Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Sunday, January 30, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/5/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200440
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8120200440.1

Uznesenie

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MartinaFiľakovskéhoasudcovJUDr.
Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcov: Mgr. E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
Na X. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpený: JUDr. Vieroslava Bednárová, advokátka, IČO: 47250631,
so sídlom Slovenská č. 69, 080 01 Prešov proti žalovanému: Mgr. A. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom L.
XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpený: Mgr. Ivan Mazanec, IČO: 42344671, so sídlom Metodova 12,

080 01 Prešov, o zaplatenie 31.829,18 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov zo dňa 01.10.2020 č.k. 9C 1/2020-153, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 15 003,51 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou došlou súdu dňa 10.01.2020 sa žalobkyňa
domáhala na žalovanom zaplatenia sumy 31829,18 eur na tom skutkovom základe, že ide o škodu
spôsobenú jej spáchaným trestným činom žalovaného.

3. Žaloba bola žalovanému doručená dňa 14.05.2020 a tento sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril,

teda tvrdenia žalobkyne nepoprel.

4. Predvolanie na pojednávanie konané dňa 22.06.2020 bolo žalovanému doručené dňa 14.05.2020.
Ten požiadal e-mailom zo dňa 15.06.2020 (teda až po mesiaci od doručenia predvolania a týždeň pred
pojednávaním) o odročenie pojednávania z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti. Súd ho na špecifikáciu
a preukázanie tohto dôvodu vyzval výzvou zo dňa 15.06.2020 a to jednak písomne a jednak elektronicky

na e-mailovú adresu, z ktorej žalovaný zaslal žiadosť o odročenie pojednávania. Na výzvu žalovaný
nereagoval. Súd teda dôvod na odročenie pojednávania nemal za daný.
Vo veci prebehlo pojednávanie dňa 22.06.2020 a tohto pojednávania sa žalovaný nezúčastnil. Keďže
na základe výpovede žalobkyne na tomto pojednávaní mal súd skutkový stav za nesporný (podrobne
nižšie), na ďalšie pojednávanie už žalovaného nepredvolával a o termíne upovedomil iba jeho právneho
zástupcu. Žalovaný sa pojednávania dňa 01.10.2020 zúčastnil, pričom právny zástupca navrhol ako

dôkaz jeho výsluch na preukázanie skutočností, že žalovaný sa podvodného konania voči žalobkyni
nedopustil, žiadnu škodu jej nespôsobil a naopak žalobkyňa mu vracala peniaze jej ním požičané.Podľa Čl. 46 Ústavy SR
(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
Podľa Čl.5 C.s.p. - Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

Podľa Čl.8 C.s.p. - Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
Podľa § 149 C.s.p. - Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Podľa § 151 ods.1 C.s.p. - (1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce

skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Podľa § 151 C.s.p.
(1)Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
(2)Akstranapoprieskutkovétvrdenia,ktorésatýkajújejkonaniaalebovnímania,uvedievlastnétvrdenia
o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

Podľa § 153 C.s.p.
(1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
(2)Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,

nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu.
(3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to
v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
Ustanovenie § 153 o sudcovskej koncentrácii konania je normatívnym vyjadrením základného princípu

zakotveného v článku 5 C.s.p., podľa ktorého môže súd (v rozsahu ustanovenom zákonom) odmietnuť
procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Ustanovenie § 153 zakotvuje právnu
povinnosť (§ 153 ods. 1) a sankciu za jej porušenie (§ 153 ods. 2 a 3). Strana sporu má procesnú
povinnosťpredložiťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranyvčas.Ideošpecifikáciu
všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia

povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť
sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov
procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v § 153 ods. 1, druhá veta. Procesný úkon nie je
vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo
(subjektívne hľadisko). Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení

alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné.
Z ustanovenia § 151 C.s.p. vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových
tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok
uvedených v § 151 ods. 2 C.s.p. musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia. Rovnako
ako skutkové tvrdenia, aj popretie skutkových tvrdení musí byť substancované (dostatočne určité).

