Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Sunday, April 24, 2022

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 10C/127/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4205207548
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Hudecová PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSKN:2022:4205207548.26

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno pred sudkyňou JUDr. Dominikou Hudecovou, PhD., v spore žalobcu:
Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, so sídlom Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702,
zastúpeného MAPLE & FISH, s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, IČO:
36 718 432, proti žalovanému: Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom Námestie SNP 8, Banská
Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie nehnuteľných vecí, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný vydať a navrátiť žalobcovi vlastnícke právo:
knehnuteľnostiamzapísanýmnalistevlastníctvačísloXXX,vkatastrálnomúzemíTrávnik,obecTrávnik,
okres Komárno ako:
Parcela CKN číslo 259, druh pozemku lesný pozemok, výmera 20360 m2,
Parcela CKN číslo 261, druh pozemku lesný pozemok, výmera 29658 m2,
Parcela CKN číslo 262, druh pozemku lesný pozemok, výmera 5719 m2,
Parcela CKN číslo 276/5, druh pozemku lesný pozemok, výmera 46498 m2,

Parcela CKN číslo 290/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 72753 m2,
Parcela CKN číslo 230, druh pozemku lesný pozemok, výmera 31061 m2,
Parcela CKN číslo 264, druh pozemku lesný pozemok, výmera 4503 m2,
Parcela CKN číslo 232, druh pozemku lesný pozemok, výmera 56072 m2,
Parcela CKN číslo 791/3, druh pozemku lesný pozemok, výmera 11696 m2,
Parcela EKN číslo 266, druh pozemku trvalý trávnatý porast, výmera 13170 m2,

ďalej k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo XXX, v katastrálnom území Trávnik, obec
Trávnik, okres Komárno ako:
Parcela EKN číslo 701, druh pozemku vodná plocha, výmera 1917 m2,
Parcela CKN číslo 704, druh pozemku vodná plocha, výmera 1385 m2,
Parcela CKN číslo 707/3, druh pozemku lesný pozemok, výmera 112879 m2,
Parcela CKN číslo 709, druh pozemku lesný pozemok, výmera 2863 m2,

Parcela CKN číslo 711/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 254659 m2,
Parcela CKN číslo 711/2, druh pozemku ostatná plocha, výmera 5443 m2,
Parcela CKN číslo 788/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 46333 m2,
Parcela CKN číslo 789/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 41381 m2,
Parcela CKN číslo 789/2, druh pozemku ostatná plocha, výmera 1012 m2,
Parcela CKN číslo 790, druh pozemku vodná plocha, výmera 379 m2,

Parcela CKN číslo 795, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 1999 m2,
Parcela CKN číslo 799/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 51554 m2,
Parcela CKN číslo 799/3, druh pozemku ostatná plocha, výmera 813 m2,
Parcela CKN číslo 247, druh pozemku vodná plocha, výmera 5381 m2,
Parcela CKN číslo 248, druh pozemku lesný pozemok, výmera 47731 m2,
Parcela CKN číslo 249, druh pozemku vodná plocha, výmera 1007 m2,
Parcela CKN číslo 252, druh pozemku lesný pozemok, výmera 30007 m2,

Parcela CKN číslo 254, druh pozemku vodná plocha, výmera 1993 m2,Parcela CKN číslo 256, druh pozemku lesný pozemok, výmera 2820 m2,
Parcela CKN číslo 257, druh pozemku lesný pozemok, výmera 16012 m2,
Parcela CKN číslo 716, druh pozemku lesný pozemok, výmera 8653 m2,

Parcela CKN číslo 718, druh pozemku lesný pozemok, výmera 14571 m2,
Parcela CKN číslo 719/2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 939 m2,
Parcela CKN číslo 722, druh pozemku vodná plocha, výmera 1449 m2,
Parcela CKN číslo 723, druh pozemku vodná plocha, výmera 4820 m2,
Parcela CKN číslo 729/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 129389 m2,

Parcela CKN číslo 729/2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 59 m2,
Parcela CKN číslo 729/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 35 m2,
Parcela CKN číslo 725, druh pozemku lesný pozemok, výmera 6683 m2,
Parcela CKN číslo 743/2, druh pozemku lesný pozemok, výmera 10044 m2,
Parcela CKN číslo 721, druh pozemku lesný pozemok, výmera 1122 m2,
Parcela CKN číslo 720/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 1759 m2,

Parcela CKN číslo 720/2, druh pozemku ostatná plocha, výmera 614 m2,
Parcela CKN číslo 733/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 21731 m2,
Parcela CKN číslo 733/2, druh pozemku lesný pozemok, výmera 23633 m2,,
Parcela CKN číslo 733/3, druh pozemku ostatná plocha, výmera 61784 m2
Parcela CKN číslo 730, druh pozemku vodná plocha, výmera 9401 m2,

Parcela CKN číslo 731, druh pozemku lesný pozemok, výmera 14250 m2,
Parcela CKN číslo 736, druh pozemku vodná plocha, výmera 59819 m2,
Parcela CKN číslo 737, druh pozemku vodná plocha, výmera 23827 m2,,
Parcela CKN číslo 739/2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 373 m2,
Parcela CKN číslo 739/5, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 267 m2,

Parcela CKN číslo 740/1, druh pozemku vodná plocha, výmera 1555 m2,
Parcela CKN číslo 743/1, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 1506 m2,
Parcela CKN číslo 743/3, druh pozemku ostatná plocha, výmera 6576 m2,
Parcela CKN číslo 764, druh pozemku vodná plocha, výmera 16602 m2,
Parcela CKN číslo 775, druh pozemku vodná plocha, výmera 6571 m2,

Parcela CKN číslo 781, druh pozemku vodná plocha, výmera 16278 m2,
Parcela CKN číslo 784, druh pozemku lesný pozemok, výmera 23089 m2,
Parcela CKN číslo 739/3, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, výmera 5231 m2,
Parcela CKN číslo 750/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 273905 m2,
Parcela CKN číslo 750/2, druh pozemku ostatná plocha, výmera 18347 m2,

Parcela CKN číslo 752, druh pozemku lesný pozemok, výmera 13816 m2,
Parcela CKN číslo 753/1, druh pozemku vodná plocha, výmera 1781 m2,
Parcela CKN číslo 755/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 1086733 m2,
Parcela CKN číslo 755/2, druh pozemku ostatná plocha, výmera 1397 m2,
Parcela CKN číslo 756, druh pozemku vodná plocha, výmera 21159 m2,

Parcela CKN číslo 786/2, druh pozemku lesný pozemok, výmera 4798 m2,

ďalej
Parcela CKN číslo 734/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 97631 m2,
Parcela CKN číslo 740/2, druh pozemku lesný pozemok, výmera 695166 m2,

ďalej parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 36531171-084/99, pre katastrálne územie
Trávnik, vyhotoveného Q. R. a T.. Q. R. dňa 14.09.1999, autorizačne overeného T.. Q. R. dňa 27.09.1999
a úradne overeného Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 853/99,

ďalej
Parcela CKN číslo 780/2, druh pozemku vodná plocha, výmera 11200 m2,
Parcela CKN číslo 849/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 1452386 m2,
Parcela CKN číslo 786/1, druh pozemku lesný pozemok, výmera 8426 m2,

ďalej parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 36531171-082/99, pre katastrálne územie
Trávnik, vyhotoveného Q. R. a T.. Q. R. dňa 10.09.1999, autorizačne overeného T.. Q. R. dňa 21.09.1999
a úradne overeného Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 823/99.II. Žalobca m á právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 27.05.2005 sa právny predchodca žalobcu Rád svätého Benedikta

domáhal voči žalovanému v I. rade vydania nehnuteľných vecí zapísaných na liste vlastníctva číslo XXX,
v katastrálnom území Trávnik, obec Trávnik, okres Komárno, k nehnuteľnostiam zapísaným na liste
vlastníctva číslo XXX, v katastrálnom území Trávnik, obec Trávnik, okres Komárno, parcely vytvorené
na základe geometrického plánu č. 36531171-084/99, pre katastrálne územie Trávnik, vyhotoveného
Q. R. a T.. Q. R. dňa 14.09.1999, autorizačne overeného T.. Q. R. dňa 27.09.1999 a úradne overeného
Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 853/99, a ďalej parcely vytvorené na základe

geometrického plánu č. 36531171-082/99, pre katastrálne územie Trávnik, vyhotoveného Q. R. a
Ing. Q. R. dňa 10.09.1999, autorizačne overeného Ing. Q. R. dňa 21.09.1999 a úradne overeného
Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 823/99. Žalobu odôvodnil tým, že uvedené
nehnuteľnosti boli výlučným vlastníctvom Rádu svätého Benedikta a boli mu odňaté na základe
rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy číslo B-1762/48- I/D zo dňa 16. júna

1948. Dňa 02.02.2005 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného I. v zmysle §5 zákona č. 161/2005
Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, na navrátenie vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam.
Právny predchodca žalobcu zároveň vypracoval návrh Dohody o vydaní nehnuteľností. O podanej výzve
tiež upovedomil Odštepný závod Palárikovo, keďže predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci

jeho územného obvodu. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo odňaté bez náhrady úpravou
pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. Tieto skutočnosti preukazujú zápisnice z
prevzatia lesného majetku veľkostatku - zvyškového statku zo dňa 01.ovembra 1948 a zápisnica z
prevzatia poľnohospodárskeho výkupu v jeho majetku zo dňa 19.09.1949, zápisnica o prevzatí majetku
rádu pánom holandského opátstva do štátnej správy v zmysle výnosu povereníctva s MR pre školstvo

a osvetu v Bratislave číslo 4067/45- VI zo dňa 05.04.1945, revíznym rozhodnutím zo dňa 15.05.1948
číslo 40746/48-IX /R-12 na základe, ktorého uvedený majetok preberá celý štát. Svoj právny nárok na
navrátenie vlastníctva oprel o ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c), ods. 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 3 Zákona
č. 161/2005 Z. z..

2. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 10C/127/2005-341 zo dňa 14.06.2010 (v poradí prvým) žalobu
zamietolzdôvodu,žežalobcanepreukázalsplneniepodmienoknavznikprávanavydanienehnuteľností
tiež z dôvodu, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný v konaní. Po odvolaní žalobcu rozhodol
Krajský súdu v Nitre uznesením č. k. 6Co/256/2010- 426 zo dňa 07.12.2010 tak, že rozsudok súdu
prvej inštancie č. k. 10C/127/2005-341 zo dňa 14.06.2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

z dôvodu, že súd 1. stupňa sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobcom, s
listinnými dôkazmi, nevykonal dostatočné dokazovanie výzva žalobcu a svoj názor vyslovil predčasne.

3. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C/127/2005-2005 zo dňa 30.09.2011 spojil konanie vo veci
10C/127/2005 na spoločné konanie s vecou vedenom na Okresnom súde Komárno pod spisovou

značkou 10C/179/2006, predmetom, ktorého je vydanie nehnuteľných vecí na základe zákona číslo
161/2005 Z. z., účastníkmi konania sú totožné sporové strany, na strane navrhovateľa avšak už na
základe žaloby zo dňa 07.09.2006 vo veci vedenej pod spisovou značkou 10C/179/2006 označený už
ako Rímskokatolícka cirkev Bratislavsko- trnavská arcidiecéza, IČO: 0419702 so sídlom Hollého 10,
Trnava, odporcu a predmetom konania je vydanie tých istých nehnuteľností pôvodne zapísaných Z. O.

Z. Č. X a číslo 182 pre katastrálne územie Trávnik.

4. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C/127/2005-1154 zo dňa 17.12.2015 zastavil konanie, z
dôvodu, že z potvrdenia ministerstva kultúry Slovenskej republiky číslo MK-2975/2014-260 /19908 zo
dňa 24.11.2014 súd zistil, že subjekt Rád svätého Benedikta bol dňom 24.11.2014 vyradený z evidencie

právnických osôb. Jeho právny nástupca je Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza. Vzhľadom
na zánik žalobcu 1 a skutočnosť, že jeho právnym nástupcom je žalobca 2, ktorý v konaní 10C/179/2006
sa domáha reštitučného nároku totožného s nárokom uplatneným jeho právnym predchodcom vo veci
10C/127/2005konanieožaloberádusvätéhoBenediktastratiloopodstatneniepretosúdkonanievedené
pod spisovou značkou 10C127/2005 zastavil. Po odvolaniach žalobcov I. a II. Krajský súdu v Nitre

uznesením č. k. 5Co/273/2016- 1259 zo dňa 28.07.2017 rozhodol tak, že uznesenie súdu prvej inštanciezrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, z dôvodu jeho zmätočnosti a existencie rozporov uvedených v
odôvodneníuzneseniaakoajnaskutočnosť,žesúd1inštancieopomenul,ženímuvádzanékonania boli
spojené do spoločného konania uznesením zo dňa 30.09.2011, ktoré je spoločne vedené pod spisovou

značkou 10C/127/2005.

5. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C/127/2005-1807 zo dňa 02.12.2020 do konania namiesto
pôvodného žalobcu v 1./ rade Rádu svätého Benedikta žalobcu Rímskokatolícka cirkev - Trnavská
arcidiecéza, zároveň zamietol návrh pôvodného žalobcu v 1./ rade o prerušenie konania a pripustil

zmenu petitu, v zmysle návrhu žalobcu II. zo dňa 03.08.2020. , súd má za to, že pôvodný žalobca 1) Rád
svätého Benedikta v zmysle potvrdenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2014,
číslo MK-2975/2014-260/19908 bol vyradení z evidencie právnických osôb, ktoré zakladajú právnu
subjektivitu cirkví a/ alebo náboženských spoločností. Súd mal za preukázané, že k vyradeniu Rádu
svätého Benedikta z evidencie došlo na základe dekrétu mons. Jána Oroscha zo dňa 05.11.2014 číslo
8037/14 ako aj záverečného dokumentu o vysporiadaní majetku zrušeného Rádu svätého Benedikta

so sídlom v Komárne zo dňa 05.11.2014. Z predmetných dokumentov, ako aj dekrétu Kongregácie pre
inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života zo dňa 13.11.2015 číslo 1742 1/1990,
zároveň vyplýva, že právnym nástupcom po zrušenom rade svätého Benedikta je Rímskokatolícka
cirkev Trnavská arcidiecéza, teda žalobca 2/, na ktorého prechádza všetok hnuteľný a nehnuteľný
majetok. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 12Co/50/2021- 2368 zo dňa 30.11.2021 odvolania žalobcu

I. a žalovaného odmietol, pričom uviedol, právny režim cirkví a náboženských spoločnosti upravuje
zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.
Právna spôsobilosť je v § 4 ods. 3 tohto zákona upravená tak, že cirkvi a náboženské spoločnosti podľa
tohto zákona sú právnické osoby. Zánik právnickej osoby je upravený v ustanovení § 20a Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého sa právnická osoba zrušuje dohodou, uplynutím doby alebo splnením účelu,

na ktorý bola zriadená, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Právnická osoba zapísaná v obchodnom
registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, ak osobitné
zákony neustanovujú inak (ods. 1, ods. 2 tohto ustanovenia). V danej veci bol pôvodný žalobca 1/
- Rád svätého Benedikta v Komárne - Slovenská republika evidovaný v evidencii právnických osôb
Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a mal právnu subjektivitu s tým, že jeho právna subjektivita

je odvodená od Rímskokatolíckej cirkvi. Z potvrdenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa
24. novembra 2014 č. č. MK-2975/2014-260/19908 vyplýva, že Ministerstvo kultúry dňa 24. novembra
2014 vyradilo z evidencie právnických osôb subjekt: Rád svätého Benedikta so sídlom v Komárne -
Slovenská republika, so sídlom Palatínova ul. č. 10-12, Komárno, IČO: 00 585 688, evidovaný od 28.
apríla 1994 ako subjekt odvodzujúci svoju právnu subjektivitu od Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej

republike. Činnosť Rádu svätého Benedikta bola ukončená dekrétom Mons. R. I. č. 8037/14 zo dňa 5.
novembra 2014. Právnym nástupcom sa stala Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, so sídlom
Jána Hollého 10, Trnava, IČO: 00 419 702, v danej veci žalobca 2/. Žalobca 1/ výmazom z osobitného
registra právnických osôb vedenom Ministerstvom kultúry SR ako právnická osoba v zmysle § 20a ods.
2 Občianskeho zákonníka zanikol, pričom jeho majetok podľa predložených listinných dôkazov prešiel

na žalobcu 2/ (§ 20a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zánikom stratil Rád svätého Benedikta právnu
subjektivitu a teda aj procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, preto nemôže v danej veci naďalej
vystupovať ako žalobca 1/ a teda nie je ani oprávnenou osobou na podanie odvolania proti napadnutému
uzneseniu.

