Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/152/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317203008
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8317203008.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobkyne V. T., nar. XX.X.XXXX.
bytom B. XXXX/XX, S., zast. JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom. Železničná 4/A. Hlohovec proti
žalovanému W. CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátkou
kanceláriouJUDr.AndreaCviková,s.r.o.,Kubániho16,Bratislava,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 10Csp/58/2017 - 57 zo dňa
29.5.2018, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 332,04 Eur a to

všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (Zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015).

Vo zvyšku zrušuje rozsudok súdu 1. inštancie a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
1.004, 25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.004,25 Eur od 26.10.2016 do
zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa
05.05.2014). Druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.609,07 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.609.07 Eur od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko

do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.10.2013). Tretím
výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 332,04 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 332,04 Eur od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015). Štvrtým výrokom zároveň
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.004,25 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 1 004,25 od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.05.2014). Následne priznal žalobkyni náhradu

trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a konštatoval, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie ustanovením § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch aj o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, podľa ust. § 3 ods. 3 a § 8 ods. 3 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej Národnej Rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, ustanovením § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1 - 3 a 5, § 54 ods. 1, 2, § 451 ods. 1,

2, § 456 a § 458, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a ustanovením § 3 ods. 1 zákona č. 87/1995
Z.z., a napokon ustanovením § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením sp.zn.10Csp58//2017 zo dňa 05.09.2017 boli konania
vedené na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 10Csp/58/2017, 7Csp/58/2017, 15Csp/78/2017,
21Csp/58/2017 spojené na spoločné konanie, pričom konanie sa viedlo pod sp.zn. 10Csp/58/2017.

4. Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami sporu
boli uzavreté zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľské zmluvy. Pre spotrebiteľskú zmluvu
je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie
predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť

tietopodmienkyindividuálneovplyvniť.Občianskyzákonníkpodrobnejšiešpecifikujevšeobecnépravidlá
pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia
v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú
neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho. že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára
zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a
služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa. že dodávateľ

mávedomostiaskúsenostiaoprotispotrebiteľovivystupujeakozvýhodnenýúčastníkzmluvnéhovzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie
jeho zmluvných povinností a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná.

5. Všetky štyri zmluvy uzavreté medzi žalobcom a žalovaným sú nepochybne spotrebiteľskými zmluvami

aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou
ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka.

6. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda
o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a

dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv,
ktoré sú uzatvárané na základe predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ
vopredpripravenýaktorýpoužívavdvochaleboviacerýchprípadoch,pričomspotrebiteľspravidlaobsah
zmluvy nemení.

7.Súdprvejinštancienazákladevykonanéhodokazovania malzapreukázané,žemedzižalovanýmboli
uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol reálne
poskytnutý úver vo 836,08 Eur (schválená suma 1.170,- Eur, z toho poplatok 168,17 Eur) a v prospech
žalovaného žalobca uhradil sumu 2.006,08 Eur, zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na
základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo výške 1.393,32 Eur (schválená suma 1.500,- Eur,

poplatok vo výške 215,75 Eur) v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 2.893,32 Eur, Zmluva o
spotrebiteľskomúvereč.XXXXXXXXXX,nazákladektorejžalobcovibolreálneposkytnutýúvervovýške
1.500,- Eur a v prospech žalovaného žalobca uhradil sumu 1.832,04 Eur, Zmluva o spotrebiteľskom
úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobcovi bol reálne poskytnutý úver vo 836,08 Eur
(schválený úverový rámec 1.170,- Eur, poplatok 168,17 Eur) a v prospech žalovaného žalobca uhradil

sumu 2.006,08 Eur. Tieto skutkové tvrdenia neboli sporné.

8. Uzatvorené úverové zmluvy sú tiež zmluvami o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č.129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto uzavreté úverové zmluvy nie sú vylúčené z pôsobnosti citovaného
zákona (§ 1 ods. 2 zákona). Žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania

poskytuje spotrebiteľský úver a žalobca je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Podľa citovaného
zákona obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je okrem iného aj údaj o dobe trvania
zmluvy a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ročnej percentuálnej miere nákladov
(RPMN), výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. f), j), k)

zákona). V súlade s ustanovením § 11 ods. 1 zákona absencia vyššie uvedených údajov nespôsobuje
neplatnosť uzavretej zmluvy, avšak poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.9.Vprejednávanejvecizmluvyoúvereuzatvorenémedzistranamisporuneobsahujúúdajodobetrvania
zmluvy a termíne konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch). Údaj
o termíne konečnej splatnosti úveru má byť uvedený presne a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca

a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Význam uvedenej zmluvnej náležitosti
súvisí aj s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa nestotožnil
s názorom žalovaného, že konečnú splatnosť úveru možno určiť aj počítaním dohodnutých splátok v
danom prípade 7. deň 60. týždňa po uzavretí zmluvy. V danom prípade 60 týždňov nie je naplnením
účelu spomínaného zákonného ustanovenia. Obe tieto náležitosti nie je možné stotožniť a preto termín

konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo. V tejto súvislosti poukázal na rôzne rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Prešove a Krajského
súdu v Žiline. Zároveň súd prvej inštancie mal za preukázané, že v zmluvách o úvere absentuje aj
ďalší údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľským úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ a to údaje o
termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmenkách sú uvedené iba počet splátok a výška
mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v

súlade s uvedenými zákonnými ustanoveniami. Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel súd prvej
inštancie k záveru, že poskytnuté spotrebiteľské úvery je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona
o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročné a bez poplatkov. Zároveň pre úplnosť uviedol, že
zmluvy o úvere v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby sú neplatné, a to pre rozpor daného
dojednania s dobrými mravmi, nakoľko v každej zmluve je úroková sadzba vysoká. Ozrejmil čo možno

chápať pod dobrými mravmi (boni mores), i skutočnosť, že dohodnuté úroky sú odplatou za užívanie
istiny,nemajúzabezpečovaciufunkciuanato,žeichvýškajevrozporesdobrýmimravminemávplyv,že
tátoboladobrovoľnedohodnutá.Zároveňkonštatoval,žeúrokyzaposkytovaniepeňažnýchprostriedkov
podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých mravov (§ 39 Občianskeho zákonníka).

10. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovanému vznikol nárok iba na vrátenie finančných prostriedkov,
ktoré z jeho strany boli žalobcovi reálne poskytnuté. Súd považoval Zmluvu č. XXXXXXXXXX za
bezúročnú bez poplatkov a žalobca čerpal u žalovaného sumu 836,08 Eur (schválená suma 1.170,-
Eur, z toho poplatok vo výške 168,17 Eur), no zaplatil sumu 2.006,08 Eur, preplatil tým sumu 1.004,25
Eur, ktorá patrí žalobcovi na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi súd

priznal vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd považoval Zmluvu č. XXXXXXXXXX za bezúročnú bez
poplatkov a žalobca čerpal u žalovaného sumu 1.393,32 Eur (schválený úver vo výške 1.500,- Eur,
poplatok vo výške 215,75 Eur), no zaplatil sumu 2.893,32 Eur preplatil tým sumu 1.609,07 Eur, ktorá
patrí žalobcovi na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi súd priznal vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd považoval Zmluvu č. XXXXXXXXXX za bezúročnú bez poplatkov a

žalobca čerpal u žalovaného sumu 1.500,- Eur, no zaplatil sumu 1.832,04 Eur, preplatil tým sumu
332,04 Eur, ktorá patrí žalobcovi na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi
súd priznal vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd považoval Zmluvu č. XXXXXXXXXX za bezúročnú
bez poplatkov a žalobca čerpal u žalovaného sumu 836,08 Eur (schválený úverový rámec 1.170,- Eur,
poplatok168,17Eur,nozaplatilsumu2.006,08Eur,preplatiltýmsumu1.004,25Eur,ktorápatrížalobcovi

na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení a preto žalobcovi súd priznal vydanie bezdôvodného
obohatenia.
11. Žalovaný namietal premlčanie uplatneného nároku žalobcu a to z dôvodu uplynutia subjektívnej
a aj objektívnej premlčacej doby. Preto sa súd prvej inštancie v prvom rade s touto námietkou musel
vysporiadať.

12. Súd prvej inštancie citujúc znenia ustanovenia § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka konštatoval,
že pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná
premlčacia doba plynúca odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu
a kto sa na jeho úkor obohatil a objektívna trojročná premlčacia doba plynúca odo dňa keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu, respektíve desaťročná pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Zároveň

súd 1. inštancie uviedol, že v danom prípade podľa jeho názoru objektívna premlčacia dobe je
desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného považuje za úmyselné. Poukázal na právny
názor vyslovený v rozhodnutiach odvolacích súdov Krajského súdu v Prešove i Krajského súdu v Žiline.
13. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu dobu žalobca
si uplatnil iba preplatené splátky 3 roky pred podaním žaloby a subjektívna premlčacia lehota začala

plynúť dňa, keď právny zástupca informoval žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu.
14. Žalovaný má v predmete činnosti ako nebankový subjekt dlhodobo poskytovanie úverov a jeho
povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Preto
ak žalovaný obchádzal zákon o spotrebiteľských úveroch tým. že ním predložená úverová zmluvynemá zákonom stanovené náležitosti, toto jeho konanie sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.
15. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na obdobný právny názor vyslovený v rozhodnutiach

odvolacích súdov a to Krajského súdu v Prešove sp. zn. lCo/293/2014, 2Co/9/2012. 3Co/89/2011.
5Co/l 34/2012, 7Co/84/2011, 12Co/16,17, 18/2016, 17Co/50/2015, 18Co/282/2015, 20Co/295/2016,
21Co/72/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/648/2013.
16. Pokiaľ ide o zmluvu č. XXXXXXXXXX uzavretú dňa 05.05.2014 v tomto prípade bola žaloba podaná
dňa 03.03.2017 a teda od poskytnutia sumy do podania žaloby neuplynula subjektívna premlčacia lehote

troch rokov. Pri Zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.10.2013 bola žaloba podaná dňa 13.03.2017. Tri
roky späť predstavujú dátum 13.03.2014. Za obdobie od 22.10.2013 do 13.03.2014 by pri splátkach
80,37 Eur uhradila žalobkyňa sumu 482,22 Eur t.j. nedošlo by k uhradeniu ani požičanej istiny a nie
to ešte k úhrade bezdôvodného obohatenia, ktoré požaduje žalobkyne. Ani v tomto prípade nedošlo
k uplynutiu trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Pri zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015
bola žaloba podaná dňa 13.03.2017, t.j. v tomto prípade neuplynula ani dvojročná objektívna lehota

od uzavretia zmluvy do podania žaloby. Pri zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.05.2014 bola žaloba
podaná dňa 13.03.2017, teda ani v tomto prípade nedošlo k uplynutiu subjektívnej trojročnej premlčacej
lehoty. Súd prvej inštancie preto námietku premlčania považoval za bezdôvodnú.

17. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 v spojení s

ustanovením § 262 C.s.p. V danej právnej súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobcovi v
súlade splatnom právnou úpravou priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Konštatoval,
že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

18. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný v celom rozsahu. Konštatoval, že súd prvej

inštancie rozhodol, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že
úvery poskytnuté na základe zmluvy o revolvingovom úvere sú bezúročné a bez poplatkov. Tento záver
odôvodnil tým, že jednotlivé zmluvy neobsahujú údaj o konečnej splatnosti a dobe trvania zmluvy,
neobsahujú rozčlenenie splátky na časti istiny, úroku a iných poplatkov a ďalej, že úroková sadzba
dohodnutá v jednotlivých zmluvách je neplatnou pre rozpor s dobrými mravmi. Výrok o priznaní úroku

z omeškania neodôvodnil súd prvej inštancie vôbec. Z posúdenia vyplývajúceho z rozsudku vyplýva,
že konajúci súd pri vyhodnotení námietky premlčania vychádzal z trojročnej subjektívnej premlčacej
lehoty, ktorá mala začať plynúť dňom, keď zástupca žalobcu informoval žalobcu o bezdôvodnom
obohatení. Žalovaný namietal, že právny poriadok nepozná žiadnu trojročnú subjektívnu premlčaciu
lehotu. Ak z tejto dĺžky súd vychádzal pri posudzovaní námietky premlčania ide o vecne nesprávne

posúdenie. Súčasne žalovaný namietal aj to, že v konaní nebolo preukázané relevantným spôsobom,
že žalobca sa dozvedel o údajnom bezdôvodnom obohatení až vtedy keď ho informoval zástupca.
Týmto spôsobom je potom možné nepreskúmateľne tvrdiť začiatok subjektívnej premlčacej doby na
akýkoľvek okamih. Zmluva o revolvingovom úvere je úverovou zmluvou , ktorá sa riadi ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ vzťahuje sa na

