Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/865/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6109211329
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6109211329.6

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcov 1/ U.. T. M., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom N., Q. X, t. č. N., M. X, 2/ G. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N., Q. E. XX,
t. č. N., O. I. X, 3/ U.. D. F., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom W., O. XX, 4/ U.. F. F., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom N., L. XXXX/XX, odporcovia 3/ a 4/ v konaní právne zastúpení JUDr. Kristínou Mitrovou

Polkovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Žilina, Na Priekope 174/13, 5/ U.. P. X., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C., X. XXXX, v konaní právne zastúpeného JUDr. Petrom Dlhopolčekom,
advokátom, so sídlom Banská Bystrica, Horná 51, 6/ G.. C. S., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N.,
F. XXXX/XX a 7/ U.. Q. N., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom N., Ľ. C. X, t. č. S. nad Q., N. XXXX/
X, proti žalovaným 1/ Slovenská republika v mene, ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13 a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so

sídlom Bratislava, Pribinova 2 a 2/ Krajské riaditeľstvo Policajného zboru Slovenskej republiky v Banskej
Bystrici, so sídlom Banská Bystrica, ul. 9. mája 1, o uloženie povinnosti zničiť záznam a o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu 4/ a žalovaného 1/ proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 10C/81/2009-671 zo dňa 17. 8. 2015, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca 5/ má vo vzťahu k žalovanej 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd zaviazal žalobcov 4/ a 5/ nahradiť žalovanému 1/
trovy konania v sumu 65,74 EUR, a to každý zo žalobcov 4/ a 5/ po 14,94 EUR na účet Ministerstva
spravodlivosti SR č. ú.: 7000144516/8180 vedený v Štátnej pokladnici a po 17,93 EUR na účet na účet
Ministerstva vnútra SR č. ú.: 7000179938/8180 vedený v Štátnej pokladnici, v lehote 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa svojím žalobným návrhom domáhali,
aby súd žalovaným uložil povinnosť zničiť zvukový a písomný záznam vykonaný pri použití informačno-
technického prostriedku ako aj náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo výške 70.000
EUR. Prvoinštančný súd rozsudkom č. k. 10C/81/2009-441 zo dňa 14. 6. 2012 návrh žalobcov zamietol
a týchto zaviazal nahradiť žalovaným trovy konania. Na odvolanie žalobcov 3/, 4/, 5/ a 7/ Krajský

súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 16Co/309/2012-566 zo dňa 1. 8. 2013 rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietajúcom výroku potvrdil; výrok okresného súdu o náhrade trov konania odvolací súd
zrušil a vec mu vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č. k.
10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 priznal žalovanému 1/ trovy konania v celkovej výške 1.322,98
EUR, tak že tieto budú vo výške 302,86 EUR uhradené na účet Ministerstva spravodlivosti SR a vo
výške 1.020,22 EUR na účet Ministerstva vnútra SR s tým, že každý z v konaní neúspešných žalobcov

uhradí na trovách konania žalovanému 1/ celkovo sumu 189 EUR. Žalovanému 2/ okresný súd náhradu
trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcov 4/ a 5/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 16Co/1030/2014-649 zo dňa 4. 2. 2015 výrok uznesenia okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634
zo dňa 4. 7. 2014 o trovách konania žalovaného 1/ vo vzťahu k žalobcom 4/ a 5/ zrušil, s tým, že
okresnému súdu uložil skúmať, či okolnosti prejednávaného prípadu vyžadovali, aby cesty jednotlivých

zamestnancov Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstva vnútra SR na pojednávania vedené pred
okresným súdom (alebo aspoň na niektoré z nich) vyžadovali, aby tieto boli vykonávané inak ako
prostriedkom verejnej hromadnej dopravy. Vo vzťahu k žalobcom 1/ - 3/ a 6/ - 7/, ako aj vo vzťahu k
žalovanému 2/ zostalo uznesenie okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 nedotknuté.
Po vrátení veci odvolacím súdom zostala predmetom rozhodovania okresného súdu len pomerná časť