6. Právny zástupca žalobcu doručil súdu niekoľko písomných podaní, najmä dňa 01.03.2021,
25.03.2021, 29.06.2021, 05.08.2021 a iné, v ktorých uviedol, že predmetom konania je reštitučný nárok
žalobcu uplatnený podlá zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám
a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam. Pôvodne boli
predmetom konania reštitučné nároky dvoch subjektov - žalobcu a Rádu svätého Benedikta, IČO: 00

585 688, Palatínova 10-12, Komárno, ktorý bol počas konania zrušený a jeho právnym nástupcom sa
stal žalobca, teda žalobca vstúpil do konania aj na miesto Rádu sv. Benedikta, v podstate splynul so
žalobcom a preto v konaní vystupuje ako oprávnená osoba a žalujúca strana už len žalobca. Ako prvý
si uplatnil reštitučný nárok Rád sv. Benedikta výzvou zo dňa 02.05.2005, doručenou žalovanému dňa
27.05.2005. Doručenie je preukázané na poslednej strane výzvy uvedením pečiatky, dátumu a podpisu

žalovaného čo svedčí o jeho osobnom prevzatí. Zároveň obálkou s odtlačkom poštovej pečiatky zo dňa
27.05.2005, ktorú adresuje žalovaný Rádu sv. Benedikta vzápätí po obdržaní uvedenej výzvy. A tiež
doručenie uvedenej výzvy preukazuje aj odpoveď žalovaného zo dňa 06.06.2005 na Výzvu Rádu sv.
Benedikta, v ktorej sám žalovaný potvrdzuje, že výzvu o navrátenie vlastníctva obdržal dňa 27.05.2005.Súčasťou/ prílohou uvedenej výzvy je aj návrh dohody o vydaní nehnuteľností vypracovaný zo strany
Rádu sv. Benedikta. Vo výzve sú nehnuteľnosti označené katastrálnym územím, pozemkovoknižnou
vložkou, geometrickými plánmi, jednotlivými číslami parciel ako aj ďalšími identifikátormi, ďalej je

tam označený dôvod odňatia vlastníckeho práva a to rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy č. B-1762/48- l/D zo dňa 16.06.1948, vyplývajúci z pozemkovoknižných vložiek
a ako oprávnená osoba/ právny nástupca Rád sv. Benedikta. Keďže žalovaný nevyhovel výzve, Rád
sv. Benedikta uplatnil svoje reštitučné nároky na príslušnom Okresnom súde návrhom na súd zo dňa
26.07.2005 na navrátenie vlastníctva k nehnuteľných veciam v zmysle Reštitučného zákona, doručeným

súdu dňa 27.07.2005. Okrem toho podával žalovanému doručil výzvu zo dňa 06.09.2005 aj žalobca,
táto mu bola doručená dňa 14.09.2005 a doručenie je preukázané doručenkou. Prílohami uvedenej
výzvy boli aj O. Č.. X a O. Č.. XXX pre k.ú. Trávnik, identifikácia parciel, špecifikácia parciel, LV č.
XXX a potvrdenia o právnej subjektivite a IČO. Vo výzve sú nehnuteľnosti označené katastrálnym
územím, pozemkovoknižnou vložkou, číslami parciel, identifikáciou parciel, aj podľa stavu v katastri
nehnuteľností, ako aj ďalšími identifikátormi, ďalej je tam preukázané právne nástupníctvo žalobcu na

základe územného princípu po zaniknutých, zrušených, zahraničných cirkevných právnických osobách
a označený dôvod odňatia vlastníckeho práva (§ 3 ods. 1 písm. c) Reštitučného zákona, odňatím
bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, prípadne aj z
dôvodu § 3 ods. 1 písm. h) Reštitučného zákona s odkazom na pripojené pozemkovoknižné vložky.
Následne žalobca podal žalobu zo dňa 07.09.2006, doručenú na Okresný súd Komárno dňa 13.09.2006,

na podklade ktorej začalo súdne konanie na Okresnom súde pod sp. zn. 10C/179/2006. Žalobca
po zrušujúcom uznesení krajského súdu podal spresnenie žalobného petitu zo dňa 08.04.2019, v
ktorom zosúladil celkový petit žalujúcej strany a zaktualizoval ho tak, aby bol zapísateľný do katastra
nehnuteľností (došlo k zápisu viacerých pozemkov na listy vlastníctva a pri niektorých sa zmenilo ich
parcelné číslo alebo výmera). Žalobca preukázoval splnenie všetkých podmienok, ktoré Reštitučný

zákon pre vydanie nehnuteľností a navrátenie vlastníckeho práva stanovuje. Reštitučná výzva a
reštitučný dôvod v zmysle ust. § 5 ods. 1 Reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam si má uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do
30.4.2006, zároveň má v tejto lehote preukázať skutočnosti podľa § 3 - dôvody navrátenia vlastníctva. V
zmysle uvedeného vyplýva, že Rád sv. Benedikta si právo na navrátenie nehnuteľností uplatnil výzvou

u žalovaného včas a to dňa 27.05.2005, rovnako tak aj žalobca dňa 14.09.2005, kedy boli výzvy
preukázateľne doručené žalovanému. Taktiež si svoje nároky uplatnili včas aj na súde, v lehote 12
mesiacov od doručenia písomnej výzvy podľa ust. § 5 ods. 3 Reštitučného zákona, keďže Rád sv.
Benedikta podal návrh na súd dňa 27.07.2005 a žalobca dňa 13.09.2006. Čo sa týka identifikácie
nehnuteľností vo výzve, v zmysle ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej pre riadne uplatnenie práva

postačovalo, ak vo výzve boli nehnuteľnosti identifikované odkazom na pozemkovoknižnú vložku a
katastrálne územie (uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 247/2009, nález ÚS SR č.k. I. ÚS 12/2010
- 47, nález ÚS SR č.k. I. ÚS 206/2010 - 42, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 42/2012, uznesenie NS
SR sp. zn. 1 Cdo 48/2009 zo dňa 28.10.2010 v spojení s uznesením ÚS SR č.k. IV. ÚS 27/2012
- 19 zo dňa 19.01.2012). Aj Rád sv. Benedikta aj žalobca vo výzvach splnili požiadavku minimálnej

konkretizácie nehnuteľností. Obaja nehnuteľnosti identifikovali číslom PKV a katastrálnym územím,
dokonca nehnuteľnosti špecifikovali nad rámec zákonnej požiadavky prostredníctvom geometrických
plánov, identifikácie nehnuteľností či aktuálneho zápisu na liste vlastníctva. Preukázanie reštitučného
dôvodu v zmysle ust. § 3 Reštitučného zákona je opäť vykladané vyššie uvedenou ustálenou judikatúrou
a to tak, že je postačujúci hoci aj len odkaz na dokument zapísaný v pozemkovoknižných vložkách,

z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Vo Výzve Rádu bol označený dôvod odňatia vlastníckeho
práva rozhodnutím Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-I/D zo dňa
16.06.1948 vyplývajúcim z PKV. Vo výzve žalobcu bol označený dôvod odňatia vlastníckeho práva
ako § 3 ods. 1 písm. c) Reštitučného zákona, odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.
o revízii prvej pozemkovej reformy, prípadne aj z dôvodu § 3 ods. 1 písm. h) Reštitučného zákona

s odkazom na pripojené pozemkovoknižné vložky. V PKV č. 182, k.ú. Trávnik sa uvádza pod bodmi
2B-4B, že podľa návrhov Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy sa poznamenalo, že
nehnuteľností sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 Sb., že tieto povereníctvo zamýšľa prevziať -
návrh zo dňa 16.06.1948 B-1762/48- l/D, tiež že sa zavádza úradná správa, a v bode 5B sa uvádza, že
došlo dňa 27.09.1961, č.d. 1349 podľa rozhodnutia Pôdohosp. odboru rady ONV k vkladu vlastníckeho

práva v prospech čsl. štátnych lesov. V PKV č. 3, k.ú. Trávnik sa v bode 57B - 59B poznamenáva, že
nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 Sb., že Povereníctvo pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy tieto zamýšľa prevziať - návrh zo dňa 16.06.1948 B-1762/48-I/D, že sa zavádza
úradná správa a v bodoch 60B a 61B sa uvádza, že podľa rozhodnutia Odboru poľnohospodárstva alesného hospodárstva rady ONV č. Pôd 683/58 a nar. č. 142/47 Zb. sa nehnuteľnosti odpisujú, zapisujú
do novej vložky. Ide teda o prevzatie nehnuteľností na základe pozemkovej reformy postupom podľa
zákona č. 142/1947 Zb., čo predstavuje reštitučný dôvod podľa ust. § 3 ods. 1 písm. c) Reštitučného

zákona. Žalobca zase výslovne uvádza, že ide o tento dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) Reštitučného
zákona a odkazuje na zápisy v PKV, zároveň uvádza aj prípadný reštitučný dôvod podľa ust. 3
ods. 1 písm. h) Reštitučného zákona a to prevzatie bez právneho dôvodu. Oba spôsoby vyjadrenia
reštitučného dôvodu spĺňajú požiadavku preukázania reštitučného dôvodu a v oboch prípadoch je
tento bez pochýb zistiteľný. Zároveň v oboch výzvach sú uvedené oprávnené osoby - v jednej Rád

sv. Benedikta ako právny nástupca pôvodného vlastníka, odvodzujúci svoju právnu subjektivitu od
žalobu a v druhej žalobc ako právny nástupca podľa územného princípu. Žalobca mal za to, že Výzva
Rádu bola jasne a záväzne posúdená už odvolacím súdom ako súladná s Reštitučným zákonom
a nie je dôvod sa opätovne tejto otázke (najmä včasnosti či kvalifikovanosti) venovať, keďže ide o
záväzný názor nadriadeného súdu. Čo sa týka osobitne reštitučného dôvodu, len ohľadom neho
bolo predložených množstvo listín dožiadaných z archívov katastra nehnuteľností, či iných archívov, z

ktorých vyplýva nasledovné: Zápisnica z 02.06.1945 č. 9424/48, predmetom ktorej je prevzatie majetku
rádu pannonhalmského opátstva do štátnej správy v zmysle výnosu Povereníctva SNR pre školstvo a
osvetu v BA č. 4067/45-VI. z 05.04.1945, List Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy
č. B-806/48-VI/D. z 09.03.1948, ktorým povereníctvo deklaruje a dáva návrh na poznamenanie do
PKV, že majetky Rehole sv. Benedikta v Komárne v k.ú. Fiš (t.j. Trávnik) sú predmetom revízie podľa

zák. č. 142/47 Sb. (zápis v PKV č. 3 pod 57B a PKV č. 182 pod 2B), Rozhodnutie Ministerstva
zemedelstva z 15.5.1948 č. 40476/48-IX/R-12, ktorým sa rozhodlo, že majetok Rehole sv. Benedikta
podlieha revízii pozemkovej reformy a vyvlastňuje sa podľa zák. č. 142/1947, pokiaľ prevyšuje výmeru
50 ha, List povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-I/D zo 16.06.1948
deklaruje, že Povereníctvo zamýšľa prevziať nehnuteľnosti v PKV č. 3 a 182 pre k.ú. Trávnik a tento

majetok je predmetom revízie podľa zák. č. 142/1947 Sb., zápis povolený súdom na liste č.d. 1502/48
(zápis v PKV č. 182 pod č. 3B a v PKV č. 3 pod č. 58B), Vyhláška Povereníctva č. B 1762/48-VI/
D z 16.06.1948 o podávaní prihlášok o prídel pozemkového majetku podľa zák. č. 142/1947 Sb. na
majetok, ktorý je vo vlastníctve Rehole sv. Benedikta, Rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a
pozemkovej reformy č. A/IX-11281/1948-7/97 z 30.07,1948, ktorým sa na majetok Rehole sv. Benedikta

v k. ú. Fiš (t.j. Trávnik) uvaľuje úradná správa v záujme zaistenia účinného výkonu ust. § 6 č. 142/47
Sb. (zápis v PKV č. 3 - 59B, v PKV č. 182-4B), Zápisnica napísaná dňa 07.08.1948 z Kancelárie
hospod, správy rehole Sv. Benedikta v Trávniku, v ktorej sa konštatuje, že majetok Rehole sv. Benedikta
podlieha revízii podľa zák. č. 142/47 Sb. Z pozemkovoknižných vložiek vyplýva, že v PKV č. 182 k. ú.
Trávnik je evidovaný ako pôvodný vlastník Hlavné opátstvo Rádu svätého Benedikta v Pannonhalme

a v pozemkovoknižnej vložke č. 3 k. ú. Trávnik je to Hlavné opátstvo, nazvané po Svätom Martinovi
v Pannonhalma resp. obe spolu ako „Hlavné opátstvo v Pannonhalme“). Už z názvu je zrejmé, že
ide o ten istý subjekt, tiež používanie viacerých názvov nebolo v danej dobe ničím nezvyčajným.
Tomuto pôvodnému vlastníkovi boli nehnuteľnosti preukázateľne násilne odňaté štátom na základe
pozemkovej reformy podľa zák. č. 142/1947 Sb. v rozhodnom období, t.j. od 08.05.1945 do 01.01.1990.

