Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13CoCsp/24/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120408921
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6120408921.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v spore žalobcu Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpeného Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679,
proti žalovanej K. X., narodenej XX. XX. XXXX, trvale bytom I. D. XX, XXX XX B., právne zastúpenej
WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o
zaplatenie 5.007,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec
č.k. 13Csp/29/2021-109 z 31. mája 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec p o t v r d z u j e.

II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd,“ alebo „súd prvej inštancie,“ resp. „prvoinštančný súd“)
odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 31. 05. 2021 žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 5.007,50
Eur s príslušenstvom zamietol (I. výrok). O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol

tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovanej trovy konania v celosti, vo výške ako bude rozhodnuté
osobitným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto
uznesenia (II. výrok).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou proti žalovanej domáhal
zaplatenia sumy 5.007,50 Eur s príslušenstvom s odkazom na Úverovú zmluvu č. XX., ktorú žalobca
v pozícii veriteľa uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom - spotrebiteľom dňa 01. 03. 2017 (ďalej
len ,,Zmluva o úvere,“ resp. ,,zmluva“), ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Úverové zmluvné podmienky

spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. (ďalej len ,,ÚZP“). Predmetom Zmluvy o úvere bolo poskytnutie
spotrebiteľského úveru vo výške 7.000,- Eur zo strany žalobcu, pričom žalovaná sa zaviazala peňažné
prostriedky vrátiť v 84 pravidelných mesačných splátkach po 141,71 Eur. Žalovaná sa dostala do
omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne a včas nesplácala. Napriek opakovaným
upozorneniam žalobcu žalovaná dlžné splátky nedoplatila, a teda nedošlo k riadnemu a včasnému
splácaniu úveru, preto žalobca v zmysle Obchodných podmienok pristúpil k zosplatneniu budúcich
splátok úveru a vyzval žalovanú k splateniu celého zostatku úveru a dlžných splátok. Žalobca poskytol

žalovanej lehotu 15 dní na splnenie povinností, ktorá uplynula žalovanej dňa 15. 09. 2020, pričom
žalovaná žalobcovi dlžnú sumu neuhradila, a preto si žalobca okrem dlžnej sumy uplatňuje v žalobe aj
zákonné úroky z omeškania.Žalovaná v odpore vydanému Okresným súdom Banská Bystrica v upomínacom konaní navrhla
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V
odpore žalovaná namietala, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia ohľadom platného zosplatnenia

spotrebiteľského úveru, keďže predpokladom platného zosplatnenia spotrebiteľského úveru podľa § 53
ods.9 Občianskehozákonníka(ďalejaj,,OZ“)je,ževeriteľupozornilspotrebiteľavlehoteniekratšejako
15 dní na uplatnenie práva vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru a rovnako, že výzva
(jednostranný adresný právny úkon) bola adresátovi doručená, nakoľko žalobca k doručeniu výzvy
podľa ust. § 565 OZ (list zo dňa 31. 08. 2020) v žalobe neuplatnil žiaden prostriedok procesného útoku

a neoznačil žiaden dôkaz s výnimkou poštového podacieho hárku. Mala za to, že žalobca neuniesol
bremeno tvrdenia, že bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru a že žalobcovi
patria riadne úroky (resp. že spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov pre hrubé porušenie
povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou).
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, 2, § 503 ods. 1, 2, 3, §
504, § 506 Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, 9,

§ 517 ods. 1, 2, § 565, § § 657, § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení
účinnom ku dňu 01. 03. 2017, § 7 ods. 1, 2, 20, 21, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení ku dňu 01. 03. 2017 (ďalej aj ,,ZoSÚ,“ resp. ,,Zákon o spotrebiteľských
úveroch“), § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších právnych predpisov znení

