Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, April 20, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5CoCsp/14/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117216764
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8117216764.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: E. T., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX
XX X. XX, zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník,
proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., Mlynské Nivy 1, 829
90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpenému spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária,

s.r.o., Nám. Sv. Egídia 93, 058 01, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.080,70 Eur a o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 13Csp/158/2017 - 226 zo dňa 12.10.2021, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo
výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o
poskytnutí pôžičky číslo 410893 z 2.2.2011, v časti VII. vyhlásenie klienta: „Súhlasím, aby spoločnosť v
zmysle zákona číslo 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov ďalej len
zákon, poskytla moje osobné údaje a údaje uvedené v tejto zmluve, ďalej len údaje a informácie, aj svojej
ovládanej osobe Všeobecnej úverovej banke, a.s. (VÚB, a.s.) a jej dcérskym spoločnostiam, spoločnosti

Intesa Sanpaolo, Taliansko za účelom interného výkazníctva, zvýšenia kvality mne poskytovaných
služieb a ponuky služieb a produktov týchto spoločností patriacich do skupiny s úzkymi väzbami k VÚB,
a.s. a to v rozsahu údajov uvedených v tejto Zmluve na dobu 10 rokov od podpisu žiadosti, pričom
som oprávnený odvolať svoj súhlas najskôr po jednom roku od udelenia súhlasu pre prípad, že Zmluva
nevznikne, a to písomným oznámením doručeným na adresu Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné
námestie 12, 060 01 Kežmarok. Potvrdzujem dobrovoľnosť tohto súhlasu.

Súhlasím, aby Spoločnosť poskytovala moje osobné údaje v rozsahu identifikačných údajov uvedených
v tejto Zmluve, údajov týkajúcich sa mojich záväzkových vzťahov medzi mnou a Spoločnosťou a údajov
o plnení mojich záväzkov vyplývajúcich z týchto vzťahov a za účelom uvedených v Informácií podľa §
10 Zákona (ďalej len "Informácia") prevádzkovateľovi Non Banking Credit Bureau, záujmové združenie
právnických osôb, v skratke NBCB, Identifikačné číslo 420 534 04, so sídlom Cintorínska 21, 811
08 Bratislava zapísané v registri záujmových združení právnických osôb vedenom Krajským úradom

v Bratislave. Svoj súhlas udeľujem na dobu 5 rokov v prípade neakceptácie návrhu Zmluvy jednou
zo zmluvných strán. V prípade vzniku zmluvného vzťahu svoj súhlas udeľujem na dobu 10 rokov po
uhradení všetkých mojich záväzkov voči Spoločnosti v súlade s platnou právnou legislatívou. Tento
súhlas je možné odvolať len za podmienky, že v lehote stanovenej týmto súhlasom sa hodnoverne
preukáže ich nezákonné spracúvanie a tým porušovanie mojich práv a právom chránených záujmov ako
dôsledku takéhoto spracúvania,“, j e n e p r i j a t e ľ n á .

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t o l .
Vyslovil, že náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa ust. § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2,
3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 53a ods. 1, § 100 ods. 1, § 107 ods. 2, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka,

podľa § 3 ods. 3, 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z.z., a výrok o trovách konania podľa ust. § 255 ods.
1, 2, § 262 ods. 1, § 298 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“).

3. Súd prvej inštancie si z vykonaných dôkazov osvojil podstatný skutkový stav tak, ako ho v rozhodných
nesporných okolnostiach vo svojich podaniach opísali strany sporu, v ktorých nimi prednesené skutkové

tvrdenia nikto nespochybnil, ani súd prvej inštancie nemal žiadny dôvod pochybovať o pravosti a sporný
tak nebol. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa domáhal určenia, že ním označená zmluvná
podmienka v Zmluve o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX z 2.2.2011, v časti VII. Vyhlásenie klienta, ktorá
je podľa jeho nespochybnených tvrdení spotrebiteľskou zmluvou, ktorú ako neprijateľnú už vyhodnotila
Slovenská obchodná inšpekcia vo svojom rozhodnutí, na ktoré žalobca poukázal, ako aj Komisia na
posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík predávajúcich pri

Ministerstve spravodlivosti SR v podnete právnickým osobám zameraným na kolektívnu ochranu práv
spotrebiteľov (na zváženie podaní na príslušné orgány, za účelom prijatia prípadných opatrení), je v
zmysle ust. § 53 OZ neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

