Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, April 25, 2017

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/611/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1203899920
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Cisárová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:1203899920.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ J. R., bývajúceho v P., D. X, 2/ S.. L. Š.,
bývajúceho v P., D. X, 3/ S.. O. K., bývajúcej v P., D. X, 4/ I. X., bývajúceho v P., N. XX, 5/ R. Y., bývajúcej
v P., D. X, 6/ Y. Q., bývajúceho v P., D.V. X, 7/ R. Q., bývajúcej v P., D. X, 8/ R. X., bývajúceho v P.,
D. X, 9/ O. X., bývajúcej v P., D.V. X, 10/ S.. L. P., bývajúceho v P., D.É. X, 11/ E. P., bývajúcej v P., D.
X a 12/ O. R., bývajúcej v P., D. X, všetkých (s výnimkou žalobcov 8/ a 9/) zastúpených advokátskou

kanceláriou AK Balara, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 36 858 528, proti žalovanej S..
E. P., bývajúcej v P., X. X, zastúpenej JUDr. Lórantom Kóšom, bývajúcim v Bratislave, Bebravská 7,
o splnenie povinnosti zo zodpovednosti za vady diela a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 18 C 36/2003, o dovolaní žalobcov 1/ až 7/ a 10/ až 12/ proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave z 30. júla 2014 sp. zn. 2 Co 532/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 30. júla 2014 sp. zn. 2 Co 532/2013 v časti, v ktorej potvrdil

rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 27. februára 2013 č. k. 18 C 36/2003-607 o zamietnutí žaloby
žalobcov 1/ až 7/ a 10/ až 12/ z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou 3. marca 2003 na Okresnom súde Bratislava II si žalobcovia (po pripustení zmeny
petitu) uplatňovali voči žalovanej nároky zo zodpovednosti za vady diela - bytového domu na D. ulici
č. X, X a XX v P., zhotoveného žalovanou, a to odstránenia konkrétne určených vád spoločných častí

a zariadení bytového domu, ako aj jeho jednotlivých bytov, spôsobom špecifikovaným v petite žaloby.
Žalobca 1/ sa voči žalovanej naviac domáhal aj zaplatenia sumy 10 335,90 Sk a žalobkyňa 3/ sumy 13
624,60 Sk titulom peňažnej náhrady za odstránenie stavebných vád na vlastné náklady.

2. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. februára 2013 č. k. 18 C
36/2003-607 žalobu zamietol a zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že samotnú zmluvu o dielo ako aj nároky
z vád diela posudzoval podľa Obchodného zákonníka, keďže účastníci si v súlade s jeho § 262 ods.
1 dohodli, že sa ich záväzkový vzťah bude spravovať spomínaným zákonníkom. Nakoľko vykonaným
dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že predmetné vady boli reklamované v súlade s § 562
ods. 2 Obchodného zákonníka, teda bez zbytočného odkladu po ich zistení, vychádzajúc z uvedeného
ustanovenia žalobcom právo z vád diela nepriznal. Zároveň poukázal na to, že žalovaná poskytla

žalobcom vopred (ešte pred zistením vád diela) zľavu vo výške 13 051 000 Sk, ktorá mala byť paušálnou
náhradou za prípadné vady stavby. Pokiaľ si žalobcovia po zmenení žaloby alternatívne uplatňovali
namiesto odstránenia vád v ich bytoch zaplatenie finančných súm, v tejto časti súd považoval ich nárok
za premlčaný, nakoľko uvedené vady sa mali vyskytnúť už v roku 2000 a k zmene žaloby došlo až po
uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty, konkrétne 2. novembra 2005. Dodal, že žalobcovia 1/ a 3/, ktorí
požadovali od žalovanej naviac aj náhradu nákladov vynaložených na odstránenie stavebných vád v ich

bytoch, nepredložili žiadne relevantné doklady, ktoré by toto ich tvrdenie, resp. konanie preukázali. Z
uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcov 1/ až 12/ rozsudkom z
30. júla 2014 sp. zn. 2 Co 532/2013 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odvolací súd

