Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2021

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 4Csp/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7820201514
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Farkašovská

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2021:7820201514.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava sudkyňou JUDr. Ivetou Farkašovskou, v spore žalobcu Š. Z., nar. XX.XX. XXXX,

bytom U. XXX, XXX XX A., zast. Sidor a partneri, s.r.o.,
Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824
96 Bratislava - Staré Mesto, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. ,Kubániho 16, 811
04Bratislava,ozaplatenieprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavovýške500,-Eurspríslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiťžalobcovi 500,-Eur, vlehote3dníododňa právoplatnostirozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov konania proti žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu žiadal, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- Eur a nahradiť mu trovy
konania vo výške 107,18 Eur. Žalobca uzatvoril dňa 01.03.2012 so žalovaným spotrebiteľskú zmluvu č.
XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver.
Zmluva sa na podnet žalobcu stala predmetom súdneho prieskumu v konaní pred Okresným súdom
Rožňava pod sp. zn.: 8Csp/78/2017, konkrétne v otázke prítomnosti podstatných náležitostí v zmysle §

9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. (ďalej len „ZSÚ“) v Zmluve. V označenom konaní bolo súdom zistené,
že v Zmluve absentujú obligatórne náležitosti predpísané ZSÚ pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V
dôsledku uvedeného súd prejudiciálne s aplikáciou ustanovenia § 11 ZSU určil Zmluvu, resp. úver z
nej vyplývajúci ako bezúročný a bez poplatkov so súčasným uložením povinnosti žalovanému, vydať
žalobcovi bezdôvodné obohatenie takto vzniknuté. V danom prípade už teda nemôže byť sporné, že
žalovaný porušil práva žalobcu ( porušenie bolo právoplatne Krajským súdom potvrdené) ani to, že
žalobca bol úspešný v uplatnení svojich práv. Dôvodnosť žaloby vo veci samej je teda daná tým, že

žalobca splnil jediný kvalifikačný znak
pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia - úspešne uplatnil porušenie práva alebo
povinnosti v zmysle hypotézy právnej normy § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z.(ďalej len
“ZoOS“). Uvedené bolo napokon opakovane potvrdené rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR,
predovšetkým Najvyššieho súdu SR.(napr. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/389/2015, rovnako aj Rozhodnutie Najvyššieho sudu SR zo dna 30.01.2019, sp. zn.
6Cdo/127/2017). Rozhodnutia súdov nie len na vnútroštátnej úrovni už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany

spotrebiteľa je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z
nerovnováhy vyrovnávacej sily, nerovnomernosti znalosti ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém
ochrany zavedený smernicou 93/13 EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka, vychádza z
myšlienky,žespotrebiteľsanachádzavnerovnompostavenívočipredávajúcemu,aleboposkytovateľoviz hľadiska jeho vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi
na podmienky vopred vytvorené predávajúcim, alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť
ich obsah. V týchto vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má

odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje. ZSÚ, ale i ďalšia právna úprava
zavedená do právneho poriadku SR za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany
v porovnaní s dodávateľom, na vyváženie faktickej prevahy dodávateľa, zakotvila pomerne prísne
pravidlá a náležitosti, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere (spotrebiteľská zmluva) spĺňať, a
ktorú právnu úpravu žalovaný nerešpektoval a porušil práva žalobcu. Zmyslom primeraného finančného

zadosťučinenia je jednak satisfakčná funkcia, ktorá sa vzťahuje na konkrétneho spotrebiteľa, ktorému je
primerané finančné zadosťučinenie priznané v relutárnej podobe. Okrem toho má však aj preventívnu
funkciu, ktorá nie je o nič menej významná a ktorej úlohou je odradiť nečestných dodávateľov od
porušovania právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Napokon je tu sankčná funkcia, ktorá má
viesť k tomu, aby dodávatelia boli postihnutí aj v majetkovej sfére, aby boli dostatočne odradení
od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči úspešnému spotrebiteľovi, keďže ako ukazuje už

niekoľkoročná súdna prax, konštatovanie absencie požadovaných zákonných náležitostí v zmluvách
so spotrebiteľmi, resp. vyhlásenie zmluvných podmienok za neprijateľné, javí sa byť nedostatočný.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto
súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencií ujmy, pretože stačí ak táto ujma tu je. Napokon, je
bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi aj reálne vznikla, pretože postačuje iba možnosť vzniku