účinnom ku dňu 01. 03. 2017 (ďalej aj ,,Zákon o rodine“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017.
Súd prvej inštancie uviedol: ,,Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca ako veriteľ uzatvoril
so žalovanou ako dlžníčkou Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 1.3.2017, ktorou poskytol dlžníčke
spotrebný úver vo výške 7.000,- € na obdobie od 7.4.2017 do 15.3.2024, ktorý sa zaviala splácať

splátkami v počte 84 splátok po 141,71 €. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle
§ 52 a nasl. OZ a zároveň je aj zmluvou o spotrebnom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a iných úveroch v znení platnom ku dňu 1.3.2017 (deň uzatvorenia zmluvy).
Medzi stranami sporu nie je sporným, že žalovaná splácala úver riadne a včas do v poradí 38. splátky
tak, ako to vyplýva z výpisu čerpania splátok a úhrad predloženého žalobcom. Žalobca následne pristúpil

k zosplatneniu dlhu s odkazom na výzvu zo dňa 24.7.2010 (č.l. 48) a s poukazom na poštový podací
hárok č. EPH206169019 zo dňa 27.7.2020, ktorým preukazoval doručenie predmetnej výzvy žalovanej a
zároveň písomne zosplatnil dlh dňa 31.8.2020 (č.l. 26 z opaku) vo výške 5.188,50 € s výzvou na úhradu
v lehote 15 dní. Zosplatnenie úveru tak ako je uvedené vyššie a bolo preukazované žalobcom listinami
však súd považuje za neplatné a neúčinné. Povinnosťou žalobcu pred zosplatnením dlhu v celosti bolo

jednak z hľadiska formálneho s poukazom na § 53 ods. 9 OZ, t.j. jedná sa o jednostranný úkon veriteľa,
ktorý musí spĺňať podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti predmetného úkonu. Z výzvy nevyplýva
s ktorou konkrétnou splátky zmluvy je žalovaný v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku veriteľ požaduje od
žalovaného, aby ako spotrebiteľ zaplatil a aby tak predišiel vyhláseniu predčasnej splatnosti. Vo výzve
zároveň nie je ani uvedená lehota dodatočného plnenia, ktorej pre prípade, že by dlžník svoj dlh zaplatil

účinky možnosti predčasného zosplatnenia dlhu zaplatením splátky zmaril. Keďže nie je možné zistiť,
s ktorou splátkou má byť žalovaný v omeškaní, nie je možné ani zistiť či boli splnené podmienky pre
takúto výzvu a následné zosplatnenie dlhu pre splátku po lehote splatnosti viac ako tri mesiace. Ako
jednostrannýúkon,výzvavzmysle§53ods.9OZsamusídostaťdodispozičnejsféryadresáta(dlžníka).
Zákon nevyžaduje doručenie tejto výzvy, avšak vyžaduje, aby dlžník mal možnosť s predmetnou výzvou

sa oboznámiť, t.j., aby sa v jeho dispozičnej sfére nachádzala, pričom nie je podstatným či zásielku,
ktoráobsahujevýzvuprevezme,resp.juodmietneprevziať.Ztohtodôvodupredloženiekópiepoštového
podacieho hárku preukazuje len tú skutočnosť, že zásielka bola odovzdaná na poštovú prepravu. Nie
je však zrejmé či sa do dispozičnej sféry druhej zmluvnej strany v skutočnosti aj dostala, či sa v mieste
a čase doručovania žalovaná zdržiavala, či zásielku v odbernej lehote neprevzala, resp. bola na tejto

adrese neznáma a zásielka sa ako nedoručené vrátila. Uvedenú skutočnosť žalobca nepreukázal, preto
má súd za to, že jednak z hľadiska obsahového úkon nie je dostatočne jasným a zrozumiteľným, a
teda je neplatným, z hľadiska formálneho je tento úkon neúčinný, keďže nebolo preukázané, že by
do dispozičnej sféry žalovanej sa dostal. V nadväznosti na neúčinnosť výzvy, v ktorej okrem iného aj
absentuje dodatočná lehota daná dlžníkovi na prípadné zaplatenie jeho dlhu, potom zosplatnenie dlhu

z 31.8.2020, ktorému predchádzal postup podľa § 53 ods. 9 OZ, ktorý žalobca nedodržal, je potrebné
považovať za zosplatnenie neúčinné, teda k zosplatneniu dlhu nedošlo a povinnosťou žalovanej bolo
splácať jednotlivé splátky naďalej.Žalovaná namietala, že žalobca nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou pri posudzovaní
možnosti splácania a jej bonity. Pri posudzovaní bonity žalovanej veriteľ vychádzal z jej príjmu vo výške
495,- €, zároveň určil ako odpočítateľné položky životné minimum pre dospelého člena domácnosti