Ak strana sporu neunesie bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany, nastupuje ako procesný
následok uplatnenie domnienky, že skutkové tvrdenia protistrany sú nesporné. Popretie skutkových
tvrdení protistrany musí byť výslovné. Nepostačuje všeobecné vyhlásenie (napr. o tom, že žaloba je
úplne nedôvodná), z ktorého by bolo možné vyvodiť iba konkludentný nesúhlas strany so skutkovým
stavom tvrdeným protistranou.

Z vyššie citovaných právnych predpisov vyplýva, že právo na súdnu ochranu nie je neobmedzené.
Možno ho vykonávať iba v rámci a spôsobom stanoveným C.s.p. Účasť strany sporu na pojednávaní
je jej právom a nie povinnosťou. Ak však strana sporu neodôvodnene toto právo nevyužije, pripravuje
sa tým o možnosť využitia niektorých procesných práv. Vo vzťahu k vykonanému prvému pojednávaniu
súd uvádza, že žalovaný sa ho nezúčastnil dobrovoľne. Ním v žiadosti uvádzaný dôvod o odročenie

pojednávania súd neaproboval, keďže žalovaný nepreukázal, čo mu skutočne neumožňuje na
pojednávaní sa zúčastniť a prečo určitá skutočnosť (brániaca mu v účasti a preukázaná) má pre neho
väčší význam, ako súdne pojednávanie, v ktorom je po ňom požadované zaplatenie cca 31.000 eur.Ak sa teda žalovaný nevyjadril k žalobe, nezúčastnil sa bezdôvodne prvého pojednávania a teda
podstatné tvrdenia žalobkyne nepoprel, mal súd žalobkyňou tvrdený skutkový stav za nesporný.
Potom, ak sa žalovaný zúčastnil aj bez predvolania druhého pojednávania, neznamená to, že mohol

sanovať jeho dovtedajšiu úplnú pasivitu. Ním prostredníctvom právneho zástupcu vznesené tvrdenia
o nedopustení sa protiprávneho konania vo forme trestného činu voči žalovanej, tak boli vznesené
oneskorene a súd na nich podľa § 153 ods.2 C.s.p. neprihliadal. Vzhľadom na uvedené aj navrhovaný
dôkaz jeho výsluchom bol prednesený oneskorene a vzhľadom na viazanosť trestným rozsudkom
(bližšie uvedené nižšie) ho súd nepovažoval za potrebný a preto ho zamietol. Rovnako súd zamietol aj

návrh na vykonanie svedka Z. (vymyslená identita) a svedka C., ktorí mali vypovedať o vyplatení úveru
žalobkyni, keďže túto otázku súd nepovažoval za spornú.

5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého Trestným rozkazom
č.k. 33T/113/2018 - 364, právoplatným dňa 27.07.2019 bol žalovaný uznaný vinným z pokračujúceho
prečinu podvodu podľa § 221 ods.1, ods.2 Tresného zákona, že „v období od dňa 02.05.2016 do dňa

23.11.2016 vo U. a inde, vystupujúc ako Q. Z., toho času žijúci v D. E., kontaktoval prostredníctvom
e-mailovej adresy Q., získal si jej dôveru a pod rôznymi zámienkami o biznis projektoch a vážnej
autonehode za účelom vyplatenia svojich podĺžností voči iným subjektom, od nej vylákal viacero
finančných pôžičiek v celkovej výške 23800 eur, ktoré mu poškodená odovzdala osobne alebo vkladala
na jeho účet, čím jej týmto konaním spôsobil škodu vo výške 23800 eur.“

