Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 31, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoPr/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121201177
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8121201177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: Ústav na výkon väzby a
Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Kpt. Nálepku č. 1, Prešov, priečinok 113, IČO: 00738409, proti
žalovanému: A.. A. G., D..XX.XX.XXXX, N. U., A. Z. XX, práv. zast. Advokátska kancelária Ivan Syrový,
s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, IČO: 47 232 765, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 08.12.2021, č. k. 12Cpr/4/2021 - 116
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 % s
tým, že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:

„I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady

rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí.“

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 35, § 113, § 115, § 141a, § 251 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej
službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže
Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon o štátnej službe“).

3. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia titulom neprávom vyplatených náhrad
cestovných výdavkov žalobcom žalovanému za obdobie od 29.12.2017 do 30.06.2020 vo výške
2.602,40 eur. Obrana žalovaného v konaní spočívala v tom, že v súvislosti s preložením do iného miesta
výkonu práce mu vznikol nárok na náhradu cestovných výdavkov a po zmene jeho funkcie u žalobcu
nevedel a ani z okolností prípadu nemohol predpokladať, že ide o sumy omylom vyplatené, keďže
žalobca mu oznámil, že nemá nárok na príspevok na bývanie, nakoľko trvá u neho nárok na cestovné
náhrady. Preto náhrady za žalované obdobie poberal dobromyseľne a nemal akýkoľvek dôvod, ktorý by

u neho vzbudil pochybnosti v súvislosti s jeho nárokom na preplácanie náhrady cestovných výdavkov.

4. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že personálnym rozkazom riaditeľa ÚVTOS a
ÚVV Levoča (ďalej len „ústav Levoča“) zo dňa 30.01.2013 bol žalovaný preložený dňom 01.02.2013z ústavu Levoča do Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Prešov (ďalej
len „ústav Prešov) a dňom 31.01.2013 bol odvolaný z dovtedajšej funkcie. Dôvodom preloženia boli
organizačné zmeny vykonané na základe personálneho rozkazu ministra spravodlivosti SR č. 1 zo dňa

28.01.2013, ktorým bola funkcia žalovaného v ústave Levoča zrušená. Personálnym rozkazom riaditeľa
ústavuPrešovzodňa31.01.2013 bolžalovanýzaradenýdofunkciesamostatnýstrážnyvúsekustrážnej
a eskortnej činnosti so zaradením do 2. platovej triedy. Listom zo dňa 11.02.2013 žalovaný požiadal
riaditeľa ústavu Prešov, aby rozhodol o náhradách výdavkov pri preložení na inú funkciu podľa § 113
zákona o štátnej službe spätne od dátumu preloženia, t. j. od 01.02.2013. Listom zo dňa 13.02.2013

riaditeľústavuPrešovžiadosťžalovanéhoschválilapriznalmunáhraduvýdavkovvsúlades§113ods.4
zákona od 01.02.2013. Personálnym rozkazom riaditeľa ústavu Prešov zo dňa 19.12.2017 bol žalovaný
podľa § 35 ods.6 zákona o štátnej službe dňom 31.12.2017 odvolaný z funkcie samostatný strážny, a bol
ustanovený podľa § 33 ods.1 uvedeného zákona do funkcie zástupcu vedúceho zmeny. Zároveň mu bol
ustanovený základný čas služby v týždni 40 hodín a bol zaradený do 4. platovej triedy so započítaním
doby odbornej praxe. Tiež mu bol priznaný rizikový príplatok, osobný príplatok a príplatok za veliteľa

zásahovej skupiny. Dňa 25.09.2020 riaditeľ ústavu Prešov vydal rozhodnutie, ktorým žalovanému uložil
povinnosť žalobcovi vrátiť neprávom vyplatené sumy predstavujúce náhrady cestovných výdavkov za
obdobieod 01.01.2018 do 18.08.2020 ako náhradyvýdavkovpripreložení na inúfunkciu na základe
cestovných príkazov od 29.12.2017 do 30.08.2019. Rozhodnutím zo dňa 11.1.2020 Generálny riaditeľ
Zväzu väzenskej a justičnej stráže o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu riaditeľa ústavu Prešov

rozhodol tak, že odvolaniu vyhovel a rozhodnutie zrušil.

