Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/220/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202518
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:5618202518.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu PPS Bobrovec, s.r.o., so sídlom Jalovec 405, IČO:
36 391 042, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s.r.o., so sídlom v Dolnom
Kubíne, Radlinského 1735/29, IČO: 50 120 000, proti žalovanému Poľovnícke združenie Baníkov, so
sídlom v Smrečanoch, IČO: 31 937 110, zastúpenému advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, so sídlom
v Poprade, Námestie sv. Egídia 11/6, o náhradu škody 15.422,97 eur, vedenom na Okresnom súde

Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 C 20/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline
z 30. apríla 2020 sp. zn. 9 Co 11/2020, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo
dňa 27. júna 2019 sp. zn. 6 C 20/2018 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
náhrady škody vo výške 15 422,97 eura, z toho škodu, ktorá mu vznikla na poraste silážnej kukurice v
roku 2016, vo výške 15 030,- eur a náklady, vynaložené na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý si
žalobca objednal „za účelom vyčíslenia celkovej skutočnej výšky spôsobenej škody“, vo výške 392,97
eura. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca je užívateľom poľovného pozemku a žalovaný je užívateľom

poľovného revíru Baníkov. Súd prvej inštancie vychádzal najmä z ustanovení § 25 písm. g/, § 26 ods. 1
písm. a/, d/ a l/, § 69 ods. 1, § 70 ods. 1, 2 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej tiež „zákon o poľovníctve“), ako aj z ustanovení § 132 ods. 2 a § 150 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
1.1. Zistil, že medzi stranami bolo nesporné, že na poraste silážnej kukurice v roku 2016 vznikla
škoda, aj keď výška a rozsah škody zostala medzi stranami sporná. Žalobca uviedol, že ohliadky

poľnohospodárskych porastov, konkrétne kukurice, vykonáva v priemere jedenkrát týždenne a
kontroluje, či rozsah škody dosiahne hranicu 3 %, kedy je možné uplatniť nárok na náhradu škody.
Napriek tomu tvrdeniu žalobca nevedel ani približne uviesť, kedy došlo ku škode na poraste kukurice
na siláž, ktorý nárok si uplatnil v tomto konaní. Pokiaľ išlo o začiatok plynutia objektívnej 2-mesačnej
lehoty (§ 70 ods. 1 zákona o poľovníctve), žalobca neuniesol ani povinnosť tvrdenia, zakotvenej v
ustanovení § 150 ods. 1 CSP, čo zákon sankcionuje tzv. „rýchlou stratou sporu“. Začiatok plynutia 15-

dňovej lehoty, kedy žalobca zistil škodu, upravenej v § 70 ods. 1 zákona o poľovníctve, bol medzi
stranami sporný. Súd potom vychádzal z listinných dôkazov, produkovaných samotným žalobcom a z
jeho tvrdení. Žalobca v žalobe uviedol, že požiadal znalca, o vypracovanie znaleckého posudku dňa
31.08.2016 „za účelom vyčíslenia celkovej skutočnej výšky spôsobenej škody“ z čoho logicky vyplýva,
že najneskôr dňa 31.08.2016 žalobca musel mať vedomosť o tom, že vznikla škoda na poraste. Po
tom, ako súd v rámci predbežného právneho posúdenia veci poukázal na plynutie prekluzívnej lehoty,

žalobca tvrdil, že každoročne zadáva vypracovať znalecké posudky tomu istému znalcovi, aby zistil, či
škoda dosiahla hranicu 3 %, a to v mesiacoch jún, júl. Potom nie je zrejmé, prečo práve v roku 2016objednal vypracovanie znaleckého posudku až dňa 31.08.2016. Žalobca tvrdil, že týždenne vykonáva
obhliadky poľnohospodárskych pozemkov, dlhoročne podniká v poľnohospodárstve, takže musí byť
schopný posúdiť, či mu vznikla škoda na plodinách a v akom rozsahu, takže je nelogické, aby si

objednával znalecký posudok len na zistenie, či mu vznikla škoda. Navyše, zo znaleckého posudku
jednoznačne vyplynulo, že žalobca zadal znalcovi úlohu vyčísliť výšku škody, spôsobenú lesnou zverou
na poľnohospodárskom poraste kukurice na siláž v roku 2016 a vyčísliť výšku nákladov, ktoré vznikli pri
ochrane tohto porastu pred lesnou zverou v roku 2016. Z toho nesporne vyplýva, že žalobca už vedel
o tom, že mu vznikla škoda, a preto oslovil znalca so žiadosťou o vypracovanie znaleckého posudku.

