Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 23, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/97/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118209488
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3118209488.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne: K. M., rod. B., trvale bytom O., C.,
zast. advokátom JUDr. Ľuboslavom Kašubom, so sídlom Na vŕšku 1, Bratislava, proti žalovanému: B. N.,
trvale bytom X. X, D., zast. Advokátska kancelária Hanáček & Hanáková, s.r.o., so sídlom Záhradnícka
41, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovanému proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín zo dňa 16. júna 2020, č.k. 15C/46/2018-168, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1/2 k celku, a to nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXXX pre okres D., obec D., katastrálne územie I. ako pozemok KNC par. č. XXX/X, zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 109 m2 ako stavba - U. + M. súp. č. XXX postavená na pozemku KNC par.
č. XXX/X. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. žalobkyni priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že
žalobkyňa a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi o veľkosti každý 1/2 k celku k nehnuteľnosti, a to
pozemku parc. č. XXX/X o výmere 109 m2, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a stavby - U. +
M., súp. č. XXX, postavenom na parcele č. XXX/X, katastrálne územie I., obec D., okres D., evidovaným
katastrálnym odborom Okresného úradu v Trenčíne na LV č. XXXX (ďalej ako „sporné nehnuteľnosti,
resp. sporný pozemok a sporná stavba“). Žalobkyňa podala túto žalobu, nakoľko so žalovaným uzavreli

manželstvo dňa XX.X.XXXX, ktoré bolo právoplatne rozvedené dňa XX.XX.XXXX. V roku 1996 počas
manželstva žalobkyňa spoločne so žalovaným kúpili pozemok parc.č.XXX/X a parc. č. XXX/X, v k.ú.
I., okres D.. Na tomto pozemku spoločne postavili rodinný dom, v ktorom sa nachádzal 2-izbový byt
a Q. M. (I., H.), ktoré boli vybudované pre dcéry. Vzhľadom k tomu, že po rozvode manželstva v
roku XXXX nedošlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu medzi manželmi, žalobkyňa bola v dobrej
viere, že je stále podielovou spoluvlastníčkou ich spoločnej nehnuteľnosti. Až v roku 2017 sa žalobkyňa
dozvedela, že ich spoločná nehnuteľnosť je napísaná výlučne na žalovaného. Z listu vlastníctva č.

XXXX vedenom na katastrálnom odbore Okresného úradu v D. pre k.ú. I.alobkyňa zistila, že pozemok
parc. č. XXX/X o výmere 109 m2, ako aj stavbu rodinného domu súp. č. XXX nadobudol žalovaný
na základe kúpnej zmluvy z roku 2002. Vkladové konanie bolo vedené pod číslom A.. Na základe tejto
skutočnosti žalobkyňa navštívila príslušný katastrálny odbor, aby získala bližšie informácie, prečo nieje spoluvlastníčkou nehnuteľnosti a od koho kúpil žalovaný ich spoločnú nehnuteľnosť. Na katastrálnom
úrade jej odmietli poskytnúť fotokópie zmlúv s tým, že si ich môže vyžiadať iba súd. Bolo jej však
oznámené, že žalovaný tesne pred právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva (dňa XX.X.XXXX

nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správy katastra o prevode nehnuteľnosti) previedol nehnuteľnosť
na B. B. a následne v roku XXXX od neho naspäť nadobudol ich spoločnú nehnuteľnosť. B. B. bol
blízkym priateľom žalovaného. Takýto účelový prevod nehnuteľnosti iba potvrdzuje úmysel o jeho snahe
sa neoprávnene obohatiť o podiel žalobkyne, na ktorý mala po rozvode manželstva nárok, keďže sa
jednalo o ich spoločne nadobudnutú nehnuteľnosť. Poukázala na to, že ide o simulovaný právny úkon.

S takýmto účelovým konaním a inými podvodnými konaniami žalovaného sa žalobkyňa stretla aj v
minulosti. Vzhľadom k tomu, že žalovaný spoločne so žalobkyňou počas manželstva spoločne nadobudli
uvedené nehnuteľnosti a po rozvode manželstva tieto neboli predmetom vysporiadania, žalobkyňa mala
za to, že tieto sú v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne a žalovaného. Žalovaný žiadal žalobu
zamietnuť v celom rozsahu.

3. Predmetom konania bolo určenie, že žalobkyňa je v podiele 1/2 a žalovaný je v podiele 1/2
podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Túto žalobu súd prvej inštancie podradil pod § 137
písm. c) CSP, keďže ide o určenie, či tu právo je alebo nie je. Základným procesným predpokladom
úspešnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení. Procesnú povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý

právny záujem na určení práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha, t.j. žalobkyňu. Žalobkyňa
sa podľa petitu domáhala jednak určenia, že ona je podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností
s podielom o veľkosti 1/2, pričom v tejto časti bol podľa súdu prvej inštancie nepochybne daný naliehavý
právny záujem na požadovanom určení, vzhľadom na fakt, že prípadným vyhovujúcim výrokom súdu
by došlo k pozitívnej zmene v právnych pomeroch žalobkyne. V súčasnosti je totiž vlastnícke právo

k sporným nehnuteľnostiam evidované ako výlučné vlastníctvo žalovaného. Zápis žalovaného ako
výlučného vlastníka sporných nehnuteľností podľa žalobkyne odporuje skutočnému stavu, nakoľko
sporné nehnuteľnosti patrili podľa žalobkyne do BSM strán sporu, vo vzťahu k nim nedošlo po
rozvode manželstva k vyporiadaniu, a preto uplatniac domnienku zakotvenú v § 149 ods. 4 OZ, patrí
polovica sporných nehnuteľností žalobkyni. Za takéhoto stavu súd prvej inštancie konštatoval, že bez

takto navrhovaného určenia podielového spoluvlastníctva v jej prospech by bolo (aj naďalej) právne
postavenie žalobkyne neisté, a preto touto časťou žaloby sa súd aj meritórne zaoberal.

4. Žalobkyňa však nie celkom formálne správne podľa súdu prvej inštancie formulovala žalobný petit tak,
že sa domáhala súčasne aj určenia, že žalovaný je podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností s

podielom o veľkosti 1/2. Pri hodnotení tejto časti žalobného petitu súd prvej inštancie uviedol, že situácia
je pri tomto petite mierne odlišná, pretože medzi stranami sporu nie je a ani nebolo sporným to, že
tento podiel o veľkosti 1/2 patrí a naďalej má patriť žalovanému, a teda v tejto časti podľa názoru súdu
naliehavý právny záujem žalobkyne na požadovanom určení daný nie je. Na to, aby sa dosiahol cieľ
sledovaný žalobkyňou, teda v praktickej rovine to, aby jej patril podiel o veľkosti 1/2 na nehnuteľnostiach,

je postačujúce určiť, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v tomto podiele a
dožadovanie sa určenia, že i žalovaný je podielovým spoluvlastníkom s podielom 1/2 je tak nadbytočné.
V konečnom dôsledku žalovanému aj podľa aktuálneho zápisu svedčí nepochybne (čo nerozporuje ani
žalobkyňa) polovica nehnuteľností a spornou je len zvyšná polovica nehnuteľností. Určenie, že žalovaný
je podielovým spoluvlastníkom s podielom 1/2 by sa právnych pomerov žalobkyne nijako pozitívne

nedotklo, a preto ani nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem na takomto určení. Preto v časti
určenia podielového spoluvlastníctva v prospech žalovaného súd prvej inštancie žalobu zamietol.

5. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že strany sporu boli manželmi, manželstvo uzavreli
dňa XX.X.XXXX, pričom trvalo do XX.X.XXXX, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o rozvode

manželstva. V konaní nebolo sporné, že počas trvania manželstva došlo ku kúpe sporného pozemku
KNC parc.č. XXX/X v k.ú. I. (nadobudnutý v roku XXXX) a nebolo sporné ani to, že počas trvania
manželstvabolanatomtopozemkupostavenáspornábudova(označovanávrozhodnutiachstavebného
úradu ako U. Q. + M.), v ktorej sa nachádzal S. a M., vrátane I., ktoré prevádzkuje doposiaľ jedna z
dcér strán sporu, a S., na ktorého prevádzke sa podieľali tiež rodinní príslušníci strán sporu (aj zať dcéry

strán sporu a ktorý prevádzkovala následne aj žalobkyňa). Sporným bolo, či tieto nehnuteľnosti patrili
alebo nepatrili do BSM strán sporu, ktorý otázku súd prvej inštancie musel prioritne vyriešiť.6. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne v tom smere, že sporné nehnuteľnosti
majú byť považované za súčasť ich BSM. Podstatné považoval súd prvej inštancie časové kritérium,
podľa ktorého v BSM môžu byť len veci nadobudnuté manželmi za trvania manželstva. Toto kritérium

bolo splnené, keďže k nadobudnutiu sporného pozemku došlo počas manželstva kúpnou zmluvou
zo dňa X.X.XXXX, zavkladovanou dňa XX.X.XXXX. Sporná stavba bola v celom rozsahu postavená
počas trvania manželstva, keď z rozhodnutí stavebných úradov vyplýva, že stavebné povolenie bolo
vydané dňa XX.X.XXXX (právoplatné XX.X.XXXX.) a stavba bola skolaudovaná v roku XXXX, teda
celá táto sporná nehnuteľnosť bola vytvorená počas trvania manželstva. Súd prvej inštancie považoval

za preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli získané za trvania manželstva nepochybne sčasti aj z
prostriedkov patriacich do BSM, a teda aj toto druhé kritérium svedčí o tom, že sporné nehnuteľnosti
by mali patriť do BSM strán sporu.

7. Podľa súdu prvej inštancie bolo dôležité posúdiť tiež kritérium spôsobu nadobudnutia a spôsobu
užívania veci, podľa ktorého je predmetom BSM všetko, čo nadobudol niektorý z manželov za trvania

manželstva, čo splnené bolo. Súčasne súd prvej inštancie zdôraznil, že nejde v prejednávanej veci o
prípad, že by nehnuteľnosti boli získané dedičstvom alebo darom, ani o veci vydané v rámci predpisov o
reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva
alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka a nejde o vec, ktorá by
podľa svojej povahy slúžila osobnej potrebe len jedného z manželov. Týmito dôvodmi, ktoré by prípadne

zaradenie sporných nehnuteľností do BSM vylučovali, sa žalovaný ani nebránil a ich existencia tak
nebola ani tvrdená, ani preukázaná. Žalovaný sa však v konaní bránil tým, že sporné nehnuteľnosti do
BSM patriť nemôžu, pretože slúžili výkonu povolania len jedného z manželov. Súd prvej inštancie ale
túto obranu žalovaného vyhodnotil ako neopodstatnenú. Súd prvej inštancie posudzoval, či pozemok a
stavba skutočne slúžili výlučne len na výkon povolania (ktorým sa rozumie aj podnikanie) žalovaného

a či nehnuteľnosti neslúžili aj druhému manželovi, resp. či neslúžili aj na iný účel. V konaní bolo podľa
súdu prvej inštancie preukázané, že výlučne na podnikateľský účel žalovaného nehnuteľnosti pôvodne
slúžiť nemali a po ich zadovážení ani fakticky neslúžili, keďže slúžili najmä dcéram strán sporu ako
prevádzkový priestor a obydlie a tiež slúžili aj podnikaniu žalobkyne. Ak aj svedok M. N. deklaroval, že
žalovaný staval budovu iba na podnikateľský účel, ostatnými vykonanými dôkazmi sa táto skutočnosť

nepotvrdila.

8. Nakoľko išlo podľa súdu prvej inštancie o veci nadobudnuté za trvania manželstva, na ktoré sa
výnimky osobnej potreby alebo výkonu povolania len jedného z manželov nevzťahujú, a ide o veci,
na zadováženie ktorých boli použité spoločné financie, ani keby žalobkyňa súhlasila, nemohol by ich

žalovaný získať do svojho výlučného vlastníctva. Súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že v konaní
nebolo ani jednou stranou tvrdené a ani preukazované, že by strany sporu mali za trvania manželstva
BSM zrušené rozhodnutím súdu (§ 148 ods. 2 OZ a § 148a ods. 2 OZ) a nebola tvrdená ani preukázaná
existencia akejkoľvek dohody strán sporu ako vtedajších manželov, ktorými by bol modifikovaný rozsah,
obsah alebo časový moment vzniku BSM (§ 143a OZ). Súd prvej inštancie preto uzavrel, že sporné

nehnuteľnosti boli súčasťou masy BSM.

9.Ďalejvkonaníbolopreposúdeniedôvodnostižalobypodľasúduprvejinštanciepotrebnéprejudiciálne
posúdiť platnosť právnych úkonov, ktorými sa so spornými nehnuteľnosťami disponovalo. V konaní
bolo preukázané, že zmluvou zo dňa 12.4.2001, zavkladovanou dňa 25.4.2001 (t.j. oboje pred

právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva), označenou ako kúpna zmluva, uzatvorenou medzi
žalovaným ako predávajúcim a Y.. B. B. ako kupujúcim došlo k prevodu sporných nehnuteľností
z predávajúceho na kupujúceho, pričom kúpna cena bola uvedená v sume 962.540,- Sk. Kúpnou
zmluvou zo dňa 17.7.2002 uzatvorenou (po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva) medzi
žalovaným ako kupujúcim a Y.. B. B. ako predávajúcim došlo k (spätnému) prevodu sporných

nehnuteľností z predávajúceho na kupujúceho, pričom kúpna cena bola uvedená v sume 960.560,- Sk.
Súd prvej inštancie sa po vykonanom dokazovaní stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že tieto úkony
sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

10. V poradí prvú kúpna zmluvu zo dňa 12.4.2001 uzatváral žalovaný ako predávajúci s Y.. B.

ako kupujúcim. Žalovaný uviedol, že túto zmluvu uzatvorili preto, že žalovaný mal od Y.. B. nesplatenú
pôžičku v sume asi 1.mil. Sk, a tak sa dohodli, že sporné nehnuteľnosti veriteľovi Y.. B.alovaný prevedie
ako zábezpeku, a tiež sa dohodli, že vtedy, keď mu žalovaný ako dlžník pôžičku vráti, tak sa sporné
nehnuteľnosti zmluvou spätne prevedú na žalovaného. Aj svedok B. potvrdil, že kúpnu zmluvu o prevodesporných nehnuteľností spísali so žalovaným z dôvodu, že žalovanému poskytol pôžičku v sume 1.mil.
Sk a jeho požiadavkou ako veriteľa bolo, že sa stane výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností s
tým, že keď mu žalovaný pôžičku vráti, potom svedok B. prevedie nehnuteľnosti naspäť na žalovaného.