4. Z ust. § 53 ods. 1 OZ pritom vyplýva, že za neprijateľné podmienky (ktoré sú v zmysle § 53 ods.

5 OZ neplatné), sú považované ustanovenia obsiahnuté v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, s výnimkou
tých prípadov (v ktorých to neplatí, resp. sa na to neprihliada), ak sa týkajú hlavného predmetu plnenia
a primeranosti ceny (a sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne), alebo ak boli individuálne dojednané.
Tieto kritériá neprijateľnosti zmluvných ustanovení pritom v danom prípade žalobcom napadnutej

(označenej) zmluvnej podmienky uvedenej v zmluve o poskytnutí pôžičky pritom podľa súdnej praxe
naplnené boli, a toto ustanovenie tak neprijateľnou (a tým aj neplatnou) podmienkou je.

5. V prvom rade súd prvej inštancie poukázal na to, že nevidí dôvod a možnosť na odklon
od právoplatných rozhodnutí o neprijateľnosti rovnakých, resp. obdobných zmluvných podmienok

s rovnakým významom, ktoré boli v obvode tunajšieho odvolacieho súdu (okrem viacerých
neprávoplatných rozsudkov zvrátených urovnaním a späťvzatím žaloby až v odvolacom konaní, napr. vo
veciachOkresnéhosúduPrešovsp.zn.8Csp/173/2018;sp.zn.14Csp/96/2017,sp.zn.19Csp/127/2020,
sp. zn. 20Csp/139/2020 a sp. zn. 29Csp/82/2018) už medzičasom vydané, napr. vo veci na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 8Csp/186/2019, ale aj sp. zn. 11Csp/70/2020 (v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/23/2020), alebo vo veci na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 11Csp/74/2020.

6. Zároveň súd prvej inštancie okrem dôvodov uvedených vo vyššie označených rozsudkoch mal za
to, že napadnuté ustanovenie o tak širokom súhlase spotrebiteľa so spracovaní jeho osobných údajov,

a na tak dlhý čas 10 rokov a s tak neprimeraným a prakticky absolútnym obmedzením možností
spotrebiteľa tento súhlas so spracovaním jeho osobných údajov odvolať ako je to uvedené v napadnutej
zmluvnej podmienke „len ak hodnoverne preukáže ich nezákonné spracúvanie“ (podľa ktorého by pritom
na jeho odvolanie navyše nemalo stačiť dokonca aspoň už ich samotné nezákonné spracúvanie, ale
spotrebiteľ by tak mohol podľa jej znenia urobiť až vtedy, keď by to „hodnoverne“ preukázal), ktorý je

udeľovaný dokonca nie len zmluvnej strane (a jej ovládajúcej osobe), ale aj ďalším osobám, a to nie
len za účelom nevyhnutného rozsahu zachovania zmluvnej dokumentácie, ale navyše aj za účelom
ponuky služieb a produktov týchto spoločností (marketingu), a to všetko bez akejkoľvek zjavnej výhody
(protiplnenia) poskytnutej spotrebiteľovi, ktoré (ustanovenie) je ako neoddeliteľná zmluvná podmienka
súčasťou predtlačeného zmluvného formulára, a teda nebolo individuálne dojednané a jeho pôsobenie

spotrebiteľ zo zmluvy nemohol vylúčiť, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ tak predstavuje neprijateľnú
podmienku. Zároveň súd prvej inštancie, pokiaľ ide o námietku žalovaného o potrebe archivácie
zmluvných dokumentov poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1CoCsp/23/2020, z
ktorého citoval.

7. Pochybnosti však mal súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou žalovaného o absencii naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení a pochybnosťami o význame konania o zmluvnej podmienke
týkajúcej sa ochrany osobných údajov i v súvislosti s konkurujúcimi právomocami Úradu na ochranuosobných údajov, a význame a prípustnosti osobitnej žaloby v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore. Súd prvej inštancie už viackrát vyslovil a formuloval
v niektorých svojich skorších rozhodnutiach (napr. sp.zn. 13C/372/2015, 13C/1/2016, a ďalších), v

ktorých vychádzal z neprípustnosti individuálnej spotrebiteľskej žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky vzhľadom na to, že žalobcovia neobjasnili a nepreukázali naliehavý právny záujem na
žiadanom určení. Všetky rozsudky, v ktorých konajúci súd ohľadom neprípustnosti a zbytočnosti
osobitných žalôb, o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky vychádzal boli zrušené, bez vysvetlenia
individuálneho významu týchto žalôb, a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s poukazom na

§ 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z.z., a ust. § 298 CSP, a právny názor, že spotrebiteľ sa vždy môže
domáhať určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Preto súd prvej inštancie napokon vzhľadom na
takúto rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v záujme nepredlžovania súdneho sporu formálne vyslovil
zistenú neprijateľnosť zmluvnej podmienky, ktorej určenia sa žalobca domáhal. Hoci žalobca v konaní
nijakonevysvetlil,netvrdil,aninepreukázal,žebybolakokoľveknútenýdomáhaťsavtomtosporesúdnej
ochrany, a uplatňovať určenie jej neprijateľnosti vo výroku rozsudku v tomto súdnom konaní.

