Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, September 11, 2020

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16C/22/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317204233
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2020:2317204233.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v sporovej veci žalobcov: 1. A. Š., nar.

XX.XX.XXXX a 2. U. Š., nar. XX.XX.XXXX, obaja zastúpení: Mgr. Peter Magdálik, advokát v Galante,
proti žalovaným: 1. Okresné stavebné bytové družstvo Dunajská Streda, IČO: 00 170 674, Kúpeľná 33,
Dunajská Streda, a 2. V. Š., nar. XX.XX.XXXX, J.H. O. XXXX/XX, L. Q., zastúpená: JUDr. Ing. Branislav
Pecho, PhD., advokát v Nitre, o určenie nájmu a iné, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o potvrdenie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, sp.
zn. 4C/206/1992, sa zamieta.

II. Žaloba o určenie, že žalobca je platným nájomcom bytu č. XX, X. poschodie, vchod XX, bytového
domu so súpisným číslom XXXX, na parcele reg. C. XXXX, v kat. území L. Q., zapísaného na liste
vlastníctva č. XXXX, ako aj prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti XXX/XX XXX na
spoločných častiach, zariadenia a pozemku, sa zamieta.

III. Konanie o potvrdenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu zo XX.XX.XXXX medzi žalovaným v l. rade
a žalovanou v II. rade sa zastavuje pre prekážku veci rozhodnutej.

IV. Žalovaný v l. rade má voči žalobcom nárok na náhradu 100% trov konania.

V. Žalovaná v 2. rade má voči žalobcom nárok na náhradu 100% trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou došlou Okresnému súdu Galanta 24.02.2017, postúpenou tunajšiemu súdu
24.04.2017, domáhali týchto rozhodnutí:
a) potvrdzuje sa právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku 4C 206/92 OS Dunajská Streda, ktorá bola
neprávom narušená;

b) žalobca 1. je platným nájomcom predmetného bytu v zmysle § 871 OZ;
c) je povinnosťou bytového družstva v zmysle zákon 42/92 Z. z. vyhotoviť a uzatvoriť so žalobcom A. Š.
zmluvu o prevode bytu do jeho vlastníctva s požiadaním o vklad do katastra;
d) zrušiť všetky právne úkony, ktoré boli uskutočnené žalovanými v rozpore so stanovami a zákonom
v tejto veci;
e) súd zabezpečí vypratanie bytu cez bytové družstvo a ho voľný odovzdá do 1. mesiaca po
právoplatnosti rozsudku.

Žalobu odôvodňovali tým, že žalobcovi bol v roku 1967 zo strany žalovaného v 1. rade pridelený
družstevný byt č. XX v dome súp. č. XXXX v k. ú. L. Q. (ul. J. O.). Tento byť žalobca v r. 1973 prenechal
do dočasného užívania žalovanej v 2. rade, keďže dostal podnikový byt v Q.. Keď žalobca v r. 1991
požiadal o vrátenie bytu, žalovaný v 1. rade mu ho odmietol vrátiť. Rozsudkom tun. súdu č. k. 4 C 206/92bola potvrdená platnosť dohody o pridelení bytu z r. 1967. Žalovaný v 1. rade však tento byt v r. 1993
previedol na žalovanú v 2. rade (s manželom) ako jeho vtedajšiu nájomníčku. Žalobcovia sa následne
domáhali určenia neplatnosti tejto zmluvy v podstate z dôvodu rozporu s § 16 zákona č. 182/1993 Z. z.,

keďže tvrdili, že nájomcami tohto bytu boli oni sami. Rozsudkom tun. súdu č. k. 8 C 82/96-32 bola ich
žaloba zamietnutá, pričom súd zistil, že žalobcom bol dohodou z 05.01.1967 pridelený byt v L. Q., čím im
vznikol spoločný nájom a spoločné členstvo v žalovanom v 1. rade. Súd nezistil existenciu podnájomnej
dohody medzi nimi a žalovanou v 2. rade, ktorá by bola uzavretá so súhlasom družstva. Naopak, súd
uzavrel, že žalobcovia v auguste 1973 dali svoj byt „k dispozícii“ žalovanému v 1. rade, čím ich užívacie

právo k bytu zaniklo (nezaniklo však ich členstvo v žalovanom v 1. rade). Žalovaný v 1. rade byt následne
(ako voľný byt) 04.01.1974 pridelil žalovanej v 2. rade a jej nebohému manželovi, ktorí ju užívali až do
roku 1993 a v súlade s § 16 a § 29 zák. č. 182/1993 Z. z. bol tento byt na nich prevedený. Krajský súd v
Trnave svojím rozsudkom č. k. 5 Co 169/97-87 tento rozsudok potvrdil v podstate z rovnakých dôvodov.