11.Vychádzajúcztýchtozistenísúdprvejinštancieustálil,žekuzavretiukúpnejzmluvyzodňa12.4.2001
došlo z dôvodu, že veriteľ Y.. B. zo zmluvy o pôžičke so žalovaným ako dlžníkom chcel mal zabezpečenú
jej návratnosť, a teda sporné nehnuteľnosti mali slúžiť prakticky ako záloh. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalovanému a Y.. B. išlo len o túto pôžičku a jej zabezpečenie a nešlo im skutočne o predaj sporných

nehnuteľností. Tomuto záveru nasvedčuje aj fakt, že svedok Y.. B. uviedol, že on si sporné nehnuteľnosti
nikdy nechcel nechať, nemal s nimi žiadne plány a nemal v úmysle vlastniť ich natrvalo. Svedok Y..
B. ani osobám majúcim v objekte prevádzky nepovedal, že je vlastníkom a aj počas toho, čo bol on
vlastníkom, sa na prevádzkovaní nehnuteľností oproti predošlému stavu nič nezmenilo. Svedok Y.. B.
sa navonok ani nesprával ako vlastník sporných nehnuteľností a ani sa ním fakticky necítil byť, keďže
oprávnenia vlastníka nehnuteľností ani nemal v úmysle reálne vykonávať.

12. Vyhodnotiac uvedenú kúpnu zmluvu zo dňa 12.4.2001, súd prvej inštancie konštatoval, že obaja
jej účastníci ju neuzavreli vážne, obe strany totiž vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z
akého dôvodu tento úkon robia, keď obaja vedeli, že sa prevádzajú nehnuteľnosti len ako zábezpeka
za poskytnutú pôžičku. Účastníci zmluvy tak len predstierali uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v

skutočnosti mali vôľu zabezpečiť dlh žalovaného zo zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvoril žalovaný so
svedkom Y.. B.. Keďže predmetná „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne
(absentoval v nej jeden prvok vôle - vážnosť) tak posúdil súd prvej inštancie takúto simulovanú zmluvu
podľa § 37 Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatnú.

13. Ich disimulovaný právny úkon by síce mohol byť platný, ale iba ak by spĺňal všetky náležitosti
právneho úkonu. Súd prvej inštancie mal však za to, že v prejednávanej veci disimulovaný úkon platný
byť nemôže, pretože dohoda, ktorej skutočným zmyslom je - bez ohľadu na jej označenie - dojednanie
tzv. prepadného zálohu (uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva),
ktoré je v rozpore s účelom záložného práva a v dôsledku toho neplatné pre rozpor so zákonom podľa

§ 39 Občianskeho zákonníka (napr. rozhodnutie NSSR sp. zn. 2 M Cdo 2/2006 publikované v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 61/2009). V zmysle dohody žalovaného a Y.. B., sa totiž nehnuteľnosti stali
hneď vlastníctvom Y.. B. a v jeho vlastníctve ako veriteľa by boli dovtedy, dokedy by žalovaný pôžičku
nevrátil. Ak by nedošlo k jej splateniu, nebol by ani daný dôvod na spätný prevod nehnuteľností na
žalovaného, a nehnuteľnosti by tak zostali, prepadli by veriteľovi. Zhodne účastníkmi tohto úkonu bolo

tvrdené, že podľa dohody sa nehnuteľnosti prevedú späť vtedy, keď žalovaný peniaze vráti. Podľa súdu
prvej inštancie tak bolo evidentné, že účastníci sa uzavretiu riadnej záložnej zmluvy, ktorú ale fakticky
zastierali, bránili, keď Y.. B. povedal, že záložnú zmluvu uzavrieť nechcel „pretože sa potom nechcel
súdiť s rodinou žalovaného“, a tak trval na dohodnutej podmienke prevodu nehnuteľností ako zábezpeky
pôžičky i z dôvodu skúseností nadobudnutých z jeho podnikania. Z týchto dôvodov preto súd prvej

inštancie uzavrel, že simulovaný ani disimulovaný právny úkon z dôvodu ich absolútnej neplatnosti
nemôžu obstáť.

14. Právny úkon označený ako kúpna zmluva zo dňa 12.4.2001 je teda absolútne neplatný a k platnému
prevodu sporných nehnuteľností so žalovaného na Y.. B. nemohlo nikdy dôjsť. Y.. B. sa nikdy nestal

ich vlastníkom. Vychádzajúc zo zásady, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má,
dospel súd prvej inštancie k názoru o neplatnosti aj nadväzujúceho právneho úkonu označeného ako
kúpna zmluva zo dňa 17.7.2002, ktorou Y.. B. prevádzal sporné nehnuteľnosti zase späť na žalovaného.
Nakoľko totiž sporné nehnuteľnosti Y.. B. nikdy platne nenadobudol, nemohol ich vôbec na nikoho (ani
na žalovaného) potom následne ďalej prevádzať.

15. Súd prvej inštancie teda prejudiciálne uzavrel, že sporné nehnuteľnosti boli nadobudnuté do BSM
strán sporu a tieto boli súčasťou BSM aj ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode (XX.X.XXXX), a
to vzhľadom na konštatovanú absolútnu neplatnosť oboch kúpnych zmlúv zo dňa 12.4.2001 a zo dňa
17.7.2002 medzi žalovaným a Y.. B.. Oba právne úkony označené ako kúpne zmluvy boli od počiatku

neplatné, a teda hľadí sa na ne, ako keby nikdy ani neboli učinené a nikdy ani jeden z týchto úkonov
nenadobudol právnu účinnosť a nemal následky účastníkmi týchto právnych úkonov zamýšľané. Z tohto
dôvodupretoajkudňuXX.X.XXXXspornénehnuteľnostibolistálevmaseBSManemohlibyť v
rozhodný deň v dôsledku neplatností uvedených zmlúv z masy BSM platne „vyvedené“.16. Keďže predmetom vyporiadania BSM pri jeho zániku je všetko, čo ku dňu jeho zániku tvorí
masu BSM, bolo nutné aj sporné nehnuteľnosti vyporiadať, a to buď vzájomnou dohodou strán sporu,

rozhodnutím súdu, alebo zákonnou domnienkou vyporiadania. To, že BSM nebolo vyporiadané súdom,
v konaní podľa súdu prvej inštancie sporné nebolo. Z listín, ktoré boli predložené za účelom preukázania
rozsahu dohody o vyporiadaní BSM, vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti predmetom vyporiadania BSM
dohodou strán neboli, čo v konečnom dôsledku ani nebolo sporné, pretože žalobkyňa uvádzala, že
ohľadom sporných nehnuteľností sa strany po rozvode manželstva nevyporiadali vôbec a žalovaný

uvádzal rovnako, že sa ohľadom nich nevyporiadali a to z dôvodu, že tieto do BSM nikdy ani nepatrili,
a teda nebol dôvod ich do vzájomných dohôd zahŕňať. Ich dohody o vyporiadaní BSM sa týkali len
ich ostatného majetku patriaceho do BSM, teda boli čiastočnými dohodami o vyporiadaní BSM, ktoré
v zmysle novšej judikatúry sú riadnymi a platnými vyporiadavaciími titulmi, hoci nepokrývajú celú masu
BSM (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Cdo/147/2011 z 27.8.2013, alebo rozhodnutie NSČR sp.zn. 22
Cdo/1283/2003 z 9.9.2003). K zániku BSM došlo v roku 2001. Márnym uplynutím trojročnej zákonnej

lehoty od zániku BSM sa tak uplatnila na sporné nehnuteľnosti nevyvrátiteľná právna domnienka
vyporiadania BSM (§ 149 ods. 4 OZ), nakoľko táto nevyporiadaná časť majetku nebola zahrnutá do
dohôd strán sporu týkajúcich sa čiastočného vyporiadania BSM. Sporné nehnuteľnosti, ktoré ku dňu
právoplatnostirozsudkuorozvodemanželstvabolisúčasťouBSM,satakdostávajúzozákonadorežimu
podielového spoluvlastníctva bývalých manželov so spoluvlastníckymi podielmi o veľkosti 1/2, a teda

žalobkyňa i žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností v podiele o veľkosti 1/2.
Aktuálny zápis na liste vlastníctva však uvedenému faktickému stavu nezodpovedá. Súd prvej inštancie
preto žalobe ako skutkovo a právne dôvodnej v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je
podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností s podielom o veľkosti 1/2 , vyhovel.

17. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu
trov konania voči žalovanému. Žalobkyňa dosiahla v spore to, čo dosiahnuť chcela, a síce aby sa stala
polovičnou podielovou spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností popri žalovanom a jej argumentácia v
spore bola v celom rozsahu opodstatnená. Neúspešná síce bola tiež, ale iba v zamietnutej časti, ktorou
žiadala, aby súd určil polovičné podielové spoluvlastníctvo sporných nehnuteľností aj žalovanému,

no súd prvej inštancie skonštatoval, že uvedené určenie je z praktického hľadiska pre dosiahnutie
sledovaného cieľa nadbytočné, pretože žalovaný bol, je a aj po rozhodnutí súdu ostane stále podielovým
spoluvlastníkom, a privodiť úspech v spore je spôsobilý aj len pozitívny výrok o určenie žalobkyne
ako podielovej spoluvlastníčky (ktorý defacto konzumuje aj obsah zamietnutej časti navrhovaného
žalobného petitu). Petit skôr snáď len z formálneho hľadiska nebol správne formulovaný, čo sa,

vychádzajúc zo zásady, že musí byť rozhodnuté o všetkom, o čom sa rozhodnúť navrhuje, prejavilo v
nutnosti zamietnuť túto zvyšnú časť žaloby. Aj bez tejto zamietnutej časti však treba nepochybne ustáliť,
že žalobkyňa bola úspešná voči žalovanému v zásade celkom, keď zamietnutá časť bola skutočne len
podružná, nepatrná oproti tej, v ktorej bola žalobkyňa úspešná. Táto zamietnutá časť však nemôže byť
podľa súdu prvej inštancie považovaná za neúspech žalobkyne v podstatnej časti, lebo už len samotný

vyhovujúcivýrokbolplnepostačujúcipreto,abybolvkatastrinehnuteľnostízosúladenýprávnyafaktický
stav, čo bolo hlavným cieľom tohto konania, ktorý sa žalobkyni v celom rozsahu podarilo dosiahnuť.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom
svojho právneho zástupcu.

19. Tvrdenie žalobkyne zo žaloby ohľadom neprístupnosti k dokladom a sobášnemu listu sa podľa
mienky žalovaného nezakladá na pravde. Všetky doklady boli vždy voľne uložené v zásuvke v obývačke
a tak isto aj sobášny list a všetky iné osobné rodinné doklady.

20.Žalobkyňapodľaodôvodneniarozsudkuuviedla,žeažvroku2017sadozvedela,žespoločnásporná
nehnuteľnosť je napísaná výlučne na žalovaného. Túto skutočnosť sa mala dozvedieť z listu vlastníctva
č. XXXX vedenom na katastrálnom odbore Okresného úradu v D. a následne sa na katastrálnom
odbore mala dopytovať na to, prečo nie je spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Žalovaný upozornil v tejto
súvislosti na rozpornosť aj pri tvrdení ohľadom zistenia tejto skutočnosti, pričom žalobkyňa neskôr v

konaní uviedla, že sa o tejto skutočnosti dozvedela od cudzieho pána, vraj nevie kto to bol. Týmto pánom
bol právny zástupca žalobkyne p. I., ktorému sám žalovaný povedal, že nehnuteľnosť predáva.21. Podľa stavebného povolenia zo dňa 16.8.1996, právoplatného a vykonateľného dňa 23.9.1996, je
podľa žalovaného zrejmé, že stavbu staval sám, bol určený ako jediný stavebník. Z tohto stavebného
povolenia sú tiež záväzné podmienky, ktoré musela stavba spĺňať a z ktorých jasne vyplýva charakter

stavby, ktorý bol výlučne na podnikateľské účely. Táto stavba nebola a nie je považovaná za rodinný
dom, ale za polyfunkčný objekt určený na výkon podnikateľskej činnosti, ktorý nadobudol na základe
kúpnej zmluvy č. X/XX od mesta D.. Žalobkyňa podľa žalovaného od začiatku mala vedomosť o
tom, že nehnuteľnosť má byť určená výlučne na podnikanie a zároveň táto nikdy nebola podielovou
spoluvlastníčkou, nakoľko žalovaný získal nehnuteľnosť do svojho výlučného vlastníctva uzatvorením

spomínanej kúpnej zmluvy č. X/XX. Taktiež je výlučným vlastníkom polovice pozemku pod polyfunkčným
objektom, ktorý nadobudol v roku 1968, za slobodna, pričom ho hradili jeho rodičia.

22. Žalovaný ďalej uviedol, že došlo k vyporiadaniu spoločného majetku medzi ním a medzi žalobkyňou,
iný spoločný majetok nevlastnili. Upozornil, že mal vždy záujem seriózne sa dohodnúť na všetkých
otázkach týkajúcich sa majetku. Žalovaný považoval za zrejmé, že neoprávnene obohatiť sa chce

jedine žalobkyňa, ktorá nebola schopná ani splácať svoje dlhy. Žalobkyňa nenamietala po rozvode a
vyporiadaní majetku tento stav a až po 16-tich rokoch začala napádať údajné nevyporiadanie majetku.
A to práve v čase, keď mal záujem nehnuteľnosť predať a nie z titulu vysporiadania spoluvlastníckeho
podielu, keďže žalobkyňa vedela, že k vzájomnému vysporiadaniu majetku už prišlo, a teda nemala čo
namietať. Nehnuteľnosť bola financovaná z prostriedkov, ktoré nadobudol počas svojej podnikateľskej

činnosti. Tieto fakty nasvedčujú tomu, že žalobkyňa s nehnuteľnosťou nemala nič spoločné, o
nehnuteľnosť sa nezaujímala, a to ani počas manželstva, ani 16 rokov po rozvode manželstva, čo
preukazuje aj tvrdenie žalobkyne, že „ani po rozvode na náklady objektu neprispievala, o to sa
nezaujímala“, teda sa o tento objekt nezaujímala ani v čase pre rozvodom, nakoľko do BSM nepatril,
nefinancovala ju a sama žalobkyňa vedela, že nie je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti, keďže

na prevod časti tejto nehnuteľnosti na dcéru darovacou zmluvou zo dňa 14.4.1998 nebol potrebný
jej súhlas (čo by v prípade, ak by žalobkyňa bola spoluvlastníčkou, bolo nevyhnutné a bez toho by
nebolo možné previesť časť nehnuteľnosti). Žalobkyňa nijakým spôsobom nezabezpečovala náklady na
prevádzky v objekte, všetko hradil žalovaný. Žalovaný má za to, že s týmito skutočnosťami sa súd prvej
inštancie žiadnym spôsobom v rámci odôvodnenia rozsudku nevysporiadal. Súd prvej inštancie podľa

názoru žalovaného taktiež vôbec nereflektoval na tú skutočnosť, že žalovaný podal dňa 16.10.2018
trestné oznámenie na W.. I., ktorý je priateľom dcéry žalovaného. Ten to však odmieta a tvrdí, že majú
iba pracovný vzťah. Žalovaný bol terčom viacerých útokov na svoju osobu (pokus o vklad vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností, ktorý bol sfalšovaný v mene žalovaného, vyhrážanie sa zo strany
cudzinca,žemáprenechaťnehnuteľnosťdcére,vyhrážaniesazostranyp.I.adcéryp.R.,žežalovaného

dá do poriadku albánska mafia atď.). V rámci konania bolo preukázané, že žalobkyňa podala trestné
oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu s opisom skutkových okolností obdobne ako
v prípade podanej žaloby, avšak trestné oznámenie bolo odmietnuté tak isto, ako aj sťažnosť proti
uzneseniu o odmietnutí trestného oznámenia, z čoho vyplýva, že žalovaný sa nedopustil žiadneho
trestného činu, ani žiadneho podvodu, simulovaného právneho úkonu, ani inej skutočnosti poškodzujúce

práva žalobkyne. Všetky tieto skutočnosti jednoznačne preukazujú, že sa jedná o snahu nadobudnúť
nehnuteľnosť do vlastníctva žalobkyne aj nelegálnymi cestami a zastrašovaním. Žalovaný ma za to, že
súd prvej inštancie tieto fakty odignoroval.

