Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 14, 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/178/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112206676
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6112206676.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.

Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Y. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom I., A.
XXX/X, zastúpený JUDr. Jurajom Kusom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Nám. osloboditeľov 10,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Bratislava, Štúrova 2,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica zo dňa 3 mája 2017, č. k. 10C/26/2012 - 439, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom a druhom výroku p o t v r d z u j e.

II. Odvolanie žalovaného voči druhému výroku, ktorým prvoinštatnčný súd žalobu zamietol, odmieta.

III. Rozsudok okresného súdu v treťom výroku o trovách prvoinštančného konania mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy
do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi

nemajetkovú ujmu v sume 21.750 EUR v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Druhým
výrokom vo zvyšku žalobu zamietol a tretím výrokom rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má
právo na náhradu 1/2 trov konania žalovaného.
2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 22.
februára 2017, č. k. 15 Co/488/2015 - 414, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica
zo dňa 17. marca 2015, č. k. 10 C/26/2012 - 380 v spojení s opravným uznesením v časti, v ktorej uložil
žalovanému nahradiť žalobcovi skutočnú škodu v sume 1.015,345 EUR s príslušenstvom. V časti, v

ktorej uložil žalovanému nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 17.600 EUR a vo zvyšku žalobu
zamietol, rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Konštatoval, že v ďalšom konaní strany zotrvali na svojich stanoviskách a argumentácii, ďalšie
dokazovanie nenavrhli. Po vykonanom dokazovaní okresný súd dospel k záveru, že predmetom konania
zostala len výška náhrady nemajetkovej ujmy, keď skutkové okolnosti veci v zásade sporné nie sú,
pričom poukázal na ustanovenie § 391 ods. 2 CSP , keď je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorý nespochybnil základ žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, avšak pri

posudzovaní treba aplikovať § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase
vzniku škody, ku dňu 20. decembra 2004, kedy uznesením začalo trestné stíhanie žalobcu. Pretože ani
jedna zo strán po vrátení veci v ďalšom konaní nenavrhla vykonať ďalšie dokazovanie, súd vychádzal
podľa čl. 8 a § 185 a nasledujúcich CSP z vykonaného dokazovania. Nárok posudzoval podľa § 17 ods.1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu vzniku škody. Pri rozhodovaní vychádzal
z výsluchu žalobcu ako aj svedkov, o pravdivosti výpovedí ktorých nepochyboval, keď zohľadňoval, že
trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 6,5 roka a toto negatívne zasiahlo do jeho života a osobnostných

práv. Uveril tvrdeniu, že žalobca bol pod hrozbou vysokého trestu v permanentnom strese a neistote.
Prihliadal na články uverejnené v celoštátnych regionálnych novinách (dva vydané TASR), v ktorých bola
kauza jeho trestného stíhania medializovaná. Z článku jednoznačne vyplynulo, že stíhané osoby boli
členmi zločineckej skupiny, ktorá spôsobila štátu škodu za najmenej 635.000.000 Sk. Podľa názoru súdu
medializácia aj prostredníctvom internetu dostatočne identifikovala colníkov v malom mestečku, mala

potenciál vážne narušiť povesť a dobré meno žalobcu, čo sa negatívne premietlo do jeho osobného,
rodinného, spoločenského i profesionálneho života. Z výpovedí svedkov bolo potvrdené, že uverili, že
žalobca sa stal členom zločineckej organizovanej skupiny a pácha trestnú činnosť, preto sa ho začali
strániť, čo negatívne ovplyvnilo život žalobcu vo všetkých oblastiach, keď sa ocitol v spoločenskej
izolácii. Za dôležitú považoval taktiež skutočnosť, že zo zamestnania bol žalobca prepustený, kde mal
perspektívu profesionálneho kariérneho rastu a ťažko nachádzal ďalšie pracovné uplatnenie.

4. Pri rozhodovaní o výške náhrady konštatoval, že je nesporné, že v období nasledujúcom po prijatí
zákona č. 514/2003 Z. z. zákonodarca aj na základe súdnej praxe dospel k záveru, že je vhodné
bližšie určiť kritériá aj limity peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, preto ustanovenie § 17 citovaného
zákona doplnil o odseky 3 a 4, ktoré síce súd v tomto konaní priamo aplikovať nemohol, ale bolo by
nelogické, ak by na ne neprihliadol, pretože nemožno ignorovať kritériá uvedené v ods. 3, ktoré súdy

