Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 16, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121202617
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8121202617.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátu JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Milana Majerníka, v právnej veci žalobkyne: A.. V. G., D..
XX.XX.XXXX, N. G. X, XXX XX A., proti žalovanej: O. P., D.. XX.XX.XXXX, N. A. XXXX/XX, XXX XX A.,
právne zastúpená: JUDr. Katarína Andráš Lešková, advokátka, so sídlom Plzeňská 2, 080 01 Prešov,
IČO: 42083524, o určenie, že žalobkyňa je dedičkou, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Prešov, č. k. 9C/17/2021-57 zo dňa 28.10.2021, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou domáhala skutočnosti, že sa cíti byť dedičkou po poručiteľovi v druhej skupine
ako spolužijúca osoba. Už v rámci dedičského konania predkladal potvrdenie susedy z bytového domu
o tom, že v byte s poručiteľom bývala a starala sa o poručiteľa aj po rozvode manželstva a že v byte
bývala aj v čase jeho smrti.

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom
rozhodol, cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.“

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovenia § 474 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,

Čl. 8 Civilného sporového poriadku, Čl. 11 ods. 4 CSP, § 132 ods. 1 CSP a § 185 ods. 1 CSP.

4. Súd svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že žalobkyňa v žalobe uviedla, že sa cíti byť dedičkou
po poručiteľovi v druhej skupine ako spolužijúca osoba. Už v rámci dedičského konania predložila
potvrdenie susedy z bytového domu o tom, že v byte s poručiteľom na ulici Z. XXXX/X bývala a starala
sa o poručiteľa aj po rozvode manželstva a že v byte bývala aj v čase jeho smrti. To bola dohoda medzi
ňou a nebohým, že zostane v byte aj po rozvode manželstva a že sa odsťahuje z bytu, ak si zabezpečí

náhradné bývanie. Ako ďalší z dôkazov uviedla, že v mesiacoch apríl až júl 2020 bola do predmetného
bytu na ulici Z. Č.. X vyslaná policajná hliadka s tým, že ona bola v tomto byte prítomná. Uznesením č.
k. 9C/17/2021-5 zo dňa 16.04.2021 súd vyzval žalobkyňu na doplnenie žaloby o potrebné skutočnosti
a zároveň ju poučil o tom, že znáša bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že bola vo vzťahu kporučiteľovi spolužijúcou osobou a starala sa o domácnosť alebo bola výživou odkázaná na poručiteľa.
V podaní zo dňa 11.05.2021 (č.l. 7 - 8) žalobkyňa uviedla, že v prílohe predkladá overené potvrdenie
susedy z bytového domu, že žila s poručiteľom po dobu 1 roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti,

a to aj v čase jeho smrti, a teda sa starala o spoločnú domácnosť. Celkovo v predmetnom byte žila od
roku 2005. Zároveň uviedla, že predkladá potvrdenie z polície, že do bytu na ulici Z.Í. Č.. X bola vyslaná
2 x hliadka v júni 2020, kde bola prítomná, čo je tiež dôkazom toho, že v predmetnom byte žila aj po
rozvode manželstva. Znova zopakovala, že s poručiteľom boli ústne dohodnutí, že sa z bytu odsťahuje,
ak si nájde náhradné bývanie. Pokiaľ ide o doloženie napr. šekov o platení inkasných poplatkov za byt,

uvedené nie je možné, pretože po smrti jej bol zamietnutý prístup do bytu a šeky za byt sa nachádzajú
v ňom. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prvýkrát podaním doručeným súdu dňa 06.07.2021 (č.24-25),
v ktorom uviedla, že s podanou žalobou nesúhlasí. Opísala svoj vzťah so žalobkyňou a vo vzťahu k
predmetu konania uviedla, že jej syn bol výlučným vlastníkom predmetného bytu. Manželstvo zaniklo
rozvodom a to rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 03.02.2020 sp. zn. 29Pc/80/2019-17, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 12.02.2020. Následne dňa 03.07.2020 poručiteľ - syn žalovanej uzavrel so

