Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/488/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112206676
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6112206676.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Y. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom I.,
A. XXX/X, zastúpený JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov
10 a JUDr. Jozefom Sabóm, advokátom so sídlom v Sečovciach, Obchodná 188/6, proti žalovanému:
Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 17. 03. 2015, č. k. 10C/26/2012 - 380, v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. 05. 2015,
č. k. 10C/26/2012 - 338, takto

r o z h o d o l :

I.Rozsudokokresnéhosúduvprvomvýrokuopovinnostižalovanéhonahradiťžalobcoviskutočnúškodu
v sume 1015,345 € s príslušenstvom p o t v r d z u j e.
II. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi skutočnú škodu v sume 1 015,345 Eur s 9,5%
úrokom z omeškania od 19. januára 2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 17 600 Eur v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

2. Okresný súd opravným uznesením zo dňa 15. 05. 2015, č. k. 10C/26/2012 - 388 rozhodol tak, že:
„Správne znenie druhej vety výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10C/26/2012-380
zo dňa 17. marca 2015 znie:

Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 19 000 Eur v lehote 3
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nahradenia skutočnej škody spočívajúcej
v trovách obhajoby v trestnom konaní vo výške 1 015,345 eur a nemajetkovej ujme vo výške 100 000,-eur s úrokom z omeškania. Tvrdil, že bol poškodený trestným stíhaním, ktoré začalo uznesením Úradu
boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 20. 12. 2004
o vznesení obvinenia z trestných činov založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a z pomoci trestnému činu podvodu podľa § 10 ods. 1 písm.
c) k § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona. Trestné stíhanie skončilo rozsudkom Okresného
súdu Michalovce zo dňa 22. 07. 2010, sp. zn. 8T/16/2009, ktorým bol v spojení s uznesením Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 25. 05. 2011, č. k 6To/87/2010 - 4255 spod obžaloby oslobodený. Poukázal na
to, že skončenie trestného stíhania oslobodzujúcim rozsudkom má rovnaké právne účinky, ako zrušenie

rozhodnutia o vznesení obvinenia. Bol trestne stíhaný 6 rokov a 5 mesiacov, bol obvinený
z dvoch závažných zločinov a roky žil v psychickej traume a strese pod hrozbou vysokého trestu, čo
zakladá nielen nárok na náhradu skutočnej škody, ale aj na nemajetkovú ujmu. Trestné stíhanie bolo
široko medializované, ocitol sa v izolácii, odvrátili sa od neho kolegovia, priatelia i rodinní príslušníci.
Pritom bol verejným činiteľom, ktorý predtým nebol trestne stíhaný. Odmietol aplikáciu § 17 ods. 4 zák.
č. 514/2003 Z. z. v aktuálnom znení pre výpočet nemajetkovej ujmy s tým, že žaloba bola podaná pred

jeho platnosťou a účinnosťou, a toto ustanovenie odporuje čl. 46 ods. 3 a čl. 154z Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pričom namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu Generálnej
prokuratúry SR na zastupovanie štátu tvrdiac, že škodu nespôsobil prokurátor a pasívne legitimované

malo byť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Žalobu nemožno akceptovať, lebo nie je daný
nezákonný titul, a to uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné len preto, že sa neskôr v
rozsiahlom súdnom konaní vina nepreukázala. Súd konštatoval, že sa skutok stal, len v ňom nevidel
trestný čin. Neboli preukázané okolnosti zakladajúce nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy.

5. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že dňa 02. 02. 2009 podala na žalobcu Vojenská
obvodová prokuratúra Prešov žalobu, rozsudkom Okresného súdu Michalovce bol žalobca spod
obžaloby oslobodený s odôvodnením, že skutok, ktorého sa dopustil, nie je trestným činom. Na základe
odvolania Vojenskej obvodovej prokuratúry Krajský súd v Košiciach odvolanie zamietol, čím právoplatne
skončilo trestné stíhanie na žalobcu. Žalobca bol trestne stíhaný od 20. 12. 2004 do 25. 05. 2011,

t. j. 6 rokov 5 mesiacov a 5 dní. Žalobca bol prepustený z pracovného pomeru dňa 30. 09. 2003.
Žalobca Ministerstvo vnútra SR adresovalo dňa 12. 07. 2011 žiadosť o predbežné prerokovanie, pričom
zo zamietavej odpovede ministerstva zo dňa 08. 12. 2011 vyplynulo, že žiadosť prevzalo 18.
07. 2011.