ňu aj ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Samotná výška úrokov, súladu úrokov so zákonom a právne dôsledky dohodnutia úrokov
odporujúcich zákonu sa posudzujú v intenciách vyššie uvedených právnych predpisov. Základná
regulácia úrokov vyplýva z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal
žalovaný na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 43CoSr/1/2018 zo dňa 27.03.2018.

Posúdeniu celého ustanovenia o úroku ako neplatného by podľa názoru žalovaného nemalo prichádzať
do úvahy, ale ani podľa predpisov občianskeho práva. Ustáleným pravidlom výkladu právnych predpisov
je zásada, že má prednosť taký prístup, ktorý ponecháva platný právny úkon aspoň z časti. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný jednak na znenie ustanovenia § 41 Občianskeho zákonníka, ale i na
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 321Cdo45/2013 zo dňa 16.10.2015, z ktorého

citoval. Na základe uvedeného žalovaný tvrdil, že súd 1. inštancie prijal predčasný záver o neplatnosti
celého ustanovenia o úrokoch. Takéto posúdenie je v rozpore so zákonom. Žalovaný tiež tvrdil, že súd
1. inštancie nesprávne posúdil aj to, že zmluva neobsahuje určené náležitosti a že nastáva zákonný
dôvod v podobe bezúročnosti úveru. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na obsah zmluvy, ktorý
tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 14 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy

tvoriace súčasť zmluvy článok 7 ods. 7.1 písm. g/ zmluvných dojednaní. Z ustanovenia článku 4 ods.
4.5 zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru, respektíve revolvingu
podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Žalovaný preto tvrdí, že
závery súdu o bezúročnosti úveru sú predčasné, založené na nesprávnom zhodnotení vykonanéhodokazovania a nesprávnom právnom posúdení. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v tom, že
s uvádzaním alebo neuvádzaním termínu konečnej splatnosti nie je možné v zmysle záverov Súdneho
dvora EÚ vo veci C- 42/15 odvodzovať záver o bezúročnosti úveru. Bezúročný môže byť len vtedy,

ak ide o náležitosť ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa.
Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť,
RPMN a výška úveru. Žiadny zo súdom označených dôvodov nemôže byť právne relevantným dôvodom
pre záver o tom, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný. Záver o
bezúročnosti napáda žalovaný ako nezákonný a nesprávny a z toho dôvodu aj samotné rozhodnutie

súdu, ktorý z tohto záveru vychádza. Žalovaný napáda aj závery súdu o rozpisovaní splátky na
časti istiny, úroku a poplatkov. Tento zákon odporuje rozhodnutiu Súdneho dvore EÚ vo veci C-42/15
a rovnako aj rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 3Cdo146/2017. Z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo146/2017 zo dňa 22.02.2018 žalovaný
citoval. Zároveň poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 341/07, z ktorého tiež
citoval, a na 4 existujúce základné výkladové metódy, jazykovú, logickú, systematickú a teologickú, a

v tejto súvislosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Mcdo22/2010. Zároveň
žalovanýuviedol,žeúčelomprávnejúpravyuvádzaniasplátkyvúverovejzmluvejeto,abybolspotrebiteľ
informovaný o svojej povinnosti. Ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky
na časť istiny a úrok, a vo vzťahu ku každej zložke by bolo nutné uvádzať termín splatnosti, či počet
splátok,potomzákonnáúpravaprávaspotrebiteľavyžiadaťsitzv.amortizačnútabuľkubynemalažiaden

význam. Uplatňovanie jazykového výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky
únijného práva. V kontexte napádaného rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke
pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15 aj rozhodnutia javia ako zbytočné, či bezvýznamné. Žalovaný
namietal aj nepreskúmateľnosť rozsudku v časti, v ktorej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť úrok z
omeškania. Z rozsudku nevyplýva žiadna dokázaná skutočnosť ani právne posúdenie v zmysle ktorých

súd 1.inštancie takto rozhodol. Právne odôvodnil žalovaný svoje odvolanie ustanovením § 365 ods.
1 písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok, žalobu zamietol a žalovanému
priznal právo na náhradu 100% trov právneho zastúpenia. Uplatnil si i nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Uviedol, že konajúci súd pri vyhodnotení námietky
premlčania vychádzal z trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, ktorá mala začínať plynúť dňom, keď
zástupca žalobcu, informoval žalobcu o bezdôvodnom obohatení. Súčasne namietal aj to, že v konaní
nebolopreukázanérelevantnýmspôsobom,žežalobcasadozvedeloúdajnombezdôvodnomobohatení
až vtedy, keď ho informoval jeho zástupca. Týmto spôsobom je potom možné nepreskúmateľne tvrdiť

začiatok subjektívnej premlčacej doby na akýkoľvek okamih. V prvom rade je potrebné uviesť, že
žalovaný vykladá rozsudok súdu v uvedenej časti účelovo. Súd prvej inštancie jasne uviedol, že žalobca
si uplatnil len plnenia pre splátky v posledným 3 rokoch, tiež to, že žalobca subjektívnu vedomosť
získal po porade s právnym zástupcom. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného o tom, že žalobca mal
svoju subjektívnu vedomosť preukazovať, ide o zjavné nepochopenie inštitútu námietky premlčania

v subjektívnej lehote. Žalovaný je stranou sporu, ktorá námietku vzniesla a je tou istou stranou,
ktorá ak tvrdí, že jej spotrebiteľ, teda žalobca sa dozvedel okolnosti bezdôvodného obohatenia skôr,
musel by uvedené preukázať. Žalovaný bez akéhokoľvek dôkazu len formou paušálnej nepreukázanej
námietky vzniesol tvrdenie a zároveň neuniesol bremeno dôkazu o svojom tvrdení. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/256/2010 zo dňa