zohľadňovali aj pred ich kodifikáciou. Úplné ignorovanie limitu uvedeného v ods. 4 platného takmer 5
rokov by založilo nežiadúci nerovnovážny stav vzhľadom k iným obdobným, v súčasnosti rozhodovaným
kauzám. Preto súd, hoci ods. 3 neaplikoval, konštatoval, že nebolo spochybnené, že žalobca žil do
vznesenia obvinenia a začatie trestného stíhania riadnym životom, bol pozitívne hodnotený v osobnom i
profesionálnom živote, pričom dlhotrvajúce trestné stíhanie zasiahlo do jeho osobnostných práv a vážne

poškodilo jeho osobný, rodinný, spoločenský i profesionálny život. Zdôraznil, že určenie výšky finančnej
náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, pričom dospel k záveru, že považuje za správne,
aby súdy v rovnakom časovom období rozhodovali v podobných veciach rovnako a preto (i keď ods.
4 neaplikoval) priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume zodpovedajúcej hornému limitu
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú zákon dovoľuje takmer 5 rokov v prípadoch škody, ktorá vznikla za

platnosti a účinnosti § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. a vo zvyšku žalobu zamietol. Pokiaľ ide o
rozhodnutie o trovách konania, vychádzal zo záveru, že žalobca v konaní uspel čo do základu a v plnom
rozsahu čo do náhrady skutočnej škody. Čiastočne neuspel do výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá
závisela od úvahy súdu, preto mu priznal polovicu náhrady trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP.
5. Proti rozsudku sa odvolal žalobca ako aj žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd vo veci rozhodol

podľa § 390 CSP a sám rozhodol tak, že žalobu zamietne. Vo svojom odvolaní bližšie nepoukázal na
kvalifikovaný odvolací dôvod, avšak namietal, že žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu považuje za
nedostatočne preukázanú,pričom v tejto súvislostiuviedol, že poukazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktorý priznáva nemajetkovú ujmu v oveľa nižších sumách. Taktiež podľa jeho názoru
sa súd neriadil rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý mu poskytol „vodítka“ pre výpočet

sumy pre dostatočné zadosťučinenie, ktoré vychádza z ustálenej českej judikatúry a prestavuje približne
300 - 400 EUR za prvé dva roky stíhania a za ďalšie roky približne 600 - 800 EUR. Taktiež namietal,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním prokurátora a spôsobenou škodou, rovnako nesúhlasil
s povinnosťou nahradiť trovy konania, v tomto smere ale svoje odvolanie nijako bližšie nezdôvodnil.
6. Žalobca v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva proti celej výrokovej časti. Žiadal, aby odvolací súd

rozhodol tak, že zmení napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovie. Poukázal na odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) O. s. p.
7. Namietal, že súd prvej inštancie na jednej strane tvrdí, že ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z. z. priamo aplikovať nemôže, na druhej strane priznáva, že týmto ustanovením si pomohol. Takýto
výklad práva považuje za rozporný s čl. 154 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

8. Podľa jeho názoru priznaná suma je v rozpore s negatívnymi následkami, ktoré boli spôsobené
trestným stíhaním žalobcovi, pretože bol stíhaný 6,5 roka. Bol obvinený až z dvoch zločinov, zo zločinu
podvodu, kde je trestná sadzba odňatia slobody až 12 rokov, ako aj za zločin založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej skupiny, kde je trestná sadzba odňatia slobody až 10 rokov. Za toto obdobie sa
musel zúčastňovať úkonov trestného konania v prípravnom konaní a v konaní pred súdom. Nachádzal

sa v tomto čase v stave právnej neistoty a prežíval duševný nepokoj z obavy a hrozby vysokého trestu.
Kauza bola značne medializovaná, meno žalobcu bolo spájané s mafiou a bol považovaný za člena
zločineckej skupiny. Svedkovia potvrdili, že uverili tomu, že žalobca je skorumpovaný, že sa spojil s
mafiou a všetci na neho zmenili názor. Žalobca sa tak ocitol v izolácii vo všetkých oblastiach života.Súd prvej inštancie správne poukázal na tieto negatívne následky, ale priznal náhradu nemajetkovej
ujmy neprimerane nízku. Hoci priznanie výšky je založené na správnej úvahe súdu, súd sa dôsledne
neriadil kritériami uvedenými v § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Nijako nezdôvodnil, prečo by

požadovaná nemajetková ujma vo výške 100.000 EUR nebola primeraná vzhľadom na negatívne
následky spôsobené trestným stíhaním, v tomto smere rozsudok považuje za nepreskúmateľný.
9.Každýprípadzásahudoosobnostnýchprávfyzickejosobyjeinýajepotrebnéhoposúdiťindividuálne.
Limity priznávania náhrady nemajetkovej ujmy nemožno všeobecne paušalizovať. V tomto smere
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. marca 2016, sp. zn. 7

