Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 20, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108011263
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8108011263.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a JUDr. Mariána Sninského, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.10.2021, v
trestnej veci obžalovaného O. G. a spol., pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c/, d/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, o odvolaniach

obžalovaného O. G., F. B. a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn.
33T/170/2008 zo dňa 14.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania okresného prokurátora a obžalovaných O. G. a F. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní O. G. a F. B. uznaní vinnými zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. d/ Tr. zákona
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že
od presne nezistenej doby roka 2007 až do 29.4.2008 v A. a okolí, nakupovali od nezistených osôb pre
vlastnú potrebu a pre potrebu iných a následne po nákupe prechovávali a poskytovali ďalším osobám
pervitín, extázu, marihuanu, kde tieto poskytovali v A. a v H., okres A. najmenej dvom osobám mladším
ako osemnásť rokov a to D. U., nar. XX.XX.XXXX a M. M., nar. XX.X.XXXX, kde rastliny rodu konope

sú zaradené v zmysle zákona NR SR č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach
a prípravkoch do I. skupiny omamných látok, extáza je látka, obsahujúca MMDA, ktorá je v zmysle
zákona č. 139/1998 Z. z. zaradená do I. skupiny psychotropných látok a pervitín je látka, obsahujúca
metamfetamín, ktorý je v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. zaradený do II. skupiny psychotropných látok
a súčasne obv. O. G. od presne nezisteného času roka 2007 do 29.4.2008 vo svojom dome v H. č.
XXX, okr. A. prechovával koncentrovanú kyselinu chlorovodíkovú, ktorá je v zmysle zákona NR SR č.

331/2005 Z. z. o orgánoch štátnej správy vo veciach drogových prekurzorov zaradená medzi účinné
látky kategórie 3.

Za to im súd uložil:

P. O. G. podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii poľahčujúcich a

priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca
a 30 (tridsať) dní.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zákona s použitím § 74 ods. 1 Tr. zákona mu uložil ochranné
protialkoholické liečenie ambulantnou formou a

obžalovanému F. B. podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii poľahčujúcich
a priťažujúcich okolností, § 39 ods. 1 Tr. zákona s použitím čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca
a 30 (tridsať) dní.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/, ods. 4 Tr. zákona ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku v zákonom stanovenej
lehote podali obžalovaní O. G. a F. B. odvolanie, proti výroku o vine a treste rozsudku, ktoré následne aj
prostredníctvom svojich obhajcov písomne odôvodnili a rovnako tak aj okresný prokurátor, čo do výroku

o treste.

Obžalovaný O. G. v dôvodoch odvolania po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku
uviedol, že Okresný súd Prešov sa dostatočným spôsobom nevysporiadal so zisteným skutkovým
stavom a na základe toho, potom nesprávne posúdil jeho konanie, keď ho uznal vinným z trestného

činu podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. d) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20
Tr. zákona. Je pravdou, že si zadovažoval omamné látky a tieto aj v uvedenom období sám požíval.
Skutočnosť, že poškodené mali počas návštev v jeho rodinnom dome požiť omamné látky (marihuanu,
pervitín) nebola riadne vyšetrená s poukazom na to, že z analýzy z toxikologického vyšetrenia svedkýň
D. U. a M. M. vyplýva, že laboratórnym vyšetrením bola zistená prítomnosť drogy - extáza. Ani jednej

z nich počas ich návštevy u nich v dome nepodal takúto drogu a ani takúto drogu nikdy v držbe
nemal. Ak testy preukázali požitie extázy, tak túto drogu mohli mať jedine od O. W.. Poškodené ďalej
uvádzajú, že síce požili „nejaké látky“, nebolo však dokázané, či sa skutočne jednalo o omamné látky.
On poškodeným nijakým spôsobom neponúkal, nenútil, ani nepresviedčal, aby „nejaké látky uňho
konzumovali“. Obžalovaný O. G. nikdy pre nikoho, teda ani pre poškodené nezabezpečoval omamné