28.09.2011. Zároveň sa žalobca zaoberal znením ustanovenia § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a uviedol, že nie je možné len predpokladať, že by žalobca mohol skutkové okolnosti vedieť, lebo
že by sa to mohol dozvedieť, alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú starostlivosť. Uvedený
základný predpoklad je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, napríklad pod sp.zn. 2Cz35/77 v spojení s

uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. III.ÚS 413/2013, alebo Najvyšší súd Českej
republiky sp.zn. 30Cdo/366/2007, Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/121/2009 a Najvyšší
súd Českej republiky pod sp.zn. 33Odo/477/2001. Ani samotná vedomosť o skutočnostiach o existencii
uzatvorenej zmluvy a rozsahu povinností vyplývajúcich zo zmluvy, a samotného plnenia zo zmluvy
na účet žalovaného ešte sama o sebe neznamená aj skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že vzniklo

bezdôvodné obohatenie. Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo je totiž zo zákona potrebné, aby sa
uplatnila fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a na uplatnenie tejto fikcie je zase potrebné, aby
boli splnené predpoklady presne špecifikované v zákone o spotrebiteľských úveroch. Dôvodom prečo i v
prípadezmluvyospotrebiteľskomúvereprichádzakbezdôvodnémuobohateniunastraneposkytovateľaúveru je práve a výlučne to, že zákonnosť spotrebiteľských úveroch upravuje v presne špecifikovaných
prípadoch funkciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Teda bez toho, aby ktokoľvek vedel, že na
zmluvuoúveresavzťahujetátofikciabynebolomožnévžiadnomprípadehovoriťoskutočnejvedomosti

o bezdôvodnom obohatení. V prípade ak žalobca informáciu o uplatnení finckie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvu o úvere nemá, potom sa jeho skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o
existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané,
t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehota na účet veriteľa. Pri subjektívnej premlčacej dobe
je vždy nevyhnutné skúmať subjektívny moment, ako to zdôrazňujú takmer všetky rozhodnutia súdov

najvyššieho stupňa, teda v žiadnom prípade nejde o pokus o automatizáciu posúdenia začiatku plynutia
subjektívnej premlčacej doby. V danom prípade jednoznačne naznačujú, či na začiatku existoval právny
dôvod plnenia, ktorým je samotná písomné zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným na
základektorejžalobcaplnilsvojepovinnosti.Dôležitéjenezabúdaťtiežnato,ževrámcispotrebiteľských
vzťahov sa niektoré právne zásady uplatňujú odlišným spôsobom. Celá argumentácia žalovaného je
založená výlučne na predpoklade, že neznalosť zákona neospravedlňuje, respektíve znalosť zákona

sa u každého subjektu automaticky predpokladá. V tejto súvislosti je zásadným faktom aj existencia
ustáleného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý je vyslovený v nových rozhodnutiach, podľa ktorého zásada vigilantibus iura script sunt, teda
neznalosť zákona neospravedlňuje, v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým
je ochrana práv spotrebiteľa. Tu poukázal žalovaný na niekoľko rozhodnutí, aj na konanie vedené pred

Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp.zn. 6Mcdo9/2012, z ktorého vyplýva, že neinformovanosť
spotrebiteľa, respektíve jeho nedostatočná informovanosť mu nemôže byť na ujmu.

20. Premlčanie a plynutie premlčacích lehôt je pritom jedným z ukážkových príkladov právneho inštitútu,
ktorý spadá pod použitie zásady neznalosť zákona neospravedlňuje. Napríklad Najvyšší súd Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp.zn. 1Mcdo/2008 vyslovil názor, že zákony sú písané pre bdelých,
teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú alebo inak povedané, že právo patrí bdelým. Teda ak by
aj bol správny výklad žalovaného o spôsobe plynutia subjektívnej premlčacej doby, potom by tento
jednoznačne nebolo možné uplatniť v prípade ak na strane oprávneného subjektu vystupuje spotrebiteľ.
Žalobca má za to, že v súvislosti s tzv. presúvaním dôkazného bremena je na žalovanom ako v spore

preukáže, že žalobca už v čase podpísania zmluvy vedel, že zmluva je v rozpore so zákonom, ako
preukáže, že žalobca mal už od 03.02.2015 vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Následne poukázal
žalobca na aktuálnu rozhodovaciu prax z roku 2018. Citoval konkrétne z rozhodnutia Okresného súdu
Svidník zo dňa 22.02.2018 sp.zn. 7Csp/144/2017, v ktorom súd uviedol, že subjektívna premlčacia
doba je preto subjektívna, lebo je založená na skutočnej vedomosti oprávneného o tom, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, alebo na rozhodnutie Okresného súdu Čadca
zo dňa 22.02.2018 sp.zn. 5C/31/2017, z ktorého vyplýva, že je logické ak by mala žalobkyňa vedomosť
o tom, že zaplatením splátky sa žalovaný bezdôvodne obohacuje a tým mu začína plynúť dvojročná
subjektívna lehota, nikdy by predčasne takúto splátku neuhradila. Alebo rozhodnutie Krajského súdu v
Žiline sp.zn. 5Co/49/2018 zo dňa 24.04.2018.

21. Žalovaný argumentuje, že zmluva sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Tvrdenie
o prednostnej aplikácií Obchodného zákonníka na výšku úrokovej sadzby pred právnou úpravou
obsiahnutou v Občianskom zákonníku z dôvodu zákazu retroaktivity považuje žalobca za účelové bez
opory v právnom poriadku Slovenskej republiky. Zásadou prednostnej aplikability občianskoprávnej

normy v prospech spotrebiteľa pred prijatím zákona potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax súdov.
V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
3Mcdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je aplikácia ustanovenia
§ 502 Obchodného zákonníka, pre rozpor so zásadou ochrany spotrebiteľa, ako aj zásady prednostnej
aplikability občianskoprávnej normy v prospech spotrebiteľa vylúčená. Pokiaľ ide o primeranosť výšky

úrokovzpôžičkyaproblematikudobrýchmravov,tátoúzkosúvisísdoktrínouoneprípustnom,respektíve
neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom tak typickou práve v prípade tradičnej úžery.
Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom
k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšku úroku treba
prihliadať na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval (rozhodnutie Krajského súdu

v Žiline sp.zn. 7Co/116/2015).

