Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Monday, March 28, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/233/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614210782
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1614210782.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom v Žiline,
Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému W. M., narodenému X. Q. XXXX, trvale bytom vo M.
R. XXX, o zaplatenie 974,42 eur s príslušenstvom,vedenom na Okresnom súde Malacky pod sp. zn.
5C/135/2016, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2020 sp.
zn. 14Co/249/2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. marca 2020 sp. zn. 14Co/249/2017 vo výroku, v ktorom
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti v rozsahu uplatnených zmluvných úrokov po
zosplatneníúveruavovýrokuonáhradetrovkonaniaarozsudokOkresnéhosúduMalackyzo4.augusta
2017, č. k. 5C/135/2016-36, vo výroku, ktorým zamietol žalobu v rozsahu uplatnených zmluvných úrokov
po zosplatnení úveru a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia vracia
Okresnému súdu Malacky na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 4. augusta 2017, č. k.
5C/135/2016-36, rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 974,42 eur, úroky vo výške
63,02 eur, úrok z omeškania vo výške 0,95 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 974,42
eur a z nezaplatených úrokov vo výške 63,02 eur od 16. apríla 2014 do zaplatenia, v lehote troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobkyni priznal náhradu trov konania

v celom rozsahu.

1.1Žalobkyňasažaloboudomáhalavočižalovanémuzaplateniaistiny974,42eurspolusnezaplatenými
úrokmi vo výške 150,82 eur, nezaplatenými sankčnými poplatkami vo výške 24,44 eur, úrokmi vo výške
19,9 % ročne z nezaplatenej istiny od 26. septembra 2014 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených úrokov od 16. apríla 2014 do zaplatenia a

poplatkov za upomienky vo výške 61,80 eur. Svoju žalobu odôvodnila tým, že 12. decembra 2014
uzavrela so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému peňažné
prostriedky vo výške 1.000,- eur. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach
s tým, že ho bol povinný splatiť do 21. novembra 2016. Po vyčerpaní úveru žalovaný porušil svoje
zmluvné povinnosti, a preto bol listom z 24. marca 2014 vyzvaný na predčasné splatenie poskytnutého
úveru v lehote do 15. apríla 2014. Ku dňu podania žaloby predstavovala pohľadávka žalobkyne sumu

1.211,48 eur, pozostávajúcu z nezaplatenej istiny vo výške 974,42 eur, úrokov vo výške 150,82 eur,
úrokov z omeškania vo výške 24,44 eur a poplatkov vo výške 61,80 eur. Istina a nezaplatené úroky boli
sankcionované úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne.

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenia § 52 ods. 1 až 4, §
54 ods. 2 a § 53 ods. 9 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení a § 1 ods. 2,

§ 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení(ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
v platnom znení. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzatvorili
zmluvu o úvere, na základe ktorej žalobkyňa poskytla žalovanému úver vo výške 1.000,- eur. Žalovaný

sa zaviazal poskytnutý úver splatiť v 36 mesačných splátkach vo výške 36,81 eur. Termín splatnosti prvej
splátky bol 20. december 2013, konečný termín splatnosti bol 21. november 2016. Jednotlivé splátky boli
splatné vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci. Úroková sadzba bola 19,9 % ročne, ročná percentuálna
miera nákladov (ďalej len „RPMN“) 32,47 % a priemerná RPMN 45,94 %. Žalobkyňa úver zosplatnila
24. marca 2014 po tom, ako bol žalovaný v omeškaní so splátkami úveru a k splateniu dlžného zostatku

ho vyzvala v lehote do 15. apríla 2014. Súd prvej inštancie mal za to, že žaloba je dôvodná, a preto
žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni dlžnú istinu úveru vo výške 974,42 eur. Žalobkyni priznal aj
nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov z úveru, avšak nie v uplatnenej výške 150,82 eur, ale vo výške
63,02 eur, keďže táto suma vyplývala z predloženého výpisu z hlavnej knihy žalobkyne k 16. aprílu
2014. Žalobkyňa si uplatnila aj nárok na zaplatenie sankčných poplatkov vo výške 24,44 eur. Súd prvej
inštancie uvedené posúdil ako vyčíslené úroky z omeškania. Z výpisu hlavnej knihy žalobkyne k 16.

aprílu 2014 však vyplývalo, že žalovaný dlžil na nezaplatených vyčíslených úrokoch z omeškania sumu
0,95 eur, a nie sumu 24,44 eur.