látky, pretože nevedel, či vôbec prídu na návštevu k nemu do domu do H.. V tejto súvislosti poukázal na
to, že poškodené už predtým, ako sa s ním zoznámili a začali k nemu častejšie chodiť, už dlhšiu dobu
požívali omamné látky, v tom čase nemal vedomosť o ich veku, javili sa mu staršie, ako v skutočnosti
boli, o čom sa následne dozvedel od rodičov. Poukazuje aj na výpoveď svedka O.. F. C., z ktorej vyplýva,
že testy boli robené aj na ostatné omamné látky, nielen na extázu, avšak výsledky boli negatívne. Z

praxe je zrejmé, že za taký krátky čas po požití drogy, by sa to vo výsledkoch objavilo. Na základe
zistených dôkazov mal súd kvalifikovať jeho konanie ako trestný čin nedovolená výroba omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1
Tr. zákona, resp. trestný čin šírenie toxikománie podľa § 174 ods. 1 Tr. zákona. Vzhľadom na vyššie
uvedené, preto navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a

rozhodnutie prvostupňovému súdu, eventuálne, aby Krajský súd v Prešove rozhodol tak, že ho uzná
vinným v naznačenom smere a uloží mu primeraný trest.

Rovnako tak obžalovaný F. B. v dôvodoch odvolania uviedol, že podal odvolanie čo do výroku o
vine a treste, lebo prvostupňový súd skutok nesprávne ustálil a nesprávne kvalifikoval. Neposkytoval

ďalším osobám pervitín ani extázu. U. v jednom prípade dal tramal na jej požiadanie, vravela mu,
že fajčila marihuanu, v tom čase bol s ňou kamarát, čo vadilo jej matke a preto sa naňho hnevala
a celé oznámenie naňho bolo vykonštruované z pomsty. V tom období občasne užíval marihuanu,
avšak už to dávno nerobí. Poučil sa aj tým, že bol vo väzbe, a to takmer 26 mesiacov, čo malo
naňho vplyv, aj keď väzba nie je výkon trestu, bola preňho ponaučením. Poukázal tiež aj na to, že

v priebehu trestného konania bolo vykonaných mnoho dôkazov, avšak mnohé z nich sú rozporné
a navzájom si odporujúce. Nie je jednoznačne usvedčovaný dôkazmi produkovanými prokurátorom
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe a neskôr vo výroku ostatného odsudzujúceho rozsudku
okresného súdu. Domnieva sa, že vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že užíval marihuanu pre
vlastnú potrebu a nikomu ju neposkytoval, mal byť skutok, ktorý je ustálený v rozsudku, upravený podľa

takto preukázaného skutkového stavu a mal byť kvalifikovaný podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona a podľa
tohto ustanovenia mal mu byť uložený i primeraný trest. Naviac poukázal na to, že skutok bol spáchaný
pred dvanástimi rokmi, kedy sa správal mladícky nerozvážne. V jeho živote došlo v nasledujúcich 12-
tich rokoch trvania tohto trestného procesu k zásadným zmenám: založil si rodinu, má deti, riadnepracuje vo firme svojho otca a vedie riadny, usporiadaný život. Mnohé veci v priebehu trestného konania
pochopil a trestné konanie malo dopad na zmenu jeho spôsobu života. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok v zmysle vykonaných dôkazov s tým, aby ustálil skutok v tom zmysle, že bol

užívateľom marihuany a následne skutok kvalifikoval podľa § 171 ods. 1 Tr. zákona a uložil mu podľa
tohto ustanovenia primeraný trest.

Písomne odôvodnené odvolanie voči výroku o treste predložil aj okresný prokurátor, v ktorom po
rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že rozhodnutím súdu, čo do uloženia

trestu obom obžalovaným sa nemôže stotožniť. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že obaja
obžalovaní sa dopustili obzvlášť závažného zločinu, kde trestná sadzba pre tento trestný čin je od 3
rokov(správne10rokovpoz.súdu)do15rokov.Ajkeďodspáchaniaskutkuuplynulapomernedlhádoba
(viac ako 10 rokov), je potrebné brať do úvahy charakter trestnej činnosti a najmä skutočnosť, že ani
jeden z obvinených sa ku skutku nepriznal. Taktiež nemožno opomenúť ani to, že obidvaja obžalovaní
už boli súdne trestaní a to pred týmto skutkom, ako aj v nasledujúcom období. Aj pri využití článku