2. Žalovaný v. 1 rade žiadal žalobu zamietnuť. Žalobca bol do augusta 1973 užívateľom trojizbového

družstevného bytu na adrese J. O. XXXX/XX, V. L. Q.M., keď sa s rodinou presťahoval do Q. do tri a pol
izbového podnikového bytu Pozemných stavieb n. o. Trnava, OZ Sereď, kde aj t. č. býva. Keďže žalobca
nemohol byť užívateľom dvoch bytov, sporný byt vrátil do dispozície žalovanému v 1. rade, ktorý ho v
roku1974pridelildoužívaniaďalšiemučlenovidružstva,neb.P.Š.,ktorýsastalriadnymnájomcomtohto
bytu. Na základe žiadosti potom žalovaný v 1. rade zmluvou o prevode družstevného bytu do vlastníctva

nájomcu dňa 14.07.1994 platne previedol sporný byt do vlastníctva žalovanej v 2. rade, manželky vtedy
už. neb. P. Š.. Žalobca sa od roku 1196 sústavne domáhal svojich nárokov podávaním rôznych návrhov
(o určenie neplatnosti dohody o pridelení bytu, resp. zmluvy o predaji družstevného bytu, vypratanie a
vrátenie bytu, náhradu škody, zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu a iné), o ktorých už bolo právoplatne
rozhodnuté. Žalobca má v úmysle ďalej naťahovať 20 rokov trvajúce súdne spory napriek tomu, že

platnosť právnych úkonov žalovaného v 1. rade pri narábaní so sporným bytom bola potvrdená. Žaloba
je zmätočná a o v nej uvedených skutočnostiach už bolo právoplatne rozhodnuté.

3. Žalovaná v 2. rade žiadala konanie zastaviť. Návrh žalobcov je neurčitý a nepodložený faktami a
dôkazmi. Žalovaná v 2. rade nadobudla vlastníctvo predmetného bytu v súlade so zákonom, o čom

svedčí rozhodnutie súdu 8C/92/96, ktoré bolo následne potvrdené Krajským súdom v Trnave (č. k.
5Co/169/97).

4. Uznesením z 01.08.2017, č. k. 16C/22/2017-105, tun. súd žalobu odmietol v častiach uvedených
v bode 1 písm. a), c), d) a e) tohto rozsudku, pretože žalobcovia napriek výzve nedostatky

žaloby neodstránili. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Trnave uznesením z 20.02.2019, č. k.
25Co/266/2017-174, uznesenie tun. súdu o odmietnutí žaloby potvrdil s výnimkou žalobného návrhu
uvedeného v bode 1 písm. a) tohto rozsudku, vo vzťahu ku ktorému uznesenie zrušil a v tomto rozsahu
vec vrátil tun. súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôsledku toho zostali predmetom konania
žalobné návrhy uvedené v bode 1 písm. a) a b) tohto rozsudku. Podaním došlým 02.09.2020 žalobca v

1. rade ešte požadoval „potvrdiť neplatnosť zmluvy o prevode bytu podľa O.Z. § 39 v spore 8C 82/96 a
5 Co 169/97“ v podstate z rovnakých dôvodov, aké predniesol v žalobe.

5. Súd na prejednanie veci nariadil v súlade s § 177 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.

A. Skutkový stav

6. Na základe skutkových tvrdení strán, ktoré sa považujú za nesporné podľa § 151 CSP, a dokazovania
vykonaného listinnými dôkazmi založenými:

- v tunajšom súdnom spise: dohoda o užívaní bytu (č. l. 7), list žalobcu v 1. rade z 25.01.1973 (č. l. 8),
list žalobcu v l. rade z 25.08.1991 (č. l. 9), záznam z 13.08.1973 (č. l. 10), dohoda z 05.09.1973 (č. l. 11),
návrh (č. l. 12 až 14), rozsudok tun. súdu sp. zn. 4C/206/1992 (č. l. 15 až 18), odpoveď z 21.02.1994 (č.
l.19), urgencia (č. l. 20 a 21), ponuka (č. l. 22), výňatok zo vzorových stanov (č. l. 24 až 35), uznesenie
ORP - 44/98 (č. l. 48 až 50), rozsudok 4C/145/1979 (č. l. 99 až 104), rozsudok Krajského súdu v Trnave

sp. zn. 5Co/169/1997 (č. l. 130 až 134), a
- v spise zn. 8C/82/1996: návrh (č. l. 1 a 2), list žalobcu v l. rade z 18.07.1992 (č. l. 4), oznámenie z
18.07.1989 (č. l. 10), zápisnica o pojednávaní (č. l. 14 až 16), zápisnica o pojednávaní (č. l. 24 a 25),
zápisnica o pojednávaní (č. l. 26 až 31), rozsudok tun. súdu sp. zn. 8C/82/1996 (č. l. 32 až 37), zápisnicao prevzatí bytu (č. l. 63), rozhodnutie o pridelení bytu (č. l. 65), zápisnica (č. l. 71), členská knižka (č.
l. 77 a 79), zápisnica (č. l. 82 až 86),
ustálil súd tento skutkový stav:

7. Dňa 05.01.1967 podpísal žalovaný v 1. rade ako družstvo so žalobcom v 1. rade ako užívateľom
dohodu o užívaní družstevného bytu, ktorou žalovaný v 1. rade ako vlastník bytového domu odovzdal
sporný byt do užívania žalobcovi v 1. rade ako svojmu členovi „pri spoločnom členstve s manželkou“. V
čl. 7 písm. b) sa strany dohodli, že dohodu možno zrušiť „písomným oznámením užívateľa, že nechce

byt ďalej užívať“. (dohoda o užívaní družstevného bytu, č. l. 7)
8. Listom z 25.01.1973 žalobca v 1. rade požiadal žalovaného v 1. rade o „súhlas na prenechanie časti
alebo celého bytu príbuzným na užívanie“ počas jeho dočasného preloženia (list, č. l. 8). Pracovisko
žalobcu v 1. rade sa v tomto roku premiestnilo do Q., v dôsledku čoho sa spolu s rodinou odsťahoval do
bytu, ktorý mu pridelil zamestnávateľ v Q. (nesporné skutočnosti).