Cdo/262/2015.
10. Okresný súd sa taktiež nijako nevysporiadal s otázkou, prečo nepriznal úroky z omeškania. V tejto
súvislosti poukázal na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 nariadenia vlády číslo 87/1995 Z. z., pričom poukázal na to, že omeškanie sa odvíja od
splatnostidlhu,pričomjepotrebnévychádzaťz§16ods.4zákonač.514/2003Z.z.,podľaktoréholehota
z omeškania začína plynúť najskôr dňom oznámenia, že nárok poškodeného nebude uspokojený, alebo

uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Z listu žalovaného zo dňa 8. 12.
2011 ako zaslanie odpovede na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zrejmé,
že táto mu bola doručená 18. 7. 2011, k uspokojeniu nároku nedošlo, žalovaný sa dňom nasledujúcim po
uplynutí šesťmesačnej lehoty, teda dňom 19. januára 2012 dostal do omeškania s plnením peňažného
dlhu. Preto sa oprávnene domáha priznania úrokov z omeškania od tohto dátumu do zaplatenia.

11. Taktiež namietal závery súdu vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania. Vyslovil názor, že súd
mu mal priznať plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Rozsudok považoval za nepresvedčivý,
vzbudzujúci vážne pochybnosti.
12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho odvolanie považuje v celom
rozsahu za nedôvodné. Poukázal na dôvody, ktoré žalovaný uviedol vo svojich písomných podaniach

ako aj na pojednávaní, ako aj na to, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý ho neuniesol. Žalobcom
uplatnenú nemajetkovú ujmu považuje za nepreukázanú. Zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v
odvolaní.
13. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2

CSP potvrdil okrem výroku o trovách konania, ktorý zmenil podľa ust. § 388 CSP.
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne,
skutkové zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania a z procesnej aktivity strán sporu, ktoré
po zrušení rozsudku okresného súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy nežiadali vykonať ďalšie
dokazovanie a nepridložili ani iné, nové dôkazy. Aj z tohto dôvodu došlo k zrušeniu predchádzajúceho
rozsudku okresného súdu, žalobca žiadnym primeraným spôsobom na túto procesnú situáciu

nereagoval, nenavrhol vykonať také dôkazy, ktoré by preukázali ním požadovaný nárok na náhradu vo
výške 100.000 EUR. Naproti tomu žalovaný aj napriek skutočnosti, že odvolací súd dal odpovede na
jeho námietky vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zotrváva bez bližšej argumentácie na svojich
storočných tvrdeniach.
16. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti k argumentom žalovaného uvádza, že i napriek

vykonanému dokazovaniu a záverov z nich vyplývajúcich, ktoré odôvodňujú základ nároku ako aj nárok
na priznanie nemajetkovej ujmy, žalovaný žiada návrh zamietnuť v celom rozsahu. Na druhej strane
poukazuje na to, že priznaná výška náhrady je neprimeraná. Neuvádza však žiaden dôvodný právny
argument,zktoréhobybolomožnéjehotvrdeniaodvodiť.Používalenvšeobecnétvrdenia.Akpoukazuje
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, neuvádza žiadny obdobný prípad, prípadne také

rozhodnutie, z ktorého by bolo možné vyvodiť pre tento konkrétny prípad záver, že nemožno priznať
nemajetkovú ujmu, hoci boli pre priznanie splnené všetky predpoklady.
17. K argumentu, že okresný súd sa neriadil rozhodnutím krajského súdu, je potrebné doplniť, že
odvolací súd v tomto zmysle poukázal len na jediný možný zdroj z hľadiska porovnania, neznamená
to však, že išlo o záväznú inštruktáž o výške priznania nároku, pretože judikačná prax súdov Českej

republiky,resp.právnaúpravaniejetotožnáanizáväznáprerozhodovanievdanejveci.Právevzhľadom
na ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. okresný súd priznal vyššiu náhradu, ako vo svojom
pôvodnomrozhodnutí,atozdôvodu,žepôvodnáprávnaúpravalimitpripriznanínárokovneobsahovala,
z ktorého dôvodu aj žalobca sa domáha zaplatenia až do sumy 100.000 EUR.18. Pokiaľ ide o námietku, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním prokurátora a spôsobenou
škodou, toto svoje tvrdenie žalovaný nijako bližšie neodôvodnil. Pokiaľ však žalovaný mal na mysli to, že
Slovenskú republiku zastupuje v konaní, pričom podľa jeho názoru Slovenskú republiku mal zastupovať