23. Žalovaný následne v odvolaní uviedol, že v zápise na vedomie dcéram nebola zahrnutá pôžička

poskytnutá žalovanému zo strany Y.. B., nakoľko to bola výlučne pôžička jeho. Práve to, že Y.. B. nemal
záujem o predmetný objekt, nasvedčuje tomu, že nehnuteľnosť predstavovala záloh za poskytnutú
pôžičku. Tento právny úkon bol však urobený vážne a zrozumiteľne, pričom o simulovaný právny úkon
priečiaci sa dobrým mravom by prišlo napr. v prípade, pokiaľ by došlo k prepisu nehnuteľnosti na inú
osobu a následne by bol vlastníkom nehnuteľnosti nový majiteľ bez následného spätného odpredaja.

Ak by malo dôjsť zo strany žalovaného k vyhnutiu sa vysporiadania sporných nehnuteľností v rámci
vysporiadania BSM tak, ako to tvrdí žalobkyňa, tak by logicky žalovaný so žalobkyňou nevyporiadal ani
jednu časť majetku, neposkytol by žalobkyni finančné prostriedky nad rámec jej právneho postavenia a
nehradil by za ňu ani žiadne dlhy. Žalovaný zásadne odmieta, že by mal úmysly vyhýbať sa vyporiadaniu
majetku.

24. Žalovaný ďalej podrobne ozrejmil okolnosti majetkového vysporiadania so žalobkyňou po rozvode.
Dodal, že žalobkyňa zo sporného objektu nemohla byť vyplatená, nakoľko nebola spoluvlastníčkou
a taktiež nemohla trvať na prepise nehnuteľnosti na dcéry, pretože vedela, že s objektom nemôženakladať. Žalobkyňa jasne potvrdila, že zámer mať v objekte prevádzky bol už od počiatku. Žalobkyňa
mala záujem na tom, aby sa polyfunkčný objekt v tom čase prepísal na dcéry, k čomu však neprišlo. A
práveztohtovyjadreniajejasné,žežalobkyňasazačalaažpo16-tichrokoch,kedysaodp.I.dozvedela,

že má záujem predať nehnuteľnosť, zaujímať o svoje údajné vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

25. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný vyjadril k svedeckým výpovediam - p. Q., p. A., p. R.. Podľa
žalovaného sa dopustili vo svojich výpovediach zavádzania, viaceré skutočnosti uviedli nesprávne.

26.Žalovanýupozornil,žepriposudzovanívecípatriacichdobezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov
je nevyhnutné prihliadať aj na ďalšie zákonné ustanovenia a okolnosti nadobudnutia majetku. Poukázal
na § 144 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa domnieva, že z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že sa o veci patriace do BSM musia manželia starať spoločne, uhrádzať náklady vynaložené na
tieto veci. Žalobkyňa žiadnu z týchto vecí nevykonávala, neuhrádzala žiadne náklady za prevádzku
objektu, čo bolo v konaní dokázané, nezaujímala sa o nájomné prevádzok, všetky veci súvisiace so

stavbou a následnou prevádzkou zabezpečoval sám žalovaný. Pri vymedzovaní BSM sa vychádza zo
zásady, že do majetkového spoločenstva majú patriť tie veci, o nadobudnutie ktorých sa pričinili obaja
manželia, pričom táto podmienka zo strany žalobkyne absentuje, čo je jedným z dôvodov, prečo sporná
nehnuteľnosť nemôže patriť do BSM. V prípade, ak by sa pri posudzovaní toho, čo patrí do BSM,
vychádzalo výlučne iba z toho, že do BSM patrí všetko čo nadobudne niektorý z manželov počas trvania

manželstva, aj keď sa druhý manžel žiadnym spôsobom (dlhé roky počas manželstva ako aj po rozvode
manželstva) nepričiní o nadobudnutie veci, o financovanie veci, o udržiavanie veci, došlo by
k výraznému zásahu do vlastníckeho práva tej osoby, ktorá sa pričinila o nadobudnutie veci a ktorá
ju aj s náležitou starostlivosťou obhospodarovala a dlhé roky financovala a zároveň k neúmernému
zvýhodňovaniu druhej osoby.

27. Žalovaný pokladal za nesporné, že na stavbu objektu boli použité aj peniaze titulom pôžičky od strýka
žalobkyne. Žalovaný tvrdil, že pri následnom posudzovaní BSM je nevyhnutné vyriešiť aj tú otázku,
ako sa ktorý manžel pričinil o uhrádzanie nákladov spojených s užívaním a udržiavaním veci. Všetky
pôžičky a dlhy splácal výlučne žalovaný (bez ohľadu na to, či sa jednalo o pôžičky poskytnuté od strýka

žalobkyne alebo sa jednalo o pôžičky poskytnuté od svedkov).

28. Ďalej nesúhlasil žalovaný s posúdením súdu prvej inštancie ohľadom kúpnej zmluvy, ktorú súd prvej
inštancie posúdil ako simulovaný právny úkon. Tento úkon podľa názoru žalovaného, ako určitá forma
zábezpeky za pôžičku od Y.. B., mala slúžiť na vyplatenie žalobkyne, ktorá o tom vedela, s výškou

sumy titulom vyplatenia bola uzrozumená a žiadnu skutočnosť súvisiacu s vyporiadaním majetku (ani
spoluvlastníctvo spornej nehnuteľnosti) nenamietala 16 rokov. Žalovaný nerozumie tomu, ako mohol súd
prvej inštancie považovať tento právny úkon za úkon, ktorý nebol urobený vážne. Prevod vlastníckeho
práva kúpnou zmluvou na Y.. B. bol vykonaný v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý bol
urobený vážne, určito, slobodne a zrozumiteľne, čo potvrdili aj obe strany kúpnej zmluvy jej podpisom.

Žalovaný argumentoval, že zo zákonnej definície kúpnej zmluvy podľa § 588 Občianskeho zákonníka
nevyplýva, že predmetom takéhoto právneho úkonu nemôže byť zábezpeka. Podľa žalovaného sa jedná
o bežnú prax, resp. o zabezpečenie osoby de facto veriteľa voči osobe de facto dlžníka až do momentu
splatenia poskytnutých finančných prostriedkov. O simulovaný právny úkon, resp. zastieranie iného
právneho úkonu, by išlo napr. v prípade, ak by previedol túto nehnuteľnosť za symbolickú sumu jednej

koruny, ako to uvádzala svedkyňa R.. Konajúce subjekty preukázali skutočnú vôľu vykonať tento úkon
a teda previesť nehnuteľnosť kúpnou zmluvou na Y.. B. a následne túto nehnuteľnosť odkúpiť naspäť.
Tento právny úkon bol teda vykonaný striktne v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka, a to slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne, pričom bola vyhotovená aj záložná zmluva.