6 ods. 1 a článku 23 (správne čl. 13 pozn. súdu) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nie je možné súhlasiť s trestom, ktorý bol obom obžalovaným za ich konanie uložený a ktorý
uloženýtrestjetotožnýsväzbou,ktorábolaobžalovanýmivykonaná.Priukladanítrestuajprizohľadnení
Dohovoru mal súd brať do úvahy nielen všetky skutočnosti, na základe ktorých by trest znížil, ale bolo
potrebné prihliadať na všetky okolnosti skutku, osoby obžalovaných a ich celkový postoj k trestnej

činnosti a pri takomto komplexnom zohľadnení všetkých rozhodných skutočnosti im uložiť primeraný a
spravodlivý trest aj po uplynutí pomerne dlhej doby od spáchania skutku. Nesúhlasí ani s aplikáciou
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu obom obžalovaným. Toto ustanovenie môže súd
použiť pri mimoriadnom znížení trestu vzhľadom na okolnosti prípadu alebo na pomery páchateľa. Čo sa
týka okolnosti prípadu, tieto podľa názoru okresného prokurátora určite nie sú také, aby odôvodňovali

mimoriadne zníženie trestu, skôr naopak. Rovnako nepovažuje za mimoriadne ani pomery páchateľov.
Poukázal na to, že obžaloba bola podaná ešte v roku 2008 a teda pokiaľ súd argumentuje dĺžkou
konania, táto v žiadnom prípade nebola zapríčinená konaním alebo nečinnosťou orgánov činných v
trestnom konaní. Preto uloženie len trestu pokrývajúceho vykonanú väzbu obžalovanými, považuje za
neprimerane mierne. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto navrhol, aby Krajský súd v Prešove zrušil

napadnutý rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 33 T 170/2008 zo dňa 14.02.2019 vo výroku o
treste u oboch obžalovaných a vec vrátil Okresnému súdu Prešov na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a po takomto
preskúmaní zistil nasledovné.

Po preskúmaní odvolaní napadnutého rozsudku (v poradí druhého v prejednávanom prípade) ako aj

konania mu predchádzajúceho, krajský súd konštatuje, že okresný súd v predmetnej veci po doplnení
krajským súdom nariadeného dokazovania, pri opätovnom hodnotení vykonaných dôkazov a zachovaní
možnosti pre strany v konaní obsah dokazovania doplniť - postupoval v intenciách zrušujúceho
uznesenia krajského súdu - sp. zn. 1To/17/2010 zo dňa 17.03.2010.

Vkonanípredokresnýmsúdombolitedavykonanédôkazypotrebnénazistenieskutkovéhostavuveci,o
ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Vzhľadom
k tomu preto súd urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne závery
okresný súd v napadnutom rozsudku v potrebnom rozsahu presvedčivo odôvodnil, preto sa krajský súd
s jeho argumentáciou plne stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje.

Aj preto vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení
s konaním pred okresným súdom - konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný -
krajský súd nemal dôvod opätovne bližšie rekapitulovať (opakovať) dôkazy a skutočnosti z nich plynúce,
na podklade ktorých okresný súd urobil záver o vine obžalovaných.

Krajskýsúdpretoupriamilpozornosťpredovšetkýmnareakciuprotiodvolacímnámietkamobžalovaných
a okresného prokurátora a preto zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty(predmetu) konania, majúce vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaných a
určeného druhu a výmery trestu.

Krajský súd pri tomto postupe zistil existenciu skutočností rozhodných pre zohľadnenie pri ukladaní
druhu, no najmä výmery trestu, konkrétne pre zistené prieťahy v tomto trestnom konaní, ktoré nie je
možné bez rozumných pochybností dávať za vinu obžalovaným, z tohto dôvodu mal krajský súd za to,
že v posudzovanou prípade bolo na mieste ukladať trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu, rovnako ako to ustálil aj okresný súd.

Súčasne platí, že podstatná časť odvolacích námietok obžalovaných, ktorými argumentovali, už boli
prednesené v priebehu dokazovania v konaní pred okresným súdom, s ktorými sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.

Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného

dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného
súdu vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné) rozhodnutie v
posudzovanej veci obžalovaných O. G. a F. B..

