Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 1, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/309/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109211329
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6109211329.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Danicu Kočičkovej v právnej veci navrhovateľov v 1/ rade U.. T.
M., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom N., Q. X,. t. č. N., ul. M. X., v 2/ rade G. O., narodeného
XX. XX. XXXX, trvale bytom N., Q. E. XX, t. č. N., O. I. 3, v 3/ rade U.. D. F., narodeného XX. XX.
XXXX, trvale bytom W., O. XX, v 4/ rade U.. F. F., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom N., L.
XXXX/XX, navrhovatelia v 1/ až 4/ rade v konaní právne zastúpení JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Žilina, adresa pre doručovanie : Pošta 1, P. O. BOX D37,
v 5/ rade U.. P. X., narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom C., X. XXXX, v konaní právne zastúpeného

JUDr. Petrom Dlhopolčekom, advokátom, so sídlom Banská Bystrica, Horná 51, v 6/ rade G.. C. S.,
narodeného XX. XX. XXXX, trvale bytom N., F. XXXX/XX, a v 7/ rade U.. Q. N., narodeného XX.
XX. XXXX, trvale bytom N., Ľ. C. X., t. č. S. A. Q., N. XXXX/X, proti odporcom v 1/ rade Slovenská
republika v mene, ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava,
Župné námestie 13 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, a v 2/
rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej Bystrici, so sídlom Banská
Bystrica, ul. 9. mája 1, o uloženie povinnosti zničiť záznam a náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona

č. 514/2003 Z. z., o odvolaní navrhovateľov v 3/, 4/, 5/ a 7/ rade proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 10C/81/2009-441 zo dňa 14. 06. 2012 v spojení s opravnými uzneseniami Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 10C/81/2009-553 zo dňa 14. 03. 2013 a č. k. 10C/81/2009-557 zo dňa 24.
04 2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd návrh navrhovateľov v 3/, 4/, 5/,
a 7/ rade v celom rozsahu zamietol, v spojení s opravnými uzneseniami, p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu žalobcov v 1/ až 7/ rade o uložení povinnosti
„v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zo spisu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v
Banskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície č. p.: KRP-D-340-8/2006-JKP, č. p. : PPZ-00132-1/
KFP-ÚOTČ-2000, č. p. : PPZ - 00132/KFP-ÚOTČ-2000, č. p. : PPZ - 00132-6/KFP-ÚOTČ-2000, č.
p. : PPZ-00132-8/KFP-ÚOTČ-2000, č. p.: PPZ-00143-9/KFP-ÚOTČ-2000, č. p. : PPZ-00154/KFP-
ÚOTČ-01, zničiť zvukový a písomný záznam vykonaný pri použití informačno - technického prostriedku

na základe rozhodnutí sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029/99 zo 06. 04. 1999 (tel.
linka 903/502542), zo dňa 06. 04. 1999 (tel. linka 089/623464), z 09. 07. 1999 (tel. linka 089/623464),
z 09. 07. 1999 ( tel. linka 0903 500889), z 18. 10. 1999 (tel. linka 0903500889) a č. p. 0029-1/99 z
10. 01. 2000 (tel. linka 0903 500889) v prítomnosti žalobcov s vyhotovením zápisnice“. Zároveň sakaždý z navrhovateľov domáhal uloženia povinnosti „žalovaným stranám“ solidárne zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy každému z navrhovateľov zvlášť vo výške 70.000 € s príslušenstvom v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh navrhovateľov v 1/ až 7/ rade vo výroku

o povinnosti odporcov v 1/ až 3/ rade zničiť zvukové a písomné záznamy zamietol, a to voči odporcom
v 1/ a 2/ rade z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej legitimácie a vo vzťahu k odporcovi v
3/ rade z toho dôvodu, že registratúrne záznamy evidované pod KRP-D-340/2006-JKP na
základe návrhu odporcu v 3/ rade na vyradenie a na základe rozhodnutia Ministerstva vnútra SR zo dňa
20. 04. 2012 boli zničené v 10 ročnej skartačnej lehote a v čase rozhodnutia vo veci samej uvedené