-80,- € a životné minimum na jedno vyživované dieťa -75,- €, pričom však suma životného minima
v zmysle zákona č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov
predstavovala od 1.7.2016, ak išlo o jednu plnoletú fyzickú osobu sumu 198,09 € mesačne a spoločne
posudzované zaopatrené, resp. nezaopatrené dieťa sumu 90,42 €. Žalobca pri posudzovaní bonity
žalovanej nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou, keďže pri hodnote životného minima

vychádzal zo sumy v rozpore so zákonom č. 601/2003 Z.z. a zákonom č. 186/2013 Z.z. o úprave súm
životného minima, nakoľko v časti životného minima pre dospelú osobu vychádzal zo sumy 80,- € na
osobudlžníčky,pričomvšakmalvychádzaťzosumy198,09€aujednéhovyživovanéhodieťaťazosumy
75,- €, napriek tomu, že v zmysle zákona ma vychádzať zo sumy 90,42 €. Pri zohľadnení zostávajúcich
položiek tak ako boli deklarované dlžníčku, suma zostávajúca dlžníkovi nemala prestavovať +100,29 €,
ale -33,22 €. Úver bol teda poskytnutý dlžníčke napriek tomu, že v čase keď o úver žiadala pri odbornom

posudzovaní jej bonity malo byť zistené, že z hľadiska jej deklarovaného príjmu a výdavkov nie je v jej
možnostiach a schopnostiach splátky veriteľovi uhrádzať (nie je podstatné, že do splátky č. 38 žalovaná
splátky uhrádzala, mohla byť schopná ich uhrádzať z iných zdrojov, napr. iných úverov a pod.) veriteľa
nezbavovalo povinnosti riadne posudzovať jej bonitu, a preto z jeho strany uvedené predstavuje hrubé
porušenie povinnosti konať pri posúdení bonity žalovanej s odbornou starostlivosťou, následkom čoho

v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ je bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Pri deklarovanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je povinnosťou žalovanej splácať úver, nakoľko
nedošlo k platnému a účinnému zosplatneniu, a to formou mesačných splátok poskytnutej istiny. Pri
matematickom rozpočítaní istiny na jednotlivé splátky, ktoré pri úverovej sume 7.000,- € a počte splátok
84 predstavujú mesačnú splátku 83,33 €, teda pokiaľ žalobkyňa riadne splácala splátky do 38. splátky,

avšak v sume 141,71 € a celkovo teda zaplatila 5.407,69 €, predstavujú jej doterajšie úhrady zaplatenie
celkovo 64,89 splátok, t.j. 64 splátok v celosti po 83,33 € a 65. splátka v časti 74,57 €. V zmysle úverovej
zmluvy 64. splátka je splatná dňa 15.7.2022 a 65. splátka dňa 15.8.2022, z čoho vyplýva, že ku dňu
rozhodovania súdu žalovaná žiadnu sumu žalobcovi nedlží, pretože k vyššie uvedeným dátumom má
splátky uhradené. Z uvedeného dôvodu preto súd žalobu v celosti zamietol.“

Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1, §
262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ,,CSP“).
Žalovaná bola v konaní úspešná, súd prvej inštancie jej preto priznal právo na náhradu trov konania od
žalobcu v celosti s tým, že o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti
vo veci samej samostatným uznesením.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie žalobca podal včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovuje v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov konania.
Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP.

V súvislosti s otázkou zosplatnenia poukázal na to, že riadne dodržal a striktne postupoval v zmysle
ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, podľa ktorého je strata výhody splátok podmienená splnením podmienok,
a to musí ísť o spotrebiteľskú zmluvu, strata výhody splátok nenastáva automaticky pre nesplnenie
niektorej splátky, ale až po uplatnení práva veriteľom, veriteľ toto právo môže uplatniť najskôr po uplynutí
3-mesačnej lehoty od omeškania dlžníka zo zaplatením splátky a ak veriteľ upozornil spotrebiteľa v

lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva na zaplatenie celej pohľadávky. Ak sa v zmluve
dohodla strata výhody splátok, má veriteľ právo požadovať od dlžníka zaplatenie celej pohľadávky, čo
veriteľ môže zrealizovať ak od splatnosti nezaplatenej splátky uplynula najmenej 3 mesačná lehota. Túto
lehotu zákon považuje za dostatočne dlhú, aby si dlžník zaobstaral peňažné prostriedky na zaplatenie
dlhovanej sumy. Veriteľ musel notifikovať uplatnenie svojho práva aspoň v 15-dňovej lehote. Po jej