Na tomto mieste krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na

obhajobu má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju
obranu, oproti skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

No súčasne platí, že súd pri hodnotení vykonaných dôkazov (vo vzájomných súvislostiach) jednotlivo
ako aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov, bez toho,

aby narušil rovnováhu hodnotenia dôkazov produkovaných ako v prospech, tak aj v neprospech
obžalovaného, musí prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov a teda, či
argumentácia obžalovaného v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či
skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci obhajoby tvrdí, sú nimi predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi
nielen overiteľné, ale či sú súčasne aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť,

či dokonca vyvrátiť a to do takej miery, že prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez
rozumných pochybností nie je možné potom na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo žalovanej
trestnej činnosti.

V nadväznosti na uvedené krajský súd zistil, že obsah odvolacích námietok obžalovaných nemá oporu

vo vykonanom dokazovaní, resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotia a vykladajú vo svoj prospech, nie
úplne a bez konfrontácie s dôkazmi inými, produkovanými v rámci dokazovania.

V tomto prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, obaja obžalovaní (opierajúc sa o spôsob ich obrany) v
rámci dokazovania nepredložili nové dôkazy, resp. argumenty, ktoré by zistené skutočnosti z dôkazov

zabezpečených v rámci prípravného konania, (ktorých obsah sa zákonným spôsobom preniesol do
dokazovania na hlavnom pojednávaní), spochybňovali, resp. vyvracali, ale práve naopak.

V prvom rade obaja obžalovaní v rámci obrany zásadne trvali na tom, že v posudzovanom prípade
nebolo bez rozumných pochybností dokázané, že „konkrétne oni dvaja“ by boli tými osobami, ktoré

by či už spoločne (alebo samostatne, nezávisle od seba) nakupovali pervitín, extázu, marihuanu od
nezistených osôb nielen s cieľom užívať ich pre vlastnú potrebu, no aj pre potrebu iných a už vôbec nie
s úmyslom následne tieto omamné a psychotropné látky po nákupe prechovávať a poskytovať ďalším
osobám, konkrétne v tomto prípade v A. a v H., okres A., najmenej dvom osobám (v tom čase) mladším
ako osemnásť rokov a to D. U. a M. M..

V tejto súvislosti je opäť potrebné v stručnosti sumarizovať produkované dôkazy a skutočnosti z nich
plynúce v kontexte tvrdení obžalovaných O. G. a F. B..

Obžalovaný F. B. od začiatku nepopieral, že v tom čase bol (rovnako verbalizujú svedkovia O. O. a H.

S.) príležitostným užívateľom marihuany (v minulosti mal dokonca cca 17 krát užiť aj pervitín), že v čase
rozhodnom (podľa skutkovej vety) sa pravidelne stretával s obžalovaným O. G. v jeho rodinnom dome
v H. č. XXX, okr. A., s ktorým ešte predtým zoznámil poškodenú D. U. a prostredníctvom nej sa s nimi
zoznámila aj poškodená M. M., ktoré ako sám tvrdí, mal k nemu voziť preto, aby mu poupratovali. Sámobžalovaný B. priznáva, že minimálne v jednom prípade mal „ušúľať joint marihuany“ a spolu s G. a aj s
dievčatami ho mali vyfajčiť. Svedkyňa O. N. vypovedá, že D. U. mal obžalovaný B. minimálne v jednom
prípade ponúknuť pervitín, ktorý aj priamo pred nimi užila a opísala, ako sa potom mala správať, resp.

podľa nej cítiť. Následne sa to opakovalo s marihuanou asi 2 krát do týždňa, a aj jej sa pýtal (B.), či to
nechce vyskúšať, pričom sa s ním mali stretávať už od januára 2007. Aj svedkyňa N. N. dopĺňa, za akých
okolností poznala obžalovaných, pričom platí, že v čase obmedzenia osobnej slobody obžalovaného G.
dňa 29.04.2008, kedy po vykonaní toxikologického testu boli u nej zistené stopy po požití pervitínu.

