Uznesenie Judgement was issued on Wednesday, May 9, 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/16/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616010324
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616010324.4

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, na verejnom zasadnutí konanom 9. mája 2019 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučika a sudcov JUDr. Marcely Malatkej a Mgr. Miroslava Mazúcha prejednal
odvolanie obžalovaného T. S. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/82/2016 zo
17.9.2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,

sp.zn. 2T/82/2016 zo 17.9.2018 v o v ý r o k u , ktorým podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. bola obžalovanému
uložená povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom na súde
v mieste pobytu obžalovaného podľa konkrétneho určenia probačného a mediačného úradníka, a to
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia, počnúc právoplatnosťou rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný T. S. uznaný za vinného z pokračovacieho

zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2, 3 písm. c) Tr. zák. na skutkovom základe tak, ako je uvedený
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, ktorého výkon mu bol
podmienečne odložený a bol mu uložený dohľad probačného a mediačného úradníka v skúšobnej dobe
vo výmere 2 roky a 6 mesiacov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. bola obžalovanému uložená povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s
probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému
výchovnému programu v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. bola obžalovanému uložená povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú

probačným a mediačným úradníkom na súde v mieste pobytu obžalovaného podľa konkrétneho určenia
probačného a mediačného úradníka, a to počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia
počnúc právoplatnosťou rozsudku.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú
činnosť v oblasti poskytovania pohrebných služieb vo výmere 2 roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. rozhodol okresný súd o povinnosti obžalovaného nahradiť spôsobenú škodu
poškodeným.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho
obhajcu. V odvolaní uviedol, že týmto napadá celý rozsudok. Podľa obžalovaného v konaní nebolo

preukázané, že by spáchal trestný čin podvodu. Prvostupňový súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal
z nesprávneho posúdenia skutku. Jeho konanie bolo kvalifikované ako pokračovací zločin podvodu. Spoukazom na § 122 ods. 10 Tr. zák. konštatoval, že ako pokračovací trestný čin môže byť kvalifikované
len také konanie, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom naplnené všetky znaky skutkovej podstaty
trestného činu. Poukázal v tejto súvislosti aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

8.9.2015. V jeho prípade však výška spôsobenej škody pri žiadnom čiastkovom útoku nedosahuje aspoň
266,- eur. Pokiaľ ide o pokračovanie v trestnej činnosti uviedol, že jednotiaci zámer spočíva v postupnej
realizácii určitého zámeru vykonať viacero čiastkových útokov, ktorý existuje u páchateľa ešte pred
spáchaním prvého čiastkového útoku, a to aspoň v hrubých rysoch. Je toho názoru, že takýto jednotiaci
záver mu v predchádzajúcom konaní nebol dostatočne preukázaný. Ďalej poukázal na skutočnosť,

že objednávatelia prejavili záujem o pohrebné služby ako celok, ktoré im aj reálne boli poskytnuté.
Svoje záväzky týkajúce sa okrem kremácie, aj iných pohrebných služieb splnil a tým v konečnom
dôsledku splnil záväzok dohodnutý v zmluvnom vzťahu. Je pravdou, že pôvodne deklarovaný prevoz
tiel nebohých do Banskej Bystrice nebol realizovaný a tela boli dovezené a spopolnené v Leviciach.
Avšak ani takýto odklon od dohodnutých zmluvných podmienok nenapĺňa objektívnu stránku skutkovej
podstaty trestného činu podvodu. Objednávatelia totiž za nimi zaplatenú odplatu dostali objednané

pohrebné služby. Je irelevantné akým spôsobom ich zabezpečil, keďže objednávateľom nevznikli žiadne
dodatočné náklady, presahujúce vopred dojednanú odplatu za služby. Ak by aj odlišným miestom
kremácie došlo k nedodržaniu dohodnutých zmluvných podmienok tento nárok podľa jeho názoru spadá
do roviny občianskoprávnej zodpovednosti a nie do roviny trestnoprávnej. Má za to, že jeho vina
musí byť preukázaná nespochybniteľne. Úvahy a domnienky nepostačujú na pozitívne rozhodnutie