záznamy už neexistovali. Okresný súd návrh navrhovateľov v 1/, 2/, 3/, 5/, 6/ a 7/ rade zamietol z dôvodu
u aktívnej vecnej legitimácie na uplatnenie si nároku jednak na zničenie záznamov ako aj na uplatnenie
si nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu, keďže neboli účastníkmi rozhodnutia
Krajského súdu Banská Bystrica o nariadených odposluchoch, ktoré sa týkali len navrhovateľa
v 4/ rade a jeho rodinných príslušníkov. Návrh navrhovateľ v 4/ rade zamietol z toho dôvodu, že mal za
to, že na strane odporcu v 3/ rade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, keďže došlo ku zničeniu

uvedených záznamov v desaťročnej zákonnej škartačnej lehote a z toho istého dôvodu by potom nebola
priznaná náhrada škody ani voči ostatným navrhovateľom.
Súd mal za to, že nárok je potrebné posúdiť podľa zákona č. 58/69 Zb., podľa ktorého zákona nárok
aj posudzoval, mal za to, že pasívne legitimovaným účastníkom by v zmysle uvedeného zákona
bol odporca v 1/ rade pre náhradu škody z nesprávneho úradného postupu. Navrhovatelia sa však

nedomáhalináhradyškody,alelennáhradynemajetkovejujmy,ktorúuvedenýzákonneupravoval.Podľa
názoruokresnéhosúduodporcoviav2/av3/radeniesúvovecivecnepasívnelegitimovanínapriznanie
nemajetkovej ujmy, keďže podľa zákona č. 58/69 Zb. nemôže byť za účastníka konania na
strane odporcu, ktorý má byť nositeľom označenej povinnosti ústredný štátny orgán alebo iný orgán, ale
zodpovedným subjektom je štát.

Okresný súd mal za to, že i v prípade, keby sa na „uvedené“ vzťahoval zákon č. 514/2003 Z. z.
ustanovenie § 17 ods. 2, 3 mal za to, že nárok tak navrhovateľa v 4/ rade ako aj ostatných navrhovateľov
na náhradu nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného postupu je premlčaný. Aj v tom prípade, keby
nebol býval premlčaný , navrhovatelia neniesli v konaní dôkazné bremeno, keďže skutočnosti, ktoré

uvádzali, zostali len v polohe tvrdení, bez navrhnutia akýchkoľvek dôkazov na preukázanie nároku na
priznanie nemajetkovej ujmy, a to preukázanie závažnosti následkov, ktoré vznikli v ich súkromnom
živote v spoločenskom uplatnení ako sa prejavila v živote navrhovateľov v ich pracovnom, či osobnom
živote. Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že boli skopírovné videozáznamy a nahrávky, toto žiadnym spôsobom
nepreukázali, a teda, že uvedené mohlo spôsobiť zásah a nemajetkovú ujmu na strane navrhovateľov.

Prvostupňový súd uložil navrhovateľom v 1/ až 7/ rade každému zaplatiť trovy konania odporcom v 1/
a 2/ rade vo výške 190,44 € podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s.
p.) odvolanie navrhovatelia v rade 3/, 4/, 5/ a 7/.

Navrhovateľ v rade 5/ a 7/ podali obsahovo zhodné odvolania. Uviedli, že odôvodnenie rozsudku
považujú za nepreskúmateľné a závery súdu za arbitrárne. Nie je im zrejmé, ako mohol súd zamietnuť
„návrh“ proti nim, keď voči sebe žiaden návrh nepodali. Súd prvého stupňa im odňal možnosť konať
pred súdom, keď im doručil písomné stanoviská a kópie predložených listinných dôkazov po vyhlásení

rozsudku, spolu s písomným vyhotovením rozsudku. Z napadnutého rozsudku naviac vyplýva, že
okolnosti uvádzané v písomných podaniach odporcov v 2/ a 3/ rade z 22. 05. 2012 a 12. 06. 2012,
použil vo svojom rozsudku a o predložení listinných dôkazov o zničení sporných záznamov
oprel svoje rozhodnutie. Nie je zrejmé z akého dôvodu doručil tieto písomnosti po vyhlásení rozsudku,
keď sa navrhovatelia k nim už nemohli vyjadriť.