Z pohľadu uvedeného preto logicky (a uveriteľne, na rozdiel tvrdenia obhajoby obž. B.) vyznieva
výpoveď obžalovaného O. G. zo dňa 12.06.2018, kedy zdôrazňoval, že s obžalovaným F. B. sa stretával
posledných siedmich mesiacoch pred zadržaním, pričom k nemu do obce H. potom chodil aj trikrát do
týždňa - stretnutia vyzerali tak, že on k nemu priviezol marihuanu, alkohol a dievčatá, s ktorými chcel
uňho „sexovať“, (sám obžalovaný G. mal priznať pohlavný styk s poškodenou U., čo verbalizovala aj
poškodená, aj keď to lekárske vyšetrenie u menovanej nemalo potvrdiť), na čo mal mať B. vyčlenenú

izbu na poschodí, pričom B. mal ušúľať jointy, a tieto potom spoločne fajčili (so všetkými kto tam bol),
vrátane aj dievčat D. a M. - marihuanu nosil v igelitovom sáčku alebo zabalenú v papieri. Obžalovaný
G. tiež vypovedal, že okrem marihuany vedel B. zadovážiť aj pervitín, pričom sám B. mal tiež pýtať aj
od neho pervitín, pričom on mu ho odmietal dávať, lebo sám mal len pre svoju osobnú potrebu.

Za danej dôkaznej situácie pochybnosti vyjadrené obžalovanými v rámci odvolacích námietok voči
správnosti ustálených skutkových zistení už aj bez zahrnutia výpovedí poškodených D. U. a M. M.
vyznievajú nedôvodne.

Pričom práve výpovede poškodených D. U. a M. M. sú vystavané logicky a majú svoj základ (bez

zásadných rozporov) v skutočnostiach nimi opísaných, ktoré hore uvádzaným tvrdeniam obžalovaných
a svedkov neodporujú, ba práve naopak zrozumiteľne dopĺňajú ich obsah.

Už spôsob ich správania sa po Silvestri roku 2008 podľa vyjadrení ich rodičov O.. S. U. a N. M.
zodpovedá opisu osôb (poškodených), ktoré zjavne nejavili len známky požitia väčšieho množstva

alkoholických nápojov, ale osôb ktoré zjavne užili omamné a psychotropné látky.

Súčasne poškodené, nielen opakovane uvádzajú osoby (obžalovaných), ktoré im mali tieto látky
zabezpečiť a ponúknuť, ale predovšetkým zhodne pomenúvajú „látky“ ktoré mali spolu užívať -
marihuana, pervitím, extáza a súčasne v podstatnom obsahu zhodne opisujú, ako sa uvedené látky

užívajú (fajčili „jointa“, či prostredníctvom „bonga“, resp. vdychovali biely prášok) rovnako potom aj
opisujú ako vnímali svoje správanie, ako sa cítili po ich užití, čo príkladmo rovnako opisuje aj svedkyňa
O. N.. Niet rovnako pochýb o tom, že obaja obžalovaní museli mať vedomosť o tom, že obe poškodené
nie sú plnoleté, keďže im odhadovali tak 16-17 rokov.

Napokon znalecké dokazovanie jednak z odvetvia psychiatrie ako aj z odboru psychológie po vyšetrení
obžalovaných a poškodených bez rozumných pochybností a to aj odstupom času vyzneli zjavne v
prospech poškodených z hľadiska všeobecnej dôveryhodnosti tak, ako to správne hodnotí v odôvodnení
aj okresný súd.

Intenzita stretávania sa obžalovaných s poškodenými (aj dvakrát, trikrát do týždňa), ktoré bolo vedomé
s konkrétnym účelom a cieľom, spravidla na vopred určenom konkrétnom mieste s tým, že poškodené
vedeli a preto tieto stretnutia vyhľadávali, že súčasťou stretnutí bude okrem iného aj užívanie omamných
a psychotropných látok, aj keď obe opakovane zvýrazňovali, aby ich niekto a už vôbec nie obžalovaní,
nútil sa s nimi stretnúť, no predovšetkým užívať omamné a psychotropné látky, a preto konali tak z

vlastnej vôle, na čo boli obžalovaní vopred pripravení (boli s tým minimálne uzrozumení), kedykoľvek im
ich poskytnúť, čo aj zjavne učinili, všetky tieto skutočnosti vo svojom súhrne bez rozumných pochybností
podľa názoru krajského súdu vylučujú úvahy obžalovaných prezentované v odvolaniach o právnom
posúdení ich konania ako trestný čin šírenia toxikománie podľa § 174 Tr. zákona.