1.3 Pokiaľ ide o zmluvný úrok vo výške 19,90 % ročne, ktorý uplatnila žalobkyňa z nezaplatenej istiny od
26. septembra 2014 do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Mal za preukázané,

že strany si dojednali zmluvný úrok ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobkyňa však pristúpila k
zosplatneniu celého úveru, a pokiaľ ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru, žalobkyni zmluvný úrok
odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 18. septembra 2012 sp. zn. ÚS IV. 476/2012,
v zmysle ktorého ústavný súd odobril názor odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie, podľa ktorého

veriteľovi patria úroky len do splatnosti dlhu. Následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný
platiť iba úroky z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo
na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo

vzťahoch medzi stranami sporu. Splácanie úveru v splátkach vyvoláva stav absencie požičanej sumy
istiny na strane veriteľa, ktorá sa iba postupne vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovanie
patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý, a teda justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru. Iný

stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kedy žalobcovi vzniká nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,

ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úrok za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa.
Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému
vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia úveru. Ak teda nastal stav, kedy veriteľ už nemá právny titul mať

peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by
mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

1.4Súdprvejinštancieďalejžalobkyninepriznalpoplatkyzaupomienkyvovýške61,80eur,keďženemal
v konaní za preukázaný právny nárok žalobkyne na ne. Zo žiadneho predloženého dôkazu oprávnenosť
takejto sumy nevyplývala. Žalobkyňa nepreukázala súdu, že by si so žalovaným platenie poplatkov za
upomienky dohodla a ani to, že by upomienky skutočne vyhotovila a žalovanému zaslala.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. marca
2020 sp. zn. 14Co/249/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutiaodvolací súd uviedol, že zmluvný úrok predstavuje cenu peňazí, ktoré veriteľ poskytol dlžníkovi na
základe zmluvy o úvere. Z ekonomického pohľadu ide v zásade o kompenzáciu veriteľovi za obetovanú
príležitosť, kedy nemohol s istinou úveru nakladať, pretože nebola v jeho dispozícii. Na strane dlžníka

ide o cenu za to, že do jeho dispozície mu boli vydané finančné prostriedky, ktoré mohol používať,
pričom povinnosť ich vrátenia bola odložená do budúcnosti, a prípadne i rozložená na splátky. Úrok
veriteľovi patrí až do splatnosti úveru. V prípade, že dlžník poruší zmluvu a sú splnené zákonom, a
prípadneizmluvoupredpokladanépodmienky,máveriteľprávovyhlásiťpredčasnúsplatnosťúveru,teda
požadovať okamžité vrátenie úveru dlžníkom. Právnym dôsledkom vyhlásenia predčasnej splatnosti

úveru je, že dlžník prichádza o výhodu odloženej splatnosti úveru, resp. o výhodu splátok a veriteľ
získavamožnosťvyužiťvšetkydostupnéprávneprostriedkynato,abysadomoholpeňažnejpohľadávky.
Veriteľ tiež získava právo požadovať od dlžníka zákonnú sankciu v podobe úrokov z omeškania z
celej dlžnej sumy (nielen z čiastky, s ktorou bol dlžník aktuálne v omeškaní), prípadne aj iné sankcie
vyplývajúce zo zmluvy. Odvolací súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2017
sp. zn. 6Co/148/2016, v zmysle ktorého vyhlásením predčasnej splatnosti úveru dochádza k zmene

obsahu záväzku. Hoci vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ automaticky nedostáva do svojej
dispozície dlžnú peňažnú sumu a dlžník ju nestráca, dlžník príde o právny dôvod, pre ktorý môže mať
dlžné peňažné prostriedky vo svojej dispozícii. S tým je nevyhnutne spojený aj zánik nároku veriteľa na
úrok z poskytnutých peňažných prostriedkov. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by veriteľovi
aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru patril riadny úrok z úveru. Pokiaľ by veriteľ mal naďalej až do