takejto ujmy. Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods.5 ZoOS môže zodpovedať výške
finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila ( Pozri bližšie Rozsudok KS Prešov z dňa 02.05.2017, sp.
zn. 11Co/56/2016 , KS Prešov z dňa 27.03.2014, sp. zn. 20Co/107/2013, KS Prešov z dňa 11.04.2017,
sp. zn. 19Co/169/2016. ) Žalobcovi reálne (ak by ostal pasívny v bránení svojich majetkových práv)
vznikla ujma v celkovej výške 2.565,89 EUR. Potom s prihliadnutím na závažné porušenie práv

žalobcu zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde je žalobca
toho názoru, že primeraná povahe a rozsahu porušenia práv žalobcu je suma 500,- Eur. Priznaná
výška primeraného zadosťučinenia by mala byť primeraná závažnosti (podstate, intenzite, trvalosti,
šírke a oblasti negatívneho dopadu, možnostiam eliminácie dôsledkov a pod.) a mala by zohľadňovať
okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva tak na strane toho, do chránených práv koho bolo

zasiahnuté, ako aj na strane toho, kto do týchto práv zasiahol. V spojení s uvedeným, má žalobca má
za to, že pokiaľ ide o ustálenie výšky súdom priznaného primeraného zadosťučinenia je teda potrebné
prihliadnuť na to, že: - Žalobca musel vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránil svoje
majetkové práva) proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v
rozpore so zákonom; - Žalobca sa ako spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne

silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že
možno predpokladať, že dodávateľ - žalovaný sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobcovi, už voči
ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite; - Zo strany žalovaného
došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i
privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a teda k

strate finančných prostriedkov žalobcu; - Žalovaný sa dopustil konania v rozpore so zákonom a vopred
naformuloval zmluvné podmienky tak, že nespĺňali zákonné náležitosti; pritom ide o produkt žalovaného
predkladaný spotrebiteľom len na podpis v stovkách prípadov; - Žalobca mal snahu zabrániť vzniku
sporu a kontaktoval žalovaného zaslaním predsporovej výzvy o vydanie bezdôvodného obohatenia s
cieľom vec mimosúdne vyriešiť. Žalovaný však ostal pasívny; - Žalobca mal snahu zabrániť vzniku

sporu a kontaktoval žalovaného zaslaním predsporovej výzvy o mimosúdne riešenie nesporného
nároku na primerané zadosťučinenie, opäť s cieľom zabrániť súdnemu sporu. Žalovaný však ostal
opäť pasívny; - Je pritom známe, čo vyplýva z bohatej a dlhodobej rozhodovacej činnosti slovenských
súdov, že sa nejedná o ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv zo strany žalovaného a musí byť
nastolená určitá prevencia vo vzťahu k porušovateľovi spotrebiteľských práv. - Nekalé konanie žalovanej

obchodnej spoločnosti pri poskytovaní pôžičiek a snaha pri pôžičkách nenavodzovať korektné vzťahy,
ale presadzovať ekonomickú silu veriteľa a zneužiť postavenie odkázaného dlžníka, nemôže byť
akceptované z dôvodu, že takým konaním dochádza k poškodeniu práv spotrebiteľa, čo v konečnom
dôsledku musí byť reparované a ZoOS to aj umožňuje. - NS SR v rámci svojej rozhodovacej praxe
opakovane potvrdil, že ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre

zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov (napríklad rozhodnutia NS SR z dňa 18.02.2015,
sp. zn. 6ECdo 147/2014, NS SR z dňa 19.09.2013, sp. zn. 1MCdo/9/2012, NS SR z dňa 16.01.2013
sp.zn.6MCdo/9/2012 a mnohé ďalšie). Vzhľadom na vyššie uvedené kritéria má žalobca za to, že suma
vo výške 500 EUR splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia a teda, že bude maťdostatočný satisfakčný charakter pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle
individuálnej ale aj generálnej prevencie a bude zároveň odmenou pre žalobcu, že sa nekalému konaniu
žalovaného nepodrobil, ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii, ako si

mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustil do sporu s ním.

