Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7511213425
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7511213425.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu K. O., nar. XX.X.XXXX, bytom v
Košiciach, Moyzesova 48, zastúpeného JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach,
Nerudova 6, proti žalovanému K. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom X. H., F. XX, zastúpeného Advokátska
kancelária MARIÁN VOJČÍK s.r.o., so sídlom v Košiciach, Jazmínova 1, IČO: 52 280 799, o zaplatenie
19.916,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie zo
dňa 4. novembra 2020 č.k. 16C/12/2012 - 391 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zo dňa 4. novembra
2020 č.k. 16C/12/2012 - 391 zamietol žalobu (výrok I/) a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II/).

2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu

sumu 19.916,35 eur s 0,5 % mesačným úrokom z omeškania od 9.9.2010 do zaplatenia s tvrdením,
že v zastúpení G.. A.. E. O. poskytol žalovanému dňa 8.9.2009 pôžičku v sume 19.916,35 eur,
ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v lehote do jedného roka odo dňa podpísania zmluvy, žalovaný
prevzatie požičanej sumy potvrdil podpisom na listine obsahujúcej dojednania zmluvných strán o
pôžičke, avšak žalovaný si nesplnil svoju povinnosť po uplynutí dohodnutej doby požičanú sumu vrátiť,
a to potom, ako jeho predchádzajúci rozsudok zo dňa 13.9.2018, ktorým súd žalobe vyhovel, zrušil
Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 31.7.2019 rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie,

vytýkajúc nesprávny postup súdu, ak žalobe vyhovel bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal námietkami
a argumentáciou prednesenou žalovaným na pojednávaní dňa 15.6.2018, najmä tvrdenie žalovaného,
že zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009, ako aj plnomocenstvo udelené G.. E. O., J.. je neplatné, že k
odovzdaniu peňazí nedošlo, že nebolo poskytnuté plnenie v zmysle tejto pôžičky, ako i že k prevzatiu
finančných prostriedkov žalovaným tak, ako je uvedené v zmluve o pôžičke, nedošlo a že predložená
zmluva o pôžičke predstavuje zastieraný právny úkon, ktorému nemôže byť poskytnutá právna ochrana.

3. V odôvodnení súd poukázal na tvrdenia žalobcu v priebehu sporu i obranu žalovaného, ktorý poprel
reálne plnenie pôžičky zo strany žalobcu, vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku žalobcu, a
najmä na tvrdil, že (a) zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009 je zastieraný právny úkon, aby sa vytvoril pre
žalobcu titul na vyplatenie podielu jeho matky zo spoločnosti Dgroup s.r.o., ktorú mal žalovaný s matkoužalobcu, že (b) žalovaný nemal záujem reálne si požičať akúkoľvek sumu od žalobcu, a (c) ak žalobca
zaslal na účet žalovaného dňa 27.10.2003 - 5.000 USD, dňa 18.10.2004 - 20.000 USD, dňa 1.3.2005
- 10.000 USD, dňa 8.4.2005 - 10.000 USD, dňa 11.7.2005 - 5.000 USD a dňa 16.1.2006 - 3.300,-

USD, išlo o peňažné prostriedky žalobcu zarobené v USA, ktoré žalobca investoval do nehnuteľností
v SR tak, že ich posielal svojej matke za účelom kúpy nehnuteľností, resp. ich rekonštrukcií, žalovaný
túto sumu 30.000 USD na svoju vkladnú knižku prevzal pre matku žalobcu, ktorá mala v tom čase
niekoľko exekučných konaní, a takmer okamžite odovzdal matke žalobcu, a ktorý označil (d) za ničím
nepodložené tvrdenie žalobcu, že kurz bol vypočítaný podľa kurzu komerčných bánk v roku 2006 v čase

uzavretia zmluvy, lebo v roku 2006 sa nemohol použiť prepočítací kurz USD/EUR, pretože v tom čase
sa na Slovensku platilo slovenskými korunami, ak by sa prepočítavala suma 30.000 USD na slovenské
koruny a následne na euro, suma 30.000 USD by zodpovedala 30.993,83 EUR, pričom dňa 3.4.2006,
v deň prevodu sumy bol kurz SK/USD 31.124 Sk/1USD, teda suma 30.000 USD by predstavovala
933.720,-Sk, a dňa 8.9.2009, v deň uzavretia fingovanej zmluvy o pôžičke, by suma 933.720 Sk
zodpovedala 30.993,83 EUR, je teda evidentný rozdiel medzi sumou 30.993,83 eur a sumou 19.916,35

eur,atedaprevodsumy30.000USDnaúčetžalovanéhonijakonesúvisísfingovanouzmluvouopôžičke
zo dňa 8.9.2009, pričom kurzy Forex sa používajú vo sfére obrovských investícii do kupovania meny v
obrovských objemoch a tieto kurzy sú iné ako sú výmenné kurzy bežných spotrebiteľov a okrem toho,
pri prepočte 30.000 USD kurzom 0,685 je suma v EUR vo výške 20.550 eur, a teda evidentne iná suma,
ako si žalobca nárokuje, (e) namietal platnosť splnomocnenia zo dňa 28.8.2009.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania výpoveďami sporových strán, ako aj
listinnými dôkazmi zistil, že:

4.1. dňa 28.8.2009 žalobca splnomocnil G.. A.. E. O., J.. na zastupovanie vo veciach: a/ majetkových,

záväzkových a na všetky právne úkony, na ktoré je predloženie plnej moci potrebné b/ preberanie listín,
písomných zásielok, vrátane doporučených zásielok do vlastných rúk a k zastupovaniu jeho osoby
pred všetkými štátnymi a súdnymi orgánmi v SR; splnomocnenie sa vzťahuje voči všetkým fyzickým a
právnickým osobám, štátnym orgánom a inštitúciám a je časovo neobmedzené (z plnomocenstva zo
dňa 28.8.2009),

4.2. dňa 8.9.2009 bola medzi žalobcom ako veriteľom, zastúpeným splnomocnencom G.. A.. E. O., J..
a žalovaným ako dlžníkom písomne uzavretá zmluva o pôžičke, podľa čl. 2.1 ktorej veriteľ na základe
zmluvy o pôžičke poskytol dlžníkovi finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a dlžník sa zaviazal
poskytnutú pôžičku vrátiť v hotovosti v lehote do 1 roka odo dňa podpísania zmluvy, podľa čl.2.2

dlžník podpisom na zmluve potvrdil, že pred podpisom tejto zmluvy prevzal finančnú pôžičku vo výške
19.916,35 eur a v ktorej čl.4.2 zmluvy zmluvné strany prehlásili, že sa na tomto právnom úkone dohodli
slobodne, vážne a nie za nápadne nevýhodných podmienok, obsah zmluvy si prečítali a súhlas s jej
obsahom potvrdzujú svojimi vlastnoručnými podpismi,

4.3. žalobca poukázal sumu 30.000 USD na základe príkazu v Citibank World Headquarters, Park
Avenue, New York, na účet žalovaného vedeného v Tatra Banka, a.s. (z potvrdenia Citibank zo dňa
31.3.2006),

4.4. podľa výpisu z účtu žalovaného vedeného v Tatra banke, a.s. bola z príkazu žalobcu:

(a) dňa 27.10.2003 pripísaná úhrada zo zahraničia vo výške 5.000 USD, dňa 29.10.2003 vybratá suma
2.6864,75 USD a dňa 3.11.2003 suma 2.135,03 USD,
(b) dňa 18.10.2004 pripísaná suma 20.000 USD, dňa 21.10.2004 vybratá suma 3.000 USD, dňa
22.10.2004 suma 3.000 USD a dňa 25.10.2004 suma 14.000,-USD,
(c) dňa 1.3.2005 pripísaná suma 10.000 USD, dňa 4.3.2005 vybratá suma 3.500 USD a dňa 7.3.2004

suma 6.500 USD,
(d) dňa 8.4.2005 pripísaná suma 10.000 USD, dňa 9.4.2005 vybratá suma 6.300 USD a dňa 11.4.2005
suma 3.700 USD,
(e) dňa 11.7.2005 pripísaná suma 5.000 USD, ktorá bola dňa 12.7.2005 vybratá,
(f) dňa 16.1.2006 pripísaná suma 3.300 USD a zároveň vybratá suma 3.000 USD,

(g) dňa 1.2.2005 bola vybratá suma 302 USD,
(h) dňa 3.4.2006 bola pripísaná suma 30.000 USD a dňa 4.4.2006 vybratá suma 3.000 USD a dňa
5.4.2006 suma 27.000 USD,(g) dňa 18.12.2007 bola pripísaná suma 10.000 USD, ktorá bola dňa 19.12.2007 vybratá (z potvrdenia
banky zo dňa 9.10.2018),

4.5. podľa výdavkového pokladničného dokladu zo dňa 6.4.2006 matka žalobcu prevzala od žalovaného
sumu 30.000 USD.

4.6. žalovaný a neb. matka žalobcu boli spoločníkmi spoločnosti Dgroup, s.r.o., vklad oboch do
spoločnosti bol rovnaký (100.000 Sk), ktorá vznikla dňa 22.7.2002 a zanikla dňa 21.10.2010 ex offo

výmazom (z obchodného registra Okresného súdu Košice I, oddiel: Sro, vložka č. 13401/V), pričom
podľa súvahy spoločnosti Dgroup, s.r.o. za rok 2008 táto disponovala tovarom v hodnote 3.879.000 Sk,