Z výpovede žalobkyne vyplynulo, že sa pozná so žalovaným dlhodobo a ten jej sprostredkoval
elektronickýkontaktsQ.mZ.om.Žalobkyňapresneuviedlakedyazaakýmúčelompožičalažalovanému
sumy 5000 eur, 6000 eur, 1000 eur, 5000 eur, 700 eur, 4000 eur a 2100 eur, spolu 23800 eur z úveru,
ktorý jej žalovaný pomohol vybaviť. Žalovaná predložila súdu aj úverovú zmluvu. Uviedla, že bolo
dohodnuté, že úver bude splácať žalovaný, aby žalobkyňa nemala žiadnu ujmu a po návrate Q. Z.a, keď

tento dá peniaze žalovanému, tento následne jednorazovo predmetný úver splatí. Žalobkyňa zároveň
predložila prehľad zaplatených súm na predmetný úver, s tým že žalovaný zaplatil iba sumu 343,50 eur
dňa 15.02.2017, sumu 350 eur dňa 15.03.2017, sumu 350 eur dňa 15.04.2017 a sumu 698 eur dňa
15.06.2017, spolu 1741,50 eur.
Vzhľadom na to, že k včasnému popretiu skutočností tvrdených žalobkyňou zo strany žalovanej nedošlo,

považuje súd tieto skutočnosti jako aj skutočnosti vyplývajúce z ňou predložených listín za nesporné.

6. Pri svojom rozhodovaní vychádzal súd z nasledujúcich právnych úvah:
Podľa § 657 OZ - Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 658 ods.1 OZ - Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.
Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 8Cdo/82/2018 - Najvyšší súd SR v rozsudku z 29. apríla 1992 sp.
zn. 2 Cz 16/92, uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 35/1993 vyslovil právny záver : „v občianskom súdnom konaní je súd viazaný nielen
rozhodnutím súdu v trestnom konaní o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj

právnou kvalifikáciou skutku a tým aj formou zavinenia predpokladaným trestným zákonom". Obdobné
závery vyslovil najvyšší súd v uznesení zo 17. mája 2012 sp. zn. 1 Obdo 41/2011, pričom vychádzal
z právneho názoru Ústavného súdu SR uvedeného v jeho náleze z 23. novembra 2011 sp. zn. I. ÚS
269/2011:„rozsahviazanostivšeobecnéhosúdurozsudkomvydanýmvtrestnomkonaníprirozhodovaní
v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného

činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom
konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu,
a o tom, kto ho spáchal." Teda pokiaľ je znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol
žalovaný právoplatne odsúdený, spôsobenie škody, potom si súd rozhodujúci o žalobe poškodeného,
ktorý bol so svojím nárokom na náhradu škody spôsobenej takýmto trestným činom odkázaný na

občianskoprávne konanie, nemôže vytvoriť vlastný názor na to, či žalobcovi bola spôsobená škoda a
kto ju spôsobil. Ústavne konformný výklad § 135 ods. 1 OSP, resp. § 193 ods. 1 CSP totiž vyžaduje, aby
súd rozhodujúci v občianskoprávnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, bol viazaný
právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu ku
všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin.

Podľa R - 22/1979 - Při rozhodování o náhradě škody jsou soudy v občanském soudním řízení podle
ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř. vázány rozhodnutím o tom, že byl spáchán trestný čin, přečin nebo
přestupek a kdo je spáchal. Ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř. nelze vykládat izolovaně bez zřetele na
ustanovení § 135 odst. 2 o. s. ř. Výrok rozhodnutí o tom, že byl spáchán trestný čin nebo přečin, neřešírozsah a výši škody ani tehdy, je-li odškodnitelná újma pojmovým znakem trestného činu. Mezi výší
škody uplatnitelnou v adhezním řízení a výší škody rozhodnou pro posouzení trestní stránky věci může
být rozdíl (viz III/1964 Sbírky rozhodnutí a sdělení soudů ČSSR, str. 209). Soud v občanském soudním

