Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 26, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/154/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717212176
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5717212176.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej,
v spore žalobkyne: B. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. W. XX/XX, Q., právne zast.: JUDr. Ladislav
Mejstrík, advokát, so sídlom v Q., A. S. XX, proti žalovaným: v rade 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s.,
so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, právne zast.: Advokátska kancelária Mária
Grochová a Partneri, s.r.o., so sídlom v Košiciach - Staré Mesto, Bočná 10, IČO: 36 863 017, v rade 2/ S.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. Z. X, K. O., právne zast.: JUDr. Pavol Gráčik, advokát, so sídlom
v K., E. XX, v rade 3/ Z. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. Z. X, K. O., právne zast.: Mgr. Martin

Lieskovský, advokát so sídlom v K., E. XX, o určovacej žalobe, na odvolanie strán sporu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 6C/59/2017-262 zo dňa 18.02.2020 v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom
Okresného súdu Martin č.k. 6C/59/2017-469 zo dňa 17.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom m e n í tak, že žalobu žalobkyne
z a m i e t a .

Žalovaným v rade 1/, 2/ a 3/ vo vzťahu k žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania

v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd určil, že záložné právo v prospech žalovaného 1/,
zriadené zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnou zmluvou zo dňa
15.08.2011, uzatvorenou medzi žalovanými 1/ až 3/, ktorého predmetom sú nehnuteľnosti zapísané
na liste vlastníctva XXXX, vedenom Okresným úradom Martin, katastrálny odbor, pre katastrálne
územie G., mesto Q., okres Q., a to byt č. XX, vo vchode XX, na X. poschodí obytného domu
na Ulici A. W., súpisného čísla XXXX, s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu a na príslušenstve, ktorého vklad bol povolený dňa 16.09.2011 pod č. V 3067/11,

vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/, 3/ neexistuje. Žalobcom 1/ a 2/ voči žalovaným 2/ a 3/ priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobcom 1/ a 2/ voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov
konania nepriznal. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že dňa 15.08.2011 bola medzi
žalovaným 1/ ako záložným veriteľom a žalovanými 2/ a 3/ ako záložcami uzatvorená zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátna zmluva. Predmetom zmluvy bola dohoda zmluvných
strán o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech záložného veriteľa na zabezpečenie
pohľadávky záložného veriteľa zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0425563538 zo dňa 15.08.2011 v znení

jej neskorších zmien a dodatkov, uzatvorená medzi záložným veriteľom a B. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. W. XXXX/XX, Q. - G. ako dlžníkom. Na základe predmetnej zmluvy o splátkovom úvere
záložný veriteľ poskytol úver vo výške 36 240,- eur. Záložnú zmluvu uzatvorili žalovaní 2/ a 3/ ako
v tom čase evidovaní vlastníci nehnuteľnosti. Okresný súd Martin v konaní sp.zn. 5C/305/2015 určilkúpnu zmluvu zo dňa 26.05.2011, uzatvorenú medzi pôvodným žalobcom v rade 1/ a žalobkyňou 2/
(t.č. žalobkyňou) a žalovanými v rade 2/ a 3/, následne kúpnu zmluvu zo dňa 22.07.2011, uzatvorenú
medzi žalovanými 2/ a 3/ a B. X., nar. XX.XX.XXXX, za neplatné. Určil, že vlastníkmi nehnuteľností sú

pôvodní žalobca 1/ a terajšia žalobkyňa v podiele 1/1. Na podklade uvedeného súd ustálil, že v čase
vzniku právneho úkonu záložnej zmluvy existovala právna prekážka, ktorá bránila v tom, aby sa stal
právny úkon platný. Práva vada/prekážka je daná tým, že v čase uzavretia záložnej zmluvy žalovaní
2/ a 3/ neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľností, kúpna zmluva trpela absolútnou neplatnosťou od
počiatku. V čase zriadenia záložného práva žalovaní 2/ a 3/ neboli nositeľmi vlastníckeho práva, a teda

nemohli disponovať nehnuteľnosťou v takom rozsahu, že by platne zriadili záložné právo v prospech
žalovaného 1/. K námietke žalovaného 1/ smerujúcej k ochrane dobromyseľného nadobúdateľa súd
zaujal stanovisko, že na jednej strane nie je možné absolutizovať zásadu „Nemo plus plus iuris
ad alium transfere potest quam ipse habet“, avšak na druhej strane nie je vhodné ani túto zásadu
„automaticky“ prelomiť na základe dobrej viery. Ani jedna zo strán nerobila sporným dobromyseľnosť
žalovaného 1/ pri nadobúdaní záložného práva a pokiaľ nemožno zachovať maximum z oboch práv,

treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti. Pritom je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
typu kolízie vlastníckeho a záložného práva ako individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného
prípadu. Zohľadňujúc princíp proporcionality súd zastal názor, že vo veci nie je spravodlivé prelomiť
zásadu len s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa. Na jednej strane stojí vlastnícke právo žalobcov,
ktoré bolo priznané právoplatným súdnym rozhodnutím, na strane druhej len „zabezpečovacie“ právo

žalovaného 1/. Aj po určení neexistencie záložného práva mu zostane zachované, právo domáhať sa
svojej pohľadávky voči dlžníkovi. V opačnom prípade by žalobcovia prišli o svoje vlastnícke právo,
žalovanému 1/ by aj naďalej ostalo zachované ako zabezpečovacie právo, tak aj právo domáhať sa
zabezpečenej pohľadávky, čím by sa oproti žalobcom ocitol vo výrazne silnejšom postavení. Súdu neboli
preukázané tvrdenia o tom, že by sa na strane žalobcov jednalo o šikanózny výkon práva v rozpore s

dobrými mravmi, že by konali úmyselne, mali z uvedených právnych úkonov akýkoľvek prospech. Za
bezpredmetné súd považoval, že dlžníkom zo zmluvy o úvere je ich syn, nemôžu niesť zodpovednosť
za konanie svojho syna, resp. žalovaných 2/ a 3/, ktoré bolo v rozpore s právnymi predpismi. Do
dobrej viery žalovaného 1/ sú prinajmenšom vnášané pochybnosti okolnosťami, za ktorých došlo k
prevodu vlastníckeho práva zo žalobcov na žalovaných 2/ a 3/ a následne B. X., ktorý je dlžníkom zo

zabezpečovanej pohľadávky. V priebehu necelých dvoch mesiacov dvakrát došlo k zmene vlastníckeho
práva, čo vyvoláva otázky špekulatívneho konania, pričom práve žalovaný 1/ ako osoba zbehlá v danej
oblasti mala za existencie týchto okolností zachovať potrebnú mieru opatrnosti. Pokiaľ žalovaný 1/
namietal uplynutie premlčacej doby, táto pri určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu, resp. pri
určení, či tu právo je alebo nie je, neplynie. Za nedôvodnú súd tiež vyhodnotil námietku nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaných 2/ a 3/. Rozhodujúcou otázkou pre určenie, či tu právo je alebo
nie je, bolo predbežne posúdiť, či zmluva o zriadení záložného práva je platným právnym úkonom, z
ktorého mohol žalovaný 1/ ako i žalovaní 2/ a 3/ nadobudnúť práva a povinnosti. O nároku na náhradu
trov konania rozhodol vo vzťahu k žalovaným 2/, 3/ s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a úspech
žalobcov v spore, vo vzťahu k žalovanému 1/ aplikoval ust. § 257 CSP a žalobcom nárok na náhradu

trov konania nepriznal.

2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu doručili v zákonnej lehote odvolanie tak žalobcovia, ako i
žalovaní 1/, 2/ a 3/.

3. Žalobcovia rozsah odvolania vymedzili čo do výroku III. odvolaním napadnutého rozsudku
prvoinštančného súdu z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zastali názor, že použitie
ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcami a žalovaným
v rade 1/ nemá oporu v zistenom skutkovom stave a vyhodnotení súvislostí, z akého dôvodu bola
žaloba podaná a voči komu. Viackrát žalobcovia uvádzali, že to bol práve zástupca banky, ktorý

viackrát umožnil páchateľovi trestného činu podvodu vybaviť úver a uzavrieť záložné zmluvy aj pri
iných nehnuteľnostiach. Zástupca banky je synom partnerky X. V., ktorý úver vybavoval a zároveň
vnukom žalovaných 2/ a 3/. Z toho vyplýva, že nebyť aktívneho konania zástupcu banky, úver ani
záložné právo na byt žalobcov by poskytnuté byť nemohli. Osoba, ktorej bol úver poskytnutý, nespĺňala
podmienky na jeho získanie a čerpanie. Žalobcovia poukazujú, že boli obeťami podvodu, z úveru, ktorý

