Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, February 7, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/39/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116012504
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8116012504.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr. Petra

Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 08.02.2022, v trestnej veci
obžalovaného A. A. pre zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, o
odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
33T/147/2016 zo dňa 25.06.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

Obžalovaný A. A., nar. XX.XX.XXXX v N., trvale bytom
N., K. XXXX/XX,

j e v i n n ý, ž e

ako konateľ daňového subjektu - spoločnosti O. N., s.r.o. so sídlom ul. Q. XXX N., DIČ: 20225595168,
IČO: 44 117 311, podal ako štvrťročný platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH), na miestne
príslušný A. úrad N. daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie:

I.štvrťrok2009,dňa30.3.2010(dodatočnédaňovépriznanie),vktorompriznalvlastnúdaňovúpovinnosť
vo výške 74,96 Eur,
II. štvrťrok 2009, dňa 30.3.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú

povinnosť vo výške 1.181,81 Eur,
III. štvrťrok 2009, dňa 30.3.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 1.606,84 Eur,
IV. štvrťrok 2009, dňa 30.3.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 425,18 Eur,

aj napriek tomu, že v predmetných zdaňovacích obdobiach nadobudol ojazdené osobné motorové

vozidlá (ďalej len OMV) z iných členských štátov EÚ v bežnom režime zdanenia bez DPH v celkovom
počte 38 OMV, konkrétne priamo od rakúskej spoločnosti D. O. Z., Q. F. Z. XX, A-XXXX L., Rakúsko
v počte 24 OMV a od spoločnosti O. O. s.r.o., ul. Q. XXX, XXX XX N. 4, ČR, IČ DPH: CZ 26804174 v
počte 14 OMV, ktoré táto spoločnosť nadobudla pôvodne od spoločnosti D. O. Z., Q. F. Z. XX, A-XXXX
L., Rakúsko,

v jednotlivých zdaňovacích obdobiach takto:

I. štvrťrok 2009, šesť OMV v cene celkom 37.041,65 Eur,II. štvrťrok 2009, trinásť OMV v cene celkom 81.199,99 Eur,
III. štvrťrok 2009, desať OMV v cene celkom 65.336,67 Eur,
IV. štvrťrok 2009, deväť OMV v cene celkom 69.650,- Eur,

ktoré následne v období od 6.3.2009 do 21.7.2009 za účelom skrátenia dane fiktívne bez DPH vyviezol
(formálne predal) do Českej republiky na ich údajné opravy, a to konkrétne spoločnosti KP T., s.r.o.,
ul. Q. č. XX (R. XXX/XX), F. D., ČR, IČ DPH: CZ251193694, v počte 24 OMV, hoci v skutočnosti tieto
vyvezené neboli a vzápätí tieto formálne spätne nakúpil a doviezol na územie SR v období od 11.3.2009

do 29.7.2009, avšak už v osobitnom režime zdanenia,

taktiežvobdobíod4.8.2009do30.12.2009zaúčelomskráteniadanefiktívnedoviezolbezDPHzČeskej
republiky, a to konkrétne od spoločnosti O. O. s.r.o., ul. Q. XXX,XXX XX N. 4, ČR, IČ DPH: CZ 26804174,
14 OMV, ktoré boli zakúpené od rakúskej spoločnosti D. O. Z., Q. F. Z. XX, A-XXXX L., Rakúsko bez
DPH, kde následne pri predaji spoločnosťou O. O., s.r.o. bol u predmetných OMV zmenený režim z

bežného režimu zdanenia na osobitný režim,

pričom ich v oboch prípadoch v rozpore s § 19 ods. 1, § 66, § 69 ods. 6, § 11 ods. 1, § 11 ods. 2, §
49 ods. 1, § 51 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
odpredal koncovým užívateľom v jednotlivých zdaňovacích obdobiach takto:

I. štvrťrok 2009,2 OMV v cene celkom 17.593,- Eur,
II. štvrťrok 2009,9 OMV v cene celkom 70.066,- Eur,
III. štvrťrok 2009,11 OMV v cene celkom 88.787,70 Eur,
IV. štvrťrok 2009,13 OMV v cene celkom 94.715,- Eur,

v celkovom počte 35 áut,

kde predmetné vozidlá boli na území SR zaevidované v období od 25.3.2009 do 2.2.2010, pričom ich pri
predajivtuzemskunezdanilceléajnapriektomu,žeichnadobudolzinéhočlenskéhoštátuEUvbežnom

režime zdanenia bez DPH, ale odviedol daň len z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou (na základe
fiktívneho dovozu z ČR), čím takýmto konaním skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia:

I. štvrťrok 2009, vo výške 1.942,58 Eur,
II. štvrťrok 2009, vo výške 9.626,28 Eur,

III. štvrťrok 2009, vo výške 11.855,52 Eur,
IV. štvrťrok 2009, vo výške 13.531,08 Eur,

a spôsobil škodu vo výške 36.955,46 Eur,

t e d a

vo väčšom rozsahu skrátil daň,

č í m s p á c h a l

zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona.

Z a t o m u u k l a d á:

Podľa § 276 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/ Tr. zákona a § 39 ods.
1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 3 (tri) roky.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie okresného prokurátora. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uznal obžalovaného A. A., nar. XX.XX.XXXX, za vinného zo
zločinu skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

ako zodpovedný pracovník daňového subjektu - spoločnosti O. N., s.r.o. so sídlom ul. Q. č. XXX N., DIČ:
20225595168, IČO: 44 117 311, podal ako štvrťročný platca dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH),
na miestne príslušný A. úrad N. daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie:

I. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú

povinnosť vo výške 74,96 eur,
II. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 1.181,81 eur,
III. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 1.606,84 eur,

IV. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú
povinnosť vo výške 425,18 eur,

aj napriek tomu, že v predmetných zdaňovacích obdobiach nadobudol ojazdené osobné motorové
vozidlá (ďalej len OMV) z iných členských štátov EÚ v bežnom režime zdanenia bez DPH, konkrétne od

rakúskej spoločnosti D. O. Z., Q. F. Z. XX, A-XXXX L., Rakúsko,

v jednotlivých zdaňovacích obdobiach takto:

I. štvrťrok 2009, šesť OMV v cene celkom 37.041,65 eur,

II. štvrťrok 2009, trinásť OMV v cene celkom 81.199,99 eur,
III. štvrťrok 2009, desať OMV v cene celkom 65.336,67 eur,
IV. štvrťrok 2009, deväť OMV v cene celkom 69.650,- eur,

ktoré následne v období od 06.03.2009 do 21.07.2009 za účelom skrátenia dane fiktívne bez DPH

vyviezol (formálne predal) do Českej republiky na ich údajné opravy, a to konkrétne spoločnosti KP T.,
s.r.o.,ul.Q.č.XX(R.XXX/XX),F.D.,ČR,IČDPH:CZ251193694,vpočte24OMV,hocivskutočnostitieto
vyvezenéneboliavzápätítietoformálnespätnenakúpiladoviezolnaúzemieSRvobdobíod11.03.2009
do 29.07.2009, avšak už v osobitnom režime zdanenia. Obvinený taktiež v období od 04.08.2009 do
30.12.2009 za účelom skrátenia dane fiktívne doviezol bez DPH z Českej republiky, a to konkrétne

od spoločnosti O. O. s.r.o., ul. Q. XXX, XXXXX N. 4, ČR, IČ DPH: CZ 26804174, 14 OMV, ktoré boli
zakúpené od rakúskej spoločnosti D. O. Z., Q. F. Z. XX, A-XXXX L., Rakúsko bez DPH, kde následne pri
predaji spoločnosťou O. O., s.r.o. bol u predmetných OMV zmenený režim z bežného režimu zdanenia
na osobitný režim,

pričom obvinený ich v oboch prípadoch v rozpore s § 19 ods. 1, § 66, § 69 ods. 6, § 11 ods. 1, § 11
ods. 2, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov odpredal koncovým užívateľom v jednotlivých zdaňovacích obdobiach takto:

I. štvrťrok 2009,2 OMV v cene celkom 17.593,- eur,

II. štvrťrok 2009,9 OMV v cene celkom 70.066,- eur,
III. štvrťrok 2009,11 OMV v cene celkom 88.787,70 eur,
IV. štvrťrok 2009,13 OMV v cene celkom 94.715,- eur,

kde predmetné vozidlá boli na území SR zaevidované v období od 25.03.2009 do 02.02.2010, pričom

ich pri predaji v tuzemsku nezdanil celé aj napriek tomu, že ich nadobudol z iného členského štátu EÚ
v bežnom režime zdanenia bez DPH, ale odviedol daň len z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou
(na základe fiktívneho dovozu z ČR), čím takýmto konaním skrátil daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia:

I. štvrťrok 2009, vo výške 1.947,93 eur,II. štvrťrok 2009, vo výške 9.626,28 eur,
III. štvrťrok 2009, vo výške 11.855,52 eur,
IV. štvrťrok 2009, vo výške 13.531,08 eur,

a spôsobil škodu vo výške 36.960,81 eur.

Za to mu súd prvého stupňa uložil podľa § 276 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona,
pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona a neexistencii priťažujúcej okolnosti,

§ 39 ods. 1 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov, ktorého výkon mu podľa § 49
ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr.
zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 3 (troch) rokov.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie obžalovaný, čo do výroku o vine aj
treste, ktoré prostredníctvom obhajcu aj písomne odôvodnil. V písomných dôvodoch odvolania poukázal

narozdielnynázorjehoasprávcudanekuplatňovaniuosobitnéhorežimuzdanenia,pričomzačínalvtedy
svoju činnosť, nemal dostatok vedomostí, preto aj zveril účtovníctvo externej firme, ktorej dal všetky
doklady a táto spoločnosť vykonávala úkony smerom k priznaniu DPH. On v žiadnom prípade úmyselne
nekrátil daň. Dokonca, aby mal všetko v poriadku, navštívili správny orgán za účelom metodického
usmernenia, čo potvrdila aj svedkyňa J., že v tom roku neexistovali metodické usmernenia. Daňový

subjekt spolupracoval a predložil všetky doklady, pričom dovoz áut ani DÚ nespochybnil. Svedkyňa I.
potvrdila, že podobné problémy mali aj ďalšie autobazáre a obžalovaný sa mal rozhodovať v konkrétnom
čase a rýchlo a nejak sa zariadiť musel, pričom samotná daňová kontrola bola vykonaná až po 3 rokoch.
V prípade nákupov od O. O. obžalovaný neskúmal, od koho táto spoločnosť OMV kúpila, pričom od
nej mal účtovné doklady, z ktorých vychádzal a nemal možnosť si preveriť, v akom režime nadobudla

vozidlá táto spoločnosť. DÚ na toto zistenie využil medzinárodný systém, ale on ako daňový subjekt
tieto možnosti nemá. Poukázal na svoje opakované návrhy na vykonanie znaleckého dokazovania na
verifikácii dovyrubenej dane a rozsahu skrátenia, keď znalecké dokazovanie je v týchto prípadoch podľa
jeho názoru štandardom. V napadnutom rozsudku nie je ani zmienka o týchto návrhoch. V konaní
pôsobila odborná konzultantka S.. I., zamestnankyňa DÚ, čo však nepostačuje, nakoľko ide o konflikt

záujmov. Pracuje pre oznamovateľa trestnej činnosti a bola okrem pozície konzultanta vypočutá aj ako
svedok. K uloženému trestu sa so súdom prvého stupňa (odhliadnuc od toho, že nesúhlasí ani s vinou)
stotožnil. Navrhol rozsudok zrušiť a oslobodiť ho spod obžaloby alebo vec vrátiť súdu prvého stupňa.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie aj okresný prokurátor,

vo vzťahu k výroku o treste v neprospech obžalovaného. Nesúhlasil s aplikáciou ust. § 39 ods. 1 Tr.
zákona o mimoriadnom znížení trestu. Zrekapituloval dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa pristúpil k
tomuto kroku, pričom uviedol, že obžalovaný vlastným úmyselným konaním skrátil daň v celkovej výške
až 36.960,81 eur, ktorý vedel a mal predpokladať, aký režim zdanenia má použiť. Aj keď aj z časového
hľadiska vec trvala dlho, 6 rokov vyšetrovanie, ale len z dôvodu rozsiahlej právnej pomoci z cudziny a

samotné súdne konanie trvalo 4 roky. Navrhol zrušiť výrok o treste a uložiť mu trest v rámci zákonom
stanovenej trestnej sadzby.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v
intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie

podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k záveru, že
na podklade odvolania obžalovaného je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť z dôvodu neúplnosti a

nepresne zisteného skutkového stavu.