2. Súd vydal platobný rozkaz sp.zn. 4Csp/28/2020 - 37 zo dňa 12.05. 2020, ktorým zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 500,- Eur, trovy právneho zastúpenia vo výške 107,18,- Eur a súdny poplatok
zo žaloby vo výške 20,- Eur.

3. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, kde uviedol, že popiera splnenie
zákonných podmienok vyplývajúcich z § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., na ktoré sa odvoláva.
Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. vychádza z predpokladu konkrétneho porušenia,
ktoré namietal a uplatňoval spotrebiteľ a na základe tohto konkrétneho porušenia prijatý záver o
porušení práva spotrebiteľa. Uvedené ustanovenie znie nasledovne, cit.: „Proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ,

ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“ Z formulácie
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákon v prvom rade vyžaduje postup podľa prvej vety
(domáhanie sa ochrany svojho práva). Za predpokladu úspešného uplatnenia porušenia práva môže

prichádzať do úvahy vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Ako však uvádza v rozsudku sp. zn.
14Co/91/2012 Krajský súd v Prešove, s ohľadom na jeho (pozn. § 3 ods. 5 uvedeného zákona) neurčitú
hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je
nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Podľa tohto ustanovenia sa

vyžaduje a) úspešné uplatnenie porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa, b) zodpovednosť za porušenie práva alebo povinnosti takto ustanovenej zákonom.
Z podanej žaloby nevyplýva ani preukázanie podmienok podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
Žalobca ani neoznačil a ani nekonkretizoval, porušenie ktorého práva alebo povinnosti mu zakladá
nárok, ktorý si uplatňuje podanou žalobou. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.: Spotrebiteľ, ktorý

na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Ak by chcel zákonodarca
priznať spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie za akékoľvek úspešného uplatnenie
akéhokoľvek práva, potom zakotvil by to priamo (za porušenie), a neviazal by ho na to, či sa spotrebiteľ

úspešne (účelne) domáhal jeho ochrany na súde. Účelom uvedeného ustanovenia totiž bolo priznať
spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v
reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne
účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní. Z podanej žaloby nevyplývajú žiadne skutkové
okolnosti, ktoré by preukazovali nutnosť priznania finančného zadosťučinenia ako spôsobu zavŕšenia

ochrany spotrebiteľa. Jeho vznik nie je automatický; naopak, vznik tohto nároku treba chápať ako
prostriedok završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú. Z podanej žaloby
nevyplývaanioznačenieprávaspotrebiteľa,ktorémalobyťporušenéavovzťahukuktorému(porušeniu)
sa finančné zadosťučinenie uplatňuje. V rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 12Co/3/2015 sa
uvádza, že primerané finančné zadosťučinenie sa má chápať ako odmena spotrebiteľovi za to, že sa

pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom. Uvedeným konštatovaním
sa vymedzuje, že účel primeraného finančného zadosťučinenia súvisí s iniciovaním vlastného postupu
k ochrane svojich práv. Zadosťučinenie je chápané ako forma náhrady ujmy v nemajetkovej oblasti.
Právny poriadok pozná takúto formou náhrady či odškodnenia v rôznych prípadoch a situáciách.
Pre porovnanie je možné poukázať na to, že žalobcom požadovaná suma napríklad dosahuje sumu

bolestného v prípade niektorých stredne ťažkých úrazov či poškodení zdravia. Žalobná požiadavka je
z tohto pohľadu zjavne neprimeraná, čo je možné usudzovať aj bez toho, aby bolo potrebné či účelné
vymenúvať prípady poškodenia zdravia zodpovedajúcich 24 bodom, v prípadoch ktorých bolo možné
priznať náhradu cca. 396,- Eur. Týmto prímerom poukazujeme na to, že požiadavka žalobcu, ak bybolo oprávnená, je zjavne neprimeranou. Žalovaný napáda nielen dôvodnosť uplatňovaného nároku
na primerané finančné zadosťučinenie čo do jeho základu, ako aj čo do jeho výšky. Podaná žaloba
neobsahuje žiadny dôvod alebo spôsob, ktorý by túto sumu odôvodnil. Z podanej žaloby nevyplýva

pritom spôsob a ani vecné základy pre určenie požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia.
Žaloba obsahuje nedostatky, ktoré neumožňujú vecne sa k jej obsahu vyjadriť, a pokiaľ tak sa zamýšľa
urobiť na pojednávaní, potom ide o postup porušujúci rovnosť strán, a tiež ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ktoré definujú čo všetko sa považuje za zmenu žaloby. Poukazujeme ďalej na to,
že okrem podanej žaloby žalobca podal aj inú žalobu o zaplatenie finančného zadosťučinenia, (napr.

