Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, May 16, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/17/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1619010280
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1619010280.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Márie Šimkovej, v trestnej veci obžalovanej T. P. pre prečin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Malacky sp.zn. 1T/60/2019 zo dňa 22.09.2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.05.2022
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku z r u š u j e sa prvostupňový rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanej

T. P., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom W D.,

u k l a d á

podľa § 221 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody

vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky sp.zn. 1T/60/2019 zo dňa 22.09.2021 bola obžalovaná T. P.
uznaná vinnou zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

v období od novembra 2017 do marca 2018 postupne vylákala od poškodenej K. Z. pod rôznymi
zámienkami a sľubom ich blízkeho vrátenia, finančné prostriedky, ktoré podľa pokynov poškodená
zasielala prevodom alebo vkladom na účet X.: I XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, a to dňa 01.12.2017
vo výške 200 €, 06.12.2017 vo výške 100 €, 19.12.2017 vo výške 100 €, 03.01.2018 vo výške 60 €,
04.01.2018 vo výške 30 €, 15.01.2018 vo výške 50 €, 22.01.2018 vo výške 100 €, 25.01.2018 vo výške
30 € a 70 €, 30.01.2018 vo výške 50 €, 01.02.2018 vo výške 100 €, 06.02.2018 vo výške 1.000 €,
09.02.2018 vo výške 500 €, 12.02.2018 vo výške 100 € a 200 €, 13.02.2018 vo výške 100 €, 150 €

a 150 €, 15.02.2018 vo výške 30 € a 120 €, 16.02.2018 vo výške 30 € a 150 €, 19.02.2018 vo výške
100 €, 600 €, 1.660 €, 21.02.2018 vo výške 260 €, 22.02.2018 vo výške 120 €, 23.02.2018 vo výške
50 €, 26.02.2018 vo výške 100 €, 100 €, 650 € a 1.000 €, 01.03.2018 vo výške 1.000 €, 02.03.2018 vo
výške 250 €, 05.03.2018 vo výške 200 €, 07.03.2018 vo výške 410 €, 500 € a 1.000 €, 09.03.2018 vovýške 300 €, 12.03.2018 vo výške 140 €, 600 € a 600 €, 28.03.2018 vo výške 140 €, z ktorého potom
disponent predmetného účtu T. J. tieto finančné prostriedky vyberal v hotovosti a odovzdával obvinenej,
hoci už v čase ich vylákania obvinená vedela, že tieto finančné prostriedky nevráti, čím poškodenej K.

Z. spôsobila škodu v celkovej výške 13.200 €.

Za to jej bol podľa § 221 ods. 2, § 37 psím. m), § 38 ods. 4 Trestného zákona uložený trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky a 4 mesiace, pre výkon ktorého bola obžalovaná podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Trestného zákona zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa §

287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanej uložil povinnosť nahradiť poškodenej K. Z., škodu vo
výške 13.200 eur.

Proti tomuto rozsudku podala obžalovaná ihneď po jeho vyhlásení odvolanie smerujúce proti výroku o
vine a proti výroku o treste. Odvolanie odôvodnila prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu
dňa 14.01.2022, v ktorom uvádza, že obhajoba má za to, že obžalovaná sa nedopustila konania, ktorým

by naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. K trestnej hrozbe by nemalo byť
pristúpené tam, kde dostatočnú ochranu právneho vzťahu možno dosiahnuť prostriedkami inými, najmä
ochranou civilnoprávnou. Obhajoba poukázala na to, že aj NS SR vo svojej rozhodovacej praxi pripustil
princíp ultima ratio, teda subsidiarity trestnoprávnej represie. Pritom sa opiera o už ustálenú judikatúru
českého Najvyššieho sudu, napr. 11Tdo/1121/2012, v ktorej sa konštatuje, že pri posudzovaní otázky,