bol zabezpečený záložným právom, nemali finančný zisk. Naopak, úver bol „rozobratý“ medzi zástupcu
banky a jeho matku starých rodičov. Nie je preto pravdivé tvrdenie súdu, že banka bola dobromyseľná.
Žalovaný 1/ sa nemôže dištancovať od svojho zástupcu a tvrdiť, že o ničom nevedel a byť dobromyseľný.
V ďalšom rade to bol práve žalovaný 1/, ktorý tvrdošijne sa snažil realizovať výkon záložného práva, hociv tom čase už bol oboznámený, za akých okolností bola zmluva uzavretá. V roku 2017 bol žalovaný 1/
písomne žalobcami žiadaný, aby upustil od výkonu záložného práva. K podaniu žaloby žalobcov donútila
okolnosť odvrátenia hrozby nezákonnej straty bytu. Žalovaní 2/ a 3/ aktívne v spore nevystupovali,

účastníkmi boli viac-menej z dôvodu, že boli účastníkmi zmluvy o záložnom práve. Použitie ust. § 257
CSP prichádza do úvahy len výnimočne z dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom treba prihliadať
aj na sociálne pomery účastníkov a to, akým spôsobom (ne)priznanie trov konania môže ovplyvniť ich
finančné pomery. Práve pôvodný žalobca 1/, ako starobný dôchodca, a žalobkyňa, ako osoba blízka
dôchodcovského veku, sú v prípade nepriznania nároku na náhradu trov konania postihnutí viac ako

peňažný ústav - banka. Aj vzhľadom na postoj žalovaného v rade 1/ v konaní mal byť zaviazaný k
náhrade trov konania žalobcom, a preto žiadali rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti
zmeniť a voči žalovanému 1/ priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Žalovaný v rade 1/ v podanom odvolaní rozsah, ktorého vymedzil čo do výroku o určenie neexistencie
záložného práva, poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP a porušenie

práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Zastal názor, že napadnutým rozsudkom, ako i konaním, ktoré mu predchádzalo, došlo
k extrémne príkremu flagrantnému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, predovšetkým
jeho princípov, a to právnej istoty, zákazu prekvapivých rozhodnutí a práva na riadne zdôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie predovšetkým porušil povinnosti vyplývajúce z ust. § 181 ods. 2

Civilného sporového poriadku, po zrušení veci odvolacím súdom konajúci sudca nevyjadril svoje
stanovisku k skutkovému základu sporu, ani neuviedol predbežné právne posúdenie, nezákonne
zasiahol do úpravy žalobného návrhu, zmenil predmet sporu zo žaloby podanej v zmysle ust. § 137
písm. d) na žalobu podľa § 137 písm. c) CSP a pri vyhlásení rozsudku opätovne porušil svoju zásadnú
povinnosť rozsudok nielen vyhlásiť, ale aj odôvodniť. Tým došlo k zásadnému porušeniu právnej istoty

práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Postup súdu úplne diskvalifikuje v mantineloch zákonnosti
a správnosti. Súd nerešpektoval zásadu zákonnosti nestrannosti, kontradiktórnosti a princíp rovnosti
zbraní, povinnosť konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Po zrušení veci odvolacím súdom prvoinštančný súd vyzval v intenciách zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu na odstránenie vád žaloby. Napriek tomu žalobcovia v podaní zo dňa 23.10.2019

zotrvali na svojom stanovisku, aby predmetom sporu bola žaloba na určenie neplatnosti právnej
skutočnosti. Na tejto požiadavke zotrvali i na pojednávaní konanom 10.12.2019 a podanej žaloby sa
žalobcovia pridržiavali i v záverečnej reči na pojednávaní konanom 18.02.2020. Napriek jednoznačnému
pokynu odvolacieho súdu a v príkrom kontraste s konštatáciou súdu prvej inštancie, že predmet sporu
nie je pre rozpor podania žalobcov jasný, čo vylučuje pokračovanie v konaní, v rozpore s opakovaným

vyjadrením žalobcov súd prvej inštancie pristúpil k bezprecedentne neprípustnému, neobhájiteľnému
suplovaniu zreteľne prejavenej procesnej vôle žalobcov svojou vlastnou predstavou o tom, čo má
byť predmetom sporu. Zasiahol neprípustne a nemysliteľne do kontradiktórnosti konania nezákonnou
favorizáciou jednej procesnej strany narušením zdania nestrannosti a v rozpore s vlastným procesným
postupomsisámvymedzilpredmetkonania.VtejtosúvislostipoukázalnarozhodnutieNajvyššiehosúdu