(2/7) nároku žalovaného 1/ na náhradu trov konania voči žalobcom 4/ a 5/. V zmysle pokynu odvolacieho
súdu okresný súd v prvom rade zameral svoju pozornosť na zisťovanie možnosti zamestnancov
Ministerstvo vnútra SR a Ministerstvo spravodlivosti SR využiť prostriedky verejnej hromadnej dopravy
za účelom dostavenia sa na jednotlivé nariadené pojednávania, pričom konštatoval, že žiaden právny
predpis síce neukladá účastníkom konania (stranám) povinnosť dostaviť sa na pojednávanie výlučne
prostriedkami verejnej hromadnej dopravy, avšak uvedená otázka nie je pre posúdenie účelnosti trov

konania vynaložených na cestovné relevantnou. Pre posúdenie, či bolo vynaložené cestovné na
prepravu osobným motorovým vozidlom účelné, je potrebné zistiť, či na strane účastníka (strany), ktorý
nákladnejší spôsob prepravy zvolil, existovali také výnimočné okolnosti, ktoré bránili použiť prostriedky
verejnej hromadnej dopravy za účelom vykonania cesty na jednotlivé súdne pojednávania. Z dôvodu,
že súdne pojednávania v predmetnej veci sa konali v období od 18. 5. 2010 do 14. 6. 2012, pre

odstup času podľa názoru okresného súdu nie je možné bez rozsiahleho a nehospodárneho zisťovania
objektívne preukázať presný harmonogram spojov verejnej hromadnej dopravy v rozhodnom čase ani
výšku cestovných nákladov na tento spôsob dopravy, preto okresný súd aplikujúc § 136 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) vychádzal z aktuálnych informácií
dostupných na portáli www.cp.sk , pričom zistil, že v pracovných dňoch je na trase

Bratislava - Banská Bystrica možné využiť jednak železničnú dopravu (rýchlik R 831 Tajov, s príchodom
do W. W. o 9:33, s cenou jednosmerného lístka 10,46 EUR) a autobusovú dopravu s príchodom o 8:25,
9:05, či 9:40. Vyjadril názor, že aj v rokoch 2010 - 2012 existovalo na uvedenej trase dostatok spojov
využiteľných pre zamestnancov ministerstiev tak, aby sa títo mohli dostaviť na súdne pojednávania
so začiatkom o 10.00 hod. (v jednom prípade o 9.30 hod.). V tejto súvislosti okresný súd neprihliadol

na argumentáciu žalovaného 1/ o tom, že v rozhodnom čase ešte nebola dokončené rýchlostná cesta
R1, keď podľa názoru okresného súdu bolo možné prepravu autobusom vykonať rovnakou cestou,
aká bola využitá pri použití služobného vozidla. Preto okresný súd aplikujúc § 73 vyhlášky č. 543/2005
Z. z. priznal žalovanému 1/ cestovné výdavky vo výške zodpovedajúcej cene cestovného lístka ako
pri preprave hromadným dopravným prostriedkom, a vychádzajúc z ceny jednosmerného lístka 10,46

EUR ako aj zo skutočnosti, že poverený zástupca Ministerstva vnútra SR sa zúčastnil 6 pojednávaní, a
poverený zástupca Ministerstva spravodlivosti SR 5 pojednávaní, dospel k záveru, že cestovné výdavky
žalovaného 1/ predstavujú u Ministerstva vnútra SR sumu 125,52 EUR (6 pojednávaní x 2 cesty x 10,46
EUR) a u Ministerstva spravodlivosti SR sumu 104,60 EUR (5 pojednávaní x 2 cesty x 10,46 EUR). Na
základe uvedeného uložil okresný súd každému zo žalobcov 4/ a 5/ povinnosť nahradiť žalovanému 1/

pomernú časť trov konania (vo výške 1/7), a to na účet Ministerstva vnútra SR sumu po 17,93 EUR a
na účet Ministerstva spravodlivosti SR sumu po 14,94 EUR.
3. Proti uzneseniu okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie tak žalobca 4/, ako aj žalovaný 1/.
4. Žalobca 4/ v rámci podaného odvolania uviedol, že okresný súd už právoplatne o trovách konania
tvorených cestovým rozhodol uznesením č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 16Co/1030/2014-649 zo dňa 4. 2. 2015 a tieto trovy boli
žalovanému 1/ (podľa vedomosti žalobcu 4/) aj uhradené. V prípade väčšieho počtu účastníkov nemôže
súd uložiť každému z účastníkov zaplatiť trovy konania z titulu cestovných výdavkov, pretože to
vytvára podklad pre bezdôvodné obohatenie protistojaceho účastníka konania, ktorému je tak viackrát
preplatený jeden cestovný lístok. Ak si teda žalovaná strana uplatnila náhradu cestovných výdavkov,