Právnym nástupcom po pôvodnom pozemkovoknižnom vlastníkovi je žalobca- Rímskokatolícka cirkev-
Trnavská arcidiecéza to v zmysle príslušných konštitúcií a dokumentov: 1) Konštitúcia Qui divino,
ktorou pápež Pavol VI. dňa 13. decembra 1977 povýšil Trnavskú apoštolskú administratúru na
stupeň diecézy a zároveň ju vyzdvihol na hodnosť metropolitného sídla s obvyklými privilégiami. 2)
Konštitúcia Praescriptionum sacrosancti zo dňa 30.decembra 1977, ktorou rozhodol pápež o novom

cirkevnom usporiadaní diecéz na území vtedajšej Československej socialistickej republiky; „(...) Preto
s úmyslom, aby nijaká časť územia Československej socialistickej republiky nepatrila pod právomoc
biskupa sídliaceho mimo jej hraníc a aby sa nijaká cirkevná územná jednotka so sídlom v onom
štáte nerozkládala za hranicami príslušného teritória, ustanovujeme takto. (...)“, 3) potvrdenie Štátneho
sekretariátu Svätej Stolice - Oddelenie pre vzťahy so štátmi zo dňa 01.10.2011 číslo 3981/11/RS. Svätá

Stolica týmto potvrdila, že „osem súčasných cirkevných právnických osôb latinského obradu s územnou
pôsobnosťou v Slovenskej republike, čiže Bratislavská, Trnavská, Košická arcidiecéza a Nitrianska,
Banskobystrická, Žilinská, Rožňavská a Spišská diecéza sú legitímnymi vlastníkmi hnuteľného a
nehnuteľného majetku, ktorý sa v súčasnosti nachádza na ich území a ktorý predtým patril cirkevným
právnickým osobám s územnou pôsobnosťou v Maďarsku, a to konkrétne Ostrihomskej arcidiecéze,

Diecéze Gyôr, Územnému Opátstvu v Pannonhalme alebo iným maďarským cirkevným právnickým
osobám, ako Ostrihomská kapitula, Ostrihomský seminár, Egerská kapitula, Gyôrska kapitula, Opátstvo
Najsvätejšieho Spasiteľa v Lekeri, Opátstvo Blahoslavenej Panny Márie v Zirci a Prepozitúra sv. Michala
Archanjela v Csorne.", 4) kánon 215 § 1 CIC 1917 podľa ktorého. „Výlučne najvyššej cirkevnej mociprináleží ustanoviť, zmeniť, rozdeliť, spojiť, zrušiť cirkevné provincie, diecézy, opátstva alebo prolatúry
nullius, apoštolské vikariáty, apoštolské prefektúry.“ Najvyššou cirkevnou mocou je Rímsky veľkňaz,
pápež. Z jeho rozhodnutia sa uskutočňovalo aj nové usporiadanie diecéz. Dňa 31. marca 1995 došlo

k zmene názvu Trnavskej arcidiecézy na Bratislavsko-Trnavskú arcidiecézu. Apoštolskou konštitúciou
Slovachiae Sacrorum Antistites Jeho Svätosti pápeža Benedikta XVI. datovanou 14. februára 2008
Prot. N. 621/2003 bola vyhlásená územná reorganizácia Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Právnym
nástupcom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy sa na území vymedzenom apoštolskou konštitúciou, t.j.
okrem iného aj na území dekanátu Komárno, stala Trnavská arcidiecéza. Na základe toho došlo k

zámene účastníka na strane žalobcu z Rímskokatolíckej cirkvi, Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy na
Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu. Vyššie uvedené konštitúcie a potvrdenia sú v súlade aj
so zmluvou Modus Vivendi uzavretou v roku 1928 medzi Československou republikou a Svätou stolicou,
v ktorej sa zmluvné strany okrem iného dohodli na tom, že hranice diecéz na území Československa
sa budú kryť so štátnymi hranicami: „...žiadna časť Československej republiky nebude podriadená
ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československého štátu a rovnako žiadna československá

diecéza nebude presahovať štátne hranice...“. Rovnako uznesenie Konferencie biskupov Slovenska zn.
77/1995/KBS zo dňa 14.9.1995, ktorým Konferencie biskupov Slovenska rozhodla, že „nehnuteľnosti,
ktoré sú zapísané na Rímskokatolícku cirkev bez uvedenia farnosti alebo biskupstva, vedené na
rímskokatolícke školy, sirotince, zrušené rády, spolky a iné cirkevné organizácie, preukazuje, že
patria do vlastníctva toho biskupstva, na území ktorého sa nachádzajú. Žalobca má za to, že Výzvu

Rádu je potrebné akceptovať ako výzvu podanú oprávnenou osobou, právnym nástupcom Rádu sv.
Benedikta je žalobca a žalobcu po jeho zrušení je treba považovať za jedinú oprávnenú osobu, čiže
je splnená aj podmienka aktívnej vecnej legitimácie. Napokon účelom reštitúcie je navrátiť cirkvi v
minulosti neprávom odňatý majetok, čoho naplnenie v danom prípade treba sledovať a čo dávame
do popredia. O pasívnej vecnej legitimácii žalovaného niet žiadnych pochýb. Podľa ust. § 4 ods. 1

Reštitučného zákona je povinnou osobou právnická osoba, ktorá nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu
spravuje ku dňu účinnosti Reštitučného zákona. Pasívna legitimácia žalovaného v tomto spore je teda
založená samotným Reštitučným zákonom ako lex specialis, ktorý obsahuje zákonnú delegáciu a
zákonné zmocnenie udelené správcovi nehnuteľností vo vlastníctve štátu konať v mene štátu vo veciach
navrátenia nehnuteľností v zmysle Reštitučného zákona. Žalované nehnuteľnosti boli a aj sú vedené na

listoch vlastníctva č. 146 a 601 pre k. ú. Trávnik v prospech vlastníctva Slovenskej republiky a v správe
žalovaného. V tejto súvislosti žalobca poukázal na konštantnú judikatúru podporujúcu uvedený záver,
napr. uznesenie NS SR č.k. 1Cdo/48/2009 z 28.10.2010, v ktorom NS SR okrem iného skonštatoval: „...
z uvedeného reštitučného zákona (č. 161/2015 Z.z.) nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že uvedená
právnická osoba (ktorá vec vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje alebo drží) je pasívne vecne

legitimovaná v spore o nárokoch oprávnenej osoby na súde.“ Žalovaný jednoznačne je povinnou osobou
v zmysle Reštitučného zákona a má pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Spôsobilý predmet vydania
napokon je splnená aj podmienka spôsobilého predmetu vydania. Nehnuteľnosti, vydania ktorých sa
žalobca v konaní domáha, sú pozemky, ktoré buď priamo sú evidované ako lesné pozemky, alebo
síce sú evidované druhovo inak, ale nepochybne sú súčasťou lesného pôdneho fondu. Podľa § 2 ods.

1 písm. c) Reštitučného zákona je možné vydať a navrátiť vlastnícke právo o. i. k nehnuteľnostiam,
ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. V zmysle §
3 ods. 3 Reštitučného zákona sa s lesnými pozemkami vydajú aj investičné lesné cesty alebo ich
časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Ďalej je podstatné uviesť, že nie je
rozhodujúce, pod akým druhom sú pozemky evidované v katastri nehnuteľností, ale rozhodujúci je ich

skutočný stav a druh, ktorý v danom prípade spadá pod ust. § 2 ods. 1 písm. c) Reštitučného zákona -
pozemky lesného pôdneho fondu. Je nepochybné, že v danom prípade nie je rozhodujúce označenie
druhu pozemku v katastri nehnuteľností, keďže zákonodarca neviazal vydanie pozemkov na formálny
údaj v katastri nehnuteľností, ale na reálny stav, teda či ide o pozemky, ktoré sú súčasťou lesného
pôdneho fondu alebo s ním súvisia. V tomto prípade je daná podmienka splnená. Ide o nehnuteľnosti,

ktoré spolu tvorili pôvodnú usadlosť a aj do dnešného dňa tvoria lesný pôdny fond. Žalobca uvedené
preukazoval ortofotomapami parciel a potvrdením geodeta zo dňa 09.05.2013, z ktorého vyplýva, že ide
o zalesnené pozemky. Po pripustení zmeny žalobcu v 1. rade a pripustení spresnenia petitu uznesením
č.k. 10C/127/2005-1807 zo dňa 02.12.2020 žalobca požiadal geodeta o odborné vyjadrenie k stavu/
druhu všetkých žalovaných pozemkov, ktoré sú evidované inak ako lesné pozemky alebo trvalé trávnaté

porasty. Žalobca súdu predložil odborné vyjadrenie geodetickej spoločnosti MENSOR, s.r.o. zo dňa
15.01.2021 a spolu s tým aj ortofotomapy všetkých týchto parciel. Z predkladaných dokumentov vyplýva,
že pozemky evidované ako vodná plocha, ostatná plocha či zastavaná plocha a nádvorie sú prevažne
zarastené stromami, kríkmi, trávou, príp. cez ne vedie poľná alebo panelová cesta, čo je plne súladnéso znením Reštitučného zákona. Na niektorých pozemkoch sa nachádzajú malé vodné plochy, mokrade
alebo vyschnutý jarok či vyschnuté Klížske rameno, ktoré sú situované v rámci/ v strede hustých lesov,
sú štandardnou súčasťou lesa; niet dôvodu, prečo by nemali byť spôsobilé vydania. Na dvoch parcelách

(č. 729/2 a 729/3) sa nachádzajú hosp. stavby - evidované ako včelársky dom a manipulačný dom - ktoré
predstavujú bežné hosp. stavby spojené s obhospodarovaním lesov, čo taktiež spadá pod ust. § 2 ods. 1
písm.c)Reštitučnéhozákona-hosp.stavbyaostatnéstavbysúvisiaceslesnýmpôdnymfondom.Máme
za preukázané, že všetky žalované nehnuteľnosti sú spôsobilými predmetmi vydania v zmysle ust. § 2
ods. 1 písm. c) Reštitučného zákona. K námietke žalovaného, že pri niektorých žalovaných pozemkoch

uvedených na liste vlastníctva pod kódom č. 108 je v katastri nehnuteľností zápis chráneného vtáčieho
územia a k čomu súd vyžiadal od Okresného úradu Komárno listiny, na základe ktorých k zápisu došlo a
to listiny pod č. Z-5705/14, tieto listiny preukazujú proces zápisu do katastra nehnuteľností, ktorý nemá
výpovednúhodnotupresúdnekonanie.Anisamotnéchránenévtáčieúzemieniejerelevantnézpohľadu
spôsobilosti vydania nehnuteľností, pretože netvorí prekážku vydania,. V zmysle zákona „chránený
areál“ a „chránené vtáčie územie“ sú svojím obsahom rozdielne, pričom iba „chránený areál" vydaniu

nepodlieha.Všeobecnésúdypopísalipodstatnývýznamdanémustupňuochranybezzohľadneniadruhu
chráneného územia. Takýto zužujúci výklad citovaného ustanovenia je ústavne neudržateľný. Keďže
znenie zákona o ochrane prírody na viacerých miestach výslovne počíta s vlastníctvom nehnuteľnosti
súkromných osôb, niet zákonného dôvodu, aby cirkev a náboženské spoločnosti boli z takéhoto
vlastníctva vylúčené. Povinnosti vlastníka súvisiace s ochranou prírody v takýchto prípadoch vymedzuje

priamo zákon, vrátane sankcií v prípade ich porušenia. Je zrejmé, že chránené vtáčie územie ako také
nespadá pod výnimky z vydania nehnuteľností v zmysle ust. § 6 Reštitučného zákona. Okrem toho
vlastníctvo takýchto nehnuteľností nie je vylúčené z vlastníctva súkromných osôb, preto niet dôvodu,
prečobycirkvitakétonehnuteľnostinemohlibyťnavrátené.Námietkužalovanéhovtomtosmerežalobca
považoval za neopodstatnenú. K spätnej identifikácii žalovaných nehnuteľností žalovaný vo svojom

písomnom podaní zo dňa 14.12.2020 predniesol v rámci návrhov na vykonanie dokazovania aj návrh na
vykonanie spätnej identifikácie nehnuteľností nárokovaných na vydanie. Za účelom podrobnej spätnej
identifikácie žalovaných nehnuteľností, označených v poslednom spresnení žalobného návrhu zo dňa
08.04.2019, ktorý bol súdom pripustený uznesením č.k. 10C/127/2005 - 1807 zo dňa 02.12.2020,
žalobca pre urýchlenie a zjednodušenie konania obrátili na geodetickú spoločnosť MENSOR, s.r.o.

Geodetická spoločnosť spracovala prehľad parciel v dokumente označenom ako „Porovnanie parciel
žiadaných o vydanie v súdnom spore 10C/127/2005" zo dna 08.03.2021, v ktorom vychádzala z
poslednej pripustenej zmeny žalobného návrhu a porovnala ju so znením žalobného návrhu v uznesení
súdu zo dňa 17.12.2009 č.k. 10C/127/2005 - 309 a s pozemkovoknižnými parcelami. Z porovnania
parciel je tak možné jednoznačne identifikovať aktuálny žalobný návrh spätne s priebežne vykonanými

zmenami petitu, až po výzvy, teda až po stav v PKV. Z uvedenej identifikácie tak nepochybne vyplýva,
že predmetom konania boli stále tie isté parcely, pôvodne zapísané v PKV č. 3 a 182 pre k.ú. Trávnik.
Zo strany súdu bola zabezpečená spätná identifikácia parciel spracovaná Okresným úradom Komárno,
katastrálnym odborom zo dňa 31.12.2020 pod č. K2-677/2020. Táto identifikácia porovnáva aktuálny
stav podlá listu vlastníctva č. 146 s pozemkovoknižnými parcelami, nie sú v nej však obsiahnuté všetky

parcely, ktoré sú predmetom tohto konania a rovnako nezohľadňuje stav podľa geometrických plánov,
ktoré sú kľúčové pre spresnenia petitov. Avšak, medzi identifikáciou Okresného úradu Komárno a
Porovnaním parciel je v prevažnej časti zhoda (t.j. v časti spätnej identifikácie parciel registra CKN s PK
parcelami), čo rovnako svedčí o správnosti spätnej identifikácie spracovanej geodetickou spoločnosťou.
Geodetická spoločnosť jednotlivé parcely detailne preskúmala podľa ich grafického vyhotovenia, pričom

vychádzala z pôvodných geometrických plánov ako najvyššej formy identifikácie, z exaktných údajov
katastra nehnuteľností, pozemkovoknižných vložiek, ako aj z pôvodných máp a doložených identifikácií.

7. Právny zástupca žalovaného doručil súdu niekoľko písomných podaní, najmä dňa 04.03.2021,
14.05.2021, 31.05.2021, 05.08.2021 a iné, v ktorých uviedol, že geometrické plány, ktoré mali byť

prílohou žaloby a základným podkladom pre rozhodnutie vo veci samej neboli vôbec jej súčasťou.
Žaloba na tieto plány len slovne odkazovala a žalovaný ich dostal do dispozície až záverom roka
2020, čo je predstavuje dobu 15 rokov od podania žaloby, po ktorú nebolo možné ani len hypoteticky
uvažovať o zmiernom skončení sporu, nakoľko tu absentoval dokument podstatný pre posúdenie
nároku. Geometrické plány pritom predstavovali jediný prostriedok identifikácie nehnuteľností ktorých

navrátenia sa žalobcovia domáhali. Navyše dôkazná povinnosť ohľadom predloženia geometrických
plánov zaťažovalo stranu žalobcov, ktorí sa síce na tieto plány odvolávali ale do súdneho konania ich
nepredložili v prekluzívnej lehote na podanie žaloby. Nárok na navrátenie vlastníctva tak bol v zákonom
stanovenej lehote uplatnený neurčitým a nepreskúmateľným spôsobom, pretože celý žalobný návrh(petit) bol formulovaný odkazom na geometrické plány, ktoré žalobca (Rád sv. Benedikta) nedoručil
spolu so žalobou v lehote podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalovaný ďalej uvádza, že vo veci sp. zn. 10C/127/2005 a veci sp. zn. 10C/179/2006 sa neriešili

totožné pozemky. Práve naopak, po procesnom spojení veci, nebol presne vymedzený predmet konania
(neboli presne vymedzené pozemky, ktoré majú byť po spojení vecí vydané), a súd sa mal prioritne
vyrovnať s touto otázkou. Na túto skutočnosť navyše poukázal aj odvolací súd, ktorý sám uviedol, že
žalobné návrhy neboli zhodné a preto je potrebné venovať zvýšenú pozornosť porovnaniu pôvodných
petitov (v rámci dvoch pôvodne samostatných konaní) s novým petitom. Vo vzťahu k označeniu

dôvodu odňatia vlastníckeho práva vo výzve Rádu poukazujeme na to, že žalobca nepresne cituje
dôvod odňatia uvádzaný vo výzve Rádu Sv. Benedikta. Vo výzve Rádu je priamo uvedené, že: „Vyššie
uvedené nehnuteľnosti boli Rádu svätého Benedikta odňaté na základe rozhodnutia Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-I/D zo dňa 16.06.1948“. Rád Sv. Benedikta v
súvislosti s označením dôvodu odňatia vlastníckeho práva neodkazuje ani na PKV, a ani na zákonné
ustanovenie upravujúce dôvody navrátenia vlastníctva. Žalobca poukazuje na súdnu prax, ktorá síce

ustálila, že postačuje aj len odkaz na dokument zapísaný v PK vložkách, z ktorého bol tento dôvod
zistiteľný, žalobca však opomenula, že je zároveň vo výzve potrebné označiť reštitučný dôvod aspoň
odkazom zákonné ustanovenie, podľa ktorého si uplatňujú svoje právo. A tak, ako uvádzame vyššie,
vo výzve Rádu Sv. Benedikta sa nikde nenachádza aspoň odkaz na zákonné ustanovenie, z ktoré by
bolo zrejme, na základe akého dôvodu sa domáhajú navrátenia vlastníckeho práva. Výlučne zmienka

o Rozhodnutí Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy nestačí v tomto prípade na
preukázanie dôvodu odňatia vlastníckeho práva. V tejto veci mal žalovaný I. za to, že Rád sv. Benedikta
v prekluzívnej lehote, ale ani počas celého konania nepreukázal žiadnym dokumentom a ani odkazom
na právotvorný zápis v pozemnoknižnej vložke, že došlo k prechodu vlastníctva na štát v rozhodnom
období, teda neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku. Za zásadnú považoval

skutočnosť, že Rád sv. Benedikta ako dôvod navrátenia výslovne označil rozhodnutie Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-I/D zo dňa 16.júna 1948. Týmto rozhodnutím
však nedošlo k odňatiu vlastníckeho práva oprávnenej osobe a došlo len k začatiu prídelového
pokračovania podľa vládneho nariadenia č. 1/1948 Sb. V znení vládneho nariadenia č. 90/1948 Sb.,
a na základe tohto rozhodnutia bola zároveň vyznačená poznámka zamýšľaného prevzatia (zápis pod

