vychádzajúc zo zásady, že musí byť rozhodnuté o všetkom, o čom sa rozhodnúť navrhuje,

prejavilo v nutnosti zamietnuť túto zvyšnú časť žaloby. Aj bez tejto zamietnutej časti však treba
nepochybne ustáliť, že žalobkyňa bola úspešná voči žalovanému v zásade celkom, keď zamietnutá
časť bola skutočne len podružná, nepatrná oproti tej, v ktorej bola žalobkyňa úspešná. CSP nepozná
situáciu, ak strana mala v konaní neúspech v pomerne nepatrnej časti (pôvodne §143 ods. 3 OSP v
znení do 30.6.2016) a na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP

alebo iného zákona, súd preto s použitím základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
„princíp racionálneho zákonodarcu“ a o náhrade trov rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil,
ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že hoci má strana v konaní
neúspech v zanedbateľnej časti, priznal jej plnú náhradu trov konania. V danom prípade totiž neúspech

žalobkyne bol len v časti s ohľadom na celý predmet konania nevýznamného a nadbytočného určenia
vlastníckeho práva v prospech žalovaného. Táto zamietnutá časť však nemôže byť považovaná za
neúspech žalobkyne v podstatnej časti, lebo už len samotný vyhovujúci výrok bol plne postačujúci pre to,
aby bol v katastri nehnuteľností zosúladený právny a faktický stav, čo bolo hlavným cieľom tohto konania,
ktorý sa žalobkyni v celom rozsahu podarilo dosiahnuť. O výške náhrady trov konania rozhodne súd

osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods.
2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, aleboh) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.