Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/173/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8800899913
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8800899913.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Y. R., bývajúcej vo P. B. O., U. I. XXX/XX,
zastúpenej JUDr. Milošom Kaščákom. advokátom vo Vranove nad Topľou, Kalinčiakova 10, proti
žalovanému T. L., bývajúcemu vo P. B. O., X. XXXX/X, zastúpenému JUDr. Petrom Rychnavským, PhD.,
advokátom vo Vranove nad Topľou, Dobrianskeho 1651, o vyporiadanie nárokov zo združenia, vedenom
na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5 C 361/2000, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 22. októbra 2019 sp. zn. 17 Co 86/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je p o v i n n á zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej
súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo
17. januára 2019 č. k. 5 C 361/2000 - 658 v spojení s opravným uznesením z 2. apríla 2019 č. k. 5 C
361/2000 - 678 I. zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobkyni úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 1.757,73 eur od 2. apríla 2016 do 21. decembra 2016 a úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 149,21 eur od 2. apríla 2016 do 21. decembra 2016, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku, II. žalobu žalobkyne vo zvyšku zamietol, III. priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na

plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy, IV. rozhodnutie o výške náhrady trov konania vyhradil na
samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení svojho rozhodnutia
s poukazom na § 829 ods. 1, 2, § 833, § 834, § 835 ods. 1, 2, § 841, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 a §
517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že rozsudkom súdu prvej inštancie z 25. marca 2015
č. k. 5 C 361/2000 - 539 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 25. februára 2016 č. k.
17 Co 217/2015 - 588 bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k hnuteľným

veciam a k finančným prostriedkom tak, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni 149,21 eur z titulu
vyporiadaniapodielovéhospoluvlastníctvakhnuteľnýmveciamasumu1757,73eurztituluvyporiadania
finančných zásob, avšak vo vzťahu k úrokom z omeškania v celom uplatnenom rozsahu bol tento
rozsudok súdu prvej inštancie zrušený z dôvodu nepreskúmateľnosti, preto predmetom konania ostal
nárok žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie 17,6 % ročného úroku z omeškania od 31. marca 2000
do zaplatenia z uplatňovaných súm priznaných v priebehu konania, a to zo sumy 1.757,73 eur a zo

sumy 149,21 eur. Ako súd prvej inštancie s poukazom na viazanosť právnym názorom v zrušujúcom
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove konštatoval, rozhodnutie o vyporiadaní nárokov zo združenia
podľa § 841 Občianskeho zákonníka malo konštitutívny charakter, tak ako je to v prípade rozhodnutia o
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa § 142 Občianskeho zákonníka, preto daným
rozhodnutím súdu došlo k založeniu nových práv a povinností, došlo k zmene a zrušeniu práv a
povinností medzi stranami sporu ako bývalými členmi združenia a na základe takéhoto rozhodnutia sa

nemôžežalovanýpriúhradefinančnejnáhradyzavyrovnanienárokovzozdruženiadostaťdoomeškania
skôr, ako nadobudlo vykonateľnosť rozhodnutie, ktorým bol na vyplatenie finančného vyrovnania vsúdnom konaní o vyporiadanie nárokov zo združenia zaviazaný. Ako súd prvej inštancie ďalej uviedol,
keďže pohľadávka žalobkyne na zaplatenie sumy za vyrovnanie podielu vznikla až právoplatnosťou
rozhodnutia, resp. uplynutím lehoty určenej na plnenie, nie je možné pri rozhodovaní o povinnosti plniť

finančnú náhradu za vyporiadaný podiel hneď určiť aj omeškanie žalovaného. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudok z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 nadobudol
právoplatnosť 29. marca 2016 a vykonateľnosť 2. apríla 2016, žalobkyni preto vznikol nárok na úroky z
omeškania až od 2. apríla 2016 a k splneniu vyrovnacieho podielu došlo 21. decembra 2016 na základe
exekučného konania. Výška sadzby úroku z omeškania v tom čase bola 5 % ročne, preto súd prvej

inštancie priznal žalobkyni nárok na úroky z omeškania v tejto výške a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol, a to v rozsahu nad priznanú zákonnú úpravu 5 % ročne a nad priznané obdobie od 31. marca
2000 do 1. apríla 2016. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 252, § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1,2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie sporových strán rozsudkom z 22.