iný subjekt, odvolací súd poukazuje na závery svojho rozhodnutia, rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici, zo dňa 22. februára 2017, č. k. 15 Co/488/2015 - 414, v ktorom dôsledne a podrobne sa odvolací
súd vysporiadal s argumentáciou žalovaného v tomto smere a to aj s prihliadnutím na judikatúru súdov
Slovenskej republiky, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo/289/2014 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššie súdu a rozhodnutí

súdov SR 1/2016 pod poradovým číslom 6.
19. Pokiaľ ide o argumenty žalobcu, okresný súd vychádzal vo svojom rozhodnutí z inštrukcie
odvolacieho súdu pod bodom 30 vyššie citovaného rozhodnutia, avšak pri tomto postupe bol výrazne
limitovaný procesnou aktivitou žalobcu. Povinnosťou súdu bolo vykonané dôkazy vyhodnotiť vo vzťahu
ku kritériám, a to zohľadniť, aký malo dopad trestné stíhanie na osobu žalobcu, vyhodnotiť závažnosť
následkov, ktoré mu vznikli v súkromnom živote ako aj v spoločenskom uplatnení. Okresný súd vo

svojom rozhodnutí v bode 6, 7 svojho rozhodnutia vyhodnotil tieto kritériá. Žalobca zostal po zrušení
rozsudku okresného súdu procesne málo aktívny, okresný súd nezistil žiadne ďalšie také závažné
následky, ako tomu bolo v predchádzajúcom konaní, ktoré tvorilo základ predchádzajúceho rozhodnutia,
pričom z dokazovania nevyplynuli také závažné okolnosti, ako to tvrdil žalobca. Dôvodné je tvrdenie
žalovaného, že žalobca neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno v takom rozsahu, aby bolo možné

priznať uplatňovaný nárok v rozsahu 100.000 EUR. V tomto smere žalobca ani nepoukázal na primerané
rozhodnutie súdov Slovenskej republiky, prípadne rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorý ako uznávaná
autorita by potvrdil možnosť vôbec priznania takejto sumy pri akceptácii porovnateľných podmienok. Ani
odvolací súd nie je toho názoru, a to konštatoval aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, že by bolo
možné v danom prípade bez preukázania mimoriadnych dopadov na žalobcu priznať ním požadovanú

náhradu.
20. Okresný súd postupoval v súlade s názorom odvolacieho súdu, ktorý poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012, sp. zn. 7 Cdo/145/2011, ako aj s
rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16 marca 2016, Sp. zn. 7 Cdo/262/2015.
Okresný súd dôsledne vychádzal z kritérií rozhodujúcich pre posúdenie výšky vzniknutej ujmy. Pokiaľ

súdy v súčasnosti vychádzajú pri určení výšky nemajetkovej ujmy z kritérií uvedených v § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z., odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že právna prax postupovala už dávno
pred účinnosťou novely tohto ustanovenia podľa týchto kritérií.
21. K námietke ohľadom inštruktáže odvolacieho súdu vo vzťahu rozhodovanie v Českej republike,
odvolací súd poukazuje na bod 30 svojho rozhodnutia sp. zn. 15 Co/488/2015, keď poukázal aj na to,

že každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a zohľadniť všetky okolnosti a špecifiká, pričom
poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 13. 4. 2011.
22. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú námietku rozpornosti výkladu ustanovenia § 17 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z. z., pretože pri rozhodovaní okresný súd postupoval v súlade s judikatúrou,

rozhodovacou praxou súdov, pričom výklad práva okresným súdom nemožno považovať za rozporný
s čl. 154 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca nedostatočne vyargumentoval, prečo by výklad
citovaných ustanovení rozhodujúcich pre rozhodovanie v danej veci mal byť nesúladný, svojvoľný bez
racionálneho logického odôvodnenia, keď okresný súd svoje rozhodnutie logicky odôvodnil. Odvolací
súd jeho odôvodnenie považuje za správne, ale aj spravodlivé.