Namietali, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že mali byť zničené záznamy odposluchov
navrhovateľov. Záznamy ale nie sú prepisy odposluchov, a zo žiadneho dôkazu
nevyplývazničenieprepisovzáznamov.Dôkazyvôbecnepreukazujúzničeniezáznamovzospisov,ktoré
sú špecifikované v návrhu na zmenu pripustenia petitu žaloby z 02. 10. 2009. Namietali, že v zápisnici o

pojednávaní zo dňa 14. 04. 2011 sa nachádza vyjadrenie „odporcu v 1/ rade“, napriek tomu, že žiaden
odporca sa na pojednávaní nezúčastnil, ale len právna zástupkyňa účastníka konania. Zápisnice o
pojednávaní sa vyhotovovali pomocou diktafónu a následného prepisu, a preto navrhovatelia nemohli
protestovať proti takému obsahu prepisu zápisnice. Za zmätočný považujú právny názor súdu prvéhostupňa, keď súd tvrdí, že odporca v 2/ rade nie je vecne pasívne legitímny, pretože zodpovedným
subjektom je štát. Žalovaným v 2/ rade je predsa štát - Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Namietali tiež, že súd nevykonal žiadne dokazovanie a v

písomných dôvodoch rozsudku nedal žiadnu odpoveď na návrhy na dokazovanie, čím porušil
práva navrhovateľov na spravodlivý proces. Skutočnosť, že k neoprávneným zásahom do ústavných
práv navrhovateľov došlo ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 166/2003 Z. z. neznamená,
že nie je možné aplikovať ustanovenie tohto zákona vo vzťahu k likvidácii záznamov a ich prepisov
uskutočňovaných telefonických hovorov, keď nezákonný stav pretrváva aj v čase účinnosti zákona č

166/2003 Z. z.. Je potrebné prihliadať pri riešení aplikácie príslušnej právnej
normy konštantné interpretačné pravidlá „Lex posterior derogat legi priori“ neskorší zákon ruší zákon
skorší, resp. „Lex posterior specialis derogat legi priori generali“ , t. j., že neskorší špeciálny zákon ruší
neskorší všeobecný zákon. Neoprávnený zásah do súkromia navrhovateľov je výsledkom nesprávneho
úradného postupu orgánov verejnej moci. Za nesprávny úradný postup vždy zodpovedá štát, ktorý
záver nepochybne vyplýva aj z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Námietka nedostatku pasívnej

legitimácie odporcov nemá oporu v skutkových ani právnych okolnostiach žaloby a súdneho sporu.

Argumentácia „žalovanej“ o preukazovaní následku neoprávneného zásahu do súkromia je
už prekonaná aktuálnom judikatúrou slovenských všeobecných súdov. Namietali aj správnosť záverov

okresného súdu týkajúcich sa začiatku plynutia premlčacej doby, a že súd im nedoručil vyčíslenie
uplatnených trov konania odporcov v 1/ a 2/ rade, a preto sa k nim nemohli vyjadriť. Účastníci konania
označovali rovnakú trasu desaťkrát rozdielne v rozpätí 415 až 470 km a súd ani len nezapochyboval o
správnosti takéhoto vykonania služobných ciest. Rozsudok okresného súdu žiadali zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Navrhovatelia v 3/ a 4/ rade v spoločnom odvolaní podanom prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
Navrhovateľ v 4/ rade v odvolaní poukázal aj na tú skutočnosť, že na pojednávaní dňa 14. 04. 2011
zobral späť žalobu proti žalovanému označenom ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. Súd prvého stupňa procesne v rozpore s ust. § 96 ods. 1 O. s. p. na čiastočné

späťvzatie žaloby navrhovateľom v 4/ rade nereagoval a naďalej konal s označeným „žalobcom“ (zrejme
správne odporcom/žalovaným).
Tiež namietali, že im súd doručil písomné stanoviská a kópie listinných dôkazov po
vyhlásení rozsudku spolu s písomným vyhotovením rozsudku, čím im odňal možnosť konať pred súdom.
Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že mali byť zničené záznamy odposluchov navrhovateľov.

