Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, March 30, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/253/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315217201
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:2315217201.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov: 1.) Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. nad D. č. XX,
2.) mal. R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. nad D. č. XX, 3.) G. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. nad D.
č. XXX, 4.) H. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. nad D. č. XXX, 5.) H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. nad
D. č. XX, všetci zast. Mgr. Ľudovítom Paulovičom, advokátom so sídlom M. Rázusa 19, Lučenec, IČO:
45 021 996 proti žalovaným: 1.) S. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XX zast. JUDr. Petrom Bilkovičom,

advokátom so sídlom Strojnícka 8, Bratislava, 2.) KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group, so sídlom Štefanovičova ul. č. 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zast. JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 35C/158/2016, o dovolaní žalovanej v 2.) rade proti
rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 30. novembra 2020, č.k. 23Co/25/2020-448, tak

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcovia v 1.) až 5.) rade majú proti žalovanej v 2.) rade nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zo dňa 30. novembra 2020, č.k. 23Co/25/2020-448 Krajský súd v Trnave
(ďalej len „odvolací súd") potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta (ďalej ako „súd prvej inštancie")
č.k. 35C/158/2016-357 zo dňa 12. februára 2020 vo výrokoch I., II., III., IV., V., VI. a VII. rozsudok

súdu prvej inštancie vo výroku VIII. zmenil tak, že žalobcom v 3.) a 4.) priznal právo na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%, žalobcom priznal voči žalovaným právo
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie predmetným rozsudkom
žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.) rade sumu 30.000,- eur, žalobkyni v 2.) rade sumu
30.000,- eur, žalobkyni v 3.) rade sumu 5.000,- eur, žalobcovi v 4.) rade sumu 5.000,- eur a žalobkyni
v 5.) rade sumu 10.000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia

povinnosť druhého žalovaného a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalobcom v 1.), 2.) a 5.) rade priznal
právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, žalovaným vo vzťahu k žalobcom v 3.) a 4.) rade
náhradu trov konania nepriznal a žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok
za návrh vo výške 2.466,- eur.

2. Odvolací súd poukázal na to, že predmetom nároku žalobcov je nárok na zaplatenie nemajetkovej

ujmy za zásah do práv na ochranu osobnosti spočívajúci v zásadnom a trvalom obmedzení ich
súkromného a rodinného života, ku ktorému došlo neočakávaným, šokujúcim a náhlym úmrtím nebohej
J. X.. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy žalobcom v 1.), 2.) a
5.) rade v celom rozsahu a čiastočne žalobcom v 3.) a 4.) rade. Odvolací súd prebral v celom rozsahu
súdomprvejinštanciezistenýskutkovýstavavcelomrozsahuzdieľalprávnezáverysúduprvejinštancie
vo veci samej.3. Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie správne konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu
žalovanej 2.) vyplývajúcu z aplikácie § 15 ods. 1 ZoPZP. K námietkam vo vzťahu k výške priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy a jej nedostatočného odôvodnenia odvolací súd poukázal na to, že

nečakaným a šokujúcim úmrtím nebohej J. X. došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv
žalobcov, pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Súd prvej inštancie aj vo vzťahu k výške
uplatňovaného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy zistil v dostatočnom rozsahu skutočnosti
rozhodné pre meritórne posúdenie veci a prihliadal na zákonom stanovené kritériá priznávania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.

4. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania žalobcov v 3.) a 4.) rade odvolací súd uviedol, že
pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca. Žalobcov preto treba považovať za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech čo
do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu,

závisela výlučne od úvahy súdu. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešných žalobcov, ak
im bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná v 2.) rade (ďalej aj ,,dovolateľka")
dovolanie, ktorého prípustnosť odvodzovala z § 420 písm. f) CSP.

6. Dovolateľka vo svojom dovolaní poukázala na to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jej
argumentáciou ohľadom absencie priamej príčinnej súvislosti medzi vznikom nároku a poistnou
udalosťou, od ktorej tento nárok žalobcovia odvodzujú. Odvolací súd sa nevenoval jej odvolacím
námietkam a venoval sa takmer výlučne jej pasívnej vecnej legitimácii, ktorú v odvolaní nenamietala.

Podľa názoru dovolateľky, pokiaľ je akceptované, že pre účely zákona o PZP nemajetková ujma
pozostalých spadá pod pojem škody, nie je dôvod, tento nárok ako škodový neposudzovať v celku, a to
poukazom na R 61/2008 v spojení s § 5 ods. 1 písm. h) zákona o PZP čo do otázky priamej príčinnej
súvislosti, tak aj do otázky premlčania, zakladania miestnej príslušnosti súdov a pod. Dovolateľka
navrhla, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalovaný v 1.) rade vo vyjadrení k podanému dovolaniu poukázal na to, že dovolateľka formulovala
obsah dovolania totožne s odvolacími námietkami.

8. Žalobcovia vo vyjadrení k podanému dovolaniu uviedli, že súdy dostatočne, presvedčivo a podrobne
zdôvodnili svoje rozhodnutia a navrhli dovolanie zamietnuť, resp. odmietnuť a zároveň žiadali priznať
náhradu trov dovolacieho konania.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podal včas

účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpený v súlade s
§ 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolanie žalovanej v 2.) rade treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP)
rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

10. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f) CSP, keď k porušeniu jej
práva na spravodlivý proces malo dôjsť tým, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jej argumentáciou
ohľadom absencie priamej príčinnej súvislosti a odvolací súd sa nevenoval jej odvolacím námietkam.