B 58, PKV č. 3, k.ú. Trávnik). Ani v poradí ďalšie zápisy v PKV č. 3, k. ú. Trávnik pod radovými
číslami B 59, B 60 a B 61 neobsahujú skutočnosti relevantné v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005
Z. z., a nie je z nich možné zistiť dôvod na navrátenie vlastníctva. Z vyššie uvedených skutočností
vyplýva, že Rád sv. Benedikta vo svojej výzve a v prekluzívnej lehote neoznačil žiadny dôvod navrátenia
vlastníctva. Rozhodnutie, ktoré označil ako reštitučný dôvod, v skutočnosti nebolo rozhodnutím, ktorým

by došlo k odňatiu alebo prevodu vlastníctva. Zo zápisov v PKV č. 3 pre k.ú. Trávnik vôbec nie je
možné zistiť konkrétny titul odňatia nehnuteľností a identifikovať reštitučný dôvod. Pri posudzovaní
výziev na navrátenie vlastníckeho práva nie je možné úplne rezignovať na požiadavku korektného
označenia reštitučného dôvodu, to aspoň prostredníctvom odkazu na príslušnú pozemnoknižnú vložku,
ktorá však v takom prípade musí obsahovať zápisy priamo preukazujúce skutočnosti podľa § 3 zákona

č. 161/2005 Z. z.. Oprávnená osoba musí preukázať reštitučný dôvod (§ 3 zák. č. 161/2005 Z. z.)
v lehote do 30.04.2006, inak právo na navrátenie vlastníctva zaniká. V posudzovanej veci nebol v
prekluzívnej lehote preukázaný reštitučný dôvod ani len odkazom na pozemnoknižnú vložku (zápisy v
PKV č. 3 takýto dôvod neobsahujú), navyše ako dôvod odňatia označila oprávnená osoba rozhodnutie
z pohľadu reštitúcie irelevantné. Tieto skutočnosti spôsobili zánik práva na navrátenie vlastníctva. Z

ďalšiu zásadnú skutočnosť žalovaný I. považoval, že Rád sv. Benedikta neuviedol vo svojej výzve
dôvod navrátenia odkazom na príslušné ust. § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a neuviedol dôvod
navrátenia ani odkazom na právotvorný zápis v pozemnoknižnej vložke, ale ako dôvod navrátenia
výslovne označil len rozhodnutie Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-
I/D zo dňa 16.júna 1948. V bode (19) odkazuje žalobca na viaceré listiny, ktoré majú preukazovať

dôvod na navrátenie vlastníctva, úplne však opomína skutočnosť, že tento dôvod mal byť preukázaný
v lehote do 30.04.2006. Výzva Rádu sv. Benedikta a ani zápisy v pozemnoknižnej vložke č. 3,
pre k. ú. Trávnik žiadny dôvod podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. neobsahovali a ani na žiadny
dôvod neodkazovali. Právny zástupca žalobcu uviedol, že nemôže byť pochýb o tom, že predmetné
nehnuteľnosti boli predmetnom pozemkovej revízie podľa zák. č. 142/1947 Sb. a ak rozhodnutie ONV

odbor poľnohospodárstva č. 7667/61 z 01.09.1961, evid. Pod č.d. 1349/61 z 27.09.1961 uvádza, že ide
o konfiškáciu podľa nar. č. 104/45 Zb. ide výlučne o chybu v písaní. Okrem tohto, že Rád sv. Benedikta
vo svojej výzve ani len odkazom na PKV nepreukázal dôvod navrátenia vlastníctva podľa zákona č.
161/2005 Z. z., tu v zmysle Rozhodnutia ONV odbor poľnohospodárstva č. 7667/61 z 01.09.1961,evid. Pod č.d. 1349/61 z 27.09.1961 existuje aj ďalšia dôležitá skutočnosť, ktorá potenciálne vylučuje
navrátenie vlastníctva, in concreto sa jedná o konfiškáciu podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. o
konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov

a nepriateľov slovenského národa. Odkaz na konfiškáciu nie je možné zľahčovať tým, že sa jedná o
chybu v písaní, pričom je to práve RKC TA, kto nesie dôkazné bremeno ohľadom preukázania, že sa v
danom prípade nejednalo o konfiškáciu. V rozhodnom období bolo Rád Sv. Benedikta možné považovať
za maďarský cirkevný subjekt, v plnom rozsahu riadený občanom maďarskej národnosti, pričom až
doposiaľ platí že predstavený Rádu sídli v Maďarsku. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu právny

zástupca žalovaného vyslovene odmieta. Žalovaný nemôže byť považovaný za aktívne legitimovaný
subjekt, preto že nepreukázal neprerušenú líniu právneho nástupníctva a titul právneho nástupníctva
po Hlavnom opátstve Rádu sv. Benedikta v Pannonhalme. Právny zástupca žalobcu I. tvrdí, že Rád
Sv. Benedikta bol zrušený a jeho právnym nástupníkom je žalobca I. Túto skutočnosť preukazuje
listinami, in concreto (a) potvrdením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 24.11.2014
číslo MK-2975/2014-260/19908, ktorým bol Rád svätého Benedikta vyradený z evidencie cirkevných

právnických osôb; (b) dekrétom mons. Jána Oroscha zo dňa 05.11.2014 číslo 8037/14; (c) dekrétom
Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života zo dňa 13.11.2015
číslo 1742 1/1990. Samotný Rád Sv. Benedikta predložil obsiahle vyjadrenie k otázke nemožnosti
jeho zrušenia len na základe vyradenia z evidencie cirkevných právnických osôb, osobitne ak bolo
založené len na dekréte mons. Jána Oroscha zo dňa 05.11.2014 číslo 8037/14, ktorý bol vyhlásený za

neplatnýnazákladestanoviskaKongregáciepreinštitútyzasvätenéhoživotaaspoločnostiapoštolského
života zo dňa 19.01.2015 číslo protokolu 17421/90, ktorá ma pre tento prípad postavenie kompetentnej
cirkevnej vrchnosti a zároveň inštitúcie oprávnenej prijímať a rozhodovať o rekurzoch v statusových
veciach cirkevných právnických osôb. Je nutné sa plne s týmto tvrdením stotožniť, keď v Kán. 120 § 1.
Kódexu kánonického práva 1983 (CIC) sa uvádza, že: „Právnická [cirkevná] osoba je svojou povahou

trvalá, zaniká však, ak ju kompetentná vrchnosť zákonne zruší, alebo ak počas sto rokov nevyvíja
činnosť“. Podľa Kán. 584 CIC „Zrušenie inštitútu zasväteného života prislúcha iba Apoštolskej stolici,
ktorej je tiež rezervované rozhodovanie o jeho časných majetkoch.“ Zo stanoviska Kongregácie z dňa
19.01.2015 jasne vyplýva, že dekrét mons. Oroscha, trnavského arcibiskupa je neplatný a z citovaných
ustanovení Kódexu kánonického práva, vyplýva nepochybný záver, že cirkevnú právnickú osobu môže

zrušiť len kompetentná cirkevná vrchnosť, ktorou je v tomto prípade Apoštolská stolica, ktorá jediná
je oprávnená rozhodnúť vo veciach majetkového nástupníctva. V statusových otázkach cirkevných
právnických osôb je nutné postupovať podľa noriem kánonického práva a nie je ich možné opomenúť
a aplikovať výlučne slovenské právo. Na základe uvedeného platí, že Rád Sv. Benedikta nemohol
byť zrušený len na základe aktu Ministerstva kultúry SR, ktorým došlo k jeho vyradenia z evidencie

cirkevných právnických osôb. Rovnako sa tak nemohlo stať ani na základe dekrétu mons. Oroscha,
ktorý nie je vo vzťahu k žalobcovi I. kompetentnou cirkevnou vrchnosťou a jeho dekrét bol priamo
Kongregáciou označený za neplatný. Ministerstvo kultúry SR a ani mons. Orosch, trnavský arcibiskup
navyše neboli kompetentní rozhodnúť ani ohľadom majetkového nástupníctva po Ráde Sv. Benedikta,
čo priamo vyplýva z vyššie citovaného Kán. 584 CIC. Z listín predložených v tomto súdnom konaní

nie je možné bez odôvodnených pochybností vyvodiť, že Rád Sv. Benedikta zanikol a jeho právnym
nástupcom je žalobca I. O právnom nástupníctve a majetkovoprávnych otázkach pojednáva jediná
predložená listina, ktorou je Záverečný dokument o vysporiadaní majetku zrušeného Rádu svätého
Benedikta so sídlom v Komárne - Slovenská republika, IČO: 00 585 688. Táto listina je založená
na Dekréte mons. Jána Oroscha č. 8037/14 zo dňa 5.11.2014, ktorý bol vyhlásený za neplatný na

základe stanoviska Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života zo
dňa 19.01.2015 číslo protokolu 17421/90, ktorá ma pre tento prípad postavenie kompetentnej cirkevnej
vrchnosti a zároveň inštitúcie oprávnenej prijímať a rozhodovať o rekurzoch v statusových veciach
cirkevných právnických osôb. Stanovisko Kongregácie zo dňa 19.01.2015 číslo protokolu 17421/90
potvrdzuje, že mons. Ján Orosch nemal kompetenciu na zrušenie Rádu Sv. Benedikta a nebol ani

oprávnený vyporiadavať jeho majetok a rozhodovať o právnom nástupníctve. Kongregácia pre inštitúty
zasväteného života a spoločnosti apoštolského života je v danom prípade jedinou kompetentnou
cirkevnou vrchnosťou oprávnenou zrušiť Rád Sv. Benedikta a zároveň určiť právneho nástupníka.
Dekrétom Kongregácie č. 17421/1990 zo dňa 13.11.2015 bola zrušená Benediktínska komunita v
Komárne avšak bez toho, aby došlo k vysporiadaniu (likvidácii) majetku zrušeného subjektu, alebo k

určeniu konkrétneho univerzálneho právneho nástupcu vo veciach majetkových. Žalovaný považuje za
osobitnedôležité,žeaniDekrétKongregáciepreinštitútyzasvätenéhoživotaaspoločnostiapoštolského
života zo dňa 13.11.2015 číslo protokolu 17421/90 nebol Rádu Sv. Benedikta doručený stanoveným
spôsobom a nenadobudol tak účinnosť. Rovnako dôležitou je aj skutočnosť, že v Dekréte zo dňa13.11.2015 nebol určený jeho vykonávateľ. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca I. na strane
jednej svoju aktívnu legitimáciu odvádza od pôvodného vlastníka uvedeného v pozemnoknižnej vložke,
kde sa mal stať právnym nástupcom pôvodného pozemnoknižného vlastníka už na základe Konštitúcii

Qui divino v roku 1977 a na strane druhej zároveň odkazuje, že k jeho nástupníctvu po Ráde sv.
BenediktamalodôjsťnazákladepotvrdeniaMinisterstvakultúrySRvroku2014.AkžalobaI.odvodzoval
svoje právne nástupníctvo na základe Konštitúcií Qui divino z roku 1977, dovoláva sa územného
nástupníctva po Ráde sv. Benedikta so sídlom v Panonhalme, nakoľko v danom období Rád Sv.
Benedikta so sídlom v Komárne de lege nejestvoval. Pokiaľ k univerzálnemu nástupníctvu žalobcu

malo dôjsť na základe územného princípu podľa Konštitúcií Qui divino z roku 1977, potom si mal
žalobca priamo aj uplatniť reštitučné nároky, ktoré si však v tomto prípade v prekluzívnych lehotách
uplatnil výlučne Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne. Žalobca sa svojou účelovou argumentáciu
usiluje prispôsobiť tvrdenia o právnom nástupníctve obsahu listín, ktoré boli ohľadom nástupníctva
doložené do konania. Ak žalobca, že je priamym právnym nástupcom Rádu Sv. Benedikta so sídlom v
Panonhalme na základe Konštitúcií Qui divino v roku 1977, neuplatnil si výzvu riadne a včas tak, ako to

vyžadujeReštitučnýzákon.Vprípadetakéhotoposúdenianástupníctvabytotižbolaoprávnenouosobou
priamo Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza a nie Rád sv. Benedikta so sídlom v Komárne. K
spôsobilosti predmetu vydania právny zástupca žalovaného uviedol, že predmet vydania nepovažuje
za spôsobilý byť predmetom vydania. Poukázal na ustanovenie § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona ,
podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7, teda i údaje o druhoch pozemkov, sú hodnoverné, ak sa

nepreukáže opak. V prípade pochybností o správnosti údajov evidovaných v katastri je pritom možné
ich opraviť zákonom stanoveným postupom. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.
1Sžr 76/2011 zo dňa 06. 03. 2012 vyplýva nasledovné: „Konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte
(písm. a/ a § 22 ods.1) je osobitným opravným prostriedkom zameraným v zmysle imperatívu § 18
ods. 2 písm. c) cit. zákona na výkon riadnej správy evidenčných údajov a informácii vrátane obnovenia

hodnovernosti (§ 70 zák. č. 162/1995 Z.z.) a tým aj záväznosti údajov katastra po zistení, že to, čo
správa katastra zapísala, nezodpovedá tomu, čo nepochybne zmluvná strana chcela svojou vôľou
prejaviť. Obnovenie hodnovernosti sa dosahuje na základe zásady súčinnosti s dotknutými subjektmi
odstránením rozporov medzi preverenými údajmi a informáciami z návrhu vrátane zmluvy a dotknutými
údajmi katastrálneho operátu, a to aj prostredníctvom využitia výkladových pravidiel občianskeho alebo

obchodného práva.“ Z citovaného vyplýva, že v prípade, ak by sa ukázal nesúlad medzi zapísanými
údajmi a skutočným stavom, túto chybu môže opraviť katastrálny orgán v správnom konaní, konkrétne
v konaní o oprave chýb v katastrálnom operáte. To potvrdzuje aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č. k. 1 Sžr 42/2014 zo dňa 13. 01. 2015, ktorý hovorí, že „nakoľko iba katastrálny orgán je
oprávnený na vykonávanie zápisov práv k nehnuteľnostiam (§ 4 v spojení s § 18 ods. 2 písm. b/), je

potom iba on zodpovedný za ich správnosť, tzn. hodnovernosť a záväznosť údajov katastra (§70), a
následne je povinný bezodkladne odstrániť oprávnene namietané chyby údajov (rozpory) zapísané u
nehnuteľností.“ V prípade takejto nezhody informácii zapísaných v katastri nehnuteľností tieto aj bez
návrhu opraví príslušný Okresný úrad, Katastrálny odbor a to v súčinnosti s vlastníkmi, avšak len v
prípade ak ide o chyby, ktoré spôsobil svojou činnosťou samotný okresný úrad, teda chyby v písaní či

počítaní, no to tiež len v prípade, ak „sú v rozpore s rozhodnutím o povolení vkladu, verejnou listinou
alebo s inou listinou, na základe ktorej bol vykonaný zápis do katastra“ ako to upravuje ustanovenie
§ 59 ods. 1 Katastrálneho zákona. Zároveň však platí, že „oprava údajov katastra nemôže obsahovo
zodpovedať zmene druhu pozemkov na poľnohospodársku pôdu, pretože ak sú pochybnosti o tom,
či pozemok je alebo nie je poľnohospodárska pôda, konštitutívne rozhodne o tom orgán ochrany

poľnohospodárskej pôdy (Obvodný pozemkový úrad), podľa § 10 ods. 1 zák. č. 220/2004 Z. z. o
ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej
prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sžo 84/2009
zo dňa 12.07.2010). Rozhodnutie orgánu ochrany poľnohospodárskej pôdy tak možno považovať za

listinu ktorá bude podkladom pre zosúladenie zapísaného stav v katastri nehnuteľností. V súvislosti
s zým, žalovaný dal do pozornosti ustanovenia zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní
poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 9 ods. 1
uvádza, že „orgán ochrany poľnohospodárskej pôdy (§23) na základe žiadosti vlastníka alebo žiadosti

užívateľa vydá rozhodnutie na a) zmenu trvalého trávnatého porastu, vinice a ovocného sadu na iný
druh poľnohospodárskeho pozemku, b) zmenu nepoľnohospodárskej pôdy na poľnohospodársku pôdu,
c) zalesnenie poľnohospodárskej pôdy.“ V nasledujúcom odseku ďalej uvádza, že tak urobí vydaním
rozhodnutia na podklade vyjadrení dotknutých orgánov štátnej správy, vlastníka, užívateľa a odbornéhostanoviska pôdnej služby. Je preto nepochybné, že takýto úkon nemôže urobiť súd arbitrárne v rámci
prebiehajúcehosúdnehokonania.Rovnaképravidlaplatiaajprelesnépozemky,kdepostuppre riešenie
nesúladu skutočného stavu a v katastri zapísaného stavu vyplýva z ust. § 3 ods. 2 Zákona č. 326/200 Z.