Českej republiky sp.zn. 33Cdo 3311/2009 zo dňa 26.08.2009, ktoré priamo s odkazom na dispozičnú
zásadu ovládajúcu sporové konanie vyslovil zákaz súdu, aby žalobcovi priznal niečo iného, ako
požadoval (žalovanému uložil inú, než navrhovanú povinnosť), aby žalobcovi priznal síce požadované
plnenie, avšak z iného skutkového základu (z iného skutku), než ktorý bol predmetom konania. V tejto
súvislosti rozhodne neobstojí súdom prvej inštancie prezentovaná interpretácia procesného pravidla

o viazanosti obsahom žaloby, nielen formuláciou petitu. Za najflagrantnejšie porušenie procesných
pravidiel žalovaný 1/ považoval konštatáciu súdu prvej inštancie, že „jediným dôvodom“ úspechu
žalobcov v tomto spore je výsledok iného súdneho konania, ktorého žalovaný 1/ nebol stranou, ktorá
riešila otázku platnosti kúpnych zmlúv týkajúcich sa zálohu (rozsudok Okresného súdu Martin č.k.
5C/305/2015-196 zo dňa 20.11.2016). V tejto súvislosti poukázal na ust. § 228 ods. 1, 2 CSP s tým,

že materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje predovšetkým v záväznosti
rozhodnutia pre určitý počet subjektov, záväznosť rozhodnutia vydaného v sporovom konaní „inter
partes“. Pokiaľ i vychádzal z predmetného rozhodnutia, mal ho zohľadniť komplexne, detailne a
objektívne. V tejto súvislosti poukázal na body 9., 12. odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Martin
v konaní 5C/305/2015, v ktorom žalobcovia jednoznačne potvrdili, že svoje záväzky chceli vyriešiť

úverom, ktorého výška vyžadovala zriadenie záložného práva na nehnuteľnosť. Nakoľko tieto kritériá
nespĺňali, byt nadobudol ich syn, ktorému bol úver schválený, preto mali plnú vedomosť a bolo ich vôľou,
aby ich nehnuteľnosť bola zábezpekou pre úver, ktorý potrebovali. Žalobcovia prevodom vlastníctva k
bytu na syna získali úver na pokrytie svojich dlhov, byt im následne vrátil do vlastníctva a výlučne potom, čo predmetný úver prestali riadne splácať, bezostyšne sa domáhajú zbavenia sa zabezpečenia
úveru dojednaného s ich vedomím a v ich prospech. Neostýchajú sa odrazu dištancovať aj od svojho
syna, ktorý v konaní v roku 2016 uviedol, že žalobcom chcel iba získaním úveru na seba pomôcť.

Je priam cynické vyjadrenie súdu prvej inštancie, že je bezpredmetné, že dlžníkom zo zmluvy o
úvere je syn žalobcov, lebo oni iba bránia svoje vlastnícke právo a že konanie žalobcov nevníma
ako úmyselné a v ich prospech. Napriek tomu, že žalobcovia v trestnom konaní sú považovaní za
poškodených, je ich žaloba v tomto civilnom konaní nespravodlivým, nemorálnym domáhaním sa
duplicitného „zahojenia“ ich vlastnej neopatrnosti a bremeno škody sa snažia preniesť výlučne na

žalovaného 1/. V kontexte popísaných okolností, najmä ich vlastným zlyhaním, správanie žalobcov je
nesúladné s dobrými mravmi, je očividným zneužitím výkonu práva a súdom prvej inštancie stanovené
usporiadanie vzťahov je prejavom hrubej nespravodlivosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo 992/99 zo dňa 28.06.2000, 22Cdo 1567/2004 zo dňa
07.09.2004 v súvislosti so zákazom dovolávania sa vlastnej nepoctivosti a nemožnosti mať prospech
z vlastného protiprávneho konania na ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré podrobne

označil. V odvolacom návrhu žiadal rozsudok prvoinštančného súdu zmeniť, žalobu zamietnuť a uložiť
žalobcom spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania žalovanému v rade 1/.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v rade 1/ uviedol, že žalobcovia nikdy nemali úmysel
predaťbyt,naopak,boliobeťamipodvodu.Vinomkonanípracnemuselipreukazovať,ženebolinepoctiví

