Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 23, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/452/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209214676
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2209214676.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, a.s., so sídlom Údernícka
5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnej: H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. P. XX, vedenej pred súdnym
exekútoromJUDr.RudolfomKrutým,ExekútorskýúradsosídlomZáhradnícka60,Bratislava,podsp.zn.
EX 4259/09u, o vymoženie uloženej povinnosti vo výške 207,13 eur s prísl., na odvolanie oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7Er 944/2009 - 35 zo dňa 7. mája 2010, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie o vymoženie úrokov z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 207,14 od
23.08.2004 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 44 ods. 2 veta prvá, tretia a štvrtá

Exekučného poriadku, ust. § 54a, § 31 ods. 2, § 31 ods. 3, § 40 ods. 1 písm. a), § 40 ods. 1 písm.
b), § 45 ods. 1 písm. b), § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2, § 45 ods. 3 o rozhodcovskom konaní, §
8aa ods. 2, § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. b), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1,
§ 4 ods. 2 písm. a) - i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 879j, § 39, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ust. § 10a Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z., ust. § 3 Nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z.
Vecne prvostupňový súd vychádzal z toho, že z obsahu zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom

oprávneného ako veriteľom a povinnou ako spotrebiteľom a dlžníkom bola uzavretá zmluva o pôžičke.
Je to zrejmé z obsahu zmluvy, keď oprávnený sa zaviazal poskytnúť povinnej osobe finančné prostriedky
a povinná osoba sa zaviazala tieto vrátiť spôsobom v lehote dohodnutej. Osoba veriteľa, ide podľa
obsahu zmluvy o dodávateľa - poskytovateľa úverov z vlastných zdrojov. V osobe povinnej ide o dlžníka,
fyzickú osobu - občana, ktorý zmluvu neuzavrel na účely podnikateľskej ani inej obchodnej činnosti.
Oprávnený žiadal vymôcť úroky z omeškania vo výške 0,05% denne, čo predstavuje 18,25% ročne,

pričom takto dohodnutá výška úrokov je v neprospech spotrebiteľa, pretože v čase omeškania boli úroky
z omeškania nižšie, vo výške 9% ročne. Z týchto dôvodov súd žiadosť exekútora o vydanie poverenia
čo do úrokov z omeškania zamietol, keď nebolo možné priznať oprávnenému zákonné úroky, keďže by
išlo o zmenu žiadosti o udelenie poverenia.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Má za to, že súd prekročil rámec svojej

preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/95 Z.z. o súdnych exekútorov a exekučnej činnosti,
Exekučný poriadok. Poukázal tak na ustanovenie § 35 zákona č. 244/2002 Z.z., § 159 O.s.p., §
45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, pričom súd, ktorý koná vo veci exekúcie príslušný konať
iba ako exekučný súd. Či exekučný súd meritórne skúmal plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, či je v súlade s hmotným právom spôsobil by exekučný súd ako súd konajúci v opravnom
prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Takýto výklad

je neprípustný. Nemôže, nemá právomoc vykonať vo veci samej dokazovanie a právomoc rozsudok
zrušiť, zmeniť jeho výrok. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii s prípadnýmrozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu
a inú právnu ochranu. Vznikla by tým situácia, keby oprávnený aj povinný boli viazaní právoplatným
rozhodnutím bez možnosti vec znovu prejednať, bez možnosti oprávneného vyznané právo nútené

vymôcť. Odvolateľ tiež poukázal, že ustanovenie § 45 ods.1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní v
týchto dôvodoch sa týka len zastavenia exekučného konania ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku
ukladá povinnosť uskutočniť plnenia, ktoré buď objektívne je nemožné, právom nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom. Ukazuje tiež na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08 v bode 37, ako aj
rozsudky z 30.09.2003 Köbler C-224/01, Zb. S. I.-10239, bod 38; zo 16. marca 2006 KAPFERER,

C-234/04, Zb. S. I. - 2585, bod 20; ako aj z 03. septembra 2099 C-2/08, bod 22. Podľa Súdneho dvora
zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie
procesnéhocharakteruspotrebiteľa,ktorýnepoznásvojepráva,aletiežabyexekučnýsúdúplnenahradil
celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami ak sa spotrebiteľ nezúčastnil na rozhodcovskom
konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Preto
navrhol odvolateľ aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu povinná nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané

oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote - včas (§ 204
O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba považovať za správne, i keď

z iného než súdom prvého stupňa uvádzaného dôvodu.

