Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 22, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/95/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509204768
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7509204768.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne R. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. 9, B., zastúpenej T.. T. G., advokátkou so sídlom Štefánikova 40, Košice, proti žalovaným 1/ V.
F., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXXX/XXA, B., zastúpenej JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom so
sídlom Kuzmányho 11, Košice, 2/ Q. F., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, zastúpený: Vojčík & Partners,
s.r.o., so sídlom Rázusova 13, Košice, IČO: 36 866 563 a 3/ L. I., nar. XX.X.XXXX, bytom A. XXXX/
X, A., zastúpenej JUDr. Pavlom Šopákom, advokátom so sídlom Kuzmányho 11, Košice, o určenie
vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 26. júna

2017, č. k. 9C/64/2009-272

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 1. až 3. rade 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal pôvodnému žalovanému voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je výlučnou vlastníčkou pozemkov
- parciel KN-C č. XXX/X a KN-C č. XXX/X nachádzajúcich sa v k. ú. P. na tom skutkovom základe, že
po novom mapovaní uvedených parciel stav katastra nehnuteľností nie je v súlade s právnym stavom.
U. žalobkyne sú susedné parcely žalovaných na úkor jej parciel KN-C č. XXX, XXX a XXX väčšie. Q.
toho názoru, že v rámci obnovy katastrálneho operátu došlo k nesprávnemu prevereniu geometrického
plánu č. XC/XXX/XX a nesprávnemu označeniu lomových bodov hraníc parciel v teréne. C. body hraníc
sporných parciel neboli v teréne označené v súlade s predmetným geometrickým plánom a zákresom v

platnej katastrálnej mape. M. označené lomové body hraníc uvedených parciel boli v rámci tvorby tzv.
základnej mapy veľkej mierky zamerané a vytvorili podklad pre obnovený katastrálny operát, ktorého
platnosť bola vyhlásená v roku XXXX.

X. V kontexte obrany žalovaných súd prvej inštancie posúdil žalobkyňou tvrdené okolnosti zmeny
vlastníckej hranice z hľadiska ust. § X34 ods. 1 zákona č. XX/XXXX Zb. G. zákonník (ďalej len „OZ“) ako
aj na ust. § 3 ods. X zákona č. XXX/XXXX Z.z., a teda zaoberal sa otázkou, či u právnych predchodcov

žalovaných nedošlo k vydržaniu sporných parciel a dospel k záveru, že podmienky vydržania u nich
splnené sú. U. jeho skutkového nálezu totiž právni predchodcovia žalovaných V. B. a N. B. nadobudli
pôvodné parcely KN - C č. XXX a KN - C č. XXX v k.ú. P. na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX
od predávajúcich C. T., J. T. a J. L., rod. T., vo výmerách ako boli uvedené v pôvodnom LV č. XXX,pričom tieto užívali nerušene a nakladali s nimi ako s vlastnými, a teda boli so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, až do XX.XX.XXXX, kedy ich odpredali A. F., nar. X.X.XXXX
(pôvodnému žalovanému). E., že pôvodný žalovaný A. F., nar. X.X.XXXX (zomr. XX.X.XXXX pozn.

odvolacieho súdu) nadobudol sporné parcely v roku XXXX vo výmere, aká bola v tom čase evidovaná
v katastri nehnuteľností (teda v nesprávnej výmere), pričom v užívaní neboli jeho právni predchodcovia
nikým rušení minimálne po dobu desať rokov, a teda pôvodného žalovaného treba považovať za
vlastníka aj novovytvorených parciel KN - C č. XXX/X a KN - C č. XXX/X, k. ú. P., z ktorého dôvodu
žalobu zamietol. D. o trovách konania prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe
vyhovel. V odvolaní zdôraznila, že predmetom sporu sú parcely za starým domom, ktoré v časti, kde stál
starýdomakoajhospodárskabudova,nebolinikdyoplotené,(čopodľanejpotvrdilaajfotodokumentácia
a výpoveď pôvodného žalovaného) a ktoré vznikli odčlenením od parciel KN-C č. XXX a XXX na
základe rozhodnutia P. katastra B. č. X XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX potvrdeného rozhodnutím

