Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/39/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2120203318
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2120203318.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

sudkýň: JUDr. Ľubica Bundzelová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: T. F., nar.
XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XB, W., zastúpený splnomocnencom: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom
Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanej: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom
Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený splnomocnencom: Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁGABRIELAs.r.o.,sosídlom1.mája173/11,Trenčín,IČO:47234679,ozaplatenie400eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 13Csp/15/2020-70
zo dňa 1. marca 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 400 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobcovi priznal náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1992 Zb. o priestupkoch v

znení neskorších predpisov. Vecne argumentoval tým, že „v spore vedenom na tunajšom súde pod sp.
zn. 12Csp/7/2018 bolo preukázané porušenie povinnosti dodávateľa služby (žalovaného), keď napriek
tomu, že dlhodobo pôsobí na finančnom trhu v oblasti poskytovania úverov, nekalými obchodnými
praktikami, obchádzaním zákona a neuvádzaním pravdivých a úplných informácií uvádzal spotrebiteľa
(žalobcu) do omylu a na jeho úkor sa bezdôvodne obohatil.
Žalobca v uvedenom konaní úspešne uplatnil svoje právo a tiež bolo preukázané porušenie povinností
zo strany žalovaného ako poskytovateľa spotrebiteľského úveru. Žalobcovi - spotrebiteľovi ujma nielen

hrozila, ale konaním žalovaného mu aj ujma vznikla, a to tým, že žalovaný zasiahol do majetkových práv
žalobcu. Tento zásah spočíval v tom, že žalobca bol na základe zmluvy nútený splácať splátky až do
výšky, na ktorú žalovaný nemal nárok, o čom bolo právoplatne aj rozhodnuté súdom. Majetková ujma
spočívala v tom, že spotrebiteľ bol obmedzený nakladať s finančnými prostriedkami, ktorými disponoval
žalovaný, hoci na ne nárok nemal.
Teda možno zhrnúť, že zo strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré
bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, a to spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda v

strate finančných prostriedkov vo výške až 1.012,81 Eur. Primerané finančné zadosťučinenie má plniť
funkciu satisfakčnú, ako aj sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého konania,
ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi (porovnaj napríklad rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove, sp. zn. 19Co/169/2016 zo dňa 11.04.2017).Žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal záujem protiprávny stav usporiadať prípadne inak sanovať.
Vzhľadom na uvedené súd výšku primeraného finančného zadosťučinenia požadovanú žalobcom v
sume 400 Eur považoval za primeranú okolnostiam prípadu, najmä vo vzťahu k preplatku žalobcu, ktorý

bol spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi obmedzením jeho komfortu vo všetkých oblastiach života, najmä
však vo finančnom obmedzení, ktoré žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech žalovaného vznikli,
pričom žalobca musel pristúpiť k súdnemu vymáhaniu svojej pohľadávky, a preto žalobe vo výroku I.
rozsudku vyhovel v plnom rozsahu, keď má tiež za to, že takto priznaná výška primeraného finančného
zadosťučinenia nebude predstavovať prostriedok obohatenia žalobcu.

Súdnevykonaldôkaznavrhnutýžalobcom,atovyžiadanímprehľaduzaplatenýchsplátokodžalovaného
na preukázanie zaplatenej sumy na úver, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keď medzi stranami
sporu táto skutočnosť sporná nebola.
Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 16Csp/71/2016 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom
pod sp. zn. 3Co/185/2019 súd zdôrazňuje, že právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatnýchsudcovrozhodujúcichvobdobnýchveciachzaväzovalrozhodnúťidenticky.Existenciaodlišnej
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je síce nežiaduca, ale až do ustálenia rozhodovacej praxe v
zákonom stanovenej procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať situácia, kedy budú súbežne
popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo problematiky nepristupujú úplne

identicky, resp. ktoré ju posúdia úplne odlišne.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP, keď žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v konečnom dôsledku znamená nárok
žalobcu voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu 100 % trov
konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. Neboli pritom tvrdené a súd ani sám nezistil dôvody

hodné osobitného zreteľa (ust. § 257 CSP), pre ktoré by žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému nemal priznať.
Ovýškenáhradytrovkonaniažalobcubuderozhodnutévzmysleust.§262ods.2CSPpoprávoplatnosti
tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Rozsudok napadol v celom rozsahu z dôvodov
uvedenýchv§365ods.1)písm.f)ah)CSP.Žalovanýdôvodí,že zákonnéustanovenie§3ods.5zákona
o ochrane spotrebiteľa, o ktoré opiera žalobca svoj nárok na priznanie finančného zadosťučinenia
vyžaduje splnenie niekoľkých podmienok zo strany žalobcu. Predpokladom toho, aby súd mohol priznať
primerané finančné zadosťučinenie je, že spotrebiteľove práva a povinnosti sú porušené a sám vyvíja