řízení tedy není vázán ve smyslu ustanovení § 135 odst. 1 o. s. ř., pokud jde o výši škody. Nebylo by
sice správné nevzít v úvahu závěry a zjištění učiněná v tomto směru v trestním řízení soudním, avšak v
občanském soudním řízení musí být podle potřeby provedeny důkazy další a soud si musí učinit o výši
škody vlastní odpovědný závěr podložený úplným zjištěním skutečného stavu věci. Jestliže pak soud v
občanském soudním řízení zjistí podstatně odchylnou výši škody než trestní rozsudek, je vhodné uvážit

podání podnětu ke stížnosti pro porušení zákona.
Podľa rozsudku NS ČR (veľký senát) sp. zn. sp. zn. 31 Cdo 3620/2010 - Pro podvodné jednání je
charakteristické, že klamavým předstíráním určité vůle jednající úmyslně zastírá svoji skutečnou vůli,
spočívající v tom, aby se na úkor druhého účastníka smlouvy nebo třetí osoby nezákonně (protiprávně)
obohatil. Obojí, tedy jak jednostranná simulace určité vůle, tak i skutečná vůle jednajícího, současně
musí (podle představ jednajícího) zůstat při uzavření smlouvy před druhým účastníkem smlouvy

skryty, neboť jinak (v případě vyzrazení sledovaného záměru druhému účastníkovi smlouvy) nemůže
být účel smlouvy (nezákonné /protiprávní/ obohacení na úkor druhého účastníka nebo třetí osoby)
zpravidla dosažen. Skutečná vůle jednajícího tedy při jeho podvodném jednání (má-li být dosažen jeho
účel) představuje pohnutku ke smlouvě, popřípadě vnitřní výhradu (mentální rezervaci), které zůstaly
neprojeveny. Na uvedeném závěru nic nemění ani to, že podvodně jednající účastník byl posléze

soudem uznán vinným ze spáchání trestného činu podvodu podle ustanovení § 250 tr. zák. Skutečnost,
žepodvodnéjednáníposlézevyšlonajevoažestníksmlouvyznějbylusvědčen,totižnevypovídáničeho
o tom, zda jednání odsouzeného účastníka smlouvy v době uzavření smlouvy bylo známo (muselo
být známo) druhému účastníku smlouvy a že při uzavření smlouvy nepředstavovalo jen účastníkem
neprojevenou pohnutku, popřípadě vnitřní výhradu (mentální rezervaci).

Neprojevená pohnutka nebo vnitřní výhrada (mentální rezervace) účastníka smlouvy, který jednal
podvodně, tedy nezpůsobuje (bez dalšího) neplatnost smlouvy podle ustanovení § 37 odst. 1 nebo podle
§ 39 obč. zák. K definičním znakům právního státu patří princip právní jistoty a ochrany důvěry účastníků
právních vztahů v právo. Součástí právní jistoty a ochrany důvěry účastníků právních vztahů v právo je
rovněž respektování zásady „pacta sunt servanda“.

Přijetí právního názoru o tom, že podvodné jednání jednoho z účastníků smlouvy má bez dalšího za
následek (absolutní) neplatnost smlouvy, by ve svých důsledcích znamenalo, že druhý účastník smlouvy
nemá právo na sjednané plnění, i kdyby smlouvu uzavřel vážně a i kdyby ji sám splnil (byl připraven
splnit); újma, kterou by tím utrpěl, by mu mohla být nahrazena jen z důvodu odpovědnosti podvodně
jednajícího účastníka za bezdůvodné obohacení nebo za škodu.

Uvedené následky však nelze považovat z hlediska zásady „pacta sunt servanda“ za odpovídající.
Uzavřenou smlouvu by totiž nebylo třeba splnit jen proto, že jednání jednoho z účastníků smlouvy
bylo ovlivněno neprojevenou pohnutkou nebo poznamenáno vnitřní výhradou (mentální rezervací) o
následném výkonu práv a povinností ze smlouvy, ačkoliv druhý z účastníků smlouvy ke sjednání
závazku přistoupil vážně a podvodné jednání nebyl (v té době) schopen rozpoznat. Požadavek na

výkon práv a povinností z občanskoprávních vztahů v souladu s dobrými mravy (§ 3 odst. 1 obč.
zák.) současně vyžaduje, aby právní následky měla z důvodu právní jistoty jen taková vůle, která byla
účastníkem smlouvy projevena, a aby proto účel (smysl) uzavřené smlouvy a ani její skutečný dopad
do právních vztahů účastníků nebyl určován pohnutkou nebo vnitřní výhradou (mentální rezervací)
podvodně jednajícího účastníka, ale postojem druhého účastníka. Smlouva, při jejímž uzavření jednal