konanie pod sp. zn. 11Csp/68/2020 a 11Csp/73/2020). Už z časového hľadiska je zrejmé, že ide o
cielené podávanie samostatných žalôb bez toho, aby k tomu bol oprávnený dôvod. Žalobcovi nebránila
žiadna objektívna prekážka uplatňovania požiadavky na primerané finančné zadosťučinenie jednou
žalobou. Ak účelom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je priznanie primeranej satisfakcie
spotrebiteľovi, potom je zrejmé, že skutkovo a právne neopodstatnené multiplikovanie súdnych sporov
sleduje dosiahnutie iného účelu, ako má na mysli toto ustanovenie. Postup žalobcu sa javí ďalej

tak, že začatím separátnych konaní neumožňuje posúdiť ním tvrdený nárok komplexne, ale vždy len
na základe parciálnych skutočností a skutkových okolností. Do pozornosti žalovaný uvádza, že aj v
prípade „základných“ konaní (teda tých, v nadväznosti na ktoré sú teraz podávané žaloby, o ktorých
je vedené pred súdom konanie 11Csp/68/2020 a 11Csp/73/2020) išlo o totožný postup. Pri zvážení
toho, čo je účelom súdneho konania je na mieste dôvodné tvrdiť, že opakované podávania viacerých

žalôb namiesto jednej je postupom, ktorý je vecne neobhájiteľný a dôvodne je ho možné považovať za
zneužitie práva. Odborná literatúra (napr. Čolák, J.: Zákaz zneužitia práva v súkromnom práve a v práve
obchodných spoločností. C.H.BECK, 2018) za jeden z prípadov / skutkovú podstatu zneužitia práva
považuje zbytočný výkon práva, a tiež nevčasný výkon práva spôsobujúci jeho zánik alebo oslabenie. Ak
je účelom súdneho konania ochrana porušeného alebo ohrozeného práva (viď § 131 CSP), a súčasne ak

právna úprava vychádza z hospodárnosti konania (prejavujúceho sa z pohľadu súdu napríklad spojením
viacerýchvecídojednéhokonania),potompodanietrochžalôbvtenistýdeňsajavíakopríkladzneužitia
práva, vedúci k oprávnenému tvrdeniu o tom, že takýto postup smeruje len k dvom veciam - účelovo
a zámerne multiplikovať súdne spory a zamedziť komplexnému posudzovaniu skutkového stavu, -
nedôvodne produkovať trovy právneho zastúpenia (namiesto jedného konania vyvolať tri konania).

Opísaný postup za žiadnych okolností nesleduje účel § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a je dôvodné
ho sankcionovať postupom vyplývajúcim z čl. 5 CSP.

4. Žalobca v konaní tvrdil, že za daného stavu s ohľadom na porušenie povinnosti dodávateľa, ktorých
ochrany sa žalobca úspešne domohol, na všeobecnom súde v konaní sp. zn. 8Csp/78/2017, je nárok na

primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
daný. Z judikatúry NS SR jasne a stabilne vyplýva, že pre vznik nároku na primerané finančné
zadosťučinenie- podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 postačí úspešné
uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa na súde; podľa uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015 zo
dňa 14.09.2016 pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5

zákona 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho nároku
z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného
obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve. V danom prípade bolo úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa
preukázané rozsudkom Okresného súdu Rožňava pod sp. zn.: 8Csp/78/2017, ktorým bol práve