či páchateľ naplnil znaky príslušného trestného činu (typicky majetkovej povahy), je nutné vziať do
úvahy aj prípadnú existenciu súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom ako účastníci vystupovali páchateľ
a poškodený a ktorý má význam pre konkrétnu trestnú vec. Pokiaľ ide o súkromnoprávny vzťah, je
potrebné totiž trvať na tom, aby na ochranu svojich majetkových záujmov dbali predovšetkým samotní
účastníci takéhoto vzťahu. Od týchto účastníkov je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby

dodržali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky.
NS SR taktiež vo vyššie uvedenom rozhodnutí konštatoval, že za situácie, keď poškodený sám svojou
zjavnouneopatrnosťou,ktorejsamoholľahkovyvarovať,pristúpilkneistejfinančnejdispozíciiavynaložil
finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám a to za použitia
prostriedkov súkromného práva. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený demokratický štát je

neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná
nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov.
Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví, ktoré sú určené na ochranu
majetkových práv a záujmov. Obhajoba tiež poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5To/22/2012. Krajský sud vo svojom rozhodnutí uviedol, že pri rozhodovaní nemôžu súdy prehliadať

tú skutočnosť, že možnosť využiť trestnoprávny prostriedok ochrany nesmie byť natoľko jednoduchá a
bežná, aby pre oprávnené subjekty bolo najvýhodnejšie celkom rezignovať na aktívnu ochranu ich práv
a záujmov v takej miere, ktorú od nich treba rozumne vyžadovať. Takýto stav by totiž odporoval zásade
ultima ratio (krajný prostriedok), ale aj zásade vigilantibus iura (právo pomáha ostražitým, bdelým).
Obhajoba tiež poukazuje na to, že poškodená mala vedomosť o tom, že finančná situácia obžalovanej

nie je dobrá a napriek tomu poskytovala ďalšie a ďalšie finančné sumy obžalovanej. Nejakú sumu
dokonca poškodená poslala aj po podaní trestného oznámenia a teda samotná poškodená nevyužila
aktívnu obranu svojich práv. Mala možnosť s obžalovanou podpísať uznanie dlhu, ani túto možnosť
nevyužila, čo potvrdila vo svojej výpovedi. Svedkyňa - dcéra poškodenej vo svojej výpovedi potvrdila,
že vlastne ona prinútila poškodenú podať trestné oznámenie. To že obžalovaná bola odsúdená za

obdobnú trestnú činnosť, nie je možné zohľadňovať tak, že automaticky sa mala dopustiť aj trestnej
činnosti v tomto prípade. Z vyššie uvedených skutočností tak nie je možné dospieť k jednoznačnému
záveru, že sa obžalovaná dopustila trestnej činnosti, tak ako jej dáva za vinu obžaloba. Je zjavné,
že samotná poškodená sa ani necítila byť poškodenou, keď ešte aj po podaní trestného oznámenia
poslala obžalovanej ďalšie finančné prostriedky a trestné oznámenie podala len na nátlak svojej

dcéry. V tomto smere obhajoba poukazuje aj na judikatúru, ktorá konštatuje, že zásada zisťovania
skutkového stavu veci, o ktorej nie sú dôvodné pochybnosti vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie
o vine o jednoznačne zistené fakty a nie len o pravdepodobnosť. Tam, kde nie je možné bezpečne
určiť, ktorá z variant skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť tú, ktorá je pre
obvineného najpriaznivejšia (R 46/1963), pričom ani vysoký stupeň podozrenia sám osebe nemôže

vytvoriťzákonnýpodkladpreodsudzujúcivýrok.Vkonanípredsúdomprvéhostupňanebolprodukovaný
taký súhrn dôkazov, ktoré by jednoznačne a nepochybne usvedčovali obžalovaného zo spáchania
skutkov uvedených v obžalobe. Nedokázaná vina má však rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina a
tým je, za použitia zásady in dubio pro reo, oslobodenie spod obžaloby.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti obhajoba navrhuje, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a s použitím § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil obžalovanú spod obžaloby.

Prokurátor nevyužil právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku
doručené.

Nadriadený súd po preskúmaní veci nezistil žiadne vážne procesné vady konania predchádzajúce

napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom pre jeho zrušenie na neverejnom zasadnutí. Preto
nariadil verejné zasadnutie, o termíne verejného zasadnutia upovedomil obžalovanú a ostatné procesné
strany.