8. Čo sa týka bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie konštatoval, že podľa nespochybniteľných
tvrdení žalobcu predmetom Zmluvy o poskytnutí pôžičky č. XXXXXX zo dňa 2.2.2011 bolo poskytnutie
pôžičky vo výške 1.850,- Eur, žalobca bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi jeho
platbami 2.930,70 Eur a výškou úveru 1.850,- Eur, teda 1.080,70 Eur, pričom podľa nespochybnených

tvrdení žalovaného poslednú splátku žalobca uhradil dňa 16.5.2014.

9. V danom prípade zo žaloby vyplýva, že žalobca svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
odvodzuje z poukazu na nedostatok náležitostí písomnej zmluvy o úvere a svoje platby. Žalovaný k
tvrdeniam žalobcu o nedostatku náležitostí zmluvy uviedol vlastné skutkové tvrdenia a vysvetlenia o

ich splnení, avšak voči tomuto nároku vzniesol aj námietku premlčania. Okrem uplynutia subjektívnej
premlčacej doby pritom vzniesol aj námietku uplynutia objektívnej premlčacej doby odôvodnenú tým,
že žalobca podal na súd žalobu dňa 27.5.2017 a posledná splátka spotrebiteľského úveru zo zmluvy
o pôžičke bola uhradená dňa 16.5.2014, teda právo na údajne vydanie bezdôvodného obohatenia sa
premlčalo v dôsledku márneho uplynutia objektívnej trojročnej premlčacej doby, čo žalobca (riadne a

včas) nijako nerozporoval, a preto sa súd prvej inštancie musel vysporiadať najprv s touto námietkou.
Objektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 2 OZ totiž určuje najneskoršiu dobu, za ktorú sa právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia (najneskôr) premlčí, a preto subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby. Z ustálenej súdnej praxe (porovnaj R 29/1983) pritom
vyplýva, že ak dlžník vznesenie námietku premlčania, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať a

žalobuvtakomtoprípadezamietnebeztohoabyskúmal,čiuplatňovanéprávoveriteľaexistujealebonie.
Vychádza sa pritom z princípu procesnej ekonómie - úspornosti, že ak je uplatnené právo - pohľadávka
skutočne premlčaná, bola by žaloba aj tak zamietnutá.

10. Podľa § 107 ods. 2 OZ, upravujúceho objektívnu premlčaciu dobu, sa pritom právo na vydania

bezdôvodného obohatenia premlčuje za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za
desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Pre posúdenie tejto námietky tak bolo rozhodujúce posúdenie
(ne)úmyselnej povahy tvrdeného bezdôvodného obohatenia. Žalobca pritom v tejto súvislosti v žalobe
iba všeobecne poukázal na (profesionálne) postavenie žalovaného ako dodávateľa s tým, že „súdy
opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie

vedúce k ich bezdôvodnému obohateniu na úkor spotrebiteľov“, žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré
by mali svedčiť o úmysle žalovaného bezdôvodne sa na jeho úkor obohatiť (nejakým konkrétnym
spôsobom) však nijako netvrdil (a teda ani nepreukázal), a ani súd, v medziach stranami vymedzeného
predmetu konania a nimi prednesených skutkových tvrdení a predložených príloh, nezistil. Súd preto
pri posúdení uplatnenej námietky premlčania vychádzal zo všeobecnej trojročnej objektívnej premlčacej

doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá plynie odo dňa, keď k nemu malo dôjsť, a keďže
žalobca plnenie, z ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, poskytol žalovanému
naposledy 16.5.2014 (keď podľa nespochybnených tvrdení žalovaného uhradil poslednú splátku),
žaloba bola podaná na súde až 27.6.2017 (teda viac ako 3 potom) a žalovaný sa premlčania dovolal, súd
prvej inštancie z tohto dôvodu, bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva (keďže podľa § 100 ods.