žalovaný zaviazaný na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi. Nie je potrebné preukazovať
žiadne ďalšie právne skutočnosti. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 zo dňa 30.1.2019
zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia zohľadniť. Primerané finančné zadosťučinenie má mať aj odradzujúci a sankčný
účinok. Podľa názoru žalobkyne pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia je treba

zohľadniť najmä charakter porušenia práva dodávateľom, správanie sa dodávateľa aj spotrebiteľa pred
a po porušení práva alebo povinnosti, následky porušenia práva na spotrebiteľa a ujmu hroziacu
spotrebiteľovi z porušenia jeho práv. Napríklad aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.:
19Co/135/2019zdňa09.06.2020vyplýva,že“...Jepotrebné,preúplnosťdoplniť,ženároknaprimerané
finančnézadosťučinenieniejezávislýodrôznychinýchskutočností,naktorépoukazujeodvolateľ,alepri

posudzovanípredmetnéhonárokujepotrebnépodrobiťprieskumuavyhodnotiťto,čivdanomzmluvnom
vzťahu existovalo porušenie práva alebo povinnosti. Pre priznanie daného nároku pritom je relevantné,
či k porušeniu práva alebo povinnosti došlo, ako to už bolo zdôraznené vyššie, čo v konaní bolo
zistené. Na to, aby všeobecný súd priznal spotrebiteľovi nárok na primerané finančné zadosťučineniea to aj podľa znenia zákona účinného do 09.06.2013, úplne by postačovala už len samotná existencia
hrozby vzniku ujmy.“ Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinností ustanovenej zákonom

č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Žalobca bola nútený v
dôsledku konania žalovaného domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho konania,
ktoré určitým spôsobom zasahuje do bežného života spotrebiteľa a je spôsobilé mu privodiť ujmu v
súkromnom živote vo forme strachu, nepríjemných pocitov a iné. S poukazom na uvedené okolnosti
nemožno pochybovať, že výška žalobcom požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je

adekvátna (ak nie podhodnotená - nepredstavuje ani 1/3 z výšky spôsobenej ujmy) skutočnostiam
prejednávaného prípadu a plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie
žalobcovi-spotrebiteľoviaodradeniežalovanéhoodporušovaniaprávspotrebiteľov.Zastavu,žecieľom
existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je okrem iného mať reálny a efektívny odradzujúci účinok
vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia, recidívy porušenia spotrebiteľských práv, suma finančného
zadosťučinenia 500 EUR je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade

spotrebiteľovi nielen hrozilo, že žalovaný od neho na základe dohody o zrážkach zo mzdy sa bude
domáhať plnení nad rámec istiny, na ktoré nemal nárok, ale k takémuto postupu žalovaný reálne
pristúpil formou podania žiadosti o vykonanie zrážok zo mzdy zamestnávateľovi žalobcu. Takto priznané
finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je akousi
satisfakciou za stav, ktorý žalobca musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a je aj sankciou

postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal.

5. Súd rozhodol na pojednávaní bez účasti strán sporu, resp. ich právnych zástupcov v súlade s § 1
ods. 1 písm. p/ vyhl.č. 24/2021 Z.z.

6. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi a to rozsudkom tunajšieho súdu č.k. 8Csp/48/2017 - 70 zo
dňa 28.09. 2017, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/162/2018 - 172 zo dňa 21.11. 2018
a predsporovou výzvou žalobcu adresovanou žalovanému zo dňa 08.01. 2020.

7. Súd mal za preukázané, že dňa 07.12.2012 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom

úvere č. 8300054049 s celkovou čiastkou splatnou dlžníkom - 3.486 EUR aj Dohodu o poskytovaní
služieb (ktorá bola opakovane vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku) o ktorú sumu žalovaný
skrátil pri poskytovaní úveru žalobcovi, t.j. sa pôvodne žalovaný zaviazal poskytnúť 1.500 EUR, avšak
reálne žalovaný žalobcovi poskytol len sumu 1.284 EUR.

8. Dňa 01.03.2012 žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX
s celkovou čiastkou splatnou dlžníkom - 3.698,40 EUR aj Dohodu o poskytovaní služieb (ktorá bola
opakovane vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku) o ktorú sumu žalovaný skrátil pri poskytovaní
úveru žalobcovi, t.j. sa pôvodne žalovaný zaviazal poskytnúť 1.500 EUR, avšak reálne žalovaný
žalobcovi poskytol len sumu 1.132,51 EUR. Neposkytnutú sumu úveru samozrejme žalovaný úročil

