Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 29, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/15/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116205480
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2116205480.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1. N. L., nar. XX. K. XXXX, trvalo
bytom X., časť obce V. I., C. XXX/XX, 2. Q. L., rod. I., nar. XX. K. XXXX, trvalo bytom X., časť obce
V. I., C. XXX/XX, obaja zastúpení splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., Sladovnícka 13, 917 01
Trnava, IČO: 36 863 351, proti žalovanej: Obec Brestovany, J. Nižňanského 6, 919 27 Brestovany, IČO:
00 312 312, o určenie, že nájomný pomer trvá, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 8. septembra 2020 č. k. 14C/73/2016-101, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol; II. žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 685 ods. 1, § 700 ods. 1, § 710 ods. 1 a 3, §
711 ods. 1 písm. d/ a ods. 6 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov); § 215 ods. 1 CSP, § 217 ods. 1 veta prvá, § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP (zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov). Vecne dôvodil, že žalobou
zo 7.3.2016, doručenou súdu prvej inštancie dňa 8.3.2016, sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali vydania

rozhodnutia, ktorým by súd určil, že nájomný pomer medzi žalobcami 1/ a 2/ ako spoločnými nájomcami
a žalovanou ako prenajímateľom, ktorý vznikol Nájomnou zmluvou z 1.6.2005 v spojení s Dodatkom
č. 1/2005 k nájomnej zmluve, k bytu č. X v X. v bytovom dome súpisné číslo XXX na V. ulici č. X,
trvá. V žalobe uviedli, že Nájomnou zmluvou z 1.6.2005 v spojení s Dodatkom č. 1/2005 k nájomnej
zmluve, uzatvorila žalovaná ako prenajímateľ so žalobcami 1/ a 2/ nájomnú zmluvu k bytu č. X, ktorý
sa nachádza v bytovom dome č. súp. XXX na V. ulici v X., ktorý byt obsahuje jednu obytnú miestnosť
s príslušenstvom, nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú. Listom z 30.11.2015 žalovaná

vypovedala žalobcom túto nájomnú zmluvu, pričom ako dôvod výpovede uviedla, že kontrolou stavu
evidenčných listov k bytu a jeho preverením priamo v byte č. X, ako aj informovaním sa u obyvateľov v
susedných bytoch zistila, že počet osôb, ktoré eviduje na evidenčnom liste k bytu a počet osôb, ktoré
byt obývajú, sa nezhoduje, pretože je vyšší, nakoľko v evidenčnom liste sa uvádza počet osôb dva, byt
ale v skutočnosti obýva 9 osôb. Výpovednú lehotu žalovaná stanovila na 3 mesiace s plynutím od 1.
dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede. Žalobcovi 1/ bola výpoveď doručená dňa 7.12.2015,
žalobkyni 2/ výpoveď zo strany žalovaného doručená nebola vôbec. Spoločný nájom bytu manželmi

je zvláštnym prípadom spoločného nájmu bytu, ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obom manželom
spoločne a nedielne. Nedielnosť tohto práva sa prejavuje tým, že výpoveď musí byť daná a doručená
obom manželom. Výpoveď z 30.11.2015 bola doručená len jednému z manželov. Právo spoločného
nájmu bytu nemôže trvať ani zaniknúť len vo vzťahu k jednému z jeho nositeľov. Zánik nájmu bytu vzmysle § 710 ods. 1 a 3 O. z. nemôže nastať v prípade, ak kumulatívne neexistuje výpoveď z nájmu bytu
ako jednostranný právny úkon prenajímateľa voči nájomcovi, a ak túto výpoveď prenajímateľ nedoručí
nájomcovi, prípadne spoločným nájomcom osobitne. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe

je daný, pretože tu existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanou,
žalobcovia sú ohrození vo svojom právnom postavení ako spoloční nájomcovia, pričom im žalovaná
hrozí vyprataním. Dňa 23.9.2019 žalobcovia doručili súdu písomné podanie v ktorom uviedli, že výpoveď
z nájmu bytu im bola žalovanou opakovane doručená dňa 23.5.2016, ktorá je obsahom totožná s
výpoveďou zaslanou dňa 30.11.2015. Žalovaná napriek tomu, že zmluva bola uzatvorená dňa 1.6.2005,

ako dôvod výpovede z nájmu bytu uvádza ust. § 7 ods. 2 písm. c/ Všeobecne záväzného nariadenia
(ďalej len „VZN“) č. 4/2010, čo je v rozpore so zákonom. Žalovaná takýmto konaním jednostranne
zasiahla retroaktívne do záväzkového právneho vzťahu tým, že po uzatvorení zmluvy vydala VZN o
nakladaní s nájomnými bytmi pre občanov č. 4/2010, na základe ktorého sa snažila zmeniť záväzkovo
právny vzťah medzi nimi. V tomto VZN č. 4/2010 je uvedená dĺžka výpovednej doby v rozpore s
ust. § 710 ods. 3 O.z., v zmysle ktorého je výpovedná doba minimálne 3 mesiace. Žalobcovia týmto

podaním zároveň žiadali súd o pripustenie zmeny žaloby, keď žiadali, aby súd ďalej rozhodoval o tom,
že výpoveď z nájmu bytu č. X v X. je neplatná, na pojednávaní dňa 8.9.2020 však právny zástupca
žalobcov uviedol, že žalobcovia trvajú na pôvodnom znení podanej žaloby. V rovnakom zmysle toto súdu
oznámil aj písomným podaním doručeným súdu dňa 17.2.2020. Svoj nárok žalobcovia opierajú tak o
skutočnosti uvedené v podanej žalobe, ako aj o závery vyplývajúce z Oznámenia Okresnej prokuratúry

Trnava zo 17.10.2019 o vybavení podnetu, v ktorom bolo konštatované, že VZN žalovanej č. 4/2010,
resp. i VZN č. 1/2018 v časti týkajúcej sa zániku nájmu, bolo v rozpore so zákonom. Danie výpovede
doručenej žalobcom v roku 2016 by malo byť posúdené ako právny úkon na základe nezákonného
ustanoveniaVZNschválenéhožalovanou,nemožnotedaposkytnúťochranutakémujednaniužalovanej,
ktoré obchádza zákon. Zo záverov prokuratúry vyslovených v jej oznámení o vybavení podnetu vyplýva,