23. Taktiež neobstojí argument, že súd by sa dôsledne neriadil kritériami uvedenými v § 17 ods. 3
zákonač.514/2003Z.z.,čoodvolacísúduviedolvyššievtomtorozhodnutí.Svojuúvahusúddostatočne
odôvodnil. Z jeho rozhodnutia je zrejmé, prečo požadovaná nemajetková ujma nebola primeraná.
Odvolací súd taktiež vyššie zdôraznil, že na priznanie žalovanej sumy žalobca nepredložil také dôkazy,
ktoré by odôvodňovali priznanie inej náhrady, ako bola priznaná súdom prvej inštancie. Odvolací súd

konštatuje, že žalobca nesprávne vykladá uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7
Cdo/262/2015. Jeho argument, že výšku náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie štátu
nemožno obmedziť žiadnym právnym predpisom nemožno akceptovať s takým výkladom, ako ho robí
žalobca. Pokiaľ by totiž toto tvrdenie platilo, žalobca by sa mohol domáhať neobmedzeného plnenia,
avšak neakceptuje skutočnosť, že priznanie nároku je definované zákonnými kritériami, ktoré musia byť

naplnené, čo sa v danom prípade nestalo v takom rozsahu, ako to tvrdí žalobca.
24. Výška náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa zákona č.215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov. V konaniach o ochranuosobnosti by podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESĽP") priznanie finančnej náhrady
nemajetkovej ujmy by nemalo byť neprimerané k iným finančným kompenzáciám, napr. k výške náhrady
za utrpenie a bolesť, ktoré boli spôsobené telesnými zraneniami, napr. ESĽP tak konštatoval v konaní

Karhuvaara a Iltalehti proti Fínskej republike. V tejto súvislosti treba poukázať aj na rozsudok NS SR, sp.
zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27. apríla 2006, v ktorom bolo konštatované, že: "Priznávanie premrštených
súm by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy
na iných základných právach."
25. Pokiaľ ide o námietky ohľadom nepriznaných úrokov z omeškania, tieto argumenty sú zhrnuté v

bode 18 skoršieho rozhodnutia odvolaciu súdu v danej veci 15 Co/488/2015. Právny záver je v tom
istom rozhodnutí rozvedený a v bode 31. Na tom odvolací súd zotrváva. Námietku nepovažuje za
dôvodnú, pretože povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takejto určenej lehoty plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania, pričom odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 14. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo/185/2011, rozsudok Najvyššieho súdu z 24. júna 1998,

sp. zn. 1 Co/15/97 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky, zošit 3 pod poradovým číslom 45/2000.
26. Odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného v časti, v ktorej súd vo zvyšku žalobu zamietol, a to
podľa ustanovenia § 386 písm. b) CSP. Podľa citovaného ustanovenia odvolací súd odmietne odvolanie,
akbolopodanéneoprávnenouosobou.Osobouoprávnenoupodaťodvolaniejev1.radetástranasporu,

v ktorej v neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou
odvolacieho súdu skúmať, či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Pokiaľ však
odvolací súd dospeje k záveru, že takáto ujma sporovej strane nevznikla, odvolanie odmietne. Žalovaný
vo svojom odvolaní nešpecifikoval, že by svoje odvolanie podával iba proti prvému výroku. Odvolanie
podalvcelomrozsahu,tedaajprotivýroku,ktorýmžalovanémuujmanevznikla(žalobabolazamietnutá),

preto odvolací súd musel jeho odvolanie v tejto časti odmietnuť.
27. Odvolací súd zmenil tretí výrok rozsudku okresného súdu, ktorým rozhodoval o trovách
prvoinštančného konania, pretože v tomto prípade okresný súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 255
ods. 2 CSP , nakoľko je nepochybné, že žalobca mal v konaní, ktorým sa domáhal zaplatenia skutočnej
škodyplnýúspech.Pokiaľideouplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmy,podľaustanovenia§255

ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Zásadu úspechu
vo veci treba uplatniť aj v prípade konaní, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, vtedy však
nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku
a nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. V
takomto prípade je rozhodujúce, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, čo bolo v konaní preukázané.

Výška nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. V takomto prípade žalobca má právo
na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy, teda nie zo sumy žalovanej. V
rozhodovanom prípade žalobca bol úspešný čo do základu, výška závisela v časti nároku vo vzťahu k
nemajetkovej ujme od úvahy súdu, tú nemohol žalobca konkrétne predvídať, pretože to objektívne nie je
možné. Aj keď potom rozhodne súd v zamietajúcej časti tak, že v prevažnej miere takto uplatnený nárok

je zamietnutý, ide o výsledok úvahy súdu a nie procesného úspechu žalovaného. Z tohto dôvodu pri
rozhodovaníotrováchprvostupňovéhokonaniamalsúdvychádzaťztejtoúvahy.Keďženebolasprávna,
odvolací súd zmenil jeho rozhodnutie.
28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP,
§ 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní ani jedna zo strán sporu nebola úspešná,

ich vzájomné úspechy sú vyvážené, preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.
29. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).