1 OZ premlčané právo veriteľovi priznať nemožno), musel žalobu o vydanie bezdôvodné obohatenia pre
uplynutie objektívnej premlčacej doby zamietnuť.11. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebola tvrdená ani zistená taká okolnosť, ktorej neuvedenie
mohlo podstatne spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a ktorá o úmysle
žalovaného sa na jeho úkor (bezdôvodne) obohatiť, najmä ak bol výklad niektorých ustanovení aj

v súdnej praxi často rozdielny. Jednoducho uvedené skutočnosti nesvedčia o tom, že by žalovaný
úmyselne chcel prijímať plnenia od žalobcu bez právneho dôvodu, resp. vedel o žalobcom teraz tvrdenej
(eventuálnej) neoprávnenosti ich prijatia (že na nich nemá právo), a pre prípad, že sa tak stane, bol s
tým uzrozumený.

12. Pokiaľ ide o poukaz na profesionálne postavenie žalovaného (známy súdu z obdobných konaní) a s
tým súvisiace úvahy o povinnosti žalovaného poznať a absolútne vždy dodržiavať a správne aplikovať
(úplne) všetky zákonné ustanovenia (na ktorých správny výklad majú často rozdielny názor aj samotné
súdy), z ktorých by mal údajne vyplývať nepriamy úmysel žalovaného (pri ich eventuálnom nedodržaní)
bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa, súd poukazuje na to, že takéto úvahy sú postavené na len
predpokladoch, čo daný subjekt (vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery) vedieť mohol a mal, na

ktorých je však založená iba nedbanlivosť (viď § 16 písm. b) Trestného zákona), a nie úmysel, pri ktorom
musí tvrdené a preukázané (nie len predpokladaná možnosť), že subjekt následok (v danom prípade
bezdôvodné obohatenie, teda získanie plnenia bez právneho dôvodu) chcel dosiahnuť (priamy úmysel),
resp. vedel, že svojim konaním takýto následok (bezdôvodné obohatenie) môže spôsobiť (teda nestačí
že o tom vedieť mohol a mal), a pre prípad že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený (nepriamy úmysel). V

tejto súvislosti súd prvej inštancie napokon poukázal aj na už ustálenú rozhodovaciu prax NS SR (čl. 2
ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP) vo veci sp. zn. 1Cdo 238/2017 zo dňa 18.10.2018 (na ktorú poukázal už aj
v ďalších rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/227/2019 a 4Cdo/219/2019).

13. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že vo vzťahu k odvracaniu námietok premlčania je mu známa

aj aktuálna argumentácia niektorých účastníkov jednoduchým poukazom na rozsudok SD EÚ z 22.
apríla 2021 C-485/19 Profi Credit Slovakia, ECLI:EU:C2021:313, podľa ktorého: „Zásada efektivity sa
má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú
spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe
nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo
dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“ Súd prvej inštancie poukázal na to, že nárok na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniauplatnenývtomtokonanínebolodvodzovanýzosúmzaplatenýchnazáklade

nekalýchpodmienokvzmyslesmerniceRady93/13/EHSaaninazákladepodmienok,ktorésúvrozpore
s požiadavkami Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES tak, aby išlo o okolnosť, ktorej
neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V tejto súvislosti
poukázal na bod 73. rozsudku SD EÚ C-42/15, ale (len) poukazom na porušenie iných povinností
ustanovených všeobecne záväznými právnymi predpismi SR, resp. poukazom na absenciu niektorých

osobitných náležitostí zakotvených v našej vnútroštátnej právnej úprave . Na tieto osobitné náležitosti a
na nároky z nich vyplývajúce sa tak vzťahuje výlučne naša vnútroštátna právna úprava, vrátane právnej
úpravy ich premlčania a jeho výkladu najvyššími súdnymi autoritami Slovenskej republiky, ktoré týmito
smernicami a ich cieľmi vylúčené nie sú. V tejto súvislosti poukázal súd prvej inštancie aj na odôvodnenie
v bode 52 vyššie uvedeného rozsudku. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nejde o

nárok odvodzovaný z výkonu práv priznaných osobitne Smernicami 93/13 a 2008/4. Nejde o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených na základe nekalých podmienok v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS,
alenazákladepodmienok,ktorésúvrozporespožiadavkamiacieľmiSmerniceEurópskehoparlamentu
a Rady 2008/48/ES, a teda toto rozhodnutie tak na posudzovaný prípad nijako nedopadá.

14. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že žalobca bol v konaní úspešný v časti
o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky a žalovaný v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia,
pomer ich úspechu je z pohľadu výšky s týmito nárokmi súvisiacich trov konania približne rovnaký, a
preto podľa § 255 ods. 2 CSP žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

15. Proti tomuto rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa, a to proti druhému a tretiemu výroku.
Namietala nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.
Začatie plynutia trojročnej premlčacej doby, súd prvej inštancie ustálil od poslednej splátky úveru,
t.j. od 16.05.2014, kedy zaplatila žalobkyňa poslednú splátku. Aj terajším rozsudkom konajúci súdnadväzuje na svoju aplikačnú prax pri posudzovaní premlčania. Aká je prax preukazujú rozhodnutia
odvolacieho súdu, napríklad Krajského súdu Prešov sp.zn. 3Co/20/2020 zo dňa 25.08.2020, sp.zn.
7Co/112/2019 zo dňa 27.02.2019, sp.zn. 7Co/18/2021 zo dňa 13.12.2021, sp.zn. 8Co/10/2020 zo

dňa 30.11.2020, sp.zn. 20Co/3/2020 zo dňa 22.07.2020, sp.zn. 23Co/11/2020 zo dňa 25.03.2021,
sp.zn. 23CoCsp/14/2020 zo dňa 25.02.2021 a ďalšie. Výrok rozsudku SD EÚ výslovne judikuje, že
únijné právo bráni takému výkladu slovenského práva, podľa ktorého trojročná premlčacia doba na
premlčanie bezdôvodného obohatenia získaného dodávateľom na úkor spotrebiteľa začína plynúť
odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Tak je neprijateľné, aby súd prvej inštancie tento

rozsudok odignoroval a napriek jeho jednoznačnému zneniu vyslovil vo štvrtej vete odôvodnenia bodu
26 rozsudku presne opačný záver, ktorý odvolateľka citovala. K aplikácii výkladu rozsudku SD EÚ
poukázala žalobkyňa na rozsudok Krajského súdu Prešov sp.zn. 5CoCsp/5/2021, 7CoCsp/9/2021,
7Co/18/2021, a ďalšie. Zároveň žalobkyňa poukázal aj na jednu z prvých lastovičiek z Krajského súdu
Košice uznesenie sp.zn. 2CoCsp/59/2021 zo dňa 21.12.2021. Osobitne dala do pozornosti aktuálne
zásadné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie sp.zn. 5Cdo/29/2021 zo dňa 28.09.2021 a

celé jeho odôvodnenie. Preto žalobkyňa navrhla rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

16. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach v
konaní na súde prvej inštancie. Považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Podľa

názoru žalovaného je odvolanie žalobcu nedôvodné. Žalobca vo svojom odvolaní okrem sp.zn. rôznych
rozhodnutí Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove a citácie rozsudku SD EÚ vo veci
C-485/19 nevymedzil žiadne dôvody na základe ktorých považuje právne posúdenie konajúceho súdu
za nesprávne. Podané odvolanie je teda súhrnom spisových značiek rôznych konaní, a podľa názoru
žalovaného neobsahuje náležitosti odvolania v zmysle § 363 CSP. Súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k správnemu záveru, že údajný nárok žalobcu je premlčaný v trojročnej objektívnej
premlčacejdobe.Žalobcauhradilposlednúsplátkuúverudňa16.05.2014,ažalobabolapodanánasúde
dňa 27.06.2017, teda viac ako 3 roky po tom, teda po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Súd prvej
inštancie vec rovnako správne právne posúdil. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o profesionálnom postavení
žalovaného, ktoré podľa žalobcu automaticky zakladá úmyselné konanie veriteľa, žalovaný poukázal na

ustálenú prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä na rozhodnutie zo dňa 18.10.2018 sp.zn.
1Cdo/238/2017, z ktorého citoval. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.

17. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

18. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania, v zmysle
zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ust. § 385 CSP a contrario a zistil, že odvolanie žalobkyne v napadnutej časti je dôvodné.

19. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

20. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že medzníkom pre posúdenie premlčania bezdôvodného
obohatenia v spotrebiteľských veciach získaného dodávateľom na úkor spotrebiteľa je rozsudok
Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 Profi Credit Slovakia zo dňa 22.04.2021. Zároveň tvrdila, že

odvolaním napadnutý výrok rozsudku, ktorý bol vydaný dňa 12.10.2021 je s týmto rozsudkom v priamom
rozpore. Názor súdu prvej inštancie k nemožnosti aplikácie 10 ročnej premlčacej doby v súdenej veci je
podľa názoru žalobkyne mylný. S týmto názorom odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí. Odvolací súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/268/2021 zo dňa 28.02.2022 z ktorého
jednoznačne vyplýva, že otázky ktoré sú predmetom odvolania sú vyriešené judikatúrou a to rozsudkom

SDEU C-475/19 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021.