že právny základ, o ktorý opiera žalovaná svoju výpoveď, bol v rozpore so zákonom. Žalovaná zaslala
žalobcom výzvu na vypratanie a odovzdanie bytu ešte dňa 9.5.2016, a na základe tohto je podľa názoru
žalobcov daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Prvá neúspešne daná výpoveď z nájmu,
rovnako tak aj druhá riadne doručená výpoveď, boli doručované za účinnosti VZN č. 4/2010, keď táto
skutočnosť nie je spochybnená ani žalovanou. Zásadné v tomto konaní je, ako to vyplýva aj z oznámenia

prokuratúry o vybavení podnetu, že v oboch výpovediach zaslaných žalobcom zo strany žalovanej,
bol ako titul uvedený § 7 VZN č. 4/2010, teda dojednanie, ktoré je v rozpore so zákonom. Žalobcovia
nemajú vedomosť o tom, že by im žalovaná do dnešného dňa doručila výpoveď, ktorá by bola v súlade
so zákonom. Zásadným rozporom sa rovnako javí vyjadrenie žalovanej v písomnej forme ako aj na
pojednávaní, kde na jednej strane uvádza, že výpovedná doba z výpovede doručenej žalobcom ešte v

roku 2016 ani nezačala plynúť, pritom na druhej strane žalovaná uvádza, že nájomný pomer žalobcov
už netrvá a teda by mal skončiť.
Žalovaná so žalobou nesúhlasila, nakoľko argumenty žalobcov, v zmysle ktorých by mal ich nájomný
pomer k predmetnému bytu naďalej trvať na neurčito, bol prekonaný neskorším vývojom veci. V žalobe
žalobcovia neuviedli, že obom žalobcom bola tá istá výpoveď doručovaná aj opakovane a túto si každý z

nich prevzal dňa 23.5.2016. Výpovedná doba 3 mesiace potom začala plynúť dňa 1.6.2016 a doplynula
tak 31.8.2016, kedy nájomný pomer zanikol. Z toho je zrejmé, že nájomný pomer netrvá, pretože
medzičasom k zrušeniu výpovede zo strany žalovanej nedošlo, aj keď sa o to žalobcovia pokúšali na
základe žiadosti zo 7.8.2017. Žalovaná potvrdila vyjadrenia žalobcov o tom, že dňa 1.6.2005 uzavrela
ako prenajímateľ so žalobcami ako nájomcami Nájomnú zmluvu, na základe ktorej im prenechala v

nájomnom užívaní 1-izbový byt č. X, nachádzajúci sa v obytnom dome súp. č. XXX na V. ulici č. X v X..
Kontrolou stavu evidenčných listov k bytu a jeho preverením priamo v byte, ako aj informovaním sa u
obyvateľov susediacich bytov bolo zistené, že na evidenčnom liste je evidovaný počet osôb 2, ktoré byt
obývajú, v skutočnosti bol počet osôb štyri, pričom bolo zistené aj to, že byt neobývajú žalobcovia ale ich
podnájomníci. Žalobcovia teda predmetný byt bez súhlasu žalovanej a v rozpore s Nájomnou zmluvou z

1.6.2005, prenajímali ďalším osobám. Tieto skutočnosti mala žalovaná zistené nielen výpoveďou týchto
osôb, ale aj podnájomnou zmluvou, ktorú mala k dispozícii. V období pred daním výpovede z nájmu
bytu, podozrenie z porušovania nájomnej zmluvy bolo preverené aj Komisiou verejného poriadku, ktorá
konštatovala naplnenie výpovedného dôvodu v zmysle § 711 ods. 1 písm. d/ O.z.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že medzi žalovanou ako prenajímateľom

a žalobcami 1/ a 2/ ako nájomcami, bola dňa 1.6.2005 uzavretá Nájomná zmluva, na základe ktorej
vznikol nájomný vzťah k 1-izbovému bytu č. X na dobu neurčitú. Žalovaná dala žalobcom výpoveď
z nájmu tohto bytu dňa 30.11.2015, pretože kontrolou stavu evidenčných listov bolo zistené, že byt
užíva viac osôb ako je v tomto evidenčnom liste uvedené. Predmetná výpoveď bola doručená dňa7.12.2015 iba žalobcovi 1/, žalobkyni 2/ v tom období doručená nebola. Výpoveď z 30.11.2015 bola
zo strany žalovanej doručovaná žalobcom opätovne, a týmto bola doručená do vlastných rúk, obom
dňa 23.5.2016. Žalobcovia dňa 7.8.2017 požiadali žalovanú o zrušenie výpovede Nájomnej zmluvy

z 1.6.2005, na ktorú žiadosť žalovaná odpovedala dňa 5.9.2017 tak, že s touto žiadosťou nesúhlasí.
Žalovanádňa9.5.2016písomnevyzvalažalobcovnavyprataniebytunazákladevýpovedez30.11.2015,
ktorá im bola doručená, žalobcovia predmetný byt však nevypratali a užívajú ho doposiaľ. Tieto
skutočnostimalsúdpreukázanélistinnýmidôkazmi,ohľadomtýchtoskutočnostívšakanimedzistranami
spor nebol, keď ich zhodne potvrdili vo svojich vyjadreniach, či už ústnych zo strany žalovanej, alebo

písomných zo strany žalobcov. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že sa žalobcovia v zákonnej lehote
nedomáhali určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu podaním žaloby na súd v zákonnej lehote. Bola
však medzi stranami sporná skutočnosť, či nájomný vzťah vzniknutý na základe Nájomnej zmluvy z
1.6.2005 medzi nimi trvá.
Medzi stranami vznikol nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá dňa 1.6.2005,
výpoveď tejto nájomnej zmluvy bola daná zo strany prenajímateľa žalobcom písomným podaním z