Obžalovaná T. P. sa verejného zasadnutia odvolacieho súdu nezúčastnila. Odvolací súd konštatuje,
že u obžalovanej nastala podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku fikcia doručenia upovedomenia o

verejnom zasadnutí, pretože toto neprevzala v odbernej lehote na adrese, ktorú uviedla pre účely
doručovania. Obžalovaná T. P. podaním zo dňa 16.05.2022 požiadala o odročenie verejného zasadnutia
a zaslala súdu potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti. Odvolací súd uvádza, že obžalovaná svoju
neúčasť na verejnom zasadnutí neospravedlnila hodnoverným spôsobom, pokiaľ ide o náležitosti
vyžadované zákonom (§ 120 ods. 2 Trestného poriadku) pre účinné ospravedlnenie neúčasti na úkone

zo zdravotných dôvodov, o ktorých bola zo strany odvolacieho súdu upozorňovaná a výslovne poučená.
Nakoľko postupu podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku nebránili žiadne zákonné prekážky, odvolací
súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej, za prítomnosti jej obhajcu.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa obhajca obžalovanej pridržiaval písomne zdôvodneného

odvolania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a obžalovanú spod obžaloby oslobodil.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovanej zamietnuť ako nedôvodné.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne uvádza, že odvolanie podané obžalovanou je
prípustné, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd
konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa

§ 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru,
že odvolanie obžalovanej je čiastočne dôvodné, avšak z iných dôvodov, než uvádza odvolateľka.

Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal
dňa 29.05.2019 obžalobu na T. P. pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na
skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozsudku.Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07.09.2020 obžalovaná učinila vyhlásenie podľa § 257 ods.
1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinná, preto súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie.

Vypočul obžalovanú T. P., vypočul poškodenú K. Z., svedkov T. J. a K. K. a podľa § 269 Trestného
poriadku prečítal listinné dôkazy.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dôkazy v rozsahu potrebnom pre
rozhodnutie, zákonným spôsobom, tieto dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne

vyhodnotiladospelksprávnymskutkovýmiprávnymzáveromvotázkeviny.Vodôvodnenínapadnutého
rozsudku súd prvého stupňa podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel, a akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.
Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami
sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Skutkové
závery ustálené súdom prvého stupňa považuje odvolací súd za správne, s nimi sa stotožnil, a keďže

súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri
ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto rozhodnutie prvostupňového súdu, z dôvodu
neopakovania tých istých okolností a skutočností, v celom rozsahu odkazuje.

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že obhajoba obžalovanej spočívala v popretí podvodného úmyslu pri

vylákaní peňazí od poškodenej, pričom uvádzala, že poškodenú požiadala o peniaze, nakoľko prišla o
byt a bola nezamestnaná. Poškodená s pôžičkou súhlasila. S poškodenou sa dohodli, že si obžalovaná
bude hľadať prácu, a keď si ju nájde, peniaze vráti. Jednotlivé sumy a termíny sedia, tak ako sú popísané
v skutkovej vete. Poškodená jej posielala rôzne sumy, napr. na jedlo, vyššie sumy sa týkali nájomného.
Na výške požičanej sumy sa vopred nedohodli. Peniaze šli na účet pána J.. V tom čase mala obžalovaná

iba výdavky, žiadne príjmy, okrem pôžičky od poškodenej mala aj exekúciu a ďalšie pôžičky, napr.
od Provident a Cetelem. Peniaze chcela poškodenej vrátiť tak, že si zarobí na mandátnu zmluvu cez
poisťovne.