jeden z jejích účastníků podvodně, tedy nemůže být bez dalšího neplatná pro nedostatek vážné vůle (§
37 odst. 1 obč. zák.) nebo z důvodu rozporu se zákonem (§ 39 obč. zák.). Naopak, právem musí být
chráněn druhý účastník smlouvy a jen na něm může záviset, zda se dovolá omylu, který u něj podvodně
jednající účastník při uzavření smlouvy vyvolal nebo jehož podvodně jednající účastník při uzavření
smlouvy využil, a zda tím uplatní tzv. relativní neplatnost smlouvy ve smyslu ustanovení § 49a a § 40a

obč. zák.
Z uvedených důvodů dospívá také velký senát občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího
soudukzávěru,žesmlouva,přijejímžuzavřeníjedenzúčastníkůsmlouvyúmyslněpředstíralurčitouvůli
se záměrem, aby tím vyvolal u druhého účastníka omyl nebo aby tím využil jeho omylu, není neplatná
podle ustanovení § 37 odst. 1 obč. zák. pro nedostatek vážné vůle nebo podle ustanovení § 39 obč. zák.

pro rozpor se zákonem. Podvodné jednání jednoho z účastníků smlouvy při jejím uzavření je důvodem
neplatnostismlouvypodleustanovení§49aobč.zák.,jehožsemůžeúspěšnědovolatjendruhýúčastník
smlouvy (§ 40a obč. zák.).7. Súd tak dospel k záveru, že žalobkyňa poskytla pôžičku žalovanému za rovnakých podmienok ako
jej bol poskytnutý úver peňažným ústavom, pričom pôžičku jej mal žalovaný splácať tak, že bude platiť
splátky peňažnému ústavu v stanovených lehotách splatnosti. Mesačné splátky mali výšku (z dôvodu

postupného navýšenia úveru) 246,82 eur, 264,75 eur a finálne 343,89 eur. Zmluvu(y) o pôžičke považuje
žalobkyňazariadneuzavretúajejrelatívnejneplatnostipreomylsanedovolala.Keďžesplneniezáväzku
Q. Z.a voči žalovanému z dôvodu vymyslenej identity do úvahy neprichádzalo, nenastala ani predčasná
splatnosť pôžičky a žalovaný je povinný ju plniť spôsobom ako je žalobkyňa povinná plniť peňažnému
ústavu. Ku dňu rozhodnutia súdu boli splatné splátky 3 x 246,82 eur (20.06.2016 - 20.08.2016), 2 x

264,75eur(20.10.2016-20.11.2016)a45x343,89eur(15.01.2017-20.09.2020),spolusuma16745,01
eur. Keďže žalovaný zaplatil sumu 1741,50 eur, tak suma ktorú dlhuje žalobkyni má výšku 15003,51
eur. V prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá pre predčasnosť, keďže splatnosť splátok splatných
po 20.09.2020 ešte nenastala.

8. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu

zamietol v celom rozsahu, alternatívne napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ďalej uviedol, že v celom rozsahu nesúhlasí s výrokom
číslo I. súdu uvedenom v rozsudku. Súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho vyhodnotenia
predložených dôkazných prostriedkov zo strany žalovaného, ktoré žiadnym spôsobom nevyhodnotil v
rámci rozhodnutia pri vydaní predmetného rozsudku.

9. Žalobca podotýka, že v čase podania žaloby a priebehu konania v rámci doručovania uvedených
vyjadrení zo strany žalobcu sa dlhodobo žalovaný nenachádzal na adrese svojho trvalého pobytu z
dôvodu pracovných povinností, pričom má za to, že zo strany tunajšieho súdu mu bolo znemožnené
právo na spravodlivý proces a právnu ochranu v rámci predmetného konania. Tunajší súd v rámci svojho

rozhodovania a procesného postupu nepripustil výsluch strany sporu, čo možno považovať za hrubé
porušenie práv strany sporu, ktorej bolo znemožnené sa v danej veci vyjadriť v rámci daného konania.
Výsluch žalovaného v rámci predmetného konania by objasnil a vyvrátil tvrdenia uvedené zo strany
žalobcu, pričom takýmto konaním tunajší súd zvýhodnil strany sporu - žalobcu.