5. K námietke vecnej príslušnosti vznesenej žalovaným súd uviedol, že spor medzi stranami o vydanie
bezdôvodného obohatenia je možné pri zohľadnení čl. 3 a 4 základných princípov CSP formálne
charakterizovať ako pracovnoprávny spor, i keď zákon o štátnej službe použitie Zákonníka práce

na služobný pomer policajtov neupravuje. Miesto výkonu práce žalovaného je Prešov, a preto na
prejednanie veci tak, ako ju žalobca skutkovo a právne odôvodnil, je daná osobitná miestna príslušnosť
všeobecného súdu podľa § 19 písm. a CSP. Žalobca si na podanie žaloby ako miestne príslušný súd
zvolil Okresný súd Prešov, kde má žalovaný miesto výkonu práce. Vec bola postúpená na prejednanie
Okresnému súdu Poprad z dôvodu kauzálnej príslušnosti súdu podľa § 23 písm. g) CSP. Okresný

súd Poprad je preto vecne, miestne a kauzálne príslušný na prejednanie veci. Súd zároveň poukázal
na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít, a to na Rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžo/31/2012, podľa
ktorého je na prejednanie súkromnoprávnych žalôb príslušný všeobecný súd a nejedná sa o vec
správneho súdnictva. Žalovaný odkazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 a
3Cdo/79/2018, ktoré sa týkali rozhodovania o priznaní nároku, nie nároku z bezdôvodného obohatenia.

6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná.
Konštatoval, že ak žalobca tvrdil, že nárok na vyplácanie cestovného žalovanému zanikol dňom
jeho prevedenia na inú prácu, teda dňom 01.01.2018, pri uplatnení nároku na vrátenie vyplatenej
sumy žalobca znáša dôkazné bremeno aj pre preukázanie naplnenia ust. § 251 ods. 3 zákona

č. 73/1998 Z.z., teda že žalovaný vedel, alebo z okolností musel predpokladať, že pri ďalšom
účtovaní a vyplatení cestovného po dni 01.01.2018 pôjde o sumy nesprávne určené alebo omylom
vyplatené. V prejednávanej veci však žalobca nepreukázal, aby žalovaný vedel, alebo z okolností mohol
predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené. Žalovaný vo svojej výpovedi
pred súdom ako strana v konaní tvrdil, že nárok na poskytovanie náhrady cestovných výdavkov mu

vznikol po preložení na výkon práce na pracovisko v Prešove z dôvodu uvedeného v ust. § 35 ods.
1 písm. a) v spojení s ust. § 113 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a od uvedenej doby nedošlo ku
zmene pomerov, na základe ktorých by mu mal tento nárok zaniknúť. Okrem uvedeného osobitne sa
žalovaný po zmene funkcie u zamestnávateľa informoval o nároku na príspevok na bývanie, pričom mu
bolo žalobcom oznámené, že sa nič nemení, a preto mal žalovaný za to, že mu náhrady cestovných

výdavkov aj po zmene funkcie u žalobcu patria. O dobrej viere žalovaného pri poberaní náhrad
svedčí aj skutočnosť, že zamestnávateľ mu cestovný príkaz mesačne schválil, predložil na realizáciu
učtárni príslušného oddelenia a pokladňa žalovanému vyúčtovanú čiastku uhradila. Žalovaný pri prijatí
vyplatenej náhrady konal v dobrej viere, že mu patrí a nemal akýkoľvek dôvod, ktorý by smeroval k
vzniku pochybnosti v súvislosti s jeho nárokom na preplácanie cestovných náhrad.

7. Zároveň súd považoval za dôvodnú aj hmotnoprávnu obranu žalovaného vznesením námietky
premlčania sumy vo výške 47,60 eur, pretože k jej vyplateniu došlo predtým, ako uplynula trojročnápremlčacia doba na uplatnenie nároku podaním žaloby na súde. Žaloba bola doručená súdu dňa
10.02.2021, pričom k vyplateniu náhrady v danej výške došlo dňa 18.01.2018.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 v spojení s § 262 CSP.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd prvej
inštancie vychádzal na základe vykonaných dôkazov z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za
to, že skutočnosť, na ktorú poukazoval žalovaný, že personálna skupina neupozornila žalovaného, resp.