zaplatenia dlžnej pohľadávky nárok na úrok a popri tom i úrok z omeškania, a prípadne aj iné sankcie,
vznikla by hrubá nerovnováha v právnom postavení veriteľa a dlžníka. Vysporiadal sa aj s ostatnými
odvolacími námietkami, ktoré vyhodnotil za nedôvodné. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa
§ 396 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej len „C. s.
p.“) v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie
s poukazom na § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. Dovolateľka trvala na tom, že tvrdenie súdu prvej
inštancie i odvolacieho súdu, že po zosplatnení úveru veriteľovi už neprislúcha nárok na odplatu za
poskytnuté peňažné prostriedky, neobstojí, keďže neobstoja argumenty uvádzané ako dôvody takéhoto

právneho názoru a na ňom založeného súdneho rozhodnutia. Uvedený záver podľa nej vyplýva zo
súladu dohody o úrokoch so zákonom, z absencie právnej úpravy obmedzujúcej nárok veriteľa na
zmluvný úrok momentom zosplatnenia dlhu, z množstva zákonných ustanovení podporujúcich záver o
nároku veriteľa na zmluvný úrok od času poskytnutia do vrátenia v rámci úveru poskytnutých peňažných
prostriedkov, z negatívnych dôsledkov odopretia nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení dlhu

a rozporu s právnymi princípmi a nesúladu s účelom spravodlivého usporiadania vzťahov z úverovej
zmluvy po porušení zmluvných povinností dlžníkom, z aktuálnej judikatúry a českého príkladu riešenia,
ktoré skutočnosti dovolateľka ďalej podrobne vyargumentovala aj s odvolaním sa na platnú právnu
úpravu a konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo aj
„dovolací súd“), Najvyššieho súdu Českej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a Ústavného

súdu Českej republiky. Poukázala na absenciu ustálenej súdnej praxe v Slovenskej republike v otázke
obmedzenia nároku veriteľa na zmluvný úrok zosplatnením dlhu alebo zákazu kumulatívneho uplatnenia
úrokov a úrokov z omeškania na úrovni nižších, aj vyšších súdov. Demonštrovala na rozhodnutiach
najvyššieho súdu (sp. zn. 6Cdo/113/2018 a 5Cdo/42/2020) a krajských súdov Slovenskej republiky
závery, ktoré potvrdzujú právny názor dovolateľky, ako aj právne závery právnej teórie a vedy. Na

základe uvedeného uzavrela, že úroky po zosplatnení úverovej pohľadávky sú v súlade s právom a v
súlade s právom je aj uplatňovanie úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení popri sebe. Aktuálna
legislatíva nijakým spôsobom takýto nárok neobmedzuje a ani ho negatívne nepodmieňuje predčasným
zosplatnením dlhu veriteľom na základe omeškania dlžníka. Pokiaľ má byť tento nárok obmedzený, toto
obmedzenie musí vychádzať od zákonodarcu, doposiaľ však takéto obmedzenie zákonodarca napriek

„pokusu“ (návrh zákona) z roku 2013 nezaviedol. Uvedený návrh však nepochybne nepriamo popiera
právny názor, že takéto obmedzenie už v našej legislatíve je zavedené, resp. vyplýva z existujúcich
účinných právnych predpisov. Ďalej tiež platí, že takéto obmedzenie akiste nemôže vychádzať z činnosti
súdov, či už extenzívnym výkladom iných ustanovení upravujúcich ochranu spotrebiteľa, ktoré ide
nad rámec zákona s absurdnými dôsledkami vo vzťahu k iným zákonným ustanoveniam a ustáleným

právnym princípom. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť v rozsahu výroku, ktorým žalobu
zamietol v časti nároku na zmluvný úrok vo výške 19,90 % ročne zo sumy 974,42 eur od 26. septembra
2014 do zaplatenia, zrušiť aj rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu výroku, ktorým súd potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti nároku na zmluvný úrok vo výške 19,90 % ročne zo sumy974,42eurod26.septembra2014dozaplateniaavecvrátiťokresnémusúdunaďalšiekonanie,zároveň
žalobkyni priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§
427 ods. 1 C. s. p.) strana sporu v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C. s.
p.), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 2 písm. b) C. s. p., skúmal, či sú splnené aj ďalšie

podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a bez nariadenia pojednávania
(§ 443 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné a aj dôvodné, a preto rozsudok
odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie v dovolaním napadnutej časti zrušil (§ 449 ods. 1, 2
C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).