6. Súd mal za preukázané, že za obhajobu v trestnom konaní zaplatil 2 030,69 eur. Súd v konaní
vypočul svedkov, a to kolegov žalobcu, jeho nadriadeného, ako aj rodinných príslušníkov. Poukázal na
čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj príslušné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z. z., ktorými
sa pri rozhodovaní riadil. V tejto súvislosti poukázal na § 16 ods. 4 a § 17 ods. 4 tohto zákona, ktorý
upravuje úrok z omeškania a maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý sa stal účinným od

01. 01. 2013, t. j. po podaní žaloby dňa 08. 03. 2012. Zák. č. 514/2003 Z. z. bol novelizovaný, pričom
zákon neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, ktoré by upravovali aplikáciu novelizovaných
ustanovení v už začatých súdnych konaniach, preto súd tieto v čase rozhodovania platné a účinné
ustanovenia aplikoval. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. odporuje
ústave a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietanú pasívnu vecnú legitimáciu

považoval súd právoplatne a záväzne vyriešenú uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
17. 04. 2014 č. k. 16Co/787/2013 - 280, ktoré potvrdilo uznesenie zo dňa 26. 08. 2013, č. k. 10C/26/2012
- 269.
7. Súd konštatoval, že oslobodzujúci rozsudok súdu v trestnom konaní má rovnaké dôsledky ako
prípadné uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Preto formálne

zrušenie konkrétneho (nezákonného) rozhodnutia nemôže byť nevyhnutným predpokladom úspešného
uplatňovania nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Je nesporné, že
právoplatnosťouoslobodzujúcehorozsudkusatrestnékonaniežalobcuskončiloažiadnyprávnypredpis
nevytvára priestor pre samostatné formálne zrušenie rozhodnutí vydaných počas trestného stíhania,
nezákonnosť ktorých je daná faktom, že po právoplatnom oslobodení spod obžaloby sa na žalobcu

hľadí ako na nevinného. Konštatoval, že povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní je vyšetrovať
a stíhať trestnú činnosť, no štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za ich činnosť, ak sa ukáže ako mylná,
zasahujúca do základných práv človeka. Judikatúra dospela k záveru, že ak bol obžalovaný oslobodený
spodobžaloby,trebavychádzaťztoho,žečinnespáchalatrestnéstíhanieprotinemunemalobyťzačaté.V takom prípade nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním sa posudzuje ako nárok na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a preto je aj uznesenie Úradu boja proti korupcii
Prezídia Policajného zboru ČVS zo dňa 20. 12. 2004 nezákonným rozhodnutím, ktorým bola žalobcovi

spôsobená škoda, čím je daný základ uplatneného nároku, nakoľko boli splnené podmienky zák. č.
514/2003 Z. z. uvedené v § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1.

8. Súd priznal náhradu skutočnej škody, ktorú po námietke žalovaného žalobca upravil na priznanú
sumu.

9. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100 000,- eur, súd v odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že vychádzal z presvedčenia podloženého logikou veci i dokazovaním vykonaným vo veci, a
to výsluchom svedkov, o pravdivosti výpovedí ktorých nemá dôvodnosť pochybovať, že trestné stíhanie
žalobcu trvajúce 6,5 roka negatívne zasiahlo do jeho osobnostných práv. Žalobca bol v strese a neistote
pod hrozbou vysokého trestu, medializácia prípadu narušila jeho dobré meno, povesť, dôstojnosť,