tak súd nemôže rozhodnúť, že cestovné výdavky zaplatí každý neúspešný účastník, ale len tak, že
všetci neúspešní účastníci zaplatia výdavky úspešného účastníka spoločne. Nakoľko nároku úspešného
účastníka už bolo právoplatne vyhovené v prípade 5 zo 7 účastníkov a nároky úspešného účastníka boli
uspokojené, vytvorila sa prekážka rozhodnutej veci z dôvodu, že nemožno ďalším účastníkom uložiť
povinnosť nahradiť tie trovy, ktoré už boli uhradené. Navyše okresný súd porušil právo žalobcu 4/ na

spravodlivé súdne konanie, keď mu nedoručil na vyjadrenie stanoviská ministerstiev, ktoré mali byť
okresnému súdu doručené dňa 6. 7. 2015 a dňa 13. 7. 2015. Vzhľadom k uvedenému navrhol napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušiť bez náhrady.5. Žalovaný 1/ sa v rámci podaného odvolania v prvom rade nestotožnil s aplikáciou § 136 O. s. p. na
prejednávaný prípad, keď poukázal na obsah komentára k citovanému ustanoveniu, z ktorého vyplýva,
že toto ustanovenie je možné použiť, ak sa jedná o nároky na náhradu škody alebo na primerané

finančné zadosťučinenie, čo však nie je prípad riešený v tomto konaní. Ak by aj citované ustanovenie
bolo možné aplikovať, súd by sa musel vysporiadať v odôvodnení svojho rozhodnutia s tým, prečo
nie je možné výšku nárokov zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami a malo by z neho
vyplývať, že súd sa o zistenie rozhodných skutočností aspoň pokúsil. Z rozhodnutia okresného súdu
však pokus súdu o zistenie informácií o dostupnosti spojenia z Banskej Bystrice do Bratislavy v rokoch

2010 - 2012 nevyplýva. Navyše, aj určenie výšky nároku úvahou súdu by malo byť preskúmateľné
v inštančnom postupe. Pokiaľ sa jedná o záver súdu o neexistencii prekážky u žalovaného 1/ využiť
prostriedky verejnej hromadnej dopravy za účelom účasti na pojednávania s poukazom na rýchlik R
831 a na existenciu autobusového spojenia, uviedol, že využitie spomínaného rýchlika je možné len
v teoretickej rovine, keď sa súd vôbec nezaoberal všeobecne známou skutočnosťou, že na uvedenej
trase sa pravidelne opakujú výluky, ktoré sami o sebe znamenajú meškanie vlakového spoja. V tejto

súvislosti pripojil k svojmu odvolaniu články z internetu informujúce o výlukách v rokoch 2013 - 2014.
Pokiaľ sa jedná o autobusové spojenie, okresný súd len vyslovil názor, že podľa neho aj v rokoch 2010
- 2012 na trase medzi Banskou Bystricou a Bratislavou existovalo dostatočné množstvo spojov. Tento
názor je však nepreskúmateľný, keď nie je zrejmé, z akých informácií súd vychádzal a aké konkrétne
spoje mal okresný súd na myli. Pokiaľ okresný súd následne poukázal na spoje existujúce v roku 2015,

tieto v rokoch 2010 - 202 nemuseli existovať a navyše od žalovanej 1/ nemožno spravodlivo žiadať, aby
využila možnosť dopravy autobusom s odchodom z Bratislavy o 4:25 a s príchodom do Banskej Bystrice
o 8:25 hod.. Obdobné závery pritom platia aj pre spoj s príchodom do Banskej Bystrice o 9:40, keď
v takomto prípade nie je možné stihnúť pojednávanie nariadené na 9:30 a aj v prípade pojednávania
nariadeného na 10.00 je veľké riziko, že by sa zástupca žalovaného 1/ neodstavil na pojednávanie

včas (je nutné počítať s prípadným meškaním spoja, cestou zo stanice do miesta pojednávania a pod.).
Absurdným spôsobom sa okresný súd vysporiadal aj s argumentáciou žalovanej 1/, že v uvedenom
čase nebola ešte dokončená cesta R1, keď žalovaná 1/ na túto skutočnosť poukázala z toho dôvodu,
že pred sprevádzkovaním uvedenej rýchlostnej cesty bolo nutné k času potrebnému na prepravu do
Banskej Bystrice prirátať minimálne jednu hodinu. Úvahy okresného súdu o možnosti využiť na prepravu

na pojednávania prostriedky verejnej dopravy sú tak len abstraktné a teoretické, nezohľadňujúce reálne
prekážky využitia verejnej dopravy. Z uvedených dôvodov navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
6. Žalovaný 1/ vo vzťahu k odvolaniu žalobcu 4/ uviedol, že v predmetnom konaní doposiaľ nebolo
právoplatne rozhodnuté o trovách konania žalovanej 1/ voči žalobcovi 4/ a 5/a nedošlo ani k ich úhrade.

