Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, November 23, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13CoCsp/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8320204074
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8320204074.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobcu M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom S. XXX/XX, XXX XX G. D. Y., právne zastúpený advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov.
Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému A., Z. so sídlom A. XX, XXX XX N., L.: XX XXX XXX, o
primerané finančné zadosťučinenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné,
č.k. 21Csp/170/2020-94 zo dňa 15. júna 2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2 226 eur a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. Žalobcovi súd priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 ods. 5
zákona č. 250/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 255, § 262 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou domáhal primeraného finančného
zadosťučinenia, a to pre porušenie svojich spotrebiteľských práv zo strany žalovaného. Z rozsudku

Okresného súdu Humenné sp. zn. 21Csp/7/2017 zo dňa 14.03.2018 v spojení s rozsudkom krajského
súdu ako odvolacieho súdu bol žalovaný povinný zaplatiť z titulu bezdôvodného obohatenia z viacerých
zmlúv o úvere sumu 196,- Eur, 96,- Eur, 68,- Eur, 184,- Eur, 434,- Eur, 720,- Eur a 528,- Eur. V rozsudku
bolo konštatované, že zmluvy neobsahujú náležitosti podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto
sú bezúročné a bez poplatku a zo strany žalobcu - dlžníka došlo k preplateniu poskytnutej istiny čím
vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobe vyhovel v celom rozsahu, pretože žalobca preukázal
splnenie uvedených zákonných ustanovení. Z vyjadrení žalobcu, z úverových zmlúv uvedených v
rozsudku, z vyjadrení a zo súdnej praxe je zrejmé, že zo strany žalovaného sa nejedná o jednotlivý
konkrétny prípad, jednu spotrebiteľskú zmluvu, ale žalovaný ako podnikateľ týmto spôsobom postupovaldlhšiu dobu a uzatváral veľké množstvo zmlúv so spotrebiteľmi, ktoré obsahovali ustanovenia v rozpore
so spotrebiteľským právom, a to predovšetkým v rozpore so Zákonom o spotrebiteľských úveroch a v
rozpore s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zo strany žalovaného tak ide o hrubú ignoráciu právnych

noriem, a teda je potrebné zasiahnuť do takéhoto protiprávneho konania žalovaného, ktoré trvá dlhú
dobu, opakuje sa a opakuje sa. Z uvedeného dôvodu žalobe v celom rozsahu vyhovel a za primerané
finančné zadosťučinenie pre takého porušenie noriem spotrebiteľského práva považoval za primerané
a proporcionálne finančné zadosťučinenie vo výške 2.226,- Eur. Toto plní nie len prevenčnú povinnosť,
ale aj sankčnú povinnosť a čiastočne aj uhradzovaciu povinnosť. K obrane žalovaného uviedol, že

neobsahuje žiadne podstatné skutkové a právne skutočnosti. Žalovaný nepreukázal svoju obranu
a nič konkrétne neuviedol len všeobecne namietal nesplnenie podmienok podľa Zákona o ochrane
spotrebiteľa. Z doložených rozsudkov, ako aj z činnosti súdu je zrejmé, že súdy v celej Slovenskej
republike postupujú pri tom istom žalovanom obdobne a majú obdobný právny názor a priznávajú
poškodeným spotrebiteľom nárok na primerané finančné zadosťučinenie.

5. O trovách konania rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v
celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„C.s.p.“). Namietal, že § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je potrebné vykladať reštriktívne,
pretože pri rozhodovaní je potrebné zohľadniť nielen úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné
okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať
ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu spôsobenú v rôznych formách a jeho priznanie prichádza
do úvahy len vtedy, keď porušenie práva nie je možné napraviť inak. Mal za to, že rozhodnutia súdu

prvej inštancie majú dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej a generálnej prevencie.
Vzhľadom na okolnosti prípadu považuje priznanú náhradu primeraného finančného zadosťučinenia
za neprimerane prísnu a založenú na svojvoľnom a arbitrárnom výklade práva. Rovnako mal za to,
že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a žalobca
neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-právneho vzťahu medzi nimi.

Poukázal na dôležitosť gramatického výkladu pojmu „primerane“. Mal za to, že opätovné sankcionovanie
by bolo vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne, pričom je tiež toho názoru,
že žalobcovi žiadna ujma nevznikla, preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej
nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa. Uviedol, že primerané finančné
zadosťučinenie predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za

uplatnené finančné plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Za spornú považoval aj výšku požadovanej
náhrady finančného zadosťučinenia, ktorú žalobca nijako relevantne neodôvodnil. Následne poukázal
na viaceré rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Záverom uviedol, že namieta aj priznanie úrokov z
omeškania z primeraného finančného zadosťučinenia. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal aj úhradu

trov konania, ktoré mu vznikli a trov odvolacieho konania.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že predloženými rozsudkami sa preukázalo, že
žalovaný porušil až v šiestich zmluvných vzťahoch svoju povinnosť ustanovenú v osobitnom predpise.
Uviedol, že uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia na súde je len následkom vyplývajúcim

z bezdôvodného obohatenia práv spotrebiteľa spôsobilého privodiť mu ujmu a v žiadnom prípade ho
nemožno stotožňovať alebo považovať za výhodu alebo za sankčný následok plynúci z primárneho
právneho vzťahu. Pripustením takejto argumentácie žalovaného by bola popretá samotná podstata
a zmysel tohto inštitútu. Uviedol, že v zmysle § 3 ods. 5 zákona je pre vznik nároku postačujúca
už samotná hrozba ujmy (spôsobilosť privodiť ujmu) a nie jej samotný vznik. K výške primeraného