z. o lesoch v znení neskorších predpisov. Predpokladom zákonného rozhodnutia o nesúlade skutočného
druhu pozemku a druhu pozemku podľa katastra nehnuteľností je vždy zistenie druhu pozemku v
teréne a zákon o lesoch ako aj zákon o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy tak vylučuje pri
zmene druhu pozemku rozhodnutie bez obhliadky. Žalovaný má preto za to, že súd nemôže autonómne
rozhodnúť ohľadom druhu pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností a na základe voľnej úvahy určiť

druh pozemku inak ako je v katastri nehnuteľností, a to ani na základe stanoviska geodeta - dôkazom,
ktorý nemá žiadnu garanciu pravdivosti, či správnosti. Spôsobilým predmetom navrátenia vlastníckeho
práva sú výlučne nehnuteľnosti, ktoré spĺňajú legálnu definíciu v zmysle § 2 zákona č. 161/2005 Z. z.. V
prípade lesných pozemkov sú spôsobilým predmetom vydania len pozemky tvoriace lesný pôdny fond,
ktorého legálna definícia vo forme taxatívneho výpočtu bola obsiahnutá v § 2 ods. 1 zákona č. 61/1977
Zb. o lesoch. Tento taxatívny výpočet nie je možné v žiadnom prípade rozširovať napríklad o vodné

plochy, ktoré nespadajú ani do taxatívneho výpočtu lesných pozemkov podľa nového zákona o lesoch
č. 326/2005 Z. z.. Ostatné plochy a zastavané plochy a nádvoria by mohli byť spôsobilým predmetom
vydania len za predpokladu, že by bolo v konaní preukázané, že slúžia lesnému hospodárstvu a sú
pre neho nepostrádateľné. Dôkazné bremeno aj v tomto prípade zaťažuje žalobcov, ktorí spôsobilosť
pozemkov na vydanie zatiaľ len tvrdia, ale nepreukazujú. Spôsobilým predmetom navrátenia vlastníctva

podľa § 2 ods. 1 písm. c) sú výlučne nehnuteľné veci tvoriace lesný pôdny fond, hospodárske stavby
a ostatné stavby s ním súvisiace. Pre posúdenie spôsobilosti cirkevnej reštitúcie je potrebné striktne
vychádzať z definície pojmu lesného pôdneho fondu v zmysle zákona č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení
neskorších predpisov, nakoľko len tento pojem je definičným základom pre vymedzenie predmetu
cirkevnej reštitúcie. Pojem lesný pôdny fond a pojem lesné pozemky podľa § 3 zákona č. 326/2005

Z. z. nie sú obsahovo totožné a nie je možné ich svojvoľne zamieňať, najmä ak neskôr legislatívne
zakotvený pojem lesné pozemky je podstatne širší. Nástrojom riešenia nesúladu medzi údajmi katastra
a skutočným stavom, využiteľným aj bez vyvinutia aktivity evidovaného vlastníka nehnuteľností je
postup normovaný v ustanovení § 10 zákona č. 220/2004 Z. z. (umožňujúci zmenu „kvalifikácie“
poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodársku aj opačne, pričom za inú než poľnohospodársku pôdu

zákon č. 220/2004 Z. z. považuje tiež ostatnú plochu, vodnú plochu a zastavanú plochu a nádvorie, teda
také druhy sporných pozemkov ako sú uplatňované aj v prejednávanej veci). Analogicky je v prípade
lesných pozemkov nástrojom riešenia nesúladu medzi údajmi katastra a skutkovým stavom postup
podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého.
Vo vzťahu k chránenému územiu žalovaný trvá na námietke, že vyhlásené Chránené územie Dunajské

Luhy vytvára prekážku navrátenia vlastníctva v zmysle § 6 zákona č. 161/2005 Z.z..

8. Na prejednanie veci súd nariadil na deň 25.04.2021 pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa
žalobcu uviedla, má za to, že všetky predpoklady pre vydanie nehnuteľnosti podľa Reštitučného zákona
boli naplnené a zo strany žalobcu preukázané. V konkrétnostiach odkázala na písomné vyjadrenia.

Poukázala na ustálenú judikatúru súdov SR, ako aj tunajšieho súdu, aj odvolacieho súdu, že námietky
ktoré dáva žalovaný už boli touto judikatúrou vyriešené a je potrebné sa ich držať a nie je žiadny
dôvod pre nepriznanie reštitučného nároku žalobcovi. Výzvy obsahujú všetky minimálne náležitosti,
ktoré konštantne judikované judikatúrou súdov SR a teda nehnuteľnosti sú označené katastrálnym
územím a pozemkovo knižnou vložkou, tak isto reštitučný dôvod je označený minimálnou požiadavkou

na označenie. A tieto sú napokon zrejmé aj zo samotných pozemkovo knižných vložiek. Okrem
toho už odvolací súd v tejto konkrétnej veci 6Co/2561/2010 vyslovil svoj záväzný právny názor k
výzve a teda, že výzva spĺňa náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti v súlade s ust. § 3 ods. 1
zákona č. 161/2005 a osobitne aj uviedol, že reštitučný titul bol uvedený dostatočne a tak isto bol
bez problémov zistiteľný. Tieto predpoklady považovala za záväzne vyriešené už odvolacím súdom

in concreto. Žalobca tak isto preukázal právne nástupníctvo po pôvodnom vlastníkovi nehnuteľností,
ktoré preukázateľne svedčí Rímskokatolíckej cirkvi a niet pochýb o tom, že oba subjekty uplatňujúce
reštitučný nárok- Rád svätého Benedikta a Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza oba spĺňajú
podmienky podľa reštitučného zákona a teda reštitučný nárok si uplatnili oprávnené osoby. Následne
žalobca, ako právny nástupca Rádu sv. Benedikta sa stal vlastne jedinou oprávnenou osobou vo

vzťahukuvšetkýmžalovanýmnehnuteľnostiam.Aktívnulegitimáciupovažovalazapreukázanú,rovnako
pasívna legitimácia žalovaného je nepochybne daná. Čo sa týka spôsobilosti nehnuteľností, tieto tvorili
pôvodnú usadlosť, a aj do dnešného dňa tvoria lesný pôdny fond, podľa stavu nehnuteľností, ktorý bol
preukázanýjednotlivýmidôkazmi,všetkynehnuteľnostisúschopnévydaniapodľaReštitučnéhozákona.Chránené vtáčie územie nespadá pod výnimky z vydania nehnuteľnosti v zmysle § 6 Reštitučného
zákona. Vzhľadom na vykonané dokazovanie máme za to, že žalobca preukázal splnenie všetkých
predpokladov podľa Reštitučného zákona, ktoré sa vyžadujú pre úspech v konaní. Čo sa týka

identifikácie nehnuteľností, žalobca predložil detailnú identifikáciu v zmysle ktorej nehnuteľnosti boli
súladné, čo do m2. Žalobca preukázal existenciu svojho reštitučného nároku a preto navrhla, aby súd
vyhovel žalobe v znení uznesenia sp. zn. 10C/127/2005-1807 zo dňa 2.12.2020 vo výroku III. a zaviazal
žalovaného na vydanie a navrátenie žalovaných nehnuteľností v plnom rozsahu a zároveň priznal
žalobcovi náhradu trov konania.

9. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava sa vyjadrení, ktoré doteraz súdu
adresovali. Splnomocnený zástupca na pojednávaní uviedol, že čo sa týka identifikácie parciel, túto v
súlade so znením naposledy pripustenej zmeny petitu, nerozporuje. Naďalej mal za to, že výzva bola
nedostatočná aj pri poukazovaní na ustálenú judikatúru treba brať do úvahy jednotlivé špecifiká výzvy,
pretože aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil aspoň minimálne požiadavky na to, aby mohla byť

výzvaakceptovanáakourčitá.Vtomtokonanívovýzveabsentovaliajtietominimálnepožiadavky. Ďalej,
čo sa týka samotnej spôsobilosti pozemkov na vydanie splnomocnený zástupca odkázal na podanie
žalovaného zo dňa 27.5.2021.

10. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi založenými v spise a to: poštová doručenka č.l. 15, výzva

o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam č.l. 16, dohoda o vydaní nehnuteľností č.l. 19, poštová
zásielka č.l. 18 rub, potvrdenie právnej subjektivity a štatutárne zastupovanie č.l. 24, vyhlásenie Rádu
svätého Benedikta č.l. 25, úradný preklad z jazyka nemeckého č.l. 26, výpis LV č.l. 29 až 37, soznam
parciel podľa katastrálneho reparátu č.l. 38, 46, zápisnica z revízie prvej pozemkovej reformy č.l.
60, záznam o usporiadaní č.l. 68, soznam parciel majetku rehole Sv. Benedikta č.l. 69, zápisnica o

revíziu majetku sv. Benedikta č.l. 73, záznam o výkupe pôdy č.l. 79, soznam parciel majetku rehole Sv.
Benedikta č.l. 80,84,85,87,88, zápisnica o prevzatí Rádu pannonhalmského opátstva č.l. 90, prihláška
majetku k revízii č.l. 96, uznesenie Ministerstva zemědelstva č.l. 97, vyhláška MNV č.l. 100, vyhláška o
podávaní prihlášok o prídel pozemkového majetku č.l. 101, rozhodnutie povereníctva pôdohospodárstva
a pozemkovej reformy č.l. 102, zápisnica PPPR č.l. 104, 105,106, prehľad vyvlastnených nehnuteľností

Rádu sv. Benedikta č.l. 107, potvrdenie o právnom nástupníctve č.l. 145, vyhlásenie arciopáta Rádu
Benediktínov č.l. 147, úradný preklad č.l. 149, ústava maďarskej Benediktínskej kongregácie č.l. 153,
155, úradný preklad č.l. 159, revízna správa o výsledku revízie k účelu poskytnutia státní zápujčky č.l.
158, žiadosť členú kláštora rádu Benediktínu č.l. 164, 165, návrh PPPR č.l. 166, zápisnica hospodárskej
správy č.l. 167, 168, výpisy z listov vlastníctva č.l. 176 až 195 , identifikácia parciel č.l. 206 až 209 ,

pozemkové vložky č.l. 210 až 223, oznámenie ministerstva vnútra SR č.l. 237,238, pozemkovo knižná
žiadanka č.l. 241, uznesenie OS KN č.l. 244, list Ministerstva kultúry SR č.l. 250, kódex kánonického
práva č.l. 250 rub, výpis z katastra nehnuteľností č.l. 324, rozhodnutie ONV v Komárne č.l. 332, úradný
preklad č.l. 333, výzva na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam č.l. 375, potvrdenie štátneho
sekretariátu č.l. 370, úradný preklad z jazyka nemeckého č.l. 379, výpis z katastra nehnuteľností č.l.

382, oznámenie PPPR č.l. 385, uznesenie OS KN č.l. 388, oznámenie PPPR č.l. 389, pozemkovo
knižné vložky č.l. 445 až 484, preklad z jazyka maďarského č.l. 485, preklad z jazyka maďarského č.l.
501, 531, pozemkovo knižné vložky, listy vlastníctva, kópie z katastrálnej mapy a identifikácia parciel
č.l. 578 až 634, výpis z listu vlastníctva č.l. 808 až 813, potvrdzovacia- zriaďovacia listina č.l. 812,
potvrdenia štátneho sekretariátu č.l. 909, listy vlastníctva č.l. 923 až 931, preklady z maďarského jazyka

č.l. 933, 943, 985, 1004, 1017,1019, 1024, potvrdenie o vyradení z evidencie 1049, vyjadrenie akadémie
kanoického práva 1058, výpis z rejstříkú právnických osob č.l. 1065, potvrdzovacia listina rehoľného
rádu Sv. Benedikta č.l. 1066, úradný preklad č.l. 1067, revízna správa č.l. 1070, potvrdenie PPPR č.l.
1082, dekrét č.l. 1083, 1086, úradný preklad č.l. 1084, 1087, potvrdenie o zákonnom nástupníctve
č.l. 1081,1091, úradný preklad č.l. 1090, list Trnavského arcibiskupa č.l. 1094, záverečný dokument

o vysporiadaní majetku č.l. 1095, kódex kanoického práva č.l. 1132, 1036, Apoštolská konštitúcia o
rímskej kúrii č.l. 1139, dekrét č.l. 1196, 1197, kongregácia inštitútu pre zasvätený život a spoločnosti
apoštolského života č.l. 1700 až 1712, prílohová obálka č.l. 1794 - z nej najmä geometrické plány,
identifikácia parciel a overené fotokópie listín č.l. 1891 až 1921, výzva - dohoda o vydaní veci č.l.
2124, prehľad parciel podľa ortofotomapy č.l. 2123, 2125, 2163 až 2189, prílohy k výzve na vydanie

nehnuteľných vecí č.l. 2126, tvaromiestne obliadka parciel v katastrálnom území Trávnik č.l. 2128,
pripojený spis OS KN sp. zn. 10C/179/2006 a ostatnými v spise pripojenými listinami, a na základe takto
vykonaného dokazovania ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:11. Právny predchodca žalobcu- Rád svätého Benedikta a žalobca sa domáhali voči žalovanému
vydanianehnuteľnýchvecízapísanýchnalistevlastníctvačísloXXX,vkatastrálnomúzemíTrávnik,obec
Trávnik, okres Komárno, k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva číslo XXX, v katastrálnom

území Trávnik, obec Trávnik, okres Komárno, parcely vytvorené na základe geometrického plánu č.
36531171-084/99, pre katastrálne územie Trávnik, vyhotoveného Q. R. a Ing. Q. R. dňa 14.09.1999,
autorizačne overeného Ing. Q. R. dňa 27.09.1999 a úradne overeného Okresným úradom Komárno,
katastrálnym odborom pod č. 853/99, a ďalej parcely vytvorené na základe geometrického plánu č.
36531171-082/99, pre katastrálne územie Trávnik, vyhotoveného Q. R. a Ing. Q. R. dňa 10.09.1999,

autorizačne overeného Ing. Q. R. dňa 21.09.1999 a úradne overeného Okresným úradom Komárno,
katastrálnym odborom pod č. 823/99, nakoľko uvedené nehnuteľnosti boli v minulosti výlučným
vlastníctvom Rádu svätého Benedikta a boli mu odňaté na základe rozhodnutia Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy číslo B-1762/48- I/D zo dňa 16. júna 1948. Dňa 02.02.2005
právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného I. v zmysle §5 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva

k niektorým nehnuteľnostiam, na navrátenie vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam. Právny
predchodca žalobcu zároveň vypracoval návrh Dohody o vydaní nehnuteľností. O podanej výzve
upovedomil Odštepný závod Palárikovo, nakoľko sporné nehnuteľnosti sa nachádzajú v jeho územnom
obvode. Vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam bolo odňaté bez náhrady úpravou pozemkového
vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem, o čom boli spísané dokumenty: zápisnica z prevzatia

lesného majetku veľkostatku - zvyškového statku zo dňa 01.ovembra 1948 a zápisnica z prevzatia
poľnohospodárskeho výkupu v jeho majetku zo dňa 19.09.1949, zápisnica o prevzatí majetku rádu
pánom holandského opátstva do štátnej správy v zmysle výnosu povereníctva s MR pre školstvo a
osvetu v Bratislave číslo 4067/45- VI zo dňa 05.04.1945, revíznym rozhodnutím zo dňa 15.05.1948
číslo 40746/48-IX /R-12 na základe, ktorého uvedený majetok preberá celý štát. Svoj právny nárok

na navrátenie vlastníctva oprel o ustanovenie § 3 ods. 1 písm. c), ods. 3, § 4 ods. 1, § 5 ods.
3 Zákona č. 161/2005 Z. z.. Pôvodne boli predmetom konania reštitučné nároky dvoch subjektov -
žalobcu a právneho predchodcu žalobcu - Rádu svätého Benedikta, IČO: 00 585 688, Palatínova
10-12, Komárno, ktorý bol počas konania zrušený a jeho právnym nástupcom sa stal žalobca,
teda žalobca vstúpil do konania aj na miesto Rádu sv. Benedikta splynul so žalobcom. Rád sv.

