Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoE/93/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814208536
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8814208536.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS, s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava,
IČO: 45 869 464, právne zastúpený verita, s.r.o, Karpatská 18, Bratislava, IČO: 35 940 875, proti
povinnej Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, o vymoženie 956,28 Eur s príslušenstvom o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 9Er 933/2014 - 14 zo dňa
09.10.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len súd prvého stupňa) napadnutým uznesením zamietol žiadosť
súdnej exekútorky Mgr. Jany Virličovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal

voči povinnej vymoženia pohľadávky na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.
s. vydaný pod sp. zn. II -C/1110/214 zo dňa 06.02.2014. Právny vzťah medzi právnym predchodcom
oprávneného Poštovou bankou, a.s. a povinnou vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 27.08.2008.
Súčasťou úverovej zmluvy boli aj všeobecné obchodné podmienky, kde v článku 10.2.2 bola zakotvená
rozhodcovská doložka. Uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej

zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania
zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu dojednanie rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Poukázal na to, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ale aj úroveň informovanosti, a to ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povinná nemala možnosť podstatným

spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj obchodné podmienky pre úver. Obsah
zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok alebo odmietnuť. Dojednanie
rozhodcovskej doložky je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, lebo
sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo a oprávnenému sa odňala možnosť konať pred súdom. Dôvody odvolania bližšie
konkretizoval. Uviedol najmä, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o udelenie

poverenia. Exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere,
ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Postup súdu zasahuje do princípu právnej istoty a legitímnychočakávaní, lebo účastník konania nemôže jednoznačne predpokladať, ktoré normy súd v jeho veci bude
aplikovať a ktoré dôkazy bude vykonávať. Ďalej uviedol, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského

konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe
ktorej bol vydaný. Navyše oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s. bol povinný postupovať
v súlade s ustanoveniami Zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 93b Zákona o bankách
ukladalo povinnosť bankám ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky. Z tohto dôvodu oprávnený

ako právny nástupca nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde. Ďalej uviedol, že
exekučný súd v rozpore so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietal odňatie možnosti konať pred súdom, lebo exekučný
súd vykonával dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého dospel k odlišným právnym záverom
ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní, pričom oprávnený nemal možnosť sa vyjadriť k takto
vykonaným dôkazom. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a udeliť poverenie na vykonanie exekúcie,

alebo zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Povinnej bolo odvolanie doručené na vedomie podľa ust. § 209a zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p.).

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel postupom podľa § 374 ods. 4 O. s. p..

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 O.
s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie,
ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (účinného v čase uzavretia

spotrebiteľskej zmluvy, t.j. k 27.08.2008), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia

úverovej zmluvy (ďalej len Zákon o spotrebiteľských úveroch), spotrebiteľským úverom sa rozumie
dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o úvere (č.l. 10), z obsahu ktorej
vyplýva, že povinná uzavrela zmluvu o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ a oprávnený (jeho právny
predchodca) pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Je teda nepochybné, že
predmetná zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného
zákonníkamožnopovažovaťzaspotrebiteľskú.Ztohtodôvodusúdprvéhostupňasprávnenaposúdenie

právneho vzťahu aplikoval ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Je pritom zrejmé, že obsah zmluvy si
povinná ako spotrebiteľ osobitne nevyjednala a nemala ani možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť
jej obsah.

Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa samotného oprávnenia exekučného súdu preskúmavať
exekučný titul, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, podľa ktorého exekučný súd
je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo 207/2011 zo dňa 21.11.2012, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie
(iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie,
v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak

určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej
povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi
iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná

rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol
nikdy uzavretý. Obdobne porov. aj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6Cdo 143/2011, sp. zn. 2Cdo
245/2010, uznesenia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn. IV. ÚS 55/2011,sp. zn. IV. ÚS 60/2011 a
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011.

Postup exekučného súdu bol v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvého
stupňa nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd postupoval podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, a preto následne po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude exekučné

konanie zastavené v súlade s ust. § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Právne posúdenie neplatnosti
rozhodcovskej doložky je v súlade aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Uvedeným postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom
konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.

Naopak, dojednanie rozhodcovskej doložky, v zmysle ktorej na konanie zo zmluvy o úvere je oprávnený
len rozhodcovský súd, je v rozpore s právom na súdnu ochranu zaručeným Ústavou Slovenskej

republiky. Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky je v súlade s ust. §
54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého v pochybnostiach obsahu spotrebiteľských zmlúv
sa aplikuje výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, čo je v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne
zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o arbitrážnom konaní vrátanerozhodcovskej zmluvy. Podľa obsahu spisu dodávateľ preukázateľne nevysvetlil spotrebiteľovi význam
rozhodcovskej doložky, rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania, nepredstavil mu pravidlá, podľa
ktorých sa bude viesť súkromný „súdny“ proces a nedal mu po preukázateľnom poučení na výber

rozhodnúť sa.

S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b Zákona o bankách.

Podľa § 93b Zákona o bankách, banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim

klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné
spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo
neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú
pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o
dôsledkochuzavretianavrhovanejrozhodcovskejzmluvynariešenieichvzájomnýchsporovzobchodov.

Uvedenéustanovenievyžadujeindividuálnedojednanierozhodcovskéhokonaniazostranyspotrebiteľa,
a to po poučení o dôsledkoch jeho rozhodnutia. Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom
preukázateľným. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa
taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných

podmienok. Podstatou všeobecných obchodných podmienok je, že sa v rámci kontraktácie nemenia, že
sú všeobecné a buď záujemca o službu prijme tieto podmienky alebo zmluva nevznikne. V tom spočíva
faktická nerovnosť pri kontraktácii. Je zrejmé, že spotrebiteľ je tak čo do vyjednávacej pozície ako čo
do informovanosti v nevýhodnom postavení oproti dodávateľovi (Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie
POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje
rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo
k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou príslušný zamestnanec banky najprv poučil
povinnú a nechal jej priestor na rozhodnutie a voľbu. Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno

nesplnil.

Súd prvého stupňa správne postupoval, ak sa prioritne zaoberal otázkou platnosti rozhodcovskej
doložky, nakoľko bez platnej rozhodcovskej doložky, uzavretej v súlade s príslušnými ustanoveniami
Zákona o rozhodcovskom konaní, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu, neexistuje účinný a

vykonateľný exekučný titul, čím nie je daný podklad pre vykonanie exekúcie.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so
zreteľomnaneplatnúrozhodcovskúdoložkunepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmiodvolacími
námietkami, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté
uznesenie ako správne potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.