skonštatoval, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav, ktorý aj správne právne
posúdil a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil. Za správny
považoval názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovia neuplatnili voči žalovanej zodpovednosť
za vady diela v lehote podľa § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. bez zbytočného odkladu po ich
zistení, keď zhotoviteľovi, ako to sami uviedli, oznámili uplatnené vady diela až po uplynutí doby viac

než jedného roka, od kedy sa o vadách dozvedeli. Stotožnil sa i s ďalšími závermi súdu prvej inštancie
o nutnosti zamietnutia žaloby z dôvodu poskytnutia zľavy z ceny diela zo strany žalovanej, ako aj o
premlčaní nárokov na zaplatenie finančných súm, ktoré si žalobcovia alternatívne uplatnili namiesto
odstránenia vád v ich bytoch.

4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia 1/ až 7/ a 10/ až 12/ dovolanie. Namietali,

že odvolací súd im pred rozhodnutím vo veci nedoručil vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, hoci z neho
argumentačne vychádzal. O existencii a obsahu tohto písomného vyjadrenia sa dozvedeli až z textu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, takže sa nemohli k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho im bola
odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Vychádzajúc z uvedeného žiadali
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.

6. V danom prípade bolo dovolanie podané 16. októbra 2014. Podľa prechodného ustanovenia § 470
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie

je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie

o dovolaní (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas oprávnenými osobami (§ 424 C.s.p.),
zastúpenými v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.)
skúmal, či je dovolanie procesne prípustné.

8. Vychádzajúc z ustanovení § 470 ods. 1, 2 C.s.p., s prihliadnutím na základné príncípy obsiahnuté v

čl. 2 ods. 1, 2 a čl. 3 ods. 1 C.s.p., dovolací súd posudzoval podmienky prípustnosti dovolania podľa
právneho stavu účinného ku dňu podania dovolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku.

9. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). V danom
prípade dovolanie smeruje proti rozsudku. Prípustnosť dovolania proti rozsudku bola upravená v § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (pričom vo svojom výroku prípustnosť dovolania nevyslovil), a
nejde o potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p., a v tejto veci nebolo dovolacím súdom vydané predchádzajúce
rozhodnutie, je nepochybné, že prípustnosť podaného dovolania z ustanovení § 238 ods. 1 až 3 O.s.p.
vyvodiť nemožno.

10. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť vždy

prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p. (či už bola v dovolaní namietaná
alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale
sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. Vady konania podľa
ustanovenia § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. dovolatelia netvrdili a ich existenciu po preskúmaní
veci nezistil ani dovolací súd.

11. Dovolatelia namietali, že odvolací súd im nedoručil vyjadrenie žalovanej k odvolaniu, v dôsledku
čoho im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).12.Odňatímmožnostikonaťpredsúdomsarozumiepostupsúdu,ktorýmznemožnilúčastníkovikonania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať

svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo
na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

13. Preskúmaním veci bolo zistené, že žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu reagovala

na odvolanie žalobcov podaním z 10. októbra 2013 (č. l. 665 až 681 spisu), ktoré nebolo doručené
žalobcom na vyjadrenie. K tomuto zisteniu dovolací súd poznamenáva, že Európsky súd pre ľudské
práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, v ktorom sa
zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci
odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná

strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce
vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s
ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že
„požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo
vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako

ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú
argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu
práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

14. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej k
odvolaniu žalobcov bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a žalobcom mala byť preto
daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. Zo spisu vyplýva, že v danom prípade táto možnosť
nebola žalobcom vytvorená. Dovolatelia preto opodstatnene namietajú, že bolo porušené ich právo
na spravodlivý proces spôsobom nerešpektujúcim princíp rovnosti zbraní; dovolací súd preto dospel k

záveru, že postup odvolacieho súdu mal znaky relevantné z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

15. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť. Dovolaciemu súdu preto
neostalo iné, než rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušiť (§ 449 ods. 1 C.s.p.)

a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).

16. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 C.s.p.).

17. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.