29. Súd prvej inštancie podľa mienky žalovaného zároveň nedefinoval, aký úkon mal byť v tomto
prípade zastieraným právnym úkonom, teda disimulovaným právnym úkonom, nakoľko nezastierali
žiaden právny úkon. Viaceré osoby mali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť bude prevedená na svedka
za účelom zábezpeky pôžičky, ktorú poskytol žalovanému Y.. B.. O simulovaný právny úkon by mohlo
ísť aj v tom prípade, ak by žalovaný odkúpil predmetnú nehnuteľnosť od svedka po pár dňoch odo dňa

prevodu vlastníckeho práva svedkovi za účelom vyhnutia sa vyplatenia žalobkyne. Žalovaný však tieto
odkúpil až po vyše roku, kedy došlo k riadnemu splateniu poskytnutej pôžičky Y.. B., to všetko primárne
z dôvodu vyplatenia žalobkyne. Žalovaný sa tak nestotožňuje s tvrdením súdu prvej inštancie, že sa
Y.. B. nikdy nestal vlastníkom nehnuteľnosti. Y.. B. sa stal právoplatným vlastníkom nehnuteľnosti nazáklade kúpnej zmluvy a bol oprávnený disponovať celou nehnuteľnosťou, bol zapísaný ako vlastník v
katastri nehnuteľností.

30. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu
ako nedôvodnú zamietne.

31. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

S odvolaním nesúhlasila, mala za to, že žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosti, ku ktorým sa
súd prvej inštancie dostatočne vyjadril v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne
rozhodol vecne správne. Preto žiadala odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozsudku a o priznanie
náhrady trov odvolacieho konania proti žalovanému.

32. V replike sa žalovaný argumentačne pridržal podaného odvolania.

33. V duplike žalobkyňa argumentačne odkázala na svoje skoršie vyjadrenie.

34. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej

inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch I. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

35. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tomto rozsahu
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

36. Úvodom právneho posúdenia veci odvolací súd konštatuje, že žalovaný vznáša v odvolaní totožné
námietky ako pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa so všetkými týmito námietkami
dostatočne a presvedčivo vyrovnal v napadnutom rozsudku. Žalovaný závery súdu prvej inštancie
nepodrobuje kritike, resp. neprináša dostatočnú argumentáciu schopnú prelomiť správnosť rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Žalovaný na viacerých miestach odvolania len opakuje už raz vznesené námietky,

pričom právnu argumentáciu súdu prvej inštancie vecne nespochybňuje.

37. Žalovaný úvodom odvolania upozorňoval na rozpornosť tvrdení žalobkyne ohľadom neprístupnosti
dokladov a sobášneho listu a tiež na rozpornosť výpovede žalobkyne týkajúcej sa skutočnosti, kedy sa
dozvedela o tom, že nie je spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností.

38. Tieto odvolacie námietky sú podľa odvolacieho súdu pre konanie bez významu. Skutočnosť, kedy
a ako, a prípadne i od koho, sa žalobkyňa dozvedela z katastra nehnuteľností, že nie je podielovou
spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností, nie je pre meritum veci podstatná. Sám žalovaný týmito
odvolacími námietkami nekonštatuje, aký cieľ nimi sleduje, resp. v čom majú mať význam pre konanie

a právne posúdenie súdom prvej inštancie.

39. Žalovaný upozorňoval v odvolaní i na stavebné povolenie k spornému objektu, pričom uviedol,
že nejde o rodinný dom, ale ide o polyfunkčný objekt určený na výkon podnikateľskej činnosti, ktorý
nadobudol na základe kúpnej zmluvy č. X/XX od mesta D.. Žalobkyňa podľa žalovaného od začiatku

mala vedomosť o tom, že nehnuteľnosť má byť určená výlučne na podnikanie a zároveň táto nikdy
nebola podielovou spoluvlastníčkou.

40. Ani táto odvolacia námietka nie je opodstatnená. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej
inštancie vyplynulo, že pozemok a stavbu nadobudli sporové strany počas trvania manželstva (bod

29. napadnutého rozsudku). Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že nehnuteľnosti neslúžili
výlučne len žalovanému a neslúžili výlučne ani na jeho podnikateľskú činnosť (bod 31. napadnutého
rozsudku). Žalovaný s týmito závermi nepolemizuje. Stavebné povolenie a ani mienka žalobkyne, že
nehnuteľnosť prípadne nebude vlastniť, podľa odvolacieho súdu nemôžu zapríčiniť vylúčenie aplikácie
§ 143 Občianskeho zákonníka o predmete BSM. Vzájomné vzťahy vyplývajúce z BSM si manželia môžu

upraviť odchýlne od zákona iba na základe dohody podľa § 143a Občianskeho zákonníka. Žiadna takáto
dohoda ale nebola v konaní sporovými stranami tvrdená, teda ani preukázaná.41. Žalovaný v odvolaní upozorňoval, že došlo k vyporiadaniu spoločného majetku medzi ním a medzi
žalobkyňou, iný spoločný majetok nevlastnili. Preto sporné nehnuteľnosti nemôže podľa žalovaného
žalobkyňa vlastniť.

42. Podľa odvolacieho súdu žalovaný prehliada fakt, že súd prvej inštancie sa i s touto námietkou
dostatočne vyrovnal. Súd prvej inštancie zreteľne zdôraznil, že sporné nehnuteľnosti zostali dohodou
o vyporiadaní BSM nedotknuté, pričom vyporiadanie BSM sa môže týkať i len čiastočného majetku
patriaceho do BSM (bod 41. napadnutého rozsudku). Žalovaný v odvolaní netvrdí, prečo tento záver

súdu prvej inštancie neobstojí. Potom platí, a to i vo svetle judikatúry, ktorú súd prvej inštancie v tejto
súvislosti citoval, že vyporiadať dohodou možno i len časť majetku patriaceho do BSM. Pre úplnosť
treba dodať, že judikatúra v minulosti k tejto otázke nebola jednotná. Odvolací súd sa prikláňa k názoru,
že nič nebráni dohodou vyporiadať iba časť majetku v BSM (ostatne, k tomuto záveru sa prikláňa i
doktrína - pozri Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. 2 vydanie. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 1196). Ak sa

potom jeden z bývalých manželov domnieva, že iný majetok presahujúci dohodu o vyporiadaní BSM
nejestvuje, domnieva sa tak nesprávne. Zmluvná autonómia bývalým manželom dovoľuje, aby časť
majetku patriaceho do BSM nechali dohodou o vyporiadaní nedotknutú, napr. aby túto časť majetku
stíhala zákonná domnienka vyporiadania BSM zo zákona (§ 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka).