22. Zároveň žalobca uviedol, že treba porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi
peňažných ústavov. Zmluva je sama o sebe dôkazom neplatnosti zmluvy v časti odplata. Žalovanej vodvolaní správne poukazoval na limit, ktorý je okrem iného dvojnásobok priemernej RPMN prevýšenie
RPMN v rozpore so zákonom o 100% spôsobuje explicitne neplatnosť právneho úkonu v nedovolenej
časti právnej odplaty, v ktorej sa žalobcovia dovolali. Odvolateľ sa pritom mýli ak administratívny strop

RPMN stanovil alebo tvrdí, že ho neprekročil ročnou úrokovou sadzbou. Ide o jasný dôkaz konania v
rozpore so zákonom. RPMN na jednej strane a ročná úroková sadzba na druhej strane sú dve kategórie,
ktoré sa na účely zistenia prípustnej výšky odplaty nemôžu zmiešať. V tejto súvislosti poukázal žalobca
na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012.

23. Žalovaný tiež tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil aj to, že zmluva neobsahuje určené
náležitosti a že nastáva zákonný dôsledok v podobe bezúročnosti úveru konkrétne termín konečnej
splatnosti, pričom žalovaný odkazuje v tejto súvislosti na zmluvné dojednania a oznámenia veriteľa o
schválení úveru zaslané dodatočne po schválení žiadosti spotrebiteľa. Pokiaľ ide o termín konečnej
splatnosti poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp.zn. 5Co/219/2017, z ktorého
vyplýva, že pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti tak účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť,

aby bol spotrebiteľ jasný a bez pochybností a ďalších výpočtov informovaný, kedy nastane konečná
splatnosť úveru, teda dokedy bude splácať spotrebiteľský úver, nakoľko nie je konformné so zmyslom
a účelom sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
aby spotrebiteľ musel zo zmluvy vyvodzovať odpočtom počtu mesiacov viažucim sa na poskytnutie
úveru, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t.j. ktorým dňom a aká je doba

trvania zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch zrozumiteľne a jasne kladie požiadavky o podstatných
náležitostiach na zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nie na dodatočne pripojené listiny, ktoré žalobca
dodržal časovým odstupom po uzavretí zmluvy prípadne vôbec. Žalobca sa nemal možnosť s nimi
pred uzavretím zmluvy oboznámiť, preto sú bez právneho významu. V tejto súvislosti poukázal tiež
na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15Co/727/2015, Krajského súdu v Košiciach

sp.zn. 6Co/764/2014, 6Co/679/2014 a ďalšie. Zmluvné dojednania neboli podpísané žalobcom, a je
teda zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených
zmluvných dojednaní spoločnosti obidvoma účastníkmi. V tejto súvislosti poukázal žalobca na znenie
ustanovenia § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že oznámenie nie je možné považovať za zmluvu
podpísanú obidvoma účastníkmi konania a teda nejde o dvojstranný právny úkon, nejde o súčasť

zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, vyslovil vo svojom rozhodnutí napríklad Krajský súd v Žiline v
rozhodnutí sp.zn. 6Co/107/2016 zo dňa 27.04.2016. Rovnako názorová línia slovenských súdov pokiaľ
ide o právnu normu, obsah a význam oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi vo vzťahu k
zmluve je jednoznačný, absolútne neakceptovateľný ako právny úkon s právnymi účinkami, nielen vo
vzťahu ku kontratakčnému procesu, najmä vo vzťahu s hojením absencie podstatných náležitostí zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázal žalobca na ďalšie rozhodnutia súdov Slovenskej
republiky.

24. Žalovaný napáda aj záver súdu o rozpisovaní splátky na časť istiny, úrok a iné poplatky. Tento záver
odporuje rozhodnutiu Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a rovnako aj rozhodnutiu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci 3Cdo/146/2017. V tejto súvislosti poukázal na výklad rozsudku Súdneho
dvora článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008,
i na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp.zn. 23Co263/2017 a Krajského súdu v Trenčíne sp.zn.
4Co/170/2017 zo dňa 20.12.2017. Zároveň citoval aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp.zn.
11Co/88/2017. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval, aby zmluva obsahovala výšku, počet a

termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplatením zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, pričom z obsahu zmluvy je zrejmé, že v nej uvedené absentuje, aj z uvedeného dôvodu
je zmluva bezúročná a bez poplatkov. Preto žalobca navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25.Kvyjadreniužalobcukodvolaniužalovanéhosavyjadrilžalovaný.Uviedol,žesubjektívnapremlčacia
doba je viazaná na to, že poškodený subjekt, má k dispozícií skutkové okolnosti z ktorých odvodzuje
svoje údajné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Toto ustanovenie nemožno zamieňať
okamihom, keď sa spotrebiteľ dozvedel o údajnom nároku od právneho zástupcu. V takom prípade by

okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty stratil zmysle z dôvodu nemožnosti jeho pevného
stanovenia. Preto žalovaný poukázal aj na to, že v odvolaní napáda fakt, kedy súd prvej inštancie pri
rozhodovaní vychádza z nezákonnej dĺžky subjektívnej premlčacej doby, konkrétne z trojročnej hoci
žiadny zákon takúto subjektívnu premlčaciu dobu nepozná. Zároveň poukázal na znenie ustanovenia§ 2 zákona č. 1/1993 Zb., podľa ktorého platí, že o všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené
platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známe každému koho sa to týka; domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecných právnych predpisov je nevyvrátiteľná. Žalovaný trvá na podanom odvolaní v

celom rozsahu a navrhuje, aby odvolací súd mu v celom rozsahu vyhovel.

26. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu. Ďalšie vyjadrenie
do spisu predložené nebolo.

27. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385
C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 07.05. 2020 a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a to z dôvodu postupu súdu po vyhodnotení
uplatnenej námietky premlčania vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej lehoty na podanie žaloby o vydanie

bezdôvodného obohatenia.