30.11.2015, a táto výpoveď bola doručená obom žalobcom dňa 23.5.2016 do vlastných rúk. Súd prvej
inštancie považoval tento spôsob doručenia výpovede obom nájomcom bytu za účinné, a preto začala v
zmysle§710ods.3O.z.plynúťtrojmesačnávýpovednálehotaod1.6.2016,tedaodprvéhodňamesiaca
nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola žalobcom doručená výpoveď. Nakoľko v zákonom stanovenej
lehote do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, teda do 23.8.2016, zo strany žalobcov nebola

podaná žaloba, ktorou by sa domáhali určenia neplatnosti tejto výpovede, po ničím nerušenom uplynutí
výpovednej lehoty, nájom bytu zanikol dňa 31.8.2016. Týmto dňom teda zanikol nájomný vzťah medzi
stranami sporu, keď podľa názoru súdu, bola výpoveď z nájmu daná účinne.
Žalobcovia podali žalobu na súde dňa 8.3.2016. Súd pri svojom rozhodovaní o predmetnej žalobe
vychádzal zo stavu, ktorý tu bol v čase jeho rozhodovania. Z toho dôvodu musel skonštatovať, že v dobe

doručenia žaloby na súd dňa 8.3.2016, za situácie, že výpoveď z nájmu bytu bola v tej dobe doručená
len žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ doručená nebola vôbec, žaloba bola podaná nedôvodne, nakoľko v
tej dobe nebol spor medzi stranami ohľadom toho, že výpovedi doručenej len jednému z manželov,
nemôže byť prisúdená žiadna právna relevancia, čo znamená, že v čase podania žaloby, žalobcovia
nemali naliehavý právny záujem na určení že nájom trvá, pretože tento právny vzťah v skutočnosti

trval a toto nebolo nikým rozporované. Žaloba teda v čase svojho podania, bola podaná predčasne. Pri
svojom súčasnom rozhodovaní, musel však súd vychádzať z aktuálneho stavu, čo znamená, že musel
prihliadnuť na neskorší vývoj vzťahu medzi sporovými stranami. Bolo potrebné teda prihliadnuť na to, že
v priebehu konania žalovaná ako prenajímateľ, opätovne doručovala výpoveď z nájmu bytu žalobcom,
a v tomto prípade došlo už k účinnému doručeniu výpovede, ktorá bola obom žalobcom doručená do

vlastných rúk dňa 23.5.2016. V tejto súvislosti súd v konaní vzhľadom na podanú žalobu skúmal, či
vznikli účinky danej výpovede z nájmu bytu a aké účinky vznikli. Súd po zistení, že žalobcovia sa v čase
po doručení im výpovede z nájmu bytu, nedomáhali podaním žaloby na súde v zákonnej trojmesačnej
lehote určenia neplatnosti tejto výpovede, dospel k záveru, že nastali účinky výpovede a že nájom bytu
zanikol uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty. Výpovedná lehota v zmysle § 710 ods. 3 O.z. začala

plynúť od 1.6.2016 a uplynula dňa 31.8.2016, pričom ide o prekluzívnu lehotu. Po tom, ako súd dospel
k tomuto záveru, bolo potrebné považovať podanú žalobu za nedôvodnú, nakoľko nájom vzniknutý na
základe Nájomnej zmluvy z 1.6.2005 netrvá, tento zanikol dňa 31.8.2016.
Žalobcovia v žalobe poukazovali na to, že výpoveď z nájmu bytu im bola daná na základe ustanovení
VZN obce Brestová č. 4/2010, ktoré boli v rozpore so zákonom, ako to skonštatovala Okresná

prokuratúra Trnava dňa 17.10.2016. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že po účinnom daní výpovede
z nájmu bytu zo strany žalovanej, sa mohli žalobcovia brániť len podaním žaloby o určenie neplatnosti
výpovede z nájmu, v ktorom konaní by mohli poukazovať na skutočnosti, či im bola daná výpoveď na
základe platných ustanovení VZN, nie však v tomto konaní, v ktorom je predmetom určenie, že nájom
trvá. Tu je potrebné poukázať aj na to, že Oznámenie Okresnej prokuratúry Trnava zo dňa 17.10.2019

sa týkalo preskúmania zákonnosti prednostne VZN č. 1/2018, pričom pokiaľ ide o VZN č. 4/2010, v
oznámení bolo skonštatované len to, že označené VZN je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 443/2010
Z.z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní v znení neskorších predpisov, nie aj v rozpore
s Občianskym zákonníkom, ako to tvrdili žalobcovia. Tiež nie je zanedbateľná aj tá skutočnosť, že
podnet na nezákonnosť VZN č. 1/2018 a VZN č. 4/2010, bol podaný Okresnej prokuratúre Trnava dňa

25.9.2019, čo bolo viac ako tri roky po zániku nájmu bytu, pričom prokuratúra spornosť VZN č. 4/2010
s ustanoveniami Občianskeho zákonníka v časti týkajúcej sa výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1
písm. d/ O.z., prípadne dĺžky výpovednej lehoty, nespochybnila ani neriešila. V čase dania výpovede,
teda platnosť VZN č. 4/2010 napadnutá nebola. VZN obce Brestová č. 4/2010 v skutočnosti obsahovalonesprávne určenú dĺžku výpovednej lehoty, je potrebné však poukázať na to, že táto je správne uvedená
tak v nájomnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi zmluvy a taktiež aj v samotnej výpovedi doručenej
žalobcom, z čoho je zrejmé, že žalovaná pri daní výpovede postupovala v súlade so zákonom. Pokiaľ ide

odôvod,prektorýbolavýpoveďznájmudaná,tentodôvodjeriadnezákonnezakotvenývustanoveniach
Občianskeho zákonníka, a ako výpovedný dôvod bol uvedený aj v Dodatku č. 1 k nájomnej zmluve.
Netreba opomínať, že touto predmetnou žalobou nebola napadnutá platnosť výpovede, preto v tomto
konaní ani nebolo možné zaoberať sa tým, či táto výpoveď bola daná platne. S poukazom na takýto
záver súdu, bola žaloba vo výroku I. zamietnutá v celom rozsahu, keď súd dospel na základe zisteného

skutkového stavu k záveru, že nájomný vzťah žalobcov netrvá, keď tento zanikol dňa 31.8.2016 po tom,
čo im bola daná účinne výpoveď z nájmu bytu, pričom sa neplatnosti tejto výpovede v zákonnej lehote
podaním žaloby na súd nedomáhali.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a
2 CSP, vecne hrubým úspechom žalovanej 100 % a hrubým úspechom žalobcov 1/ a 2/ 0 %, a teda
konečným čistým úspechom žalovanej 100 % (100 % - 0 %), čo v konečnom dôsledku znamená nárok