iniciatívu ako túto situáciu odvrátiť a zabezpečiť si súdnym rozhodnutím ochranu. Spotrebiteľove
práva a povinnosti však úverovou zmluvou uzatvorenou so žalovaným neboli žiadnym spôsobom
poškodené, spotrebiteľ žiadne poškodenie práv neprezentoval. Predmetom konania vedeného pod
sp. zn. 12Csp/7/2018 bolo výlučne vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom rozhodol konajúci
súd vydaním rozsudku zo dňa 28.11.2019, čo v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako úspešné

uplatnenie porušenia práv alebo povinností. Ďalšou podmienkou je porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom (t.j. zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa) a osobitnými
predpismi. Okrem toho nestačí len samotné porušenie zákona č. 250/2007 Z.z., ale súčasne aj
porušenie práv alebo povinností ustanovených inými predpismi. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol,
akým spôsobom mal žalovaný práva alebo povinnosti žalobcu ako spotrebiteľa poškodiť. Obmedzil

sa len na konštatovanie, že uzatvorená úverová zmluva nemá náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, čo však nemožno považovať za porušenie práv a povinností,
ktoré by mali za následok poškodenia spotrebiteľa, nakoľko pre spotrebiteľa by z toho vyplynula len
výhoda, že poskytnutý úver je pre neho bezúročný a bez poplatkov.
V danom prípade jednoznačne absentuje preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť.

Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytol žalobcovi úver, za ktorý požadoval na základe úverovej
zmluvyodžalobcuzaplatiťúroky.Akýbymalozmysel,abyžalovanýúmyselnenedodržalvšetkyzákonné
náležitosti, za ktoré by bol následne sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatnosťou on sám a nie
žalobca ako klient. Obdobný právny názor mal aj Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp.
zn. 11Csp/33/2018. Žalovaný v tejto súvislosti súčasne dáva do pozornosti rozsudok Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 14Co/91/2012-141 - rozsudok zo dňa 10.10.2013 a uznesenie tohto súdu sp. zn.
17Co/17/2018 zo dňa 10.04.2018, 9Co/50/2018 zo dňa 26.06.2018.
Pokiaľ aj súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12Csp/7/2018 vyhodnotil úverovú zmluvu za bezúročnú a
bezpoplatkov,žalobcovimohlapotenciálnevzniknúťlenujmazazaplatenéúroky.Žalovanébezdôvodnéobohatenie mu už v konaní vedenom pod sp. zn. 12Csp/7/2018 vyplatené bolo. Iná ujma žalobcovi
nevznikla, žalobca ju v žalobe neuviedol, ani inak nešpecifikoval. Je preto nedôvodné a neadekvátne
zamieňať inštitút bezdôvodného obohatenia s inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia by sa z
poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte aj platilo za poskytnutie
úveru.
Je potrebné poukázať na to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa je odškodniť spotrebiteľa za diskomfort, ktorý nastal z dôvodu, že spotrebiteľ sa rozhodol

uplatniť ochranu proti porušeniu práv a povinností zo strany dodávateľa na súde a v tomto konaní bol
úspešný. Nepostačuje však, že dodávateľ porušil svoje povinnosti. Primerané finančné zadosťučinenie
nemôže ani v zmysle vyššie citovaných rozhodnutí slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu
sa spotrebiteľov. V princípe by to znamenalo, že za jedno nedodržanie náležitostí úverovej zmluvy by
bol žalovaný postihnutý dvakrát - viď z rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa
18.04.2019 sp. zn. 10C/44/2017).

Žalovanému nie je zrejmé, k akému poškodeniu práv spotrebiteľa vôbec dochádza v prípadoch, kedy
súdy vyhlásia poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, následkom čoho je, že žalobca ako
spotrebiteľ neplatí úroky a poplatky (s ktorými na základe podpísanej úverovej zmluvy počítal), ale len
samotnú istinu poskytnutého úveru. Predstavuje to pre neho výlučne výhodu a nie škodu. Jediným
poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ, ktorý príde o zisk z úverovej