Benedikta si uplatnil nárok na navrátenie nehnuteľností podľa Reštitučného zákona výzvou zo dňa
02.05.2005, doručenou žalovanému dňa 27.05.2005. Prílohou uvedenej výzvy je aj návrh dohody o
vydaní nehnuteľností vypracovaný zo strany Rádu sv. Benedikta. Vo výzve sú nehnuteľnosti označené
katastrálnym územím, pozemkovoknižnou vložkou - PKV, geometrickými plánmi, jednotlivými číslami
parciel ako aj ďalšími identifikátormi, je tam označený dôvod odňatia vlastníckeho práva (rozhodnutie

Povereníctvapôdohospodárstvaapozemkovejreformyč.B-1762/48-l/Dzodňa16.06.1948)vyplývajúci
z pozemkovoknižných vložiek a ako oprávnená osoba- právny nástupca uvedený Rád sv. Benedikta.
Žalovaný nevyhovel výzve právneho predchodcu žalobcu, ten si uplatnil reštitučný nárok na tunajšom
súde žalobou doručenou súdu dňa 27.07.2005, teda podanou v zákonnej lehote podľa Reštitučného
zákona. Súčasne výzvou zo dňa 06.09.2005, doručenou žalovanému dňa 14.09.2005 si uplatnil nárok

na navrátenie sporných nehnuteľností podľa Reštitučného zákona ja žalobca. Prílohami tejto výzvy
boli aj PKV č. 3 a PKV č. 182 pre k.ú. Trávnik, identifikácia parciel, špecifikácia parciel, LV č. 146 a
potvrdenia o právnej subjektivite a IČO. Vo výzve sú nehnuteľnosti označené katastrálnym územím,
pozemkovoknižnouvložkou,číslamiparciel,identifikáciouparciel,ajpodľastavuvkatastrinehnuteľností,
ako aj ďalšími identifikátormi, s preukázaním právneho nástupníctva žalobcu na základe územného

princípu po zaniknutých, zrušených, zahraničných cirkevných právnických osobách, a označený dôvod
odňatia vlastníckeho práva v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) Reštitučného zákona, odňatím bez náhrady v
zmysle zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, prípadne aj z dôvodu § 3ods. 1 písm.
h) Reštitučného zákona) s odkazom na pripojené pozemkovoknižné vložky. Žalovaný nevyhovel výzve
žalobcu, ten si uplatnil reštitučný nárok na tunajšom súde žalobou doručenou súdu dňa 07.09.2006,

teda podanou v zákonnej lehote podľa Reštitučného zákona, vedenou na Okresnom súde pod sp. zn.
10C/179/2006. Vzhľadom na totožnosť predmetu konania, sporových strán a nároku súd obe súdne
konania spojil na spoločné konanie uznesením Okresného súdu Komárno sp.zn. 10C/127/2005-2005
zo dňa 30.09.2011 a vedie ich pod spoločnou spisovou značkou 10C/127/2005.

12. V preskúmavanej veci je potrebné predovšetkým vychádzať z účelu a cieľa citovaného zákona,
účelom prijatia tohto zákona bola náprava krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských
spoločností. Cieľom bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej
lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickýchosôb a vlastníctva cirkví a náboženských spoločností. Reštitučnými zákonmi sa každá demokratická
spoločnosť snaží aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.

13. Účelom zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, bola opakovane
náprava krívd spáchaných v minulosti samotnou štátnou mocou, preto orgány štátu sú pri aplikácii a
interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých
ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy

interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o
zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (porovnaj k tomu
napr. aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 247/2009 z 28. septembra 2010).

14. Podľa § 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a
náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len zákona č.

161/2005 Z. z.), tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané
podľa osobitného predpisu, a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

15. Podľa § 2 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným
veciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu, b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej

hospodárskej usadlosti, c) lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, d)
podiely spoločnej nehnuteľnosti. Právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam podľa odseku
1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom
na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná
vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2.

novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

16. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k
nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zákona č.

46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

17. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku
dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo
nehnuteľnú vec drží.

18. Podľa § 5 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z., právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným
veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006,
ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.
Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní

nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu,
začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov. Ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa
odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote
12 mesiacov od doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

19. V zmysle zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských
spoločností v znení neskorších predpisov je Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike štátom
registrovaná cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor zo dňa 17.05.2006(č.l.374)
vyplýva,žeRímskokatolíckacirkevBratislavsko-trnavskáarcidiecéza,J.Hollého10,Trnava,máprávnu
subjektivitu. Za ňu je oprávnený konať arcibiskup mons. Ján Sokol, resp. osoby ním poverené.

20. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny:„Lokality, na ktorých sa
nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov
európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých
druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné

výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť (§ 18), b) národný park (§
19), c) chránený areál (§21), d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22), e) prírodná
pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3), f) chránený krajinný prvok (§ 25), g) chránené
vtáčie územie ( § 26), h) obecné chránené územie. “21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny lokality, na ktorých sa
nachádzajú biotopy európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov

európskeho významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých
druhov, na ktorých ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné
výtvory, možno vyhlásiť za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť (§ 18), b) národný park (§
19), c) chránený areál (§21), d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22), e) prírodná
pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3), f)chránený krajinný prvok (§ 25), g) chránené

vtáčie územie ( § 26), h) obecné chránené územie.

22. Z potvrdenia o vyradení Rádu svätého Benedikta z evidencie právnických osôb vydaného
Ministerstvom kultúry SR vyplýva, že došlo k zmene názvu z Rímskokatolíckej cirkvi Bratislavsko-
trnavskej arcidiecézy na Rímskokatolícku cirkev, Trnavskú arcidiecézu s tým istým sídlom. Táto
arcidiecéza na základe Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.02.2008 má právnu kontinuitu po

Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze, ktorá bola zriadená apoštolskou konštitúciou Qui divino, pápeža
Pavla VI. zo dňa 30.12.1977 ako Trnavská arcidiecéza a premenovaná dekrétom Kongregácie pre
biskupov z 01.03.2005 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu.

23. Rímskokatolícka cirkev je v Slovenskej republike registrovanou cirkvou (§ 22 ods. 1 zákona č.

308/1991 Zb.) je útvarom rímskokatolíckej cirkvi s právnou subjektivitou, ktorá je registrovaná na
Ministerstve vnútra a kultúry SR. Rímskokatolícka cirkev bola na území Slovenska štátom uznaná
cirkev aj v období, ktoré je podľa reštitučného zákona rozhodné pre zmiernenie následkov niektorých
majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam a bola vlastníkom aj tých
nehnuteľností, ktoré boli v čase odňatia štátom vedené v pozemkových knihách na Ostrihomskú,

Rábsku, či Jágerskú arcidiecézu, či diecézu, alebo iný zahraničný právny subjekt rímskokatolíckej cirkvi.
Uvedené arcidiecézy a diecézy, alebo cirkevné základne, či útvary mimo územia Slovenskej republiky
nemali k týmto majetkom v období odňatia štátom už žiadne práva ani de facto, ani de jure. Svätá
stolica im právo spravovať tieto majetky odňala dňa 29.05.1922 a právne toto územie odčlenila od
týchto cirkevných útvarov a pripojila k Trnavskej apoštolskej administratúre, ku Košickej a k Rožňavskej

diecéze dňa 02.09.1937. Medzinárodnou zmluvou Modus vivendi, uzatvorenou dňa 17.12.1927 boli
upravené vzťahy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Československá republika uznala,
že len Svätá stolica má právo ohraničiť svoje diecézy a zaviazala sa, že žiadna časť Československej
republiky nebude podriadená ordinárovi, ktorého sídlo je za hranicami Československej republiky, a
že žiadna československá diecéza nebude presahovať štátne hranice. Zároveň prijali, že ustanovia

dve nezávislé komisie na prípravu dohody o novom ohraničení a o dotáciách diecézam. V súlade
s touto dohodou Svätá stolica apoštolskou konštitúciou „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z
02.09.1937 určila obvody diecéz na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli so štátnymi
hranicami. Touto apoštolskou konštitúciou bolo rozhodnuté aj o odčlenení Ostrihomskej arcidiecézy tak,
že územie Ostrihomskej arcidiecézy, ležiace na území Československej republiky sa od nej odčlenilo,

táto časť prešla na samostatnú cirkevnú jednotku - Trnavskú apoštolskú administratúru. Na základe
tejto konštitúcie v zmysle zmluvy Modus vivendi, následne vláda Československej republiky, ktorá
toto rozhodnutie uznala pri rešpektovaní vnútorných predpisov rímskokatolíckej cirkvi zrušila zátvor a
dozor nad cirkevným majetkom, a to vládnym nariadením č. 204 z 02. septembra 1937. Z uvedených
skutočností vyplynulo, že Svätá stolica územne zladila hranice diecéz so štátnymi hranicami a rozhodla

o tom, že hnuteľný a nehnuteľný majetok na území Československej republiky, patriaci pôvodne
Ostrihomskej arcidiecéze pripadá Trnavskej apoštolskej administratúre, ktorá mala sídlo v Trnave. I
ďalšie apoštolské konštitúcie „Praescriptonium sacrosancti“ a „Qui Divino“ Svätej stolice, potvrdili krytie
hraníc slovenských diecéz československými štátnymi hranicami a tieto konštitúcie sú v plnom súlade
so základnou zmluvou medzi slovenskou republikou a Svätou stolicou z 24.11.2000, Ústavou SR, ako aj

zákonom č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ako i prihliadnuc na historické dokumenty, súd dospel k záveru,
že Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku bola na základe právneho nástupníctva podľa
územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností, pôvodne zapísaných v pozemkových knihách na
zahraničné cirkevné právne subjekty, a teda aj na Ostrihomskú arcidiecézu (panstvo). Svoje vlastnícke

právo však k týmto nehnuteľnostiam nemohla vykonávať, pretože na ne bola štátom uvalená dočasná
správa a následne ich štát odňal cirkvi niektorým zo spôsobov uvedených v reštitučných zákonoch.
Napokon apoštolskou konštitúciou „Qui divino“ pápeža Pavla VI. zo dňa 30.12.1997 bolo rozhodnuté
o povýšení Trnavskej apoštolskej administratúry na Trnavskú arcidiecézu, ktorá bola premenovanádekrétom kongregácie pre biskupov z 01.03.2005 na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu, po ktorej má
na základe konštitúcie Slovachiae sacrorum antistipes zo dňa 14.02.2008 právnu kontinuitu žalobca.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti je nepochybné, že v období rozhodujúcom na uplatnenie nárokov

podľa zákona bola Rímskokatolícka cirkev so sídlom na Slovensku na základe právneho nástupníctva
podľa územného princípu vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemkových
knihách na zahraničné právne subjekty, v danom prípade na Ostrihomskú arcidiecézu, resp. kapitolu.
Preto súd nemal pochybnosti o tom, že žalobca je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou
v zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona č. 161/2005 Z. z.. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR č. 3Cdo

119/2002. Aj Krajský súd v Nitre vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. sp. zn. 8Co/145/2009-574
zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 9Co/142/2009-622 zo dňa 20.05.2010, sp. zn. 25Co/75/09-807 zo dňa
17.3.2010, dospel k záveru, že žalobca je oprávnenou osobou podľa § 2 zákona č. 161/2005 Z. z.. Pokiaľ
ide o právne nástupníctvo Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, sú nemal dôvod odkloniť sa od
ustálenej judikatúry týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a vzhľadom na uvedená považoval
aktívnu vecnú legitimáciu za danú.

24. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného v konaní treba vychádzať zo skutočností, že
reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených
osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Reštitučný nárok na vydanie vecí

takto znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie
vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže
oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej
faktického odovzdania, resp. vypratania. Pokiaľ potom zák. č. 161/2005 Z. z. ako lex specialis v § 4 ods.
1 označuje za povinnú osobu právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné

veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží, je vo svetle týchto konštatácií
povinnou osobou práve žalovaný. Logickým ani gramatickým výkladom zákona totiž nemožno dospieť
k záveru, že zákonodarca postavenie správcu alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu ako
povinných osôb viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, kým
v prípade uplatnia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných

nehnuteľností. Pre takýto výklad nielenže niet opory v žiadnom ustanovení zákona, ale tento by bol v
rozpore i s účelom zákona. Je tiež potrebné podotknúť v tejto súvislosti, že problém vzťahu špeciálnych
reštitučných predpisov k predpisom všeobecným je v súdnej praxi dlhodobo známy; platí, že ak sú
splnené subjektové i predmetové predpoklady aplikácie predpisov reštitučných, možno použiť len tieto
a k obnove vlastníctva sú k dispozícii len tie inštrumenty, ktoré sú nimi upravené.Preto je nesporné, že

nehnuteľnosti,ktorésúpredmetomtohtokonaniaspravuježalovaný,ktorýjepasívnevecnelegitimovaný
v tomto konaní.

25. Súd dospel k záveru, že žalobca si v konaní uplatnil nárok žalobcu voči žalovanému na vydanie a
navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam vedeným Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom,

v obci Trávnik, v katastrálnom území Trávnik, v katastri nehnuteľností v registri „C“ na katastrálnej mape,
na liste vlastníctva č. XXX Q. XXX.