žalobkyňou dohodu o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalobkyňa si následne z
bytu vzala svoje veci. Zmenila si priezvisko aj trvalý pobyt na ulicu G. X v A.. Bol to štandardný postup po
rozvode a nikto nepočítal s tým, že jej syn krátko na to náhle zomrie. Od uvedeného obdobia žalobkyňa
nemala prístup do bytu jej syna, nemala od neho ani kľúče. Syna však v byte často navštevovala jeho
priateľka V., s ktorou plánovali uzavrieť manželstvo. Tá naposledy navštívila v byte jej syna deň pred

jeho smrťou o čom vypovedala na polícii v súvislosti s objasňovaním okolností jeho úmrtia. Žalovaná
navrhla, aby táto osoba bola na pojednávaní vypočutá ako svedkyňa, čo však súd nerealizoval, keďže
táto sa na pojednávanie nedostavila, čo právna zástupkyňa žalovanej odôvodnila tým, že nechce byť
konfrontovaná so žalobkyňou. Podľa žalovanej teda nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že v čase smrti
zdieľala so synom žalovanej spoločnú domácnosť. Podľa žalovanej žalobkyňa definitívne odišla z bytu

jej syna, teda poručiteľa koncom júna 2020. Syn potom zomrel v októbri 2020. Na vyjadrenie žalovanej
reagovala žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 30.07.2021 (č.l. 29 - 32), v ktorom opakovane
uviedla, že žalovaná sa o svojho syna nestarala. Dlhodobo ho nenavštevovala a jeho osud jej bol
ľahostajný. Vianoce v roku 2019 poručiteľ ani nejedol štedrovečernú večeru. Bol sám, bolo v čase
pred rozvodom so žalobkyňou a táto Vianoce trávila u svojich rodičov. Znova zopakovala, že si stojí za

tvrdením, že v byte na Z. Č.. X bývala ako spolužijúca osoba až do smrti poručiteľa. Spoločná dohoda s
poručiteľom bola taká, že odchádza z bytu až keď si zabezpečí nové bývanie. Čo sa týka platenia úhrad
súvisiacich s užívaním bytu uviedla, že na platení bytu sa podieľali spoločne. Súd vo veci rozhodoval
na pojednávaní konanom dňa 28.10.2021 s tým, že vykonal iba navrhované dôkazy, keďže nešlo o
konanie, v ktorom by súd mohol vykonávať dokazovanie ex offo (nešlo o konanie s tzv. slabšou stranou).

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že L. P., D.. XX.XX.XXXX žil v byte na ulici Z. Č.. X a zomrel dňa
05.10.2020. Rozhodujúce obdobie jedného roka pre spolužijúcu osobu tak tvorí čas od 05.10.2019 do
05.10.2020. Na pojednávaní sa k veci vyjadrila prítomná žalobkyňa tak, že zopakovala všetky tvrdenia,
ktoré uvádzala písomne v žalobe. Znova zopakovala, že medzi ňou a poručiteľom bola dohoda o tom,
že môže zostať v byte bývať až do času kým si nájde náhradné ubytovanie. Pokiaľ ide o dôvody rozpadu

manželstva uviedla, že návrh na rozvod manželstva pre alkoholizmus podal poručiteľ, avšak ona s tým
návrhom súhlasila, súc si vedomá aj toho, že poručiteľ má priateľku V.. Keďže dôkaz oboznámením
rozvodového spisu navrhnutý nebol, súd takýto dôkaz vykonať nemohol. Žalobkyňa ďalej zotrvala na
svojich tvrdeniach o tom, že žalovaná sa o poručiteľa nestarala a aj po rozvode manželstva poručiteľ
nadmerne holdoval alkoholickým nápojom a dostával sa do takého stavu, že žalobkyňa mala obavu o

jeho život, preto pri ňom niekedy presedela celú noc. Vo vzťahu k starostlivosti o spoločnú domácnosť
napriek tomu, že bola poučená o povinnosti tvrdenia neuviedla žiadne skutočnosti. Uviedla len to, že
byt platili každý z nich striedavo po mesiaci. Pokiaľ ide o zabezpečovanie, napr. pratania bytu, prania
šatstva a pod. tieto skutočnosti žalobkyňa neuviedla. Vo vzťahu k stravovaniu rovnako neuviedla, žeby
varila aj pre poručiteľa, uviedla len, že poručiteľ nemal finančné prostriedky, keďže všetko prepil. Vedel,