10. Súd prvej inštancie aktívne nahrádzal dokazovanie namiesto žalobcu (pasívne podanie žaloby
v rozsahu preukázania vzniknutej škody), čo v danom prípade celkom určite odporuje zásade
kontradiktórnosti konania v zmysle Civilného sporového poriadku. Žalovaný považuje za dôležité
uviesť, že tunajší súd v zmysle odôvodnenia zmenil podľa názoru žalovaného právny základ
nároku uplatňovaného žalobcom, ak tento svoj nárok oprel o výsledok trestného konania, a teda

sa uplatnil škodu, ktorú údajne spôsobil žalovaný, avšak tunajší súd svoje rozhodnutie oprel o
argumentáciu spočívajúcu v nároku žalobcu na vrátenie pôžičky poskytnutej žalovanému v rozsahu
doposiaľ uhradených splátok. Uvedené odôvodnenie nielenže podľa názoru žalovaného spôsobuje
nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia, ak súd prvej inštancie rozhodol o právnom základe
žalobcu, ktorý ale žalobca nikdy netvrdil a teda zmenil právny podklad pre uplatňovaný nárok, čo

je v rozpore s ustanoveniami civilného sporového konania, avšak uvedené opäť potvrdzuje názor
žalovaného o možnom porušení zásady kontradiktórnosti súdneho konania.

11. Za predpokladu, že žalobca uplatňoval nárok z titulu náhrady škody, nemôže súd prvej inštancie
podľa názoru žalovaného vyhovieť žalobe z titulu nároku na vrátenie už uhradených splátok úveru

poskytnutého peňažným ústavom.

12. Tiež nie je možné opomenúť, že za predpokladu, že žalobca poskytol žalovanému akékoľvek
finančné prostriedky, čo žalovaný od počiatku rozporuje, tak zo žiadneho dôkazu nevyplynulo úročenie
daných prostriedkov, a teda nie je dôvod, aby žalovaný v takom hypotetickom prípade hradil za žalobcu

prípadné úroky alebo poplatky za poskytnutie úveru vyplývajúce zo zmluvy s peňažným ústavom.

13. S ohľadom na uvedené má žalovaný za to, že v prípade, ak sa súd prvej inštancie nestotožnil s
právnym posúdením nárokov žalobcu prezentovaným v rámci konania, a teda predovšetkým s ohľadom
na preukázanie spôsobenej škody, tak mal súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného zamietnuť

žalobu ako nedôvodnú a nie nahrádzať právne posúdenie strany sporu spôsobom, ktorý je však podľa
názoru žalovaného právne neudržateľný, ak tento do vzťahu medzi stranami sporu zahrnul aj vzťah
žalobcu a peňažného ústavu, ktorý sa na žalovaného v zmysle právnych predpisov ani nevzťahuje,
keďže nebol zmluvnou stranou daného zmluvného vzťahu.14. Žalovaný v podanom odvolaní uzavrel, že zastáva názor, že podaná žaloba mala byť zamietnutá ako
nedôvodná, keďže žalobca nepreukázal naplnenie všetkých atribútov nevyhnutných pre preukázanie

nároku na náhradu škody a ďalej samotné konanie trpí nedostatkami, ak zo strany súdu prvej inštancie
došlopodľanázoružalovanéhokporušeniuprávanaspravodlivýprocesarovnosťstránvrámcisúdneho
konania, ak zamietol návrh na realizovanie dokazovania len s odkazom na možnosť predpokladanú
Civilným sporovým poriadkom - sudcovskú koncentráciu, ak by navrhovaným dokazovaním nedošlo
ako k odročeniu pojednávania (žalovaný bol na pojednávaní prítomný a návrh bol predložený pred

ukončením dokazovania) a teda ani porušeniu zásady hospodárnosti konania, a súčasne súd prvej
inštancie nahradil právne posúdenie prezentované žalobcom svojim právnym posúdením, ktoré podľa
žalovaného nie je možné na posudzovaný právny vzťah aplikovať.