Úvodom je potrebné uviesť, že v posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané
dokazovanie v relatívne širokom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre
správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Na dokazovanie vykonané pred súdom prvého stupňa,

špecifikované v odôvodnení napadnutého rozsudku, tak odvolací súd v prevažnej miere odkazuje,
avšak, vzhľadom na zistené nezrovnalosti medzi skutkovým stavom vyjadreným vo výroku napadnutého
rozsudku, v jeho skutkovej vete a vykonaným dokazovaním, krajský súd považoval za potrebné
dokazovanie na verejnom zasadnutí v súlade s ust. § 326 ods. 5 Tr. poriadku doplniť, resp. zopakovaťpoukázaním na niektoré konkrétne skutočnosti z neho vyplývajúce a to v rozsahu a spôsobom ďalej
konkretizovaným a následne, pri zachovaní totožnosti skutku a jeho právnej kvalifikácie, skutok upraviť
tak, aby tento v plnej miere zodpovedal vykonanému dokazovaniu.

V nadväznosti na to potom krajský súd na verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. poriadku
doplnil, resp. čiastočne zopakoval dokazovanie a to v súlade s § 269 Tr. poriadku čítaním daňových
priznaní spoločnosti O. N. a to riadnych aj dodatočných za I. až IV. štvrťrok 2009 z č. l. 326-333 spisu,
ďalej protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 08.08.2012 na č. l. 395 a nasl. spisu, z neho č. l. 400

spisu (str. 12 protokolu), č. l. 403 spisu (str. 18 protokolu), č. l. 407 spisu (str. 25 protokolu) a č. l. 410
spisu (str. 32 protokolu). Zároveň krajský súd postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a/ Tr. poriadku čítal
výpoveď svedka K. Z., ktorá je súčasťou právnej pomoci z W., z nej časti výpovede z č. l. 511-514.

Z oboznámených daňových priznaní je zrejmé, že spoločnosť O. N., s.r.o. podala daňové priznania
dodatočné), v ktorých určila daňovú povinnosť za jednotlivé štvrťroky roku 2009 nasledovne: I. štvrťrok

2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú povinnosť vo
výške 74,96 eur, II. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal
vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.181,81 eur, III. štvrťrok 2009, dňa 30.03.2010 (dodatočné daňové
priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 1.606,84 eur, IV. štvrťrok 2009, dňa
30.03.2010 (dodatočné daňové priznanie), v ktorom priznal vlastnú daňovú povinnosť vo výške 425,18

eur tak, ako je to definované v skutkovej vete.

Z oboznámených častí protokolu o výsledku daňovej kontroly mal krajský súd preukázané, že v I.
štvrťroku 2009 boli uzavreté 2 kúpne zmluvy medzi obžalovaným a koncovým užívateľom OMV, a to
zmluva č. XXXXXXX zo dňa 25.03.2009 s cenou 8.963,- eur a zmluva č. XXXXXXX zo dňa 26.03.2009

s cenou 8.630,- eur, spolu vo výške 17.593,- eur. V II. štvrťroku 2009 sa jednalo o 9 kúpnych zmlúv,
a to zmluvy zo dňa 30.04.2009 na sumu 6.639,- eur, zo dňa 06.05.2009 na sumu 7.000,- eur, zo dňa
13.05.2009 na sumu 9.173,- eur, zo dňa 22.05.2009 na sumu 6.440,- eur, zo dňa 28.05.2009 na sumu
8.700,- eur, zo dňa 04.06.2009 na sumu 10.124,- eur, zo dňa 29.06.2009 na sumu 8.290,- eura zo
dňa 27.05.2009 na sumu 6.900,- eur, spolu vo výške 70.066,- eur. V III, štvrťroku sa jednalo o 11

kúpnych zmlúv, 3 zmluvy zo dňa 03.07.2009 na sumy 7.303,- eur, 7.800,- eur a 9.400,- eur, ďalej zo dňa
14.07.2009 na sumu 7.136,70 eur, 2 zmluvy zo dňa 16.07.2009 na sumu 7.634,- eur a 8.490,- eur, zo dňa
21.07.2009 na sumu 10.290,- eur, zo dňa 22.07.2009 na sumu 8.090,- eur, zo dňa 29.07.2009 na sumu
7.900,- eur, zo dňa 29.09.2009 na sumu 6.635,- eur a zo dňa 13.08.2009 na sumu 8.100,- eur, spolu vo
výške 88.778,70 eur. Vo IV. štvrťroku 2009 bolo uzavretých 13 kúpnych zmlúv s koncovými užívateľmi,

a to zmluva zo dňa 05.10.2009 na sumu 7.900,- eur, zo dňa 27.10.2009 na sumu 7.300,- eur, 2 zmluvy
zo dňa 01.11.2009 na sumy 7.100,- eur a 5.200,- eur, 2 zmluvy zo dňa 16.11.2009 na sumy 7.400,-
eur a 7.790,- eur, zo dňa 02.10.2009 na sumu 7.600,- eur, zo dňa 07.10.2009 na sumu 8.000,- eur, zo
dňa 06.11.2009 na sumu 7.600,- eur, zo dňa 23.11.2009 na sumu 10.000,- eur, zo dňa 16.12.2009 na
sumu 7.735,- eur, zo dňa 21.12.2009 na sumu 7.370,- eur a zo dňa 30.12.2009 na sumu 3.720,- eur,

spolu vo výške 94.715,- eur. Z uvedených fakturovaných kúpnych cien správca dane určil základ dane
a výšku daňovej povinnosti, čo porovnal so základom dane a odvedenou DPH firmou obžalovaného a
takýmto spôsobom určil rozdiel DPH, o ktorý došlo k skráteniu dane. Z protokolu tiež vyplynulo zistenie
správcu dane, že platiteľ dane neodviedol daň z provízie pri predaji OMV na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 27.01.2009, keď zúčtoval predaj OMV pre Ľ. V. z T. v hodnote 8.332,- eur a vznikla mu daňová

povinnosť vo výške 5,35 eur.