zmluvy v podobe úrokov a poplatkov.
V danom prípade žalobcovi žiadne, ani len potenciálne riziko ujmy nehrozilo, ale z celého zmluvného
vzťahu so žalovaným sa snaží len vyťažiť výhody a finančné prostriedky. Ani súdy by nemali
spotrebiteľov zbavovať zodpovednosti za svoje záväzky a následne im ešte priznať primerané finančné
zadosťučinenie. Žalobca v zmluvnom vzťahu so žalovaným vystupoval ako spotrebiteľ - teda slabšia

strana. Postavenie slabšej strany však neznamená, že tejto bude poskytnutá bezbrehá ochrana voči
dodávateľovi ako strane silnejšej, bez ohľadu na platné právo.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu resp.
na kompenzáciu jeho majetkovej škody. V konaní je nevyhnutným skúmať aj hľadisko primeranosti
uplatneného nároku. Žalobca doposiaľ žiadnym spôsobom nepreukázal, v čom pociťoval porušenie

svojich práv, aké to malo pre neho dôsledky, v čom vidí odôvodnenosť požadovanej výšky primeraného
finančného zadosťučinenia až v hodnote 400 eur a podobne, ktoré sú nevyhnutné na priznanie
žalovanej sumy. Vyplatenie žalovanej sumy vo výške 400 eur žalovaný považuje za nedôvodné,
nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným zadosťučinením
sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu požadoval len plnenie

zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise zmluve. Takéto konanie
jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo strany žalovaného,
ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. K primeranosti výšky
priznaného finančného zadosťučinenia sa vyjadroval aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozsudku zo
dňa 10.09.2020 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/36/2020.

Žalobca má so žalovaným uzatvorených niekoľko úverových zmlúv. Pokiaľ aj súd v základnom konaní
konštatoval porušenie práv alebo povinností zo strany žalovaného, jednoznačne to neznamená, že
žalobca má nárok na primerané finančné zadosťučinenie za každú zmluvu 300 eur, 400 eur a podobne
ako si v jednotlivých súdnych konaniach nárokuje. Je nevyhnutným uvedomiť si, že stále ide o totožné
subjekty zmluvného vzťahu, teda žalobcu ako spotrebiteľa a žalovaného ako veriteľa. Ani ustanovenie

§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. neupravuje, že by mal spotrebiteľ nárok na primerané finančne
zadosťučinenie za každé jednotlivé porušenie práv alebo povinností pri totožnom subjekte. Judikatúra
Krajského súdu v Prešove považuje za dostatočný rozsah finančného zadosťučinenia v rozmedzí 50
- 100 eur. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Žalobca tvrdí, že podmienky ust. § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa boli splnené. Žalobca sa domáhal porušenia svojich práv v právoplatne ukončenom
konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 12Csp/7/2018, pričom v tomto konaní súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie. Je chybou žalovaného, že neprekladá

spotrebiteľom formulárové zmluvy s právne súladným obsahom a ospravedlňuje svoje zlyhanie tým,
že nemá zmysel pre veriteľa dodržiavať všetky zákonné náležitosti. Žalobcovi vznikla ujma a to nielen
majetková, ale ja nemajetková. Žalobca musel vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor proti
žalovanému a v konečnom dôsledku došlo k strate finančných prostriedkov žalobcu. Žalobca poukázalna rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017. Požadovaná suma finančného zadosťučinenia je plne
opodstatnená, pretože nielen hrozilo, že žalovaný sa bude domáhať plnení nad rámec istiny, ale k
takémuto postupu aj reálne došlo. Finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu

vzniklakonanímžalovaného,jesatisfakciouzastav,ktorýžalobcamuselvdôsledkukonaniažalovaného
trpieť a je aj sankciou žalovaného, ktorý závadne konal. Žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 11CoCsp/67/2020 zo dňa 23.02.2021. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
funkcie primeraného zadosťučinenia, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, vyvodil právne závery. Žalovaný neuviedol

vrámciodôvodneniatakédôvody,prektorébybolopotrebnézmeniťalebozrušiťnapadnutérozhodnutie.
Žalobca navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny a zaviazať
žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127
a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v

dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

6.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade
ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej

inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže

preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom
žiada dodať už len nasledovné:

7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobe vyhovel.

8. Rozhodujúcim hmotnoprávnym ustanovením pre danú vec je § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoOS“), podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde

úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

9. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej

stranyvspotrebiteľskýchzmluváchspôsobom,ktorýpráveztohtodôvoduvyžadujeposkytnutievyššieho
stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie ZoOS vyžaduje je, že spotrebiteľ
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanoveniatreba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo
povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku
rozsudku určí neprijateľnosť konkrétnej vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej

zmluve. Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej
zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní
tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody
(bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá
problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu

druhej strany (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ďalej len „NS SR“ sp. zn.
6Cdo/127/2017).

10. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobca ako spotrebiteľ úspešne uplatnil na súde
porušenie svojich práv, keďže právoplatným súdnym rozhodnutím bol žalobcovi ako spotrebiteľovi
priznaný konkrétny nárok z bezdôvodného obohatenia voči žalovanej ako poskytovateľovi úveru vo

výške 1.012,81 eur s príslušenstvom, konštatujúc bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v dôsledku
absencie obligatórnej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože v zmluve je
nesprávne uvedená RPMN, výška úrokov je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi. Jediný
predpoklad, ktorý zákon pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyžaduje bol preto
splnený. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť medzi porušením povinností veriteľom a úspešným

uplatnením práva spotrebiteľa na súde. Splnenie žiadnych ďalších podmienok nebolo potrebné.

11. Žalovaná tvrdila potrebu kumulácie porušenia práv a povinností ustanovenej zák. č. 250/2007 Z.z. a
zároveň aj osobitými predpismi, ktorú námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú, nakoľko citované
ustanovenie nevyžaduje kumuláciu viacnásobného porušenia noriem na ochranu spotrebiteľa.

12. S poukazom na znenie cit. ust. § 3 ods. 5 veta tretia ZoOS vo vzťahu k výške tohto peňažného
zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne špeciálne podmienky okrem toho, že musí byť primerané.
Primerané peňažné zadosťučinenie predstavuje akúsi náhradu morálnej ujmy ako satisfakcie za stav,
kedy spotrebiteľ musel trpieť, keďže vrátením neoprávnene zaplatených finančných prostriedkov sa

všetko nezhojilo. Primeranosť je nevyhnutné odôvodniť čo do základu a výšky a voľná úvaha súdu
v tomto smere musí byť preskúmateľná. Na posúdenie výšky finančného zadosťučinenia bude mať
vplyv rozsah a intenzita zásahu do práv spotrebiteľa, keď na jeho strane v súvislosti s konaním
žalovaného vznikli nepriaznivé ekonomické dôsledky, vzniknuté bezdôvodné obohatenie malo negatívny
dopad na ekonomickú situáciu a zabezpečovanie potrieb rodiny spotrebiteľa a nepochybne vyvolalo

u spotrebiteľa stresovú situáciu, psychické vypätie, stav neistoty a obavy z budúcnosti. Rozsah
finančného zadosťučinenia súd prvej inštancie posúdil s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu,
výšku bezdôvodného obohatenia, výšku úveru, adekvátnou nutnosti spotrebiteľa domáhať sa v
samostatnom konaní ochrany svojich práv, ako slabšia strana sporu, až do právoplatného skončenia
konania, dokedy bol žalobca vystavený nepriaznivému stavu riešiť uvedenú ochranu (zmluva so

žalovanou bola uzatvorená 4.3.2014, pričom konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi
ako spotrebiteľovi bolo právoplatne skončené). Neuvedenie obligatórnych obsahových náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ich charakter a výška bezdôvodného obohatenia, predstavovali
individuálne okolnosti tohto prípadu, vo vzťahu ku ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
primerané a adekvátne.

13. Odôvodnenie výšky priznaného finančného zadosťučinenia v napadnutom rozhodnutí vychádzalo z
výsledkov vykonaného dokazovania, predovšetkým z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 28.10.2019 č.k. 12Csp/7/2018-51. Vyhodnotenie dokazovania v uvedenom smere je zrejmé z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolacia námietka žalovanej nebola preto

opodstatnená.

14.Neobstálaaniodvolaciaargumentáciažalovanej,žesamotnýzáveroúspešnomuplatneníporušenia
práva spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy, nie je záverom o skutočnej existencii ujmy z hľadiska nároku
na priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 ZoOS. Jediným predpokladom, ktorý zákon

vyžaduje je, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva, pretože účelom
finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v
spotrebiteľskej zmluve, nie zaťažiť spotrebiteľa dôkazným bremenom preukazovať skutočnú existenciu
ujmy pre priznanie finančného zadosťučinenia, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy jetu spravidla nereálne (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). Zo strany žalobcu bolo tvrdené
a aj preukázané naplnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie finančného zadosťučinenia
podľa § 3 ods. 5 ZoOS.

15. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

16. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v
celom rozsahu vyhovel, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou
odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom výroku vo veci samej, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania

(nenapadnutého odvolaním) potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol aj v odvolacom konaní úspešný
v celom rozsahu, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, voči

žalovanej v odvolacom konaní neúspešnej. Odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením.

18. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).