9. Listom z 09.02.1973 žalovaný v 1. rade oznámil žalobcovi v 1. rade, že predstavenstvo prerokovalo
jeho žiadosť o udelenie súhlasu na prenechanie sporného bytu do užívania počas dočasného preloženia
žalobcu v 1. rade a uznieslo sa, že skôr, než rozhodne, požiada žalobcu o oznámenie mena príbuzného,
ktorému by sa mal byt prenechať (list žalovaného v 1. rade, č. l. 47 spisu zn. 8C/82/96).

10. Dňa 18.08.1973 podpísal žalovaný v 1. rade a žalobcovia v kancelárii žalovaného v 1. rade záznam
o tom, že „žalobca v 1. rade ostáva členom družstva a jeho členský podiel zostáva nezmenený. Svoj
družstevný byt dá k dispozícii SBDO dňa 31.08.1973 a na druhej strane sa SBDO v Dun. Strede
zaväzuje, že byt menovanému vráti k dispozícii v tom prípade, keď menovaný svoju požiadavku uplatní
6 mesiacov dopredu.“ (záznam, č. l. 10).

11. Dňa 05.09.1973 podpísal žalobca v 1. rade ako „trvalý užívateľ“ sporného bytu návrh dohody, ktorou
sa mal P. Š. ako „dočasný užívateľ“ zaviazať „byt a jeho zariadenie počas dočasného užívania“ šetriť,
aby nedošlo k poškodeniu a nadmernému opotrebeniu (návrh dohody, č. l. 11).

12. Rozhodnutím z apríla 1974 žalovaný v 1. rade pridelil „svojmu členovi Š. P.“ sporný byt „č. XX v bloku
XXXX C. pozostávajúci z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva… do osobného užívania“ (rozhodnutie, č. l.
65 a 66; členská knižka č. l. 77 až 79; obe zo spisu zn. 8C/82/96).

13. V auguste 1980 si žalobca v 1. rade odhlásil trvalý pobyt z adresy v L. Q. a prihlásil ho na adresu

v Q. (zápisnica z pojednávania, č. l. 85 spisu zn. 8C/82/96).

14. Listom z 18.07.1992 žalobca v 1. rade požiadal žalovaného v 1. rade opakovane o „prevod bytu,
ktorého som nájomcom, do osobného vlastníctva ako jediná oprávnená osoba spĺňajúca potrebné
zákonné podmienky“ (list, č. l. 4 spisu zn. 8C/82/96).

15. Listom zo 06.11.1992 Podnik servisných a sociálnych služieb, š. p. Trnava, vo veci „odpredaja bytov
do osobného vlastníctva - ponuka“ žalobcu v 1. rade požiadal o vyjadrenie, či má záujem o odkúpenie
bytu, ktorý užíva (list, č. l. 22). V roku 1995 žalobca v 1. rade tento byt (v Q.) odkúpil (zápisnica z
pojednávania, č. l. 30 rub spisu zn. 8C/82/96).

16. Rozsudkom z 09.02.1993, č. k. 4C/206/92, právoplatným 05.04.1993, tunajší súd o. i. určil, že
„dohoda o užívaní družstevného bytu zo dňa 5.1.1967 je platná“. V odôvodnení súd o. i. uviedol, že
„účastníci konania nenaplnili ustan. čl. 44 vzorových stanov družstva o zániku práva osobného užívania
družstevného bytu, to znamená, že právny vzťah naďalej trvá“. (rozsudok, č. l. 15 až 18).

17. Žalovaný v 1. rade ako družstvo podpísal so žalovanou v 2. rade ako nájomcom zmluvu o prevode
sporného družstevného bytu (nesporná skutočnosť), na základe ktorej bolo do katastra nehnuteľností
vložené vlastnícke právo v prospech žalovanej v 2. rade (výpis z listu vlastníctva č. XXXX, č. l. 301;
skutočnosť známa súd podľa § 186 CSP).

18. Rozsudkom z 11.11.1996, č. k. 8C/82/96, tun. súd zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa voči
žalovaným domáhali určenia neplatnosti zmluvy o prevode sporného družstevného bytu. V odôvodnení
súd o. i. uviedol, že hoci „rozsudkom… 4C 206/92 bola potvrdená platnosť dohody o užívanídružstevnéhobytuzodňa5.1.1967,súd…súdvšakvpredmetnomkonaníurčenímplatnostitejtodohody
viazaný nie je, pretože z tohto jednoznačne nevyplýva nájomný pomer žalobcov k spornému bytu v
súčasnosti“. (rozsudok, č. l. 32 až 37 spisu zn. 8C/82/96) Rozsudkom z 10.09.1997, č. k. 5Co/169/97,

Krajský súd v Trnave tento rozsudok v časti určenia neplatnosti napadnutej zmluvy potvrdil (rozsudok,
č. l. 87 až 91 spisu zn. 8C/82/96).