4.7. žalobca vlastníkom bytov č. 13, 14 a 15, Podtatranského 2, Košice titulom zmluvy o vstavbe bytov
v dome V 2767/03 (z listu vlastníctva č. XXXXX, kat. územie Košice I zo dňa 13.3.2006), kolaudačnými
rozhodnutiami zo dňa 10.8.2007 č. MK-07/206478-03/ I /KRA bolo žalobcovi povolené užívanie časti

stavby „Vstavba obytného podkrovia, Podtatranského 2, Košice - bytu č. 15“ a zo dňa 1.3.2006, č. VaŽP
2006/01402-003/KRA bytu č. 14, byt č. 14 bol nájomnou zmluvou zo 6.1.2006 prenajatý spoločnosti
LEOPARDEE SLOVENSKO s.r.o.,

4.8. voči t.č. nebohej matke žalobcu boli vedené viaceré exekučné konania v prospech oprávneného

LIGRUS - stolárska a stavebná výroba, s.r.o. pre vymoženie sumy 182.937,- Sk s prísl. (37Er/2148/2007,
Okresný súd Košice I) a sumy 14.890,-Sk s prísl. (40 Er 3020/2007, Okresný súd Košice I) a v prospech
Sociálnej poisťovne (40Er 2684/2007, Okresný súd Košice I), ako aj konanie Ex 1164/2005 a daňová
exekúcia daňovým úradom Košice I,

4.9. podľa Spot Exchange Rates v roku 2009 bol kurz USD/EUR cca 1:0,7, v septembri 2009 cca 0,685.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 37 ods. 1, § 657 Občianskeho zákonníka, poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/238/2010, súd dospel k záveru, že k uzavretiu zmluvy
o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny úkon.

5.1. Uzavrel, že na podklade zmluvy zo dňa 8.9.2009 a ani na základe prípadnej inej zmluvy o
pôžičke nebolo preukázané reálne poskytnutie finančných prostriedkov 19.916,35 eur žalovanému, čo
je nevyhnutné pre uzavretie zmluvy o pôžičke ako tzv. reálneho kontraktu, a žalobca nepreukázal, že
došlo ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky a ani tvrdenie, že išlo o tzv. privatívnu nováciu

záväzku podľa § 516 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, lebo z obsahu zmluvy nevyplýva, že ide o
zmenu pôvodného záväzku a ani súvis zaslanej sumy 30.000 USD a sumy uvedenej v zmluve 19.916,35
eur. Vychádzajúc z úsudku, že v splnomocnení zo dňa 28.8.2009 neabsentuje rozsah splnomocnenia
a splnomocnenie je v súlade s § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dôvodil, že dňa 8.9.2009 došlo k
uzavretiu zmluvy medzi žalobcom, zastúpeným jeho otcom a žalovaným, predmetom ktorej malo byť

požičanie sumy 19.916,35 eur žalovanému, ktorá obsahuje vyhlásenie, že peňažné prostriedky prevzal
žalovaný pred podpisom zmluvy (čl.2.2), odovzdanie požičanej sumy žalobca dokladoval výpisom z účtu
o zaslaní sumy 30.000 USD žalovanému a nebolo sporné, že uvedená suma bola zaslaná žalovanému,
avšak suma 30.000 USD nezodpovedá žalovanej a v písomnej zmluve uvedenej sume 19.916,35 eur,
ale išlo o jednu z platieb, ktoré na účet žalovaného zasielal v priebehu rokov 2003 - 2007 žalobca, ktorý

nepreukázal prepočet zaslanej sumy 30.000 USD na sumu 19.916,35 eur žiadnym z ním uvádzaným
spôsobom, t.j. žalobca nepreukázal, že išlo o výmenný kurz komerčných bánk v roku 2006, ani o
konverzný kurz v septembri 2009 a ani o Forex kurz v septembri 2009, lebo pri žiadnom z výpočtov
nezodpovedá suma 30.000 USD sume 19.916,35 eur.

5.2. Majúc za preukázané, že neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených niekoľko
exekučných konaní, dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť, pritom v roku 2008,
predchádzajúcom jej smrti, mala spoločnosť Dgroup, s.r.o. ktorej bola spoločníkom, hodnotu skladových
zásob vo výške 3.879.000,- Sk, súd prvej inštancie uveril tvrdeniu žalovaného, že zmluva zo dňa
8.9.2009predstavovalazábezpekuprevyplatenieobchodnéhopodielužalobcoviponeb.matkežalobcu,

ktorá počas svojho života z dôvodu exekučných konaní vedených na majetok matky žalobcu nemala
vedený účet a peniaze posielané žalobcom z USA boli preto posielané na účet žalovaného a takmer
okamžite po pripísaní vybraté a odovzdané matke žalobcu, pričom dňa 3.4.2006 na účet žalovaného
zaslaná žalobcom suma 30.000 USD, bola odovzdaná matke žalobcu podľa potvrdenia zo dňa 6.4.2006,ktorého pravosť sa žalobca v spore namietal neúspešne, lebo na preukázanie uvedených tvrdení
nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiaden dôkaz.

5.3. V skutkových okolnostiach veci súd vyhodnotil zmluvu zo dňa 8.9.2009 za simulovaný právny úkon,
ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom nie je platný ani disimulovaný, zastieraný právny
úkon, pretože nebolo zistené uzavretie iného právneho úkonu so všetkými zákonnými náležitosťami (§
41a Občianskeho zákonníka).