6. Podľa § 419 C. s. p. proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) ktorá

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

8. Podľa § 432 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (ods. 2).

9. Ako už bolo uvedené, v preskúmavanej veci dovolateľka prípustnosť dovolania odôvodnila poukazom
na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p., z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, pričom malo ísť o otázku existencie a výšky nároku veriteľa zo
(spotrebiteľského) úverového vzťahu na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru.
Dovolateľka teda dovolanie odôvodnila prípustným dovolacím dôvodom, a to nesprávnym právnym
posúdenímveciodvolacímsúdom,keďvňomvymedzilanielento,ktoréprávneposúdenievecipovažuje

za nesprávne (označením právnej otázky, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,
i jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie), ale aj to, v čom ňou namietaná nesprávnosť
spočíva (v nesprávnej aplikácii práva na zistený skutkový stav).

10. V prejednávanej veci rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky existencie a výšky

nároku veriteľa zo (spotrebiteľského) úverového vzťahu na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom
zosplatnení úveru.

11. V dobe rozhodovania dovolacieho súdu o dovolaní v tomto spore už uvedená právna otázka bola
dovolacím súdom riešená v rozhodnutí zo 16. júna 2020 sp. zn. 5Cdo/42/2020 v druhovo totožnej veci

tej istej dovolateľky, v ktorom najvyšší súd (o. i.) uviedol:

„18. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu
č. 129/2010 Z. z. Tento zákon ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu,
práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník

povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z
omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obch. z. Zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obch.
z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na
povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z
ustanovení Obch. z. o zmluve o úvere (§ 497 a nasledujúce). Ustanovenia OZ sa v prípade právneho

vzťahu, účastníkom ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také
ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ).
19. Z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže
byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluvaobsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z.). To znamená,
že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o
úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých

peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník
je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov.
20. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010
Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až
do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania

záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka,
ani v prospech veriteľa.
21. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo
k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo
by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa
s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje,

zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú
spravidla vyššie ako úroky z omeškania.
22. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia
zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok
dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola

zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ.
Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky
z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania,
t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka
s platením úveru došlo alebo nedošlo.

23.1. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého
obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž
spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel
v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia
istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí.

Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že
jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude
povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť.
23.2. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie
tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho

omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného
ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a
zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté
úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie

je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ.
23.3. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší,
pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho
právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu
paušalizovanej náhrady škody.

24. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží
úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Uvedené
rozhodnutie bolo aj uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. 5 z roku 2021.

12. V danom prípade dovolací súd rozhoduje o dovolaní v obdobnej veci, aká už bola v počte
väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného
tou istou dovolateľkou - viď konania vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 2Cdo/115/2019,
5Cdo/73/2020, 7Cdo/307/2019, 7Cdo/118/2019, 8Cdo/221/2019, 8Cdo/237/2019, 8Cdo/135/2020,
9Cdo/6/2020, 9Cdo/24/2020, 9Cdo/270/2020, 9Cdo/332/2020, v ktorých dospel dovolací súd k

zhodnému riešeniu právnej otázky vedúcej k záveru, že „v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako
cenu peňazí“. Dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto konaniach, v
celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 452 ods. 1 C. s. p. už ďalšie dôvody neuvádza.13. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru, od ktorého sa dovolací súd nepovažuje za
potrebné odkloniť, dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne je prípustné, a zároveň

dôvodné, a teda je potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušiť (§
449 ods. 1 C. s. p.). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu,
dovolací súd v tejto časti zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C. s. p.) a vec mu vrátil
v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).

14. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.