uplynutí sa právo na zaplatenie celej zvyšujúcej pohľadávky stáva účinným. Ak uplynula 3-mesačná
lehota nasledujúca po splatnosti splátky, môže veriteľ po uplynutí 15-dňovej lehoty vymáhať od dlžník
zaplatenie celej zvyšnej pohľadávky. Mal za to, že žalovaná mala len jednu povinnosť, a to riadne
splácať splátky, pričom bola niekoľkokrát upozorňovaná na vzniknutý dlh, aj na porušenie platobnej
disciplíny, či už písomnou formou, alebo zasielaním textových správ na mobilný telefón. Uviedol, že

predkladá výzvu, ktorú adresoval žalovanej a upozornil ju na možnosť zosplatnenia budúcich splátok.
Strata výhody splátok bola dohodnutá v Zmluve o úvere a pred samotným zosplatnením bola žalovaná
na túto možnosť upozornenáNesúhlasil s tým, že ako veriteľ riadne neposúdil schopnosť spotrebiteľa (žalovanej) splácať
spotrebiteľský uver v zmysle ust. § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch. On preveruje si bonitu
každého klienta s odbornou starostlivosťou, a to takým spôsobom, že neposkytuje úvery osobám,

ktoré nemajú v evidencii obyvateľstva uvedený trvalý pobyt, ďalej osobám pracujúcim na dohodu o
pracovnej činnosti, osobám pracujúcim na dohodu o vykonaní práce, nezamestnaným osobám, osobám
poberajúcim sociálne dávky či dávky v hmotnej núdzi, ako ani klientom s trvalým zdrojom príjmu, pokiaľ
je tento príjem nižší ako 210,- Eur, ako ani klientom evidovaných v databáze SOLUS- neplatiči. Žalovaná
pri uzatváraní Zmluvy o úvere uviedla, že vlastní dom alebo byt, má jedno dieťa, je slobodný/slobodná,

zdroj príjmu podnikateľ, zamestnávateľ Charlotte Navrkal, zamestnaná od 10/2013, pričom svoj príjem
preukázala potvrdením o výške príjmu, čistý príjem/dôchodok 495,- Eur. Žalovaná poskytla všetky
potrebné údaje pri spisovaní Zmluvy o úvere a svojím podpisom potvrdila ich správnosť a pravdivosť.
Každá Zmluva o úvere je pri uzatváraní hodnotená individuálne, na základe všetkých údajov a informácii
a musí prejsť schvaľovacím procesom. Všetky údaje uvedené aj v dokumentoch o overovaní bonity
klienta, boli pravdivé a platné v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. V prípade, ak by žalovaná nebola

schopná splácať úver, on by jej neposkytol finančné prostriedky.
Poukázal na to, že súčasťou každej úverovej zmluvy sú aj úverové podmienky ako neoddeliteľná súčasť
zmluvného vzťahu a v samom úvode v ,,Hlave 2. Uzatvorenie úverovej zmluvy“ úverových podmienok
svojím podpisom zmluvy žalovaná prehlásila, že ak uviedla zdroj príjmu - zamestnanec, prehlásila, že
pracovný pomer je uzatvorený na neurčitý čas, minimálne po dobu trvania zmluvného vzťahu s ním (s

veriteľom), nie je v skúšobnej dobe, ako aj to, že pracovný pomer trvá, nebol vypovedaný a ani iným
spôsobom nekončí. On skúmal bonitu žalovanej s odbornou starostlivosťou.
V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 28. 05. 2020, sp. zn.
12Csp/17/2020).
Podľa jeho názoru prvoinštančný súd v odôvodnení rozsudku žiadnym spôsobom nezdôvodnil, v čom

spočíva absencia náležitostí Zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie sa obmedzil výlučne na citáciu
zákonných ustanovení a paragrafové vymenovanie náležitostí, ktoré považuje za absentujúce, preto
považovalrozsudoksúduprvejinštancie zapredčasnýataktiežzanedostatočneaneúplneodôvodnený
nespĺňajúci kritéria podľa § 220 ods. 2 CSP (viď. uznesenie Krajského súdu Prešov sp.zn. 3Co/53/2016,
nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. 02. 2020,

sp.zn. 6Co/134/2019).
Zmluva o úvere spĺňa všetky zákonné náležitosti úverovej zmluvy v zmysle Zákona o spotrebiteľských
úverov. Dodal, že v predmetnom prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože
súd prvej inštancie úplne odignoroval jeho dôkazy, žiadnym spôsobom sa s nimi nevysporiadal a
bezdôvodne na ne neprihliadol.