Katastrálneho úradu č. X XX/XXXX zo dňa 01.12.2008. Predložila dôkazy, ktoré podľa nej preukazujú
jej tvrdenia ohľadne priebehu hranice medzi pozemkami strán, ktorou (hranicou) bol starý dom s
parcelným číslom XXX vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaného (rod. T.). V ďalšom poukázala
na chybnosť mapovania, kedy výlučne administratívnou chybou katastra došlo k zapísaniu zlých výmer.
Z týchto dôvodov rodina T. nemohla predať a ani nepredala nehnuteľnosti nad rámec vlastníckych práv

uvedených v geometrickom pláne 7C 428/72 položka výkazu zmien 5/83, z čoho vyplýva, že ani právni
predchodcovia pôvodného žalovaného nemohli za žiadnych okolností vydržať sporné nehnuteľnosti,
keďžeichneužívalivdobrejviere,žeimvlastníckymprávompatriaaakceptovaliichužívaniežalobkyňou
a jej právnymi predchodcami. Namietala proti tvrdeniam svedkov B. ohľadne existencie oplotenia
medzi spornými pozemkami, keďže sú v rozpore s ňou predloženou fotodokumentáciou, s výpoveďou

pôvodného žalovaného ako aj so skutočnosťou, že predmetné pozemky rodina B. neužívala od roku
1992. Uviedla, že sporné nehnuteľnosti užívala nikým nerušená v dobrej viere, že jej vlastnícky patria
od roku 1992, kedy ich nadobudla titulom dedenia po svojom otcovi L. C., až do obdobia, kedy otec
pôvodnéhožalovanéhozačalvroku2008stavaťoplotenie,čižeuplynutím10rokovnadobudlavlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam už aj vydržaním. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie

nevykonal všetky ňou navrhnuté dôkazy, ako aj to, že sa prejudiciálne nezaoberal otázkou odstránenia
oplotenia žalovaných z parcely KN-C č. 528. Z týchto dôvodov považuje rozsudok za nepresvedčivý
a arbitrárny, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na
to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej

inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a vytýkajúcimi, že zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené ako aj nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa podľa posúdenia
odvolaciehosúduuplatnilaodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.b),e),f),g)ah)CSP.Odvolací

súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k
ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj

keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaní v 1. a 3. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu v zásade stotožnili so skutkovými zisteniami a
so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Konštatovali, že žalobkyňa v odvolaní

neuviedla žiadne nové skutočnosti a že len zopakovala argumenty, ktoré uviedla už pred súdom
prvej inštancie v konaní pred vyhlásením rozsudku dňa 31.1.2014 a taktiež na pojednávaní konanom
26.6.2017. Namietali, že k týmto skutočnostiam doložila rôzne listiny (iba v pochybných kópiách), a to
v rozpore s ust. § 366 CSP.

6. Aj žalovaný v 2. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu v podstatnom stotožnil so skutkovými zisteniami a
so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, s návrhom, aby ho odvolací súd potvrdil.7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že nie je (odvolanie)
dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.12.2021 po
predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

8. Žalobkyňa v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého
odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie
len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúraprejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesných
oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo
38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).

9. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny
procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne
uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

10. Pre procesnú stranu z práva na spravodlivý súdny proces nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom zakladajúcim prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1

písm. b) CSP nie je nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných
dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.

11. Pri posudzovaní nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené
uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na

spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte
celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany
namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. V tomto zmysle musí konanie ako celok vykazovať znaky
nespravodlivosti. Jedna izolovaná vada na uplatnenie odvolania nestačí.

12. Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia, odvolací súd konštatuje, že
nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP len v celkom
ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (pozri Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003 a Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009); o taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, prípadne
ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“. Za procesnú vadu konania
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (porov. uznesenie NS SR sp.zn. 5Cdo /84/2017 zo dňa

25.10.2017). Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné (len) tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchýlne od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/2003, I. ÚS 301/2006). V otázke, za akých
okolností je možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné, sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súdČR vo svojom rozsudku sp. zn. 29Cdo/2543/2011 z 25. júna 2013 publikovanom v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie
súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti

odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli
v odvolaní náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej
inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné,
pokiaľ prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv
odvolateľa. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte

základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach
stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné
dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06)“. (napr.
III. ÚS 107/07). Ústavný súd SR tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl.46 ods.1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné“ (IV. ÚS 14/07).

13. V preskúmavanej veci nedošlo podľa názoru odvolacieho súdu k naplneniu vady podľa § 365
ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie

riadne neodôvodnil svoj rozsudok, keďže sa vzhľadom na svoje právne posúdenie veci vysporiadal
v podstatnom s tvrdeniami strán konania, ktoré sa týkali otázky nadobudnutia vlastníckeho práva
k predmetným sporným nehnuteľnostiam vydržaním zo strany právnych predchodcov pôvodného
žalovaného Tomáša Vaška, nar. 2.3.1983.

14. Navyše z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na
všetkyotázky,ktorévyšlivpriebehusporunajavo.Povinnosťousúdujevyhodnotiťibatiespornétvrdenia
a skutočnosti, ktoré sú pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné sporné skutočnosti nie sú
takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo
14.9.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo
8/2008).

15. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového

stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej
inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po
právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého

zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.
§ 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo,
keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 192 a nasl. CSP.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový
stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného
práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda

nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd
neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny
predpis,ktorýtiežsprávneinterpretoval,avšakprávnunormu nesprávnenazistenýskutkovýstavpoužil,v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach
strán.

17. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tieto žalobkyňou
uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

18. Žalobkyňa svojimi odvolacími námietkami ťažiskovo nastolila predmetom odvolacieho prieskumu
správnosť posúdenia otázky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným sporným nehnuteľnostiam

vydržaním zo strany právnych predchodcov pôvodného žalovaného A. F., nar. X.X.XXXX. Jej odlišné
nazeranie na vyššie uvedenú otázku je vystavané na presvedčení, že právni predchodcovia pôvodného
žalovaného nemohli vydržať sporné nehnuteľnosti, keďže ich neužívali v dobrej viere, že im vlastnícky
patria.

19.Podľaustanovenia§135aods.1až4zákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníkavzneníplatnom

od 1.4.1983 do 31.12.1991 vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane
občan, ktorý má nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať
rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému
bremenu ( § 132a ods. 2). Ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe ( §
132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania ( § 199 ods. 1),

nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela
dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia
než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia
možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z
týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.

Takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani
právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia
právo užívania podľa osobitných predpisov. Do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať
dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo

zodpovedajúce vecnému bremenu.

20. Podľa ustanovenia § 132 a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom
od 1.4.1983 do 31.12.1991, kto s vecou zaobchádza ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti
je dobromyseľný, že mu vec patrí, má - pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, ako

má vlastník.

21. Podľa ustanovenia § 134 ods. 1 a 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom
od 1.1.1992 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta

aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

22. Podľa ustanovenia § 129 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom od
1.1.1992 držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.