19. Uznesením z 27.01.1998, ČTS ORP - 44/98, Obvodné oddelenie Policajného zboru Dunajská Streda
odložilo trestné stíhanie pre trestný čin podvodu, ktorého sa mali dopustiť býv. funkcionári žalovaného

v 1. rade tým, že v rokoch 1973 a 1974 podvodným spôsobom obrali žalobcu v 1. rade o členské a
nájomné právo k spornému bytu a následne o právo na prevod tohto bytu do vlastníctva žalobcu v 1.
rade (uznesenie, č. l. 48 až 50).

B. Právne posúdenie

20. Predmetom konania na základe žaloby žalobcov po jej čiastočnom odmietnutí bolo rozhodnutie o a)
potvrdení právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku tun. súdu sp. zn. 4C/206/1992, b) určení, že žalobca
v 1. rade je platným nájomcom bytu č. XX, 3. poschodie, vchod XX, bytového domu so súpisným číslom
XXXX, na parcele reg. C. XXXX, v kat. území L. Q., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, ako aj

prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 252/10 000 na spoločných častiach, zariadenia a
pozemku a c) potvrdení neplatnosti zmluvy o prevode bytu zo XX.XX.XXXX medzi žalovaným v l. rade
a žalovanou v 2. rade.

Ad a) Potvrdenie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku

21. Žalobcovia svojou žalobou žiadali potvrdiť právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku tun. súdu z
09.02.1993, sp. zn. 4C/206/1992, ktorým súd určil, že dohoda o užívaní družstevného bytu zo dňa
X.X.XXXX je platná.

22. Pojmy právoplatnosť a vykonateľnosť vymedzuje Civilný sporový poriadok v § 226 a 232 ods. 1.
Právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť
rozhodnutia. Vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá
spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami. V oboch
prípadoch ide teda o vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje, že súdne rozhodnutie má

účinky stanovené procesným predpisom. Hoci uvedené dve ustanovenia hovoria výslovne o „súdnom
rozhodnutí“, keďže obe sú zaradené v časti týkajúcej sa rozsudkov, je nepochybné, že sa vzťahujú
predovšetkým na súdne rozhodnutia vo forme rozsudkov, ktorými súd rozhoduje vo veci samej (§ 212
ods. 1 CSP).

23. Z ustanovenia § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), je zrejmé, že občianskoprávne
vzťahyvznikajúzprávnychúkonovalebozinýchskutočností,sktorýmizákonvzniktýchtovzťahovspája.
Právna teória zaraďuje medzi právne skutočnosti aj súdne rozhodnutia. Preto pokiaľ sa má žalobou
potvrdiť určitá vlastnosť súdneho rozhodnutia, ide o žalobu, ktorou sa požaduje, aby súd rozhodol o
právnej skutočnosti.

24. Od 01.07.2016 platí Civilný sporový poriadok, ktorý ako nový procesnoprávny predpis vychádza zo
zásady, že súd svojím rozhodnutím určuje aktuálny právny stav. Určenie právnej skutočnosti odporuje
vo svojej podstate tejto zásade. Z tohto dôvodu Civilný sporový poriadok v § 137 písm. d) pripúšťa
žalobu na určenie právnej skutočnosti výlučne za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu.

Medzi takéto prípady patria napríklad žaloby výslovne prípustné podľa § 11 ods. 4 z. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, § 131 a 183
OBZ, § 77 Zákonníka práce, či § 711 ods. 6 OZ. Žaloba o potvrdenie vlastnosti súdneho rozhodnutia
však nie je žalobou o určenie právnej skutočnosti, ktorá by mala podklad v citovaných predpisoch, a jej
prípustnosť nevyplýva ani z iných ustanovení Občianskeho zákonníka, či iných osobitných predpisov.

25. Žaloba žalobcov, ktorou sa domáhajú potvrdenia právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku, je tak v
tomto rozsahu neprípustná, a preto ju bolo potrebné v príslušnej časti zamietnuť (výrok I).Ad b) Určenie práva nájmu

26. Ďalším žalobným návrhom sa žalobcovia domáhali určenia, že žalobca je platným nájomcom

sporného bytu, ako aj prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach, zariadeniach
a pozemku. Nájomca je subjekt, ktorému zákon v tomto postavení priznáva určité práva a povinnosti,
najmä právo užívať vec spôsobom určeným v zmluve (§ 665 ods. 1 OZ) a ďalšie (napr. § 666 ods. 1 OZ)
a povinnosť platiť nájomné (§ 671 ods. 1 OZ). Osobitné práva a povinnosti sú spojené s nájmom bytu
(§ 687 a nasl. OZ). Rozhodnutím súdu o žalobe o určenie, že určitá osoba je nájomcom bytu, sa teda

rozhoduje o určení rozsahu práv tejto osoby. V dôsledku toho ide podľa § 137 písm. c) CSP o žalobu
o určenie, že tu právo (právo spojené s nájmom) je. Takáto žaloba je podľa cit. ustanovenia zásadne
prípustná len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.

27. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným procesným predpokladom každej
tzv. určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP [a § 80 písm. c) býv. OSP]. To neplatí, keď naliehavý

právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V ostatných prípadoch treba naliehavý právny záujem
preukazovať. Kým nie je preukázaný, je vylúčené, aby sa súd so žalobou zaoberal z vecného hľadiska.
Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov (napr. ZSP
78/2006) opodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací
návrh podľa § 137 písm. c) [a § 80 písm. c) OSP] má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí

existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R 24/1995).
Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení (že určitá osoba je nájomcom) musí spočívať v
tom, že by sa ním vyriešili všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by sa pevný právny
základ pre budúce právne vzťahy. Naopak, nápravy stavu vzniknutého porušením práva sa možno
domáhať pomocou žaloby na plnenie. Určovaciu žalobu možno považovať za nedovolenú tam, kde by

neslúžila potrebám praktického života, ale len zbytočnému rozmnožovaniu sporov.

28. Otázku naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP [ktorý
zodpovedá býv. § 80 písm. c) OSP] vo vzťahu k žalobe na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP
[býv.§80písm.b)OSP]užsúdnapraxvyriešila(pozriokremvyššiecitovanýchrozhodnutíajR115/1967,

R 17/1972, R 33/1975, R 19/1983, R 6/1984). Preto súd odkazuje na túto judikatúru a zdôrazňuje, že
naliehavý právny záujem na určovacej žalobe spravidla nie je daný tam, kde možno žalovať na splnenie
povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP a kde by určovacia žaloba neviedla k vyriešeniu sporov medzi
stranami.

29. Vykonaným dokazovaním však súd dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali naliehavý právny
záujem na požadovanom určení.

30. Rozsudkom z 11.11.1996, č. k. 8C/82/96, tun. súd zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa voči
žalovaným domáhali určenia neplatnosti zmluvy o prevode sporného družstevného bytu. Na odvolanie

žalobcov Krajský súd v Trnave tento rozsudok v časti určenia neplatnosti zmluvy potvrdil, v dôsledku
čohosastalrozsudokč.k.8C/82/96ajprávoplatným.Pretunajšísúdzáväznývýrokcitovanéhorozsudku
s konečnou platnosťou vyriešil otázku účinkov zmluvy o prevode sporného družstevného bytu. Pokus
žalobcov o spochybnenie platnosti tejto zmluvy bol neúspešný, čo znamená, že ide o res iudicata,
ktorú tunajší súd nemôže nanovo otvárať a posudzovať inak, a to ani ako prejudiciálnu otázku (§

230 CSP). Súd môže preto vychádzať len z toho, že táto zmluva je platná, v dôsledku čoho chýba
okolnosť, ktorá by spochybňovala vlastnícke právo žalovanej v 2. rade k spornému bytu. Na základe
tejto zmluvy bolo totiž vlastnícke právo k spornému bytu prevedené zo žalovaného v 1. rade na žalovanú
v 2. rade, čo je zrejmé aj z katastra nehnuteľnosti. Údaj o vlastníckom práve žalovanej v 2. rade k
spornému bytu, evidovaný na výpise z listu vlastníctva č. XXXX pre k. ú. L. Q., je v zmysle § 7 zákona

č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam
(katastrálnyzákon),údajomovlastníkovinehnuteľnosti,ktorýtvoríobsahkatastra.Údajekatastra,medzi
ktoré patrí aj údaj o vlastníkovi nehnuteľnosti, sú podľa § 70 katastrálneho zákona hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak. Citované ustanovenie zakladá teda vyvrátiteľnú domnienku existencie vlastníckeho
práva zapísaného v katastri nehnuteľností, z ktorej súd v zásade vychádza aj pri rozhodovaní vecí, na

ktoré sa vyžaduje preukázanie vlastníckeho práva. Vzhľadom na výsledky konania vo veci 8C/82/96
je zrejmé, že žalobcom sa nepodarilo vyvrátiť domnienku vlastníckeho práva žalovanej v 2. rade k
spornému bytu, preto súd vychádzal z toho, že žalovaná v 2. rade je vlastníkom sporného bytu.31. Možno sa síce stotožniť s poznámkou právneho zástupcu žalobcu, že zmena vo vlastníctve k
bytu (prevod vlastníckeho práva zo žalovaného v 1. rade na žalovanú v 2. rade) nie je sama o
sebe takou okolnosťou, ktorá by mala vplyv na trvanie nájomného vzťahu (§ 680 ods. 2 a 3 OZ),

no toto konštatovanie je prinajmenšom predčasné. Otázka vlastníckeho práva v tomto spore je totiž
rozhodujúca z hľadiska naliehavého právneho záujmu, ktorý žalobcovia musia preukázať vo vzťahu k
obom žalovaným.