Na záver poukázal na rozsudok Okresného súdu Senica zo dňa 21. 03. 2018, sp. zn 9Csp/188/2017,
rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 19. 12. 2019, sp. zn. 41Co/98/2019 a na odlišné
stanovisko bývalého podpredsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Milana Ľalíka v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 547/2012 zo dňa 24. 10. 2013

3. Žalovanávovyjadreníkodvolaniužalobcu(č.l.194spisu) navrhlaodmietnuť odvolanie,,žalovaného“
a ,,žalobcovi“ priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, nakoľko odvolanie
bolo podané advokátskym koncipientom, avšak nebolo preukázané, že by tento bol poverený na
vykonanie tohto úkonu splnomocneným advokátom tak, ako to požaduje Zákon o advokácii.
Následne vo vyjadrení (č.l. 211-213 spisu) navrhla, aby odvolací súd odvolanie ,,žalovaného“ v celom

zamietol a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% trov konania.
Poukázala na to, že ako kľúčovú v tomto prípade považuje vyriešiť otázku odbornej starostlivosti veriteľa.
Podľa jej názoru prostriedky procesného útoku o tom, či a ako žalobca konal s odbornou starostlivosťou,
sú neprípustnou zmenou žaloby, nakoľko neboli zo strany žalobcu uplatnené v žalobe, ale až po podaní
žaloby. Ona počas súdneho konania netvrdila (nevzniesla prostriedok procesnej obrany), že žalobca

nekonal pri poskytnutí úveru s odbornou starostlivosťou.
Naopak v priebehu celého konania tvrdila, že je: a) na žalobcovi ako procesnej strane, aby uplatnil všetky
prostriedky procesného útoku, potrebné na to, aby preukázal dôvodnosť svojho žalobného návrhu,
b) na žalobcovi ako veriteľovi, aby v priebehu konania tvrdil a následnej aj preukázal, ako si splnil
svoje povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pretože dôkazné bremeno konania s odbornou

starostlivosťou zaťažuje v zmysle judikatúry SD EÚ C-449/13 veriteľa, nikdy nie spotrebiteľa.
Malazato,žeprostriedkyprocesnéhoútokubolpovinnýžalobcauplatniťužvžalobe.Nakoľkoichuplatnil
až neskôr, zo strany žalobcu ide zjavne o doplnenie rozhodujúcich skutočností, a tak o neprípustnú
zmenu žaloby, pričom na nové rozhodujúce skutočnosti súd prvej inštancie nemal prihliadať.Podľa názoru súdu prvej inštancie je spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov (a de facto a
de iure aj k záveru, že žalobca nemohol platne vyhlásiť predčasnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
porovnaj ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ), nakoľko žalobca hrubo porušil svoju povinnosť konať s odbornou

starostlivosťou (viď ods. 45. rozsudku), keďže žalobca ju dostal ,,zaúverovaním“ do takej finančnej
situácie, v ktorej mesačne bola pri jej riadnych príjmoch a riadnych výdavkoch vo výsledku hospodárenia
v predĺžení, a to v sume -33,22 EUR mesačne. Žalobca tento záver súdu prvej inštancie v odvolaní
žiadnym spôsobom nenapadol ani nespochybnil.
Žalobca v konaní nepreukázal, že neporušil ustanovenie § 7 ods. 21 ZoSÚ aplikujúc ustanovenia

§ 7 ods. 19 až 42 a § 11 ods. 2 ZoSÚ. Žalobca hrubo porušil svoju povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou majúcou za následok neexistenciu nároku na úroky, ktoré hrubé porušenie v sebe
obsahuje aj samotné „obyčajné“ (iné ako hrubé) porušenie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou
majúcou za následok nemožnosť požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru.
K odchylnému stanovisku bývalého podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Ľalíka zo dňa 24.

10. 2013 podotkla, že právny názor jednotlivého sudcu nemôže prevládať nad právnym názorom celého
senátu.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (podľa § 34 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a

contrario a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu
a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobcu v odvolaní.

8. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalobcu odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v

odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366
CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

9. Ohľadne hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany prvoinštančného súdu je potrebné uviesť, že

odvolací súd je podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie,
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Na základe toho odvolací súd v odvolacom
konaní skúma (okrem splnenia procesných podmienok odvolacieho konania), či súd prvej inštancie
vykonal náležité dokazovanie a či skutkové zistenia, ku ktorým po takomto dokazovaní dospel, majú v
prevedenom dokazovaní oporu. Ak zistí, že nebolo prevedené náležité dokazovanie (kde možno zaradiť

i nevykonanie stranou sporu navrhovaného relevantného dôkazu), alebo ak zistí, že prvoinštančným
súdom konštatovaný skutkový stav nemá oporu v prevedenom dokazovaní (nevyplýva z prevedených
dôkazov) prípadne, ak má za to, že prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 384 ods. 1 CSP)10. Vtomtoprípadeodvolacísúdkonštatuje,žesúdprvejinštancievykonalnáležitédokazovanie,zneho
získané dôkazy vyhodnotil podľa zákonných kritérií (§ 191 ods. 1 CSP) a na základe toho ustálil skutkový

stav, z ktorého pri rozhodnutí vychádzal. Odvolací súd v hodnotení dôkazov zo strany prvoinštančného
súdu nezistil žiadny rozpor s princípmi formálnej logiky a so zákonnými procesnými pravidlami a preto
nepovažoval za potrebné ním prevedené dokazovanie opakovať, alebo doplniť.

11. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom

Slovenskej republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.
z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany
spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska
únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy

uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské
napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.

12. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku
pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné

právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a
naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.

13. Aj zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občianskeho zákonníka (napr. Obchodného
zákonníka) možno tiež považovať za spotrebiteľské zmluvy napriek tomu, že ich zákon priamo ako

spotrebiteľské neoznačuje. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v
Občianskomzákonníkupomenovaná),alemožnojuoznačiťakodruhzmluvy,prektorúnajmäObčiansky
zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva
musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej
zmluvnej strany.

14. Spotrebiteľská zmluva sa uzatvára medzi dodávateľom na strane jednej a spotrebiteľom na
strane druhej. Dodávateľ je ten, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom bude vždy osoba (fyzická
či právnická), ktorá pri uzatváraní tejto zmluvy nekoná ako podnikateľ, teda osoba, ktorá pri uzavieraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti.

15. Zmluva o úvere je v právnom poriadku Slovenskej republiky predmetom právnej úpravy v
Obchodnom zákonníku ako absolútny obchodnoprávny vzťah v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/

Obchodného zákonníka ako aj v ZoSÚ. Právnu úpravu Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá nad
rámec právnej úpravy obsiahnutej v Obchodom zákonníku vyžaduje ďalšie náležitosti zmluvy o úvere,
je potrebné aplikovať v prípade, že úver je poskytovaný dlžníkovi, ktorý je v pozícii spotrebiteľa. Vzťah
medziObchodnýmzákonníkomaZákonomospotrebiteľskýchúverochjepotrebnévyhodnotiťakovzťah
všeobecného právneho predpisu (lex generalis) a osobitného právneho predpisu (lex specialis).

16. Podstatouzmluvyoúvere vzmyslesúčasnejprávnejúpravyje,ževeriteľsa zaväzujenapožiadanie
dlžníka poskytnúť v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky, pričom je obligatórne predpísaná písomná forma tejto zmluvy
(aj v zmysle Obchodného zákonníka a aj v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch).

17. Jepotrebnézdôrazniť,žeZákonospotrebiteľskýchúverochvyžaduje,abyzmluvaospotrebiteľskom
úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako
slabšieho účastníka záväzkovo-právneho vzťahu zo spotrebiteľského úveru.

18. Súd prvej inštancie v danom prípade správne ustálil, že Zmluva o úvere zo dňa 01. 03. 2017 je
spotrebiteľskou zmluvou, ktorú uzatvoril žalobca v pozícii dodávateľa (veriteľa) so žalovanou v pozícii
spotrebiteľa (dlžníka), pričom sa jedná o spotrebiteľský úver.19. Podľa ustanovenia § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto
právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

20. V prípade omeškania so zaplatením niektorej zo splátok ustanovenie § 565 OZ umožňuje veriteľovi
prisplnení vObčianskomzákonníkuuvedenýchpredpokladovžiadaťzaplateniecelejpohľadávkynaraz.
Veriteľ môže žiadať zaplatenie celej pohľadávky v dôsledku toho, že nebola zaplatená niektorá splátka,
ak to bolo medzi dlžníkom a veriteľom dohodnuté, resp. ak to bolo určené v rozhodnutí, za predpokladu

kumulatívne splnených skutočností : 1/ ak sa dlžník dostal do omeškania so zaplatením niektorej zo
splátok, 2/ veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky, 3/ veriteľ požiadal o zaplatenie celej
pohľadávky najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej pohľadávky.

