Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/1/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119418568
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:6119418568.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: U.. A. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom G., P. XXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Martinou Čelkovou, advokátkou so sídlom
Humenné, Štefánikova 22/22, IČO: 37 938 754, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru, so sídlom Bratislava - Ružinov, Drieňova 22,

o zaplatenie 11.180,38 eura s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
20Cpr/3/2020-82 zo dňa 18.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
žalovanému voči žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých rozhodne

samostatným uznesením.
1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobou doručenou Okresnému
súdu Banská Bystrica dňa 07.11.2019 sa žalobkyňa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým bude
žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 11.180,38 eura spolu s
príslušenstvom. Žalovaný nárok žalobkyňa vyčíslila ako náhradu mzdy za obdobie od mesiaca júl 2009
až marec 2011.

1.2. Ďalej uviedol, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.04.2001 vykonávala práce pre žalovaného
(v tom čase K. V. XXXX G.). Dňa 14.01.2008 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru.
Nakoľko žalobkyňa s podanou výpoveďou nesúhlasila, domáhala sa určenia jej neplatnosti v konaní
vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 19C/63/2008. Rozsudkom Krajského súdu
Bratislavač.k.9Co/447/2015-449zodňa29.09.2016,súdprávoplatneurčil,ževýpoveďdanážalovaným
žalobkyni dňa 14.1.2008 je neplatná. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č.k. 19C/63/2008-475

zo dňa 09.02.2017, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2008 do
30.06.2009. Nakoľko podľa žalobkyne ust. § 79 Zákonníka práce umožňuje priznať nárok na náhradu
mzdy za 36 mesiacov, domáhala sa uhradenia náhrady mzdy za obdobie mesiacov júl 2009 až marec
2011 podanou žalobou.
Konštatoval, že žalobkyňa nárok na náhradu mzdy síce uplatnila podaním doručeným Okresnému súdu
Bratislava II dňa 22.12.2016, nárok špecifikovala, avšak žiadala o náhradu mzdy len za obdobie od

mesiaca máj 2008 do mesiaca jún 2009. Žaloba o neplatnosť výpovede pritom bola podaná 30.06.2008.
Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že sa domáha vyslovenia neplatnosti výpovede, avšak súčasne
neuviedla,žetrvánaďalšomzamestnávaní.Tentovýrokdoplnilaažvodvolaní,ktorébolosúdudoručené
dňa 26.05.2014.
Uzavrel, že pokiaľ sa žalobkyňa podanou žalobou nedomáhala, okrem určenia neplatnosti výpovede,
aj určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru, nemožno prezumovať prerušenie premlčacej doby a

jednotlivé mzdové nároky sa premlčali v zákonnej trojročnej lehote.Súčasne poukázal na skutočnosť, že v pôvodnom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II
vedenom pod sp.zn. 19C/63/2008 si žalobkyňa žiadala o priznanie nároku na náhradu mzdy do
30.06.2009, t.j. za obdobie 14 mesiacov, kedy bola bez zamestnania, i keď Zákonník práce v § 79

účinnom v čase podania predmetnej žaloby umožňoval nárok zamestnanca znížiť či nepriznať za
obdobie prevyšujúce 12 mesiacov a nie, ako uvádza žalobkyňa, 36 mesiacov. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti žalobu z dôvodu vznesenej námietky premlčania nároku v celom rozsahu zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym zisteniam ohľadom žiadosti o
ďalšie trvanie pracovného pomeru a uplatnenia si nároku na náhrady mzdy žalobkyňou v pôvodnom
rozsudku vedenom na Okresnom súde Bratislava II.
Poukázala na to, že z ďalšieho priebehu pracovnoprávneho vzťahu účastníkov je možné jednoznačne
vyvodiť, že obaja účastníci mali vedomosť o ďalšom trvaní pracovného pomeru, o záujme žalobkyne na

jehopokračovaníaakceptovanieanepopieranietejtoskutočnostiapovinnostijejďalšímzamestnávaním
žalovaným to len potvrdzuje. Uviedla, že sa domáhala trvania pracovného pomeru nielen ústne, ale
aj priamo do záznamu - spísaného vtedajším veliteľom, pracovníkom žalovaného. Pracovný pomer
účastníkov skončil dohodou až 31.12.2018.
Bola toho názoru, že súd prvej inštancie v roku 2020 v predmetnom konaní už nemá možnosť