októbra 2019 sp. zn. 17 Co 86/2019 (I.) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným
uznesením v zamietajúcom výroku II. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil; (II.)
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku o trovách konania
podľa § 388 CSP zmenil tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, (III.) priznal
žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. V odôvodnení

svojho rozhodnutia konštatoval správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom zamietavom
výroku a zdôraznil, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na príslušenstvo len za obdobie, kedy
reálnebolžalovanývomeškanísplnenímistín,tedavčaseod2.apríla2016do21.decembra2016,kedy
žalovanej uvedené sumy uhradil a v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v rozsahu sumy 5 %
ročne právoplatné, pretože žalobkyni priznáva úspech čiastočne vo vzťahu k úrokom z omeškania. Ako

ďalej odvolací súd uviedol, žaloba bola zamietnutá v časti úroku z omeškania nad sumu 5 % ročne do
sumy 17,6 % ročne v čase od 2. apríla 2016 do 21. decembra 2016 a ďalej za obdobie od 31. marca 2000
do 1. apríla 2016. Odvolací súd nesúhlasil s názorom žalobkyne, že jej nárok bol v pôvodnom rozsudku
odvolacieho súdu sp. zn. 17 Co 217/2015 - 588 právoplatne priznaný vo vzťahu k úrokom z omeškania
nad sumu 9 % ročne, pretože je síce pravdou, že v odvolacom konaní platí dôležitá zásada uvedená v čl.

16 ods. 3 CSP, podľa ktorej v konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté
nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila, avšak v danom prípade odvolanie proti
výroku o úrokoch z omeškania v pôvodnom konaní proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z
25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 podala nie len žalobkyňa, ale aj žalovaný. Preto sa odvolací súd
mohol zaoberať oboma výrokmi o nároku na úrok z omeškania, keď zrušil oba výroky vo vzťahu k tomuto

nároku a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ohľadne žalovaným namietaného výroku o
trovách konania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania
nepostupoval správne, keď nevyhodnotil náležite mieru úspechu a neúspechu strán sporu, keďže pri
kvantifikácii uplatnený nárok žalobkyne predstavoval 12.666,79 eur a reálne jej bol priznaný nárok vo
výške 1.978,449 eur, čo svedčí o tom, že pri matematickom výpočte bol v spore úspešnejší žalovaný.

Žalobkyňa bola úspešná čo do základu nároku, ktorého výška závisela od znaleckého dokazovania,
teda v tomto rozsahu je potrebné považovať žalobkyňu za plne úspešnú, avšak bola, podľa názoru
odvolacieho súdu, neúspešná v rozsahu uplatnených úrokov z omeškania, keď žalobkyni nebol priznaný
plný uplatnený nárok na úroky z omeškania, ale len nepatrná časť, ktorá vzhľadom na charakter sporu
a dĺžku konania nemôže žalobkyni priviesť úspech v tomto rozsahu. Preto odvolací súd uzavrel, že súd

prvej inštancie mal s poukazom na § 255 ods. 2 CSP rozhodnúť tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 225 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie s tým, že

v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 420 písm. d/ CSP) a zároveň, že súdy jej nesprávnym
procesným postupom znemožnili, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Namietala, že podanou žalobou v časti,
o ktorej ešte nebolo právoplatne rozhodnuté, sa domáhala priznania úrokov z omeškania z príslušných
súm vo výške 17,6 % ročne od 31. marca 2000 do zaplatenia istiny a Krajský súd v Prešove rozsudkom