o vine, a preto v takomto prípade bol prvostupňový súd povinný aplikovať zásadu „in dubio pro reo“
- v pochybnostiach v prospech obžalovaného. V zmysle zásady prezumpcie neviny je na odsúdenie
potrebné, aby sa dokázala vina obžalovaného, pričom odsudzujúci rozsudok možno vyniesť len vtedy,
ak sa odstránili všetky pochybnosti o vine obžalovaného. Je toho názoru, že v jeho prípade neexistujú
dôkazy, ktoré by mali takú dôkaznú silu, aby mohli viesť k jeho odsúdeniu za daný skutok bez vzniku

akýchkoľvek pochybností. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú
pochybnosť, že skutok, ktorý je predmetom trestného konania spáchal on. Uviedol, že je povinnosťou
prokurátoraobžalovanémupreukázať,ženásledokvznikolvpríčinnejsúvislostisprotiprávnymkonaním,
ktorého sa mal údajne dopustiť. Pokiaľ ide o trest uložený prvostupňovým súdom tento považuje za
neprimerane prísny. Poukázal na príslušné články Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, z ktorých vyplýva právo, aby každá trestná vec bola spravodlivo a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Uviedol, že trestný čin mal spáchať v období od
12.2.2011 do 7.11.2012. Ešte v roku 2013 mu bolo vznesené obvinenie a 25.11.2015 uzatvoril dohodu s
okresnou prokuratúrou o vine a treste. Túto však prvostupňový súd dňa 15.2.2016 odmietol a následne
dňa 31.8.2016 bola podaná obžaloba. V prípade, ak by ho odvolací súd uznal za vinného navrhoval

postupovaťpodľa§39ods.1Tr.zák.priukladanítrestuspoukazomnadĺžkutrestnéhokonania.Navrhol,
aby mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov s podmienečným odkladom na dolnej
hranici trestnej sadzby a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania
pohrebných služieb na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. V prípade, ak nebude mať
krajský súd preukázané, že sa dopustil trestného činu, navrhol, aby bol oslobodený spod obžaloby podľa

§ 285 písm. b) Tr. por.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por.
zákonnosťaodôvodnenosťvýrokovnapadnutéhorozsudku,akoajsprávnosťpostupukonania,ktorému
predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadať na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané,

ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie bolo podané
v zákonom stanovenej lehote, oprávnenou osobou a že toto je síce dôvodné, avšak z iných dôvodov
než sú v ňom uvedené.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku sa

postupovalo podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorých zmyslom je náležité zistenie
skutkového stavu veci a možnosť uplatnenia práv obžalovaného na obhajobu, pričom okresný súd
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vykonané dôkazy tiež spôsobom
upraveným v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. vyhodnotil a dospel tak ku správnym a úplným skutkovým
zisteniam. V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti, a prečo vzal

za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú
jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvekpochybností možno dospieť k záveru, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej
časti napadnutého rozsudku. Taktiež, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že
v danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221

ods. 1, 2, 3 písm. c) Tr. zák.

Vinu obžalovaného považuje aj krajský súd za nepochybne preukázanú. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd rozsudkom z 30.10.2017 v predmetnej veci rozhodol tak, že podľa § 285
písm. b) Tr. por. oslobodil obžalovaného spod obžaloby, a to z dôvodu, že skutok nie je trestným

činom. Na základe odvolania prokurátora Krajský súd v Žiline uznesením z 5.4.2018 zrušil rozsudok
okresného súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol s tým,
že vo svojom rozhodnutí krajský súd vyslovil právny názor, že konaním obžalovaného nepochybne
boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Následne okresný súd v zmysle
vysloveného právneho názoru krajského súdu opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak,
že obžalovaného uznal za vinného.

Pokiaľ ide o dôkaznú situáciu prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne
rozviedol, na základe akých skutočností obžalovaného uznal za vinného, ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaného, a prečo dospel k záveru, že obžalovaný svojim konaním naplnil znaky skutkovej podstaty
pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2, 3 písm. c) Tr. zák. Keďže odôvodnenie

napadnutéhorozsudkujevtomtosmerepodrobnéazrozumiteľnéakrajskýsúdsasnímvcelomrozsahu
stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje.