Záznamy ale nie sú prepisy odposluchov a zo žiadneho dôkazu nevyplýva zničenie prepisov záznamov.
Okrem dôvodov, ktoré uviedli vo svojich odvolaniach navrhovatelia v 5/ a 7/ rade namietali „stotožnenie
materiálnej hodnoty súkromnej povahy s majetkom fyzických osôb“. Poukázali na to, že nemajetkové
nároky vzniknuté pri protiprávnych zásahoch do osobnostnej sféry podľa Občianskeho zákonníka
nepodliehajú preklúzii, t. j. sú neprekludovateľné, že v čase podania žaloby súdna prax bezvýhradne a

všeobecne prijímala názor, podľa ktorého sa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepremlčoval. Zmena
v názore všeobecných súdov v prospech premlčateľnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za
neoprávnený zásah do osobnostných práv nastala až v roku 2008. Taktiež žiadali rozsudok
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie veci.

Odporca v 2/ rade v písomnom vyjadrení k odvolaniam navrhovateľov v 3/, 4/, 5/ a 7/ rade uviedol,
že ich tvrdenia sú všeobecné, sú len vyústením skutočnosti, že v predmetnej veci neuniesli svoje
dôkazné bremeno a podaným odvolaním sa snažia o dosiahnutie úspechu v predmetnej právnej veci
cez všeobecné tvrdenia. Okresný súd dostatočne správne právne posúdil vec a s výrokom rozsudku
ako aj s jeho odôvodnením sa odporca v 2/ rade plne stotožnil. Uviedol, že predmetné záznamy neboli v

žiadnom prípade zničené z dôvodu, že by mal byť žalobný návrh navrhovateľov podaný dôvodne, ale z
dôvodu, že v roku 2011 uplynula skartačná lehota na vyradenie utajovaných skutočností. To znamená,
že záznamy bolo možné skartovať uplynutím roku 2011. Tieto boli skartované v roku 2012 potom, čo boli
vrátené Okresným súdom Bratislava 3, ktorý si ich vyžiadal, teda, v súlade s právnymi predpismi (zákon
č. 100/1996 Z. z. o ochrane štátneho tajomstva, neskôr zákona č. 241/2001 Z. z. o ochrane utajovaných

skutočností, vyhlášky MV SR č. 129/1997 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 100/1996 Z.
z., zákona č. 149/1975 Zb. o archívnictve a vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z.
z. o administratívnej bezpečnosti. Rozsudok okresného súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, odvolania prejednal v medziach podaných odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.)
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia

bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p.
v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.) a podľa ust. § 21 ods. 2 vyhl. č. 148/2011 v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu, a to v ten istý deň, ako sa vyvesil na úradnej tabuli súdu a rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorý okresný súd návrh navrhovateľov v 1/, 2/, 3/, 5/, 6/ a 7/ rade zamietol,
podľa ust. § 219 ods. 1 O. s . p. ako vo výroku vecne správny potvrdil a vo výroku, ktorým okresný súd

návrh navrhovateľa v 4/ rade zamietol a vo výroku o náhrade trov konania podľa ust. § 221
ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. zrušil a podľa ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Návrhomnazačatiekonaniavspojenísjehozmenouzodňa02.10.2009(č.l.50spisu)sanavrhovatelia
domáhali žalobou „o uloženie povinnosti zničiť záznam a jeho doslovný prepis vyhotovený pri použití

informačno-technického prostriedku a náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov“ domáhali uloženia povinnosti odporcom 1/ až 3/ (žalovaným stranám) „v lehote
troch dní od právoplatnosti rozsudku zo spisu Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Banskej Bystrici, Úrad justičnej a kriminálnej polície č. p. KRP-D-340-8/2006-JKP, č.
p.: PPZ-00132-1/KFP-ÚOTČ-2000,č.p.:PPZ-00132/KFP-ÚOTČ-2000,č.p.:PPZ-00132-6/