Z prečítanej výpovede svedka K. Z. vyplynulo, že jeho spoločnosť sa zaoberala aukciami motorových
vozidiel, pričom popísal spôsob predaja z ich strany s tým, že predávali iba podnikateľom, ktorí
museli byť riadne registrovaní pre DPH. Spoločnosť obžalovaného, ani obžalovaného samotného síce

nepoznal, ale pokiaľ bola ich zákazníkom, tak to bude zaznamenané v podkladoch firmy. Doložil, resp.
jeho spoločnosť predložila faktúry za predmetné vozidlá, z ktorých vyplynul predaj 24 vozidiel firme
obžalovanéhoajsuvedenímcienzakaždéjednovozidlo,zčohovyplynulo,žespoločnosťO.N.skutočne
nadobudla, priamo od spoločnosti D. O. Z., za rok 2009 celkovo 24 vozidiel, a to za I. štvrťrok 2009 šesť
vozidiel v cene celkom 37.041,65 eur, za II. štvrťrok 2009 trinásť vozidiel v cene celkom 81.199,99 eur a

za III. štvrťrok 5 vozidiel v cene celkom 29.166,67 eur. Každý kupujúci zároveň bol podľa svedka určite
poučený o tom, že je to nákup bez DPH a o režime obchodu, pričom každý kupujúci vedel o tom, či môže
DPH vykázať alebo nie. Pred dražbou sa najprv vyhotovila pre každého kupujúceho zákaznícka karta,do ktorej sa vložil výpis z obchodného registra, splnomocnenia, preukaz s fotografiou a číslo daňovníka
podliehajúceho DPH, tieto údaje boli z ich strany preverované. Popísal tiež spôsob priebehu dražieb.

Po takomto doplnení dokazovania krajský súd ustálil skutkový stav tak, ako je uvedený vo výroku tohto
rozsudku tým, že pozmenil skutkovú vetu oproti obžalobe, ako aj oproti výroku napadnutého rozsudku,
aby priebeh skutkového deja zodpovedal dokazovaniu vykonanému pred súdom prvého stupňa, ako aj
doplnenému, resp. zopakovanému dokazovaniu pred odvolacím súdom na verejnom zasadnutí.

Vykonaným dokazovaním teda bolo podľa názoru krajského súdu nepochybne preukázané, že skutok,
ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, po jeho úprave krajským súdom sa stal, má znaky žalovaného
trestného činu a spáchal ho práve obžalovaný A. A.. Krajský súd mal vykonaným dokazovaním pred
súdom prvého stupňa, ako aj na verejnom zasadnutí v rámci odvolacieho konania za preukázané, že zo
strany spoločnosti O. N., s.r.o. došlo v roku 2009 k nákupu celkovo 38 vozidiel v jednotlivých štvrťrokoch,
pričom 24 z týchto vozidiel spoločnosť O. N. nakúpila priamo od D. O. Z., C. a zvyšných 14 vozidiel

nepriamo, cez spoločnosť O. O., s.r.o., N., ktorá ich nadobudla tiež od spoločnosti D. O. Z.. Uvedené je
preukázané výsledkami právnej pomoci z Rakúska a Českej republiky, kde súčasťou výsledkov právnej
pomoci sú aj fotokópie faktúr, ktoré svedčia o tejto prvotnej kúpe OMV firmou obžalovaného. Z faktúr
týkajúcich sa 14 OMV zakúpených cez spoločnosť O. O., s.r.o. N. je zrejmé, že tieto obžalovaný formálne
nakúpil v osobitnom režime zdanenia, ktorý na faktúrach bol účelovo určený miesto bežného režimu, v

ktorom boli pôvodne nadobudnuté z cudziny. Z výsledkov právnej pomoci z Českej republiky je takisto
zrejmé, že v prípade zvyšných 24 OMV, tieto boli následne po ich nadobudnutí formálne predané, resp.
vyvezené do Českej republiky spoločnosti KP T., podľa tvrdení obžalovaného za účelom ich servisu a
opráv, avšak z výpovede svedka K. N., ktorá bola súčasťou právnej pomoci z ČR prečítanej súdom
prvého stupňa na hlavnom pojednávaní, predovšetkým vyplýva, že so spoločnosťou O. N. nemá nič

spoločné, nepozná ju, neboli s ňou v žiadnom, ani obchodnom kontakte, aj doklady a faktúry vidí
prvýkrát. Uviedol tiež, že predmet činnosti mali najmä ohľadom stavebných prác, od roku 2009 už
nevykazovali činnosť. Určite neopravovali OMV, nemá žiadne vedomosti o týchto veciach a obchodoch,
čo vyvracia tvrdenia obžalovaného nielen o účele transakcií, ale aj o ich reálnom vykonaní. Týchto 24
OMV obžalovaný potom spätne odkúpil z ČR, avšak už v osobitnom režime zdanenia. K obchodom so

spoločnosťou bol vypočutý v rámci právnej pomoci svedok S. I., ktorý pracoval pre spoločnosť O. O.,
s.r.o., z ktorého výpovede vyplynulo, že obchody sa konali až po 30.06.2009, on už nebol konateľom,
pričom potvrdil, že oni kupovali vozidlá od spoločnosti D. C. v bežnom režime a potom ich odpredali
spoločnosti O. N.. Ďalej uviedol, že zbežne poznal obžalovaného a vozidlá boli nakúpené bez DPH, vo
C. ďalší predaj na Slovensko už on neriešil. Aj fakturáciu zabezpečovalo už vedenie spoločnosti, keďže

potom už bol len zamestnancom.

Počas roka 2009 ďalej obžalovaný odpredal z vozidiel, ktoré nadobudol vyššie popísaným spôsobom,
celkovo 35 áut bežným koncovým užívateľom v poradí za jednotlivé štvrťroky 2 OMV, 9 OMV, 11
OMV a 13 OMV, za ktoré fakturoval a inkasoval kúpnu cenu s DPH. K preukázaniu týchto skutočností

vykonal aj krajský súd na verejnom zasadnutí dokazovanie, pričom tieto skutočnosti vyplývajú okrem
protokolu o výsledku daňovej kontroly a jednotlivých rozhodnutí správcu dane o dodatočnej daňovej
povinnosti za jednotlivé štvrťroky 2009 - správca dane mal k dispozícii všetky potrebné dokumenty
dobrovoľne predložené obžalovaným - aj z ďalších listinných dôkazov, výsledkov právnej pomoci z
cudziny (výpovede svedkov Z., I., N. a faktúry a kúpne zmluvy), zoznamu motorových vozidiel aj s

uvedením nadobúdateľov od správcu dane, evidenčných kariet týchto vozidiel s uvedeným ich prvej
registrácie v SR. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený priebeh skutkového deja, teda uskutočnenie
jednotlivých obchodov jednak pri nadobudnutí OMV a jednak pri ich odpredaji koncovým užívateľom a
kúpne ceny za nich vyplatené a inkasované nepopiera ani obžalovaný. Obžalovaný tiež priznáva, že
DPH priznal iba z rozdielovej ceny medzi nákupnou a predajnou cenou v osobitnom režime, o ktorom

si ale podľa vlastných slov myslel, že je určený správne, konal neúmyselne v rámci vtedy zaužívanej
praxe a že neexistovali jednotné metodické pokyny, ako postupovať v takýchto prípadoch a on konal
v dobrej viere.