žalovanej voči žalobcom 1/ a 2/ na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100
% trov konania, nakoľko však žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli, súd jej právo na ich náhradu
nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali včas odvolanie žalobcovia 1/ a 2/, s návrhom

na jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu a priznaním im plnej náhrady trov konania. Uviedli
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, a h/ CSP. Dôvodili, že napadnuté rozhodnutie a
jeho odôvodnenie neobstoja v kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Súd prvej inštancie
oprel svoje závery o vyvrátiteľné domnienky, ktoré nie sú podľa názoru žalobcov verifikovane podložené
a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Taktiež zásadným spôsobom opomenul tú skutočnosť,

že tvrdenia žalovanej strany treba aj hmatateľne podložiť a nie sa s nimi do určitej miery nekriticky
stotožniť, pričom súd prvej inštancie svojimi vyjadreniami dopĺňa viaceré žalovaným nezodpovedané a
nepodložené tvrdenia. Žalobcovia totiž za účelom preukázania svojich tvrdení predložili súdu v rámci
dokazovania všetky legitímne dostupné a pre merito veci zásadné listinné dôkazy, naopak žalovaná
do dnešného dňa neprodukovala také relevantné dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali

jej tvrdenia, resp. rozporovali tvrdenia a nárok žalobcov uplatňovaný v tomto konaní. Napadnuté
rozhodnutie nevychádza z relevantne vykonaného dokazovania v tomto konaní, nemožno tým pádom
ani viaceré závery aplikovať na individuálne prejednávanú vec a v prípade, ak súd pri odôvodňovaní
rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu,
že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na

zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené
reálnym obsahom. Zásadným pre správne a zákonné posúdenie veci sa javí náležité vyporiadanie
sa súdom s platnosťou, resp. neplatnosťou samotnej výpovede, ako prejudiciálnou otázkou v tomto
konaní vo vzťahu k meritu veci. A to bez relevantného ohľadu, či bola zo strany žalobcov v zákonnej
lehote po doručení stále spornej výpovede k ich rukám podaná v zákonnej trojmesačnej lehote žaloba o

určenie neplatnosti tejto výpovede. Pre smerodajný záver v tomto smere svedčí bez ďalších pochybností
v spisovom materiáli sa nachádzajúce Oznámenie Okresnej prokuratúry Trnava o vybavení podnetu
zo 17.10.2019, v ktorom prokuratúra konštatovala objektívny rozpor VZN žalovaného č. 4/2010 a č.
1/2018 so zákonom, konkrétne rozpor s ust. § 12 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z.z., rozpor s ust. § 710
ods. 3 v spojení s ust. § 711 ods. 1 Občianskeho zákonníka a rozpor s ust. § 6 ods. 1 zákona č.

369/1990 Zb., na základe čoho bol podaný protest prokurátora. Zároveň bolo prokurátorom navrhnuté
pre nezákonnosť zrušiť § 7 obsiahnutý vo VZN č. 1/2018 (ktorý je mimochodom zásadný pre posúdenie
platnosti, resp. zákonnosti titulu, výpovede podanej a doručenej žalobcom v tomto konaní) - viď strana
1 oznámenia. Zároveň bolo prokurátorom z titulu podania adresovaného obecnému zastupiteľstvu obce
Brestovany podaný samostatný protest prokurátora proti VZN č. 4/2010 a súčasne navrhnuté pre jeho

nezákonnosť zrušenie celého dotknutého nariadenia - viď strana 4 oznámenia. Prokuratúra svoje závery
vecne zdôvodnila predovšetkým v poslednom odseku na strane 3 oznámenia a v prvom a druhom
odsekunastrane4oznámenia,ktorétvorísúčasťspisovéhomateriálu.Prokuratúravykonanýmšetrením
zistila,žeVZNč.1/2018vspojitostisVZNč.4/2010jevčastipretotokonaniezásadnej(pozn.namietaný
zánik nájmu v § 7 je upravený v oboch VZN totožne) nezákonne vydané, pričom naviac VZN č. 4/2010

nebolo prijatím VZN č. 1/2018 ani zrušené (flagrantné opomenutie zo strany žalovanej) a to až do
prijatia a vydania VZN č. 4/2019, ktoré bolo žalovanou predložené až na pojednávaní dňa 8.9.2020.
Uvedené má za následok, že napádané VZN č. 4/2010, o ktoré žalovaná oprela či už prvotnú neúspešnú
výpoveď z nájmu, resp. druhú podľa súdu úspešnú výpoveď, bolo v podstate ako nezákonný právnypredpis v platnosti po značný, ak nie celý, čas trvania tohto konania. Túto skutočnosť naviac potvrdila i
samotná žalovaná vo svojom vyjadrení z 24.07.2020. Súd prvej inštancie v tomto kontexte konštatuje,
že žalobcovia sa mohli touto argumentáciou brániť len v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu

a nie v tomto konaní, kde žiadajú určiť, že nájomný vzťah trvá. Tento záver súdu je však nesprávny a
neudržateľný, keďže súd tým pádom už vopred konvaliduje podanú výpoveď žalovanej za platnú a to
i bez, resp. za pripustenia tej skutočnosti, že predmetná výpoveď vychádza z nezákonného právneho
základu. Súd mal v tomto konaní objektívne za povinnosť prejudiciálne preskúmať zákonný podklad
podanej výpovede a v prípade jej preukázaného rozporu so zákonom na ňu ani neprihliadať a v