23. Podľa ustanovenia § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení platnom
od 1.1.1992, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo
patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

24. Podľa platnej právnej úpravy - novely Občianskeho zákonníka zák. č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od

1.1.1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov,
ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 OZ). Do doby, počas
ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, treba započítať aj držbu, vykonanú pred 1.1.1992. V tomto
smere totiž nemožno prehliadnuť, že už držba na základe ustanovenia § 132 ods. 1 zák. č. 131/1982
Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvek obmedzenia; súčasťou skutkovej podstaty vydržania

však bola len obmedzene (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v
osobnom vlastníctve). Nová právna úprava (zák. č. 509/1991 Zb.) držbu uskutočňovanú do 31.12.1991
nekvalifikuje odlišne, len ju započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby (pozri § 868 a § 872 ods. 6OZ). Pritom však účinky súhrnnej právnej skutočnosti (t.j. právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu)
mohli nastať najskôr 1.1.1992.

25. Podľa obsahu žaloby žalobkyňa spochybnila priebeh hranice medzi pozemkami strán konania,
ktorá (hranica) vznikla vyhlásením platnosti obnoveného katastrálneho operátu v roku 1987, pričom
táto nebola v súlade s hranicami týchto pozemkov tak ako boli tieto uvedené v geometrickom pláne č.
7C/428/72, teda chcela zosúladiť faktický stav, keďže sa cítila byť vlastníčkou sporných pozemkov, so
stavom právnym.

26. Obrana žalovaných spočívala na argumentácii, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol ich právny
predchodca A. F. na základe kúpnej zmluvy z 21. októbra 2004, ktorej vklad do katastra bol povolený
13. decembra 2004, a že od času, keď tento vstúpil do držby sporných parciel, so započítaním
oprávnenej držby jeho právnych predchodcov, uplynulo oveľa viac ako 10 rokov, pričom išlo o nerušenú
dobromyseľnú držbu, v dôsledku čoho došlo k vydržaniu sporných parciel KN - C č. XXX/3 a XXX/X ešte

jeho právnymi predchodcami (N. a V. B.) v súlade s ust. § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právny
predchodca žalovaných v 1. až 3. rade A. F., ktorý vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobudol kúpou, teda
vstúpil už do vydržaných vlastníckych práv jeho právnymi predchodcami.

27. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že je držiteľ v dobrej viere, že mu vec

alebo právo patrí a že je v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Uvedené podmienky musia
byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci ktorú drží alebo
subjektom práva, ktoré vykonáva, poprípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok
vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že
držiteľ musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej

viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam, je potrebné hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho
hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka a je potrebné brať do úvahy, či držiteľ pri
bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom
požadovať, nemal resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu
vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami,

ktoré museli objektívne vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí. Na tom nič nemení
ani skutočnosť, že držiteľ môže byť aj v tomto prípade naďalej subjektívne v dobrej viere (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 10.2.1999, sp. zn. 2 Cdon 568/96, publikovaný v súdnych rozhľadoch
č. 5/1999 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 9.11.2000, sp. zn. 22 Cdo 1253/99, publikovaný v
súdnych rozhľadoch č. 5/2000).

28. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť

nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom,
pričom táto dobrá viera (dobromysenosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“.
Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

29. Jednou zo zákonom stanovených podmienok vydržania, bez ohľadu na právny stav, podľa ktorého
sa vydržanie posudzuje, je existencia oprávnenej držby veci. V súdnej praxi sa už jednoznačne ustálil
výklad, že oprávneným držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou vlastnou a so zreteľom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vlastnícky patrí. Skutočnosť, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnostidobromyseľnýmusíbyťzhodnotenáobjektívne, jehosubjektívnepredstavyniesúrozhodujúce

ajehotvrdenieotom,žemuvecpatríažesňounakladalakosvlastnoumusíbyťpodloženékonkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno reálne usúdiť, že jeho presvedčenie už v čase vstupu do držby bolo
dôvodné. Prvou podmienkou vydržania je teda právny titul vstupu do oprávnenej držby, t.j. takej držby,
ktorá privodí vydržanie, pričom tento titul musí byť preukázaný jednoznačne, nemôže byť pochybný,
keďže len v pochybnostiach, či je držba oprávnená platí, že je oprávnená, čo sa však nevzťahuje na