70,01 % úrokovou sadzbou. Z potvrdenia vystaveného dňa 15.03.2017 Ministerstvom vnútra Slovenskej
republiky, Centrum podpory Košice, Kuzmányho 8, Košice - zamestnávateľom žalobcu, vyplýva, že na
základe Dohody o zrážkach zo mzdy v prospech žalovaného, pod variabilným symbolom 8500009743
boli vykonávané zrážky zo služobného platu žalobcu v období od 04/2012-03/2016 v celkovej výške
3.775,45 eur. Súčasťou je aj tabuľkový prehľad o vykonaných zrážkach. Zhrnúc vyššie uvedený stav

žalovaný : - nevníma problematicky - uzatvoriť dve zmluvy v jeden deň, každú z nich samostatne
a pre každú dojednať tak neprimeranú odplatu, že sa javí ak úžerná nevníma problematicky - že
spotrebiteľovi neposkytol dohodnutú sumu úveru - nevníma problematicky - to, že 70% úrokovou
sadzbou úročí aj neposkytnuté plnenie - od roku 2012 až do roku 2016 - 4 roky prostredníctvom
zrážok zo mzdy získaval plnenia, ktoré boli súdom označené ako bezdôvodné obohatenie - nevníma

problematicky - svoje správanie voči spotrebiteľovi, ktorému fakticky znižoval životnú úroveň aj jeho
rodiny 4 roky - nevníma problematicky uplatňovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky opakovane
slovenskými súdmi vyhlásená za neprijateľnú (Dohoda o poskytnutí služby bod. 8 každej zmluvy) -
nevníma problematicky, že opakovane porušuje právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa - nevníma
problematicky ani to, že za 4 mesiace poskytol spotrebiteľovi sumu 3.549,27 EUR za čo inkasoval

odplatu vo výške zarážajúcich 7.377,17 EUR ale žalovaný vníma problematicky, že si žalobca uplatnil
nárok z primeraného zadosťučinenia z každej zmluvy samostatne v tak zanedbateľnej výške, že proti
ujme, ktorá bola žalobcovi označeným spôsobom spôsobená, je dobre možná iba konštatácia, že ide
o sumu hlboko podhodnotenú .9. Žalobca musel vyhľadať právnu pomoc, aby sa mohol brániť proti praktikám žalovaného a súdnymi
rozhodnutiami bolo preukázané, že žalobca si právo uplatnil úspešne (predložené k žalobnému návrhu)

atedaobranaresp.iniciatívaspotrebiteľaboladôvodnáasúdmipotvrdená-žalobcasinárokyuplatňoval
vtedy, keď disponovala relevantnými dôkazmi pre uplatňovaný nárok, nespokojnosť žalovaného s
jednotlivo uplatňovanými nárokmi - je právne absolútne irelevantná - žalovaný uzatvára zmluvy so
spotrebiteľmi tak, aby obchádzal normy na ochranu spotrebiteľa, predkladá spotrebiteľom absolútne
neprijateľné zmluvné podmienky (opakovane potvrdené rozhodovacou praxou súdov), z hľadiska

udržateľnosti zmluvy neplatné a priečiace sa bez akých koľvek pochybností dobrým mravom, - pred
začatím každého sporu (aj toho o primerané zadosťučinenie) bol žalovaná vyzvaný predsporovou
výzvou na mimosúdne riešenie veci (v každej veci) - bezúspešne, pritom žalobca pre začatím tohto
sporu nemusel žalovaného žiadnym spôsobom vyzývať (žalovaný sa nemôže dostať do omeškania a
žiadna výzva nie je potrebné) ale žalobca aj napriek ujme, ktorú utrpel - volil primárne zmierne vyriešenie
veci, ústretovo - ako bolo uvedené vo všetkých troch zmluvách si žalovaná uplatnila zrážky zo mzdy u

zamestnávateľa žalobcu - Vo všetkých troch zmluvách (konaniach o nich) bol žalovaný zaviazaný vydať
bezdôvodné obohatenie získané na úkor žalobcu. Žalovaný sa mohol všetkým konaniam vyhnúť tým, že
by podnikal v súlade s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa, ktoré ako dlhoročnému podnikateľovi
v oblasti poskytovania úverov, musia byť pravidlá úverovania, povinnosti s tým spojené dobre známe,
minimálne z bohatej rozhodovacej činnosti slovenských súdov, smerujúca k posudzovaniu produktov

žalovaného na finančnom trhu.