28. Podľa ust. § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

29. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí konštatoval, že pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu
dobu žalobca si uplatnil iba preplatené splátky 3 roky pred podaním žaloby na súd a subjektívna
premlčacia lehota začala plynúť odo dňa keď právny zástupca informoval žalobcu o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu. Uvedené tvrdenie vyplýva zo žaloby a následne z vyjadrenia žalobcu

k vyjadreniu žalovaného na čl. 32 a nasledujúcich spisu vyplýva, že sa tak stalo 22.07.2016, keď
prostredníctvom plnej moci právny zástupca žalobcu prevzal zastúpenie vo všetkých 4 veciach.
Subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba začala následne spočívať dňom doručenia žalobného
návrhu na súd. Ani žalobca v žalobe a ani žalovaný v odpore, ani žalobca vo vyjadrení k odporu, ani
žalobca v ospravedlnení na pojednávanie na deň 29.5.2018, ani žalovaný v ospravedlnení na uvedený

deň nenavrhli vykonať k tejto otázke žiaden dôkaz. Teda nenavrhli vypočuť žalobcu prípadne svedkov,
ktorí by mohli uvedenú skutočnosť potvrdiť. Žalovaný teraz namieta začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby a tvrdí, že takýmto spôsobom ako to uviedol žalobca, teda že bol informovaný až
vtedy keď ho informoval jeho zástupca je možné nepreskúmateľne tvrdiť začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej na akýkoľvek okamih. K tomu odvolací súd uvádza, že je pravdou, že tvrdiť musí žalobca, ale

pravdou je aj to, že pokiaľ mal žalovaný v priebehu konania pochybnosti o začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby, tak ako to bolo uvedené v priebehu konania, teda jednak v žalobe a potom aj vo
vyjadrení mal možnosť uvedenú skutočnosť namietať riadne a navrhnúť dôkazy tak, aby ich vykonaním,
bola doba začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, tak ako to tvrdil žalobca vyvrátená. Prisvedčiť
však možno žalovanému, že náš právny poriadok pri bezdôvodnom obohatení nepozná žiadnu trojročnú

subjektívnu premlčaciu lehotu. Trojročná premlčacia lehota je iba objektívna. A znova žalovaný tvrdí,
že nárok je premlčaný, pretože márne uplynula dvojročná premlčacia lehota, ale nepredložil žiadny
dôkaz, ktorý by uvedenú skutočnosť preukazoval. Hlavne nepredložil zoznam splátok a ich úhrad
žalobcom tak, aby bolo možné riadne zistiť, či nárok je alebo nie je premlčaný. Pokiaľ žalovaný namietal
nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu neakceptácie námietky premlčania, odvolací súd uvádza,

že otázka zachovania subjektívnej lehoty na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia ostala
nezodpovedaná.

30. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 CSP. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo

nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

31. Z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa
vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.32. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje

spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie § 220 ods. 2 CSP dochádza nielen k tomu, že rozsudok
je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v
ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti

svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje stranám sporu posúdiť ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci
samej.

33. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k

nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.

34. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nie je možné napraviť

v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods.1 písm.
b) C.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

35. Súd prvej inštancie síce uvádza v bode 33. odôvodnenia, že pri práve na vydanie plnenia
bezdôvodného obohatenia plynie jednak subjektívna dvojročná premlčacia doba, plynúca odo dňa keď

sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a objektívna
trojročná premlčacia doba odo dňa keď došlo k bezdôvodnému obohateniu, respektíve 10 ročná pri
úmyselnom obohatení. Zároveň tvrdí, že podľa jeho názoru v danom prípade patrí objektívna premlčacia
doba 10 ročná, pretože považuje bezdôvodné obohatenie za úmyselné. Následne aj správne tvrdí, že
pokiaľ sa jedná o subjektívnu premlčaciu dobu, žalobca si uplatňuje iba preplatené splátky 3 roky pred

podaním žaloby na súd a subjektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď právny zástupca
informoval žalobcu o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Čo sa týka konkrétnych zmlúv však už
súd v rozpore s vyššie uvedeným tvrdí, že od podania žaloby neuplynula subjektívna premlčacia lehota 3
rokov. Pri Zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.10.2013 dokonca počíta, že za obdobie od 22.10.2013 do
13.03.2014 by pri splátkach 80,37 Eur uhradila žalobkyňa sumu 482,22 Eur, t.j. nedošlo by k uhradeniu

anipožičanejsumyanietoeštekúhradebezdôvodnéhoobohatenia,ktorépožaduježalobkyňaPretoani
vtomtoprípadenedošlokuplynutiutrojročnejsubjektívnejpremlčacejdoby.Uvedenévzhľadomnato,že
k tejto otázke neexistujú žiadne relevantné dôkazy v spise vyznieva ako špekulácia. Inak je to pri Zmluve
č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.5.2015. Žaloba bola podaná dňa 13.03.2017, t.j. v tomto prípade neuplynula
ani dvojročná objektívna lehota od uzavretia zmluvy do podania žaloby. Pri Zmluve č. XXXXXXXXXX

zo dňa 05.05.2014 bola žaloba podaná dňa 13.03.2017, teda súd prvej inštancie znova odvolaciemu
súdu z neznámych dôvodov uviedol, že nedošlo k uplynutiu subjektívnej trojročnej premlčacej lehoty.
Na základe toho súd prvej inštancie námietku premlčania považoval za bezdôvodnú.

36. K tomu odvolací súd uvádza, že úverová Zmluva č. XXXXXXXXXX bola uzavretá dňa 5.5.2014,

celková výška úveru bola 1.170,- Eur. Žalobca mal zaplatiť na úver sumu 2.006,08 Eur. Žalovaný mu
mal skutočne vyplatiť iba sumu 1.001,83 Eur. Teda pokiaľ zaplatil 2.006,08 Eur a úver by mal byť
bezúročný a bez poplatkov, od tejto sumy je potrebné odpočítať sumu 1.001,83 Eur, teda pokiaľ by
zmluva bola skutočne bezúročná a bez poplatkov, a bola by zachovaná tak subjektívna i objektívna
lehota na zachovanie bezdôvodného obohatenia mal by dostať žalobca od žalovaného 1.004,25 Eur.