21. Z ustanovenia § 53 ods. 9 OZ vyplýva: ,,Ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.“

22. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v posudzovanej veci postupoval
správne, keď zisťoval, či boli splnené všetky kumulatívne zákonné podmienky pre uplatnenie práva

žalobcu podľa § 565, § 53 ods. 9 OZ s odkazom na opis rozhodujúcich skutočností žalobcu v žalobe
ohľadne zosplatnenia pohľadávky a to: 1/ existenciu dohody medzi účastníkmi zmluvy o tom, že pri
nesplnení niektorej zo splátky nastane splatnosť celej pohľadávky, 2/ omeškanie žalovanej (dlžníka)
so splátkou, 3/ upozornenie spotrebiteľa (žalovanej) na uplatnenie práva veriteľa v zákonom stanovenej
lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní na uplatnenie práva s tým, že lehota 15 dní začína plynúť

nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa § 565 OZ, t.j. po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky, 4/ veriteľ požiadal spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky
najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej pohľadávky.

23. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal

s tým, že v posudzovanej veci neboli splnené kumulatívne zákonné podmienky pre uplatnenie práva
žalobcu podľa § 565, § 53 ods. 9 OZ, pričom správne zistil, že z jednostranného úkonu žalobcu, a
to z Výzvy k plneniu dlžnej čiastky zo dňa 24. 07. 2020 nevyplýva, s ktorou konkrétnou splátky zmluvy
bola žalovaná v omeškaní a ktorú konkrétnu splátku žalobca požadoval od žalovanej, pričom nebola
žalobcom daná lehota na dodatočné plnenie dlhu.

24. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej pohľadávky je, že veriteľ (žalobca) v zákonom
stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, upozornil spotrebiteľa (žalovanú) na uplatnenie
tohto práva. Lehota 15 dní začína plynúť nasledujúci deň po tom, čo dodávateľovi vzniklo právo podľa
§ 565 OZ, t.j. po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.

25. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 OZ je teda podmienené tým, že dodávateľ v uvedenej lehote
pred uplatnením tohto práva upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie § 565 OZ neúčinné. Z uvedeného vyplýva, že upozornenie spotrebiteľa na
uplatnenie práva dodávateľa musí byť ešte pred jednostranným úkonom, ktorým dodávateľ požiadal

spotrebiteľa o zaplatenie celej pohľadávky naraz v zmysle ustanovenia § 565 OZ, a teda dodávateľ
nemôže jedným (tým istým) úkonom upozorniť spotrebiteľa na uplatnenie práva podľa § 565 OZ podľa
ustanovenia § 53 ods. 9 OZ a zároveň uplatniť právo na zaplatenie celej pohľadávky naraz.

26. Upozornenie spotrebiteľa dodávateľom je kardinálnym vzhľadom na to, že spotrebiteľ na základe

upozornenia dodávateľa môže zaplatiť splátku, s ktorou je v omeškaní, a tým odvrátiť následky
nezaplatenia splatnej splátky v zmysle § 565 OZ.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanej veci nemožno dospieť k záveru, že adresát
písomnosti (upozorňujúcej výzvy zo dňa 24. 07. 2020; č.l. 48 spisu), t.j. žalovaná nadobudla objektívnu

príležitosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. V konaní bolo iba preukázané, že žalobca podal pošte
na prepravu dňa 27. 07. 2020 obálku, o ktorej sa žalobca vyjadril, že obsahovala upozorňujúcu výzvu
zo dňa 24. 07. 2020, avšak žalovaná poprela doručenie upozorňujúcej výzvy žalobcu. Žalobca v
konaní nepreukázal, že upozorňujúca výzva aj bola žalovanej doručená, a teda že sa dostala dodispozičnej sféry žalovanej, pričom žalobca v konaní nepredložil doručenku podpísanú žalovanou o
doručení zásielky, resp. oznámenie od pošty, že žalovaná si nevyzdvihla zásielku v odbernej lehote,
resp. odmietla zásielku prevziať.