10. Podľa § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom
s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho
práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho

konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy
spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených
porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom
(ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané

finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia sa prihliada na funkcie daného inštitútu (satisfakcia,
sankcia, prevencia a pod.) : a) celkovú povahu, intenzitu a spôsob zásahu, b) časové trvanie závadného

konania veriteľa, ktorý pri (a v priebehu jej trvania) dojednávaní spotrebiteľskej zmluvy nekonal v súlade
so zákonom, c) závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, finančnej
situácie osoby, do ktorej práva bolo zasiahnuté, a rozsahu nepriaznivých následkov d) subjektívny
prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu a pod. K celkovej povahe nároku je potrebné uviesť,
že nie len NS SR v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane potvrdil, že ochrana spotrebiteľa je

predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov
aj s poukazom na kogentné ustanovenie čl.6 ods.1 smernice 93/13/EHS, ktoré v rámci vnútroštátneho
právneho poriadku má právnu silu noriem verejného poriadku. Žalovaná ako osoba podnikajúca na
finančnom trhu už viac ako 10 rokov má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje
svoje služby, a preto možno od nej očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo.

V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jej povinnosťou bolo poznať a
dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V tejto súvislosti je právne významné
to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v
spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013,

sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Je dôvodné preto predpokladať, že žalovaný minimálne vedel, že neuvedením
povinných údajov vyžadovaných zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úverochapôžičkáchprespotrebiteľovnastanezákonompredpokladanásankcia,t.j.ževeriteľ(žalovaný)
nebude môcť od dlžníka (žalobcu) žiadať úrok z úveru a ani iné poplatky, a pre prípad, že to tak
urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho

konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia z
(čiastočne neplatného právneho úkonu), minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech.
(porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011, sp. zn. 7Co/84/2011, tiež rozsudok
Krajského súdu v Prešove z 21.1.2013, sp. zn. 2Co 9/2012). Z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva,že žalovaný sa voči spotrebiteľom dopúšťa recidívy pokiaľ ide o uplatňovanie alebo prijímanie plnení
zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pritom ma nepochybne vedomosť z mnohopočetnej rozhodovacej
praxi slovenských súdov o vadnosti svojich produktov, v dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi

stabilne vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov prípadne obsahujú vo výroku rozhodnutia určenie
neprijateľných zmluvných podmienok. Je dôvodné určiť hranice medzi maximálnou a minimálnou
výškou finančného zadosťučinenia, ktorá by prestavovala bazálne východiská. Potom základ a) Za
východiskový bod možno považovať hroziacu ujmu žalobcovi reálne hroziacu t.j. suma 4.338,04 EUR
( ako strop finančnej satisfakcie) vypočítaná ako súčet sumy, ktorá bola zrážkami zo mzdy zrazená a

celkovo žalobcom splatená 3.698,40 EUR, čo je viac ako bol zmluvne žalobca zaviazaný k celkovej
čiastke zaplateniu po odpočítaní - 1.132,51EUR sumy žalovaným reálne poskytnutej teda 2.565,89
EUR) a 1.772,15 EUR (suma priznaná súdom ako reálne vzniknutá majetková ujma). Takto ustálená
ujma je daná preto, že spotrebiteľ by bol v zásade postihnutý dvakrát z dôvodu, že nie len že by
zaplatil odplatu z vadnej Zmluvy, ale pokiaľ by bol pasívny žalovaný by nikdy z vlastnej iniciatívy
nevydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie) V riešenej veci ide teda o sumu 4.338,04 EUR. Spotrebiteľ

bol však aktívny, vyhľadal si právneho zástupcu a bránil svoje práva. b) Za hraničný bod možno
považovať reálne vzniknutú majetkovú ujmu žalobcovi (spodná hranica požadovanej výšky primeraného
finančného zadosťučinenia prípadne súdom priznaná) predstavuje súdom právoplatne priznaná výška
bezdôvodného obohatenia, ktoré do času právoplatnosti rozhodnutia veriteľ získal ako majetkový
prospech na úkor spotrebiteľa. V riešenej veci ide o sumu 1.772,15 EUR.