Pri trestnom čine podvodu je základom pre vznik trestnej zodpovednosti uvedenie do omylu či využitie

omylu a vznik škody ako následok omylu. Obžalovaná popiera skutočnosť, že už pri vylákaní finančných
prostriedkov nemala úmysel finančné prostriedky vrátiť. Avšak vychádzajúc z toho, že z vykonaných
dôkazov vyplýva, že obžalovaná bola v čase vylákania finančných prostriedkov insolventná, v čase,
keď si požičiavala peniaze od poškodenej, bola voči nej vedená exekúcia, mala nesplatené pôžičky v
nebankových spoločnostiach, ako aj skutočnosť, že poškodenej opakovane a nástojčivo tvrdila, že jej

bude vyplatená údajná životná poistka po jej nebohom manželovi, a za tým účelom lákala od poškodenej
stále viac a viac finančných prostriedkov, pričom k vráteniu požičaných peňazí nedošlo ani po vyplatení
údajných nedoplatkov v poisťovni a po nájdení práce obžalovanou, je zrejmé, že nemala v úmysle
finančné prostriedky vrátiť. Na základe týchto skutočností aj odvolací súd dospel k záveru, že podvodný
úmysel obžalovanej bol najneskôr v čase odovzdania peňazí zo strany poškodenej jednoznačne daný.

Ani odvolací súd nevzhliadol žiadne dôvody pre spochybňovanie tvrdení poškodenej, pretože výpoveď
poškodenej je jednak koherentná a logická, a jednak korešponduje nielen so svedeckými výpoveďami,
ale aj s listinnými dôkazmi.

Tieto skutočnosti bez akýchkoľvek pochýb preukazujú priamy úmysel obžalovanej, pokiaľ ide o

spáchanie podvodu, keďže vzhľadom na svoju insolventnosť, bola uzrozumená s tým, že nebude
schopná požičané peniaze poškodenej vrátiť. Tejto skutočnosti si bola obžalovaná vedomá. V tomto
smere považuje odvolací súd odvolacie námietky obžalovanej, že nemala úmysel podviesť poškodenú,
za neopodstatnené. Neobstojí ani obhajoba obžalovanej, že poškodená vedela o jej nepriaznivej
finančnej situácii. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že

poškodená obžalovanú poznala ešte zo strednej školy a jej sľubom o vrátení peňazí dôverovala.

Dôvodná nie je ani námietka obžalovanej argumentujúca zásadou chápania trestnej represie ako „ultima
ratio“. Platí, že občianskoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných

znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť
trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku. Pravidlo „ultima ratio“ možno uplatniť
jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Trestného zákona, teda v zmysle
platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. augusta2013, sp. zn. 2Tdo 35/2013). Materiálny korektív, ktorý je v preskúmavanej veci daný mierou závažnosti
je v prípade dotknutého činu nepochybne naplnený v intenzite charakteristickej pre trestný čin. To je
predovšetkým určené výškou škody, ku spôsobeniu ktorej konaním obžalovanej došlo a ktorá je ako

väčšia škoda i okolnosťou, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby (§ 221 ods. 2 Trestného
zákona). Odvolací súd opakuje, že aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR vyplýva, že ak
páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa
Trestného poriadku.

Záverom možno konštatovať, že podstatou podaného odvolania je snaha obžalovanej dosiahnuť, aby
odvolací súd prehodnotil vykonané dôkazy a na základe iného hodnotenia v intenciách požiadavky
odvolateľa dospel k odlišným skutkovým záverom, než aké urobili prvostupňový súd. Je ale potrebné
konštatovať, že skutkový stav bol súdom prvého stupňa na podklade vykonaného dokazovania zistený
správne a následne bol aj zákone subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného

činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona.

Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď uznal obžalovanú vinnou zo spáchania
zločinu prečinu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, pretože tento záver zodpovedá skutkovým
záverom, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Kvýrokuotrestevykonalsúdprvéhostupňadokazovanieprečítanímodpisuregistratrestovobžalovanej,
z ktorého v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vyplývali 2 záznamy - odsúdenie trestným rozkazom

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/131/2016 zo dňa 13.10.2016, právoplatným dňa 11.04.2017
za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody 1 rok
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a 6 mesiacov a trestným rozkazom
Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/44/2017 zo dňa 04.10.2017, právoplatný dňa 09.11.2017 pre
prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona k súhrnnému trestu odňatia slobody v

trvaní 2 roky s podmieneným odkladom na skúšobný dobu v trvaní 3 roky, t. j. do 11.04.2020 (ktorým bol
zrušený vo výroku o treste trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/131/2016).