43. Žalovaný v odvolaní upozornil, že pri posudzovaní vecí patriacich do BSM je nevyhnutné prihliadať
aj na ďalšie zákonné ustanovenia a okolnosti nadobudnutia majetku. Poukázal na § 144 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného ustanovenia podľa názoru žalovaného vyplýva, že sa o veci patriace do BSM
musia manželia starať spoločne, uhrádzať náklady vynaložené na tieto veci. Žalobkyňa žiadnu z týchto
vecí nevykonávala, neuhrádzala žiadne náklady za prevádzku objektu, čo bolo v konaní dokázané,

nezaujímala sa o nájomné prevádzok, všetky veci súvisiace so stavbou a následnou prevádzkou
zabezpečoval sám žalovaný. Žalovaný tvrdil, že pri vymedzovaní BSM sa vychádza zo zásady, že do
majetkovéhospoločenstvamajúpatriťtieveci,onadobudnutiektorýchsapričiniliobajamanželia,pričom
táto podmienka zo strany žalobkyne absentuje, čo je jedným z dôvodov, prečo sporná nehnuteľnosť
nemôže patriť do BSM. V prípade, ak by sa pri posudzovaní toho, čo patrí do BSM, vychádzalo výlučne

iba z toho, že do BSM patrí všetko čo nadobudne niektorý z manželov počas trvania manželstva, aj
keď sa druhý manžel žiadnym spôsobom (dlhé roky počas manželstva ako aj po rozvode manželstva)
nepričiní o nadobudnutie veci, o financovanie veci, o udržiavanie veci, došlo by k
výraznému zásahu do vlastníckeho práva tej osoby, ktorá sa pričinila o nadobudnutie veci a ktorá
ju aj s náležitou starostlivosťou obhospodarovala a dlhé roky financovala a zároveň k neúmernému

zvýhodňovaniu druhej osoby. Žalovaný pokladal za nesporné, že na stavbu objektu boli použité aj
peniaze titulom pôžičky od strýka žalobkyne. Žalovaný mal za to, že pri následnom posudzovaní BSM
je nevyhnutné vyriešiť aj tú otázku, ako sa ktorý manžel pričinil o uhrádzanie nákladov spojených s
užívaním a udržiavaním veci. Všetky pôžičky a dlhy splácal výlučne žalovaný (bez ohľadu na to, či sa
jednalo o pôžičky poskytnuté od strýka žalobkyne alebo sa jednalo o pôžičky poskytnuté

od svedkov).

44. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že pri posudzovaní vecí patriacich do BSM je nutné
vychádzať i z § 144 Občianskeho zákonníka. Uvedené ustanovenie definuje iba to, ako majú manželia
právo veci v BSM užívať a ako majú povinnosť uhrádzať náklady vynaložené na veci alebo spojené s

užívaním a udržiavaním. Predmet BSM (teda ktoré veci patria do BSM) ustanovuje § 143 Občianskeho
zákonníka. Pri ustálení majetku patriaceho do BSM je nutné vychádzať iba z kritérií definovaných § 143
Občianskeho zákonníka. Predmet BSM nie je podľa Občianskeho zákonníka nijako ovplyvnený § 144
Občianskeho zákonníka - teda stanovením pravidiel užívania vecí a znášania nákladov s nimi spojených
manželmi. Nesprávny je i názor žalovaného, že pri vymedzovaní BSM sa vychádza zo zásady, že do

majetkového spoločenstva majú patriť tie veci, o nadobudnutie ktorých sa pričinili obaja manželia. Na
to, ako sa ktorý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, sa prihliada iba pri
vyporiadaní BSM (§ 150 Občianskeho zákonníka), ergo po zániku BSM. Rozhodné tak pre vymedzenie
vecí, ktoré majú patriť BSM, sú iba okolnosti relevantné podľa § 143 Občianskeho zákonníka. Tento
rozsah vecí spadajúcich do BSM sa následne nemodifikuje skutočnosťami tvrdenými žalovaným v tejto

odvolacej námietke (teda miera pričinenia pri nadobudnutí a udržaní vecí, resp. znášaní nákladov).

45. Žalovaný ďalej považoval za zrejmé, že žalobkyňa sa chce neoprávnene obohatiť. Nenamietala po
rozvode a vyporiadaní majetku tento stav a až po 16-tich rokoch začala napádať údajné nevyporiadaniemajetku. A to práve v čase, keď mal záujem nehnuteľnosť predať a nie z titulu vysporiadania
spoluvlastníckeho podielu, keďže žalobkyňa vedela, že k vzájomnému vysporiadaniu majetku už prišlo,
a teda nemala čo namietať. Nehnuteľnosť bola financovaná podľa žalovaného z prostriedkov, ktoré

nadobudol počas svojej podnikateľskej činnosti. Žalovaný zduplikoval, že žalobkyňa nijakým spôsobom
nezabezpečovala náklady na prevádzky v objekte, všetko hradil žalovaný. Žalovaný má za to, že s týmito
skutočnosťami sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom v rámci odôvodnenia rozsudku nevysporiadal.

46. Odvolací súd upozorňuje, že podľa § 100 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka platí, že

premlčiavajú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho. Preto nie je relevantný časový odstup,
po ktorom sa žalobkyňa začala domáhať určenia, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností (teda
žalobkyňa sa domáha vlastníckeho práva, ktoré sa nepremlčiava).

47. Ak žalovaný upozorňuje, že nehnuteľnosť bola financovaná z prostriedkov, ktoré nadobudol počas
svojej podnikateľskej činnosti, je tu podstatné, že finančné prostriedky, ktoré žalovaný nadobudol z

podnikania, patrili do BSM so žalobkyňou. S touto skutočnosťou sa tak súd prvej inštancie dostatočne
vysporiadal. Žalovaného tak možno v tejto súvislosti odkázať na bod 30. napadnutého rozsudku.

48. Žalovaný odvolaním ďalej poukazoval na to, že žalobkyňa sa i touto žalobou snaží nadobudnúť
nehnuteľnosti, a to i nelegálnymi cestami a zastrašovaním. Tieto fakty podľa žalovaného súd prvej

inštancie ignoroval.

49.Odvolacísúdzdôrazňuje,ževkonanítietoskutočnostipreukázanéneboli.Svojhovlastníckehopráva
sa žalobkyňa prostredníctvom súdu domáhať môže. Nič však nebráni žalovanému, v prípade, ak má
podozrenie zo spáchania trestného činu voči nemu, obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní.

50. Žalovaný na viacerých miestach odvolania spochybňoval záver súdu prvej inštancie o simulovanom
právnom úkone - kúpnej zmluve zo dňa 12.4.2001, ktorou previedol sporné nehnuteľnosti na Y.. B..
Žalovaný uviedol, že práve to, že Y.. B. nemal záujem o predmetný objekt, nasvedčuje tomu,
že nehnuteľnosť predstavovala záloh za poskytnutú pôžičku. Tento právny úkon bol podľa presvedčenia

žalovaného urobený vážne a zrozumiteľne, pričom o simulovaný právny úkon priečiaci sa dobrým
mravom by išlo podľa žalovaného napr. v prípade, pokiaľ by došlo k prepisu nehnuteľnosti na inú osobu
a následne by bol vlastníkom nehnuteľnosti nový majiteľ bez následného spätného odpredaja. Žalovaný
nerozumie tomu, ako mohol súd prvej inštancie považovať tento právny úkon za úkon, ktorý nebol
urobený vážne. Prevod vlastníckeho práva kúpnou zmluvou na Y.. B. bol vykonaný v zmysle § 37 ods.