Označený trestný čin šírenia toxikománie podľa § 174 Tr. zákona totižto predpokladá, náhodné,
spravidlajednorazové, nievopredplánovanéaurčitenieopakovanézatýmistýmúčelomstretnutia,tých
istých osôb, kde páchateľ v určitej forme návodu a pomoci v zmysle § 21 ods. 1 písm. b) a d) Tr. zákona
napríklad bude prehovárať na zneužívanie návykových látok, či predvádza spôsob ich používania,prípadne o inú formu, ktorou sa vyvolá rozhodnutie u „obete“ zneužívať návykové látky. Rovnako tak
podporovanie môže smerovať tak voči osobe, ktorá začína zneužívať návykovú látku, ako aj voči osobe,
ktorá už takéto látky, iné než alkohol, zneužíva (opäť nie opakovane, v podstate na istom mieste, za

účasti tých istých osôb, ktoré látky ponúkajú a osôb, ktoré tieto látky užívajú). Ustálené skutkové zistenia
potom rovnako vylučujú právne posúdenie konania kladeného za vinu obžalovaným, ako nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi
podľa § 171 ods. 1, 2 Tr. zákona, keďže zákonodarca v týchto prípadoch ustanovil postihnutie výlučne
individuálnych páchateľov, užívateľov, omamných psychotropných látok, ktoré si zadovážili pre osobnú

potrebu.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne
uzavrel aj okresný súd vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov,
ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok, ktorý sa kladie
obžalovaným O. G. a F. B. za vinu, sa stal a je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v

napadnutom rozsudku ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/,
ods. 2 písm. d/ Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, pretože bolo dokázané,
že spoločným konaním neoprávnene si zadovážili a prechovávali po akúkoľvek dobu omamnú látku,
psychotropnú látku a prekurzor a čin spáchali na chránenej osobe.

Ako už bolo v úvode naznačené, krajský súd vo vzťahu k výroku o treste, konkrétne jeho výmery tak,
ako ho uložil okresný súd obžalovaným v napadnutom rozsudku rovnako zistil, že v priebehu trestného
konania vznikli zjavne prieťahy v konaní, ktoré nie je možné dávať za vinu obžalovaným O. G. a F. B..

V súvislosti s uvedeným zistením súčasne platí, že pri hodnotení plynulosti priebehu dokazovania v
trestnom konaní, (v posudzovanom prípade najmä na hlavnom pojednávaní), že pri zisťovaní príčin
prieťahov v konaní je potrebné prihliadať na zložitosť prípadu, správanie osôb, ktoré mohli prispieť
k prieťahom a tiež k spôsobu, akým štátne orgány záležitosť prejednávali, keďže ich ustálenie má
podstatný význam na uplatnenie možnosti kompenzácie porušenia práva na prejednanie veci bez

zbytočných prieťahov (v primeranej dobe) prostredníctvom zmiernenia druhu, ale najmä výmery trestu
(pozri primerane III. ÚS 353/2011 a III. ÚS 111/02, III. ÚS 154/06, III. ÚS 102/10, III. ÚS 353/2011).

Základnými kritériami na hodnotenie veci z hľadiska - zložitosti prípadu - je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci a samozrejme aj samotná povaha (právna a faktická

zložitosť) veci (pozri tiež II.ÚS 26/95, III. ÚS 102/10).

V tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu síce nešlo v posudzovanom prípade o úplne bežnú trestnú
vec z hľadiska skutkového stavu a to najmä právnej a faktickej zložitosti prípadu, no súčasne platí, že
nebolo potrebné vypočúvať viacero obžalovaných, či svedkov, resp. vykonávať cezhraničnú spoluprácu

pri získavaní dôkazov, na druhej strane z tohto pohľadu okresnému súdu nebolo čo vytknúť z hľadiska
plynulosti konania až do zrušenia veci a jej vrátenie na opätovné prejednania a rozhodnutie, keďže v
prejednávanej veci bol rozsudok okresného súdu, ako už bolo v úvode naznačené, už raz zrušený a to
uznesením krajského súdu sp. zn. 1To/17/2010 zo dňa 17.03.2010 za účelom odstránenia procesných
pochybení, doplnenia dokazovania, resp. s pokynom hodnotiť všetky dôkazy produkované v trestnom

konaní v celom ich kontexte.