Odvolací súd však pri rozhodovaní o treste musel prihliadať na okolnosť, že trest uložený trestným
rozkazom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T/44/2017, zo dňa 04.10.2017, právoplatný dňa

09.11.2017 má už obžalovaná zo zákona zahladený. Skúšobná doba pri podmienečnom treste odňatia
slobody trvala do 11.04.2020, čo znamená, že daný trest má obžalovaná zahladený najneskôr od
11.04.2022 (§ 50 ods. 6 Trestného zákona). Má sa teda za to, že obžalovaná sa osvedčila, preto sa
podľa § 50 ods. 7 Trestného zákona na ňu hľadí, ako keby nebola odsúdená. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd nemohol u obžalovanej ustáliť priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Trestného

zákona. Na druhej strane v zhode so súdom prvého stupňa ani odvolací súd nezistil u obžalovanej
žiadne poľahčujúce okolnosti. Počet poľahčujúcich okolností sa rovná počtu priťažujúcich okolností v
pomere0:0(§38ods.2Trestnéhozákona),pretoodvolacísúdukladaltrestvzákladnejzákonnejsadzbe
uvedenej v § 221 ods. 2 Trestného zákona (1 až 5 rokov).

Na to, že obžalovaná pred spáchaním aktuálneho trestného činu spáchala 2 krát totožný trestný
čin, musel súd pri hodnotení možností nápravy i potreby ochrany spoločnosti prihliadať, hoci sú tieto
odsúdenia zahladené. Uvedené korešponduje s ustálenou judikatúrou (napr. R 6/1975), podľa ktorej
okolnosť zahladenia odsúdenia nie je totožná s nespáchaním trestného činu, a preto pri hodnotení osobyobžalovanej z hľadiska jej sklonov páchať trestnú činnosť je potrebné na predchádzajúce odsúdenia
prihliadať. Fikcia neodsúdenia má vplyv napr. na existenciu či neexistenciu priťažujúcej okolnosti
(ako odvolací súd postupoval aj v prípade obžalovanej), príp. pri ukladaní súhrnného trestu. Nakoľko

obžalovaná má preukázané sklony k podvodnému konaniu, a predchádzajúce podmienečné tresty
odňatia slobody sa minuli svojmu účinku, odvolací súd dospel k záveru, že uloženie miernejšieho trestu
ako trestu nepodmienečného by dostatočne nekorešpondovalo so zákonnými kritériami uvedenými v
citovaných ustanoveniach zákona. O potrebe uložiť obžalovanej nepodmienečný trest odňatia slobody
svedčí aj spôsobený následok, potreba ochrany spoločnosti i potreba morálneho odsúdenia páchateľa.

Pri aplikácii kritérií a zásad pre ukladanie trestov vyjadrených v citovaných ustanoveniach § 34 ods.
1, ods. 4 Trestného zákona odvolací súd dospel k záveru, že na splnenie preventívneho, výchovného
i morálneho účelu trestu postačí uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmene 18
mesiacov, čo je pri spodnej hranici trestnej sadzby.

Obžalovaná T. Cecidelová nebola v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo
výkone trestu pre úmyselný trestný čin, preto ju odvolací súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Výrok o náhrade škody nebol osobitne obžalovanou namietaný, preto ho odvolací súd preskúmal len

zo zákonných hľadísk a nezistil porušenie zákona. Preto nebol daný dôvod na korekciu tohto výroku
napadnutého rozsudku, tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine napadnutého rozsudku, ktorý ostal
odvolacím súdom nedotknutý, a preto ostáva nedotknutý aj tento výrok.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a zmenu skutočností rozhodujúcich pre výrok o treste, ktoré

sú v prospech obžalovanej, odvolací súd podľa § 321 ods.1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušil
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a na základe § 322 ods. 3 Trestného
poriadku rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom tak urobil na podklade
odvolania obžalovanej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný
prostriedok.