Preto žalovaný 1/ považuje odvolanie žalobcu 4/ za neopodstatnené.
7. Žalobca 4/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ poukázal na skutočnosť, že neexistuje žiaden
racionálny dôvod na to, aby ministerskí úradníci používali služobné motorové vozidlá vyššej strednej
triedy k účasti na súdnych konaniach. Rovnako zdôraznil, že prostriedky verejnej hromadnej dopravy
medzi Banskou Bystricou a Bratislavou premávajú každý deň a v priebehu celých 24 hodín.

8. Konanie v prejednávanej veci začalo dňa 19. 6. 2009 (§ 82 ods. 1 O. s. p.). Okresný súd napadnuté
uznesenie vydal dňa 17. 8. 2015 s tým, že odvolaciemu súdu bola vec predložená dňa 9. 10. 2015.
Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však

platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.
9. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.

6. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho
platí, že ustanovenia novej (od 1. júla 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa
v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so
všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo
ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný

(viď. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/1995).
10. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávaniav súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1,
2 CSP ako vecne správne potvrdil.
11. Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 379 a 380 CSP), po preskúmaní

uznesenia súdu prvej inštancie, aplikujúc ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade
ktorých okresný súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
12. Ako už bolo uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, priebeh konania možno stručne
zhrnúť nasledovne: žalobcovia sa svojim žalobným návrhom domáhali, aby súd žalovaným uložil

povinnosť zničiť zvukový a písomný záznam vykonaný pri použití informačno-technického prostriedku
ako aj náhrady nemajetkovej ujmy pre každého zo žalobcov vo výške 70.000 EUR. Prvoinštančný súd
rozsudkom č. k. 10C/81/2009-441 zo dňa 14. 6. 2012 návrh žalobcov zamietol a týchto zaviazal nahradiť
žalovaným trovy konania. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok súdu prvej
inštancie v zamietajúcom výroku potvrdil, výrok okresného súdu o náhrade trov konania odvolací súd
zrušil a vec vrátil okresnému súdu v tomto rozsahu na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením

č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 priznal žalovanému 1/ trovy konania v celkovej výške 1.322,98
EUR, tak že tieto budú vo výške 302,86 EUR uhradené na účet Ministerstva spravodlivosti SR a vo
výške 1.020,22 EUR na účet Ministerstva vnútra SR s tým, že každý z v konaní neúspešných žalobcov
uhradí na trovách konania žalovanému 1/ celkovo sumu 189 EUR. Žalovanému 2/ okresný súd náhradu
trov konania nepriznal. Na odvolanie žalobcov 4/ a 5/ Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k.

16Co/1030/2014-649 zo dňa 4. 2. 2015 výrok uznesenia okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa
4.7.2014otrováchkonaniažalovaného1/vovzťahukžalobcom4/a5/zrušil,stým,žeokresnémusúdu
uložil skúmať, či okolnosti prejednávaného prípadu vyžadovali, aby cesty jednotlivých zamestnancov
ministerstiev na pojednávania vedené pred okresným súdom vyžadovali, aby tieto boli vykonávané inak
ako prostriedkom verejnej hromadnej dopravy. Vo vzťahu k žalobcom 1/ - 3/ a 6/ - 7/, ako aj vo vzťahu k

žalovanému 2/ zostalo uznesenie okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 nedotknuté.
Po vrátení veci odvolacím súdom zostala predmetom rozhodovania okresného súdu len pomerná časť
( konkrétne 2/7) nároku žalovaného 1/ na náhradu trov konania voči žalobcom 4/ a 5/. V tejto súvislosti
krajský súd k odvolacím námietkam žalobcu 4/ uvádza, že v prejednávanom prípade vzniklo na strane
žalobcov tzv. samostatné spoločenstvo, ktoré je charakteristické jednak tým, že v spore (konaní) existuje