z 25. februára 2016 sp. zn. 17 Co 217/2015 - 588 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
vyporiadaní majetku získaného činnosťou združenia v rozsahu zrušenia podielového spoluvlastníctva
a zároveň zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v časti nároku na úrok z
omeškania nad výšku 9 % ročne a vo výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 9 % ročnýúrok z omeškania zo sumy 1.757,73 eur od 31. marca 2010 do zaplatenia a v rozsahu zrušenia vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože sa stotožnil s odvolacími námietkami
žalobkyne. Dovolateľka zdôraznila, že súd prvej inštancie túto skutočnosť v ďalšom konaní opomenul a

rovnako opomenul, že krajský súd zrušil výrok týkajúci sa úrokov len v časti nároku na úrok z omeškania
nad výšku 9 % ročne, inak povedané, súd prvej inštancie nemohol po vrátení veci priznať žalobkyni úrok
nižší než 9 %, nakoľko v tejto časti pôvodný rozsudok nebol zrušený a zostal posledným rozhodnutím
krajskéhosúdunedotknutý.Bolatohonázoru,žesúdombolporušenýprocesnýpostuptým,žezvýhodnil
jednu stranu na úkor znevýhodnenia druhej strany sporu, pretože žalovaný v odvolaní vôbec nenamietal

moment, kedy sa mal dostať do omeškania a nenamietal ani samotnú výšku úroku z omeškania, ktorú si
žalobkyňa uplatňovala. Súdmi tak bolo, podľa dovolateľky, rozhodnuté v jej neprospech, napriek tomu,
že po uplatnení opravného prostriedku bol pôvodný rozsudok zrušený v jej prospech. Prezentované
právne závery, ktoré viedli súd prvej inštancie k vydaniu rozsudku v neprospech žalobkyne, považovala
žalobkyňa za nedôvodné a nesprávne, pričom ani na nepriznanie trov konania nebol žiadny dôvod. Z
týchto dôvodov navrhla napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu konštatoval, že súdy nižších inštancií vec správne posúdili
po právnej stránke a správne vymedzili predmet sporu týkajúceho sa úrokov z omeškania a nedošlo
ani k porušeniu zásady zákazu reformatio in peius v neprospech dovolateľky, pretože žalovaný počas
celého konania neuznával nároky žalobkyne v celom rozsahu, teda aj čo sa týka príslušenstva istín,

namietal o. i. aj úroky z omeškania a napokon na základe odvolania aj žalovaného došlo k zrušeniu
výroku o úrokoch z omeškania v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené navrhol dovolanie žalobkyne
odmietnuť, prípadne zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Žalobkyňa vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. d/ CSP namietala prekážku rozsúdenej veci,
pretože súd prvej inštancie nemohol po vrátení veci priznať žalobkyni úrok nižší než 9 %, nakoľko v tejto
časti pôvodný rozsudok nebol zrušený a zostal posledným rozhodnutím krajského súdu nedotknutý.11. Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae), ktorej sa táto námietka dovolateľky týka, znamená, že sa
už raz v tej istej veci právoplatne rozhodlo. Táto prekážka nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní

prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď sa začne opätovne konať o tom istom nároku alebo
stave, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých
osôb.

12. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobkyne

aj žalovaného druhým výrokom rozsudku z 25. februára 2016 č. k. 17 Co 217/2015 - 588 zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 vo výroku o zamietnutí
žaloby v časti nároku na úrok z omeškania nad výšku 9 % ročne a o výrokoch o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni 9 % ročnú úrok z omeškania zo sumy 149,21 eur od 31. marca 2010 a vo výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1 757,73 eur od 31.
marca 2010 do zaplatenia a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. V dôsledku

kasácie prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie nebola vec v časti celého
uplatneného nároku žalobkyne na zaplatenie 17,6 % ročného úroku z omeškania od 31. marca 2000
(v čiastočne zrušenom rozsudku súdu prvej inštancie chybne uvedené 31. marca 2010) do zaplatenia
z uplatňovaných súm priznaných v priebehu konania, a to zo sumy 1.757,73 eur a zo sumy 149,21
eur, právoplatne skončená a súd prvej inštancie znovu o nej konal a následne rozhodol rozsudkom zo