a vôbec, že by niečo konali v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, pracovník žalovaného 1/ sa vedome
podieľal na podvode, dokonca je nesporné, že z poskytnutého úveru išla časť na jeho účet vo výške 5
000,- eur. Za „prvotný predaj bytu“ žalovanými v rade 2/ a 3/ nebola žalobcom vôbec zaplatená kúpna
cena a ani syn žalobcov z poskytnutého úveru nemal žiaden profit. Zostal mu iba záväzok z úveru,
byt nemá. Žalovaná 1/ uzatvorila záložnú zmluvu so žalovanými 2/ a 3/, ktorí vlastníkmi bytu nikdy

neboli. Napriek neplatnosti záložnej zmluvy sa tvrdošijne domáha výkonu záložného práva. Žiadal preto
rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť.

6. Žalovaní v rade 2/ a 3/ v odvolaní podanom proti rozsudku prvoinštančného súdu namietali nedostatok
vecnej pasívnej legitimácie v spore, žiadali buď žalobu odmietnuť alebo zamietnuť a zároveň priznať

nárok na náhradu trov konania.

7. Žalovaná v rade 3/ vo vyjadrení, odvolaniu žalovaného 1/ a žalovaného 2/ uviedla, že so znením
predmetných odvolaní súhlasí, nakoľko ich považuje za vecne správne, dôvodné, smerujú k rovnakému
záveru v podobe potreby zamietnutia žaloby vo vzťahu k všetkým žalovaným. Vo vzťahu k odvolaniu

žalobcov uviedla, že toto smeruje len voči výroku, ktorý sa jej osoby netýka, a preto sa k tomuto ani
osobitne nevyjadruje.

8. Žalovaný v rade 1/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že poznatky žalovaného 1/ sú
čerpané výsostne z tvrdení samotných žalobcov v nimi vedenom súdnom konaní 5C/305/2015, ktorého

priebeh vedome žalovanému 1/ zatajili, obrali ho o možnosť vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré sa ho
bezprostredne dotýkajú. Poukázal, že v predmetnom konaní sami žalobcovia priznali, že sa dostali
do nepriaznivej finančnej situácie, žiadny peňažný ústav by im úver neposkytol, že nemali v úmysle
predať svoj byť žalovaným 2/ a 3/. Ich snahou bolo len získať finančné prostriedky na základe pôžičky,
že nevedeli, že syn byt kupuje už od cudzích ľudí. V ďalšom v podrobnostiach poukázal na dôvody

odvolania, rozhodovaniu prax najvyšších súdnych autorít, ktorú bližšie špecifikoval. V odvolacom návrhu
žiadal zmeniť rozsudok prvoinštančného súdu, žalobu buď odmietnuť alebo zamietnuť.

9. K procesnému návrhu žalovaného 1/ sa vo vyjadrení k jeho vyjadreniu a ním podanému odvolaniu
pripojili i žalovaní v rade 2/, 3/.

10. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniam žalovaných 1/, 2/ a 3/ zotrvala na požiadavke rozsudok
prvoinštančného súdu potvrdiť. Poukázala pritom i na samotné znenie záložnej zmluvy, ako i na ďalšie
ňou uvádzané skutočnosti prezentované v priebehu sporu.

11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), na pojednávaní konanom 27.04.2022 po zopakovaní
dokazovania oboznámením listinných dôkazov založených v spise, rozsudok prvoinštančného súdu
zmenil, žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.12. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v priebehu sporu zomrel pôvodný
žaloba v rade 1/. V súlade s ust. § 63 a nasl. CSP odvolací súd preto pokračoval v konaní so
žalobkyňou, pôvodnou žalobkyňou v rade 2/, a to i vzhľadom na výsledok dedičského konania po

zomrelom pôvodnom žalobcovi v rade 1/ (uznesenie Okresného súdu Martin 17D/518/2020-59, Dnot
211/2020 zo dňa 22.03.2021, č. listu 437 spisu).

13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nie je možné vyhovieť.
Vychádzajúc zo znenia ust. § 137 písm. d) CSP žalobkyňa jednak nepreukázala, že by naliehaný právny

záujem na podaní predmetnej žaloby vyplýval z osobitného právneho predpisu a napriek súdmi danej
možnosti zosúladiť formuláciu žalobného petitu so znením ust. § 137 písm. c) CSP a zosúladiť ňou
formulovaný žalobný petit s obsahom žaloby, túto možnosť nevyužila, napriek tomu tvrdošijne zotrvala
na pôvodnej formulácii žalobného petitu, uvedomujúc si následky vyplývajúce z ust. § 137 písm. d) CSP.