15. Tiež nie je možné opomenúť, že súd prvej inštancie v zmysle zápisnice o pojednávaní zo dňa
01.10.2020 rozhodol o návrhu žalovaného na doplnenie dokazovania až po jeho záverečné reči

a bez ďalšieho vyhlásil dokazovanie za skončené, čím zamedzil reagovať na vzniknutú procesnú
situáciu. Žalovaný teda nemal možnosť sa k uvedenému adekvátne vyjadriť v rozsahu realizovaného
dokazovania a posúdenia právnej stránky veci.

16. Žalobkyňa v podanom odvolaní navrhla napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobkyni sumu 31.829,18 eur s prísl. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

17. Žalobkyňa nesúhlasí s rozhodnutím súdu, aby jej žalovaný bol povinný zaplatiť sumu len vo výške
15.003,51 eur, pričom žiada o zaplatenie celej žalovanej sumy vo výške 31.829,18 eur s prísl. a tiež
nahradiť trovy konania.

18. Žalobkyňa má za to, že nemožno hľadieť na výšku náhrady škody len v rozsahu žalobkyňou
už uhradených splátok voči banke, nakoľko žalobkyni už vznikla škoda, keďže financie odovzdala
žalovanému v plnej výške v rozsahu tak, ako jej boli poskytnuté bankou.

19. Žalovaná má nárok na náhradu škody v požadovanej výške 31.829,18 eur a má za to, že súd
zrejmenesprávnevyhodnotilvzávereprávnevecakopredčasnépožadovanésplateniefinancií,nakoľko
žalobkyňa sumu vo výške 23.800 eur odovzdala žalovanému, sumu vo výške 5.059,61 eur už vyplatila
ako úroky z úveru a ostáva jej vyplatiť ešte sumu 2.969,57 eur. Odvolateľka má za to, že v požadovanej
sume žalobkyni vznikla oprávnená náhrada škody.

20. Z predmetných poskytnutých financií mal osoh, teda úžitkový majetkový prospech len žalovaný,
pričom tento uviedol zrejme úmyselne klamlivo žalobkyňu do omylu v tom, že ju zavádzal, že tieto
požičané financie jej v plnej výške vráti. Žalovaný vrátil žalobkyni požičanú sumu len v začiatkoch
zmluvného vzťahu a to nasledovne: dňa 13.02.2017 vo výške 343,50 eur, dňa 15.03.2017 vo výške 350

eur, dňa 18.04.2017 vo výške 350 eur a dňa 19.06.2017 vo výške 698 eur.

21. Zo strany žalobkyne uzavretím zmluvy o úvere išlo len o akýsi formálny úkon, ktorý uskutočnila v
záujme a na naliehanie žalovaného, ktorému poskytnuté finančné prostriedky požičala v plnej výške a
v dobrej viere s tým, že jej tieto bezodkladne vráti. Žalobkyňa žiadala o vyplatenie finančnej čiastky ako

náhrady spôsobenej škody, pričom uvádzala aj výpočet dlžnej sumy so zohľadnením mesačných splátok
úveru vo výške 343,89 eur, ktoré žalobkyňa musí ako dlžníčka voči SLSP, a.s. aj naďalej splácať. Ak by
žalovaný neuviedol žalobkyňu do omylu a nepodviedol ju ohľadne vrátenia požičanej sumy, žalobkyňa
by už dávno mohla predčasne splatiť úver a nemať tak žiadny záväzok.

22. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalobkyne a žalovaného je opodstatnené.

23. Žalovaný v podanom odvolaní namietal predovšetkým skutočnosť, že súd v rámci svojho

rozhodovania a procesného postupu nepripustil výsluch strany sporu, čo možno považovať za hrubé
porušenie práv strany sporu, ktorej bolo znemožnené sa v danej veci vyjadriť v rámci daného konania.