17. januára 2019 č. k. 5 C 361/2000 - 658 v spojení s opravným uznesením z 2. apríla 2019 č. k. 5 C
361/2000 - 678, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobkyni úroku z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1.757,73 eur od 2. apríla 2016 do 21. decembra 2016 a úroku z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 149,21 eur od 2. apríla 2016 do 21. decembra 2016, a vo zvyšku, t. j. v rozsahu
nad priznanú zákonnú úpravu 5 % ročne a nad priznané obdobie od 31. marca 2000 do 1. apríla 2016,

žalobu žalobkyne zamietol.

13. Vzhľadom na uvedené je zjavné, že konaniu v prejednávanej veci nebráni prekážka res iudicata
ohľadne žalobkyňou uplatneného celého nároku na zaplatenie 17,6 % ročného úroku z omeškania od
31. marca 2000 do zaplatenia z uplatňovaných súm priznaných v priebehu konania medzi rozsudkom

súdu prvej inštancie zo 17. januára 2019 č. k. 5 C 361/2000 - 658 v spojení s opravným uznesením z 2.
apríla 2019 č. k. 5 C 361/2000 - 678 a v spojení s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu
z 22. októbra 2019 sp. zn. 17 Co 86/2019 na jednej strane a rozsudkom Krajského súdu v Prešove z
25. februára 2016 č. k. 17 Co 217/2015 - 588 na strane druhej, ako to predpokladá ustanovenie § 420
písm. d/ CSP. Dovolateľka preto namieta uvádzanú procesnú vadu zmätočnosti neopodstatnene.

14. Žalobkyňa vyvodzujúc z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP odôvodnenie a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj porušenie zásady rovnosti sporových strán nepriaznivejším
rozhodnutím pre stranu, ktorá opravný prostriedok uplatnila.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod

porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

16. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá

rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na
právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmiv dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

17.Zhľadiskaprípustnostidovolaniavzmysleustanovenia§420CSPniejevýznamnýsubjektívnynázor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

18. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo
prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

19. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili,
zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie

odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho
myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že v danom prípade
odvolanie proti výroku o úrokoch z omeškania v pôvodnom konaní proti rozsudku Okresného súdu

Vranov nad Topľou z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 podala nie len žalobkyňa, ale aj žalovaný,
a preto sa odvolací súd mohol zaoberať oboma výrokmi o nároku na úrok z omeškania, keď zrušil
oba výroky vo vzťahu k tomuto nároku a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ohľadne
samotného nároku žalobkyne na úrok z omeškania voči žalovanému je z jeho odôvodnenia zrejmé
stotožnenie sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že pohľadávka žalobkyne na zaplatenie sumy za

vyrovnanie podielu vznikla až právoplatnosťou rozhodnutia a nie je preto možné pri rozhodovaní o
povinnosti plniť finančnú náhradu za vyporiadaný podiel hneď určiť aj omeškanie žalovaného, pričom
bolo takto omeškanie určené v období od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 až po uhradenie istiny žalovaným v exekučnom konaní, pričom
výška úroku bola určená na základe zákonnej sadzby úroku z omeškania v danom čase omeškania.

Nepriznanie nároku na náhradu trov konania je odvolacím súdom odôvodnené neúspechom žalobkyne
v rozsahu uplatnených úrokov z omeškania, keď jej nebol priznaný plný uplatnený nárok na úroky z
omeškania, ale len nepatrná časť. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdy pri hodnotení
skutkových zistení a skutkových záverov neopomenuli vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností,
či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd

rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba
v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle
§ 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to,
že žalobkyňa sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ so skutkovými a právnymi závermi

vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP, pretože do
práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a

požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.
ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

20. Dovolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konanínemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05).