konečnom dôsledku určiť, že nájomný pomer medzi účastníkmi konania trvá, keďže právny úkon, z
titulu ktorého mal prejednávaný nájom zaniknúť, je v zmysle zákona neplatný právny úkon obchádzajúci
zákon. Žalobcom v tomto konaní nebol doposiaľ k rukám doručený právny úkon - riadna výpoveď z
nájmu, ktorá by bola v súlade so zákonom, resp. v zmysle aktuálnej VZN č. 4/2019, ktorá už je podľa
všetkého v súlade s príslušnou zákonnou úpravou. Súd prvej inštancie naviac nesprávne uvádza v bode
25 napadnutého rozhodnutia, že protesty prokurátora vyplývajúce z predloženého Oznámenia Okresnej

prokuratúry Trnava o vybavení podnetu zo dňa 17.10.2019 sa týkajú „prednostne“ VZN č. 1/2018, pričom
v prípade VZN č. 4/2010 sa nejedná o rozpor s Občianskym zákonníkom. Tento mylný záver súdu
vyvracia prokuratúra vecne a stručne na strane 3 a 4 predmetného oznámenia, kde výslovne uvádza,
že žalovaný prekročil pri určení podmienok zániku nájmu ako vo VZN č. 1/2018, tak vo VZN č. 4/2020
(keďže sa jedná o totožnú úpravu tejto otázky a staršie VZN nebolo zrušené), zákonný rámec aj v spojení

s Občianskym zákonníkom, pričom žalovaná mala pri schvaľovaní napadnutého VZN postupovať v
súvislosti so zánikom nájmu podľa dikcie Občianskeho zákonníka, čo sa však preukázateľne nestalo
a žalovaný v § 7 VZN postupoval vedome v rozpore so zákonom ako v určení dĺžky výpovednej
doby (3 kalendárne mesiace versus 1 kalendárny mesiac), taktiež v svojvoľnom rozšírení taxatívne
vymedzených zákonných dôvodov možnej výpovede z nájmu zo strany prenajímateľa (napr. neužíva byt

bez udania dôvodov a i.). V neposlednom rade pre zásadnosť miery porušenia zákonnosti žalovanou
konkrétne vo vzťahu k VZN č. 4/2010 svedčí jasný návrh prokuratúry na zrušenie celého VZN č. 4/2010
pre jeho nezákonnosť (strana 4 odsek 3 oznámenia). Takýto postup súdu sa javí do značnej miery
nepresvedčivý a nepreskúmateľný a v zrejmom rozpore s čl. 2 základných princípov CSP, kedy každý
občan SR ako účastník konania môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s

ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, tak môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo, k čomu však napadnutým
rozhodnutím súdu prvej inštancie nedošlo. Naviac, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné
skutkové a právne osobitosti prípadu (ktoré však v tomto konaní podľa názoru žalobcov zistené neboli)
rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu, k čomu však

rovnako napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie nedošlo. Uvedený záver potom nepochybne
zakladá odvolací dôvod k takto nepresvedčivému postupu súdu (odňatie možnosti konať pred súdom
a uplatňovať týmto spôsobom svoje práva a záujmy), ktoré malo za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia súdu. Žalobcovia citovali z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS
6/0 (?), z 13. marca 2003. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu treba preto aj

s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa ustáleného názoru ústavného súdu za porušenie
základného práva účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní
právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale
aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Objektívne však postup

a predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené atribúty nespĺňa a je v rozpore so základnými
princípmi CSP, konkrétne s čl. 2 (rámcový princíp právnej istoty), čl. 3 ods. 1 (princíp ústavnosti a
súladu s predpismi EÚ) a čl. 15 ods. 1 CSP. Výrok rozhodnutia je jeho pregnantným základom avšak
až odôvodnenie je to, čo stranám predstavuje vlastné rozhodnutie, jeho skutočnú presvedčivosť a
garanciu miery správnosti a spravodlivosti. Vzhľadom na uvedené možno objektívne ustáliť, že sa jedná

o arbitrárny postup v konaní (pre účastníka nepredvídateľný) majúci za následok predčasné rozhodnutie
vo veci bez zákonného dokazovania a odôvodnenia.
Zmätočnou v neposlednom rade možno ustáliť i argumentáciu žalovanej v priebehu konania, kedy na
jednej strane vo svojom písomnom vyjadrení a v zmysle vyjadrenia na pojednávaní tvrdí, že výpovedná
doba v zmysle výpovede doručenej žalobcom ešte nezačala plynúť, pričom na strane druhej uvádza,

že nájomný pomer už netrvá v dôsledku doručenia tej istej výpovede. Takéto konanie žalovaného v
rozpore so zákonom i s dobrými mravmi bolo v tomto konaní preukázané vykonaným dokazovaním,
pričom súd nezjednal vo veci požadovanú nápravu, čo prispelo k hmatateľnému porušeniu práva na
spravodlivý proces a zásady právnej istoty. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak možno považovaťza rozhodnutie, ktoré trpí skutkovými i právnymi vadami, bolo vydané ako prekvapivé v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou, keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádzaobjektívneznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,ktorénemázásadnúoporuvovykonanom
dokazovaní.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov vyjadrila tak, že navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Žaloba bola podaná 8.3.2016, čo bolo ešte v čase, kedy nájomný pomer trval, a preto

jej podanie bolo v tomto čase nedôvodné. Ak žalobcovia mali pochybnosť o platnosti skončenia nájmu,
mohli ešte počas prebiehajúceho konania, kde predmetom konania bolo „určenie či nájomný pomer
trvá, v čase medzi 24.5.2016 a 24.7.2016 (konanie na prvom stupni od podania žaloby do rozhodnutia
v merite veci trvalo viac ako 4 roky) podať návrh na pripustenie zmeny žaloby v tom smere, aby súd
rozhodoval „o (ne)platnosti výpovede z nájomnej zmluvy", čo však tiež neurobili, preto ich poukaz na
prejudiciálne posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede, na ktorý poukazujú v podanom odvolaní,