K tomu, aby si žalobca uplatnil škodu, nemusel nevyhnutne disponovať znaleckým posudkom, pretože
z ustanovenia § 70 ods. 2 zákona o poľovníctve vyplýva, že ak sa pri poľnohospodárskych plodinách
dá rozsah škody zistiť len v čase zberu, poškodený výšku škody môže uviesť do 15 dní od vykonania
zberu. Potom žalobca mal možnosť v lehote 15 dní odvtedy, ako sa dozvedel o škode, uplatniť si nárok
na jej náhradu u žalovaného a škodu vyčísliť neskôr, t. j. do 15 dní po vykonaní zberu. Žalobca tvrdil,
že si škodu uplatnil u žalovaného listom zo dňa 23.09.2016, ktorý odoslal žalovanému poštou; zásielka

mohla byť potom odovzdaná na poštovú prepravu nasledujúceho dňa, t. j. 24.09.2016. Pretože zákon v
§ 70 ods. 1 písm. a) stanovuje 15-dňovú lehotu na uplatnenie nároku u užívateľa poľovného revíra, jedná
sa o hmotnoprávnu lehotu, v ktorej nárok musí byť žalovanému aj oznámený. Vzhľadom na uvedené
zistenia potom žalobcom navrhovaný dôkaz - podací lístok, bol pre rozhodnutie vo veci irelevantný,
pretože žalobca netvrdil, že si škodu uplatnil u žalovaného skôr, ako vypracoval listinu dňa 23.09.2016.

Pretože žalobca nepreukázal, že by bol žalovanému nahlásil vznik škody v zákonnej 15-dňovej lehote,
uplynutím tejto lehoty jeho nárok v zmysle § 70 ods. 2 zákona o poľovníctve zanikol. Z dôvodu zániku
práva v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty, súd žalobu zamietol.
1.2. Pokiaľ by aj žalobca bol nárok uplatnil v zákonnej lehote, v konaní bolo preukázané, že strany
uzatvorili po začatí súdneho konania (dňa 13.12.2018) dohodu o urovnaní, ktorá sa týkala jednoznačne

nároku, ktorý je predmetom tohto súdneho sporu. Žalovaný vykonal práce v zmysle dohody o urovnaní
a žalobca ich prevzal - protokol zo dňa 14.04.2019 podpísal štatutárny zástupca žalobcu.
1.3. Napokon okresný súd poukázal aj na to, že ak by aj žalobca bol nárok uplatnil u žalovaného včas,
v konaní nepreukázal také porušenie povinnosti zo strany žalovaného, ktoré by v zmysle ustanovenia §
69 ods. 1 zákona o poľovníctve malo za následok vznik zodpovednosti za škodu, čo dôkladne vo svojom

rozhodnutí odôvodnil.

2. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom zo
dňa 30. apríla 2020 č. k. 9 Co 11/2020-253 na základe odvolania žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP), keďže ani žalobca vo svojom odvolaní neuviedol
žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

2.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalobcu krajský súd
doplnil,žeakvzákonomuvedenýchprípadochneboloprávouplatnenévurčenejlehote,dochádzakjeho
zániku, resp. k preklúzii, na čo súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti (ex offo) a nemôže ho priznať
(§ 583 Občianskeho zákonníka - ďalej tiež „OZ“). Z ustanovenia § 70 zákona o poľovníctve vyplýva,
že poškodený užívateľ poľovných pozemkov, t. j. žalobca si musí nárok na náhradu škody na poraste

silážnej kukurice spôsobenej nesprávnym užívaním poľovného revíru uplatniť u užívateľa poľovného
revíru, t. j. žalovaného do 15 dní odo dňa, keď škodu zistil, do dvoch mesiacov odo dňa, keď vznikla
spolu s uvedením jej výšky a opatrení, ktoré vykonal na zabránenie škôd spôsobených zverou, inak
jeho nárok zaniká. Z tvrdení samotného žalobcu pritom vyplývalo, že sa o škode dozvedel 08.09.2016,
pričom si ju uplatnil listom z 23.09.2016 podaným na poštovú prepravu pošte toho istého dňa, t. j. nie u

žalovaného, pričom ani len netvrdil, nieto preukazoval, kedy si nárok uplatnil u žalovaného, t. j. kedy sa
jeho list dostal do dispozície žalovaného. Neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, že tak
u žalovaného učinil v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, čo už samotné ako správne konštatoval
súd prvej inštancie malo pre neho za následok rýchlu stratu sporu, keďže 15-dňová lehota uplynula už
dňom 23.09.2016, keď svoj list dal len na poštovú prepravu.