V nadväznosti na uvedené sú preto podstatnými skutočnosti spojené s hodnotením správania sa osôb,
ktoré mohli prispieť k prieťahom v konaní, kde krajský súd zistil zo strany účastníkov konania (strán v
konaní) a to hlavne zo strany poškodených zásadný problém s ich zabezpečením pre úkony trestného

konania, ktoré bolo nevyhnuté vykonať na základe pokynu krajského súd v hore označenom zrušujúcom
uznesení. Jednak z dôvodu dlhodobého pobytu poškodenej D. U. v zahraničí, k dispozícii bola znalcom
po návrate až v roku 2015, resp. 2016, či neschopnosti súdu zabezpečiť prítomnosť a spoluprácu na
nariadených úkonoch znaleckého dokazovania z odboru psychológie, či odvetvia psychiatrie zo strany
poškodenej M. M. mali za následok od roku 2010 vznik zásadných prieťahov v konaní v posudzovanom

prípade, ktoré zjavne nie je možné dávať za vinu obžalovaným, včítane ich obhajcov, aby na základe
ich správania sa malo dôjsť k zásadným - zbytočným prieťahom v rámci vykonávaného dokazovania
ako v prípravnom konaní tak aj na hlavnom pojednávaní.Z pohľadu doposiaľ uvedeného potom krajský súd zisťuje, že rozhodujúcim dôvodom pre vznik
konštatovaných prieťahov v trestnom konaní je dĺžka vykonávaného dokazovania v posudzovanom
prípade v konaní pred súdom.

Z obsahu spisu plynie, že obvinenie pre prejednávaný skutok, ktorý mali páchať ešte v roku 2007 až
do 29.04.2008, bolo obžalovaným vznesené ešte dňa 29.04.2008, pričom obžaloba v prejednávanej
veci bola na obžalovaných podaná už dňa 10.10.2008 a odvolaním napadnutý rozsudok v tomto prípade
druhý v poradí bol vyhlásený dňa 14.02.2019, no predložený krajskému súdu na rozhodnutie v rámci

odvolacieho konania až dňa 23.07.2020.

Súd v tomto prípade vykonal (na ktorých sa reálne aj viedlo) dokazovanie celkovo na šestnástich
pojednávaniach, kde od zrušenia v poradí prvého rozsudku od roku 2010 už bolo vykonaných reálne len
osem hlavných pojednávaní z dôvodov už skôr zvýraznených. Súčasne je potrebné objektívne priznať,
že podiel na dobe, ktorú je možné považovať za dôvodné prieťahy v konaní, v tomto prípade malo

aj rozhodovanie krajského súdu v rámci odvolacieho konania. Krajský súd teda v posudzovanej veci
meritórne rozhodoval až po (štrnástich rokoch od spáchania skutku) a po viac ako 13-tich rokoch od
vznesenia obvinenia obžalovaným v tomto prípade, čo je možné objektívne považovať za neprimerane
dlhý čas, po ktorý bolo voči obžalovaným vedené trestné stíhanie, či dokonca za extrémne prieťahy v
konaní.

Po takto ustálených rozhodujúcich skutočnostiach majúcich vplyv na vzniknuté prieťahy v tomto konaní
a po vykonanom dokazovaní okresným súdom k výroku o treste potom krajský súd prihliadal pri
úvahách o uložení druhu a výmery trestu najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov, vyplývajúce z
ust. § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy,
majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne odradenie iných od páchania trestných činov, ako aj
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal aj na ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého

trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu
blízke osoby.

Majúc teda na zreteli vyššie uvedený účel trestu ako aj jednotlivé hľadiská ukladania trestu, dospel
krajský súd k záveru, že tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie bude primeraným

trestom pre obžalovaných v danom prípade trest odňatia slobody uložený pod dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby, ktorá v tomto prípade podľa § 172 ods. 2 Tr. zákona je 10 rokov až 15 rokov
vo výmere 2 (dvoch) rokov, 1 (jedného) mesiaca a 30 (tridsať) dní, čo je trest pokrývajúci vlastne dobu
strávenú vo výkone väzby obžalovanými v posudzovanom prípade.