Krajský súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami obžalovaného, že objednávatelia prejavili záujem
o pohrebné služby ako celok, ktoré im aj reálne boli poskytnuté s tým, že v konečnom dôsledku

splnil záväzok dohodnutý v zmluvnom vzťahu. Neobstojí tvrdenie obžalovaného, že zmena prevozu
tiel nebohých do Levíc namiesto do Banskej Bystrice neznamená odklon od dohodnutých zmluvných
podmienok a že objednávateľom nevznikli žiadne dodatočné náklady. V tomto smere prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku správne konštatuje v súlade s vysloveným právnym názorom
krajského súdu, že obžalovaný predstieral pred objednávateľmi pohrebných služieb prevoz ľudských

pozostatkov do krematória v Banskej Bystrici, ktorý sa reálne neuskutočnil a za tým účelom vyúčtoval
objednávateľom služieb náklady spojené s touto prepravou. Svojim konaním uviedol objednávateľov
pohrebných služieb do omylu v otázke určenia a rozsahu skutočných nákladov súvisiacich s prevozom
telesných pozostatkov za účelom spopolnenia do krematória. Poškodení obžalovanému riadne uhradili
všetky náklady spojené s prepravou pozostalých na kremáciu do Levíc. Pokiaľ si obžalovaný teda

opätovne účtoval aj náklady za prevoz telesných pozostatkov na kremáciu do Banskej Bystrice a späť,
urobil tak neoprávnene, keďže takýto úkon nikdy neuskutočnil. Týmto svojim konaním si zadovážil
neoprávnený prospech, ktorý predstavoval výšku prepravných nákladov uhradených jednotlivými
objednávateľmi pohrebných služieb za prepravu telesných pozostatkov do krematória v Banskej Bystrici
a späť, ktorú reálne neuskutočnil. Názor obžalovaného, že je potrebné zohľadniť, že mu vznikli náklady

za prevoz telesných pozostatkov do miesta kremácie a toto zásadným spôsobom spochybňuje výšku
škody vyčíslenú v obžalobe, ktorá nezohľadňuje túto skutočnosť, preto nepovažuje krajský súd za
opodstatnený, nakoľko bolo nepochybne a bezpečne preukázané, že obžalovaný si účtoval fiktívny
úkon - prepravu pozostalých z Liptovského Mikuláša do Banskej Bystrice a späť, hoci vedel, že takúto
prepravu realizovať nebude.

Okresný súd preto vyhodnotil dôkaznú situáciu správne a dospel aj k správnemu záveru o vine
obžalovaného, keď skutok kvalifikoval ako pokračovací zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2, 3 písm.
c) Tr. zák. Vytknúť možno prvostupňovému súdu len skutočnosť, že skutok nekvalifikoval ako spáchaný
závažnejším spôsobom aj podľa § 138 písm. j) Tr. zák., teda na viacerých osobách, keďže je nesporné,

že v zmysle § 127 ods. 12 Tr. zák. bol spáchaný na viac ako 70-tich poškodených. Náprava v tomto
smere, pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, však neprichádza už do úvahy, nakoľko odvolanie podal len
obžalovaný a keďže by išlo o rozhodnutie v jeho neprospech - sprísnenie právnej kvalifikácie takýto
postup by nebol v súlade s ustanovením § 327 ods. 2 Tr. por.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku obžalovaného, že ako pokračovací trestný
čin môže byť kvalifikované len také konanie páchateľa, pri ktorom boli každým čiastkovým útokom
naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu. Aj keď obžalovaný v odvolaní poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn, 2 Urto/5/2015 z 8.9.2015, krajský súd poznamenáva, žeišlo o ojedinelé rozhodnutie Najvyššieho súdu SR odporujúce dlhoročne zaužívanej súdnej praxi, ako
to potvrdil aj Najvyšší súd SR stanoviskom trestnoprávneho kolégia, sp.zn. Tpj/57/2017. Kvalifikácia
skutku zodpovedá podľa názoru krajského súdu aj ustanoveniu § 122 ods. 10 Tr. zák. o pokračovacom

trestnom čine, keďže aj podľa názoru krajského súdu všetky čiastkové útoky obžalovaného nesporne
spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť
a najmä jednotiaci zámer obžalovaného spáchať uvedený trestný čin. Ani v tomto smere nepovažuje
krajský súd odvolacie námietky obžalovaného za opodstatnené.