2.2. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím námietkam krajský súd doplnil,
že z obsahu spisu vyplývalo uzatvorenie dohody o urovnaní medzi stranami sporu z 13.12.2018, na
základe ktorej si upravili práva medzi nimi sporné alebo pochybné vyplývajúce už z uplatneného nároku
na náhradu škody v súdnom konaní. Na základe urovnania však vznikol nový záväzkový vzťah, ktorý jeodlišný od pôvodného záväzkového vzťahu, a preto žalobca ani na základe tejto skutočnosti sa nemôže
domáhať splnenia pôvodného záväzku, pričom námietky žalobcu o prekročení oprávnení zo strany za
neho urovnanie podpisujúcej osoby sú irelevantné, keďže sa jednalo o jeho štatutárneho zástupcu, ktorý

za neho robí právne úkony vo všetkých veciach (§ 20 ods. 1 OZ) a ktorým je viazaný, keďže konanie
štatutárnych orgánov sa považuje za vlastné konanie právnickej osoby a jeho interné obmedzenie voči
tretím osobám je neúčinné.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP). Uviedol že, právny názor a záver napadnutého rozhodnutia nebol
predmetom konania na dovolacom súde v žiadnom zo svojich doterajších rozhodnutí a o takejto otázke
neexistuje žiaden relevantný judikát. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Podľa dovolateľa súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho predpokladu a z nesprávneho

právneho posúdenia a vyhodnotenia, že pri doručovaní uplatnenia náhrady škody sa jedná o
hmotnoprávnu lehotu 15 dní, počas ktorej musí žalovaný prevziať list o uplatnení škody. V prípade, že by
žalovaný zásielku od žalobcu v odbernej lehote neprevzal, právo žalobcu by bolo prekludované a zaniklo
by. Žalobca bol toho názoru, že takýto výklad marí účel zákona, ktorý umožňuje žalobcovi domáhať sa
škody u žalovaného v lehote 15 dní od vtedy ako sa o nej dozvie. Žalovaný v prípade akceptovania

názoru súdu prvej inštancie by mal reálnu možnosť zmariť právo žalobcu, a to tým, že by si v lehote 15
dní obštrukčne neprebral list od žalovaného.
3.2. Na záver dovolania uviedol, že súdy nižšej inštancie nevenovali dostatočnú pozornosť jeho právnej
argumentácii pri posudzovaní predmetnej veci, pretože nevyslovili právny názor k vyššie uvedenému
právnemu názoru (dovolateľa). Nedostatočné odôvodnenie subsumoval pod § 420 písm. f/ CSP, no

zároveň aj uviedol, že keďže sa mu pre posudzovaný prípad zdalo byť prípustnejšie ustanovenie § 421
CSP, tak prípustnosť tohto dovolania opieral len o toto ustanovenie a na uvedené skutočnosti v zmysle
§ 420 CSP chcel len poukázať a nenamietal ich.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol zamietnutie dovolania žalobcu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP skúmal, či
sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania.

6. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok (nie „ďalšie odvolanie“) a
dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo
165/2017, 3 Cdo 14/2017, 4 Cdo 157/2017, 5 Cdo 155/2016, 8 Cdo 67/2017). Mimoriadnej povahe
dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dôvody zakladajúce
prípustnosť dovolania treba dôsledne odlišovať od dôvodov, ktoré zakladajú opodstatnenosť dovolania.
Opodstatnené (dôvodné) je také prípustné dovolanie, v ktorom je oprávnene uplatnený dovolací dôvod.
Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP).

7. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom

rozhodovaná rozdielne.
7.1. Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 CSP mohlo byť rozhodnutie odvolacieho
súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho
posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce
niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie

odvolacieho súdu, a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne
odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach §
431 až § 435 CSP. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
7.2. Ak nemá dovolanie prípustnosť, ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 CSP

vykazovať nedostatky, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k znemožneniu meritórneho dovolacieho
prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v
dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 1 Cdo 206/2017, 1 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017, 8 Cdo 186/2016).
Pre všetky procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny význam

obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku v dovolaní zadefinuje a špecifikuje. Musí
ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo
k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi
posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia.
7.3. Otázkou relevantnou v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte

nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej, sa ani nemohla vytvoriť
a ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Ak procesná strana vyvodzuje prípustnosť dovolania z
tohto ustanovenia, musí: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd, b) podať svoje vysvetlenie, ako mala byť táto otázka správne riešená. Otázka relevantná
v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým

a zrozumiteľným spôsobom.

8. Spornou otázkou, ktorú sformuloval dovolací súd na základe obsahu dovolania žalobcu v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP bolo posúdenie charakteru prekluzívnej lehoty (ustanovenie § 70 zákona
o poľovníctve), a teda, či sa jedná o hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu - v rámci ktorej najneskôr v

posledný deň lehoty musí byť, v predmetnom spore list, doručený žalovanému, alebo procesnoprávnu
lehotu, pri ktorej postačuje odoslanie tohto listu na poštovú prepravu v posledný deň lehoty. Podľa
právneho zástupcu dovolateľa by malo ísť zrejme o procesnoprávnu (ktorá by bola pre poškodeného
vo všeobecnosti spravodlivejšia), pretože má za to, že hmotnoprávna lehota ma prekluzívny charakter,
teda po jej uplynutí právo zaniká čo by mohlo umožniť žalovanému zmariť účel zákona (ak by neprevzal

list v lehote 15 dní) a teda žalobcovi privodiť to, že následne (po uplynutí lehoty na to určenej) by si
nemohol vymôcť svoje právo.

9. K pojmu „lehota/y“ a „preklúzia“ dovolací súd uvádza nasledovné. Teória práva pojem lehota definuje
akourčité,časovovymedzenéobdobie,vktoromsamôže,resp.musívykonaťurčitýúkon.Takýtočasový

úsek je ohraničený jeho začiatkom (napr. doručením písomností) a koncom (uplynutím určeného času).
Rozlišujemelehotyhmotnoprávnealehotyprocesné.Lehotyhmotnoprávnesúobsiahnutévjednotlivých
predpisoch materiálneho práva, resp. v hmotnoprávnych predpisoch. S ich uplynutím je spojený vznik
alebo strata určitého práva, oprávnenia. Tiež sa s nimi spája inštitút premlčania alebo preklúzie práva.
Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných

lehotáchuplatňovalisvojepráva(nároky)azároveňajzabrániťtomu,abyanijednastranatýchtovzťahov
nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Stanovením prekluzívnej lehoty je
podporená zásada vigilantibus iura scripta sunt, podľa ktorej si každý má strážiť a chrániť svoje práva ich
včasným uplatnením na súde tak, aby sa mu neprekludovali. Ďalšou podstatou hmotnoprávnych lehôt,
najmä tých, ktoré sú ustanovené na uplatnenie práv, je to, že na zachovanie práva treba úkon urobiť tak,

aby došiel do dispozície adresáta alebo aby bol posledný deň lehoty podaný na súde (ak je to úkon voči
súdu), prípadne, aby došiel inému orgánu, ktorý má rozhodovať o súkromnoprávnom nároku. Naproti
tomu procesné lehoty sú určené na vykonanie niektorých procesných úkonov. Tieto lehoty sú určované
procesnoprávnymi predpismi (napr. CSP). Procesné lehoty sú zachované, ak posledný deň lehoty bolo
podanie obsahujúce právny úkon odovzdané na pošte alebo na inom orgáne, ktorý je podľa zákona

povinný doručovať (napr. orgán Zboru väzenskej a justičnej stráže).
9.1. Na rozpoznanie hmotnoprávnych lehôt od lehôt procesnoprávnych slúži teda najmä základné
rozlišovacie kritérium, podľa ktorého hmotnoprávne lehoty vyplývajú z hmotnoprávnych predpisov,
predovšetkým zo základných civilných kódexov (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník
práce a pod.), pričom procesnoprávne lehoty sú upravené v procesných kódexoch. Odlíšenie

hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt je kľúčové pre posúdenie, či bol úkon potrebný pre
zachovanie práva alebo nároku učinený včas. Typickými príkladmi prekluzívnych lehôt sú napr. lehoty
na podanie žaloby na neplatnosť výpovede z nájmu bytu (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka) alebo
lehoty na podanie žaloby na neplatnosť rozviazania pracovného pomeru (§ 77 Zákonníka práce); pouplynutí zákonom stanovených prekluzívnych lehôt v týchto prípadoch právo na podanie žaloby na
určenie neplatnosti zaniká.
9.2. Preklúzia ako taká je upravená v ustanovení § 583 Občianskeho zákonníka, ktoré má všeobecnú

platnosť pre celé súkromné právo. Pokiaľ ide o plynutie zákonnej lehoty v predmetnom spore na
uplatnenie nároku na náhradu škody, tak tento nárok si môže uplatniť poškodený vlastník alebo nájomca
poľovných pozemkov v zmysle ustanovenia § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z.z. (ods. 1) do 15 dní
odo dňa, keď škodu zistil, do dvoch mesiacov odo dňa, keď škoda vznikla, (ods. 2) inak jeho nárok na
náhradu škody zaniká.

9.3. Pretože ustanovenie § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 274/2009 Z.z. je upravené výslovne, spôsobom
nevyvolávajúcim právny základ pre rozumne protikladné právne výklady, niet žiadnych pochýb, že sa
jedná o prekluzívnu lehotu. Preklúzia práva je v tomto prípade vyjadrená v § 70 ods. 2 tohto zákona
slovami: „jeho nárok na náhradu škody zaniká“. Márnym uplynutím tejto lehoty dochádza k zániku práva
s tým, že súd je povinný prihliadať na takýto zánik práva, aj keď to strana nenamieta.

10. V nadväznosti na tieto interpretačno-právne východiská dovolací súd uzatvára nasledovné. Keďže
v danom prípade súdy vychádzali pri rozhodovaní zo zákona o poľovníctve, najmä z § 69 ods. 1,
§ 70 ods. 1, 2, a tento zákon je hmotnoprávnym predpisom, tak niet pochýb o tom, že lehota ktorú
udáva ustanovenie § 70 tohto zákona, je lehotou hmotnoprávnou a prekluzívnou čo znamená, že na
zachovanie práva treba zákonom požadovaný úkon urobiť tak, aby napríklad list bol doručený adresátovi

a nepostačuje ak je tento len podaný na poštovú prepravu, aj keď by ho podal v posledný deň lehoty.
Je tu namieste výklad taký, že ten ktorý si uplatňuje náhradu škody by mal zabezpečiť, že takýto úkon
(list) sa dostane priamo do dispozície adresátovi, resp. malo by to byť v jeho záujme ak nechce, aby
jeho právo/nárok zanikol (zásada vigilantibus iura scripta sunt).

11. Aj keď sa dovolateľovi mohla predmetná lehota javiť ako lehota procesnoprávna, pretože by bola
spravodlivejšia, ide o lehotu hmotnoprávnu práve preto, že je zakotvená v hmotnoprávnom predpise.
Základom pre rozlíšenie hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt je (aj vždy bude) predovšetkým to,
z akého predpisu vyplývajú, a nie to, či daná lehota je alebo nie je pre tú-ktorú stranu ne-spravodlivá.

12. Vyššie uvedenú interpretáciu práva Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach
v obdobných prípadoch už riešil. Najmä je potrebné uviesť rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30. júla 2021, sp. zn. 4 Cdo 130/2021, ktorý je uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR 7/2021. Predmetný rozsudok pojednával o úplne totožnej spornej otázke,
ktorú dovolateľ uviedol vo svojom dovolaní, a to posúdenie charakteru prekluzívnej lehoty, a teda, či

sa jedná o hmotnoprávnu prekluzívnu lehotu - v rámci ktorej najneskôr v posledný deň lehoty musí byť
žaloba podaná na súde, alebo procesnoprávnu lehotu, pri ktorej postačuje odoslanie žaloby na poštovú
prepravu v posledný deň lehoty.
12.1. V tom istom rozhodnutí bola rovnako spomenutá zásada vigilantibus iura scripta sunt, ako
aj základné rozlišovacie kritérium, podľa ktorého hmotnoprávne lehoty vyplývajú z hmotnoprávnych

predpisov, predovšetkým zo základných civilných kódexov (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník,
Zákonník práce a pod.), pričom procesnoprávne lehoty sú upravené v procesných kódexoch. Odlíšenie
hmotnoprávnych a procesnoprávnych lehôt je kľúčové pre posúdenie, či bol úkon potrebný pre
zachovanie práva alebo nároku učinený včas.
12.2. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí ustálil to, že nakoľko zákon č. 182/1993 Z.z.