právny titul vstupu do držby. Zákon ani v minulosti a ani teraz neupravuje, čo je titulom vstupu do držby,
avšak možno ho vyvodiť z toho, že vlastník má vôľu previesť vlastníctvo na iný subjekt, ktorý s úmyslom
nadobudnúť ho vstúpi do držby a zo všetkých okolností možno vyvodiť, že má dôvod správať sa, ako
keby mu vec patrila.30. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť, resp.
nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné posudzovať so zreteľom na

všetky okolnosti. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na
všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba.
Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol, alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo

právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.
Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby veci. V dobrej viere je teda držiteľ,
ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí, aj keď v skutočnosti tomu tak
nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa môže vzťahovať k právnym

skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej držby je ospravedlniteľný omyl.
Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou opatrnosťou,
ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O ospravedlniteľný omyl
naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti
rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti o tom, aká je platná

právna úprava, sa súdnou praxou nepovažuje za ospravedlniteľný omyl. Preto ak sa niekto uchopí držby
nehnuteľností na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností, obvykle nemôže byť s ohľadom na
všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto
zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a že jej zápis v katastri nehnuteľnosti je
len formálnym úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú tvrdenú zmluvu opiera, nemôže viesť k

vydržaniu (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo 49/2010). Vydržanie nemôže privodiť iba púha
skutočnosť, že obsah určitého práva je dlhodobo fakticky vykonávaný a že nikým, teda ani vlastníkmi
evidovanými v príslušných evidenciách, nie je rušený. Podľa zásad ustálených tiež súdnou praxou,
dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí.

31. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na zistený skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého
vyplýva, že právni predchodcovia pôvodného žalovaného (A. F.) - V. B. a N. B. nadobudli parcely KN
- C č. XXX a KN - C č. XXX na základe kúpnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX od predávajúcich C. T.,
J. T. a J. L., rod. T., v stave a vo výmerách, ako boli uvedené v pôvodnom LV č. XXX, k. ú. P., teda

sa v tomto čase (v roku XXXX) ujali dobromyseľnej držby, keďže tento stav (fakticky) zodpovedal stavu
evidovanému v katastri nehnuteľností, kde bol (tento stav) vnesený meraním (hoci nesprávnym) pri
tvorbe základnej mapy veľkej mierky v roku 1987. Uvedené parcely právni predchodcovia žalovaných
užívali nerušene a nakladali s nimi ako s vlastnými, a teda boli so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej
viere, že sú ich vlastníkmi, a to až do 12.12.2004, kedy ich odpredali A. F.. P. tvrdené A. F., jeho otcom

(žalovaný v 2. rade), ako aj predchádzajúcimi vlastníkmi V. B. a N. B., že títo neboli nikým rušení v
užívaní predmetných sporných nehnuteľností až do roku 2008, žalobkyňa účinne nepoprela, a hoci
bola prítomná na pojednávaniach, na ktorých svedkovia vypovedali, ostala pasívnou. Za takejto situácie
možno konštatovať, že u právnych predchodcov pôvodného žalovaného A. F. - V. B. a N. B. boli splnené
podmienky vydržania.

32. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobkyne, odvolací súd konštatuje, že pôvodný žalovaný A. F. síce
vo svojej výpovedi uviedol, že hranicou medzi pozemkami mal byť starý dom, zároveň však doplnil, že
to nebolo presne určené, a že hranicou bola zhruba línia od starého domu až po spadnutý plot. To kadiaľ
prebiehala hranica medzi pozemkami strán konania spresnili (v súvislosti s tvrdeniami A. F.) vo svojich

výpovediach V. B. a N. B., ktorí uviedli, že drevený plot, ktorý bol hranicou pozemkov, siahal od čela
starého domu a ďalej v asi 30 stupňovom uhle a potom v celej dĺžke až po L.. Doplnili, že za starým
domom, ktorý stál na ich pozemku, bola ešte časť pozemku a až následne bol ten drevený plot, ktorý
bol poškodený a neskôr zlikvidovaný po tom, ako sa zrútila zadná stena domu. Aj Katastrálny úrad v
Košiciach vo svojom rozhodnutí z 5.9.2008 konštatoval, že v roku 1987 bola v k.ú. P. dokončená tvorba