je irelevantný a na právne a spravodlivé posúdenie veci nemá vplyv.
Pokiaľ ide o spochybňovanie platnosti príslušného VZN Č. 4/2010, ktoré bolo v dôsledku podaného
protestu prokurátora skutočne korigované, ide tiež o irelevantnú argumentáciu žalobcov. Je treba si totiž
uvedomiť, že žalovaná tak v nájomnej zmluve, ako aj vo výpovedi, uviedla správnu, a to trojmesačnú
výpovednú dobu zakotvenú v § 710 ods. 3 O.z. Navyše žalovaná žalobcov doteraz z bytu oficiálne

nedeložovala, resp. nevysťahovala, a zatiaľ v tomto smere ani právne kroky nepodniká, pretože vyčkáva
ako sa dorieši tento súdny spor. Nemajú preto ani prečo mať odôvodnenú obavu, že ich výpovedná doba
nebola dodržaná, práve naopak, bola im výrazne predĺžená. Odvolanie žalobcov je nedôvodné a malo
by byť v celom rozsahu zamietnuté, pretože súd prvej inštancie správne a spravodlivo usporiadal sporné
vzťahy, medzi účastníkmi tohto konania. Náhradu trov odvolacieho konania žalovaná nežiada.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné

odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale nezistil, súc pritom
viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
treba navzdory námietkam odvolateľov považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie
v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľov)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.

3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
5. Podľa § 710 ods. 1 a 3 O.z.: (1) Nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom
a nájomcom alebo písomnou výpoveďou. (3) Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu
uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca

nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže nájomcovi
písomne určiť dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane
použijú ustanovenia osobitného predpisu.Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ a ods. 6 O.z. prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak d) nájomca hrubo
porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za
plnenia poskytované s užívaním bytu za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo

jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa. (6) Neplatnosť výpovede môže
nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú
až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti
výpovede nájmu bytu.
Odvolacísastotožňujesozávermisúduprvejinštancie,ževsporebolopreukázané,žemedzižalovanou

ako prenajímateľom a žalobcami 1/ a 2/ ako nájomcami, bola dňa 1.6.2005 uzavretá na dobu neurčitú
Nájomná zmluva, na základe ktorej prenechala žalovaná žalobcom 1/ a 2/ do užívania za nájomné
nájomný 1-izbový byt č. X (nachádzajúci sa v obytnom dome s. č. XXX na V. ul. č. X v X.) a žalobcovia
sa zaviazali platiť nájomné a úhrady za plnenie poskytované s užívaním bytu, žalovaná dala žalobcom
1/ a 2/ výpoveď z nájmu tohto bytu listom zo dňa 30.11.2015 zn. „Výpoveď Nájomnej zmluvy zo dňa
1.6.2005“, a to z dôvodu, že kontrolou stavu evidenčných listov k bytu a jeho preverením priamo v

predmetnom bytovom dome a byte, ako i informovaním sa u obyvateľov susediacich bytov bolo zistené,
že počet osôb, ktoré eviduje na evidenčnom liste k bytu a počet osôb, ktoré byt obývajú sa nezhoduje,
je vyšší. Tiež bolo preukázané, že výpoveď bola doručená dňa 7.12.2015 iba žalobcovi 1/, žalobkyni 2/
v tom období doručená nebola, výpoveď z 30.11.2015 bola zo strany žalovanej doručovaná žalobcom
opätovne a týmto bola doručená do vlastných rúk, obom dňa 23.5.2016. Medzi stranami nebolo sporné,

že sa žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote nedomáhali určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu
podaním žaloby na súd.
Odvolací súd bol rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že po účinnom doručení výpovede obom
žalobcom (23.5.2016) začala v zmysle § 710 ods. 3 O.z. plynúť trojmesačná výpovedná lehota od
1.6.2016 (prvého dňa mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola žalobcom doručená výpoveď)

a nakoľko v zákonom stanovenej lehote do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede, teda do
23.8.2016, zo strany žalobcov nebola podaná žaloba, ktorou by sa domáhali určenia neplatnosti tejto
výpovede, po ničím nerušenom uplynutí výpovednej lehoty, nájom bytu zanikol dňa 31.8.2016. V dobe
doručenia žaloby na súd (8.3.2016) za situácie, že výpoveď z nájmu bytu bola v tej dobe doručená
len žalobcovi 1/ a žalobkyni 2/ doručená nebola vôbec, žaloba bola podaná nedôvodne, nakoľko v

tej dobe nebol spor medzi stranami ohľadom toho, že výpovedi doručenej len jednému z manželov,
nemôže byť prisúdená žiadna právna relevancia, v čase podania žaloby tak žalobcovia nemali naliehavý
právny záujem na určení, že nájomný pomer trvá, pretože tento právny vzťah v skutočnosti trval a toto
nebolo nikým rozporované. Žaloba v čase jej podania bola podaná predčasne. V čase rozhodovania
súdom prvej inštancie (8.9.2020) však súd prvej inštancie správne vychádzal zo stavu v čase vyhlásenia

rozhodnutia (§ 217 ods. 1 CSP), správne prihliadol na neskorší vývoj vzťahu medzi sporovými stranami,
teda na to, že v priebehu konania žalovaná ako prenajímateľ opätovne doručovala výpoveď z nájmu bytu
z 30.11.2015 žalobcom 1/ a 2/, a tentokrát došlo už k účinnému doručeniu výpovede, keďže táto bola
obom žalobcom doručená do vlastných rúk dňa 23.5.2016. Po zistení, že žalobcovia 1/ a 2/ sa v čase
po doručení im výpovede z nájmu bytu nedomáhali podaním žaloby na súde v zákonnej trojmesačnej

lehote určenia neplatnosti tejto výpovede, dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že nastali
účinky výpovede a že nájom bytu zanikol uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty. Výpovedná lehota
v zmysle § 710 ods. 3 O.z. začala plynúť od 1.6.2016 a uplynula dňa 31.8.2016, pričom ide o prekluzívnu
lehotu. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné považovať podanú žalobu za nedôvodnú,
nakoľko nájom vzniknutý na základe Nájomnej zmluvy z 1.6.2005 netrvá, tento zanikol dňa 31.8.2016.