že žalobkyňa si kupuje jedlo, aj že si navarí a on si z tohto jedla bral, pričom žalobkyňa mu v tom
nebránila. Hospodárili osobitne. Ďalej uviedla, že zotrvanie v byte do nájdenia náhradného ubytovania
bolo pre ňu praktické z dôvodu, že pochádza z dediny vzdialenej od mesta A. kde pracuje cca 40 km, čo
by neumožňovalo denné dochádzanie, preto sa teda dohodla s poručiteľom, že v byte zotrvá pokiaľ si
nové bývanie nenájde s tým, že víkendy ako aj sviatky teda čas, keď sa nešlo do práce trávila u svojich

rodičov, čo odôvodnila tým, že si potrebovala psychicky oddýchnuť od poručiteľa a jeho alkoholických
výčinov. Žalobkyňa predložila potvrdenie O.. V. O., pričom súhrne súd k predloženým potvrdeniam,
resp. k čestným vyhláseniam uvádza, že má pochybnosti o ich dôveryhodnosti a pravdivosti, pričom
vždy v prípade, ak je svedok dostupný je potrebné vykonať primárne výsluch takéhoto svedka, pretožeje rozdiel medzi napísaním niečoho a tvrdením uvedeného pred súdom v konfrontácii s protistranou
a pod hrozbou trestného postihu za vedome nepravdivú svedeckú výpoveď. Keďže však žiadna zo
strán vypočutie svedkov, ktorých prehlásenia predložili nenavrhla, súd takéto výsluchy vykonať nemohol,

a teda predloženým prehláseniam neprikladá rozhodujúci význam a zároveň ich hodnotí s určitou
opatrnosťou. Tak napr. z potvrdenia predloženého žalobkyňou, ktoré malo byť napísané O.. V. O.
vyplýva, že táto informácie o spolužití medzi žalobkyňou a poručiteľom čerpala hlavne od nej. To vyplýva
napr. z formulácie ... to viem od V., lebo ju to mrzelo, sťažovala sa mi a nie raz. Z potvrdenia O.. V. O.
zároveň vyplýva, že bola prítomná pri kolapse poručiteľa z alkoholu s tým, že spolu so záchrankou ju

privolala žalobkyňa ako svedka. Zo správy KR PZ v A. zo dňa 30.03.2021 (č.l. 10) vyplýva, že hliadka
OO PZ A. - M. bola na adresu Z. Č.. X do bytu L. P. vyslaná dvakrát v mesiaci jún 2020, a to 12.06. a
15.06.2020. V prvom prípade nebolo zistené žiadne protiprávne konanie. V druhom prípade bol hliadkou
zistený priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, ktorý bol riešený na mieste blokovou pokutou.
Žalobkyňa v rámci prostriedkov procesného útoku ďalej predložila potvrdenie M. Z. ( č.l. 34), ktorý taktiež
uvádza, že žalobkyňa v čase úmrtia L. P.Á. s ním bývala v jednom byte. S V. G. ako aj L. P. sa spoznal,

keď začal bývať v bytovom dome na Z. X. č. X v A., kde boli susedmi na chodbe na jednom podlaží. Vo
vzťahu k tomuto potvrdeniu je potrebné uviesť, že obsahuje rovnaké skutkové tvrdenia ako potvrdenie
O.. V. O. v znení: „S V. G. sme sa stretávali rôzne, cestou do práce alebo z práce, vo voľnom čase
na schodišti.“ Ďalej sa v tomto prehlásení v súlade s čestným prehlásením O.. V. O. nachádza ďalšia
rovnaká veta. „Posledný rok, keď zosnulý L. P. začal mať výrazné problémy s alkoholom.“ Rovnako sa

tam parafrázovane nachádza spoločná veta „Od susedy V. som vedel, vedela, že vzniknutá situácia
ju trápi, resp. mrzí.“ Uvedené rovnaké formulácie vyvolávajú podozrenie, že tieto potvrdenia, resp.
prehlásenia boli písané s podstatným prispením žalobkyne. Z potvrdenia Mesta A. o trvalom pobyte
zo dňa 08.07.2021 (č.l. 37) vyplýva, že žalobkyňa je na adrese G. X, A. prihlásená na trvalý pobyt
od 08.07.2020. Predchádzajúci trvalý pobyt mala na adrese A., Z. X, byt č. XX od 23.06.2008 do

08.07.2020. Z ďalšieho potvrdenia o pobyte (č.l. 38) vyplýva, že žalobkyňa bola prihlásená na prechodný
pobyt na adrese T. Č.. XX od 26.10.2020 do 25.10.2021. V rámci procesnej obrany žalovaná súdu
predložilainkasnélístkyoplatbezabyt,ktoréznejúnamenojejnebohéhosynaL.P.azároveňpredložila
„Dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 03.07.2020“. Žalovaná tiež
predložila prehlásenie M. G. zo dňa 22.10.2021, v ktorom tento uvádza, že boli s nebohým L. P. dobrí,