5.4. Zo záveru, že nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola
žalovanému požičaná suma 30.000 USD, súd vyvodil, že poukázanie tejto sumy na účet žalovaného
mohlo byť bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaným
vznesenú námietku premlčania žalobou uplatneného nároku súd prvej inštancie posúdil podľa 100 ods.
1 veta prvá a tretia, § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

5.5. Zo zistenia, že suma 30.000 USD zaslaná žalovanému na účet dňa 3.4.2006, súd vyvodil, že
počnúc dňom nasledujúcim začala plynúť lehota pre uplatnenie práva žalobcom, ktorý vedel, komu túto
sumu posielal, a teda kto by sa týmto mal na jeho úkor bezdôvodne obohatiť a uzavrel, že lehota na
podanie žaloby uplynula dňa 4.4.2008 a keďže žaloba podaná dňa 13.9.2011, bola podaná po uplynutí
premlčacej lehoty, a preto premlčané právo v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno súdom

priznať. Dodal, že ak by aj mala byť suma 30.000 USD poskytnutá titulom zmluvy o pôžičke (čo v konaní
nebolo preukázané), aj v tomto prípade je nárok uplatnený po uplynutí všeobecnej trojročnej lehoty pre
uplatnenie práva na súde, ktorá - ak mala byť podľa žalobcu pôžička vrátená do jedného roka od jej
poskytnutia t.j. do 3.4.2007, začala plynúť dňa 4.4.2007 a uplynula dňa 4.4.2010.

6. Odkazom na bod 24 a 29 odôvodnenia rozsudku a záver, že zmluva o pôžičke zo dňa 8.9.2009
je simulovaný právny úkon, ktorý je neplatný, súd nepovažoval za potrebné vykonať v konaní dôkaz
navrhnutý žalovaným - vypočutie notára prejednávajúceho dedičstvo po nebohej matke žalobcu za
účelom ozrejmenia, na základe čoho notár v rámci prejednávania dedičstva skonštatoval nemajetnosť
nebohej matky žalobcu, keď mala obchodný podiel v spoločnosti Dgroup s.r.o., ktorý bol bonitný, s

odôvodnením, že vykonanie navrhovaného dôkazu považoval za nadbytočné a nehospodárne, lebo súd
mal na podklade iných dôkazov skutkový stav veci za dostatočne ustálený.

7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a nezistiac žiadne okolnosti odôvodňujúce
nepriznanie náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), priznal procesne

úspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške
náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.

b), d), f) a h) CSP, t.j. z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol
odvolaciemu súdu, aby rozsudok zmenil tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy 19.916,35 eur
s 0,5 % mesačným úrokom z omeškania od 9.9.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania, prípadne ak

dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky na zmenu rozhodnutia, vec vrátil súdu prvej inštancie
na nové konanie a rozhodnutie.

8.1. Žalobca namietol správnosť záveru súdu prvej inštancie, ak vychádzajúc z nespornej skutočnosti,
že dňa 8.9.2009 došlo k uzavretiu zmluvy medzi žalobcom, predmetom ktorej malo byť požičanie sumy

19.916,35 eur žalovanému, ktorá zmluva obsahuje vyhlásenie, že peňažné prostriedky prevzal žalovaný
pred podpisom zmluvy, uzavrel, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009
predstavuje zastretý simulovaný právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom a nie
je platný ani disimulovaný, zastieraný právny úkon, pretože nebolo zistené uzavretie iného právneho
úkonu so všetkými zákonnými náležitosťami (§ 41a Občianskeho zákonníka). Uzavrúc, že žalovanému

neboli poskytnuté iné finančné prostriedky než suma 30.000 USD, a to bankovým prevodom na účet
žalovaného dňa 3.4.2006, a ak išlo o bezdôvodne zaslanú platbu, počnúc dňom nasledujúcim, začala
plynúť lehota pre premlčanie práva, lehota na podanie žaloby uplynula dňa 4.4.2008 a keďže žaloba
podaná dňa 13.9.2011, je zrejmé, že bola podaná po uplynutí premlčacej lehoty.8.2. Zdôraznil, že dňa 3.4.2006 boli žalobcom na účet žalovaného nesporne poukázané finančné
prostriedky vo výške 30.000 USD a nesporné bolo, že dňa 8.9.2009 bola písomne uzavretá zmluva o

pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom, zastúpeným splnomocnencom G.. A.. E. O., J.. a žalovaným ako
dlžníkom, podľa čl. 2.1 ktorej veriteľ na základe zmluvy o pôžičke poskytol dlžníkovi finančnú pôžičku vo
výške 19.916,35 eur a dlžník sa zaviazal poskytnutú pôžičku vrátiť v hotovosti v lehote do 1 roka odo dňa
podpísania zmluvy, v čl.2.2 dlžník podpisom na zmluve potvrdil, že pred podpisom tejto zmluvy prevzal
finančnú pôžičku vo výške 19.916,35 eur a v čl.4.2 zmluvy zmluvné strany prehlásili, že sa na tomto