KFP-ÚOTČ-2000, č. p. : PPZ-00132-8/KFP-ÚOTČ-2000, č. p.: PPZ-00143-9/KFP-ÚOTČ-2000, č. p. :
PPZ-00154/KFP-ÚOTČ-01, zničiť zvukový a písomný záznam vykonaný pri použití informačno-
technického prostriedku na základe rozhodnutí sudcu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029/99
zo 06. 04. 1999 (tel. linka 903/502542), zo dňa 06. 04. 1999 (tel. linka 089/623464), z 09. 07. 1999 (tel.
linka 089/623464), z 09. 07. 1999 ( tel. linka 0903 500889), z 18. 10. 1999 (tel. linka 0903500889) a č.

p. 0029-1/99 z 10. 01. 2000 (tel. linka 0903 500889) v prítomnosti žalobcov s vyhotovením zápisnice“.
Zároveň sa každý z navrhovateľov domáhal uloženia povinnosti „žalovaným stranám“ solidárne zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy každému z navrhovateľov zvlášť vo výške 70.000 € s príslušenstvom v
lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Okresný súd v súdenej veci predovšetkým posudzoval, či sú navrhovatelia v 1/ až 7/ rade vecne aktívne
legitimovaní na podanie vyššie uvedenej žaloby, či sú odporcovia v 1/ až 3/ rade pasívne
legitimovaní v konaní, či nárok navrhovateľov treba posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb. alebo zák. č.
614/2003 Z. z., či nárok navrhovateľov nie je premlčaný a či navrhovatelia v konaní uniesli
dôkazné bremeno.

Pred posúdením vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd musel vysporiadať s
otázkou správnosti označenia účastníkov na strane odporcov. Na strane odporcov bola označená ako
účastníčka konania Slovenská republika (štát) dvakrát, teda, ako Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR (ako odporca v 1. rade), ako aj Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR (ako

odporca v 2. rade). Štát ako ten istý subjekt konania môže mať procesné postavenie žalovaného len
jedenkrát. Ani štát, hoci má medzi subjektmi práva špecifické postavenie, nemôže v konaní tvoriť sám
so sebou spoločenstvo účastníkov, resp. z hľadiska hmotného práva nemôže tvoriť sám so sebou,
napr. dlžnícku solidaritu. Ak uplatnený nárok proti štátu môže byť posudzovaný podľa rôznych právnych
predpisov a spadať tak do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, alebo ak uplatnené nároky sa týkajú

pôsobnosti rôznych štátnych orgánov, nič nebráni, aby v konaní proti štátu ako jedinému žalovanému
vystupovali ako subjekty konajúce za štát (v jeho mene) všetky tie štátne orgány (prípadne aj právnická
osoba oprávnená podľa osobitného predpisu), do pôsobnosti ktorých vec patrí, pričom
každý z nich bude konať v mene štátu ohľadne toho nároku, ktorý sa týka jeho pôsobnosti. Označenie
správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou

pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia
je stav, ktorý znamená, že subjekt práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného
práva. K pasívnej legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej, vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Existencia, či neexistencia pasívnej legitimácie
štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným označením štátu ako

účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je
náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak
je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.).
Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu sosúčasným vznikom povinností súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p.
V prípade, že žalovaná strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do
pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie

je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia §
21 ods. 4 veta prvá O. s. p. vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté
v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej
osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len
s takto oprávneným subjektom (viď. aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo

149/2011 z 26. 09. 2012). Preto nebol dôvod ani rozhodovať o návrhu navrhovateľa v 4. rade o späťvzatí
návrhu voči pôvodne označenému odporcovi v 1. rade.