24. S uvedenou námietkou sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu.25. Výsluch žalovaného v rámci predmetného konania podľa názoru odvolateľa by objasnil a vyvrátil
tvrdenia uvedené zo strany žalobcu, pričom takýmto konaním súd zvýhodnil strany sporu - žalobcu.

26. Z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 22.06.2020 na prednesený
návrh právneho zástupcu žalovaného, ktorým navrhol žalovaného vypočuť, reagoval uznesením, v
ktorom uviedol:
„Ak právna zástupkyňa žalovaného chce vypočuť pána A., nech mu to povie, nech sa tento dostaví na

pojednávanie“.

27. Odvolací súd má za to, že z obsahu uvedeného uznesenia možno vyvodiť, že súd konanie strany
(žalovaného), ktorým sa nevyjadril k tvrdeniam žalobkyne, ospravedlnil a výslovne mu umožnil na
nasledujúcom pojednávaní vyjadriť sa k prednesom žalobkyne.

28. „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných
návrhov až na pojednávaní nie je včasné. Napriek tomu je v diskrečnej právomoci súdu poskytnúť strane
sporu na pojednávaní lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy (§ 181 ods. 4).
Ustanovenie § 181 ods. 4 je vo vzťahu k § 153 ods. 1 druhá veta lex specialis. Ak súd na pojednávaní určí
lehotu na dodatočné splnenie povinnosti tvrdiť a navrhnúť dôkazy, považujú sa prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany uplatnené stranou v tejto lehote za predložené včas.“ (Števček, M.,
Ficová, S. Baricová, J. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 578s)

29. Ak napriek uvedenému na nasledujúcom pojednávaní návrh na výsluch žalovaného súd ako dôkaz

zamietolsodôvodnenímuvedenýmvbode3.5.,že„ajnavrhovanýdôkazjehovýsluchombolprednesený
oneskorene a vzhľadom na viazanosť trestným rozsudkom, ho súd nepovažoval za potrebný, a preto
ho zamietol“.

30. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax

najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej: „V zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd je jednou zo všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom
zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho účastníci rovnaké
postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania sa
prejavujevprocesnoprávnompostaveníúčastníkovkonania,vspôsobearozsahudokazovaniaaviných

oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu
a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy.
Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v
súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber
dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú

vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny
proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom
je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo
účastníka konania do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore
(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbruggec. Holandsko z roku 1986). V

súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená,
že účastník konania nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnený oproti druhému účastníkovi. Podľa
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie účastníkom navrhnutého dôkazu môže
byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie, dokonca aj bez priamej spojitosti s
porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze z 27.01.2010

sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz nevykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť,
je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.“ (Najvyšší súd SR, sp. zn. 6Cdo 259/2010)

31. Treba prisvedčiť žalovanému, že ak súd vzhľadom k hore uvedenému nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.32. Treba tiež zvýrazniť, že samotná žalobkyňa v podanom odvolaní rovnako poukazuje na to, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a

rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

33. Žalobkyňa namieta, že súd zrejme nesprávne vyhodnotil v závere právne vec ako predčasné
požadované splatenie financií.

34. Odvolací súd k tomu uvádza, že záver súdu o splácaní pôžičky žalovaným tak, že bude platiť splátky
peňažnému ústavu v stanovených lehotách splatnosti, zostal bez náležitého odôvodnenia.

35. Keďže napadnuté rozhodnutie tak v jeho vyhovujúcej, ako aj zamietavej časti vychádza z rovnakých
princípov, s naplnením ktorých sa odvolací súd nestotožňuje (ako uviedol vyššie), bolo potrebné z
dôvodu uvedenom v ustanovení § 389 ods. 1 b, a c, napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. V novom konaní musí byť žalovanému umožnené vyjadriť sa ku všetkým tvrdeným skutočnostiam
a vykonaným dôkazom, ako aj navrhovať dôkazy.

37. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

38. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).