že sa k cestovným náhradám nevyjadrila neznamená, že žalovaný mal nárok na výplatu cestovných
výdavkov naďalej, lebo tento nárok mu zanikol zo zákona. Pracovníci personálnej skupiny oboznamujú
príslušníkov s už vyhotoveným personálnym rozkazom a so zmenami z neho vyplývajúcimi. Neboli
povinní oboznamovať žalovaného, na čo má nárok a kedy mu nárok zanikne. Žalobca od 01.01.2018
neoprávnene poskytoval žalovanému náhradu cestovných výdavkov z miesta pobytu do miesta výkonu
štátnej služby, aj keď žalovanému zákonný dôvod na výplatu cestovných náhrad zanikol. K vyplateniu

cestovnýchnáhraddošlobezprávnehodôvoduatátoskutočnosťnezbavuježalovanéhovrátiťneprávom
vyplatené sumy. K námietke žalovaného, podľa ktorej mala byť predmetná vec týkajúca sa vydaného
personálneho rozkazu s následnou možnosťou preskúmania v rámci správneho súdnictva, poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/31/2012 zo dňa 27.11.2012 a zákon č. 73/1998 Zb.
Tento zákon neupravuje možnosť, že by vydanie rozhodnutia o povinnosti vrátiť neprávom vyplatené

sumy z bezdôvodného obohatenia patrilo do právomoci správneho orgánu. Navrhol, aby odvolací súd
zmenilrozhodnutiesúduprvejinštancietak,žeuložížalovanémupovinnosťvydaťžalobcovibezdôvodné
obohatenie vo výške 2.554,80 eur, resp. aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol, akú právnu
otázku mal súd prvej inštancie nesprávne právne posúdiť. Má za to, že súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku viac ako vyčerpávajúco odôvodnil aplikáciu ustanovenia § 251 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.,
a správne uzavrel, že dôvodom zamietnutia žaloby bolo preukázanie, že žalovaný bol pri poberaní
náhrad dobromyseľný, čo vyplynulo z viacerých skutočností a vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide o vzťah

ustanovenia § 251 zákona č. 73/1998 Z.z. k všeobecným ustanoveniam o bezdôvodnom obohatení
upravených v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, správne súd citoval ustanovenie zákona
č. 73/1998 Z.z., ktoré je ustanovením špeciálnym a ktorého znenie má prednosť, teda je prípustné,
aby pred vydaním bezdôvodného obohatenia bola najprv skúmaná dobromyseľnosť poberateľa náhrad.
Žalobca po zmene funkcie žalovaného bol povinný vydať rozhodnutie, resp. rozkaz o priznaní príspevku

na bývanie od 01.01.2018, čo však neurobil, a preto žalovaný v dobrej viere naďalej žalobcovi
predkladal cestovné príkazy, ktoré ústav schvaľoval a vyplácal a žalovaný nemohol mať pochybnosť o
ich dôvodnosti. Týmto konaním žalobca žalovaného len utvrdil v presvedčení, že na cestovné náhrady
má aj naďalej nárok. Ak teda žalovaný predkladal cestovné príkazy a žalobca mu ich schvaľoval a
preplácal,týmlenpotvrdzovalsprávnosť,žežalovanémucestovnénáhradypatria.Navrhol,abyodvolací

súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

11. Žalobca vo svojej replike uviedol, že v plnom rozsahu trvá na skutočnostiach uvádzaných v
žalobe, v predchádzajúcom písomnom vyjadrení zo dňa 23.06.2021 a vyjadrení prednesenom na
ústnom pojednávaní, ako aj skutočnostiach uvádzaných v odvolaní. Uviedol, že konať v súlade so

zákonom je povinnosťou každého príslušníka zboru, preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že žalobca
nepreukázal, aby žalovaný vedel alebo z okolností musel predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené
alebo omylom vyplatené. Preto je toho názoru, že vyplatením cestovných náhrad išlo o konanie bez
právneho dôvodu a táto skutočnosť nezbavuje žalovaného povinnosti vrátiť neprávom vyplatené sumy.

12. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej

stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stavsprávne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd SR II. ÚS 78/05).

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Žalobca v odvolaní namietal, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym právnym
záverom, ktoré ho viedli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a zamietnutiu žaloby.

16. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke
a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo vyjadrení strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo,
opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

17. Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd prvej inštancie a robí
z vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa povinnosti žalovaného vydať žalobcovi
bezdôvodné obohatenie. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa
považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust.

§ 191 CSP. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by
zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli
ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
poprípadepoznatkov,ktorévyplynulizprednesovstrán,alebovyšlinajavoinakzhľadiskaichzávažnosti,
zákonnosti, pravdivosti, alebo vierohodnosti, je logicky rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
ust. 192 až § 194 CSP.

18. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP totiž možno napadnúť výsledok, činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné
ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

19. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že preloženie žalovaného z ústavu v Levoči do ústavu
v Prešove v zmysle personálneho rozkazu č. 52/2013 zo dňa 30.01.2013 (č.l. 56) bolo preložením
do iného miesta výkonu služby z dôvodu organizačnej zmeny vykonanej na základe rozkazu ministra
spravodlivosti SR č. 1/2013 zo dňa 20.01.2013, ktorým bola dovtedajšia funkcia žalovaného v ústave
Levoča dňom 01.01.2013 zrušená. Po preložení žalovaného z miesta bydliska (Levoča) do miesta

výkonu služby Prešov (kam na pracovisko denne dochádzal), bol žalovaný ustanovený do funkcie
samostatný strážny, a to personálnym rozkazom zo dňa 01.02.2013 (č.l. 55). Personálnym rozkazom
zo dňa 19.12.2017 (č.l. 52) bol žalovaný dňom 31.12.2017 odvolaný z funkcie samostatný strážny a
ustanovený do funkcie zástupcu vedúceho zmeny dňom 01.01.2018.

20. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že žalovaný aj po 01.01.2018, kedy mu odpadol právny dôvod
na vyplácanie náhrady cestovných výdavkov (po zmene zaradenia funkcie), predkladal bez právneho
dôvodu nadriadenému cestovné príkazy na vyplácanie cestovných náhrad až do 30.06.2020, a tieto mu
boli neoprávnene vyplatené, čím žalovaný získal majetkový prospech vo výške 2.602,40 eur. Obrana
žalovaného spočívala v tom, že po zmene zaradenia do funkcie, zamestnávateľ mu oznámil, že sa

u neho, „nič nemení“ a keďže naďalej denne dochádzal do zamestnania z miesta bydliska Levoča
do miesta výkonu služby v Prešove, žalovaný v dobrej viere predkladal žalobcovi cestovné príkazy,
ktoré ústav schvaľoval, žalovanému cestovné náhrady aj vyplácal mesačne a žalovaný nemal žiadne
pochybnosti o ich dôvodnosti.21. V danej veci nebolo sporné, že žalobca žalovanému uhrádzal cestovné za cestu z miesta bydliska do
miesta výkonu služby na základe žalovaným vyhotovených cestovných príkazov aj po dni 01.01.2018,

kedy mu v dôsledku prevedenia na inú prácu nárok na cestovné zanikol. Rovnako medzi stranami
nebolo sporným, že vyplatené sumy predstavovali majetok zverený služobnému úradu. Spornou bola
skutočnosť, či sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu úmyselne, teda či vedel, že mu náhrada
za cestovné nepatrí.

22. V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd
uvádza, že bezdôvodné obohatenie v podobe získania majetkového prospechu z plnenia z neplatného
právneho úkonu, resp. plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, znamená, že v čase poskytnutia
plnenia právny úkon formálne existoval, ale vykazuje vady, ktoré spôsobili jeho neplatnosť, resp.
existujúci právny úkon odpadol. Významné v tejto súvislosti je ust. § 251 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.,
v zmysle ktorého neprávom vyplatené sumy je policajt povinný vrátiť, ak vedel, alebo z okolností musel

predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do troch rokov od
ichvýplaty. Špeciálnosťtejtoprávnejúpravytedaspočívavdvochosobitostiach,ato:a)dobromyseľnosť
zamestnanca, ktorú musí zamestnávateľ preukázať, b) výlučná aplikácia objektívnej trojročnej lehoty
plynúcej od momentu vyplatenia peňažného plnenia zamestnancovi.