spadá do oblasti civilného hmotného práva, aj lehota podľa ustanovenia § 14a ods. 8, ktorá z časového
hľadiska limituje prehlasovaného spoluvlastníka podať žalobu na súd do 30 dní od oznámenia výsledku
hlasovania, má pre jeho uplatnenie vždy hmotnoprávnu povahu. Aj keď sa predmetná lehota k podaniu
žaloby na neplatnosť hlasovania môže javiť ako lehota procesnoprávna (pretože ide o učinenie určitého
úkonu voči súdu), ide o lehotu hmotnoprávnu práve preto, že je zakotvená v hmotnoprávnom predpise.

Pre rozlíšenie, či ide o hmotnoprávnu alebo procesnoprávnu lehotu je najdôležitejšie predovšetkým to,
z akého predpisu tieto lehoty vyplývajú.

13. Obdobne túto otázku riešil dovolací súd aj v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 9/2019 z 25. mája 2021,
kde uviedol: Vychádzajúc s Ústavným súdom SR konštatovanej komplementárnej povahy právomoci

úradu podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy vo vzťahu k § 39 Občianskeho zákonníka dovolací súd
zastáva názor, že jednoročná prekluzívna lehota ustanovená v § 147a zákona o verejnom obstarávaní
účinného v rozhodnom čase mala hmotnoprávny charakter, tak ako majú hmotnoprávny charakter
prekluzívne lehoty, ktoré upravuje Občiansky zákonník. Súd prihliadal na uplynutie lehoty z úradnejpovinnosti. Jej márnym uplynutím právo na podanie žaloby zaniklo. Zmeškanie lehoty nebolo možné
odpustiť, nakoľko právo na podanie žaloby zaniklo zo zákona. Na základe uvedeného dovolací súd
konštatuje, že pre zachovanie prekluzívnej lehoty nestačilo, ak sa posledný deň lehoty podanie podalo

na poštovú prepravu, ale vzhľadom na jej hmotnoprávny charakter mal byť návrh na určenie neplatnosti
zmlúv najneskôr posledný deň lehoty doručený súdu.

14. Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu z dôvodu § 421
ods. 1 písm. b/ CSP, keď právna otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená bola (bod 12.

až 13. odôvodnenia), je potrebné ako neprípustné odmietnuť podľa § 447 písm. c/ CSP.

15. V prípade, ak by aj sporná otázka najvyšším súdom ešte riešená nebola, dovolací súd by dovolanie
žalobcu zamietol ako nedôvodné, a to z rovnakých dôvodov ako sú uvedené v sp. zn. 4 Cdo 130/2021,
resp. z dôvodov, ktoré sú načrtnuté aj v niekoľkých bodoch tohto rozhodnutia (napr. viď bod 9. tohto
rozhodnutia).

16. Z opatrnosti je potrebné spomenúť i to, že žalobca vo svojom dovolaní uviedol, že súdy nižšej
inštancie nevenovali dostatočnú pozornosť jeho právnej argumentácii pri posudzovaní predmetnej veci,
pretože nevyslovili právny názor k jeho právnemu názoru (dovolateľa). Nedostatočné odôvodnenie
subsumoval pod § 420 písm. f/ CSP, no zároveň aj uviedol, že keďže sa mu pre posudzovaný prípad

zdalo byť prípustnejšie ustanovenie § 421 CSP, tak prípustnosť tohto dovolania opieral len o toto
ustanovenie a na uvedené skutočnosti v zmysle § 420 CSP chcel len poukázať a nenamietal ich.
16.1. Z uvedeného vyplýva, že dovolateľ vyslovene v dovolaní namietal len ustanovenie § 421 ods. 1
písm. b/ CSP. Z toho dôvodu sa najvyšší súd k ustanoveniu § 420 písm. f/ CSP, nevyjadril a ani nemôže
(porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 75/2021-47 z 30. novembra 2021,

II. ÚS 608/2021-51 z 2. marca 2022, II. ÚS 277/2021-28 z 30. septembra 2021).

17. So zreteľom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v zmysle § 447 písm.
c/ CSP nie je prípustné, preto dovolanie odmietol.

18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.