21. Podľa čl. 6 ods. 1 základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha pojednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom

vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Podľa čl. 16 ods. 3 týchto princípov v
konaní o opravnom prostriedku a v ďalšom konaní nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu,
ktorá opravný prostriedok uplatnila.

22.Vtejtosúvislostidovolacísúdpovažujezapotrebnépripomenúť,žeustanovenie§380CSP(predtým
§ 212 ods. 1 až 4 OSP) upravuje rozsah prieskumného konania. S úpravou rozsahu prieskumného

oprávnenia odvolacieho súdu súvisí potom i otázka, či platná procesná úprava pripúšťa reformaciu
in peius (tzv. zmenu k horšiemu) v odvolacom konaní. Odvolací súd nemôže zmeniť rozhodnutie v
neprospech strany sporu, ktorá podala odvolanie a v prospech strany sporu, ktorá odvolanie nepodala.
Výnimky z tohto sú taxatívne upravené prípady, kde odvolací súd nie je viazaný odvolacím návrhom, t.
j. rozsahom, v ktorom sa odvolateľ domáha preskúmania rozhodnutia (por. § 379 CSP).

23. Ako už bolo vyššie v súvislosti s dovolacou námietkou žalobkyne ohľadne prekážky skôr právoplatne
rozhodnutej veci v 12. bode tohto uznesenia uvedené, v danom prípade Krajský súd v Prešove
rozsudkom z 25. februára 2016 č. k. 17 Co 217/2015 - 588 rozhodoval o odvolaní žalobkyne, ale aj
žalovaného, voči tej časti rozsudku súdu prvej inštancie z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539, ktorý

bol vydaný v ich neprospech, t. j. rozhodoval o odvolaní žalobkyne voči zamietnutiu ňou uplatňovaného
nároku na úrok z omeškania nad výšku 9 % ročne od 31. marca 2010 do zaplatenia, a zároveň
rozhodoval o odvolaní žalovaného o. i. aj voči uloženej mu povinnosti zaplatiť žalobkyni príslušenstvo
istín - 9 % ročného úroku z omeškania zo sumy 149,21 eur od 31. marca 2010 a zo sumy 1.757,73
eur od 31. marca 2010 do zaplatenia, tak ako to vyplýva aj z odvolania žalobkyne (č. l. 551 spisu) a

odvolania žalovaného (č. l. 555 spisu). Z uvedeného je zrejmé, že podanými odvolaniami žalobkyne i
žalovaného sa predmetom odvolacieho prieskumu stal okrem iného celý žalobkyňou uplatňovaný nárok
na úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne z priznaných istín od 31. marca 2000 (v čiastočne zrušenom
rozsudku súdu prvej inštancie chybne uvedené 31. marca 2010) do zaplatenia, a preto Krajský súd v
Prešove mohol na odvolanie žalobkyne i žalovaného svojím zrušujúcim výrokom rozhodnúť o všetkých

výrokoch rozsudku súdu prvej inštancie z 25. marca 2015 č. k. 5 C 361/2000 - 539 týkajúcich sa úrokov
z omeškania (príslušenstva istín) a v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Najvyšší súd preto uzatvára, pokiaľ v ďalšom konaní súd prvej inštancie rozsudkom zo
17. januára 2019 č. k. 5 C 361/2000 - 658 v spojení s opravným uznesením z 2. apríla 2019 č. k. 5 C
361/2000 - 678 a v spojení s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z 22. októbra 2019

sp. zn. 17 Co 86/2019 rozhodoval o celom žalobkyňou uplatnenom nároku na zaplatenie 17,6 % ročného
úroku z omeškania od 31. marca 2000 do zaplatenia z uplatňovaných súm priznaných v priebehu
konania, týmto postupom nedošlo k porušeniu zásady rovnosti sporových strán a ani k porušeniu zásady
zákazu reformaciu in peius.

24. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom jej znemožnil uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP).

25. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako

dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

26. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol v súlade s ustanovením §
453 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a zásadou úspechu žalovaného v dovolacom konaní, ktorému
priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobkyni v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 CSP).

O výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.