Predmetom exekučného konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 7Er 944/2009 bolo
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 207,14 eur, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne
zo sumy 207,14 eur od 23.08.2004 do zaplatenia. Súd prvého stupňa dňa 03.02.2011 vydal uznesenie,

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie úrokov
z omeškania vo výške 0,05% denne zo sumy 207,14 od 23.08.2004 do zaplatenia.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým
bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní nebol oprávnený zaoberať sa obsahovou
stránkou rozhodcovského rozsudku.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom

výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu
zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť
plneniaajehosúladsdobrýmimravmiatedaskúma,čijenajehozáklademožnéexekúciuvykonať,teda

či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného
titulu. Ustanovenie § 45 zák. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len ,,ZoRK“) umožňuje exekučnému
súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení,
a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v

rozhodcovskomkonaní,ktorétrpelovadouuvedenouv§40písm.a)alebob)ZoRK,anesmiezaväzovať
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď
rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45
ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním

teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo
do jeho materiálnej správností Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby
sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení
ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM
a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/
EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza

v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený

výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára

mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom
povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné

v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby

na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorýchcharakteristickýmznakomje,žesauzavierajúvoviacerýchprípadochajeobvyklé,žespotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007
Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka, alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným

spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do
novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008. V ostatnom znení má § 3 ods. 3 zák. č.
250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení

od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie

spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné
aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľač. 634/1992 Zb. Námietka odvolateľa, že § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať
na daný právny vzťah, s poukazom na vyššie uvedené preto neobstojí.

Keďžeoprávnenýjeosoba,ktorápriuzatváraníaplnenízmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52
ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom
i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa
zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľke dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné

náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je

nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred

všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ust. § 2 zák. o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole prednostne rozhodcovskú doložku.

Oprávnený na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vo svojom písomnom vyjadrení

k možnému použitiu § 53 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu účastníkmi dojednanej
rozhodcovskej doložky z hľadiska (ne)prijateľnosti a (ne)platnosti tejto zmluvnej podmienky poukázal
na to, že podľa jeho názoru predmetná rozhodcovská doložka platná, pretože nespôsobuje medzi
účastníkmi nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Povinná sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadrila.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované

ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods. 1, 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby

súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu

než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej

splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 53 ods. 1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnený).Rozhodcovská

doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

VobdobnejveciÚSSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.02.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúdvyslovil

názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnymsúdom,akdodávateľpredspotrebiteľompodalžalobunarozhodcovskomsúde,jeneprijateľnáa
prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že
rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia
ichvýkladuvsúladesosmernicouRady93/13/EHS,tietozáverysúdovnemožnopovažovaťzasvojvoľný

výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Bez ohľadu na to, či dojednané neprijateľné podmienky dohodnuté v rozhodcovskej doložke majú za
následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky alebo nie, časť dohody sa týka práve legitimityrozhodcovského súdu vydať exekučný titul. Túto otázku treba riešiť z hľadiska oddeliteľnosti časti
právneho úkonu v zmysle § 41 OZ. V tomto prípade možno konštatovať, že ak jedna zo zmluvných
podmienok je podstatnou náležitosťou právneho úkonu je neoddeliteľnou časťou zmluvy, preto jej

neplatnosť musí mať za následok neplatnosť celej zmluvy.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v dohode o úhrade pohľadávky je v priamom
rozpore s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v
čase uzavretia predmetnej dohody Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené

až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka vznik
právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne

neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008).

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju

právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c)
ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným

zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď povinnosťou súdu prvého stupňa bude
rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O.s.p.), nakoľko zamietnutie

žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné
zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku) s povinnosťou vyporiadania sa s aj otázkou
trov v tomto rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.