Ako už bolo naznačené, predmetná trestná vec totiž nebola prejednaná v primeranej lehote, čím bolo
porušené právo obžalovaných na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva

účinným prostriedkom nápravy v zmysle čl. 13 tohto Dohovoru je v prípade takéhoto porušenia práva
priznaného dohovorom zohľadnenie dĺžky konania pri rozhodovaní o treste.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR z 18. marca 2012, sp. zn. 5To/14/2009,
uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 10 /2011, v

ktorom prezentuje názor, že nápravu porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote vo forme
zastavenia trestného stíhania z článku 6 ods. 1 Dohovoru nemožno vyvodiť, ale dĺžka konania, ktorá
s prihliadnutím na obtiažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov
činných v trestnom konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných
veciach, je takou okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho

zmierňovacieho ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Tr. zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods.
1 Tr. zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom.V nadväznosti na to poukazuje krajský súd, že už v čase vyhlásenia tohto rozsudku uplynulo od
spáchania skutku viac ako štrnásť rokov, pričom trestné stíhanie obžalovaných trvalo po tak dlhú dobu
bez toho, aby jeho dĺžku sami zásadným spôsobom zapríčinili. Pre neprimeranosť trvania trestného

konania po zohľadnení celkovej dĺžky doterajšieho konania, čo je jednoznačne možné považovať za
extrémne prieťahy v konaní, preto trest uložený obžalovaným rozsudkom okresného súdu považuje
odvolací súd za primeraný a spravodlivý, no predovšetkým zodpovedajúci testu proporcionality na jednej
strane práva na osobnú slobodu obžalovaných a verejným záujmom na ich stíhaní a potrestaní, kde v
tomto prípade zjavne štát z dôvodu už skôr uvádzaných príčin nedokázal v rozumnom a primeranom

čase trestnú vec obžalovaných právoplatne skončiť.

Obžalovaní boli teda v rozpore s právom im priznaným v čl.6 ods. 1 Dohovoru - právo na spravodlivé
a verejné prerokovanie svojej veci uskutočnené v primeranej lehote - podrobený neúmerne dlhému
trestnému stíhaniu zo strany štátu, čím z tohto dôvodu vznikol štátu záväzok voči nim pre porušenie
tohto práva - tzv. „ich odškodniť“ a to formou mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody pod dolnú

hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, v reakcii na argumentáciu intervenujúceho prokurátora na verejnom
zasadnutí, že týmto postupom súd neskúmal, či nehodnotil, či by uložený prísnejší trest, či dokonca trest
v zákonom stanovenej sadzbe bol pre obžalovaných trestom, ktorý by porušil článok čl. 3 Dohovoru,

týkajúci zákazu mučenia - neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Z tohto
dôvodu si preto nemohol osvojiť tvrdenie intervenujúceho prokurátora o nesprávnej aplikácii čl. 6 a čl.
13 Dohovoru vo výroku o druhu a výmery trestu okresným súdom.

V tejto súvislosti je možné upriamiť pozornosť na rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke

stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 46/2017, kde v tretej právnej vete je konštatované, že
z hľadiska vnútroštátneho práva prichádza do úvahy zníženie v osobitnej časti Trestného zákona
ustanovenéhominimatrestnejsadzbypodľaustanovení§39a§118Trestnéhozákona.Medzi"okolnosti
prípadu" podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona však patrí aj
neprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy zavinené obvineným, v čom je styčný

bod tejto zákonnej úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy a zároveň premietnutie
čl. 13 Dohovoru do právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k dotknutému porušeniu práv
obvineného.

Krajský súd sa teda stotožnil s postupom okresného súdu, keď v súlade s čl. 154c Ústavy Slovenskej

republiky pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery priamo aplikoval čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, jednak z tohto dôvodu a už skôr hore uvádzaných dôvodov, preto
odvolania obžalovaných a okresného prokurátora zamietol ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr.
poriadku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.