32. Nájomný vzťah je vzťahom medzi prenajímateľom a nájomcom (§ 663 OZ). Prenajímateľ je osobou,

ktorá vec prenecháva inej osobe (nájomcovi) do dočasného užívania. Aby mohol túto povinnosť splniť,
prenajímateľ musí mať právo s vecou disponovať (ius disponendi). Právo disponovať s vecou má
predovšetkým vlastník veci. Okrem toho môžu vecou disponovať osoby, na ktoré vlastník toto právo v
rámci zmluvnej voľnosti previedol.

33. V prejednávanej veci už súd vysvetlil, prečo treba za vlastníka sporného bytu považovať žalovanú

v 2. rade. Tento záver znamená, že právo disponovať so sporným bytom má len žalovaná v 2. rade.
Žalovaný v 1. rade takéto právo nemá. Od počiatku sporu napokon tvrdí, že vlastníctvo previedol do
žalovanú v 2. rade ešte v roku 1994. Neprináleží mu ani postavenie vlastníka, ani prenajímateľa a ani
osoby s dispozičným oprávnením k spornému bytu. Žalovaný v 1. rade teda nemôže byť účastníkom
právneho vzťahu medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade, v dôsledku čoho určenie, že žalobca v 1. rade

je nájomcom sporného bytu, by nemalo pre žalovaného v 1. rade a ani žalobcov žiadny praktický ani
právny význam. Táto skutočnosť preto vylučuje, aby bol daný naliehavý právny záujem žalobcov na
požadovanom určení práva nájmu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade.

34. Pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcami a žalovanou v 2. rade, z vyjadrení žalobcov možno vyvodiť,

že naliehavý právny záujem vyvodzujú zo skutočnosti, že sporný byt užíva žalovaná v 2. rade. Z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcovia sa vo viacerých konaniach domáhali voči tejto
žalovanej vlastníckeho práva k spornému bytu. Táto snaha sa plne prejavuje naďalej aj v tejto veci
v početných písomných podaniach, ktorých autorom je predovšetkým žalobca v 1. rade. Žalobca v 1.
rade opakovane poukazuje na to, že o svoje vlastnícke právo bol pripravený v dôsledku trestného činu

„podvodu a krádeže bytu“ (tu súd poznamenáva, že uznesenie, ktorým bolo trestné stíhanie odložené,
nemá účinky rozhodnutia vyslovujúceho vinu páchateľov, a preto treba týchto považovať za nevinných
- § 2 ods. 4 Trestného poriadku). Žalobca v 1. rade zdôrazňuje svoje užívacie právo k spornému bytu v
podstate vždy v kontexte s právom na prevod vlastníckeho práva k nemu (§ 24 z. č. 42/92 Zb.). Najväčšiu
nespokojnosť prejavoval žalobca v 1. rade na pojednávaní opäť len s výsledkom konania vo veci

8C/82/96, v ktorom napádal platnosť zmluvy o prevode sporného družstevného bytu. Je nepochybné,
že prvoradým záujmom žalobcov (predovšetkým žalobcu v 1. rade) je nadobudnúť vlastnícke právo k
spornému bytu. Zároveň je dôležitá tá okolnosť, že žalovaná v 2. rade v spornom byte býva (46 rokov)
a výslovne odmietla, že by v prípade úspechu žalobcov pri určení nájomného vzťahu bola ochotná
sa zo sporného bytu odsťahovať a uvoľniť ho pre žalobcov. Všetky tieto okolnosti podporujú záver, že

nie je splnená judikatúrou vyslovená podmienka, že určovacia žaloba musí plniť preventívnu funkciu.
Právo žalobcov (či už vlastnícke alebo nájomné), ktorého existenciu tvrdia, tak nie je v rovine ohrozenia,
ale (údajného) porušenia. To znamená, že takáto určovacia žaloba nie je spôsobilá predísť porušeniu
práv žalobcov, v dôsledku čoho absentuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Aj ostatné
súdom opísané okolnosti nasvedčujú tomu, že žalobcami požadované určenie nebude na žalobcov

a žalovanú v 2. rade pôsobiť zmierujúco a nebude viesť k odstráneniu právnej neistoty. Žalobcovia
vytrvale vyvíjajú snahu zvrátiť účinky právoplatne rozhodnutých sporov a robia tak ignorujúc zásadne
nezmeniteľný právny stav založený skoršími rozhodnutiami. Tým je odôvodnená obava, že žalobcovia
budú pokračovať v spochybňovaní vlastníckeho práva žalovanej v 2. rade aj naďalej, a prípadné kladné
rozhodnutie o určení práva nájmu ich len v tejto činnosti posmelí (a to napriek tomu, že s existenciou

vlastníckeho práva by z právneho hľadiska, ktoré žalobcovia v skutočnosti neustále bagatelizujú, nemalo
nič spoločné). Súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že požadované určenie práva nájmu nebude mať
za následok vyriešenie sporov medzi stranami s konečnou platnosťou. Vzhľadom na odmietavý postoj
žalovanej v 2. rade k možnému vyprataniu bytu je vysoko pravdepodobné, že po určení práva nájmu by
nasledovalo ďalšie konanie o vypratanie sporného bytu. Otázku existencie práva nájmu je pritom súd

v takom konaní oprávnený riešiť prejudiciálne, teda nie je potrebné, aby sa v skoršom konaní vyriešila
určovacím výrokom. Navyše, takéto skoršie riešenie nie je ani žiaduce. Či už v konaní o určení práva,
alebo v konaní o splnení povinnosti, platí, že súd rozhoduje podľa stavu v čase vyhlásenia rozsudku (§
217 ods. 1 CSP). Preto aj súd v konaní o splnenie povinnosti vypratať nehnuteľnosti musí skúmať, činájomný vzťah trvá v čase vyhlásenia rozsudku. Prípadný skorší určovací výrok nájomnom práve by ho
teda nezbavoval povinnosti skúmať otázku trvania tohto práva aj v ďalšom období.