Navrhovatelia v 1. až 7. rade sa podaným návrhom na začatie konania domáhali uloženia nimi
požadovanej povinnosti zlikvidovať záznamy a ich prepisy proti odporcom v 1. rade Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, v 2. rade Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR a

v 3. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru SR v Banskej Bystrici, ktoré boli vykonané pri použití
informačno-technických prostriedkov na základe rozhodnutí sudcu Krajského
súdu v Banskej Bystrici. V tomto prípade je nositeľom hmotného práva, resp. hmotnoprávnej povinnosti,
ten orgán, ktorý na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici písomné záznamy a prepisy
týchto záznamov vykonal, a teda, odporca pôvodne označený ako odporca v 3. rade t. j. Krajské

riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici. Preto je správne zamietnutý návrh aj proti Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Krajské riaditeľstvo Policajného
zboru v Banskej Bystrici bolo síce zrušené ku dňu 31. 12. 2012 rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej
republiky o zrušení Krajských riaditeľstiev Policajného zboru č. p.: SLV-PS-1120/2012 zo
dňa 12. 12. 2012 a v zmysle § 21 ods. 13 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej

správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov práva a povinnosti
rozpočtových organizácií prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, avšak dňa 01. 01. 2013 nadobudol účinnosť zák. č. 345/2012 Z. z. o niektorých
opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým došlo aj ku
zmene zák. č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov. V zák. č. 345/2012 Z. z.

v ustanovení § 4 ods. 2 za prvú vetu bola vložená druhá a tretia veta v znení: „Minister môže
určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného
konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného zboru koná
pred súdom riaditeľ alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec“. Preto minister vnútra SR interným
aktom riadenia určil, že útvarom, ktorý má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného

konania a samostatne konať pred súdom (procesná spôsobilosť) je krajské riaditeľstvo Policajného
zboru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd konal o návrhu navrhovateľov v 1. až 7. rade
proti odporcom označeným ako odporca v 1. rade - Slovenská republika, za ktorú konajú Ministerstvo
spravodlivosti SR a Ministerstvo vnútra SR a odporca v 2. rade Krajské riaditeľstvo Policajného zboru
v Banskej Bystrici.

Závery okresného súdu týkajúce sa zamietnutia návrhu na zničenie záznamov a ich prepisov voči
odporcovi v 1. rade sú správne vzhľadom k tej skutočnosti, že Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR nemá povinnosť zničiť zvukové záznamy a ich prepisy vykonané orgánmi Ministerstva
vnútra SR, ich zničenie Ministerstvo spravodlivosti nemôže ani nariadiť. V konaní o zničenie týchto

záznamov je pasívne vecne legitimované Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Banskej Bystrici.
Návrhu navrhovateľov v tomto smere však nebolo možné vyhovieť z toho dôvodu, že predmetné
záznamy už boli skartované a fyzicky zlikvidované v čase rozhodovania prvostupňového súdu,
registratúrne záznamy boli evidované na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Banskej Bystrici
pod KRP-D-340/2006-JKP a boli zničené na základe návrhu odporcu v 2. rade na vyradenie a na základe

rozhodnutiaMinisterstvavnútraSRzodňa20.04.2012.Okremtoho,navrhovateliasadomáhaliuloženia
povinnosti zničiť predmetné záznamy a ich prepisy za ich prítomnosti, na čo tiež nemajú žiadny právny
nárok, tento ich nárok nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. V tomto smere odvolací súd poukazuje
na dôvody rozhodnutia prvostupňového súdu, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2
O. s. p.).