dôverní a dlhoroční kamaráti a L. P. mu pri jednom stretnutí povedal, že konečne jeho exmanželka V. G.
- P. sa od neho odsťahovala z bytu na Z. Č.. X S. A., že si zobrala všetko, čo jej patrilo a že je rád, že
už môže znova si slobodne zariadiť svoj život. To mu mal povedať začiatkom augusta 2020. V čestnom
vyhlásení O.. N. W. zo dňa 25.10.2021 sa uvádza, že dňa 05.10.2020 na ulici Z. Č.. X S. A. bola prítomná
vo večerných hodinách spolu so susedom zosnulého p. Z. a žalovanou, kde v súčinnosti s privolanými

hasičmi a privolanou policajnou hliadkou došlo k otvoreniu bytu poručiteľa. Pri udalosti nebola prítomná
žalobkyňa a v byte neboli žiadne veci - dámske oblečenie a pod., ktoré by boli v jej osobnom vlastníctve.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že pokiaľ ide o pojem „žiť v spoločnej
domácnosti“ jeho výklad podala súdna prax nasledujúco: R 12/1968 - pojem společné domácnosti ve

smyslu tohoto ustanovení je nutno vykládat tak, že zpravidla předpokládá společné bydlení. Výjimka
je možná jen, šlo-li o dočasný a přechodný pobyt mimo společnou domácnost z důvodu léčení v
nemocnici, z důvodu návštěvy příbuzných, brigády, vojenské služby apod. Přitom je dále nutno rozumět
pod pojmem společné domácnosti skutečné a trvalé spolužití dvou nebo více lidí, v němž jednotliví
členové společně přispívají k úhradě a obstarání společných potřeb, jak má na mysli ustanovení

§ 115 o. z. Doba jednoho roku se počítá zpět ode dne úmrtí zůstavitele a je nutno, aby v době
úmrtí trvalo uvedené soužiti. Spolužijící osoba musí žít ve společné domácnosti tak, jako by byla
členem rodiny, a kromě toho se vyžaduje, aby taková osoba pečovala o společnou domácnost, např.
obstaráváním domácích prací, udržováním bytu v pořádku, obstaráváním prádla a údržby šatů, aby
připravovala jídlo nebo poskytovala prostředky na úhradu potřeb společné domácnosti, nebo aby byla

odkázána výživou na zůstavitele. NS ČR sp. zn. 21Cdo/436/2001, 21Cdo/327/2001 (pri totožnej právnej
úprave ako je v SR) - Společnou domácností ve smyslu ustanovení § 115 a § 474 odst.1 obč. zák.
se rozumí podle ustálené judikatury soudů soužití dvou nebo více fyzických osob, které spolu žijí
trvale a které společně uhrazují náklady na své potřeby. Společná domácnost zpravidla předpokládá
společné bydlení v jednom nebo více bytech (k naplnění jejích znaků proto nepostačují např. občasné

návštěvy); výjimka z tohoto pravidla je možná jen tehdy, jde-li o dočasný a přechodný pobyt jinde z
důvodu léčení, návštěvy příbuzných, výkonu práce apod. Jde o spotřební společenství trvalé povahy,
a proto společnou domácnost představuje jen skutečné a trvalé soužití, v němž její členové přispívají
k úhradě a obstarávání společných potřeb (nepostačuje např. jen příležitostná výpomoc v domácnosti,společné trávení dovolených apod.) a v němž společně a bez rozlišování hospodaří se svými příjmy.
Spolužijící fyzická osoba musí žít ve společné domácnosti tak, jako by byla členem rodiny; vyžaduje
se, aby pečovala o společnou domácnost (obstaráváním domácích prací, udržováním pořádku v bytě,

obstaráváním prádla a údržby šatů, přípravou jídla apod.) nebo poskytovala prostředky na úhradu potřeb
společné domácnosti nebo aby byla odkázána výživou na zůstavitele. NS ČR sp. zn. 26Cdo/1465/2006
(k pojmu spoločná domácnosť) - V soudní praxi je pro osoby uvedené v § 706 odst. 1 větě první obč.
zák. pojem "společné domácnosti" vykládán tak, že je třeba, aby jejich soužití s nájemcem bytu bylo
trvalé povahy, tj. musí jít o příslušnost k domácnosti nájemce vyznačující se souhlasným úmyslem

nájemce a spolužijící osoby vytvořit trvalé, předem časově neomezené životní společenství. Soužití lze
považovat za trvalé, jestliže tu jsou objektivně zjistitelné okolnosti, které svědčí o úmyslu vést takovéto
životní společenství. NS ČR sp. zn. 21Cdo/2026/2011 - Domácnost tvoří fyzické osoby, které spolu trvale
žijí a společně uhrazují náklady na své potřeby (§ 115 občanského zákoníku). Společnou domácností
ve smyslu ustanovení § 115 a 475 odst. 1 občanského zákoníku se v ustálené judikatuře rozumí
soužití dvou nebo více fyzických osob, které spolu žijí trvale a které společně uhrazují náklady na své

