Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, May 16, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/110/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115213198
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Ľalík

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2115213198.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Ľalíka a členiek

senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a Mgr. Kataríny Beniačovej v spore žalobcov 1/ C. Š., bývajúcej v P.,
I. J. XXXX/XXB, a 2/ O. Š., bývajúceho v P., I. J. XXXX/XXB, zastúpených advokátskou kanceláriou
JUDr. Michal Krutek, s. r. o., so sídlom v Trnave, Hlavná 11, IČO: 47 254 581, proti žalovanému obci
Brestovany, so sídlom v Brestovanoch, J. Nižňanského 6, IČO: 00 312 312, o zaplatenie 21 652,68 eur s
príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 26 C 129/2015, o dovolaní žalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 26. februára 2018 sp. zn. 23 Co 2/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobcovia 1/ a 2/ majú proti žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava rozsudkom z 22. augusta 2016 č. k. 26 C 129/2015-170 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ sumu 21 652,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 21 652,68 eur od 19. mája 2015 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením
pohľadávky vo výške 100,- eur, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol, že žalobcovia majú nárok na
náhradu trov konania. Dospel k záveru, že žalobcom ako bezpodielovým spoluvlastníkom nehnuteľností
nachádzajúcich sa v ochrannom pásme 50 m od hranice pozemku pohrebiska, v ktorom sa nesmú

povoľovať ani umiestňovať budovy, patrí nárok na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku
v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve, a to vo výške rozdielu medzi ich
všeobecnou cenou ako stavebných pozemkov a všeobecnou cenou ako pozemkov, na ktorých nie je
možné stavať, ktorú žalobcovia v konaní preukázali súkromným znaleckým posudkom. Žalovaný ako
zriaďovateľ pohrebiska základ nároku žalobcov nerozporoval, avšak tvrdil, že výška náhrady stanovená
súkromným znaleckým posudkom je nadhodnotená vzhľadom ku kúpnej cene, za ktorú žalobcovia
predmetné pozemky nadobudli v roku 2007 a 2008 a výšku ktorej považoval za primeranú pre určenie

výšky náhrady za obmedzenie užívania týchto pozemkov.

2. Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaného rozsudkom z 26. februára 2018 sp. zn. 23 Co
2/2017 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žalobcom 1/ a 2/ priznáva
právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. Uviedol, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Pokiaľ
žalovaný spochybňoval primeranosť výšky uplatňovanej náhrady a považoval ju za v rozpore s dobrými

mravmi, bolo jeho procesnou povinnosťou preukázať ním tvrdenú výšku, ktorú považuje za primeranú.
Žalovaný v konaní tvrdenú primeranú výšku náhrady žiadnym dôkazom nepreukázal ani nesúhlasil
s vykonaním znaleckého dokazovania zameraného na jej zistenie, preto súd prvej inštancie správnevyhodnotilpredloženýsúkromnýznaleckýposudokvprospechžalobcovasprávnekonštatoval,ževýkon
práva žalobcov uplatnený v súlade s právnymi predpismi nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktoré odôvodnil s poukazom
na § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Namietal, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri
určovanívýškynáhradyzaobmedzenieužívaniapozemkovžalobcovnezohľadnilpreukázanéohrozenie
zabezpečenia verejného záujmu, ktoré vyplýva z jeho postavenia, zákonom uložených povinností a
úloh a finančnej kondície, a túto náhradu nemoderoval na primeranú a preňho únosnú výšku. Ďalej

odvolaciemu súdu vytýkal, že sa nezaoberal intertemporálnymi ustanoveniami zákona č. 131/2010
Z.z. o pohrebníctve. Podľa jeho názoru zákaz povoľovať a umiestňovať budovy v ochrannom pásme
pohrebiska sa nevzťahuje na pohrebiská zriadené pred účinnosťou tohto zákona o pohrebníctve (tak ako
to bolo aj za účinnosti predošlej úpravy podľa zákona č. 470/2005 Z.z. o pohrebníctve), z čoho vyplýva,
že právo žalobcov užívať predmetné pozemky, vrátane práva uskutočňovať stavby, nebolo žiadnym
spôsobom obmedzené, a teda uvedený nárok na náhradu im vôbec nepatrí. Napokon nastolil otázku, či

po zaplatení priznanej náhrady žalobcom sa stane vlastníkom predmetných pozemkov žalovaný alebo
nimi naďalej zostanú žalobcovia. V prípade, že vlastníkom naďalej zostanú žalobcovia, rozhodnutia
súdov oboch nižších inštancií pokladá za extrémne nespravodlivé, pretože ak by bolo potrebné rozšíriť
pohrebisko, predmetné pozemky by musel získať len kúpou, čím sa žalobcom vytvorila neprimeraná
výhoda spočívajúca v tom, že z tých istých pozemkov môžu profitovať dva razy. Navrhol, aby dovolací

súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vo veci sám rozhodol.

4. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedli, že práve konaním žalovaného im nebolo
umožnené právo realizovať stavbu na predmetných pozemkoch, preto rozhodnutie odvolacieho súdu
pokladajú za vecne správne a dovolacie námietky žalovaného za neopodstatnené. Navrhli, aby dovolací

súd jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), za ktorú koná jej zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.), bez

nariadeniadovolaciehopojednávania(§443C.s.p.)skúmal,čisúdanéprocesnépredpokladypreto,aby
uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, a
dospel k záveru, že dovolanie žalovaného treba zamietnuť (§ 448 C.s.p.).

6. Podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

7. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie

právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

8. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. predpokladá, že právnu otázku
kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd dosiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd

akonajvyššiasúdnaautoritatútootázkuvyriešil.Právnaúpravaúčinnáod1.júla2016dávadovolaciemu
súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ
riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej
činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci
odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

9. Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z toho, že odvolací súd vec nesprávne právne
posúdil, keď sa nezaoberal otázkou týkajúcou sa intertemporálnych ustanovení zákona o pohrebníctve,
v zmysle ktorých sa podľa jeho názoru zákaz povoľovať a umiestňovať budovy v ochrannom
pásme pohrebiska nevzťahuje na pohrebiská zriadené pred účinnosťou tohto zákona, čo je aj prípad

prejednávanej veci. Právo žalobcov užívať svoje pozemky, vrátane práva uskutočňovať stavby, teda
nebolo žiadnym spôsobom obmedzené, a preto uvedený nárok na náhradu im vôbec nepatrí.10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci ale vyplýva (napr. stanovisko obce z 9. júna 2016), že žalovaný
ako zriaďovateľ pohrebiska v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybňoval, že predmetné
pozemky žalobcov nemožno zastavať, preto žalobcovia ako vlastníci pozemku v ochrannom pásme

pohrebiska majú nárok na primeranú náhradu za obmedzenie využitia ich pozemku; rozporoval však
jej uplatňovanú výšku, keď bol ochotný vrátiť kúpnu cenu oproti vráteniu predmetného pozemku, s
čím žalobcovia nesúhlasili. Keďže však iným spôsobom ním tvrdenú primeranú výšku tejto náhrady
nepreukázal, súd prvej inštancie vzal za základ jej určenia znalecký posudok č. 241/2014 vypracovaný
znalcom W.. S. V., ktorý bol v konaní predložený ako jediný dôkaz zameraný na jej zistenie a ktorý

akceptoval vo svojom rozhodnutí aj okresný súd. Žalovaný proti rozsudku súdu prvej inštancie podal
odvolanie, v ktorom vytýkal a zdôvodňoval, že výška náhrady uvedená v tomto znaleckom posudku
a prevzatá okresným súdom do napadnutého rozsudku je nadhodntotená, ale túto skutočnosť, ktorú
tvrdí, žiadnym dôkazom nepreukázal; spornosť základu nároku žalobcov na primeranú náhradu tiež
nenamietal. Odvolací súd, ktorý bol v zmysle § 380 C.s.p. viazaný odvolacími dôvodmi, preto nemal
možnosť zaoberať sa touto v dovolaní žalovaného uvedenou nesprávnosťou, a teda ani nemal dôvod v

odôvodnení svojho rozhodnutia zaujať k tejto námietke svoje stanovisko.

11. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia je pre prípustnosť dovolania relevantný len vtedy,
ak vec nesprávne právne posúdil odvolací súd alebo ak v odvolaní namietané nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie odvolací súd svojím procesným postupom nenapravil. Avšak

nemôže tomu byť v prípade, ak samotná strana sporu - žalovaný - nevyužila svoje právo nielen namietať
konkrétnu nesprávnosť v rámci podaného odvolania, ale najmä tvrdiť a hlavne dokázať, že domnienka o
výške náhrady preukázaná žalobcami neplatí; v takom prípade neúspešná strana sporu mala možnosť
uplatniť svoj vplyv na výsledok konania vo vzťahu ku konkrétnej otázke, ale keď tak neurobila, hoci
tak urobiť mohla (a mala), predmetná otázka sa nestala predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý

nemal možnosť ex officio v rámci opravného konania vyhodnotiť jej opodstatnenosť; a o to viac sa jej
preskúmania žalovaný nemohol úspešne domáhať v dovolacom konaní.

12. Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že
dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie

návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy
odvolacísúdriadnepreskúmalačiknimzaujalsprávnyprávnyzáver.Povedanéinýmislovami,nedávalo
by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už
v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom
absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho zákonnú

správnosť a spravodlivosť), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa
mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ
nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie ako mimoriadny opravný
prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania
riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale

aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom
opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho
opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech (4 Cdo
40/2019).

13. Uvedené úvahy sú aktuálne aj v prejednávanej veci. Pokiaľ žalovaný v základnom konaní
nepovažovalzaspornýzákladnárokužalobcovnaprimeranúnáhraduzaobmedzenieužívaniapozemku
v ochrannej zóne pohrebiska, tým explicitne potvrdil, že základ ich nároku je daný, a túto skutočnosť
prvýkrát spochybnil až v dovolaní, hoci tak mohol a mal urobiť už v konaní pred okresným a krajským
súdom, táto jeho dovolacia námietka nesprávneho posúdenia veci nemôže založiť prípustnosť jeho

dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p.

14. Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci aj v tom, že odvolací súd pri určovaní výšky náhrady za obmedzenie užívania
pozemkov žalobcov nezohľadnil to, že obec jej vyplatením ohrozí zabezpečenie rôznych povinností

verejného záujmu, ktoré vyplývajú z jeho postavenia, či rôznych zákonov, preto mal túto náhradu
moderovať (znížiť) na primeranú a preňho únosnú výšku.15. Súd prvej inštancie túto okolnosť na strane žalovaného nepovažoval za právne významnú pre
určenie výšky primeranej náhrady za obmedzenie užívania pozemku a žalobcom ju priznal v konaní
preukázanej výške rozdielu medzi hodnotou všeobecnej ceny predmetného pozemku žalobcov ako

stavebného pozemku a hodnotou všeobecnej ceny pozemku, na ktorom nie je možné stavať. S týmto
názorom sa stotožnil aj odvolací súd a uvedenú námietku žalovaného vyhodnotil ako nepodstatnú, ktorá
niejespôsobiláspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancieatentopotvrdil.

16. Vychádzajúc z týchto záverov nižších súdov má dovolací súd za to, že výška náhrady za obmedzenie

vlastníckeho práva v prípade zavedenia ochranného pásma cintorína, by mala byť zásadne totožná s
rozdielom medzi hodnotou stavebného pozemku a hodnotou pozemku, na ktorom sa stavať nedá.

17. Dovolateľom nastolená ďalšia právna otázka, či náhradu v zmysle § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve
možno primerane znížiť (moderovať) s ohľadom na povinnosť zriaďovateľa pohrebiska presadzovať
a chrániť verejný záujem, s ktorým sú spojené finančné výdavky, bola tiež otázkou rozhodujúcou pre

meritórne posúdenie veci a v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nevyriešenou, preto je dovolanie
žalovaného v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. prípustné.

18. Podľa § 15 ods. 7 zákona č. 131/2010 Z.z. o pohrebníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o pohrebníctve“) ochranné pásmo pohrebiska je 50 m od hranice pozemku pohrebiska; v

ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy okrem budov, ktoré poskytujú služby
súvisiace s pohrebníctvom.

19. Podľa § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve vlastník pozemku v ochrannom pásme má nárok
na primeranú náhradu za obmedzenie užívania pozemku. Náklady spojené s technickými úpravami

v ochrannom pásme a náhrady za obmedzenie užívania pozemku v ochrannom pásme uhrádza
zriaďovateľ pohrebiska; ak sa vlastník pozemku v ochrannom pásme a zriaďovateľ pohrebiska o výške
náhrady nedohodnú, rozhodne o nej súd.