Takto zistený skutkový stav krajský súd premietol do znenia skutkovej vety uvedenej vo výrokovej časti

tohto rozsudku, pričom postupoval v súlade s ust. § 322 ods. 3 Tr. poriadku, keď nové rozhodnutie
urobil na podklade skutkového stavu, ktorý bol doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Oprotiskutkovémustavudefinovanémusúdomprvéhostupňavnapadnutomrozsudkutakbolopotrebné
upraviť skutkovú vetu oproti napadnutému rozsudku a to tak, že v prvom rade zmenil označenieobžalovaného z neurčitého a podľa názoru krajského súdu nesprávneho označenia „zodpovedný
pracovník“ na „konateľ“, keď jeho postavenie ako konateľa spoločnosti vyplýva z výpisov z obchodného
registra a konateľ je v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom

obchodnej spoločnosti. Ďalej krajský súd v súlade s vykonaným dokazovaním, pozmenil skutkovú vetu
v tom smere, že obžalovaný nadobudol OMV od rakúskej spoločnosti D. O. Z. priamo v počte 24 a
zvyšných 14 nadobudol pôvodne od tejto spoločnosti, ale priamym nákupom od spoločnosti O. O., s.r.o.,
v ktorej časti si skutok v obžalobe, ako aj v napadnutom rozsudku odporoval, keď na jednej strane v
ňom bolo uvedené, že kúpil od spoločnosti D. O. Z. celkovo 38 OMV, pričom v ďalšom popise skutku

už boli prevody správne rozdelené na 24 OMV, ktoré fiktívne predal a následne spätne odkúpil (už v
osobitnom režime zdanenia) od spoločnosti KP T., s.r.o., F. D. a XX OMV, ktoré kúpil od spoločnosti O.
O., s.r.o., s uvedením osobitného režimu zdanenia, pričom táto ich nadobudla z Rakúska od spoločnosti
D. O. Z.. Krajský súd tiež považoval za potrebné v skutkovej vete špecifikovať, že konečným užívateľom
obžalovaný odpredal OMV v roku 2009 v celkovom počte 35 (2+9+11+13), aj keď ich v tom istom
roku nakúpil od dodávateľov v počte 38, z čoho vyplýva, že konečným užívateľom v roku 2009 neboli

odpredané všetky OMV nadobudnuté od dodávateľov v tom istom roku a že tieto množiny sa nekryjú
absolútne.Napokon,avtejtočastisajednalooúpravuskutkuvprospechobžalovaného,čovšaknemalo
v konečnom dôsledku vplyv na právnu kvalifikáciu, krajský súd musel upraviť výšku skrátenej dane za I.
štvrťrok 2009 z 1.947,93 eur na 1.942,58 eur a tým pádom aj celkovú výšku skrátenej dane z 36.960,81
eur na 36.955,46 eur, keď ju znížil o sumu 5,35 eur, ktorá predstavovala mimo transakcií uvedených v

skutkovej vete neodvedenú daň z provízie pri prevode OMV z predaja OMV dňa 27.01.2009 pre p. Ľ. V.
v hodnote 8.332,- eur. Uvedená suma, okrem toho, že nesúvisela s nesprávnym určením základu dane
z dôvodu nesprávne určeného režimu zdanenia, nebola výsledkom konania definovaného ako skrátenie
dane, ale išlo o neodvedenie, resp. nezaplatenie dane, teda krajskému súdu neostávalo nič iné, ako
túto sumu vyňať zo skutku.

V nadväznosti na vyššie popísaný skutkový stav, určujúcim a rozhodujúcim pre vyvodenie trestnej
zodpovednosti bolo právne posúdenie týchto obchodov v tom smere, či sa mali realizovať v osobitnom
alebo bežnom režime zdanenia a zároveň posúdenie konania obžalovaného predovšetkým z hľadiska
zavinenia. Podstata protiprávneho konania obžalovaného totiž spočívala v tom, že neoprávnene zmenil

pri zadovážení OMV režim zdanenia z bežného na osobitný a keďže pri osobitnom režime zdanenia
sa DPH platí iba z tzv. marže miesto celej predajnej ceny, týmto došlo k výraznému zníženiu daňovej
povinnosti.

V tejto časti krajský súd poukazuje na vyčerpávajúce a podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku,

s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Podstatu bežného a osobitného režimu zdanenia v dostatočnej
mierepopísalasvedkyňaX..T.C.,ktorávosvojejvýpovediďalejuviedla,ževprejednávanejvecimalibyť
autá zdanené v bežnom režime, teda z celkovej kúpnej zmeny koncovým užívateľom, nielen z rozdielu
medzi nákupnou a predajnou cenou. Poukázala na to, že nákupy z Česka naspäť od KP T. boli fiktívne,
čo uviedol aj konateľ tejto spoločnosti. Dovoz áut nebol spochybnený a povinný subjekt spolupracoval a

predložil kompletné účtovníctvo. K týmto otázkam bola do konania pribratá aj odborná konzultantka S..
A. I., ktorú aj súd na hlavnom pojednávaní vypočul, ktorá tiež popísala podstatu bežného a osobitného
režimu zdanenia a dodala, že platí princíp kontinuity zdanenia od počiatku. Osobitný režim musí byť
na faktúre, musia byť na neho splnené podmienky a ak nie sú, musí sa zdaňovať v bežnom režime.
Podmienkou zdanenia v osobitnom režime je to, že musí ísť o platiteľa dane a použitý tovar musí už

od dodávateľa byť nadobudnutý v osobitnom režime a táto skutočnosť nestačí, aby bola len formálne
uvedenánadoklade,alesplneniepodmienokmusípreveriťdaňovýúradakeďboltovarpôvodnedodaný
v bežnom režime, nemôže sa to potom zmeniť na osobitný. Toto má kupujúci vedieť, od koho a akým
spôsobom použitý tovar nadobúda, má vedieť, že boli nakúpené v autobazáre a nevzťahuje sa to na
aukčné domy, ktoré iba obchod sprostredkúvajú, pričom je potrebné zisťovať, či ide o obchodníka s