(minimálne) toľko samostatných nárokov, koľko je žalobcov, a jednak tým, že úkony každého zo žalobcov
platia len pre neho samého (a nie aj pre ostatných, hoci vystupujú tiež v konaní ako žalobcovia). V
takomto prípade súd rozhoduje o každom nároku, a to aj o nároku na náhradu trov konania, samostatne
vo vzťahu ku všetkým účastníkom (stranám sporu) tak, ako to okresný súd aj učinil, keď každému zo
žalobcov určil samostatnú povinnosť nahradiť trovy konania žalovanému 1/. To, že výška tejto povinnosti

je u niektorých zo žalobcov vyššia na základe uznesenie okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa
4. 7. 2014, ako u žalobcov 4/a 5/ na základe napadnutého uznesenia okresného súdu, je dôsledkom
tohto samostatného spoločenstva a skutočnosti, že žalobcovia 1/ - 3/ a 6/ - 7/, hoci boli na odvolanie voči
uzneseniu okresného súdu č. k. 10C/81/2009-634 zo dňa 4. 7. 2014 oprávnení, odvolanie voči tomuto
uzneseniu nepodali. Uvedené však neznamená, že keď bola výška trov žalovaného 1/ voči žalobcom 4/

a 5/ určená v nižšej výške, je potrebné trovy žalovaného 1/ považovať za uhradené už žalobcami, ktorí
odvolanie nepodali. Ako už totiž bolo uvedené vyššie, v prípade samostatného spoločenstva existuje
(najmenej) toľko nárokov, koľko je žalobcov a aj o uplatnenom nároku na trovy konania sa rozhoduje
samostatne (delene) vo vzťahu ku každému z účastníkov. Ak teda aj žalobcovia 1/ - 3/ a 6/ - 7/ skutočne
uhradili žalovanému 1/ trovy konania, každý z nich plnil svoj samostatný záväzok, ktorý jej bez súvisu

so záväzkom žalobcov 4/ - 5/.
13. Ďalej z obsahu odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd pri posudzovaní, či v
predmetnej veci boli na strane žalovaného 1/ také výnimočné okolnosti, ktoré mu bránili použiť na cestu
na jednotlivé súdne pojednávania prostriedky hromadnej dopravy, a ak také okolnosti neexistovali, aká
bola v rozhodnom čase výška cestovného, aplikoval ust. § 136 O. s. p. s odôvodnením, že keďže sa

jednotlivé súdne pojednávania konali v období od 18. 5. 2010 do 14. 6. 20162 vzhľadom na odstup
času v súčasnosti už nie je možné bez rozsiahleho a nehospodárneho zisťovania objektívne preukázať
presný harmonogram spojov verejnej hromadnej dopravy a rovnako ani výšku cestovného. Žalovaný
1/ sa s aplikáciou citovaného ustanovenia na prejednávaný prípad nestotožnil s odôvodnením, že toto
ustanovenie je možné použiť len, ak sa jedná o nároky na náhradu škody alebo na primerané finančné

zadosťučinenie,aakbyajcitovanéust.bolomožnéaplikovať,súdbysamuselvysporiadaťvodôvodnení
svojho rozhodnutia s tým, prečo nie je možné výšku nárokov zistiť vôbec alebo len s nepomernými
ťažkosťami a malo by z neho vyplývať, že súd sa o zistenie rozhodných skutočností aspoň pokúsil.14. Predmetná odvolacia argumentácia žalovaného 1/ však nie je dôvodná. Odvolací súd totiž už
vo svojom skoršom rozhodnutí v tejto veci (uznesenie č. k. 16Co/1030/2014-649 zo dňa 4. 2. 2015)
zdôraznil, že „z § 73 ods. 2 a § 74 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku

pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy (ďalej aj „Vyhláška“) vyplýva, že aj v
prípade, ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej len cestovné
ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, a to okrem prípadu, ak okolnosti prípadu vyžadujú,
aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom. Právny predpis v
tomto prípade ani len demonštratívne neuvádza takéto okolnosti prípadu vyžadujúce si vykonanie cesty

iným spôsobom ako prostriedkom verejnej hromadnej dopravy, pokiaľ však ods. 2 § 73 používa slovné
spojenieskutočné,účelnéahospodárnevynaloženévýdavkycestovného,možnomaťzato,žeokolnosti
vyžadujúce, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, musia
byť tak závažné, že buď fakticky neumožňujú, aby bola cesta vykonaná týmto spôsobom (napr. osoba s
nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim si osobitný spôsob dopravy), prípadne vykonanie cesty
prostriedkom verejnej hromadne dopravy sťažujú tak intenzívnym spôsobom, že by uskutočnenie cesty

týmto spôsobom nebolo rozumne možné od osoby zúčastnenej na konaní požadovať (napr. ak by osoba
za účelom dostavenia sa na pojednávanie musela cestovať do miesta pojednávania v deň vopred a
z tohto miesta odchádzať až deň nasledujúci po pojednávaní, a pod.).“ Povedané inak, platná právna
úprava nijakým spôsobom nelimituje osoby zúčastnené na konaní v tom, akým (časovo efektívnym,
či finančne náročným) spôsobom sa na pojednávanie súdu (alebo jeho iný procesný úkon) dostavia,