26. Súd sa v konaní vysporiadal s námietkou žalovaného I., ktorý namietal, že úkon žalobcu- výzva na
navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam a na vydanie nehnuteľných vecí, ktorou došlo k riadnemu

uplatneniu jeho práva v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. nespĺňa zákonom stanovené náležitosti pre svoju
neurčitosť a nezrozumiteľnosť, ako i nepreukázanie skutočností podľa § 3. Ustanovenie § 5 zákona
č. 161/2005 Z. z. bližšie nevymedzuje obsah pojmu „výzva“. Za písomnú výzvu však treba považovať
jednostranný právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny
úkon, a to najmä náležitosti uvedené v § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a ktorým oprávnená

osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej navrátila vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do
vlastníctva štátu alebo obce z dôvodu uvedeného v § 3 tohto zákona. Nesplnenie požiadavky písomnej
formy výzvy, jej nedoručenie povinnej osobe do 30. 4. 2006, ako i nepreukázanie skutočností podľa
§ 3 v tejto lehote vyvoláva účinky neuplatnenia práva, ktorého dôsledkom je zánik práva oprávnenej
osoby na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam. K námietke žalovaného, že výzva žalobcu

bola nejasná a neurčitá súd uvádza, že z písomnej výzvy žalobcu zo dňa 21.04.2006 doručenej
žalovanému dňa 24.4.2006( č.375 spisu) ako aj z písomnej výzvy právneho predchodcu žalobcu-
Rádu svätého Benedikta zo dňa 02.05.2005, vyplýva, že sa domáha vydania a navrátenia vlastníctva k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Trávnik, ktoré špecifikoval v tejto výzve, podľa ich zápisuv pozemnoknižnej vložke č. 3, pričom označil identifikáciu parciel ako aj výpisom z LV č. XXX Q. XXX.
Z identifikácie týchto parciel vyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti vytvorené z jednotlivých parciel a v
súčasnej dobe zapísané ako parcely, uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, vedené Okresným úradom

Komárno, katastrálnym odborom, v obci Trávnik, v katastrálnom území Trávnik, v katastri nehnuteľností,
na liste vlastníctva č. 146 a 601, vedené na vlastníka Slovenská republika, Lesy Slovenskej republiky
š.p. Žalobca pri podávaní výzvy vychádzal zo zápisov pozemnoknižnej vložky č. 3 a 182 v k.ú. Trávnik,
pričom na základe zápisu v predmentnej pozemkovoknižnej vložke bolo na základe Rozhodnutia ONV
odbor poľnohospodárstva č. 7667/61 z 01.09.1961, evid. pod č.d. 1349/61 z 27.09.1961, prevedené

vlastníctvo do správy Československých štátnych lesov nehnuteľnosti vedené v PKV č. 3 k.ú. Trávnik
tvoriace vlastníctvo Čsl. štátu nadobudnuté konfiškáciou podľa „nar. č. 104/45 Zb." po býv. vlastníkovi
Hlav, opátstvo Rádu sv. Benedikta v Pannonhalme, na základe čoho súd povolil vklad vlastníckeho
práva pre Čsl. štátne lesy (zápis v PKV č. 182 pod 5B) a bolo zavkladované vlastnícke právo
v prospech Československého štátu - štátny majetok, národný podnik v Bajči, ktoré osvedčujú aj
nadväzujúce dokumenty ako List Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-806/48-

VI/D. z 09.03.1948, ktorým povereníctvo deklaruje a dáva návrh na poznamenanie do PKV, že majetky
Rehole sv. Benedikta v Komárne v k.ú. Fiš (t.j. Trávnik) sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 Sb.
(zápis v PKV č. 3 pod 57B a PKV č. 182 pod 2B), Rozhodnutie Ministerstva zemedelstva z 15.5.1948
č. 40476/48-IX/R-12, ktorým sa rozhodlo, že majetok Rehole sv. Benedikta podlieha revízii pozemkovej
reformy a vyvlastňuje sa podľa zák. č. 142/1947, pokiaľ prevyšuje výmeru 50 ha, List povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. B-1762/48-I/D zo 16.06.1948 deklaruje, že Povereníctvo
zamýšľa prevziať nehnuteľnosti v O. Č.. X a 182 pre k.ú. Trávnik a tento majetok je predmetom revízie
podľa zák. č. 142/1947 Sb., zápis povolený súdom na liste č.d. 1502/48 (zápis v O. Č.. XXX pod č. 3B a
v PKV č. 3 pod č. 58B), či Vyhláška Povereníctva č. B 1762/48-VI/D z 16.06.1948 o podávaní prihlášok
o prídel pozemkového majetku podľa zák. č. 142/1947 Sb. na majetok, ktorý je vo vlastníctve Rehole

sv. Benedikta. Výzva bola doručená žalovanému dňa 24.04.20065, teda v zákonom stanovenej lehote,
teda do 30.04.2006.

27.Vychádzajúczovšetkýchskutočnostíadôkazovsúddospelkzáveru,žeprávnypredchodcažalobcu-
Rádu svätého Benedikta výzvou zo dňa 02.05.2005,ako aj sám žalobca výzvou zo dňa 21.04.2006

(ktorá bola žalovanému I. doručená 24.4.2006) si uplatnil svoje právo včas, v zákonom stanovenej lehote
do 30.4.2006. Nebol sporný ani predmet, ktorého sa žalobca domáhal, vydania navrátenia vlastníctva,
keď sa jednalo o nehnuteľnosti pôvodne zapísané v k.ú. Trávnik, v pozemnoknižnej vložke č. 3 a
182 a v súčasnej dobe vedené Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom, v obci Trávnik,
v katastrálnom území Trávnik, v katastri nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 146 a 601

a parcely vytvorené na základe geometrického plánu č. 36531171-084/99, pre katastrálne územie
Trávnik, vyhotoveného Q. R. a Ing. Q. R. dňa 14.09.1999, autorizačne overeného Ing. Q. R. dňa
27.09.1999 a úradne overeného Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 853/99, a
parcelyvytvorenénazákladegeometrickéhoplánuč. 36531171-082/99,prekatastrálneúzemieTrávnik,
vyhotoveného Q. R. a Ing. Q. R. dňa 10.09.1999, autorizačne overeného Ing. Q. R. dňa 21.09.1999 a

úradne overeného Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom pod č. 823/99.
28.Žalobcavzákonomstanovenejlehoteuviedoldôvod,podľaktoréhosiuplatňujesvojreštitučnýnárok.
V písomnej výzve označil tento dôvod § 3 ods. 1 písm. c), keď k odňatiu vlastníctva došlo postupom
podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Táto skutočnosť vyplýva i z pripojenej
O. Z. Č.. X a XXX pre k.ú. Trávnik. Súd poznamenáva k samotnej výzve, že túto nemožno posudzovať

absolútne striktne, pretože by to bolo v rozpore s cieľom a účelom reštitučných zákonov.

29. Tvrdenie žalovaného, že prechod vlastníctva na štát sa udial na základe záborového zákona resp.
inak, teda nie v rozhodnom období, je irelevantná, keďže v pozemnoknižnej vložke je jasne uvedené
kedy a na základe čoho a na koho prešlo vlastnícke právo.

30. V nadväznosti na uvedené skutočnosti, ako i § 37 Občianskeho zákonníka, zakotvujúceho pre
platnosť právneho úkonu podmienku jeho určitosti, nemožno síce ani pri výzve oprávnenej osoby
o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie
nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o

ktorý ho opiera, ale zároveň pri posudzovaní jej kvalifikovanosti postupovať extrémne formalisticky,
spôsobom odporujúcim zmyslu reštitučného zákona. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie
požiadavkyurčitostivýzvypretookrempresnejšpecifikácienehnuteľnostíbypostačovalisamotnýodkaz
na katastrálne územie a pozemno-knižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenie len pripojenie listín.Rovnako tak ku výzve neskôr predložená špecifikácia nehnuteľností a predloženie listinných dokladov
by nedostatok určitosti zhojili, keď z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými listinami by
bol zrejmý obsah uplatňovaného reštitučného nároku. Takto posudzovaná kvalifikovanosť výzvy je plne

konformná a zodpovedá i existujúcej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v tomto smere.

31. Posudzujúc výzvu žalobcu z hľadiska vyššie popísaných zásad súd dospel k záveru, že výzva
právneho predchodcu žalobcu- Rádu svätého Benedikta dňa 02.05.2005, ako aj výzva žalobcu zo dňa

21.04.2006 je kvalifikovanou výzvou v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 165/2005 Z. z. a doručenou žalovanému
v zákonom stanovenej lehote do 30. 4. 2006, teda dňa 24.4.2006 z ktorého dôvodu si žalobca uplatnil
u žalovaného svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam riadne a včas. Z jej obsahu
totiž nepochybne vyplýva, že žalobca v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z. vyzýva žalovaného na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. Trávnik, tvoriacich lesný fond zapísaných v O. Z. Č.. X a
XXX z dôvodu, že tieto prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947 Sb. o

revízii prvej pozemkovej reformy, čoho dôkazom je zápis v predmetnej pozemno-knižnej vložke. Nebolo
preto sporné, aké právo si žalobca u žalovaného uplatnil, ku ktorým nehnuteľným veciam a ani dôvod,
na základe ktorého tak učinil. Následná činnosť žalovaného, ktorý na výzvu žalobcu reagoval viacerými
písomnými podaniami len potvrdzuje, že uvedené listiny sa do sféry žalovaného i skutočne dostali.

32. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že k prevodu vlastníckeho práva právneho predchodcu
žalobcu právneho predchodcu žalovaného I. prišlo na základe nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n.
SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj
zradcov a nepriateľov slovenského národa. Podľa § 1 tohto zákona s okamžitou platnosťou a bez
náhrady sa konfiškoval pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska,

ktorý bol vo vlastníctve osôb taxatívne v ňom uvedených. O splnení zákonom daných podmienok pre
konfiškáciu rozhodovala konfiškačná komisia, rozhodnutím ktorej alebo rozhodnutím zboru povereníkov
sa považoval majetok za skonfiškovaný. Zároveň upravoval i podmienky, za ktorých bolo možné
pôdohospodársky majetok prideliť do vlastníctva. Vydávanie výmerov o vlastníctve pôdy pridelenej
podľa nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR upravovalo nar. č. 104/1946 Sb. o vydávaní výmerov o

vlastníctve pôdy pridelenej podľa nar. vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nar. č. 64/1946 Sb. Podľa
§ 1 ods. 1 tohto nariadenia vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy bolo oprávnené Povereníctvo
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Výmer definuje ako verejnú listinu dokazujúcu vlastnícke
právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd
urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia

(§ 1 ods. 2 nariadenia). Pokiaľ teda výmer bol vydaný k tomu oprávneným subjektom a obsahoval
všetky podstatné náležitosti, mal povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi
dôsledkami. Podľa návrhu a oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo
dňa 25. júna 1948 č. B-1762/18-I/D bola vykonaná poznámka zamýšľaného prevzatia nehnuteľností
povereníctvom a že tieto sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/1947 Sb. Takýto postup (poznámka

o zamýšľanom prevzatí) vlastne znamenal už realizáciu zhora popísanej prvej fázy právneho prevzatia
nehnuteľností štátom, pričom tak štát mohol učiniť len v intenciách zák. č. 142/1947 Sb. o revízii
prvej pozemkovej reformy v spojení s primeraným použitím ustanovení záborového zákona a zákona
náhradového. Bolo však vylúčené takto postupovať v intenciách nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n.
SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj

zradcov a nepriateľov slovenského národa. Pokiaľ následne i Okresný národný výbor v Hurbanove
rozhodol o prídele nehnuteľností vydaním prídelovej listiny, mohol tak učiniť týmto spôsobom a v rámci
jemu prináležiacich oprávnení opätovne len podľa zák. č. 142/1947 Sb., a nie podľa nariadenia vlády
č. 104/1945 Sb. n. SNR. Z uvedeného plynie potom záver, že nehnuteľné veci, ktorých navrátenia
vlastníctva sa žalobca domáha, prešli do vlastníctva štátu práve postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o

revízii prvej pozemkovej reformy. Za situácie, že žalovaný v konaní neposkytol žiadny právne relevantný
dôkaz opaku tvrdenia žalobcu, že k odňatiu nehnuteľností došlo bez náhrady, hoci ho v tomto smere
zaťažovala dôkazná povinnosť, je potrebné považovať žalobu žalobcu za dôvodnú. Žalobca totiž v
konaní preukázal i okolnosť, že sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období
spôsobom uvedeným v § 3 ods. 1 písm. c/ zák. č. 161/2005 Z. z.

33. Súd vyhodnotil pasívnu vecnú legitimáciu ako danú, nakoľko Krajský súd v zrušujúcom uznesení
v tejto veci č.k. 6Co/256/2010-426 zo dňa 07.12.2010 potvrdil správnosť záveru o pasívnej vecnej
legitimácii správcu nehnuteľností vo vlastníctve štátu a potvrdil pasívnu legitimáciu žalovaného. Priposudzovaní pasívnej legitimácie v konaní treba vychádzať zo skutočností, že reštitučné predpisy
neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby
im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Reštitučný nárok na vydanie vecí takto znamená iba

obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva.
Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená
osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického
odovzdania, resp. vypratania. Pokiaľ potom zák. č. 161/2005 Z. z. ako lex specialis v § 4 ods. 1 označuje
za povinnú osobu právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci

vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží, je vo svetle týchto konštatácií
povinnou osobou práve žalovaný. Logickým ani gramatickým výkladom zákona totiž nemožno dospieť
k záveru, že zákonodarca postavenie správcu alebo držiteľa nehnuteľných vecí vo vlastníctve štátu ako
povinných osôb viazal len na uzatvorenie dohody o vydaní nehnuteľnej veci s oprávnenou osobou, kým
v prípade uplatnia totožného nároku na súde by povinnou osobou bol štát ako vlastník reštituovaných
nehnuteľností. Pre takýto výklad nielenže niet opory v žiadnom ustanovení zákona, ale tento by bol v

rozpore i s účelom zákona. Je tiež potrebné podotknúť v tejto súvislosti, že problém vzťahu špeciálnych
reštitučných predpisov k predpisom všeobecným je v súdnej praxi dlhodobo známy; platí, že ak sú
splnené subjektové i predmetové predpoklady aplikácie predpisov reštitučných, možno použiť len tieto a
k obnove vlastníctva sú k dispozícii len tie inštrumenty, ktoré sú nimi upravené. Zákon č. 161/2005 Z. z.
v § 4 ods. 1 definuje povinnú osobu ako právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje

nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Z gramatického
výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že povinnou osobou nie je Slovenská republika, ale právnická osoba,
ktorá vlastníctvo Slovenskej republiky spravuje alebo drží. Preto je nesporné, že nehnuteľnosti, ktoré sú
predmetom tohto konania spravuje žalovaný, ktorý je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní.

34. Zo strany súdu bola zabezpečená spätná identifikácia parciel spracovaná Okresným úradom
Komárno, katastrálnym odborom zo dňa 31.12.2020 pod č. K2-677/2020. Táto identifikácia porovnáva
aktuálnystavpodlálistuvlastníctvač.XXXspozemkovoknižnýmiparcelami,niesúvnejvšakobsiahnuté
všetky parcely, ktoré sú predmetom tohto konania a rovnako nezohľadňuje stav podľa geometrických
plánov, ktoré sú kľúčové pre spresnenia petitov. Avšak, medzi identifikáciou Okresného úradu Komárno

a Porovnaním parciel je v prevažnej časti zhoda (t.j. v časti spätnej identifikácie parciel registra CKN s PK
parcelami), čo rovnako svedčí o správnosti spätnej identifikácie spracovanej geodetickou spoločnosťou.
Geodetická spoločnosť jednotlivé parcely detailne preskúmala podľa ich grafického vyhotovenia, pričom
vychádzala z pôvodných geometrických plánov ako najvyššej formy identifikácie, z exaktných údajov
katastra nehnuteľností, pozemkovoknižných vložiek, ako aj z pôvodných máp a doložených identifikácií.

Nakoľko splnomocnený zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 25.4.2022 uviedol, že identifikáciu
parciel uvádzanú v znení poslednej pripustenej zmeny petitu žaloby v zmysle uznesenia Okresného
súdu Komárno sp.zn. 10C/127/2005-1807 zo dňa 02.12.2020, nepokladá za spornú, súd vyhodnotil
otázku identifikácie žalovaných nehnuteľností za nespornú skutočnosť a preto sa ňou v odôvodnení
tohto rozsudku už širšie nezaoberá.