právnom úkone dohodli slobodne, vážne a nie za nápadne nevýhodných podmienok, obsah zmluvy
si prečítali a súhlas s jej obsahom potvrdzujú svojimi vlastnoručnými podpismi. Tvrdil, že ak žalovaný
prevzatie peňazí poprel, pre právny záver, či bola medzi sporovými stranami platne uzatvorená zmluva
o pôžičke, bolo podstatné zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky, avšak pokiaľ
žalovaný predmetnú zmluvu podpísal a svoj podpis na zmluve úradne overil, nemal dôvod potvrdzovať
prevzatie požičanej sumy aj iným spôsobom, a preto ak žalovaný zmluvu podpísal, podpísal tým aj

prevzatie peňazí - kvitanciu obsiahnutú v článku 2.2 zmluvy a v konaní preukázaný opak nebol, žalobca
uniesol dôkazné bremeno ohľadne reálneho prevzatia požičanej sumy a jeho nárok na vrátenie pôžičky
je daný.

8.3. Poukazom na znenie § 43a, § 43c, § 44 a § 45 a nasl. Občianskeho zákonníka, rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo/2547/2011, žalobca akcentoval, že žalovaného
zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že v danom prípade sa nejednalo o pôžičku, že nedošlo
k reálnemu odovzdaniu peňazí a bolo povinnosťou žalovaného vyvrátiť „listinný dôkaz predložený
žalobcom, ktorý nasvedčuje tomu, že mu finančné prostriedky boli titulom zmluvy o pôžičke odovzdané“.
Tvrdil pritom, že definičným znakom zmluvy o pôžičke nie je určenie doby, do akej majú byť finančné

prostriedky dlžníkovi odovzdané, že žalovaný nemal ani pristúpiť k podpisu zmluvy a svoj podpis na
právnom úkone nechať osvedčiť notárom ak nemal vôľu uzatvoriť zmluvu o pôžičke so žalobcom,
nevyužil možnosť domáhať sa súdnou cestou určenia jej neplatnosti, hoci k dátumu podania žaloby
podľa skutkových hypotéz prednesených žalovaným mu malo a mohlo byť zrejmé, že dedičské konanie
po nebohej spoločníčke B. O. bolo zastavené pre nemajetnosť a spoločnosť dňom 20.10.2010 bola ex

offo vymazaná z obchodného registra. Podľa názoru žalobcu za skutkového stavu, kedy došlo k podpisu
zmluvy o pôžičke zo strany dlžníka, odporuje pravidlám logického myslenia bez ďalšieho uveriť obrane
žalovaného, že predmet pôžičky neprevzal, naviac by bolo úplne nelogické, aby svoj podpis na zmluve
overil pred notárom. Žalobca opäť za nereálne, nelogické, úplne odporujúce princípu rozumnosti označil
hypotézy a fikcie žalovaného o dohode, ktorá mala byť uzatvorená po smrti matky žalobcu a ktorou sa

mala zastierať vôľa žalovaného dať žalobcovi finančné prostriedky vysporiadaním obchodného podielu,
pričom na účelovosť tohto tvrdenia je možné zreteľne usudzovať najmä z toho, že matka žalobcu
mala dvoch neopomenuteľných dedičov okrem žalobcu aj syna Jána, a že vôbec nebolo potrebné
zastierať akýkoľvek úkon alebo dohodu, ak by mal žalovaný záujem nadobudnúť obchodný podiel matky
žalobcu, mohol využiť iné právne inštitúty a ak dedičské konanie po nebohej matke žalobcu a súčasne

spoločníčke žalovaného právoplatne skončilo dňom 25.3.2009 z dôvodu nemajetnosti, čo zahŕňalo aj
jej podiel v obchodnej spoločnosti Dgroup, s.r.o., a nebol dôvod, prečo by žalovaný podpisoval zmluvu
o údajnom vyrovnaní z obchodného podielu na uvedenej spoločnosti 6 mesiacov potom, ako sa s týmto
podielom nedalo disponovať. Dodal, že ak žalovaný podpísal zmluvu o pôžičke obsahujúcu kvitanciu o
prevzatí finančných prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky s výslovným uvedením, že predmet pôžičky

mu bol odovzdaný pred jej podpisom, nie je možné právne uzatvoriť, že zmluva o pôžičke nie je platná
pre simuláciu iného (nepomenovaného) právneho úkonu, pretože okamih vzniku zmluvy o pôžičke
je totožný s okamihom včasného prijatia návrhu, ktorý je totožný s okamihom, kedy žalovanému boli
pripísané finančné prostriedky na účet.