Od 05.05.2014 do 13.03.2017 neuplynula trojročná objektívna lehota na podanie žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia. Z obsahu spisu však nevyplýva, či je pravda, že žalobca zaplatil žalovanému
sumu 2.006,08 Eur a kedy, aké boli jednotlivé splátky z jeho strany a ani to, či dokonca bez toho, že by
súd zisťoval, kedy sa dozvedel žalobca o tom, že úver by mal byť bezúročný a bez poplatkov by suma
zaplatená 2 roky pred poddaním žaloby teda 13.03.2015 predstavovala rozdiel 1.004,25 Eur alebo nie.

Úplne rovnako je to i pri úvere č. XXXXXXXXX. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 22.10.2014. Teda
trojročná objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia ešte neuplynula. Celkový úver mal
byť 1.500,- Eur. Žalobca dostal 1.284,25 Eur. Pretože si žalovaný stiahol sumu 215,75 Eur. Celkovo mal
zaplatiť 2.893,32 Eur. Pokiaľ by bol úver bezúročný a bez poplatkov, a po odpočítaní sumy 215,75 Eurrozdiel predstavuje 1.609,07 Eur. Akú sumu skutočne žalobca zaplatil do 13.3.2015 a po tomto dátume,
a či bezdôvodné obohatenie za 2 roky pred podaním žaloby neuhrádzal až po tomto dátume sa však z
obsahu spisu zistiť nedá. Tak je to aj pri 4 úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 05.05.2014. Ani tu trojročná

objektívna lehota ešte neuplynula. Žalobca mal zaplatiť 2.006,08 Eur. Mal dostať 1.170,- Eur, skutočne
však mal dostať iba 1.001,83 Eur z dôvodu, že sumu 168,17 Eur si mal žalovaný nechať a započítať na
dohodu o poskytnutí služby. Rozdiel medzi zaplatenou sumou tak, ako to tvrdí žalobca 2.006,08 Eur a
sumou 1.001.,83 Eur predstavuje 1.004,25 Eur.

37. Rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako to tvrdí žalovaný je vo vzťahu k týmto 3 vyššie uvedeným
zmluvám nepreskúmateľný. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako
nesprávny procesný postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalovanému, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok
nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Odvolací súd postupom vyplývajúcim z
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., rozsudok okrem výroku, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 332,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
332,04 Eur od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (Zmluva
č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 C.s.p.).

38. Úlohou súdu prvej inštancie bude riadne sa zaoberať vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k
naplneniu subjektívnej lehoty na podanie žaloby v danej veci. Zároveň súd 1. inštancie v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 220 ods. 2CSP svoje rozhodnutie riadne odôvodní. Zároveň riadne a v
súlade so zákonom bude aplikovať ustanovenie § 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V danom
prípade vo vzťahu k týmto 3 zmluvám neuplynula ešte objektívna premlčacia doba. Preto touto otázkou

nie je potrebné sa zaoberať. Je potrebné sa zaoberať iba otázkou plynutia a začiatku subjektívnej
premlčacej doby.

39. Čo do otázky povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 332,04 Eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 332,04 Eur od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3

dní od právoplatnosti tohto rozsudku (Zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015), táto zmluva bola
uzatvorená 23.03.2015, teda v danom prípade bola zachovaná tak subjektívna i objektívna lehota na
uplatnenie bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Úver bol schválený
vo výške 1.500,- Eur. Žalobca mal dostať 1.350,- Eur a mal zaplatiť 1.832,04 Eur. Rozdiel medzi sumou
1.832,04 Eur a sumou 1.350,- Eur predstavuje sumu 482,04 Eur. Sumu 150,- Eur si mal ponechať

žalovaný na základe dohody, o možnosti odkladu budúcich splátok. Žalobca si uplatňuje sumu iba
332,04 Eur, aj napriek tomu, že preplatok tak, ako to prepočítal odvolací súd predstavuje sumu 482,04
Eur. Žalobným návrhom je aj odvolací súd viazaný. Preto nemôže ani v odvolacom konaní rozhodnúť
ultra petitum. Preto sa odvolací súd zaoberal iba otázkou, či skutočne je žalovaný povinný zaplatiť
žalobcovi uvedenú sumu. Od uzavretia úverovej zmluvy tak, ako konštatoval odvolací súd vyššie

neuplynula ani objektívna trojročná ani subjektívna dvojročná premlčacia doba. Zmluva bola uzatvorená
dňa 23.3.2015 a žaloba bola podaná 13.03.2017. Teda obe lehoty boli zachované. Tvrdenie žalobcu, že
dostal 1.350,- Eur a zaplatil 1.832,04 Eur žalovaný v priebehu celého konania nerozporoval. Nepredložil
ani žiadny dôkaz o tom, že tomu tak nebolo. Preto aj odvolací súd túto skutočnosť vyhodnotil v súlade
s ustanovením § 186 ods. 2 C.s.p.. Teda súd vychádzal zo zhodných tvrdení strán, lebo neexistujú

dôvodné pochybnosti o ich pravdivosti.

40. Čo sa týka úroku z omeškania zo spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca zaslal žalovanému
Zmluvu o revolvingovom úvere - predsporová výzva, v ktorej žalobca konštatoval bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru. Ide o predsporovú výzvu zo dňa 01.08.2016. Z tejto predsporovej výzvy vyplýva,

že žalobca navrhuje podpis dohody o urovnaní na základe ktorej dôjde k jednoznačnému určeniu
povinnosti klienta uhradiť úver v zmysle zmluvy len vo výške istiny, t.j. určenie, že úver je bezúročný
a bez poplatkov, k potvrdeniu skutočností, že uzavretý revolvingový úver v zmluve je neplatný a
následne vyrovnanie finančného preplatku alebo nedoplatku klienta voči žalovanému na základe výpisu
čerpania finančných prostriedkov z revolvingového úveru, ktorý zašle žalovaný a vypracovanie nového

splátkového kalendára podľa vyššie uvedených kritérií.