35. Súd však považuje za vhodné vyjadriť sa aj k samotnej otázke existencie nájomného práva žalobcu
v 1. rade. Žalobcovia svoju žalobu opierajú predovšetkým o právoplatný rozsudok tun. súdu vo veci so
sp. zn. 4C/206/92. Vyvodzujú z neho ale účinky, ktoré jednoducho nevyvoláva. Týmto rozsudkom bolo
len určené, že dohoda o užívaní sporného bytu medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade z XX.XX.XXXX
je platná. Táto dohoda ako právny úkon, ktorý smeruje k vzniku práv a povinností spojených s užívaním

sporného bytu (§ 34 OZ), podlieha zákonom stanoveným požiadavkám jeho platnosti. Súdna prax (napr.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 16/2006) je jednotná v tom, že
platnosť právneho úkonu sa posudzuje podľa okolností v čase jeho uskutočnenia (ibaže ide o relatívnu
neplatnosť,ajvtakomprípadejevšakprávnyúkonplatnývčasejehouskutočneniaastávasaneplatným
až dovolaním sa relatívnej neplatnosti). Preto aj určovací výrok súdu o (ne)platnosti právneho úkonu je
lendeklarovaním,žeprávnyúkonbol(ne)platnývčaseuskutočnenia.Žalobcoviasinesprávnevykladajú

už spomínané pravidlo, že pre rozsudok súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ je
totiž právny úkon platný v čase jeho uskutočnenia a nejde o prípad relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ),
teda tak, ako v prípade predmetnej dohody o užívaní sporného bytu, právny úkon časom nestráca
svoju platnosť, teda je platný aj v čase vyhlásenia rozsudku. Dohoda o užívaní sporného bytu si tak
zachová platnosť napríklad aj v prípade, že medzičasom (od jej podpísania do vyhlásenia rozsudku)

dôjde k uzavretiu inej dohody, ktorou by sa menil rozsah užívacieho práva, alebo dokonca by sa užívacie
právo zrušovalo. To isté platí aj pre neskoršie právne úkony, ktorými sa s nehnuteľnosťou nakladá
(scudzenie, zaťaženie). Vo všetkých týchto prípadoch by išlo len o nadväzujúce právne úkony, ktoré
nemajú vplyv na skutočnosť, že dohoda o užívaní je platná. Aj tunajší súd sa v konečnom dôsledku
stotožňuje s názorom, že dohoda o užívaní je platná. Ako však bolo vysvetlené, tým sa ešte nehovorí

nič o existencii užívacieho (nájomného) práva v čase vyhlásenia rozsudku. Koniec koncov, jedným z
cieľov rekodifikácie civilného procesného práva bolo posilniť právnu istotu, čo sa malo dosiahnuť okrem
iného práve obmedzením množstva žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov [ide o žaloby podľa
§ 137 písm. d) CSP], ktoré často neistotu v právnych vzťahoch neodstraňujú, a uprednostniť žaloby o
určenie, či tu právo je alebo nie je [žaloby podľa § 137 písm. c) CSP]. Je pravda, že v čase vydania

rozsudku sp. zn. 4C/206/92 platila iná právna úprava a žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu boli
pomerne bežné. Rozsudok, ktorým sa takejto žalobe vyhovelo, ale nevyriešil (a ani nemohol vyriešiť)
všetky ostatné sporné otázky, ktoré mohli vzniknúť po určení neplatnosti zmluvy. Na tom nič nemení ani
to, keď sa súd v odôvodnení rozsudku vyjadrí aj k týmto otázkam, pretože odôvodnenie nie je tou časťou
rozhodnutia, ktorá autoritatívne rieši predmet sporu - tou je výrok rozhodnutia. Názor súdu vyslovený v

odôvodnení nie je samostatne vykonateľný, nemôže ani zakladať, meniť a ani rušiť právo, či povinnosť
medzi stranami. Jeho účelom je vysvetliť to, ako súd rozhodol, teda vysvetliť samotný výrok rozhodnutia.
Záväzným pre strany sa stáva jedine výrok právoplatného rozsudku (§ 228 ods. 1 CSP), čo znamená,
že aj vykonateľnosť rozhodnutia treba posudzovať len vo vzťahu k tomuto výroku. Vo výsledku to teda
znamená, že súd nie je viazaný názorom, ktorý iný súd vyslovil len v odôvodnení rozhodnutia, a to o to

menej vtedy, keď takýto názor nemal pre rozhodnutie žiadny význam. Súd v rozsudku sp. zn. 4C/206/92
výrokom určil, že dohoda o užívaní sporného bytu je platná. Vo vzťahu k tomuto výroku je odôvodnenie
v časti „účastníci konania nenaplnili ustan. čl. 44 vzorových stanov družstva o zániku práva osobného
užívania družstevného bytu, to znamená, že právny vzťah naďalej trvá“ bez relevancie, pretože - ako
bolo vysvetlené vyššie - otázka platnosti právneho úkonu sa posudzuje k okamihu jeho uskutočnenia.