potřeby. Fyzické osoby si nemusí být blízké (ve smyslu ustanovení § 116 občanského zákoníku), jejich
společná domácnost zpravidla předpokládá společné bydlení v jednom nebo více bytech (k naplnění
znaků společné domácnosti proto nepostačují například jen občasné návštěvy), přičemž výjimka z
tohoto pravidla je možná jen tehdy, jde-li o dočasný a přechodný pobyt jinde z důvodu léčení, návštěvy
příbuzných, výkonu práce nebo z jiných obdobných důvodů. Společná domácnost představuje spotřební

společenství dvou nebo více fyzických osob trvalé povahy, a proto společnou domácnost představuje
jen skutečné a trvalé soužití, v němž její členové přispívají k úhradě a obstarávání společných potřeb
(nepostačujetedynapříkladjenpříležitostnávýpomocvdomácnosti,společnétrávenídovolenýchapod.)
a v němž společně a bez rozlišování hospodaří se svými příjmy. Spolužijící fyzická osoba musí žít
ve společné domácnosti tak, jako by byla členem rodiny; vyžaduje se, aby pečovala o společnou

domácnost (obstaráváním domácích prací, udržováním pořádku v bytě, obstaráváním prádla a údržby
šatů, přípravou jídla apod.) nebo aby poskytovala prostředky na úhradu potřeb společné domácnosti
anebo aby byla odkázána výživou na zůstavitele. O společnou domácnost dvou nebo více fyzických
osob jde - jak vyplývá z výše uvedeného - jen tehdy, jestliže spolu skutečně a trvale žijí na jednom nebo
více místech a jestliže opravdu společně uhrazují náklady na své potřeby. Žádná fyzická osoba nemůže

žít trvale ve spotřebním společenství s jinou fyzickou osobou proti své vůli; dvě nebo více fyzických osob
tvoří společnou domácnost, jen jestliže všechny spolu opravdu chtějí trvale žít a společně uhrazovat
náklady na své potřeby. I když je společná domácnost založena na skutečném (faktickém) soužití dvou
nebo více fyzických osob a skutečném (faktickém) společném uhrazování nákladů na jejich potřeby,
její vznik a další trvání nutně přepokládá, že každá z fyzických osob, které tvoří společnou domácnost,

projevila vůli být členem takovéhoto spotřebního společenství a že v takovém spotřebním společenství
vskutku i nadále setrvává. Povaha společné domácnosti jakožto skutečného (faktického) a trvalého
spotřebního společenství dvou nebo více fyzických osob zpravidla vylučuje, aby společnou domácnost
tvořily fyzické osoby, které spolu nechtějí být členy téhož spotřebního společenství, a aby stejná fyzická
osoba byla současně členem dvou nebo více společných domácností.

6. Pri právnom posúdení veci zároveň súd prvej inštancie uviedol, že podľa Čl. 8 CSP - Strany
sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje
tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Podľa Čl. 11
ods.4 CSP - Súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v tomto konaní,

ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. Podľa § 132
ods.1 CSP - V žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a
úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Z
vyššie citovaných ustanovení CSP vyplývajú tzv. procesné bremená, resp. povinnosti, a to povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť. Bremeno tvrdenia spočíva v tom, že účastník, ktorý má povinnosť

tvrdenia, nesie tiež zodpovednosť za to, že sa súd skutočne potrebnú rozhodnú skutočnosť dozvie.
Ak toto bremeno neunesie, prejaví sa to z jeho strany negatívne na výsledku sporu. Dôkazná
povinnosť je povinnosť účastníka označiť dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených skutočností.
Táto povinnosť je sprevádzaná inštitútom dôkazného bremena spočívajúceho v povinnosti dokazovať
skutkové okolnosti predpokladané právnou normou, na základe ktorej účastník uplatňuje deklarované

právo. Pokiaľ sa mu to nepodarí a dôkazné bremeno neunesie, prejaví sa to v procesnej rovine v
podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej
fáze procesu dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu.
Odporcu dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia nezaťažujú vtedy, ak iba žiada nevyhovieť návrhu.Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,

ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. V
rámci dokazovania platí zásada (pozri § 132 v spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť
dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak
povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ
svojho rozhodnutia. Ak teda žalobca tvrdí, že so žalovaným uzatvoril kúpnu zmluvu, predmetom ktorej

bolo napríklad auto, musí to preukázať (napr. predložením písomnej zmluvy, navrhnutím svedka, ktorý
dosvedčí, že došlo k ústnej dohode medzi stranami). Ak žalovaný chce túto skutočnosť vyvrátiť, napr.
tvrdením, že kúpna zmluva je neplatná, pretože žalobca ako predávajúci nebol na tento úkon spôsobilý,
musí žalovaný toto svoje tvrdenie preukázať. Vtedy hovoríme o tzv. delení alebo presúvaní dôkazného
bremena. Neplatí teda, že dokazovať skutočnosti v spore je len povinnosťou žalobcu. Môžeme tiež
povedať, že žalobca musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. „Dôkazné

bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností
tvrdí.“ (II. ÚS 38/2015) Pri týchto úvahách musia účastníci a súd urobiť analýzu právnych noriem,
ktoré môžu dopadať na riešenú skutkovú situáciu. Súd musí následne zistiť, či sú splnené predpoklady
hypotézy zvolenej právnej normy, ktorú navrhujú v konaní aplikovať. V civilnom sporovom procese platí

ďalej tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou procesných strán,
aké predložia skutkové podklady, vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci
a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou účastníkov konania a každá
zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten skutkový
materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej

podpory legitímnosti nárokov prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť
rozhodnutie na skutočnostiach predložených procesnými stranami, a to, čo strany nepredložia, nemôže
brať za základ pre svoje rozhodovanie. Účastníkom konania teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti
a pri neunesení dôkazného bremena, opierajúc sa o pravidlo „idem est non esse aut non probari“ (čo
nie je dokázané, neexistuje), nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.

7. Na základe vykonaného dokazovania dôkaznými prostriedkami navrhnutými stranami sporu súd
prvej inštancie dospel súd k záveru, že žalobkyňa existenciu spoločnej domácnosti vo forme vyššie
upresnenej judikatúrou nepreukázala a to bez ohľadu, či sa v byte ku dňu smrti poručiteľa zdržiavala
alebo ho opustila na prelome 06-07/2020 ako to tvrdí žalovaná. Javí sa, že žalobkyňa sa mylne

domnieva, že pre spoločnú domácnosť postačuje bývanie 2 osôb v rovnakom byte. Na základe vyššie
uvedenéhotaksúdprvejinštanciežalobuakonedôvodnúzamietolzhrňujúc,žespoločnoudomácnosťou
pre potreby aplikácie § 474 OZ nie je životnou situáciou „vynútené“ zotrvanie žalobkyne v byte poručiteľa
po rozvode ich manželstva, navyše s nepreukázaním zdržiavania sa v byte ku dňu úmrtia poručiteľa.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku s tým, že žalovaná v konaní plne úspešná má voči žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

9. Proti rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, pričom v podanom odvolaní uviedla, že na

pojednávaní predložila dostatok adekvátnych dôkazov, obhájila ich a protistrana nepredložila žiadne
adekvátne dôkazy. Podľa názoru žalobkyne potraviny, drogériu, čistiace prostriedky, opravy auta,
opravy v domácnosti uhrádzala za oboch výlučne ona. Poručiteľov byt bol pre ňu druhým domovom
po rodičovskom dome a žila tam od roku 2005. Zároveň namietala, že súd prvej inštancie
napriek neprítomnosti žalovanej nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie z dôvodu, že žalovaná sa

neospravedlnila na pojednávanie bez toho, aby svoju prítomnosť riadne a včas ospravedlnila.
Na pojednávaní sa jej sudca prvej inštancie dotazoval ohľadne ich vzájomného spolužitia a
spolufinancovania s poručiteľom v spoločnej domácnosti, pričom žalobkyňa uviedla, že spoločné
financovanie domácnosti nebolo možné z dôvodu, že poručiteľ míňal aj posledné peniaze na alkohol.
Zároveň potvrdila, že medzi nimi nefungovala ani intímna stránka, ani tzv. spoločná kôpka peňazí a keby

uvedené skutočnosti fungovali, nebol by dôvod pre rozvod.