čo je zdôraznené ust. § 152 CSP (§ 140 ods. 1 O. s. p.), z ktorého vyplýva, že každý (sám) si platí
výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú. Pokiaľ sa však jedná o náhradu týchto výdavkov, nie je možné
opomínať, že náhrada trov konania nie je inštitútom procesného postihu strany ktorá bola v konaní
neúspešná preto, že sa jej v konaní nepodarilo preukázať dôvodnosť svojho nároku, alebo jej obrana
v konaní nebola úspešná, ale slúži len na náhradu tých výdavkov, ktoré boli nevyhnutne s účasťou

v konaní spojené. Tomu zodpovedá i definícia trov konania obsiahnutá v § 251 CSP, ktorá za trovy
konania považuje len tie výdavky, ktoré v konaní vzniknú, ktoré boli preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené.Pokiaľsapotomjednáouvedenúúčelnosťaodôvodnenosťtrovvsúvislostisoskúmaním,či
okolnosti prípadu vyžadujú, aby bola cesta vykonaná inak ako prostriedkom verejnej hromadnej dopravy,
tu je potrebné poukázať aj na to, že sporové konanie (bez ohľadu na to, či prebiehalo podľa Občianskeho

súdneho poriadku alebo podľa Civilného sporového poriadku) je budované na zásade kontradiktórnosti
a (s drobnými výnimkami) je v ňom vylúčená aplikácia tzv. vyhľadávacej zásady. Strany sporu sú tak
povinné označiť svoje skutkové tvrdenia, tieto svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi a v prípade, ak tak
neurobia (alebo tak neurobia dostatočne) môže to pre nich predstavovať nepriaznivé procesné dôsledky.
Preto aj v prípade, ak platná právna úprava pripúšťa zo zásady, že osobe zúčastnenej na konaní sa bez

ohľadu na spôsob dopravy, ktorý táto osoba využila, uhrádzajú cestovné výdavky vo výške cestovného
prostriedkom verejnej hromadnej dopravy, výnimky, a osoba zúčastnená na konaní sa takejto výnimky
dovoláva (napr. tým, že si cestovné vyčísľuje iným spôsobom), je práve táto osoba povinná súdu
výnimočnosť danej situácie preukázať. Ak tak však uvedená osoba nerobí (alebo tak nerobí dostatočne),
nie je možné od konajúceho súdu požadovať, aby nahradil pasivitu tejto osoby a ex offo začal dôkazy

na preukázanie výnimočnosti danej situácie v prospech osoby, ktorá sa výnimočnosti situácie dožaduje,
vyhľadávať. Ak by tak konajúci súd urobil, nie len, že by zasiahol do kontradiktórnosti súdneho konania,
ale mohol by porušiť i zásadu rovného postavenia strán v spore. Preto ak v prejednávanom prípade
žalovaná 1/ dostatočne skutočnosti preukazujúce nemožnosť dostaviť sa na pojednávania prostriedkami
verejnej hromadnej dopravy nepreukázala, nie je možné okresnému súdu vyčítať, ak tento vzhľadom

na značný časový odstup od konania uvedených pojednávaní aplikujúc § 136 O. s. p. vychádzal z
dostupných informácií publikovaných na portály www.cp.sk , z ktorých následne
vyvodil závery o predpokladanej dostupnosti dopravného spojenia prostriedkami verejnej hromadnej
dopravy a o jeho cene.
15. Vyššie uvedené platí tým skôr, že nie je správne tvrdenie žalovaného 1/, že použitie § 136 O. s.