česť aj vážnosť v očiach verejnosti, dostala ho do spoločenskej izolácie a narušila aj jeho rodinný
život. Zo zamestnania bol prepustený, následne sa nemohol profesionálne uplatniť. Preto má žalobca
právo na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Ohľadom závažnosti vzniknutej ujmy konštatoval, že
trestným stíhaním došlo k poškodeniu sociálnych väzieb žalobcu v súkromnom, pracovnom aj verejnom
živote. Pokiaľ ide o výšku priznaného nároku, poukázal na § 17 ods. 2, 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z. z.,

ktorý ohľadom maximálnej výšky náhrady odkazuje na § 6 zák. č. 215/2006 Z. z. o odškodnení osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, kde celková suma odškodnenia nesmie presiahnuť 50 násobok
minimálnej mzdy. Minimálna mzda v Slovenskej republike predstavovala v čase rozhodovania súdu
sumu 380,- eur platnú v roku 2015, 50 násobok predstavuje 19 000,- eur.

10. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, ohľadom tohto nároku konštatoval, že ho nepriznal
z dôvodu, že povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu vzniká až na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia, ktorým je určená aj doba plnenia a až jej márnym uplynutím sa dlžník dostáva do
omeškania.

11. Proti rozsudku sa odvolali žalobca aj žalovaný. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napádaný
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v plnom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací
dôvod uviedol § 205 ods.2 písm. f) O. s. p., pretože rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. So závermi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie sa nestotožnil.

12. Konštatoval, že titulom pre nárok na náhradu škody bolo nezákonné rozhodnutie v rozsahu
uznesenia o vznesení obvinenia. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013, v ktorom ústavný súd dospel k záveru, že „skutočnosť,
že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného
konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že

prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa
presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie, toto trestné
obvinenie, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o
vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady
a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez

ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania
existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou, sa neskôr z rôznych
dôvodov nepotvrdila.“ Zdôraznil, že z tohto nálezu je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia,
na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu
nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za

nezákonnéibazdôvodu,ževčasejehovydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutku
konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.

13. Vznesenie obvinenia pre trestný čin konkrétnej osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie
smerujúce k tomu, aby orgány činné v priebehu trestného konania zistili skutkový stav. Pre dokazovanie

v prípravnom konaní sa v rozhodujúcej miere otvára priestor až po vznesení obvinenia. Je nelogické
predpokladať, že pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný, keďže práve toto
je cieľom následného vyšetrovania, ako aj prípadného súdneho rozhodnutia. Pre vznesenie obvinenia,
resp. k záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou stačí vyšší stupeň pravdepodobnosti, ktorý všakmusí byť konkrétne zistenými skutočnosťami dostatočne odôvodnený. Z tohto dôvodu vyslovil názor,
že v tomto prípade zistené skutočnosti a dôkazy dôvodne postačovali na vznesenie obvinenia proti
žalobcovi a boli splnené všetky zákonné predpoklady na vydanie uznesenia Úradu boja proti korupcii

zo dňa 20. 12. 2014. Preto považuje toto uznesenie za zákonné. Súd obžalobu prijal, čo znamená, že
mlčky konštatoval, že prípravné konanie, ktoré predchádzalo podaniu obžaloby bolo lege artis. Preto
považuje tvrdenie súdu, že nie je dôležité, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné
podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo, za neprimerané.

14. Žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu považuje za nedostatočne preukázanú, pričom svedkovia
predniesli len svoje subjektívne názory a pokiaľ žalobca uviedol, že trestné stíhanie malo nepriaznivý
vplyv aj na jeho zdravotný stav, túto skutočnosť nepreukázal žiadnym zdravotným záznamom, ani
potvrdením. Poukazy na medializáciu prípadu sú právne bezvýznamné, pretože samotná medializácia
nie je úkonom v trestnom, občianskoprávnom ani správnom konaní, a preto za ňu žalovaný
nezodpovedá.Podľajehonázorujeoslobodeniespodobžalobydostatočnýmsatisfakčnýmprostriedkom

a priznaná nemajetková ujma je neprimerane vysoká.