použitým tovarom. Aj napriek rozdielnej právnej úprave musí byť v súlade so smernicou EÚ o DPH.
Tvrdila, že v roku 2009 už existoval metodický pokyn, ale nevedela, či iba pre daňový úrad alebo aj
verejne prístupný. Predmetné skutočnosti potvrdil aj splnomocnený zástupca A. úradu N. S.. T. V., ktorý
vypovedal, že subjekt dane spolupracoval a nepodal ani odvolanie voči rozhodnutiam, ani ho doposiaľ
nenapadol žalobou. Nepredložil tiež žiadny dôkaz, že konzultoval veci s daňovým úradom. Nevedel

určito uviesť, či prebiehala daňová exekúcia, ale vzhľadom na odstup času predpokladal, že určite bola
začatá.Vykonaným dokazovaním, najmä výsledkami právnej pomoci z cudziny a súvisiacou výpoveďou svedka
K. N. boli tiež v celom rozsahu vyvrátené tvrdenia obžalovaného, ktorý sa bránil okrem iného aj tým,
že motorové vozidlá (v počte 24) skutočne do Českej republiky za účelom opráv a servisu vyviezol a

odpredal spoločnosti KP T.. Svedok, ako už bolo uvedené vyššie, tieto skutočnosti jednoznačne poprel,
dokonca vo výpovedi uviedol, že neopravovali žiadne vozidlá, mali úplne inú činnosť a so spoločnosťou
O. N. neobchodovali. Čo sa týka nadobudnutia 14 kusov OMV od spoločnosti O. O., tieto boli pôvodne
z Rakúska nadobudnuté v bežnom režime zdanenia a ako vyplynulo z výpovede odbornej konzultantky
I., na zdaňovanie v osobitnom režime musí byť aj od dodávateľa tovar nadobudnutý v osobitnom režime

a túto skutočnosť nestačí len formálne uviesť na doklade a pokiaľ bol pôvodne tovar dodaný v bežnom
režime, už to nie je možné dodatočne meniť, ako vyplýva z implementovanej smernice o DPH č. 112
z roku 2006 k zmene bežného režimu na osobitný režim nie je možné a preto obžalovaný úmyselne
predmetné vozidlá vykazoval v osobitnom režime zdanenia, aby nemusel platiť DPH z celej predajnej
sumy, ale iba z rozdielu medzi nákupnou a predajnou cenou.

Rovnako neobstojí ani obrana obžalovaného, ktorý sa bránil tým, že v tom čase to bola bežná prax a
nebolo metodicky ustálené, v akom režime sa majú takéto obchody zdaňovať, ako aj obrana spočívajúca
v tvrdení, že tieto záležitosti mala na starosti účtovnícka firma a boli vedené konzultácie so správcom
dane. Z výpovedí svedkýň T. J. a I. Q. je zrejmé, že podklady do účtovnej firmy nosil obžalovaný
a obe zhodne tvrdili, že obžalovaný mal záujem na tom, aby tieto záležitosti boli v poriadku, pričom

komunikovali aj s pracovníkmi daňového úradu a nebolo v tom čase ani na daňovom úrade jasné a
jednotné, ako v týchto prípadoch postupovať. Svedkyňa J. okrem toho tvrdila, že ona pokračovala aj
po tom, čo už nepracovala pre p. Q., pričom oni sa boli radiť na daňovom úrade a za rok 2010 už bolo
správne. Fyzicky sa obchodov nezúčastňovala. Ona nežiadala o metodický pokyn, ale p. Q. a Q. (K.)
potom už žiadali. Autobazárov s problémami bolo viac, ale ona s nijakým iným to neriešila. Svedkyňa

Q. zároveň uvádzala, že daňový úrad im vysvetlil, kedy a za akých podmienok môže byť osobitný režim
zdanenia, ako majú vyzerať faktúry prípadné, p. A. teda vedel, ako má postupovať, ona ho upozornila,
že na faktúrach nie je paragraf, sľúbil, že to dá do poriadku. Vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam bolo
vykonané súdom prvého stupňa dokazovanie k existencii metodických pokynov, pričom bolo zistené,
že bol vydaný metodický pokyn č. 49/02/2008 zo dňa 10.11.2008, ktorý sa zaoberá všeobecnými

pravidlami upravujúcimi uplatňovanie DPH v tejto oblasti a následne bolo vydané metodické usmernenie
č. 1/242/15346-86847/2008 zo dňa 02.12.2008 s cieľom zabezpečiť jednotný postup pri uplatňovaní
osobitnej úpravy uvedenej v § 66 Zákona o DPH v rámci obchodovania s ojazdenými motorovými
vozidlami. K uplatňovaniu zákona o DPH pri dodaní a nadobudnutí nových dopravných prostriedkov
v rámci európskych spoločenstiev finančné riaditeľstvo SR vydalo metodický pokyn č. 63/2/2004 zo

dňa 31.08.2004, ktorý bol nahradený metodickým pokynom č. 13/2013/MP zo dňa 31.10.2013 a
taktiež dostupných evidenciách sa nenachádza vydané stanovisko, resp. usmernenie pre spoločnosť
O. Prešov s.r.o., resp. P., s.r.o., vo veci dovozu ojazdených vozidiel zo zahraničia. Mailové a telefonické
odpovedesanearchivujúakuvedenejproblematikeFinančnériaditeľstvoSRvydaloinformačnýmateriál
Uplatňovanie zákona o DPH pri ojazdenom motorovom vozidle, ktorý bol zverejnený na portáli finančnej

správy. Z uvedeného teda vyplýva, že metodické pokyny už v tom čase centrálne dané boli a obžalovaný
(prípadne účtovná spoločnosť) mal možnosť si v prípade potreby a záujmu, čo by mala byť v takýchto
situáciách samozrejmosť, si tieto pokyny zaobstarať a riadiť sa s nimi.