p. bolo limitované na situácie, ak sa jednalo o nároky na náhradu škody alebo na primerané finančné
zadosťučinenie, keď aplikácia citovaného ustanovenia bola možná na akékoľvek situácie, ak bol nárok
preukázaný, avšak jeho výšku bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo vôbec. Ak teda v
prejednávanomprípademalokresnýsúdzapreukázané,žežalovaný1/bolvkonaníúspešnýacestovné
výdavky na pojednávania vynaložil z dôvodu, že sa ich zúčastnil (t. j. nárok žalovaného 1/ na náhradu

trovkonaniaboldaný),avšakvýškutohtonárokubolomožnézistiťlensnepomernýmiťažkosťami(alebo
vôbec), podmienky pre použitie citovaného ust. boli splnené. K uvedenému sa navyše žiada dodať,
že nie je správny postreh žalovaného 1/, že okresný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, prečo nie
je možné výšku nárokov zistiť vôbec alebo len s nepomernými ťažkosťami (týmto dôvodom je značnýčasový odstup od jednotlivých pojednávaní), a ani jeho poukaz na to, že okresný súd sa mal o také
zisťovanie aspoň pokúsiť (resp., že pokus o zisťovanie mal vyplývať z napadnutého uznesenia). Ako
už totiž odvolací súd uviedol vyššie, v kontradiktórnom konaní okresný súd nemohol nahrádzať pasivitu

žalovaného 1/, ktorý nie len, že nepreukázal, že v rozhodnom čase nemohol cesty na pojednávania
prostriedkami verejnej hromadnej dopravy vykonať, ale v konaní pred okresným súdom ani neoznačil
žiaden dôkaz týkajúci sa rozhodného obdobia (od 18. 5. 2010 do 14. 6. 2012), ktorý by okresný súd mal
na preukázanie dôvodov umožňujúcich aplikáciu § 74 Vyhlášky, vykonať.
16. Pokiaľ sa jedná o závery, ktoré okresný súd po tom, čo aplikoval na prejednávaný prípad § 136 O. s.

p., vyslovil, t. j. že aj v čase konania jednotlivých pojednávaní (od 18. 5. 2010 do 14. 6. 2012) existovalo
na trase Banská Bystrica - Bratislava dostatok spojov využiteľných pre zamestnancov ministerstiev
tak, aby sa títo mohli dostaviť na súdne pojednávania so začiatkom o 10.00 hod. (v jednom prípade
o 9.30 hod.), tieto podľa názoru odvolacieho súdu majú podklad v dostatočnom zistení skutočností,
ktoré okresnému súdu umožnili kvantitatívne posúdenie základných súvislostí pre formovanie vyššie
uvedeného záveru. Okresný súd totiž mal za preukázané (a uvedená skutočnosť nie je spochybnená

ani žalovaným 1/), že v súčasnosti existujú celkom 4 spoje, ktoré umožňujú príchod z Bratislavy do
Banskej Bystrice tak, aby bolo možné stihnúť pojednávanie nariadené na 10.00 hod a 2 spoje v prípade
pojednávania nariadeného na 9.30 hod., ako aj to, že každú hodinu odchádza z Bratislavy do Banskej
Bystrice minimálne jeden takýto spoj. Z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu možno usúdiť, že
aj v rokoch 2010 - 2012 existoval prinajmenšom jeden spoj, ktorý by bolo možné na cestu na uvedené

pojednávaniavyužiť.Odvolacísúdsvojnázorodvodzujeodpoznatku,žesajednáotrasumedzihlavným
mestom Slovenskej republiky a krajský mestom, ktoré je hlavnou metropolou Stredného Slovenska
a uvedená trasa sa v súčasnosti dá železničnou dopravou stihnúť za 3 a pol hodiny a autobusovou
prepravou s využitím rýchlostnej cesty R1 za čas od 2:50 hod. do 3:45 hod.. Pokiaľ sa pritom jedná
o argumentáciu žalovaného 1/, že vzhľadom na výstavbu rýchlostnej cesty R1 sa táto rýchlostná

cesta v čase, kedy sa pojednávania konali, využiť nedala, táto je dôvodná len sčasti. Vychádzajúc
totiž z informácií dostupných na internetovom portály wikipedia.org (, ako aj na portály asb.sk (), bola výstavba
predmetnej rýchlostnej cesty v plnom profile do Banskej Bystrice ukončená dňa 28. 10. 2011, t. j.