20. Zákonodarca na základe citovaných ustanovení vymedzil ochranné pásmo v okruhu 50 m od hranice

pozemku pohrebiska a určil, že na pozemkoch, ktoré sa v ňom nachádzajú, sa nesmú povoľovať ani
umiestňovať budovy, s výnimkou budov poskytujúcich služby súvisiace s pohrebníctvom. Ako vyplýva
z dôvodovej správy k týmto ustanoveniam, takéto využitie ochranného pásma je účelové a nepribližuje
obytnú zónu k hrobovým miestam, ktoré musia zostať s dostatočným odstupom. Na základe uvedeného
teda zo zákona vznikla nová povinnosť, ktorá zaťažila vlastníkov týchto pozemkov, a to povinnosť zdržať

sa výkonu práva zriadiť na nich stavbu.

21. Právo vlastníka zriadiť na pozemku stavbu je ale limitované stavebnoprávnymi predpismi a závisí
tiež od klasifikácie konkrétneho pozemku. Pokiaľ pozemok vlastníka, ktorý sa nachádza v ochrannom
pásme, je v katastri zapísaný ako pozemok takého druhu, na ktorom predpisy stavebného práva

umožňujú povoliť a umiestniť stavbu a v nadväznosti na to tak vlastníkovi realizovať právo stavby
na ňom, uvedenou zákonnou úpravou (zákazom) sa užívacie právo vlastníka k tomuto pozemku
preukázateľne obmedzilo, jeho hodnota klesla a vlastníkovi tak vznikla istá forma hospodárskej ujmy.
Účelom ustanovenia § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve je túto ujmu vlastníkovi reparovať, zmierniť, a to
poskytnutím primeranej náhrady za uvedené obmedzenie využitia pozemku v ochrannom pásme, ktorú

je zriaďovateľ pohrebiska - ak sa s vlastníkom nedohodne na jej reparácii inou formou (napr. zámenou
pozemkov a pod.) - povinný vlastníkovi uhradiť v peniazoch. V prípade, že sa zriaďovateľ pohrebiska a
vlastník pozemku na jej výške nedohodnú, rozhodne o nej súd.

22. Právo vlastniť majetok, vrátane práva užívať ho spôsobom neodporujúcim všeobecným záujmom

chráneným zákonom alebo na ujmu práv iných, patrí medzi ústavou garantované základné práva a
slobody a každé jeho obmedzenie je možné len vo verejnom záujme, na základe zákona, pre stanovený
cieľ a za primeranú náhradu (porov. čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a § 128 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). To znamená, že vlastník má za každých okolností právo na náhradu ujmy, ktorá mu
obmedzením jeho vlastníckeho práva vznikla, a to v zodpovedajúcej výške (výške primeranej jeho

obmedzeniu), ktorú so zreteľom na uvedené, podľa názoru dovolacieho súdu, nie je možné moderovať
(znížiť), lebo nejde o nárok na náhradu škody, a preto sa neuplatní zásada vyplývajúca z ustanovenia
§ 450 Občianskeho zákonníka. V danom prípade výška tejto náhrady sa môže odvíjať len od rozsahu
hospodárskej ujmy, ktorú vlastník utrpel tým, že na jeho pozemku viazne závada obmedzujúca jehoužívacie právo v tom, že na ňom nemôže realizovať právo stavby, a nie od ďalších okolností na strane
povinného (zriaďovateľa pohrebiska). V takom prípade by náhrada závisela od individuálnych a pre
vlastníka neistých skutočností a mohlo by sa stať, že kvôli nepriaznivej finančnej kondícii (situácii)

zriaďovateľa pohrebiska, by dotknutý vlastník pozemku nemusel dostať žiadnu náhradu resp. náhradu
zanedbateľnú (nezodpovedajúcu) k zásahu do jeho základného práva vlastniť majetok vo všetkých
jeho oprávneniach, čím by zároveň bol porušený aj ďalší ústavný princíp, a to princíp právnej istoty,
či legitímneho očakávania a že vlastnícke právo všetkých vlastníkov v danej obci má rovnakú právnu
ochranu.

23. Pri kolízii práva vlastníka pozemku na náhradu za obmedzenie užívania jeho pozemku, a teda
práva na rovnakú právnu ochranu svojho vlastníckeho práva, a záujmu zriaďovateľa pohrebiska na
finančné zabezpečenie povinností uložených mu zákonom a aktivít vo verejnom záujme, ktoré by
mohli byť výplatou tejto náhrady vlastníkovi ohrozené, je podľa názoru dovolacieho súdu hodnotnejší
záujem vlastníka, ktorý musí dostať prednosť pred s touto ochranou nesúvisiacimi povinnosťami obce.