11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces, ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a
rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Ustálená judikatúra ESĽP uvádza, že súdy musia v

rozsudkochjasneazrozumiteľneuviesťdôvody,naktorýchzaložilisvojerozhodnutia,musiasazaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov (Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Dovolací
súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v
opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na
tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).

12. Dovolací súd zároveň odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie:
„Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." Zmeny v právnej úprave dovolania a

dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 01. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli,pretohotrebapovažovaťzaaktuálneapresúdnupraxpoužiteľné.Obsahspisunedávapodklad
pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska, ktorá predstavuje výnimku z prvej vety a týka sa výlučne
ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad, ktorým by došlo k porušeniu práva

dovolateľky na spravodlivý proces.

13. K námietkam dovolateľky dovolací súd poukazuje na to, že konanie pred súdom prvej inštancie a
pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s rozsudkom
súdu prvej inštancie vytvára ich kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe zahŕňa

po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
vyplýva záver o príčinnej súvislosti medzi vznikom predmetného nároku a dopravnou nehodou (body
32, 33 a 35 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), pričom tento záver vychádza aj z bodu
24. odôvodnenia predchádzajúceho uznesenia odvolacieho súdu č.k. 23Co/398/2017-229 zo dňa
27.06.2018 v danej veci, ktorým bol rušený predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie. Odvolací

súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, jeho
postup vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie nemožno považovať za
neodôvodnený, pričom odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu má všetky náležitosti v zmysle §
393 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov je zrejmé, z akých právnych úvah vychádzali. Súdy
nižších inštancií náležite rozhodnutie odôvodnili v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z § 393 ods. 2

v spojení s § 220 ods. 2 CSP. V preskúmavanej veci z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva,
že odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na § 387 ods. 2 CSP, ktorý umožňuje odvolaciemu súdu
použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením súdu prvej
inštancie a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdí.

14. Dovolací súd k námietkam žalovanej v 2.) rade vo vzťahu k príčinnej súvislosti poukazom na
rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod R 61/2008 poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 7Cdo/162/2021 zo dňa 27. októbra 2021, v
zmysle ktorého ,,18. Predmetný judikát, v zmysle ktorého príčinná súvislosť medzi poškodením zdravia

žalobcov a protiprávnym konaním žalovaného nie je daná, ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti,
ktorá je už sama následkom protiprávneho konania žalovaného, sa týkal prípadu, v ktorom žalobcovia
odvodzovali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli tým, že sa dozvedeli o smrteľnom
úraze ich syna. V danom prípade ale žalobcovia uplatňujú nárok na odškodnenie z oveľa širších hľadísk
- skutkový podklad žaloby nevzťahujú len na moment, v ktorom sa dozvedeli o smrti im blízkej osoby;

opodstatnenosťžalobyvyvodzujúzozásahudoširokejškályosobnostnýchpráv,najmäprávanarodinný
život a osobitne práva na súkromie, ktoré zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvárať a udržiavať vzťahy s
inými ľudskými bytosťami najmä v oblasti citovej tak, aby sa fyzická osoba mohla v budúcnosti rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť. 19. Dovolací súd na záver pripomína, že Ústavný súd Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd") už riešil otázku ústavnoprávnych aspektov právnych úvah senátov najvyššieho

súdu, ktoré boli vyjadrené (aj) v judikáte R 61/2018 (bod. 30. napadnutého rozsudku odvolacieho súdu).
V uznesení z 20. augusta 2019 sp.zn. I. ÚS 310/2019 v skutkovo a právne obdobnej veci odmietol
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. V súvislosti s právnou otázkou (ne)možnosti eurokonformného
výkladu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 381/2001 Z. z., ktorú nastolila poisťovňa v sťažnosti,odkázal na odôvodnenie nálezu sp. zn. II. ÚS 695/2017, v ktorom sa touto otázkou podrobne zaoberal,
pričom dospel k záveru, že aplikáciu práva Európskej únie všeobecným súdom v obdobných prípadoch
nemožno považovať za aplikáciu contra legem. Výklad pojmu „škoda na zdraví" v zmysle zákona č.

381/2001 Z. z. nesmie byť totiž popretím ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne
právne predpisy interpretované v súlade s princípmi európskej spolupráce a integrácie. Ústavný súd
tiež konštatoval, že prísne formalistické odlíšenie ,,nemateriálnej ujmy" spočívajúcej v zásahu do
osobnostných práv v dôsledku smrti blízkej osoby od škody v materiálnom zmysle podporené prípadným
systematickým zaradením ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré regulujú ochranu osobnosti (na jednej

strane) a náhradu škody (na druhej strane), nezodpovedá autonómnemu charakteru zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ako to zdôraznil aj Rozsudok. Dodal, že
najvyšším súdom prijatý judikát R 61/2018 je výsledkom ustálenia právneho názoru najvyššej súdnej
inštancie všeobecného súdnictva na otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd na tomto základe uzavrel,
že pokiaľ súdy dospeli k názoru o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda na zdraví" podľa § 4 ods.

2 zákona č. 381/2001 Z. z., čo bolo pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky (poisťovne)
v spore rozhodujúce, nejde o právny názor ústavne neudržateľný (III. ÚS 610/2017 a II. ÚS 847/2016)."

15. So zreteľom na uvedené najvyšší súd dovolanie žalovanej v 2.) rade, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému dovolanie nie je prípustné, odmietol (§ 447 písm. c) CSP).

16. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.