15. Následne opakovane namietol aplikačné problémy v súvislosti s orgánom konajúcim v mene štátu,
pričom zdôraznil, že na to, aby prokuratúra bola oprávnená a povinná konať za štát, musí podľa zákona
škodu spôsobiť, pričom v prípadoch uznesenia o vznesení obvinenia vydaného vyšetrovateľom PZ, na

ktorom sa prokurátor žiadnym spôsobom nepodieľal, ani nič pri jeho vydaní neopomenul, nie je možné,
aby škodu spôsobil prokurátor. Uznesenie o vznesení obvinenia ako titul náhrady škody je účinné a
vykonateľné už jeho vydaním, bez ohľadu na to, kedy ho prokurátor obdrží, preto jeho účinkom, ktoré
nastali už jeho vydaním, nemôže v tomto štádiu zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Potom v
opačnom prípade by musela byť analogicky akceptovaná úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých

prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby nariadil hlavné pojednávanie,
teda uznal a potvrdil zákonnom prípravného konania.

16. Žalobca odvolaním žiadal zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie tak, že povinný bude zaviazaný
zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy 100 000,- eur s ročným úrokom z omeškania vo výške 9,5%

od 19. 01. 2012 do zaplatenia.

17. Dôvody odvolania podporil ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. Namietal, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Okruh námietok zhrnul do dvoch bodov, a to obmedzenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy a nepriznanie úrokov z omeškania. Pokiaľ ide o obmedzenie výšky priznanej sumy,
zdôraznil, že § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. predstavuje hmotnoprávny, nie procesnoprávny predpis,
jetedairelevantné,ževčaserozhodovaniasúdubolodotknutéustanovenieúčinné.Základnýmkritériom
pre rozlíšenie adekvátnej úpravy je okamih vydania nezákonného rozhodnutia, čo nesporne vyplýva, z
prechodného ustanovenia § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Zák. č. 412/2012 Z. z., ktorý novelizoval zák.

č. 514/2003 Z. z. a v ust. § 17 ods. 4 stanovil maximálnu výšku náhrady za nemajetkovú ujmu, nadobudol
účinnosť 01. 01. 2013, teda do účinnosti citovanej novely do 31. 12. 2012 zákon nestanovil pre výšku
náhrady nemajetkovej ujmy žiadny limit. V časti zák. č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k novele zák. č.
412/2012 Z. z. absentujú prechodné ustanovenia. Z tohto dôvodu pravidlá postupu pri použití príslušnej
právnej normy sú jednoznačne vymedzené v právnej teórii a platných ústavných princípoch, keď ústavný

súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada „zákaz
spätnej účinnosti zákona“. V tejto súvislosti poukázal na teóriu, ktorá rozpoznáva retroaktivitu pravú a
nepravú. Keďže v danom prípade absentujú prechodné ustanovenia a neexistuje žiadne ustanovenie,
ktorébyurčovalopovinnosťpoužiť§17ods.4zavedenécitovanounovelou,ajnaprípadyzodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred účinnosťou tohto zákona, platí princíp nepravej

retroaktivity, kedy vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej
normy a právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, sa riadia predchádzajúcou právnou normou.
Aplikácia § 17 ods. 4 zavedená novelou nie je prípustná. Vyslovil názor, že vzhľadom na následky,
ktoré spôsobilo trestné stíhanie jemu vo všetkých oblastiach života, a to rodinného, pracovného, ale aj
verejného, požadovaná výška nemajetkovej ujmy 100 000,- eur je primeraná, pretože bol trestne stíhaný