dobu trvania ciest na pojednávanie dňa 1. 12. 2011 a dňa 14. 6. 2012 táto skutočnosť neovplyvnila.
Pokiaľ sa jedná o pojednávania uskutočnené dňa 27. 10. 2011, dňa 14. 4. 2011 a 27. 1. 2011, v
tomto čase z celkovej vzdialenosti medzi Banskou Bystricou a Bratislavou (212 km) nebolo možné
využiť diaľnicu alebo rýchlostnú cestu na úseku dlhom 44 km a pri pojednávaní dňa 18. 5. 2010
na úseku dlhom 62 km. Uvedená skutočnosť teda mohla mať vplyv (aj keď nie príliš významný) na

dĺžku trvania cesty na prvé štyri pojednávania v prípade, ak by žalovaný 1/ chcel využiť autobusové
spojenie, avšak vzhľadom k tomu, že v súčasnosti existujú celkom 4 spoje (z toho 3 autobusové),
ktorýmisadáprísťdoBanskejBystricedostatočnevčasvzhľadomkhodinám,naktorébolipojednávania
nariaďované, a s prihliadnutím na celkový trend znižovania počtu liniek verejnej hromadnej dopravy v
jednotlivých rokoch (ktorý poukazuje na to, že s najväčšou pravdepodobnosťou v rokoch 2010 - 2012

existovalo viac liniek verejnej hromadnej dopravy ako v rokoch 2015 - 2016), odvolací súd súhlasí so
záverom súdu okresného, že v rozhodnom čase existovala alternatíva k doprave vlastným (prípadne
služobným) motorovým vozidlom, ktorú žalovaný 1/ mohol využiť. Uvedené platí tým skôr, že výstavba
rýchlostnej cesty R1 nemala nijaký vplyv na možnosti využitia vlakovej dopravy a že žalovaný 1/
nespochybnil existenciu priameho vlakového spojenia s príchodom do Banskej Bystrice včas pred

začatím pojednávaní (rýchlik R 831 Tajov), keď poukázal len na skutočnosť, že vo vlakovej doprave sa
vyskytujú tzv. výluky, s tým, že na niektoré z nich poukázal. K uvedenému je však potrebné uviesť,
že tzv. výluka nie je bežným javom v železničnej doprave, ale sa naopak jedná o mimoriadnu udalosť.
Preto na konštatovanie, že v konkrétnom prípade sa vlakové spojenie za účelom účasti na pojednávanie
využiť nedalo, by bolo potrebné preukázať existenciu výluky na tento konkrétny termín, čo však

žalovaný 1/ ani v rámci odvolacieho konania nepreukázal, keď ním predložené články o výlukách na
jednotlivých tratiach sa týkajú výluky v niektorých dňoch roku 2013 a 2014. Záverom odvolací súd
uvádza, že v jednom zo základných princípov sporového konania, ktorým je princíp kontradiktórnosti, je
premietnutá klasická rímska právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo
„nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Preto ak mal žalovaný 1/

v úmysle využívať na cesty na jednotlivé pojednávania služobné motorové vozidlá a rovnako mal v
úmysle cestovné náhrady si uplatňovať podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, hoci
Vyhláška takýto postup umožňuje len v prípade, ak to výnimočne okolnosti vyžadujú, mal už v čase
realizovania týchto ciest služobným motorovým vozidlom (t. j. v rokoch 2010 - 2012) predpokladať, žesúd bude existenciu uvedených špecifických okolností skúmať a na ich neskoršie preukázanie súdu sa
včas pripraviť (napr. zabezpečením cestovných poriadkov jednotlivých dopravcov platných pre rozhodné
obdobie). Ak tak však žalovaný 1/ z dôvodov, ktoré odvolaciemu súdu známe nie sú, neurobil, a neskôr

už tak urobiť (zrejme) nevedel, nemôže účinne okresnému súdu vytýkať, že otázku možnosti využitia
verejnej hromadnej dopravy a ceny za jej využitie určil svojou úvahou, postupujúc podľa § 136 O. s. p..
17. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správne potvrdil, keď vady procesného postupu okresného súdu, vytýkané žalobcom 4/
a spočívajúce v nedoručení vyjadrení žalovaného 1/ žalobcovi 4/, boli v odvolacom konaní odstránené

samotným odvolacím súdom, ktorý žalobcovi 4/ (i žalobcovi 5/) predmetné vyjadrenia doručil a umožnil
žalobcom 4/ a 5/ k týmto písomným podaniam sa vyjadriť.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1, §396 ods. 1 CSP a žalobcovi 5/, ktorý bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný,
priznalvovzťahukvodvolacomkonaníneúspešnémužalovanému1/nároknanáhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Žalobca 4/ a ani žalovaná 1/ v odvolacom konaní úspešní neboli, preto im

nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 - 423 CSP pripúšťa
(§ 419 CSP), v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( §
427 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient,

ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP (§ 425 CSP)
a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok
ustanovených v ods. 2 § 429 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).