základnej mapy veľkej mierky (ZMVM), pri ktorej boli všetky pozemky zamerané, prečíslované a boli
vypočítané ich nové výmery, avšak stav sporných pozemkov po premeraní a prečíslovaní nezodpovedal
právnemu stavu, teda výmery pozemkov parc. č. XXX, XXX, XXX a XXX ako boli tieto v prírode (fakticky)
užívané,boliväčšienaúkorpozemkovparc.č.XXX,XXXaXXX.Zuvedenéhojezrejmé,žepočastvorbyZMVM musel byť v prírode (v teréne) zrejmý priebeh hranice medzi spornými pozemkami (napr. plot,
resp. jeho časť), čo potvrdila vo svojej výpovedi aj p. J., keď uviedla, že stav evidovaný na katastrálnej
mape pred rokom 1987 nebol totožný s faktickým stavom. Z fotografií predložených žalobkyňou (č.l.

XXX) zachytávajúcich pohreb otca žalobkyne, resp. otca žalobkyne spolu s jej manželom sediacich pri
stene starého domu, nie je zrejmý celý priebeh hranice medzi spornými pozemkami. Síce potvrdzujú,
že v časti ktorú zachytávajú, sa v čase ich vyhotovenia nenachádzal plot, čo potvrdila aj žalobkyňa,
ktorá na pojednávaní dňa 9.4.2010 uviedla, že pozemok nebol celkovo oplotený, avšak podľa názoru
odvolacieho súdu nemajú výpovednú hodnotu vo vzťahu k vydržaniu sporných pozemkov žalobkyňou. Z

fotografií predložených pôvodným žalovaným (č.l. 151) je zrejmé, že na nich zachytený rozostavaný plot,
ktorý tvorí v súčasnej dobe spornú hranicu medzi pozemkami strán, sa nachádza vo vzdialenosti do 1
metra od časti starého dreveného plota, ktorý mal podľa žalovaných pôvodne oddeľovať tieto pozemky,
pričom pozemok, na ktorom sa podľa tejto fotodokumentácie nachádzala časť dreveného plota, tiahnuci
sa pozdĺž rozostavaného plota žalovaných, bol v tom čase neudržiavaný (zanedbaný).

33. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že ona a jej právni predchodcovia vydržali vlastnícke právo k
spornýmnehnuteľnostiam,uplatnenéažvodvolaní,akoajožalobkyňoupopodaníodvolaniapredložené
dôkazy na č.l. XXX - zápis z miestneho vyšetrovania ku novému mapovaniu a mapku - dôkaz č. XX na
č.l. XXX, odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.

34. V citovanom ust. § 366 CSP je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva (tiež) v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku,
založenú na takom prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorý nebol uplatnený už pred
súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok
podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní

došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

35. V procesných súvislostiach odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa tieto návrhy na doplnenie
dokazovania resp. prostriedky procesného útoku uplatnila až v odvolaní. Navyše ani z odvolania a ani z

obsahu spisu podľa posúdenia odvolacieho súdu nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tento prostriedok
procesného útoku odvolateľka nemohla uplatniť už v priebehu prvoinštančného konania.

36. Nad rámec uvedeného, pokiaľ ide o tvrdené vydržanie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam zo strany žalobkyne a jej právnych predchodcov, odvolací súd uvádza, že sama

žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že spor s J. T. ohľadne týchto pozemkov nastal v roku XXXX,
t.j. už pri nadobudnutí týchto pozemkov titulom rozhodnutia o vyvlastnení z 10.1.1957 jej právnymi
predchodcami, z ktorého dôvodu žalobkyňa ani jej právni predchodcovia nemohli byť objektívne so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľní v tom, že im predmetné sporné pozemky patria.