10. Voči odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že odvolanie považuje
za nedôvodné. Žalobkyňa v priebehu súdneho konania neustále korigovala svoje vyjadrenia týkajúcesa udalosti posledného polroka pred smrťou poručiteľa tak, aby ich za každú cenu „napasovala“ na
zákonné podmienky dedenie v tretej dedičskej skupine. Na účelové konanie žalobkyne v tomto spore
poukazovalažalovanáneustále.Čosatýkanevyneseniarozsudkuprezmeškaniesúdomprvejinštancie,

k uvedenému žalovaná uviedla, že súhlasila s prejednaním veci a rozhodnutím súdu v jej neprítomnosti
a bola prítomná aj jej právna zástupkyňa na predmetnom pojednávaní. Z tohto dôvodu neboli naplnené
podmienky pre vynesenie rozsudku pre zmeškanie. Čo sa týka žalobkyňou predložených potvrdení
od susedov bytového domu, naďalej žalovaný trvá na tom, že nie je možné, aby sa rôzne osoby
vyjadrovali rovnakým spôsobom, aby uviedli celkom identické celé vety a vyhotovili svoje potvrdenia

rovnakým typom písma s rovnakou štylizáciou textu. Z ňou opisovaných skutočností pred súdom prvej
inštancie je zrejmé, že žalobkyňa realizovala po rozvode manželstva kroky, ktoré vôbec nesvedčia o
snahe pre obnovenie spolužitia bývalých manželov, ale práve naopak, počínanie žalobkyne dokazuje
snahu o pretrhnutie všetkých vzťahov s nebohým. Bývanie žalobkyne v byte poručiteľa je po rozvode
manželstva, z ktorého si zároveň bezprostredne po rozvode nechala od poručiteľa aj vyplatiť sumu
30.000,- eur, vyhovovalo žalobkyni aj z praktického hľadiska, aby nemusela komplikovane dochádzať

do práce. Z uvedených dôvodov konanie žalobkyne je v tomto smere možné označiť za zištné,
účelové a nemorálne. Žalobkyňa si nechala od poručiteľa vyplatiť všetky majetkové nároky súvisiace
so zaniknutým manželstvom hneď po rozvode, a to v mesiaci júl 2020. Z bytu si zároveň odniesla aj
svoje osobné veci. Následne bol vymenený zámok na byte a žalobkyňa už do bytu nemala prístup.
Žalobkyňa si vo svojich vyjadreniach často protirečí, najmä pokiaľ ide o dôvod prečo v byte bývala aj

po rozvode manželstva s nebohým. Tiež nie je zrejmé prečo žalobkyňa vo všetkých svojich podaniach
zamlčalasúduskutočnosť,žeodporučiteľaporozvodeprijalafinančnéplnenievsumecelkom45.099,17
eura ako výplatu za svoj podiel na nehnuteľnom a hnuteľnom majetku s poručiteľom v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov.

11. K vyjadreniu žalovanej podala žalobkyňa písomnú repliku, v ktorej v zásade zopakováva iba svoje
skutkové tvrdenia a reaguje na jednotlivé vyjadrenia žalovanej z jej vyjadrenia k odvolaniu, pričom pri
jednotlivých bodoch, ktoré si sama stanovuje, tieto ukončuje buď rovnakou konštatáciou ako v podanom
odvolaní alebo si často kladie otázky, ktoré sú položené v rovine básnických otázok. V zásade možno
konštatovať, že odvolacia replika čo do obsahovej stránky je v zásade recidívou predchádzajúcich

vyjadrovaní sa žalobkyne.

12. Protistrana nevyužila písomné podanie odvolacej dupliky.

13. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP,

po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou
osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP
bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní
zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto

postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382,
§ 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože

rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu
v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP) Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie
uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.

14. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia k odvolacím námietkam žalobcu odvolací
súd uvádza nasledovné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

17. K posúdeniu odvolacej námietky týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu, spôsobujúceho porušenie
práva odvolateľa na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP písm. b odvolací súd uvádza, že
medzizložkyprávanaspravodlivýproces(righttofairtrial)možnozaradiťpredovšetkýmprávonaprístup
k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť

konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa
so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v
zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci

realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie
sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého
konania. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom
prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva
odvolateľky.

18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 CSP písm. h) odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn.
7 Cdo 7/2010). Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu
tohto odvolacieho dôvodu nedošlo. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými súdmi, výklad a aplikácia
zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštacie) musí byť

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu.
Aplikáciouavýkladomustanoveníprávnychnoriem,takakoichvodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol
súd prvej inštancie, neobmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa po odbornej stránke (právne posúdenie
veci) v dostatočnom rozsahu zaoberal návrhom žalobkyne na určenie, že žalobkyňa je dedičkou
po poručiteľovi a to tak v kontexte typu hmotnoprávneho nároku, ako aj k nemu zodpovedajúcemu
skutkovému stavu veci, ktorý z kontradiktórneho prejednania veci súdom prvej inštancie vyplynul.