12. Východiskový bod potom predstavuje merateľný rozsah hroziacich nepriaznivých následkov zásahu
v časovom trvaní až do právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo spotrebiteľovi priznane bezdôvodné
obohatenie a hraničný bod merateľný rozsah reálne spôsobených nepriaznivých následkov. Spôsob
zásahu je obsiahnutý priamo v právoplatnom rozhodnutí, kde súd jasne vyslovil porušenia zákona

č. 129/2010 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch, neprijateľnosť zmluvnej podmienky (absencia
podstatných náležitostí t.j. dezinformovanie resp. klamlivé informácie poskytnuté spotrebiteľovi vo
vzťahu k vlastnému spotrebiteľskému úveru, pritom práve informovanosť spotrebiteľa je ústrednou
myšlienkou úniovej i vnútroštátnej právnej úpravy a zjavná snaha veriteľa - podnikateľa obchádzať
kogentnú právnu úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa s cieľom maximálneho zisku).

13. Subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu je nepochybne preukázateľný. Spotrebiteľ
vyhľadal právneho zástupcu, pred začatím predchádzajúceho sporu mal snahu v podobe predsporovej
výzvy urovnať spornú situáciu s veriteľom a pre bezvýslednosť musel iniciovať spor, v ktorom bol
spotrebiteľ zjavne úspešný, a v ktorom veriteľ až do rozhodnutia vo veci samej tvrdil nezávadnosť svojho

produktu. Po právoplatnosti a pred iniciovaním sporu v tejto veci sa spotrebiteľ opätovne snažil svoje
nároky diskutovať so žalovaným, v snahe neprodukovať ďalší spor a to aj napriek tomu, že nie je daná
reálnahrozba,ktorúznášalvkonaníovydaniebezdôvodnéhoobohatenianajmävpodobetrovkonaniav
prípade neúspechu. V tomto prípade by neišlo o procesne neúspešného žalobcu, ak by jej bola priznaná
aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Žalobcu by nebolo možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku práve z dôvodu, že tento výsledok závisel v danom spore od úvahy súdu. Za
základné sa v spore považuje to, že bolo zasiahnuté do práva žalobcu v postavení spotrebiteľa. Výška
primeraného zadosťučinenia je potom iba nadväzujúca. V danom prípade vždy patrí žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

14. V tejto súvislosti súd poukazuje na výklad vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho sudu SR zo
dna 30.01.2019, sp. zn. 6Cdo/127/2017, v ktorom obsahu NSSR konštatoval, že “...Aplikujúc režim
zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá. Citované ustanovenie má
plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnenímporušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech
spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej

zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo

odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje,

aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu
a výšku vzniknutej ujmy...“ Teda v súlade s výkladom jednej z najvyšších súdnych inštancií, bolo
povinnosťou žalobcu spotrebiteľa domáhajúceho sa primeraného zadosťučinenia od porušiteľa aby
preukázal, že si ako spotrebiteľ, na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi (v danej veci zákon č.129/2010 Z.z. , na čo bolo i v žalobe

poukázané). Ako NS SR ustálil, pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle
tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia
práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia.

15. V predchádzajúcom spore bolo preukázané, že žalovaný nepostupoval s náležitou odbornou

starostlivosťou, keď požadoval plnenie v časti z neplatného právneho úkonu. (porovnaj Uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 z dňa 18.10.2018 z obsahu ktorého vyplýva, že “...Zároveň
dovolací súd podotýka, že v prípade, ak nebankový subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do
úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým,
že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný

zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za následok automatickú
neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité
správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady,
že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého
dôvodubezdôvodnéobohatenievzniklo,čonáslednedeterminujetakokamihbezdôvodnéhoobohatenia

(kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku
z bezdôvodného obohatenia.“).

16. Súd z dôvodov uvedených vyššie považoval žalobu za dôvodnú, preto jej v celom rozsahu vyhovel.

17.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1/CSP,vzmyslektoréhosúdpriznástranenáhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, v zmysle § 262 ods. 2/ CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd Košice prostredníctvom tunajšieho súdu.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania (§ 127 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým,
že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivýproces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej
možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 127 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku, ak zákon na podanie nevyžaduje
osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie: a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa
týka, d) čo sa ním sleduje, a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou
podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku

domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.