Pokiaľ ide o výrok o treste aj tento považuje krajský súd za zákonný s výnimkou výroku podľa § 51 ods.
5 Tr. zák. Obžalovaný v odvolaní poukázal, že trestná činnosť bola páchaná od 12.2.2011 do 7.11.2012,
pričom prvostupňový súd napadnutým rozsudkom rozhodol dňa 17.9.2018. V tejto súvislosti krajský súd
poznamenáva, že v predmetnej veci bolo obžalovanému vnesené obvinenie 3.3.2014, resp. 20.4.2015,
pričom prípravné konanie bolo skončené 21.10.2015. V roku 2015 došlo k uzatvoreniu dohody o vine
a treste, ktorú okresný súd v roku 2016 odmietol a Krajský súd v Žiline v roku 2016 rozhodnutie

okresného súdu potvrdil. Následne v roku 2016 bola podaná na obžalovaného obžaloba a hlavné
pojednávanie prebiehalo v rokoch 2017 až 2018. V rámci tohto konania okresný súd vo veci rozhodol
oslobodzujúcim rozsudkom, ktorý bol následne zrušený rozhodnutím krajského súdu. Druhýkrát okresný
súd rozhodol práve napadnutým rozsudkom dňa 17.9.2018. Vzhľadom na rozsah trestnej činnosti, pre
ktorú je obžalovaný stíhaný najmä s poukazom na počet poškodených, ktorých je v predmetnej veci

viac ako 70 a s prihliadnutím aj na postup, nielen orgánov prípravného konania, ale aj súdov, nezistil
krajský súd také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že vec obžalovaného nebola
prerokovaná bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že obžalovanému
bol uložený trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby pri sadzbe od troch do desať
rokov, ktorá skutočnosť podľa názoru krajského súdu vzhľadom na rozsah a charakter trestnej činnosti

vyjadruje aj dostatočné prihliadnutie na skutočnosť, aká doba uplynula od spáchania trestnej činnosti.
Pre uloženie miernejšieho trestu v zmysle návrhu obžalovaného postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák.,
teda pod dolnú hranicu zákonnej trestnej sadzby, krajský súd nezistil zákonné podmienky najmä, keď
trest uložený obžalovanému na dolnej hranici trestnej sadzby nemožno považovať za trest neprimerane
prísny. V súlade so zákonom je aj podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody s uložením

probačného dohľadu nad správaním obžalovaného a určením skúšobnej doby vo výmere 2 roky a 6
mesiacov. Zákonu zodpovedá aj výrok, ktorým prvostupňový súd podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. uložil
obžalovanému povinnosť podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným
odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu v skúšobnej dobe. Za
správny považuje krajský súd aj výrok o treste zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť v oblasti

poskytovania pohrebných služieb vo výmere 2 roky. Takto uložené tresty obžalovanému podľa názoru
krajského súdu možno považovať za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a generálnej
prevencie. Ide o tresty, ktoré dostatočne odzrkadľujú aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného,
pričom tieto tresty sú spôsobilé zároveň aj vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

Za nadbytočný však považuje krajský súd výrok, ktorým prvostupňový súd podľa § 51 ods. 5 Tr.
zák. uložil obžalovanému povinnosť strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným
úradníkom, nakoľko takáto povinnosť obžalovanému vyplýva priamo zo zákona. Naviac prvostupňový
súd nesprávne uvádza, že takáto povinnosť sa na obžalovaného vzťahuje počnúc právoplatnosťou
rozsudku, keďže z ustanovenia § 51 ods. 2 Tr. zák. vyplýva, že skúšobná doba začína plynúť dňom

nasledujúcim po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Krajský súd preto na základe podaného
odvolania tento výrok v napadnutom rozsudku ako nesprávny zrušil.

V súlade so zákonom je aj výrok o náhrade škody, ktorým okresný súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por.
uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodeným, ktorí si ju v trestnom konaní riadne a včas

uplatnili.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, preto krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.