8.4. Podľa názoru žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie nedostatočne zdôvodnený, najmä
nezrozumiteľný a nepreskúmateľný je rozsudok v časti záveru súdu o neplatnosti zmluvy o pôžičke, lebo
presvedčivú odpoveď a právne posúdenie neplatnosti zmluvy okolnosti vo svojom súhrne nedávajú a
súd prvej inštancie vnútornou apologetikou dospel k nesprávnemu záveru, že uveril obrane žalovaného
že zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavovala zábezpeku pre vyplatenie obchodného podielu žalobcovi,

keďže neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených niekoľko exekučných konaní, dedičské
konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť, pritom v roku 2008, predchádzajúcom jej smrti, mala
spoločnosť Dgroup, s.r.o. ktorej bola spoločníkom, hodnotu skladových zásob vo výške 3.879.000,-Sk,
tvrdiac pritom, že dedičské konanie bolo zastavené pre nemajetnosť nebohej B. O. v marci 2009 viacako 6 mesiacov pred podpísaním zmluvy o pôžičke zo dňa 8.9.2009 a súd nespochybnil, že žalovaný
obdŕžal od žalobcu sumu 30.000.- USD titulom pôžičky.

8.5. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že neposudzoval listinu zo dňa 8.9.2009 označenú ako zmluva
o pôžičke ako tzv. dlžobný úpis, ktorý môže byť dlžníkom vydaný, resp. podpísaný aj po uzavretí zmluvy,
a môžu byť s ním spojené aj účinky uznania dlhu. Poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/55/98
dodal, že existencia dlžobného úpisu uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno
ohľadne dlhu v tejto výške prechádza z veriteľa na dlžníka.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny,
riadne odôvodnený, zákonný a spravodlivý, a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.Označilodvolaniežalobcuzanedôvodnéazasprávnyzáversúduprvejinštancie,žekuzavretiu
zmluvy o pôžičke nedošlo a zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny úkon, ktorý je absolútne
neplatným právnym úkonom, a že platba 30.000 USD bola bezdôvodne zaslanou platbou, a žalobca

uplatnil nárok na jej vrátenie po uplynutí premlčacej doby. Podčiarkol, že súd zohľadnil všetky vykonané
dôkazy samostatne a v ich vzájomných súvislostiach, dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne
uzavrel, že suma 30.000 USD nebola žalovanému zaslaná z titulu poskytnutia pôžičky.

9.1. Zopakoval, že zmluva o pôžičke znie na menu euro, peňažné prostriedky boli prevedené v mene

USD, a žalobca nepreukázal, ako prepočítal sumu 30.000 USD na 19.916,35 eur, ani sa nevyjadril k
pokladničnému dokladu zo dňa 6.4.2006, ktorého originál predložil žalovaný na pojednávaní, ktorý jasne
preukazuje, že sumu 30.000 USD, ktorú žalobca previedol na účet vkladnej knižky žalovaného dňa
3.4.2006, žalovaný z vkladnej knižky vybral (v dvoch splátkach: 3.000 USD dňa 4.4.2006 a 27.000 USD
dňa 5.4.2006) a tieto sumy odovzdal matke žalobcu, čo potvrdila podpísaním pokladničného dokladu

dňa 6.4.2006, a taktiež žalobca nepreukázal, prečo žalovaný nebol vyzvaný notárom prejednávajúcim
dedičstvo po neb. matke žalobcu na uvedenie hodnoty obchodného podielu, ktorého hodnota v tom čase
bola na základe tovarových zásob ohodnotená na sumu cca 1.200.000, - Sk, teda 19.916,35 eur. Vyjadril
súhlas s tvrdením žalobcu v odvolaní, že podstatným bolo zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu
predmetu pôžičky. Tvrdil, že žalovaný preukázal, že mu žiadna suma titulom pôžičky nebola odovzdaná

v hotovosti, ani prevedená na jeho účet, že suma 30.000 USD nebola poukázaná žalovanému ako
pôžička, ale ako peňažné prostriedky určené matke žalobcu, ktorá v tom čase dlhovala nemalé peňažné
prostriedky niekoľkým subjektom.

9.2.Akcentoval,žežalobcaažpocca6rokovtrvaniasporuzmenilpôvodnétvrdenieopôžičke19.916,35

eur na tvrdenie o poskytnutí pôžičky 30.000 USD bezhotovostným prevodom, pričom ani nepreukázal,
akým kurzom prepočítal sumu 30.000 USD na 19.916,35 eur. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v prípade
listiny zo dňa 8.9.2009 išlo o tzv. dlžobný úpis“ žalovaný označil za nóvum v konaní, ktoré je v rámci
odvolacieho konania neprípustné.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.
Žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

11. Žalobca vo svojom odvolaní v podstate argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v priebehu
konania na súde prvej inštancie (s výnimkou tvrdenia o tzv. dlžobnom úpise, prednesenom žalobcom
prvá krát v odvolacom konaní), s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní v danom
spore a jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého výroku

rozsudkuozamietnutížaloby.Kzmeneskutkovéhostavuaniprávnehostavupočasodvolaciehokonania
nedošlo. Odvolací súd preto poukazuje na skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej
inštancie, ako i na vecne správne a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku vo veci samej, s ktorými
sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