35. Ohľadne námietky žalovaného týkajúcej sa určitosti reštitučnej výzvy a preukázania reštitučného
dôvodu navrátenia nehnuteľností súd dospel k záveru, že výzva právneho predchodcu žalobcu Rádu
svätého Benedikta zo dňa 02.05.2005, rovnako tak výzva žalobcu zo dňa 21.04.2006 (doručená dňa
24.4.2006) ktoré preukázateľne doručené žalovanému, sú kvalifikovanou výzvou v zmysle § 5 ods. 1

zák. č. 165/2005 Z. z. a doručené žalovanému v zákonom stanovenej lehote do 30. 4. 2006, z ktorého
dôvodu si žalobca uplatnil u žalovaného svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
riadne a včas. Z jej obsahu totiž nepochybne vyplýva, že žalobca v zmysle zák. č. 161/2005 Z. z.
vyzýva žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v kat. úz. Martovce, tvoriacich
lesný fond zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 190 z dôvodu, že tieto prešli do vlastníctva štátu

odňatím bez náhrady v zmysle zák. č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čoho dôkazom
je zápis v predmetnej pozemno-knižnej vložke. Nebolo preto sporné, aké právo si žalobca u žalovaného
uplatnil, ku ktorým nehnuteľným veciam a ani dôvod, na základe ktorého tak učinil. Zvlášť za situácie,
keď žalobca k písomnej výzve doložil i pozemnoknižnú vložku č. 190 kat. úz. Martovce, identifikáciu
parciel a list vlastníctva č. XXX kat. úz. Vrbová nad Váhom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že tieto

listiny boli zaslané odštepnému závodu Palárikovo ako organizačnej zložke žalovaného, keďže v ich
postavení nejde o dva rôzne samostatné subjekty prichádzajúce do úvahy ako povinné osoby. Následná
činnosť žalovaného, ktorý na výzvu žalobcu reagoval viacerými písomnými podaniami len potvrdzuje,
že uvedené listiny sa do sféry žalovaného i skutočne dostali. Súd mal za to, že ustálená judikatúra arozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky ustálila, že v pri interpretácii obsahu výzvy a špecifikácii
reštitučného dôvodu a označenia predmetu reštitúcie v zmysle § 5 ods. 1 Reštitučného zákona
postačuje, aj odkaz na pozemkovoknižnú vložku, tak ako to bolo v sporných prípadoch, čo podporujú aj

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/247/2009 zo dňa 28.9.2010, v ktorom
dovolací súd zaujal stanovisko osobitne k správnej interpretácii ustanovenia § 5 ods. 1 Reštitučného
zákona: „Okrem iného NSSR k problematike uvádza, že z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného
zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce,
ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa

uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené hoci aj len odkazom na konkrétne pozemnoknižné
vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle
§ 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách,
z ktorého bol tento dôvod zistiteľný." Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
12/2010-47: „Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej
konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako oprávnená osoba v posudzovanom prípade

uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho
územia. Podľa názoru ústavného súdu sa hodnotenie skutočnosti, že sťažovateľka vo svojej výzve
nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3
ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, javí ako formalistická a
neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel. ... Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, pokiaľ ide o ním požadované náležitostí výzvy pre jej určitosť a
platnosť, vychádza z reštriktívneho a formalistického výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., ktorým opomína
naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery krajského
súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako základného predpokladu
úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už

označené základné a iné práva sťažovateľky.“ V otázke kvalifikovanosti a včasnosti výzvy, v priebehu
konania Krajský súd v Nitre vyslovil v zrušujúcom uznesení č.k. 6Co/256/2010-426 zo dňa 07.12.2010
záver,ohľadomvýzvyato,žeVýzvuRádusv.BenediktavočiŽalovanémuzodňa02.05.2005jepotrebné
posúdiť ako výzvu, ktorá spĺňa náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností, je v súlade s ust. § 3 ods.
1 Reštitučného zákona. Predmetný právny názor súdu vyššieho stupňa je pre konajúci súd záväzný.

Na základe uvedeného súd posúdil výzvu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľných veciam v zmysle
Reštitučného zákona ako určitú v zmysle § 5 ods. 1 Reštitučného zákona.

36. K prípadnej spornosti existencie reštitučného dôvodu a možnosti, že k prechodu vlastníctva
nehnuteľností do vlastníctva štátu prišlo odňatím bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. o

revízii prvej pozemkovej reformy v rozhodnom období, t. j. od 8. 5. 1945 do 1. 1. 1990, súd uvádza, že v
prídelovej listine bol nesprávne uvedený odkaz na nariadenie č. 105/45 Zb. a v ostatných dokumentoch
a v zápise v PKV boli odkazy na vyvlastnenie na základe zák. č. 142/47 Sb., sa riešila opakovane na
súdoch v Slovenskej republike a súdy vo svojich rozhodnutiach potvrdili, že išlo o poštátnenie postupom
podľazákonač.142/1947Zb.,očompojednávauznesenieKrajskéhosúduvNitresp.zn.5Co/168/2012,

rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/215/2012, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn.
25Co/459/2015, NR SR sp. zn. 2 Cdo 208/2009, ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 216/2011.

37. Spôsobilosť predmetu vydržania je podľa súdu daná, s prihliadnutím na ustálenú súdnu prax
všeobecných súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdu Slovenskej

republiky, ktoré v otázke spôsobilosti predmetu vydania v zmysle Reštitučného zákona zastávajú výklad,
že je potrebné skúmať skutočný stav nehnuteľností a nie evidovaný, ktorý je možné kedykoľvek meniť
či vyvrátiť a tiež, že takto zistený stav nehnuteľností spadajúci do vymedzenia v zmysle ust. § 2 ods.
1 Reštitučného zákona, ak to nevylučuje ust. § 6 cit. zákona, odôvodňuje vydanie nehnuteľností, ako
to uvádzajú uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 17.09.2014 č.k. 5Co 279/2013: „Pokiaľ ide o

údaje v príslušnom katastri nehnuteľností, tak aj napriek citovanému ustanoveniu katastrálneho zákona
a súčasne platnú štandardnú judikatúru v tomto mene, tieto údaje nemožno považovať za trvalé a
ničím nemenné, pretože rozhodujúci je skutočný stav a charakter užívania nehnuteľností a stavieb
na nehnuteľnostiach sa nachádzajúcich. Samotná filozofia zák. č. 161/2005 Z.z. vychádza z toho, že
vydať by sa mali nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond, lesný pôdny fond, stavby a

budovy patriace k hospodárske usadlosti ($ 2 ods. 1 cit, zák.). Hlavnou prekážkou v súvislosti s vydaním
nehnuteľnosti (pozemku) by nemal byť druh pozemku, ale ak ide o zastavaný pozemok stavbou, tak
to, či takáto stavba patrí k hospodárskej usadlosti alebo nie, kedy a za akým účelom bola postavená.“,
aleborozsudokNajvyššiehosúduSRč.k.4Cdo/238/2013zodňa27.07.2014:„Akpotomodvolacísúdnazákladetaktozistenéhoskutkovéhostavudospelkzáveru,žepredmetnánehnuteľnosťspĺňapodmienky
ustanovenia $ 2 ods. 1 písm. c/zákona č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k
nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace

s ním a ustanovenie § 6 cit, zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho
rozhodnutie považovať za vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok“
v zmysle zákona č. 61/1977 Zb., resp. zákona č. 326/2005 Z.z.“, ďalej Nález Ústavného súdu SR č.k.
III. ÚS 342/2017-54 zo dňa 25.10.2017: „Vylúčenie parciel reálne využívaných na poľnohospodárske
účely, ale formálne evidovaných inak ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé

trávne porasty by bolo popretím práva na spravodlivosť ako imanentnej kategórie daného reštitučného
práva k pôvodnému cirkevnému majetku. Obdobne aj vylúčenie parciel slúžiacich na zabezpečenie
využívania poľnohospodárskej pôdy na daný účel (cesta, chodník, hospodársky dvor a pod.) z vydania
nehnuteľnosti reštituentovi by mohlo znamenať v okolnostiach konkrétnej veci znemožnenie faktického
užívania reštituovanej poľnohospodárskej pôdy, čím by došlo k popretiu samotného účelu reštitúcie.“, či
rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 13.3.2013 č.k. 6Co/131/2010, takiež rozsudok Krajského súdu v

Nitre č.k. 6Co/84/2012-881 zo dňa 21.11.2012: „Už vyššie odvolací súd uviedol, že pri Interpretácii tohto
predpisujepotrebnépostupovaťčonajústretovejšievduchusnahyozmiernenieniektorýchmajetkových
krívd. ....Úmyslom zákonodarcu prijatím zák. č. 161/2005 Z.z. nebolo zúžiť rozsah vydania, ale účelom
zákona bolo umožnenie uplatnenia reštitučných nárokov, ktoré neboli uplatnené v zákonnej lehote podľa
zák. č. 282/1993 Z.z. Preto nie je možné vykladať zákon zužujúco, ale naopak, treba chápať tak, že

predmetom vydania má byť všetok majetok odňatý cirkvi v rozhodnom období najmä, ak tvoril pôvodnú
hospodársku usadlosť.“

38. Vsúvislostisnámietkoužalovaného,žechránenévtáčieúzemienemôžebyťspôsobilýmpredmetom
navrátenia v zmysle Reštitučného zákona, súd má za to, že chránené vtáčie územie má spôsobilosť

byť predmetom navrátenia v zmysle reštitučného zákona, nakoľko podľa ust. § 6 písm. e) Reštitučného
zákona vlastníctvo sa nenavracia k pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených
nerastov, chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich
ochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Podľa § 17 ods. 1 zákona č.
543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny lokality, na ktorých sa nachádzajú biotopy európskeho

významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho významu, biotopy
druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých ochranu sa
vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť za
chránené územia a to chránená krajinná oblasť, národný park (§ 19), chránený areál , prírodná
rezervácia, národná prírodná rezervácia, prírodná pamiatka, národná prírodná pamiatka (§ 23, § 24 ods.

3), chránený krajinný prvok, chránené vtáčie územie a obecné chránené územie. Z Nálezu Ústavného
súdu SR č.k. III. ÚS 342/2017-54 zo dňa 25.10.2017 k tejto konkrétnej otázke: „Pokiaľ zákonodarca v §
6 písm. e) vyňal z navrátenia iba konkrétne chránené územia a k týmto priradil aj daný stupeň ochrany,
znamená to, že z navrátenia nie sú vylúčené všetky chránené územia v danom ochrannom pásme,
ale len chránené územia špecifikované zákonom č. 161/2005 Z. z.“ požíva ochranu s vyznačením ako

chránené vtáčie územie. Podľa § 6 písm. e) zákona č. 161/2005 Z. z. vlastníctvo sa nenavracia k
pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu, národnej
prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného pásma s tretím stupňom alebo
štvrtým stupňom ochrany. K otázke navrátenia vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam vo
vzťahu k chráneným územiam sa vyjadril už ÚS SR v náleze zo dňa 25. 10. 2017 sp. zn. III. ÚS

342/2017, v ktorom uviedol, že z dôvodovej správy k zákonu č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že cieľom prijatia
tohto zákona bolo poskytnutie rovnakej ochrany vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam
ako vlastníctva fyzickým osobám. Zachovanie princípu ústavnej rovnosti ochrany vlastníctva všetkých
reštituentov predpokladá taký výklad reštitučných zákonov, dôsledkom ktorého by bolo poskytnutie
záruky spravodlivého výkladu aj ustanovení zákonov, ktoré vydanie veci nepripúšťajú. Uvedený prístup

k aplikácii konkrétneho ustanovenia právnej normy vylučuje jej formalistický výklad. Formalizmus
charakterizuje nadmerné pridŕžanie sa textu právnej normy bez zohľadnenia súvislosti, za ktorých
vznikla, či cieľa, ktorý jej tvorcovia sledovali. V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,

možno uprednostniť výklad e ratione legis (argumentácia zmyslom, rozumom, účelom) pred doslovným
gramatickým (jazykovým) výkladom. Okrem toho, v zmysle dnes už ustálenej súdnej judikatúry (napr. III.
ÚS 36/2010 či I. ÚS 250/2010) nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu
ichadresátov-účastníkovkonania(stránsporu).Práveotázkareštitučnýchnárokovjemimoriadnecitliváa je potrebné v súdnych sporoch pristupovať k riešeniu veci tak, aby nedošlo k ďalšej krivde. Ústavný
súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 342/2017 zaujal názor práve k uvedenému ustanoveniu § 6 písm. e)
zák. č. 161/2005 Z. z., pričom uviedol, že krajský súd v danej veci zaujal nielen nepresný gramatický a

logický, ale aj formalistický výklad, pri ktorom poprel účel zákona č. 161/2005 Z. z. o reštitúcii vo svojej
podstate. Návrh bol zamietnutý s konštatovaním, že slovné spojenie uvádzané v § 6 písm. e) citovaného
zákona „slúži na účely“ sa vzťahuje len na pozemky obrany štátu a ťažbu vyhradených nerastov a
pozemky, ku ktorým sa vlastníctvo nenavracia v zmysle uvedeného ustanovenia, t. j. všetky pozemky
chráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich ochranného

pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany. Ústavný súd uviedol, že pokiaľ zákonodarca
v § 6 písm. e) vyňal z navrátenia iba konkrétne chránené územia a k týmto priradil aj daný stupeň
ochrany, znamená to, že z navrátenia nie sú vylúčené všetky chránené územia v danom ochrannom
pásme, ale len chránené územia špecifikované zákonom č. 161/2005 Z. z.. Podľa § 17 zák. č. 543/2002
Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len Zákon o ochrane prírody) lokality, na ktorých sa nachádzajú
biotopy európskeho významu a biotopy národného významu (§ 6 ods. 3), biotopy druhov európskeho

významu, biotopy druhov národného významu a biotopy vtákov vrátane sťahovavých druhov, na ktorých
ochranu sa vyhlasujú chránené územia, významné krajinné prvky alebo prírodné výtvory, možno vyhlásiť
za chránené územia: a) chránená krajinná oblasť (§ 18), b) národný park (§ 19), c) chránený areál (§
21), d) prírodná rezervácia, národná prírodná rezervácia (§ 22), e) prírodná pamiatka, národná prírodná
pamiatka (§ 23, § 24 ods. 3), f) chránený krajinný prvok (§ 25), g) chránené vtáčie územie (§ 26), h)

obecné chránené územie. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia „chránený areál“ a „chránené vtáčie
územie“ sú svojím obsahom rozdielne, pričom iba „chránený areál“ vydaniu nepodlieha. Všeobecné
súdy pripísali podstatný význam danému stupňu ochrany bez zohľadnenia druhu chráneného územia.
Takýto zužujúci výklad citovaného ustanovenia je ústavne neudržateľný. Bez dôsledného preskúmania,
či dané územie je chráneným areálom alebo chráneným vtáčím územím je jednoznačný záver krajského

súdu o nemožnosti vydania pozemkov arbitrárny. Keďže znenie Zákona o ochrane prírody na viacerých
miestach výslovne počíta s vlastníctvom nehnuteľností súkromných osôb, niet zákonného dôvodu, aby
cirkev a náboženské spoločnosti boli z takéhoto vlastníctva vylúčené. Povinnosti vlastníka súvisiace
s ochranou prírody v takýchto prípadoch vymedzuje priamo zákon, vrátane sankcií v prípade ich
porušenia. 23.8. Ústavný súd zdôraznil, že reštitučné zákony boli prijaté s cieľom krivdy minulé zmierniť

v čo možno najväčšej miere, čo sú povinné všeobecné súdy rešpektovať pri ich aplikácii zavrhnutím
formalistického výkladu. Vychádzajúc z uvedeného nálezu ÚS SR odvolací súd dospel k záveru, že
pokiaľ pokiaľ k sporným parcelám alebo ich časti, existuje v katastri nehnuteľností zapísaná poznámka
chránené vtáčie územie, ustanovenie § 26 ods. 5 zák. č. 543/2002 Z. z. nestanovuje pri chránenom
vtáčom území stupeň ochrany, len zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na

predmet ochrany, preto táto skutočnosť nevylučuje predmetné pozemky zo spôsobilosti byť predmetom
navrátenia nehnuteľných vecí v zmysle Reštitučného zákona.

39. Na základe vyššie uvedených skutočností, súd vyhodnotil žalobu ako dôvodnú a rozhodol tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

40. Lehotu na plnenie súd určil podľa § 232 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého je lehota na plnenie tri dni
a plynie od právoplatnosti rozsudku.

41.Podľa§255ods.1aods.2CSP,súdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvo
veci. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešnou stranou sporu súd mu v zmysle uvedeného ustanovenia

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.

42. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší
súdny úradník samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Komárno v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozsudku vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozhodnutím, môže žalobca podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.