6 rokov 5 mesiacov a 5 dní, musel sa zúčastňovať na úkonoch v prípravnom konaní, a výsluchoch pred
vyšetrovateľom, neskôr na hlavnom pojednávaní v konaní pred súdom, ktoré spolu s hrozbou vysokého
trestu nepochybne negatívne pôsobili na jeho psychický stav. Hrozila mu trestná sadzba od 3 do 10
rokov a v druhom prípade od 5 do 12 rokov. Každé trestné stíhanie zasahuje do súkromného a rodinnéhoživota, ocitol sa v izolácii vo všetkých oblastiach života. Z tohto dôvodu žiadal, aby odvolací súd sám
rozhodol o primeranej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18. Pokiaľ ide o úroky z omeškania poukázal na § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. a na § 517 ods.
1, 2 OZ, ako aj § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., uviedol, že meškanie sa odvíja od splatnosti
dlhu. Pri nároku na náhradu škody v danom prípade je pri určovaní splatnosti náhrady škody potrebné
vychádzať z citovaného § 16 ods. 4, podľa ktorého lehota z omeškania začína plynúť najskôr dňom
oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený. Odpoveď na žiadosť o predbežné prerokovanie

na náhradu škody mu bola doručená 18. 07. 2011, k jeho uspokojeniu nároku nedošlo a žalovaný sa
dňom nasledujúcim po uplynutí 6 mesačnej lehoty, t. j. dňom 19. 01. 2012 dostal do omeškania s plnením
peňažného dlhu, teda sa oprávnene domáha priznania úrokov z omeškania od 19. 01. 2012.

19. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca listom zo dňa 23. 06. 2015. Pokiaľ ide o
argument žalovaného s odkazom na Nález Ústavného súdu SR, II.ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11.

2013, uviedol, že táto námietka neobstojí, pretože už v žalobe uviedol, že rozhodujúcim meradlom
opodstatnenosti, t. j. zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom sa trestné konanie končí a zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia by bolo z tohto dôvodu bezpredmetné a nadbytočné. Tieto závery judikoval Najvyšší súd SR,
ale aj Najvyšší súd ČR, a tieto citoval vo svojom žalobnom návrhu. Nemožno zovšeobecniť rozhodnutie

ústavného súdu, na ktoré sa odvoláva žalovaný. Pokiaľ by jeho tvrdenie bolo pravdivé, tak poškodený
by nemal nikdy nárok na náhradu škody.

20. Pokiaľ žalovaný namieta, že žalobca nemajetkovú ujmu dostatočne nepreukázal, poukázal na
výpoveď svedkov v konaní. Pokiaľ ide o medializáciu, informácie pre médiá poskytol žalovaný, resp.

policajné zložky a médiá majú právo šíriť informácie. Pokiaľ by nebol stíhaný, tak médiá by o ňom nešírili
informácie, ktoré zasiahli do jeho súkromného a verejného života, a znížili jeho vážnosť a dôstojnosť.
Najzávažnejším zásahom do osobnostných práv dochádza cez médiá. Spájali jeho meno s mafiánmi, s
vrahmi a považovali ho za člena zločineckej skupiny. V novinách bol označovaný slovami ako „bývalý
colník 37-ročnýO.Š.“ pracoval ako colník vo Z. G. a Z. G. a jeho okolie nie je Bratislava a na základe

takého opisu a označenia každý vedel, že je reč o ňom.

21. Pokiaľ žalovaný namieta aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, poukázal na základné kritérium
pre rozlíšenie právnej normy, a to okamih vydania nezákonného rozhodnutia, pričom v konkrétnostiach
opakuje rovnakú argumentáciu ako vyššie uvedenú v odvolaní. Pokiaľ namietal, že škodu nespôsobil

prokurátor, uviedol, že každé trestné stíhanie dozoruje prokurátor a nesie zodpovednosť za úkony
vyšetrovateľa. Prokurátor mal dostatok času, aby trestné stíhanie zastavil alebo zobral obžalobu späť.
Proti uzneseniu o vznesení obvinenia žalobca podal sťažnosť a sťažnosť zamietol prokurátor. Obžalobu
tiež vyhotovil prokurátor a doručil súdu, aby rozhodol o vine a treste, čiže neobstojí alibistické tvrdenie
žalovaného, že prokurátor nemá nič spoločné s týmto trestným stíhaním.

22.Krajskýsúd,akosúdodvolací,preskúmalvecpodľa§379,380ods.1CSP(Civilnýsporovýporiadok)
a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa §
387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v prvom výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi
skutočnú škodu v sume 1 015,345 € s príslušenstvom.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
24. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zrušil podľa § 389 ods. 1
písm. c) a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 CSP.

25. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pričom od 01. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa
prechodných ustanovení upravených v § 470 podľa odseku 1 platí, že ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú

zachované. Odvolací súd preskúmal vec na základe podaného odvolaní žalobcu a žalovaného, ktorých
právne účinky nastali predo dňom platnosti CSP, pričom aplikoval podľa odseku 1 vo veci už CSP.
26. Odvolací súd, pokiaľ ide o 1. výrok napadnutého rozhodnutia, uvádza, že námietky žalovaného
nie sú dôvodné, pričom okresný súd správne vo svojom rozhodnutí poukázal na uznesenie Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici zo dňa 17. apríla 2014, č. k.: 16Co/787/2013 - 280, ktorý túto
otázku v tomto spore vyriešil a o nej výslovne rozhodoval. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z
tohto dôvodu nie je zákonný priestor na preskúmanie právoplatného uznesenia vyššie uvedeného iným

senátom odvolacieho súdu opakovane. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 220
ods. 2 CSP, podľa ktorého odvolací súd môže odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Podľa článku 2
CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v
súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo základných princípov CSP a nezistil dôvod odkloniť sa
od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyzodňa14.októbra2015,sp.zn.:8Cdo289/2014uverejnenéhovZbierkestanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6, v zmysle ktorého bol prijatý
záver: „Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením
obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo

povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom
konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona číslo 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
zákona číslo 412/2012 Z. z. je od 01. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na
prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“

Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu v 1. výroku potvrdil ako vecne správny.
27. Ďalším namietaným záverom súdu prvej inštancie je výška priznania nemajetkovej ujmy, ktorý výrok
napadol tak žalobca ako aj žalovaný. Žalobca sa nestotožnil s právnou aplikáciou ustanovenia § 16 ods.
4 a § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z. z. vo vzťahu k maximálnej výške náhrady nemajetkovej ujmy,
taktiež namietal nepriznanie úroku z omeškania. Žalovaný okrem námietky pasívnej legitimácie, na ktorú

dal odvolací súd odpoveď v bode 26, namietal, že nebola dostatočne preukázaná nemajetková ujma,
namietal jej výšku, pričom konkrétne námietky vyplývajú z bodu 14 odôvodnenia.
28. Pokiaľ ide o námietky žalobcu vo vzťahu k aplikácii právnej normy, jeho odvolanie je v plnom rozsahu
dôvodné, preto odvolací súd musel rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, pretože súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a nevykonal navrhované dôkazy,

pričom pri rozhodovaní vychádzajúc z nesprávnej právnej aplikácie neskúmal, či uplatnený
nárok žalobcom je primeraný alebo nie vzhľadom na zákonné obmedzenie možnosti priznania výšky
nemajetkovej ujmy.
29. Dôvodná je argumentácia žalobcu, že § 17 ods. 4 zákona číslo 514/2003 Z. z. predstavuje
hmotnoprávny, nie je procesnoprávny predpis. Okresný súd postupoval tak, ako keby citované

ustanovenie bolo procesným ustanovením, keď uviedol, že zákon číslo 412/2012 Z. z., ktorým bol zákon
číslo 514/2003 Z. z. v tejto časti novelizovaný, neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia, preto
v čase rozhodovania platné účinné ustanovenia aplikoval. Právo žalobcu na náhradu škody vzniklo
momentom vydania nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia o začatí trestného stíhania zo dňa 20.
decembra 2004 vydaného Úradom boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru. Preto je potrebné

aplikovať § 17 v znení k tomuto dátumu, kedy v období od 01. júla 2004 do 31. decembra
2008 ustanovenie § 17 obsahovalo len 2 odseky bez obmedzujúcej zložky, ktorá bola zavedená do
citovaného ustanovenia neskôr. Ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1. januárom 2009, má
súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008. Po porovnaní znenia § 17 účinného
do 31. decembra 2008 a od 1. januára 2009 možno konštatovať, že zákonom č. 517/2008 Z. z. (článkom