Nemožno sa v tomto smere ospravedlňovať poukazovaním na to, že tieto záležitosti mala na starosti

účtovná firma, ktorá komunikovala aj s daňovým úradom. V tomto smere je podľa názoru krajského súdu
žiaduce zdôrazniť, že každá osoba, ktorá má reálne v pláne vstúpiť do firmy, podieľať sa na jej riadení a
vykonávať dôležitú funkciu vo firme, či už sa jedná o konateľa, prokuristu, prípadne správcu konkurznej
podstaty, likvidátora, je povinná konať s odbornou starostlivosťou a konateľ, ako primárne zodpovedná
osoba za riadny chod spoločnosti a plnenie všetkých zákonom stanovených povinností a za týmto

účelom je povinná si zaobstarať všetky potrebné informácie k správnemu a zákonnému postupu, avšak
finančná správa neeviduje v tejto súvislosti žiadne vyjadrenie o stanovisko, resp. usmernenie a ohľadne
osobitného spôsobu zdaňovania boli vydané metodické pokyny a usmernenia vyššie spomínané, ktoré
boli platné a účinné v čase podávania daňových priznaní daňovým subjektom O. N. s.r.o., na čo správne
poukazuje aj prvostupňový súd v dôvodoch napadnutého rozsudku. Odhliadnuc od uvedeného sa ale

žiadavtejtosúvislostiuviesť,načokrajskýsúdpoukazujevodôvodnenísvojhorozhodnutianaviacerých
miestach, že v danom prípade nešlo iba o zanedbanie a nedostatočné plnenie si zákonných povinností,
ale že predmetné autá boli fiktívne vyvážané zo Slovenska za účelom zmeny daňového režimu, pričomtvrdenia obžalovaného o nejakých rámcových zmluvách boli vyvrátené úkonmi prostredníctvom právnej
pomoci vykonanými v Českej republike.

Aj krajský súd bol, obdobne ako súd prvého stupňa toho názoru, že v danej veci nebolo nevyhnutné
vykonať znalecké dokazovanie, ako to navrhovala obhajoba, za účelom ustálenia výšky „škody“,
teda rozsahu skrátenia dane, nakoľko uvedenú okolnosť bolo možné bez odôvodnených pochybností
preukázať a ustáliť na základe vykonaného dokazovania a teda na jej zistenie neboli nevyhnutne
potrebné také odborné znalosti, ktoré by odôvodňovali nepochybnú potrebu nariadenia znaleckého

dokazovania. V tomto smere krajský súd poukazuje na výsledky daňovej kontroly, ktoré sa premietli
jednak do protokolu, jednak do jednotlivých právoplatných rozhodnutí správcu dane, ktorými bola
obžalovanému vyrubená dodatočná daň z pridanej hodnoty za jednotlivé štvrťroky roku 2009, v spojení
so skutočnosťami uvedenými svedkyňami C. a I. týkajúcimi sa odborného a právneho posúdenia
v tomto prípade, ktoré aj po odbornej stránke potvrdili správnosť záverov daňovej kontroly. Ako
už bolo uvedené vyššie, voči záverom daňovej kontroly obžalovaný nenamietal, nepodal opravný

prostriedok a počas kontroly bol plne súčinný a nijakým spôsobom postup správcu dane ani jeho
závery, skutkové aj právne, nerozporoval. Vzhľadom na vstupné údaje, ktoré použil správca dane
pre určenie výšky daňovej povinnosti - nadobúdacia cena OMV, priznaná daň, cena OMV pri predaji
konečným spotrebiteľom (jednoznačne preukázané vykonaným dokazovaním, ktoré údaje neboli v
konaní namietané), s poukazom na ust. § 22 ods. 1 zákona o DPH, prvá veta, v zmysle ktorého základom

dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má
prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň, aj krajský súd
spätným výpočtom dospel k záveru, že dodatočne určená daň správcom dane bola vypočítaná správne,
čím bolo možné dospieť aj k výške rozsahu skrátenia dane uvedenej v skutku, od čoho závisí právna
kvalifikácia skutku. Obžalovaný poukázal na aktuálnu výšku škody z webovej stránky daňových dlžníkov,

kde už je len 25 000 eur, čo by aj menilo právnu kvalifikáciu. K tomu ale je potrebné uviesť, že dlžná
suma vypočítaná správcom dane a ktorá tvorí podstatu skutku, bola, ak to berieme takto, vypočítaná
v danom čase a priestore a konanie obžalovaného popísané v skutkovej vete malo za následok práve
takto skrátenú daň. Z tohto pohľadu je pre určenie právnej kvalifikácie určujúca suma v čase spáchania
skutku, resp. ako jeho následok, nie to, čo eviduje webová stránka po rokoch (možno po výsledkoch už

daňovej exekúcie atď.) Inak povedané, súčasná suma uvedená pri daňovom dlžníkovi nespochybňuje
výsledky daňovej kontroly, ktoré definujú konanie obžalovaného ako konkrétny trestný čin s konkrétnym
spôsobeným následkom v podobe skrátenia dane za rok 2009.

Takto definovaný skutok, ktorý zodpovedá vykonanému dokazovaniu, tak spĺňa pojmové znaky zločinu

skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 3 Tr. zákona, keď bolo preukázané, že
obžalovaný svojím konaním, uvedeným v skutkovej vete, skrátil daň z pridanej hodnoty, a to v značnom
rozsahu - 36.955,46 eur. Skrátením dane na účely žalovaného trestného činu treba rozumieť akékoľvek
konanie páchateľa, v dôsledku ktorého mu príslušný štátny orgán alebo orgán verejnej samosprávy
vyrubí daň v nižšej než zákonom určenej sume alebo k vyrubeniu dane vôbec nedôjde. Skrátením dane

je aj vylákanie daňovej výhody (pozri R 4/1995). Svojho konania sa dopustil úmyselne, ako plne trestne
zodpovedná osoba, pričom úmyselné zavinenie je dané okolnosťami skutku, ktoré boli vyššie popísané,
keď z týchto okolností vyplýva aktívne konanie obžalovaného - preukázateľné vykonanie fiktívnych
obchodov iba „na papieri“ so spoločnosťou KP T. a bezdôvodná formálna zmena režimu zdanenia na
faktúre pri nákupe OMV od spoločnosti O. O., ktoré boli pôvodne nadobudnuté v bežnom režime -

smerujúce k navodeniu situácie, ktorá by mala za následok teoretickú možnosť využiť osobitný režim
zdanenia s nižším základom dane. Aj keď z výpovede svedkýň C. a I. vyplynulo, že ani v takomto prípade
by pravdepodobne nebolo možné použiť osobitný režim, je nepochybné, že obžalovaný, presvedčený
o tom, že v týchto situáciách sa osobitný režim použije, sa rozhodol tento stav navodiť fiktívne, z čoho
nepochybne plynie nielen nejaké nedbanlivostné konanie v dobrej viere a omyl v dôsledku nedostatku

skúseností a vedomostí, ale premyslené konanie za účelom dosiahnutia nižšej daňovej povinnosti.
Obžalovaný porušil objekt chránený Trestným zákonom, ktorým je v prípade tohto trestného činu záujem
štátu na správnom vymeraní dane, poistného na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo
príspevku na starobné dôchodkové sporenie a medzi jeho konaním a spôsobeným následkom existuje
príčinná súvislosť.