Odvolací súd sa nestotožnil so stanoviskom okresného súdu, že aktívne vecne legitimovaným na
podanie žaloby o zničenie záznamov, a to či už písomných, audio alebo videonahrávok sú len osoby,
voči ktorým boli informačno-technické prostriedky použité, takto legitimované sú všetky osoby, ktorýchpráva boli ich použitím dotknuté. Použitím tzv. ITP totiž došlo k zásahu do práv nielen osoby, voči
ktorej boli nariadené, ale aj všetkých osôb, ktoré sú na záznamoch zvukovo či obrazovo zaznamenané.
Táto skutočnosť však nemá vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na

uloženiepovinnostizničiťzvukové apísomnézáznamyzdôvoduneexistenciehmotnoprávnejpovinnosti
Ministerstva spravodlivosti SR tieto záznamy a ich prepisy zničiť a voči odporcovi v 2. rade z dôvodu už
faktickej nemožnosti ich zničenia, keďže boli skartované a fyzicky zlikvidované už v čase rozhodovania
prvostupňového súdu.

Správny je aj právny záver okresného súdu, že v súdenej veci nárok navrhovateľov na náhradu
nemajetkovej ujmy treba posudzovať podľa zák. č. 58/1969 Zb. z dôvodu, že vyhotovené záznamy,
prepisy a audio nahrávky a videokazety boli vyhotovené v roku 1999 a 2000 na základe rozhodnutia
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. p. 0029/1999 a č. p. 0029-1/1999, t. j. za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý bol účinný až do 30. 06. 2004. V tomto smere
okresný súd správne postupoval podľa § 27 ods. 1 - prechodných ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z.,

podľa ktorého ustanovenia zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Podľa
odseku 2/ toho istého ustanovenia zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Týmto doterajším predpisom
v súdenej veci je zákon č. 58/1969 Zb.

Zákon č. 58/1969 Zb. je zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom a tento zákon neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 17

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, podľa ktorého ustanovenia v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj majetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Navrhovatelia nemajú nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 58/1969

Zb., nakoľko tento zákon možnosť domáhať sa okrem náhrady škody aj náhrady nemajetkovej ujmy
neupravoval. Za takejto situácie je potom posudzovanie tej skutočnosti, či mali byť záznamy zlikvidované
podľa zák. č. 166/2003 Z. z. alebo podľa predpisov upravujúcich zničenie záznamov pred účinnosťou
tohto zákona, ako aj otázky posudzovania premlčania nároku, či (ne)unesenia dôkazného bremena v
konaní bezpredmetné.

Rozsudok okresného súdu vo vzťahu k navrhovateľom 1/, 2/ a 6/ ostáva nedotknutý, ako odvolaním
nenapadnutý, keďže navrhovatelia v 1., 2. a 6. rade odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodali
a navrhovatelia nie sú nerozlučnými spoločníkmi v predmetnom konaní.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania odvolací súd zrušil, nakoľko okresný súd
rozhodoval o náhrade trov konania vo vzťahu k pôvodným odporcom v 1. a 2. rade - Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR a Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, pričom účastníkom
konania ako odporca v 1. rade je len Slovenská republika (a Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v
Banskej Bystrici ako odporca v 2. rade). Úlohou okresného súdu bude preto znovu rozhodnúť o náhrade

trov konania vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania.

Odvolací súd zároveň poukazuje a stotožňuje sa s dôvodmi odvolania odvolateľov týkajúcimi sa výšky
cestovného odporcu v 1. rade, v zmysle ktorých okresný súd účastníkom konania odňal možnosť konať
pred súdom tým, že vyčíslenie uplatnených trov konania odporcu v 1. rade navrhovateľom 3/, 4/, 5/ a 7/

nedoručil, čím spôsobil, že nemali možnosť sa k uplatneným trovám konania vyjadriť. Úlohou okresného
súdu bude rozhodnúť o náhrade trov konania až po doručení vyčíslenia uplatnených trov konania
navrhovateľom. Okresný súd posúdi aj správnosť vyúčtovania služobných ciest pôvodne označenými
odporcami v 1. a 2. rade vzhľadom na rôzne vzdialenosti nimi uvedené na trase Bratislava
- Banská Bystrica v rozpätí 415 až 470 km.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.