finančného zadosťučinenia uviedol, že táto nie je stanovená žiadnym vzorcom a závisí vždy od
úvahy súdu. Jediným kritériom je jeho primeranosť, čo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
aj odôvodnil. Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými
právnymi normami považuje uplatnenú výšku za adekvátnu. Primeranosť sumy je vzhľadom najmä na
postoj žalovaného a intenzitu porušení spotrebiteľských noriem evidentne daná. Poukázal na to, že

ujma, ktorá mu konaním žalovaného vznikla nebola len v akademickej rovine, ale preukázateľne došlo
k zásahu do jeho majetkovej sféry. Samotné nerešpektovanie právoplatných a najmä vykonateľných
výrokov rozsudku o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie a nahradiť trovy konania a následná
nutnosť iniciovať exekučné konanie sa považuje za osobitne závažné porušenie povinnosti dodávateľauloženej súdom. Vzhľadom na uvedené je priznaná suma nielenže primeraná, ale zjavne aj nízka. Celé
základné konanie trvalo 4 roky. Vo vzťahu k námietkam o nedôvodnosti úrokov z omeškania uviedol, že
tieto považuje za irelevantné. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil, pričom

si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

8. Žalovaný sa vyjadril tak, že má za to, že sa vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam na
ktorých trvá v celom rozsahu. Nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení opätovne uvádza tie isté skutočnosti,
považuje obsah svojho odvolania za dostačujúci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil

a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal aj úhradu trov
konania, ktoré mu vznikli a trov odvolacieho konania.

9. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,

že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil,
aby došlo k naplneniu tejto odvolacej námietky.

14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkovýchzáverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

15. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil
protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú

len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

16. Inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku
účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby žalobcovi mohlo byť priznané právo na primerané
finančné zadosťučinenie. Z poslednej vety uvedeného zákonného ustanovenia tak možno vyvodiť,

že týmito podmienkami sú: (i) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
predmetným zákonom alebo osobitnými právnymi predpismi a (ii) domáhanie sa primeraného
finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý zodpovedá za porušenie konkrétneho práva alebo
povinnosti.

17. Samotné ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na
finančné zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj
dožadovanie vydania bezdôvodného obohatenia. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné
zadosťučinenie sú teda formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, a z
tohto ustanovenia nie je možné vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať

len v prípade, ak porušenie práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať
finančné zadosťučinenie popri iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich
z porušenia jeho práv. Za daného stavu nie je potom možné považovať konanie žalobcu, ktorý po
zaviazaní žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnil aj nárok na primerané finančné
zadosťučinenie za neodôvodnené.

18. Spornou v predmetnom prípade bola taktiež výška priznaného primeraného finančného
zadosťučinenia žalobcu. Žalovaný mal za to, že už rozsudkami v pôvodných konaniach bola sama o
sebe poskytnutá dostatočná súdna ochrana a priznanú výšku finančného zadosťučinenia nie je možné v
žiadnom prípade považovať za primeranú a spravodlivú, nakoľko ide o duplicitné uplatnenie a priznanie

finančného zadosťučinenia. Odvolací súd sa preto zaoberal preskúmaním, či priznanie finančného
zadosťučinenia v celej žalobcom požadovanej výške súdom prvej inštancie bolo dôvodné a správne.

19. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné
prihliadať na okolnosti prípadu, pričom to bol práve žalovaný, kto nepostupoval s odbornou

starostlivosťou, predostrel žalobcovi na podpis niekoľko formulárových zmlúv, ktoré naviac neobsahovali
zákonom predpísané náležitosti, ako to bolo konštatované už v pôvodnom/pôvodných (základnom/
základných) konaniach. Je teda zrejmé, že žalovaný požadoval od žalobcu plnenia zo zmlúv, ktoré
neboli v súlade so zákonom, čím sa mohol bezdôvodne obohatiť. Takéto konanie bolo nepochybne
spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu. Žalobca ako spotrebiteľ by tak na uzatvorené

zmluvy zaplatil žalovanému viac a v prípade, ak by sa v základných konaniach nedomáhal vydania
bezdôvodného obohatenia, teda bol by ukrátený o uvedené sumy, ktoré by na poskytnuté úvery preplatil.
Uvedené skutočnosti tak v konečnom dôsledku mali za následok to, že žalobca bol v základných
konaniach úspešný a ďalej sa mohol samostatnou žalobou domáhať aj práva na primerané finančné
zadosťučinenie. Odvolací súd rovnako dáva do pozornosti, že v danom prípade žalovaný týmto

spôsobom postupoval opakovane a po dlhšiu dobu, čo vyplýva už len z toho, že žalobca si v základnom
konaní uplatnil nárok na vydanie z bezdôvodného obohatenia celkovo zo šiestich uzatvorených zmlúv. Z
uvedeného dôvodu sa možno stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného ide o
hrubú ignoráciu právnych noriem, a to aj napriek tomu, že už vo viacerých konaniach bolo vyslovené, žespotrebiteľské zmluvy predkladané žalovaným na podpis neobsahujú zákonom predpísané náležitosti,
či obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky.

20. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti má aj odvolací súd za to, že súdom prvej inštancie priznaná
výška finančného zadosťučinenia je primeraná, zohľadňuje všetky okolnosti a osobitosti predmetného
prípadu a vo vzťahu k žalovanému bude pôsobiť dostatočne odradzujúco, pričom na strane žalobcu
nebude plniť funkciu finančného obohatenia, či majetkovej škody.

21. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny
súvisiaci výrok o trovách konania.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil (§ 3 ods. 5 Zákona
o ochrane spotrebiteľa). Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 a 2

C.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

23.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p., tak že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).