Čo sa týka výroku o treste, tento musel byť obligatórne zrušený z dôvodu, že odvolací súd rušil výrok o
vine. V časti výroku o treste sa však po vecnej stránke krajský súd stotožnil s trestom uloženým súdom
prvého stupňa a odvolanie okresného prokurátora proti výroku o treste považoval za nedôvodné.Pri ukladaní trestu krajský súd postupoval podľa § 34 Tr. zákona v zmysle zásad pre ukladanie
trestov, keď trest má plniť úlohu individuálnej a generálnej prevencie, zároveň má predstavovať

morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V zhode s prvostupňovým súdom aj krajský súd zistil
u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, spočívajúcu vo vedení
riadneho života pred spáchaním trestného činu a nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť, pričom zákonom
stanovená trestná sadzba v prípade žalovanej trestnej činnosti predstavuje 4-10 rokov (§ 276 ods. 3 Tr.
zákona). Po jej úprave, znížením hornej hranice o 1/3 z dôvodu prevahy poľahčujúcich okolností, mohol

súd ukladať trest v rozmedzí od 4 do 8 rokov.

V predmetnej trestnej veci však krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil existenciu
mimoriadnych okolností prípadu, ale podľa názoru krajského súdu spočívajúcich predovšetkým okrem
iného v neprimeranej dĺžke trestného stíhania. Aj neprimeraná dĺžka trestného konania môže byť jednou
z mimoriadnych okolností prípadu, ktorá za istých okolností odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť

mimoriadne zmierovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona a uloženie trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3
Tr. zákona, a to za predpokladu, ak s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému
stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní výrazne a neprimerane presahuje dĺžku
konania v porovnateľných veciach (R 10/2011).

Obžalovaný sa mal stíhaných skutkov dopustiť ešte v roku 2009, daňová kontrola prebehla v roku 2012
a na základe jej výsledkov začiatkom roka 2013 bolo podané oznámenie o podozrení zo spáchania
trestného činu. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané až 13.04.2016, teda po viac ako 3 rokoch
vyšetrovania. Obžaloba bola na okresný súd podaná dňa 22.12.2016, pričom až dňa 27.04.2017 súd

na neverejnom zasadnutí obžalobu odmietol a vrátil vec do prípravného konania, ktoré uznesenie bolo
krajským súdom dňa 17.01.2018 zrušené a vec vrátená okresnému súdu 04.05.2018. Prvé hlavné
pojednávanie sa konalo až 14.02.2019, teda po viac ako 2 rokoch od podania obžaloby. Počas konania
pred súdom prvého stupňa sa hlavné pojednávanie viackrát odročovalo, sčasti z dôvodov na strane
obžalovaného, prípadne jeho obhajcu, avšak je potrebné uviesť, že sa odročovalo aj kvôli potrebe

doplniťdokazovanieavykonaťďalšienavrhovanédôkazy.Odprvéhohlavnéhopojednávaniaužkonanie
pred súdom prebiehalo viac-menej plynule, pričom rozsudok súdu prvého stupňa bol vyhlásený dňa
25.06.2020. Spis bol predložený krajskému súdu 13.07.2020. Trestné konanie, ktoré od momentu
začatia vyšetrovania až po jeho právoplatné skončenie trvá po dobu 9 rokov s tým, že od spáchania
skutku uplynula doba 13 rokov, rozhodne nemožno považovať za konanie s primeranou dĺžkou trvania.

Krajský súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že konanie s takýmito prieťahmi je zároveň v rozpore aj s
čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Podľa
ustálenej judikatúry ESĽP dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu 6 rokov je potrebné považovať
za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie tejto hranice nie je možné

trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Plynutím času sa zároveň znižuje záujem spoločnosti na
potrebe potrestania páchateľa tiež slabne nevyhnutnosť individuálnej a generálnej prevencie. Tiež sa
vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Samozrejme, nie
každé konanie, ktoré trvá dlhšie ako 6 rokov, je možné paušálne považovať za konanie s neprimeranými
prieťahmi. Vždy je potrebné posudzovať predovšetkým dôvody, pre ktoré konanie trvá takúto dlhú dobu

a či bolo možné konanie objektívne skončiť v kratšom časovom horizonte.

Prihliadajúc na vyššie uvedené okolnosti prípadu spočívajúce predovšetkým v neprimeranej dĺžke
trestného konania, ako aj skutočnosť, že v rámci daňovej kontroly obžalovaný so správcom dane
spolupracoval a poskytoval mu potrebnú súčinnosť, nevynímajúc ale aj osobu obžalovaného, ktorý

pred spáchaním skutku bol iba raz súdne trestaný, ešte v roku 1995, kedy sa v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia osvedčil a hľadí sa na neho, akoby nebol odsúdený a po spáchaní skutku
až doposiaľ už trestaný nebol a nebolo a nie je voči nemu vedené mimo tejto veci ani žiadne iné
trestné stíhanie, potom krajský súd dospel k záveru, že použitie trestnej sadzby trestu odňatia slobody
ustanovenej za trestný čin, ktorého sa obžalovaný dopustil (4-10 rokov), by bolo pre tohto neprimerane

prísne a že na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude postačovať aj trest kratšieho trvania.

Na základe týchto skutočností tak krajský súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody mimoriadne
znížený pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom pre zločin skrátenia dane a poistnéhopodľa § 276 ods. 3 Tr. zákona, rešpektujúc obmedzenia mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods.
3 písm. e/ Tr. zákona (minimálne 6 mesiacov), pričom ale vzhľadom na závažnosť skutku (zločin) a
spôsobený následok (skrátenie dane v značnom rozsahu) považoval za primeraný trest odňatia slobody

vo výmere 2 rokov. Obdobne ako súd prvého stupňa, aj krajský súd trest ukladal ako podmienečný za
podmienok v zmysle ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, keď mal za to, že v danom prípade vzhľadom
na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život, a na okolnosti prípadu, mal za to,
že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa nie je nevyhnutný trest odňatia slobody
spojený s jeho bezprostredným výkonom a postačí na zabezpečenie účelu trestu už len samotná hrozba

jeho nepodmienečným výkonom. Súčasne určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v primeranej
dĺžke 3 rokov.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok z dôvodov podľa § 321 ods. 1 písm. b/,
c/ Tr. poriadku v celom rozsahu zrušil a v zmysle § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto

rozsudku s tým, že odvolanie okresného prokurátora postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.