14. Motiváciu prvoinštančného súdu napriek tomu spor prejednať odvolací súd poníma ako odklon od

prílišného formalizmu, často súdom vytýkaný najvyššími súdnymi autoritami a snahou poskytnúť súdnu
ochranu žalobkyňou tvrdenému porušeniu jej práva vlastniť majetok.

15. Odvolací súd zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
ktoré vo vzájomných súvislostiach jednoznačne naznačujú vedomosť žalobkyne o nevyhnutnosti

zriadenia záložného práva na nehnuteľnosť v súvislosti s poskytnutým úverom v prospech syna,
slúžiaceho na úhradu existujúcich dlhov. Špekulatívnosť a účelovosť konania samotnej žalobkyne
umocňuje i tá skutočnosť, že syn žalobcov nebol ani účastníkom dedičského konania ako dedič po
zomrelom pôvodnom žalobcovi v rade 1/ a jeho pobyt zostal neobjasnený.

16. Z uvedeného je možné jednoznačne ustáliť, že zámerom celej transakcie nebolo iba dosiahnuť
poskytnutie úveru a uhradiť existujúce dlhy, ale zároveň zmariť možnosť banke, ktorá úver poskytla,
uspokojiť prípadný dlh i prostredníctvom zálohu, ktorým bol úver zabezpečený. Už výsledok konania
na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C/305/2015 jednoznačne naznačuje zámer aktérov jednotlivých
kúpnopredajných zmlúv najskôr pre účely zriadenia záložného práva dosiahnuť, aby záloh síce poskytli

v tom čase evidenčne vedení vlastníci nehnuteľností, avšak s plným vedomím a zámerom dovolaním
sa absolútnej neplatnosti na súde založiť i neexistenciu zriadeného záložného práva.

17. Zo strany aktérov jednotlivých kúpnopredajných zmlúv, samotných záložcov, ako i syna žalobkyne
išlo o jednoznačné zneužite výkonu práva, nakoľko pokiaľ i pôvodný žalobca v rade 1/ a žalobkyňa

previedli byt na žalovaných 2/ a 3/ a títo následne na ich syna, v súdnom konaní sa žalobcovia napokon
dovolali absolútnej neplatnosti jednotlivých prevodných zmlúv. Nimi uvádzaný dôvod neplatnosti
dokladá, že ich cieľom nebolo dosiahnutie účelu a zmyslu sledovaného právnou normou predaj
nehnuteľnosti, ale ich úmyslom bolo spôsobiť inému účastníkovi - žalovanému v rade 1/ získaním úveru
založeného nehnuteľnosťou škodu. Žaloba žalobkyne je preto v rozpore s právnym princípom, podľa

ktorého sa nikto nesmie dovolať vlastnej nepoctivosti a nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho
konania. Práve význam tohto princípu bol opakovane potvrdený rozhodnutiami najvyšších súdnych
autorít tak, ako na tieto v podrobnostiach poukázal v podanom odvolaní žalovaný v rade 1/. Jednoznačne
konanie, ktoré je šikanózne alebo ktoré je zneužitím práva, je v rozpore s dobrými mravmi a je mu preto
treba odoprieť ochranu.

18.Vychádzajúczuvedenéhoodvolacísúdnarozdielodprvoinštančnéhosúduzastalnázor,ževdanom
prípade ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva
nedbanlivého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, naviac za situácie,
ak sám vlastník konal pri strate vlastníctva v zlom úmysle s cieľom zneužiť právo a v konečnom dôsledku

dosiahnuť stav, ktorý na škodu iného bude svedčiť v jeho vlastný prospech.

19. Odvolací súd sa preto plne stotožnil s odvolacími námietkami zo strany žalovaného v rade 1/. Zastal
názor, že žalobe žalobkyne nie je možné poskytnúť ňou požadovanú právnu ochranu, a to nielen pre
absenciu naliehaného právneho záujmu v zmysle ust. § 137 písm. d) CSP, ale i na podklade vyššie

poukazovaných skutočností.20. Rozsudok prvoinštančného súdu preto zmenil, žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol a s
poukazom na ust. § 396 ods. 1 v súvislosti s ust. § 255 ods. 1 CSP žalovaným 1/, 2/ a 3/, ako úspešným
v konaní, priznal vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

21. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)