Pripustením moderácie tejto náhrady by došlo aj k odchýleniu sa od znenia citovaných ustanovení,
ktoré súdom nepriznávajú možnosť túto náhradu primerane znížiť, a tiež by sa poprel jej účel a
význam; takýto výklad a jej aplikáciu preto nemožno považovať za ústavne konformnú. Z toho vyplýva,
že pre rozhodnutie o výške primeranej náhrady za obmedzenie užívania pozemku v ochrannom
pásme pohrebiska v zmysle § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve ako náhrady za zásah do ústavou

garantovaného subjektívneho práva vlastniť majetok, dovolateľom namietané okolnosti týkajúce sa
pomerov zriaďovateľa pohrebiska nie sú právne významné a súd zákonným spôsobom zistenú jej výšku
(t. j. na základe vykonaných dôkazov v súdnom sporovom konaní) nemôže moderovať (znížiť).

24. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poznamenať, že spor o výšku primeranej

náhrady v zmysle § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve je kontradiktórnym súdnym konaním ovládaným
zásadou prejednacou, či zásadou vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým), v ktorom platí,
že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
ich dôkazmi (čl. 8 C.s.p.). Pokiaľ jedna strana tvrdí a preukazuje výšku náhrady, ktorú druhá strana
pokladá za neprimeranú, je jej procesnou povinnosťou tieto tvrdenia účinne poprieť a o predmetných

skutkových okolnostiach uviesť vlastné tvrdenia a tieto preukázať. Súd môže skutkový stav zisťovať a
na jeho základe robiť právne závery len z dôkazov, ktoré mu strany predložili. Inak povedané, skutkový
stav je súdom zisťovaný v rozsahu účastníkmi tvrdenom, za pomoci dôkazov účastníkmi označených
(navrhnutých). V tomto zmysle platí idem est non esse aut non probari (čo nie je dokázané, je to isté,
akoby nebolo).

25. V prípade, že jedna strana svoje tvrdenia nepreukáže, tak ako sa to stalo v prejednávanej veci, kde
žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal ním tvrdenú a súdom priznanú neprimeranú výšku náhrady a
nesúhlasil s vykonaním dokazovanie zameraného na jej zistenie, znamená to, že neuniesol dôkazné
bremeno, čo má preňho procesný následok v podobe straty (neúspechu) sporu.

26. Pokiaľ žalovaný v dovolaní nastolil otázku, či po zaplatení priznanej náhrady žalobcom sa stane
vlastníkom predmetných pozemkov žalovaný alebo nimi naďalej zostanú žalobcovia, ani táto otázka
nemôže byť relevantná pre prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p., lebo s predmetom sporu
nesúvisí a jej vyriešenie nemôže mať vplyv na meritórne rozhodnutie. Podľa názoru dovolacieho súdu

plnenie v zmysle § 15 ods. 8 zákona o pohrebníctve je náhradou, ktorú zriaďovateľ pohrebiska uhrádza
vlastníkovi pozemku nachádzajúcom sa v ochrannom pásme pohrebiska (ak sa nedohodnú na inom
spôsobeurovnania)zazákonomstanovenéobmedzeniejehoprávaužívaťtentopozemok,ktoréspočíva
v tom, že na ňom nemôže umiestňovať budovy, ktoré neposkytujú služby súvisiace s pohrebníctvom.
Ako už bolo uvedené, účelom tejto náhrady je zmiernenie (reparácia) hospodárskej ujmy zaťaženého

vlastníka, ktorá mu vyplýva z toho, že na základe zákona o pohrebníctve na jeho pozemku v ochrannom
pásme pohrebiska viazne povinnosť zdržať sa práva uskutočniť stavbu, ktorá nesúvisí s prevádzkou
pohrebiska, pre ktorú svoj pozemok nemôže plnohodnotne užívať. Jej úhradou však vlastník nestráca
svoje vlastnícke právo k dotknutému pozemku a ani žiadny právny predpis so zaplatením tejto náhrady
prechod vlastníckeho práva v prospech zriaďovateľa pohrebiska nespája.

27. So zreteľom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalovaného v zmysle § 421 ods. 1
písm. b/ C.s.p. bolo prípustné, avšak žalovaný v ňom neopodstatnene vytýka, že napadnutý rozsudokodvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.), a preto jeho
dovolanie ako nedôvodné zamietol podľa § 448 C.s.p.

28. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 453
ods. 1 C.s.p. Žalobcovia mali v dovolacom konaní plný úspech, preto im proti neúspešnému žalovanému
vznikol nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.