To, či sa neskôr splnili alebo nesplnili podmienky na zánik práva osobného užívania sporného bytu, je
preto pre určovací výrok daného rozsudku bez akéhokoľvek významu.

36. Okrem toho môže súd na základe vykonaného dokazovania ďalej konštatovať, že užívacie právo
žalobcov zaniklo v roku 1973. Súd sa stotožňuje so závermi rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.

5Co/169/97 a dodáva, že v čl. 7 písm. b) dohody o užívaní bytu z XX.XX.XXXX sa zmluvné strany [v
súlade s čl. 25 písm. b) vzorových stanov účinných v danom čase] dohodli, že dohodu možno zrušiť
„písomným oznámením užívateľa, že nechce byt ďalej užívať“. Žalobca v 1. rade podpísal v kancelárii
žalovaného v 1. rade záznam, v ktorom prejavil, že „svoj byt dá k dispozícii SBDO dňa 13.8.1973“.
Z tohto konania žalobcu v 1. rade je nepochybná vôľa, že sporný byt v danom čase nechcel užívať.

Takto prejavená vôľa nie je v rozpore s jej jazykovým vyjadrením (§ 35 ods. 2 OZ), pretože žalobca v
1. rade sa naozaj následne odsťahoval s rodinou do Q., kde mu bol pridelený podnikový byt. V auguste
1980 si žalobca v 1. rade odhlásil trvalý pobyt z adresy v L. Q. a prihlásil ho na adresu v Q.. Byt v Q.
na základe ponuky Podniku servisných a sociálnych služieb, š. p. Trnava, v roku 1995 nadobudol dosvojho vlastníctva v súlade s § 24 z. č. 42/92 Zb. Hoci už tento byt nevlastní (kupoval ho s tým, aby ho
previedol na svojich potomkov), dodnes v ňom. Žalobca v 1. rade sa z L. Q. odsťahoval napriek tomu,
že nedošlo dohode o dočasnom užívaní bytu, ktorú by podpísali žalobcovia a P. Š. so žalovanou v 2.

rade, prípadne len niektorí z nich so súhlasom manželov. Zo sporného bytu odišiel napriek tomu, že
súhlas predstavenstva žalovaného v 1. rade s dočasným užívaním bytu, ktorý sa vyžadoval podľa čl. 6
vzorových stanov, nebol udelený (list žalovaného v 1. rade z 09.02.1973 takýto súhlas neobsahuje). P.
Š. dokonca odmietol podpísať návrh dohody z 05.09.1973 o úpravách sporného bytu, ktorý mu žalobca
v 1. rade predložil. Napriek všetkým týmto okolnostiam sa žalobcovia zo sporného bytu odsťahovali,

čo nemožno vykladať inak, ako dôkaz o ich vôli tento byt neužívať. Spomenutým písomným právnym
úkonom žalobcu v 1. rade sa tak naplnili podmienky čl. 7 písm. b) dohody o užívaní bytu a užívacie právo
žalobcu v 1. rade, ale aj odvodené právo žalobkyne v 2. rade, zaniklo.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov bolo potrebné žalobu o určenie práva nájmu zamietnuť
(výrok II).

Ad c) Potvrdenie neplatnosti zmluvy o prevode bytu

38. Žalobcovia sa napokon podaním došlým 02.09.2020 domáhali aj potvrdenia neplatnosti zmluvy o
prevode bytu zo XX.XX.XXXX medzi žalovaným v l. rade a žalovanou v 2. rade. Rovnaký žalobný
návrh predniesli žalobcovia voči žalovaným v žalobe doručenej tun. súdu 22.04.1996, o ktorom sa viedlo
konanie pod sp. zn. 8C/82/96. O tejto žalobe rozhodol tun. súd rozsudkom z 11.11.1996, tak, že žalobu
žalobcov zamietol. Pretože v tomto rozsahu bol rozsudok bol potvrdený aj rozsudkom odvolacieho súdu

z 10.09.1997, č. k. 5Co/169/97, o žalobe bolo právoplatne rozhodnuté. Keďže strany oboch konaní
sú rovnaké a v danom rozsahu je rovnaký aj žalobný návrh, je zrejmé, že ide o vec, o ktorej sa už
právoplatne rozhodlo. Podľa § 230 CSP sa právoplatne rozhodnutá vec nemôže znova prejednávať
a rozhodovať. V tomto prípade ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, v
dôsledku čoho bolo podľa § 161 ods. 2 CSP potrebné konanie v príslušnej časti zastaviť (výrok III).

C. Trovy konania

39. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 CSP) vychádzal súd z toho, že žalovaným
ako úspešnej strane patrí voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1

CSP), a preto im tento nárok priznal (výroky IV a V).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie.
Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V
odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci

sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).