28. Na základe tohto skutkového zistenia nemožno dospieť k záveru, že upozorňujúca výzva zo dňa 24.
07. 2020 bola žalovanej doručená, resp. že sa dostala do sféry jej dispozície. Keďže nebolo preukázané,
že žalovaná objektívne mala možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle žalobcu, nedošlo k pôsobeniu tohto
jednostranného právneho úkonu voči adresátovi (žalovanej), a to bez ohľadu na to, či sa s ním žalovaná

skutočne oboznámila.

29. Odvolací súd dodáva, že v danom prípade nie žalovaná má preukazovať, že jej zásielka nebola
doručená, nakoľko dôkazné bremeno ohľadne toho, že upozorňujúca výzva sa dostala do dispozičnej
sféry žalovanej, zaťažuje žalobcu a v jeho záujme bolo, aby sa určitá skutočnosť, rozhodná podľa
hmotného práva a tvrdená žalobcom, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za

pravdivú.

30. Podľa ustanovenia § 7 ods. 20, 21 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu 01. 03. 2017 na výpočet
ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver sa použijú tieto položky: a) čistý príjem
spotrebiteľa, b) náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým

má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, c) výška splátky spotrebiteľského úveru a d) peňažné záväzky
znižujúce príjem spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
určiť tak, aby súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver podľa odseku 20 písm. b) až d) neprevyšoval hodnotu položky podľa odseku 20

písm. a).

31. Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) konštatuje, že žalobca v posudzovanej veci
nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou pri posudzovaní možnosti splácania úveru a bonity
žalovanej, keď nesprávne pri skúmaní bonity žalovanej uviedol v rozpore so zákonom č. 601/2003 Z.z.

údaje o životnom minime pre dospelú osobu, keďže vychádzal zo sumy 80,- Eur na osobu žalovanej
(dlžníčky), pričom však mal vychádzať zo sumy 198,09 Eur a u jedného vyživovaného dieťaťa vychádzal
zo sumy 75,- Eur, napriek tomu, že v zmysle zákona ma vychádzať zo sumy 90,42 Eur, preto pri
zohľadnení zostávajúcich položiek deklarovaných žalovanou, suma zostávajúca žalovanej po úhrade
výdavkov nemala prestavovať +100,29 Eur, ale -33,22 Eur.

32. Žalobca teda uviedol v Zmluve o úvere náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa (žalovanej) a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť v rozpore so zákonom
č. 601/2003 Z.z., a tým určil nesprávne súčet hodnôt položiek na výpočet limitu pre ukazovateľ
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úveru, v dôsledku čoho súčet hodnôt položiek na

výpočet limitu pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (t.j. náklady na
zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ (žalovaná)
vyživovaciu povinnosť; výška splátky spotrebiteľského úveru; výška peňažných záväzkov znižujúcich
príjem žalovanej) prevyšoval čistý príjem žalovanej o 33,22 Eur.

33. Nakoľko žalobca hrubo porušil svoje povinnosti, keďže nekonal s odbornou starostlivosťou, úver sa
podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov, pričom žalobca ex lege nie oprávnený
vyžadovať od žalovanej v pozícii spotrebiteľa ani jednorazové splnenie spotrebiteľského úveru.

34. Pretože ku dňu rozhodovania súdu žalovaná s odkazom na Zmluvu o úvere mala zaplatené všetky

splatné splátky, súd prvej inštancie správne žalobu v celom rozsahu zamietol.

35. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil vrátane závislého výroku o trovách konania (II. výrok), pretože
súd prvej inštancie náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.

36. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásaduzodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého: ,,Súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.“

37. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, preto jej podľa § 255
ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

38. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.

Podľa ustanovenia § 447 CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo
podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
d) nemá náležitosti podľa § 428, e) neboli splnené podmienky podľa § 429 alebo f) nie je odôvodnené
prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným

v § 431 až 435.

Odvolací súd poučuje strany v zmysle ustanovenia § 160 CSP o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej
pomoci so žiadosťou a o možnosti požiadať Centrum právnej pomoci o predbežné poskytnutie právnej
pomoci v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytnutí právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).