Odvolací súd dodáva, že neexistujúcemu nájomnému vzťahu nemôže súd poskytnúť súdnu ochranu,
ale musí naopak súdnu ochranu poskytnúť právu vlastníckemu.
Pokiaľ odvolatelia namietali, že napadnutý rozsudok je prekvapivý v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou,žemajúprávonadôkladnéapresvedčivéodôvodnenieodklonuodustálenejrozhodovacejpraxe
najvyšších súdnych autorít, k čomu súd prvej inštancie podľa nich nepristúpil, čím došlo k odňatiu im

možnosti konať pred súdom a uplatňovať svoje práva a záujmy a k vydaniu nezákonného a arbitrárneho
rozhodnutia, odvolací súd sa s týmito ich námietkami nestotožňuje, nakoľko odvolatelia neuviedli akú
konkrétnu ustálenú rozhodovaciu prax majú na mysli.
Pokiaľ odvolatelia namietali nevyporiadanie sa súdom prvej inštancie s platnosťou resp. neplatnosťou
samotnej výpovede ako s prejudiciálnou otázkou v tomto konaní vo vzťahu k meritu veci, a pokiaľ

argumentovali, že súd mal prejudiciálne preskúmať zákonný podklad podanej výpovede a v prípade jej
preukázaného rozporu so zákonom na ňu ani neprihliadať a v konečnom dôsledku určiť, že nájomný
pomer medzi účastníkmi konania trvá, keďže právny úkon, z titulu ktorého mal prejednávaný nájomzaniknúť, je v zmysle zákona neplatný právny úkon obchádzajúci zákon, odvolací súd k tejto námietke
uvádza nasledovné:
Neplatnosť výpovede z nájmu bytu je v podstate neplatnosťou relatívnou. Súd ju teda môže vysloviť len

na návrh nájomcu, ktorého práva z nájmu sú dotknuté, a ktorému Občiansky zákonník výslovne priznáva
právo podať na súde návrh na určenie, že výpoveď z nájmu je neplatná. Žalobu o neplatnosť výpovede
možno podať v prekluzívnej trojmesačnej lehote, počítanej odo dňa jej doručenia nájomcovi. V dôsledku
toho musí byť žaloba v tejto lehote podaná na súde a po jej márnom uplynutí právo na podanie žaloby
zaniká a teda de iure končí akákoľvek možnosť napadnúť platnosť výpovede.

Neskôr neprichádza do úvahy žalovať neplatnosť výpovede z nájmu bytu ani z dôvodov jej absolútnej
neplatnosti (v teórii i praxi sa však vyskytuje i opačný názor) /Veľké komentáre, Števček, Dulak,
Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kol., Občiansky zákonník II, Nkladatelství C. H. Beck, s. 2555/
Po výpovedi z nájmu bytu možno neplatnosť výpovede napadnúť žalobou pre nesplnenie predpokladov
(dôvodov) uvedených v § 711 Občianskeho zákonníka. V inom konaní možno skúmať absolútnu
neplatnosť výpovede z nájmu ako právneho úkonu podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka o náležitostiach právnych úkonov, nie však neplatnosť výpovede z dôvodov, ktoré majú
(môžu) byť preskúmané v konaní o žalobe podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 12/2020 zo 16. januára 2020)
V odôvodnení tohto uznesenia Ústavný súd SR uviedol: „Ústavný súd vzhľadom na závažnosť
problematiky, ktorá bola aj predmetom návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy

o súlade § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 1/2018, avšak
nebola riešená v merite veci, sa bez ambície nahrádzať pôsobnosť pléna ústavného súdu pokúsi o
načrtnutie možného riešenia ústavne konformného výkladu § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
kontexte obsahu rozhodnutia najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 5 Cdo 64/2012 z 30. júla 2012.
Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu bolo predmetom prieskumu ústavným súdom v konaní sp. zn.

III. ÚS 566/2013, ktorý konštatoval ústavnú konformitu výkladu predmetného ustanovenia Občianskeho
zákonníka aplikovanú najvyšším súdom. Ústavný súd, vychádzajúc zo systematického zaradenia normy
obsiahnutej v § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj obsahu ustanovenia § 711 Občianskeho
zákonníka, naznačil, že žaloba o neplatnosť výpovede sa koncentruje na dôvody neplatnosti vyplývajúce
z nerešpektovania niektorej z kogentných hmotno-právnych noriem zakotvených v § 711 Občianskeho

zákonníka. Zároveň výslovne pripustil možnosť súdneho prieskumu platnosti výpovede danej z nájmu
v inom konaní ako konaní o neplatnosť výpovede podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
prípadoch absolútnej neplatnosti výpovede podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka
o náležitostiach právnych úkonov. Zároveň vylúčil, že by platila nevyvrátiteľná právna domnienka,
že absolútne neplatná výpoveď sa márnym uplynutím tam uvedenej prekluzívnej lehoty (má sa na

mysli zánik možnosti úspešne domáhať sa neplatnosti výpovede, nie zánik práva ako takého, pozn.)
konvaliduje a stáva sa platnou. S týmito závermi ako východiskami sa stotožňuje aj II. senát a dodáva,
že v tzv. inom konaní je ex offo možný prieskum absolútnej neplatnosti výpovede ako právneho
úkonu podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o náležitostiach právnych úkonov, avšak
je vylúčený prieskum platnosti takéhoto právneho úkonu z hľadiska naplnenia zákonného dôvodu