23. Pokiaľ ide o prvú osobitosť ust. § 251 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., t. j. dobromyseľnosť
žalovaného, žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie nesplnil povinnosť tvrdenia
o nedobromyseľnosti žalovaného. Dôkazné bremeno v prejednávanej veci v tomto smere zaťažovalo
práve žalobcu, ktorý sa v konaní vo vzťahu k žalovanému domáha vydania bezdôvodného obohatenia.
Bolo preto na žalobcovi preukázať, že žalovaný vedel alebo z okolností musel predpokladať, že mu

vyplatená suma náhrad cestovného nepatrí. K otázke „dobromyseľnosti žalovaného“ žalobca tvrdil,
že žalovaný už ku dňu prevedenia na inú funkciu (01.01.2018) s písomným súhlasom žalovaného
musel vedieť, že nárok na náhradu cestovného nemá. Preto podľa žalobcu, žalovaný nemohol byť
dobromyseľný,žemupeňažnéplnenieodžalobcupatrí.Ktomutotvrdeniužalobcujenutnézdôrazniť,že
správnesúdprvejinštanciekonštatoval,ženáhradycestovnéhosižalovanýuplatňoval pravidelnekaždý

mesiac, pričom tento stav trval viac ako dva roky. Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že k vyplateniu
cestovných náhrad dochádzalo na základe cestovných príkazov, ktorými si žalovaný vyúčtoval cestovné
náhrady. Každý takýto cestovný príkaz bol žalobcom preskúmaný a následne bola žalovanému
vyplatená uplatnená náhrada. Preto nemožno mať za preukázané, že by žalovaný získal bezdôvodné
obohatenie nedobromyseľne, teda že by musel vedieť, že mu vyplatená suma náhrad za cestovné

nepatrí. Žalobca v konaní nepredložil dôkaz, na základe ktorého by súd mohol dospieť k záveru, že
žalovaný vedel, že nárok na náhradu cestovného mu nepatrí. Žalovaný preto nemal dôvod pochybovať
o tom, že zmena jeho zaradenia vo funkcii spôsobuje zánik nároku na cestovné náhrady.

24. Ak žalobca od počiatku vedel o zmene pracovného zaradenia žalovaného a o tom, že mu vyplácané

cestovné náhrady nepatria, mal povinnosť túto skutočnosť žalovanému oznámiť, resp. mu výplaty
cestovných náhrad zastaviť. Naopak žalovaný sa nemohol domnievať, že náhrada cestovného mu
nepatrí, ak naďalej denne cestoval z miesta bydliska Levoča do miesta výkonu služby Prešov rovnako
ako pred zmenou funkcie. Žalovanému naviac nebol priznaný ani príspevok na bývanie v zmysle ust.
§ 141a zákona č. 73/1998 Z.z. z dôvodu, že sa „nič nemení“, t. j., že má naďalej nárok na preplácanie

cestovných náhrad, čo len v žalovanom utvrdilo presvedčenie, že mu nárok na cestovné náhrady patrí.
Preto je správny právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nemal ako vedieť, že mu
nárok na vyplácanie cestovných náhrad zanikol, a pretože pri ich získaní bol dobromyseľný, nie je
povinný vrátiť prijaté plnenia žalobcovi. Správne postupoval súd prvej inštancie, ak žalobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako nedôvodnú zamietol vzhľadom na neunesenie bremena žalobcu, ktorý

v konaní nepreukázal, že by toto bezdôvodné obohatenie žalovaný získal nedobromyseľne a naopak
žalovaný dobromyseľnosť pri prijímaní mesačných cestovných náhrad v konaní preukázal. (§ 251 ods.
3 zákona č. 73/1998 Z. z.)

25. So zreteľom na tieto dôvody hodnotí odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne

správne, a preto bolo potvrdené postupom podľa § 387 CSP.

26. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak, plne úspešným bol žalovaný, ktorému vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396ods. 1 CSP. O konkrétnej výške trov odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 1 CSP).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).