37. K odvolacej námietke žalobkyne týkajúcej sa toho, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (odkrytie pozostatkov starého rodinného
domu, doloženie kópie prešetrovacieho náčrtu z obnovy katastrálneho operátu novým mapovaním,
vypracovanie odborného posudku a výsluch svedka), ktorou uplatnila odvolací dôvod podľa ust. § 365
ods. 1 písm. e) CSP, odvolací súd konštatuje, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy

stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva
nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným
spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však
odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd
prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť,

avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní
spôsobilýmodvolacímdôvodom.Zpovahyvecivyplýva,žestrana,ktorávodvolaníuplatnítentoodvolací
dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné
skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval zaprávne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom
prvej inštancie.

38. Súd prvej inštancie vykonanie žalobkyňou navrhovaných dôkazov (v podaní z 17.4.2012, resp.
naposledy v podaní doručenom súdu dňa 20.6.2017, t.j. len 6 dní pred pojednávaním, na ktorom bol
vyhlásený rozsudok, a za stavu, keď účasť svedka na pojednávaní mala zabezpečiť strana, ktorá ho
navrhla vypočuť) nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie o veci s poukazom na už v spore vykonané
dokazovanie. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli skutkové okolnosti daného prípadu ustálené iným

spôsobom, pričom navrhované dôkazy ich neboli schopné spochybniť. Nebolo predsa sporné, že plot
žalovaných nestojí presne na mieste, kde bola zadná stena starého domu, ktorý mal podľa tvrdení
žalobkyne tvoriť hranicu medzi pozemkami. Taktiež vzhľadom na právny záver vyslovený odvolacím
súdom v zrušujúcom uznesení z 31.10.2016, podľa ktorého V. B. a N. B. užívali predmetné nehnuteľnosti
vo výmere tak, ako boli uvedené v pôvodnom liste vlastníctva ako vlastníci 14 rokov, t.j. od r. 1990
do r. 2004, odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie v rozsahu ako to navrhovala

žalobkyňa. V konaní bolo inými dôkazmi preukázané, že vlastnícke právo k predmetným pozemkom
vydržali ešte V. B. a N. B., pričom za situácie, ak dlhodobé užívanie pozemkov má prednosť pred
mapovým stavom, je znalecké dokazovanie smerujúcu k zisteniu rozdielu medzi stavom mapovým
a skutočným v predmetnej veci zbytočné. Pokiaľ za tejto situácie súd prvej inštancie odmietol tieto
dôkazy vykonať, hoc tak urobil z iného dôvodu, v konečnom dôsledku je tento jeho procesný postup pri

vykonávaní dôkazov správny a jeho skutkovým záverom z tohto hľadiska niet čo vytknúť.

39. S poukazom na názor vyslovený Ústavným súdom ČR v náleze z 11. mája 2011, sp. zn. II.ÚS
165/11, odvolací súd uzatvára, že pôvodnému žalovanému A. F., ktorý uzavrel kúpnu zmluvu, ktorá bola
registrovaná 13. decembra 2004, a na základe ktorej nadobudol vlastnícke právo k parcelám č. XXX a

XXX od predávajúcich N. a V. B., s dôverou v určitý, mu druhou stranou prezentovaný skutkový stav,
naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom právnom štáte
poskytnutá ochrana.

40. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil procesným postupom podľa ust.

387 ods. 2 CSP, a to v napadnutom zamietavom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania (§
367 ods. 2 veta druhá CSP), majúcom právny základ v plnom procesnom úspechu žalovaných v spore.

41. Podľa ust. § 396 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.

42. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

43. V odvolacom konaní mali žalovaní plný procesný úspech, a preto im v súlade s cit. ust. § 255 ods.

1 CSP vzniklo právo na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni.

44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnejotázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie

je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)