túto skutočnosť- t.j. existenciu žiadosti na ďalšom zamestnávaní alebo jej neexistenciu posudzovať,
dokazovať a skonštatovať jednoznačne, že žalobkyňa tak neučinila, a preto nedošlo k prerušeniu
plynutia premlčacej lehoty.
Nestotožnila sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že jej už bol priznaný nárok ktorý žiadala
a zvyšok považoval za premlčaný. S poukazom na spis Okresného súdu Bratislava II uviedla, že je

zrejmé, že žalobkyňa od podania žaloby zotrvávala na povinnosti žalobcu vyplatiť jej mzdu až dokedy
jej žalovaný umožní pokračovať v práci. V priebehu konania na OS BA žiadala o náhradu mzdy a jej
priznanie vylúčiť na samostatné konanie, čo jej nebolo umožnené, keďže súd návrh zamietol s tým, že
o tomto návrhu bude rozhodnuté až po rozhodnutí o platnosti či neplatnosti výpovede,
Mala za to, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal dostatočne s tým, že žalobkyňa si síce uplatnila

vyčíslením nárok - iba za časť obdobia na ktorý mala nárok, avšak opakovane poukázala na to, že
pôvodne požadovala náhradu mzdy až do času kým jej bude umožnené pokračovať v práci a nezobrala
zvyšok uplatneného nároku späť, a tak mala za to, že jej ostalo zachované právo požadovať mzdu aj za
ďalšie obdobie, bez ohľadu na to, že pôvodne vyčíslené a požadované nebolo. Uplatňovaná mzda nie
je premlčaná, keďže je toho názoru, že plynutie premlčacej doby bolo prerušené a možnosť uplatniť si

ju, jej tak vznikol až po rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede, čo žalobkyňa v trojročnej lehote učinila.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného sporového konania.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že ak sa teda žalobkyňa domáha platových
náležitostí vyplývajúcich zo služobného pomeru príslušníka Hasičského a záchranného zboru, mala

žalovať služobný úrad, ktorým je v zmysle vyššie uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré má sídlo na Z. ulici X v Bratislave a nie Slovenskú
republiku zastúpenú Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Mal za to, že vznesená námietka
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je dôvodná, súd prvej inštancie sa s uvedenou námietkou v
napadnutom rozhodnutím žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom v označení strán sporu v rozsudku

uviedol ako žalovaného v rozpore so žalobným označením strán sporu uviedol len Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. Zároveň uviedol, že nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie
pracovného pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím
súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný. Mal za to, že nárok

na náhradu mzdy je v celom rozsahu premlčaný. Navrhol napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdiť.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a

nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

5. Prioritnou odvolacou námietkou žalobkyne bol nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie, že
sa podanou žalobou nedomáhala, okrem určenia neplatnosti výpovede, aj určenia ďalšieho trvaniapracovného pomeru, nemožno prezumovať prerušenie premlčacej lehoty, a preto sa jednotlivé mzdové
nároky premlčali v zákonnej trojročnej lehote.

6. Preskúmaním obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že v pôvodnom konaní Okresný
súd Bratislava II rozsudkom č.k. 19C/63/2008-393 zo dňa 01.04.2014 žalobu o určenie neplatnosti
výpovede zamietol, konanie o určenie neplatnosti platového dekrétu zastavil. Dopĺňacím rozsudkom č.k.
9C/63/2008-425 zo dňa 08.09.2015 súd prvej inštancie doplnil výrok rozsudku zo dňa 01.04.2014 a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odvolaní podanom proti dopĺňaciemu rozsudku žiadala žalobkyňa

o zmenu rozsudku prvej inštancie a priznanie náhrady ušlej mzdy od 01.02.2008 do umožnenia výkonu
práce, event. o zrušenie rozsudku prvej inštancie a vylúčenie nároku na náhradu mzdy na samostatné
konanie.
6.1. Krajský súd Bratislava rozsudkom č.k. 9Co/447/2015 a 9Co/448/2015-449 zo dňa 29.09.2016
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 01.04.2014 v prvom výroku zmenil tak, že určil, že výpoveď zo dňa
14.01.2008 je neplatná a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok a vec vrátil na ďalšie

konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.2016.
6.2.OkresnýsúdBratislavaIIrozsudkomč.k19C/63/2008-475zodňa09.02.2017zvyškužalobyvyhovel
a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2017.

7. Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd Bratislava určil, že výpoveď zo dňa 14.01.2008 je neplatná
a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok, ktorým Okresný súd Bratislava II zamietol
žalobu o zaplatenie ušlej mzdy vo výške mesačného funkčného platu v sume 535, 70 eura spolu s
prémiami, zohľadnením valorizácie platu od 01.02.2008 do doby umožnenia výkonu práce s ročným
úrokom z omeškania vo výške 10 % počnúc od 01.02.2008. Po vrátení veci Okresný súd Bratislava II

rozsudkom č.k 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017 zvyšku žaloby vyhovel a priznal žalobkyni nárok
na náhradu mzdy za obdobie, avšak len za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009, pričom v
čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava II pracovný pomer trval, nakoľko k jeho ukončeniu došlo
dohodou až 31.12. 2018.

8. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ,,ZP“), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

9. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo125/2018 zo dňa
26.03.2018,podľaktoréhoposkytnutienáhradymzdyvzmysleustanovení§79ods.1,2ZPjeosobitným
nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Pokiaľ
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov, môže
súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu

mzdy vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom
zamestnávateľ zníženie požaduje.

10. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec
nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal

podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči
zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu
pracovného pomeru so zamestnancom. Kým však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa
oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný
charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a

zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.

11. Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súdspravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú
významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov

z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za
ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu
konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či

pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho
vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem
alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.

12. Výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť v
žiadnom prípade zneužitím práva. Účel ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce spočíva v zaistení
zamestnancovi rovnakého plnenia, ako keby prácu vykonával, pričom však má zabrániť nedôvodnému
zvýhodňovaniu zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov tak
musí súd nájsť v rámci voľnej úvahy mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle

§79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie nielen neodporovalo dobrým mravom, ale aj
zásadám spravodlivosti a primeranosti.

13. Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce, mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve

nedohodlo inak.

14. Odvolací súd uvádza, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti
rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za príslušný mesiac, za ktorý

sa požaduje. Pre začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, je rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť náhrady mzdy a že splatnosť
vyplýva priamo zo zákona z ustanovenia § 129 ods. 1 ZP. Neexistuje žiadna konkrétna hmotnoprávna
úprava, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva právoplatnosťou rozsudku súdu o
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby

je potrebné rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania
rozhodnutím súdu. Splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu na to, či už bolo/nebolo v konaní o
neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté (porovnaj rozsudok NS SR 6Cdo/248/2011 zo
dňa 03.04.2013).

15. V danom prípade Krajský súd Bratislava určil, že výpoveď zo dňa 14.01.2008 je neplatná a pracovný
pomer trvá, žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi listom zo dňa 01.04.2008 (č.l. 101 spisu), že výpoveď
považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. K ukončeniu pracovného pomeru došlo
dohodou až 31.12.2018 (č.l. 95). Odvolací súd sa preto nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
že sa jednotlivé mzdové nároky žalobkyne premlčali v zákonnej trojročnej lehote (§ 101 Občianskeho

zákonníka), vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná dňa 07.11.2019.

16. Súčasťou právnej istoty je právo každého dovolať sa právnej ochrany svojho subjektívneho práva
rovnako ako aj istota, že sa mu takejto ochrany zo strany štátu dostane.
Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a

právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.
Logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania za rešpektovania zásad
(princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov medzi

stranami sporu, je zrušenie rozsudku a vrátenie veci prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Uvedeným nesprávnym postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.17.Ajprávosprostredkovanékasačnýmsúdnymrozhodnutímnemusíbyťlenbezduchýmformalistickým
aktom, ale môže predstavovať tlak na presadzovanie ekvít a naplnenie doktríny legitímneho očakávania.
Rezignácia na ústavné hodnoty vo svojej podstate vedie k odmietnutiu spravodlivosti a k zásahu do

podstaty základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie s účinkami
denegatio iustitiae.
Stabilizovaná aplikačná prax odvolacieho súdu s preferenciou užitočnosti práva a presadzovania
úprimného záujmu pri nastoľovaní spravodlivej úpravy medzi stranami vedie vo svojej podstate k fair
trail procesu čím dochádza k naplneniu Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

So zreteľom na uvedené odvolaciemu súdu neostávalo nič iné len kasačným vybavením veci zrušiť
rozsudok postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP a podľa § 391 ods. 1,2 CSP s vrátením veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) v novom
rozhodnutí rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

19. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť žalobu žalobkyne v naznačenom smere.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).