1 Občianskeho zákonníka, čo potvrdili aj obe strany kúpnej zmluvy jej podpisom. Súd prvej inštancie
podľa mienky žalovaného ani nedefinoval, aký úkon mal byť v tomto prípade zastieraným právnym
úkonom, teda disimulovaným právnym úkonom, nakoľko nezastierali žiaden právny úkon. Žalovaný
uviedol, že viaceré osoby mali vedomosť o tom, že nehnuteľnosť bude prevedená na svedka za účelom
zábezpeky pôžičky, ktorú poskytol žalovanému svedok B.. Žalovaný sa tak nestotožnil s tvrdením súdu

prvej inštancie, že sa svedok B. nikdy nestal vlastníkom nehnuteľnosti. Svedok B. sa stal právoplatným
vlastníkom nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy a bol oprávnený disponovať celou nehnuteľnosťou,
bol zapísaný ako vlastník v katastri nehnuteľností. Žalovaný má za to, že zo zákonnej definície kúpnej
zmluvy podľa § 588 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že predmetom takéhoto právneho úkonu
nemôže byť zábezpeka. Podľa žalovaného sa jedná o bežnú prax, resp. o zabezpečenie osoby de facto

veriteľa voči osobe de facto dlžníka až do momentu splatenia poskytnutých finančných prostriedkov.
Konajúce subjekty preukázali skutočnú vôľu vykonať tento úkon a teda previesť nehnuteľnosť kúpnou
zmluvou na svedka B. a následne túto nehnuteľnosť odkúpiť naspäť.

51. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom tohto právneho

úkonu ako simulovaného právneho úkonu, teda neplatného podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že Y.. B. nemal úmysel si nehnuteľnosti nechať
natrvalo (túto skutočnosť sám žalovaný v odvolaní potvrdzuje), nesprával sa ako vlastník nehnuteľností
(ani osobám majúcim prevádzky v danom objekte neoznámil, že je vlastník). Y.. B. pred súdom
prvej inštancie sám potvrdil, že „kúpil“ sporné nehnuteľnosti len za účelom zabezpečenia pohľadávky.

Žalovanýsámzdôraznilpredsúdomprvejinštancie,žetoutokúpnouzmluvoumuišloibaozabezpečenie
pohľadávky Y.. B.. Z uvedeného správne súd prvej inštancie ustálil, že zmluvné strany - žalovaný a
Y.. B. - nemali nikdy vôľu previesť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, lež ich zámerom bolo
zabezpečenie pohľadávky Y.. B. proti žalovanému. Prejavy vôle zmluvných strán tak nesledovali cieľkúpnej zmluvy - prevod vlastníckeho práva. Ich vôľa smerovala k zabezpečeniu pohľadávky. Kúpnou
zmluvou preto simulovali zabezpečenie pohľadávky. Odvolací súd tak nesúhlasí so žalovaným, že súd
prvej inštancie nedefinoval, aký úkon mali žalovaný a Y.. B. zastierať. Práve naopak, súd prvej inštancie

špecifikoval, aký úkon zastierali (bod 37. napadnutého rozsudku). Zastierali zabezpečenie pohľadávky
Y.. B. ako veriteľa a žalovaného ako dlžníka. Simulovaný právny úkon je neplatný a platný je právny
úkon disimulovaný (teda ten, ktorý je zastieraný), ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené
všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že „pokiaľ
by bol zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný (§ 39 Občianskeho

zákonníka)“ (rozsudok zo dňa 30.3.2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010).

52. Vzhľadom na uvedenú judikatúru súd prvej inštancie potom správne posudzoval, či je zastieraný
právny úkon, teda podľa súdu prvej inštancie prepadný záloh, platný.

53. Správny je aj záver súdu prvej inštancie, že prepadný záloh je v rozpore s účelom záložného práva

a jeho dojednanie je neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Tomuto záveru
nemožno nič vytknúť.

54. Nie je správna ani námietka žalovaného, že kúpna zmluva podľa § 588 Občianskeho zákonníka
nevylučuje, aby predmetom kúpnej zmluvy bola zábezpeka. Zmluvné strany, ako už bolo zdôraznené,

nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, preto úvaha, čo mohlo alebo nemohlo byť predmetom kúpnej zmluvy
nie je významná.

55. Jediné v čom možno polemizovať so záverom súdu prvej inštancie o simulácii právneho úkonu je
posúdenie typu zastretého právneho úkonu. Odvolací súd sa podľa vôle zmluvných strán prikláňa skôr

k zmluve o zabezpečovacom prevode práva (§ 553 OZ), než k záložnej zmluve. Prípadné pochybenie
súdu prvej inštancie v tomto závere by však nebolo spôsobilé privodiť pre žalovaného priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Kúpna zmluva medzi žalovaným a Y.. B. vyjadrovala síce podľa odvolacieho
súdu vôľu zmluvných strán k zabezpečovaciemu prevodu vlastníckeho práva, nemala však predpísané
náležitosti zmluvy o zbezpečovacom prevode práva vyžadované pre platnosť zabezpečovacieho

prevodu práva.

56. Rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 1 Cdo 58/2008, 1 Cdo 48/2010, 3 Cdo
446/2012, 5 Cdo 208/2010 či 8 M Cdo 5/2014), sa so zreteľom na účel inštitútu zabezpečovacieho
prevodu práva ustálila na tom, že písomná zmluva o zabezpečovacom

prevode práva musí určovať: a/ zmluvné strany (účastníkov zmluvy), b/ zabezpečovaný záväzok,
c/ majetkové právo dlžníka, ktoré sa prevádza, d/ že zmluvu uzatvárajú účastníci ako zmluvu o
zabezpečovacom prevode práva, t. j. že tu ide iba o podmienený prevod práva z dlžníka na veriteľa
za účelom zabezpečenia splnenia pohľadávky veriteľovi s rozväzovacou podmienkou, ktorá sa uplatní
pri uspokojení zabezpečenej pohľadávky plnením tak, že právny úkon, ktorým bolo prevedené právo,

stráca účinnosť a právo v rozsahu, v akom bolo prevedené, prechádza späť na dlžníka (prevod práva na
veriteľatakzozákonazaniká),ae/akosazmluvnéstranyvysporiadajúvprípade,žedlžníkzabezpečenú
pohľadávku veriteľovi riadne a včas neuhradí (dohodu riešiacu tzv. uhradzovaciu funkciu tohto inštitútu).
Z uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ďalej vyplýva, že absencia niektorej z týchto
podstatných náležitostí (esenciálnych zložiek) zmluvy má vždy za následok absolútnu neplatnosť celej

zmluvy o zabezpečovacom prevode práva (§ 39 a § 553 Občianskeho zákonníka).

57. Ani prípadné pochybenie súdu prvej inštancie v povahe skutočne mieneného právneho úkonu
zastretého kúpnou zmluvou tak nemá dopad na záver, že tento právny úkon bol neplatný. Pre vyššie
uvedené by bol totiž neplatný aj zabezpečovací prevod práva, ku ktorej povahe sa prikláňa odvolací súd,

a preto „kúpnou zmluvou“ medzi žalovaným a Y.. B. sporné nehnuteľnosti neopustili vlastnícky režim
BSM strán sporu, ako uzavrel aj súd prvej inštancie, hoci „kúpnu zmluvu“ posúdil podľa vôle strán zmluvy
ako záložnú. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré je aj na závere o neplatnosti „kúpnej zmluvy“
založené je preto aj z tohto hľadiska správne.

58. Nakoniec žalovaný namietal i svedecké výpovede - p. Q., p. A., p. R.. Podľa žalovaného
sa dopustili vo svojich výpovediach zavádzania, viaceré skutočnosti uviedli nesprávne.59. Tieto odvolacie námietky nie sú relevantné. Žalovaný tieto výpovede v odvolaní podrobne
spochybňoval. Nedotýkal sa však pri ich podrobnom rozoberaní právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie. Odvolací súd zdôrazňuje, že pri merite veci súd prvej inštancie nevychádzal z týchto

svedeckýchvýpovedí.Žalovanýsatakvyjadrovalktýmtoskutočnostiamnadrámecprávnehoposúdenia
veci súdom prvej inštancie.

60. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III.
potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

61. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná. V zmysle § 262 ods.
2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).