41. Zároveň žalobca konštatoval, že pokiaľ žalovaný uvedenej žiadosti nevyhovie a nebude z jeho strany
navrhnutý iný akceptovateľný postup riešenia situácie do 21 dní od doručenia tejto predsporovej výzvyje pripravený zástupca žalobcu v mene klienta podať v súvislosti so zmluvou návrh na príslušný súd.
Tam na základe toho bude uplatňovať tiež súvisiace nároky klienta. Na uvedenú predsporovú výzvu
odpovedal žalovaný podaním zo dňa 26.10.2016, kde verifikoval doručenie písomností predsporovej

výzvy a konštatoval, že z predložených listín nie je jednoznačné a nesporné, že v mene žalobcu môže
konať pani Redajová. Zároveň výzvu považuje žalovaný za neurčitú a po vecnej stránke za nedôvodnú.
Súd prvej inštancie priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanému okrem zaplatenia sumy 332,04 Eur aj úrok
z omeškania v výške 5% ročne zo sumy 332,04 Eur od 26.10.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V dôvodoch však toto rozhodnutie čo do priznania úroku z omeškania žiadnym

spôsobom neodôvodnil. V tejto časti je preto odvolacia námietka žalovaného plne dôvodná.

42. Odvolací súd, čo do úroku z omeškania poukazuje na to, že výšku úrokov z omeškania v občianskom
práve nemožno dojednať nad rámec ustanovených zákonom a z povahy ustanovenia § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. vyplýva, že
kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. V danom

prípade si žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 5%. Javí sa že výška úrokov z omeškania
bola uplatnená správne. Žalobca v žalobe žiada úrok z omeškania od 26.10.2016, nakoľko v tento
deň sa najneskôr žalovaný dozvedel o bezdôvodnom obohatení a to z dôvodu, že žalovaný vtedy
prejavil negatívny postoj k vyriešeniu danej situácie odpoveďou. Tak ako to už uviedol odvolací súd
vyššie, priznanie úroku z omeškania súd 1. inštancie riadne neodôvodnil. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na znenie ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka z ktorého vyplýva, že subjekt
je v omeškaní s plnením zásadne až odvtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci po tom, kedy ho
veriteľ požiadal o splnenie. Až od toho dňa môže ísť o omeškanie a žalobca môže požadovať úroky
z omeškania. Uvedené sa týka všetkých výrokov rozsudku súdu 1. inštancie, ktorými priznal plnenie
žalobcovi vo vzťahu k žalovanému, čo do úroku z omeškania.

43. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, ktorý poukázal na konštatovanie v žalobe,
že dohoda o poskytnutí služby obsiahnutej v bode 8 zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Strhnutie časti úveru za službu, ktorú možno v budúcnosti žalobca
využije za poplatok je neprimerané. Jedná sa o hrubú nerovnováhu medzi stranami sporu v neprospech

žalobcu. Je zrejmé, že dohoda nebola individuálne dojednaná. Uvedené konštatoval odvolací súd už
vo viacerých svojich rozhodnutiach posledne vo vzťahu k žalovanému v inej veci sp.zn. 5Co/51/2019
zo dňa 25.02.2020.

44. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu boli uzavreté zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľské zmluvy. Súhlasí i s charakteristikou týchto zmlúv tak, ako
ju opísal v bode 24 súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia, a následne aj v bode 25.

45. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak, ako to uviedol v bode 28. odôvodnenia
rozsudku, že zo zmlúv nie je zrejmé, kedy nastáva konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, tak ako

to vyplýva z ustanovenia §9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluvách je uvedená
splatnosť úveru v mesiacoch. Koniec splatnosti úveru zmluvy neobsahujú. Tak je to, i čo do Zmluvy č.
XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015. V tejto zmluve je uvedené, že splatnosť úveru (počet splátok) je 36.
Nakoľko zmluva koniec splatnosti úveru neobsahuje z toho dôvodu, je úver bezúročný a bez poplatkov.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníka zo dňa 23.03.2015, kde

je uvedený dátum splatnosti poslednej splátky úveru dňa 01.04.2017, tak k tomu je potrebné uviesť,
že konečná splatnosť úveru musí byť súčasťou úverovej zmluvy. Nie je ani zrejmé, či toto oznámenie
bolo žalobcovi doručené alebo nie. Odvolací súd k tomu uvádza, že vychádzajúc z formulácie termínu
konečnej splatnosti je nepochybné, že tento musí byť určený dátumovo minimálne mesiacom a rokom
a nemožne termín nahrádzať matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Spotrebiteľ musí mať jasno

už pri uzatváraní zmluvy, akú dlhú dobu a dokedy má úver splácať. Podľa názoru odvolacieho súdu je
to účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy. S uvedením tejto náležitosti tak, ako to už odvolací súd uviedol vyššie zákon spája sankciu vo
forme bezúročnosti a bez poplatkovosti spotrebiteľského úveru.

46. Medzi stranami nebolo sporné, tak ako odvolací súd konštatoval vyššie, že žalobca dostal nie 1.500,-
Eur, ale 1.350,- Eur od žalovaného. Zaplatil mu 1.832,04 Eur. Rozdiel predstavuje 482,04 Eur. Žalobca
však pri výpočte urobil chybu a uplatnil si iba sumu 332,04 Eur. Minimálne o túto sumu sa žalovaný vo
vzťahu k žalobcovi skutočne obohatil.47. K ďalším odvolacím námietkam žalovaného, ktoré sa týkajú absencie rozlíšenia splátok, istiny,
úrokov a iných poplatkov v zmluve nesprávnu výšku RPMN, a výšku úrokov v rozpore s dobrými mravmi,

odvolací súd uvádza, že na to, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov stačí, ak
absentuje jedna náležitosť zmluvy. Z dôvodu rozpornej judikatúry, čo do absencie rozlíšenia splátok,
istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluvách a zároveň z dôvodu absencie uvedenia konečnej splatnosti
úveru v zmluve odvolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami žalovanému uvedenými v odvolaní,
nakoľko aj keby niektoré na mieste nespôsobili by pre žalovaného priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

48. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, čo do povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 332,04 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (Zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 23.03.2015) z
dôvodov uvedených vyššie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

49. Vo zvyšku rozsudok podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. rozsudok zrušil a vrátil vec na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 C.s.p.

50. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho
konania v zmysle ustanovenia § 396 ods. 3 C.s.p.

51. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím súdom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd

rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.