III) bol novelizovaný zákon č. 514/2003 Z. z. tak, že § 17 bol doplnený ďalšími odsekmi upravujúcimi
určenie kritérií, ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje (§ 17 ods. 3 citovaného zákona),
ďalej zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch,
v prípadoch ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8, ktorá sa bude odvíjať od priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky (§ 17 ods. 4 citovaného

zákona) a napokon aj o určenie povinnosti poškodeného uviesť požadovanú výšku úhrady
podľa odsekov 1 a 2 (§ 17 ods. 5 citovaného zákona) (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
12. decembra 2012, sp. zn. 7 Cdo 145/2011). Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že
poukázal na kritériá ako aj maximálnu výšku náhrady. Podľa vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho
súdu platí, že ak súd vychádzal pri určení výšky nemajetkovej ujmy nesprávne z kritérií uvedených v § 17

ods. 3 zákona číslo 514/2003 Z. z., hoci mal posudzovať uplatnený nárok podľa citovaného zákonného
ustanovenia, nejde o nesprávne právne posúdenie z dôvodu, že právna prax postupovala už dávno pred
účinnosťou tejto novely zákona podľa týchto kritérií. V zmysle teraz platného ustanovenia § 17 ods. 3
citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje sprihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom

uplatnení. Okresný súd vo svojom rozhodnutí z týchto kritérií dôsledne nevychádzal, veľmi všeobecne
odkázal na presvedčenie podložené logikou veci a výsluch svedkov, pričom odvolací súd je toho názoru,
že nemožno aplikovať v tejto časti vyššie uvedeného rozhodnutie Najvyššieho súdu. V tejto súvislosti
poukazuje na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016, sp. zn.:
7 Cdo 262/2015, v ktorom Najvyšší súd zaujal principiálny názor. V tomto rozhodnutí poukázal na

rozhodnutievyššiecitované,vzmyslektoréhoakbolonezákonnérozhodnutievydanépred01.januárom
2009, má súd vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008. Novela
zákona číslo 514/2003 Z. z. vykonaná zákonom číslo 412/2012 Z. z. (od 01. januára 2013) v § 17 došlo
k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné
ustanovenia. V tejto súvislosti Najvyšší súd konštatoval, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj
zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej

istoty ( Pl. ÚS 16/95). Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom
vydania nezákonného rozhodnutia bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení
ďalších podmienok (napríklad oslobodenie obžalovaného). Preto aplikovať ustanovenie § 17 v zmysle
novely vykonanej zákonom číslo 412/2012 Z. z. na prípady, keď uznesenie o vznesení obvinenia bolo
vydané pred 01. januárom 2013 by znamenalo pripustiť, že hoci v čase pred nadobudnutím účinnosti

novely vzniklo poškodenému právo na náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej výške, toto jeho právo v
časti prevyšujúcej horný limit zavedený novelou (zákon číslo 412/2012 Z. z.) zaniklo dňom jej účinnosti.
Takýto prístup by popieral nielen princíp úplného odškodnenia, ale spôsobovalo by aj k neprípustnej
odňatie už existujúceho práva, zásah do legitímnej nádeje poškodeného na satisfakciu, a bol by jej
porušenie zákazu retroaktivity. Okresný súd svojím rozhodnutím popiera žalobcovi princíp úplného

odškodnenianasatisfakciu,neprípustnemuodňalužexistujúceprávoatýmporušilajzákazretroaktivity.
30. Súd prvej inštancie preto v ďalšom konaní bude postupovať dôsledne v zmysle novej právnej
úpravy, vykonané dôkazy vyhodnotí vo vzťahu ku kritériám, ktoré boli akceptovateľné aj pred novelou,
konkrétne vo vzťahu k vykonaným dôkazom bude definovať dopad na osobu žalobcu, dôsledne
vyhodnotí závažnosť následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote ako aj v