Právne posúdenie súdu prvej inštancie vykazovalo v dôvodovej časti jeho rozhodnutia podrobnú znalosť
hmotnoprávnej „judikatúry“ posudzovaného nároku žalobkyne, ktorá bola správne a precízne aplikovaná
na posudzovaný prípad. Súd prvej inštancie veľmi jasne a zrozumiteľne prostredníctvom „judikatúry“
ozrejmil právny pojem „žiť v spoločnej domácnosti“, keď s právnym rozhľadom citoval konkrétne
rozhodnutia okrem iného aj R12/1968, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/436/2001, 21Cdo/327/2001,

sp. zn. 26Cdo/1465/2006 a sp. zn. 21Cdo/2026/2011.

20. K prvej zásadnej odvolacej námietke ohľadne možnosti vynesenia rozsudku pre zmeškanie odvolací
súd konštatuje, že rozsudkom pre zmeškanie je možné rozhodnúť len o žalobe podľa ust. § 137
písm. a) CSP, nie o ostatných typov žalôb a žaloba podaná žalobkyňou je žalobou identifikovanou

v zmysle ust. § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku. Na dôvažok odvolací súd uvádza, že aj
keby sa pri modelovaní procesnej situácie malo jednať o žalobu podľa ust. § 137 písm. a) Civilného
sporového poriadku (o ktorý prípad sa v posudzovanej veci jednoznačne nejedná), napriek tomu
by neboli splnené podmienky na vynesenie rozsudku pre zmeškanie. Dôvodom je skutočnosť, žena uvedenom pojednávaní bola prítomná právna zástupkyňa žalovanej a zároveň žalovaná svoju
neprítomnosť ospravedlnila a žiadala, aby vec bola rozhodnutá v jej neprítomnosti. Teda možno
konštatovať, že za žiadnych procesných okolností bez ohľadu na predmet sporu by neboli naplnené

podmienky pre vynesenie rozsudku pre zmeškanie a súd prvej inštancie rozhodol správne, ak vo veci
rozhodol rozsudkom „klasickým“.

21. Čo sa týka samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie, toto je podrobné, aj po stránke skutkového
posúdenia. Po skutkovej stránke správne súd prvej inštancie správne poukazuje na bremeno tvrdenia,

dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno. Z tohto pohľadu je možné uzavrieť, že o výlučnom uhrádzaní
všetkých bežných výdavkov žalobkyňou, žalobkyňa súdu nepredložila žiaden dôkaz okrem vyjadrenia
od susedov, ktoré obsahovali identicky formulované pasáže ohľadne platieb SIPO, ktoré aj keby
boli vyhodnotené ako preukazné, sami o sebe nemohli postačovať pre záver o existencii spoločnej
domácnosti. Z tohto pohľadu možno konštatovať, že tak skutkové ako aj právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie bolo vecne správne a v dostatočnej šírke odôvodňovalo zamietnutie nároku žalobkyne.

22. Pre vec bola podstatná najmä skutočnosť akým spôsobom vykladať pojem „žiť v spoločnej
domácnosti“ a samotný výklad tohto pojmu. Okolnosť, že žalobkyňa žila v byte po poručiteľovi od
roku 2005 nerozporovala ani protistrana a neexistuje preto pre odvolací súd dôvod na to, aby malo
byť považované za sporné vyjadrenie žalobkyne, že tento byt považovala za svoj druhý domov.

Obe tieto skutočnosti sú však pre posúdenie existencie spoločnej domácnosti rok pred poručiteľovou
smrťou irelevantné. Relevantné pre danú vec bolo posúdenie pojmu „žiť v spoločnej domácnosti“ a v
jeho medziach samotné preukázanie tejto skutočnosti ako hmotnoprávnej podmienky pre žalobkyňou
uplatňovaný žalobný nárok. V zmysle výkladu súdnej praxe možno konštatovať, že žalobkyňa v
predmetnej veci nedostatočne uniesla nielen bremeno tvrdenia, ale ani dôkaznú povinnosť k svojim

neúplným skutkovým tvrdeniam. Z vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie
správne v jeho záveroch, že žalobkyňa v kontradiktórnom spore existenciu spoločnej domácnosti v
spôsobe jej vedenia a forme vyprofilovanej dlhoročnou ustálenou súdnou praxou nepreukázala .

23. Z vyššie uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom,

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku, pričom odvolanie žalobkyne bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto

bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej proti neúspešnej žalobkyni v plnom
rozsahu.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).