uvedeného vo výpovedi. Inými slovami, v tzv. inom konaní nie je možné namietať neplatnosť inak
právne perfektného právneho úkonu výpovede podaného prenajímateľom nehnuteľnosti, adresovaného
a riadne doručeného nájomcovi z dôvodu, že neplatnosť výpovede spočíva v nenaplnení označeného
dôvodu výpovede podľa § 711 Občianskeho zákonníka.“
V predmetnom spore ide o určenie, že nájomný pomer k bytu trvá, v ktorom je vylúčený

prieskum platnosti výpovede z nájmu bytu z hľadiska naplnenia zákonného dôvodu uvedeného vo
výpovedi. V tomto konaní nebolo možné namietať neplatnosť inak právne perfektného právneho úkonu
- výpovede žalovanej ako prenajímateľa nehnuteľnosti, adresovanej a riadne doručenej žalobcom ako
nájomcomzdôvodu,ženeplatnosťvýpovedespočívavnenaplneníoznačenéhodôvoduvýpovedepodľa
§ 711 ods. 1 písm. d/ O.z. Žalobcovia v žalobe i celom konaní pred súdom prvej inštancie poukazovali na

to, že výpoveď z nájmu bytu im bola daná na základe ustanovení VZN obce Brestová č. 4/2010, ktoré boli
v rozpore so zákonom, ako to skonštatovala Okresná prokuratúra Trnava dňa 17.10.2016. Žalobcovia
netvrdili absolútnu neplatnosť výpovede podľa všeobecných ustanovení O.z. o náležitostiach právneho
úkonu. Odvolací súd je v tejto súvislosti rovnako ako súd prvej inštancie názoru, že po účinnom daní
výpovede z nájmu bytu zo strany žalovanej žalobcom, sa mohli žalobcovia brániť len podaním žaloby o

určenie neplatnosti výpovede z nájmu, v ktorom konaní by mohli poukazovať na skutočnosti, či im bola
daná výpoveď na základe platných ustanovení VZN (naplnenie výpovedného dôvodu), nie však v tomto
konaní, v ktorom je predmetom určenie, že nájom trvá, v ktorom konaní je vylúčený prieskum platnosti
takéhoto právneho úkonu z hľadiska naplnenia zákonného dôvodu uvedeného vo výpovedi.Odvolatelia tiež namietali, že žalovaná v priebehu konania na jednej strane vo svojom písomnom
vyjadreníavyjadrenínapojednávanítvrdila,ževýpovednádobavzmyslevýpovededoručenejžalobcom
ešte nezačala plynúť, pričom na strane druhej uvádzala, že nájomný pomer už netrvá v dôsledku

doručenia tej istej výpovede, ktoré konanie žalovanej je v rozpore so zákonom i s dobrými mravmi,
pričom súd nezjednal vo veci požadovanú nápravu, čo prispelo k hmatateľnému porušeniu práva na
spravodlivý proces a zásady právnej istoty. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že žalovaná už vo
svojom prvom vyjadrení k žalobe, z 15.8.2019, uviedla, že obom žalobcom bola výpoveď z 30.11.2015
doručovaná opakovane a obaja si ju prevzali 23.5.2016, výpovedná doba tak začala plynúť 1.6.2016 a

doplynula 31.8.2016, nájomný pomer tak netrvá, zanikol 31.8.2016, z ktorého dôvodu žiadala žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť. Žalobcovia v podaní z 22.9.2019 navrhli zmenu žaloby tak, aby súd rozhodoval
o určení neplatnosti výpovede z nájmu bytu (až neskôr uviedli, že na takejto zmene návrhu netrvajú
a žiadajú aby súd rozhodol o pôvodnom návrhu o určenie, že nájomný pomer trvá) a žalovaná (ktorá
bola uznesením súdu vyzvaná aby sa k podaniu žalobcov vyjadrila) v reakcii na toto ich podanie, v jej
podaní z 24.6.2020 s poukazom na § 711 ods. 6 O.z. (Neplatnosť výpovede môže nájomca uplatniť na

súde do troch mesiacov odo dňa doručenia výpovede. Účinky výpovede nastanú až po nadobudnutí
právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu
bytu.) uviedla, že výpovedná doba nezačala vlastne plynúť (majúc očividne na mysli účinky výpovede
a nie samotné plynutie výpovednej doby pre prípad ak by prišlo k zmene žaloby na určenie neplatnosti
výpovede z nájmu bytu) s tým, že ak by po právoplatnom súdnom doriešení celej kauzy bola výpoveď

súdom vzhliadnutá ako platná, začne žalovaná trojmesačnú výpovednú dobu, v záujme právnej čistoty,
radšej odvíjať odo dňa právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým súd žalobu žalobcov zamietne, teda
nie od 1.6.2016, ako mieni, že by sa mala. Z uvedeného je teda zrejmé, že žalovaná zotrvala na svojom
názore, že 3-mesačná výpovedná doba začala plynúť 1.6.2016 a uplynula 31.8.2016, a iba ústretovo (v
záujme žalobcov) pre prípad pripustenia zmeny žaloby na určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu

a jej zamietnutia uviedla, že ju bude počítať od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd je
názoru, že takého vyjadrenie žalovanej nebolo v rozpore so zákonom ani dobrými mravmi a nemohlo
ním prísť k porušeniu práva na spravodlivý proces a zásady právnej istoty.
Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s
hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové
zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne
posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie
napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému

uplatneniu.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov,kuktorýmdospelsúdprvejinštancieavecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudku,pretoodvolanie
žalobcov z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Žalobcovia

v odvolaní neprodukovali žiadne relevantné tvrdenia, s ktorými by sa nevysporiadal už súd prvej
inštancie. Všetky relevantné skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v
odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho
rozhodnutia náležite vysporiadal.
Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti
potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho, od rozhodnutia vo veci samej závislého výroku rozsudku o
náhrade trov konania.6. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré

vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP, jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Ak si strana
náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s
čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej
nárok na náhradu trov konania nepriznáva (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018 sp.
zn. 7Cdo/14/2018). Žalovaná si v odvolacom konaní náhradu trov neuplatnila a podľa obsahu spisu jej v
odvolacom konaní trovy nevznikli. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada

trov odvolacieho konania.

7. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)