12. Po preskúmaní obsahu spisu a dôvodov napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že
napadnutému rozsudku nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli,že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov
nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP, alebo že by súd

prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak súd zamietol žalobu žalobcu vychádzajúc zo záveru, že
nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola žalovanému požičaná suma
19.916,35 eur, vyhodnotiac zmluvu zo dňa 8.9.2009, označenú ako zmluva o pôžičke, ako simulovaný
právny úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom rovnako, ako aj disimulovaný (zastieraný

právny úkon), že nebolo preukázané ani uzavretie zmluvy o pôžičke, na podklade ktorej by bola
žalovanému požičaná suma 30.000 USD a že poukázanie tejto sumy (30.000 USD) na účet žalovaného
mohlo byť bezdôvodným obohatením v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré žalovanému
pre úspešne vznesenú námietku premlčania nemožno priznať.

13. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené

podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého
druhu.

14. Aj pre zmluvu o pôžičke je nevyhnutným predpokladom zhodná vôľa oboch strán (konsenzus), ale
až odovzdaním veci dlžníkovi sa stáva právnym vzťahom z pôžičky. Zmluva o pôžičke je totiž zmluvou

reálnou, čo znamená, že nevzniká iba dohodou strán (účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy),
ale až skutočným odovzdaním (slovami zákona „prenechaním“) predmetu pôžičky dlžníkovi, ku ktorému
pri peňažnej pôžičke môže dôjsť aj bezhotovostným prevodom na účet dlžníka. Inak povedané, kým
nedošlo k odovzdaniu peňazí či na bezhotovostný prevod dohodnutej sumy, nevznikol medzi zmluvnými
stranami právny vzťah z pôžičky.

15. Žalobcovi je potrebné prisvedčiť v jeho názore potiaľ, že pre právny záver, či bola medzi sporovými
stranami platne uzatvorená zmluva o pôžičke, bolo podstatné zistenie, či došlo k faktickému odovzdaniu
predmetu pôžičky.

16. Nemožno však priznať relevanciu jeho tvrdeniu v odvolaní, že žalobca uniesol dôkazné bremeno
ohľadne reálneho prevzatia požičanej sumy a jeho nárok na vrátenie pôžičky zo zmluvy zo dňa 8.9.2009
je daný, pretože žalovaný predmetnú zmluvu podpísal a podpísal aj kvitanciu o prevzatí finančných
prostriedkov tvoriacich predmet pôžičky s výslovným uvedením, že predmet pôžičky mu bol odovzdaný
pred jej podpisom, obsiahnutú v článku 2.2 zmluvy, a v konaní preukázaný opak nebol, lebo žalovaného

zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že v danom prípade sa nejednalo o pôžičku, že nedošlo k
reálnemu odovzdaniu peňazí.

16. Z hypotézy hmotnoprávneho ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, ktoré vymedzuje obsah
povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti veriteľa, vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej sumy má

žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi
predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia
potom pre žalujúceho veriteľa vyplýva dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva
o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak
neunesie žalujúci veriteľ bremeno tvrdenia alebo dôkazné bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie

vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel zaoberať pravdivosťou všetkých tvrdení, ktoré
sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a týmto smerom vykonávať dokazovanie.

17. Z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie vyšiel správne
z predpokladu, že veriteľ, ktorý sa súdne domáha voči dlžníkovi vrátenia peňazí, musí v intenciách

ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) nielen
o tom, že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť v
dohodnutej dobe vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich) a v
okolnostiach súdnej veci súd správne uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal, že žalovanému dlžníkovi
predmet pôžičky odovzdal a že dlžník predmet pôžičky riadne a včas nevrátil, a že v tomto smere v

spore neuniesol na ňom ležiace dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany
sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté v jej
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebolapreukázaná buď pre nečinnosť strany sporu, a to v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane
sporu ustanovením § 132 ods. 1 CSP alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda
ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani

o tom, žeby táto skutočnosť bola nepravdivá, keďže každá strana nesie dôkazné bremeno týkajúce sa
tých skutkových predpokladov, ktoré sú pre ňu priaznivé z pohľadu právnej normy, ktorej účinkov sa v
sporovom súdnom konaní domáha.

18. Vecnú správnosť napadnutého rozsudku sa žalobcovi v odvolaní nepodarilo spochybniť ani

odvolacou námietkou založenou bez ďalšieho na bližšie nekonkretizovanom tvrdení, že bolo
povinnosťou žalovaného vyvrátiť „listinný dôkaz predložený žalobcom, ktorý nasvedčuje tomu, že mu
finančné prostriedky boli titulom zmluvy o pôžičke odovzdané“ a že „okamih vzniku zmluvy o pôžičke
je totožný s okamihom včasného prijatia návrhu, ktorý je totožný s okamihom, kedy žalovanému boli
pripísané finančné prostriedky na účet“, a preto „nie je možné právne uzatvoriť, že zmluva o pôžičke
nie je platná pre simuláciu iného (nepomenovaného) právneho úkonu“.

19. Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že z predložených dôkazov nebol skutkový stav riadne zistený a že
vykonané dôkazy neboli riadne vyhodnotené, nemožno mu dať za pravdu.

20. Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne plynie, že súd prvej inštancie

vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré
vyšli najavo inak, ak súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné

bremeno. Či je tento záver správny, je otázkou posúdenia správnosti právneho posúdenia.

21. Ak žalobca vo svojom odvolaní tvrdí, že právne posúdenie súdu prvej inštancie bolo nesprávne,
pretože je výsledkom nesprávneho zhodnotenia vykonaného dokazovania a v nadväznosti na to, aj
neúplného zistenia skutkového stavu veci, zapríčineného nesprávnym vyhodnotením skutočností, ktoré

vyplynuli z vykonaného dokazovania, ani túto námietku nemožno považovať za dôvodnú.

22. Z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je
obsiahnutá v čl. 15 Základných princípov CSP, podľa ktorého dôkazy a tvrdenia strán sporu totiž
hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny

dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, ako aj § 191 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (odsek 1), vierohodnosť každého vykonaného
dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (odsek 2). Hodnotenie dôkazov a závery
o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností je vecou vnútorného presvedčenia sudcu a jeho

logického myšlienkového postupu. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť
hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak v tomto smere
nemožno vytknúť súdu žiadne pochybenia, potom nie je možné ani polemizovať so skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, alebo že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie
dôležitý, alebo že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a podobne.

23. Z obsahu spisu a napadnutého rozsudku plynie, že v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne
pochybenie (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo) vytknúť nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytýkať, že

by vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo
že by naopak opomenul pre rozhodnutie podstatné skutočnosti v spore preukázané.

24. Ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalobcu, že rozsudok súdu prvej
inštancie je nedostatočne odôvodnený, a že najmä nezrozumiteľný a nepreskúmateľný je rozsudok

v časti záveru súdu o neplatnosti zmluvy o pôžičke, lebo presvedčivú odpoveď a právne posúdenie
neplatnosti zmluvy „okolnosti vo svojom súhrne“ nedávajú a súd prvej inštancie vnútornou apologetikou
dospel k nesprávne uveril obrane žalovaného že zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavovala zábezpeku prevyplatenie obchodného podielu žalobcovi, keďže neb. matka žalobcu mala dlhy a bolo voči nej vedených
niekoľko exekučných konaní.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že je rozhodnutie súdu prvej inštancie je náležite odôvodnené a
preskúmateľné aj z hľadiska identifikácie rámca, v ktorom sa voľná úvaha súdu pohybovala a nemožno
konštatovať rozpor medzi zisteným skutkovým stavom a vyvodenými skutkovými a právnymi závermi a
nemožno uzavrieť, že by súd prekročil hranice dané zásadou voľného hodného hodnotenia dôkazov, ak
usúdil, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nedošlo, zmluva zo dňa 8.9.2009 predstavuje zastretý právny

úkon, ktorý je absolútne neplatným právnym úkonom, a prípadný nárok na vrátenie platby 30.000
USD žalobca uplatnil po uplynutí premlčacej doby (správnosť tohto záveru súdu žalobca v odvolaní
nespochybňuje).

26. Preskúmavané rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože súd
sa pri výklade a aplikácii zákonných ustanovení neodchýlil od ich znenia, nepoprel ich účel a význam,

ak svoj záver o zamietnutí žaloby založil na úsudku, že žalobca n žalobca nepreukázal, že došlo ku
skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky a ani tvrdenie, že išlo o tzv. privatívnu nováciu záväzku podľa
§ 516 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, lebo z obsahu zmluvy nevyplýva, že ide o zmenu pôvodného
záväzku a ani súvis zaslanej sumy 30.000 USD a sumy uvedenej v zmluve 19.916,35 eur.

27. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu
nestotožňuje,nemôževiesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostisúdnehorozhodnutia
(por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý
súdny proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
s navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. IV. ÚS 252/04), ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por.
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 3/97 a sp. zn. II. ÚS 251/03).

28. Pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že neposudzoval listinu zo dňa 8.9.2009
označenúakozmluvaopôžičkeakotzv.dlžobnýúpis,ktejtoodvolacejnámietkeodvolacísúdprihliadnuť
nemohol. Odvolací súd je na tomto mieste v zhode so žalovaným v jeho názore vo vyjadrení k odvolaniu,
že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že v prípade listiny zo dňa 8.9.2009 išlo o tzv. dlžobný úpis“ predstavuje

nóvum, ktoré je v rámci odvolacieho konania neprípustné.

29. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a nespôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a preto odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd priznal nárok
na plnú náhradu trov odvolacieho konania v odvolacom konaní procesne úspešnému žalovanému s tým,
že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konanívystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).