21. Odvolací súd súhlasí s názorom vysloveným v tomto rozhodnutí, že podľa č.l. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná avyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a
Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,

ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa č.l. 120 ods. 2.

22. Zároveň, že podľa rozsudku Súdneho dvora EU C-485/19 zo dňa 22.04.2021 zásada efektivity sa
má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú
spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe

nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o
zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo
dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

23. Zároveň, že článok 10 ods. 2 a článok 22 ods. 1 smernice 2008/48, ako boli vyložené rozsudkom
z 9. novembra 2016, Home Credit Slovakia (C-42/15, EU:C:2016:842), sa majú uplatniť na zmluvu o
úvere,ktorábolauzatvorenápredvyhlásenímuvedenéhorozsudkuapredzmenouvnútroštátnejprávnej
úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol v ňom prijatý.

24. Skutočne podľa článku 3 ods. 1 CSP každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento
zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktorá majú prednosť pred zákonom,
judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom
na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

25. Aj v danom prípade predmetom konania je spotrebiteľský nárok, ktorý je harmonizovaný právom
Európskej únie. Rozsudky Súdneho dvora EU majú prednosť pred vnútroštátnymi prameňmi práva a
v rozsahu v ktorom vnútroštátne právo im odporuje ma súd povinnosť zdržať sa aplikácie konfliktného
vnútroštátneho práva.

26. Najvyšší súd SR jednoznačne v rozsudku sp. zn. 7Cdo/268/2021 v bode 18 konštatoval, že podľa
rozsudku EU C-485/19 zásada efektivity bráni vnútroštátnej úprave objektívnej trojročnej premlčacej
lehote je nevyhnutné na tento typ nárokov subsidiárne uplatňovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu lehotu
na vydanie bezdôvodného obohatenia (a to bez skúmania zavinenia).

27. V súlade s názormi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/29/2021 a
7Cdo/268/2021 je potrebné individualizovať kedy žalobkyňa nadobudla vedomosť o tom, že došlo k
vzniku bezdôvodného obohatenia a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie
konštatoval, že podľa nespochybniteľných tvrdení žalobkyne predmetom zmluvy o poskytnutí pôžičky č.

410893 zo dňa 2.2.2011 bolo poskytnutie pôžičky vo výške 1.850,- Eur, žalobca bezdôvodné obohatenie
žalujevovýškerozdielumedzijehoplatbami2.930,70Euravýškouúveru1.850,-Eur,teda1.080,70Eur,
pričompodľanespochybnenýchtvrdenížalovanéhoposlednúsplátkužalobkyňauhradiladňa16.5.2014.

28. Súd prvej inštancie pri posúdení uplatnenej námietky premlčania vychádzal zo všeobecnej trojročnej

objektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá plynie odo dňa, keď k nemu
malo dôjsť a keďže žalobkyňa plnenie z ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia poskytla
žalovanému naposledy dňa 16.05.2014, keď podľa nespochybniteľných tvrdení žalovaného uhradila
poslednú splátku a žaloba bola podaná na súde až 27.06.2017, teda viac ako po 3 rokoch, žalovaný sa
premlčania dovolal bez potreby ďalšieho vecného posúdenia práva podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie objektívnej premlčacej doby
zamietol. Záver súdu prvej inštancie o premlčaní nároku v trojročnej premlčacej dobe nepovažuje
odvolací súd tak ako to uviedol už vyššie za správny, pričom odvolacie námietky žalobkyne v tejto časti
považuje za dôvodné, tak ako to už tiež popísal vyššie. Vzhľadom na to, odvolací súd v zmysle ust. § 389
ods. 1 písm. b/ CSP zrušil rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti a v súvisiacom výroku o trovách konania, a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie postupom podľa ust. § 391 CSP.29. Úlohou súdu prvej inštancie bude zmluva vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím súdom.
Súd prvej inštancie znova posúdi či na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a
opätovne posúdi žalobkyňou uplatnený nárok vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej

doby aplikujúc najnovšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR tak ako na ňu poukázal odvolací súd v tomto
uznesení. Následne vo veci znova rozhodne a svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v ust. §
220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodní.

30. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania v zmysle ust.

§ 396 ods. 3 CSP.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).