spoločenskom uplatnení. Závery vyplývajúce z doteraz vykonaného dokazovania na základe doterajšej
argumentácie žalobcu však nepredstavujú taký dopad, na základe ktorého žalobca požaduje náhradu
nemajetkovej ujmy 100 000 €. z rozhodnutia musí byť jednoznačne je
zrejmé a preukázané, aké následky vznikli žalobcovi v spoločenskom uplatnení, teda ako mu bránia je
realizovať sa v spoločenskom, verejnom, či podnikateľskom živote, prípadne mu sťažili

možnosť zamestnanca a podobne. Nepochybne však treba zohľadniť skutočnosť, že trestné stíhanie
trvalo pomerne dlhú dobu. Pokiaľ ide o medializáciu, žalobca musí preukázať jej rozsah a
súd túto skutočnosť musí dôsledne vyhodnotiť vo vzťahu k jej rozsahu (televízia, regionálna televízia,
tlač regionálna, či s celonárodnou pôsobnosťou), či v prípade medializácie v celonárodnom rozsahu
táto skutočnosť mohla mať za následok obmedzenie spoločenského života žalobcu a akého. Z hľadiska

predvídateľnosti súd môže použiť komparačnú metódu vo vzťahu k iným obdobným prípadom, ktoré boli
rozhodnuté, prípadne aj vo vzťahu k iným krajinám, napr. Švajčiarsku. Odvolací súd dodáva, že Najvyšší
súd SR konštatoval, že priznávanie premrštených súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu
sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy na iných základných právach (rozsudok NS SR,
Sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Pre porovnanie odvolací súd poukazuje napr. na pomery

v Českej republike, kde je primerané, keď sa základná suma, z ktorej sa pri určovaní výšky primeraného
zadosťučinenia vychádza, pohybuje v rozmedzí medzi 15.000, - Kč až 20.000, - Kč (cca
600 až 800 eur) za jeden rok konania, t. j. 1.250 , - Kč až 1.667, - Kč (cca 50 až 67 eur) za jeden mesiac
konania.Najvyššísúdpritomalepovažujezapotrebnézohľadniťajto,žeakékoľvekkonanievždynejakú
dobu trvá. Bolo by preto nesprávne, ak by aj počiatočná doba konania (ktorú by bolo možné považovať

ešte za primeranú) bola odškodňovaná v rovnakej výške ako doba ju presahujúca. Pre vysporiadanie sa
s touto problematikou tak Najvyšší súd pokladá za rozumné, aby prvé dva roky konania (resp. prvých 24
mesiacov) budú ohodnotené sumou o polovicu nižšie, než sú sumy uvedené vyššie; teda 15.000, - Kč až
20.000, - Kč za prvé dva roky riadenia spolu (za jeden rok potom 7.500, - Kč až 10.000, - Kč). Súd by teda
mal pri stanovovaní sumy predstavujúce primerané zadosťučinenie vždy prihliadnuť k celkovej dobe

konania. Ak bolo navyše konanie extrémne dlhé, tzn. trvalo výrazne dlhšie, než by sa dalo vzhľadom
na okolnosti daného prípadu očakávať, mala by sa priznaná čiastka za príslušný časový úsek blížiť k
hornej hranici vyššie uvedených intervalov. Ako však konštatuje Najvyšší súd, každý prípad je potrebné
posudzovať individuálne a zohľadniť všetky okolnosti a špecifikám (Stanovisko Občanskoprávního aobchodního kolegia Nejvyššího soudu České republiky zo dňa 13. 4. 2011, sp.
zn. Cpjn 206/2010).
31. Pokiaľ ide o odvolanie a námietku žalobcu vo vzťahu k úroku pri nemajetkovej ujme, odvolací súd v

súlade s názorom súdu prvej inštancie ako aj rozhodovacou praxou súdov uvádza, že povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia; až uplynutím takejto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. marca 2012, sp. zn.: 6 k Cdo 185/2011, rozsudok
Najvyššieho súdu z 24. júna 1998, sp. zn.: 1 Co 15/97 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3 pod poradovým číslo 45/2000 ).
32. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).